Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/982/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226313
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226313.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudkyne JUDr.

Gabriely Janákovej a sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho, v právnej veci navrhovateľa: R., s.r.o., so sídlom U.,
R. ul. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený A. R., s.r.o., so sídlom v U., E. 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Y. N., zastúpená J. Y. SR, M. Q. XX, U., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 14C/389/2012-73, zo dňa 05.
marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolnávrhnavrhovateľa,ktorým sadomáhalzaplatenia
náhrady majetkovej škody vo výške 5.064,46 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1012,89 Eur,
pričom odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že Okresný súd Trenčín ako exekučný súd
prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným exekútorom vo
veci dlžníka (povinného) A. J., pod sp. zn. súdneho exekútora EX 1921/2011. Súd však v zákonnej
procesnej lehote 15 dní od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods.2 Exekučného
poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej

zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia až dňa 01.07.2011, pričom k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 151 dní). Okresný súd
vykonal dokazovanie oboznámením žaloby, spisu tamojšieho súdu 49Er/446/2011 a zistil tento skutkový
stav veci. Okresný súd Trenčín uznesením č. k. 49Er/446/2011-10 zo dňa 16.05.2011 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8CoE/203/2011-24 zo dňa 28.10.2011 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že exekučný titul- rozhodcovský rozsudok, ktorým

bolo priznané plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj samotná zmluva o úvere obsahovala
neprijateľné zmluvné podmienky ( rozhodcovská doložka, neprimerane vysoký dojednaný poplatok
za úver, sankcia pri splatnosti celého dlhu 91,25% ročne, chýbajúci údaj o RPMN). Uznesením č.
k. 49Er/446/2011-29 zo dňa 01.06.2012 súd exekúciu zastavil. Od podania žiadosti o poverenie na
exekúciu dňa 24.2.2011 do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu
dňa 16.5.2011 exekučným súdom uplynula doba cca 3 mesiace. Okresný súd vec právne posúdil podľa
§ 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1, 2 a 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase
tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, § 41 ods. 2 písm. c) a d), § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čl. 4 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods.
1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993. Následne okresný súd v danom prípade skúmal, či bolidané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu a to existencia nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Mal za to, že za nesprávny úradný postup

možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného
poriadku účinného od 01.06.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm. d) Exekučného poriadku vyplýva, že 15-
dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule,
ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len v 15-dňovej lehote

vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup
vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č. 102/2011 Z.
z. Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 3 mesiace od podania
návrhu tak nemožno podľa názoru okresného súdu označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom
bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako
prieťahy v súdnom konaní. Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými

záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS,
a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť
pred právnym poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z
5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v
záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré

by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi
zo strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval
svoje peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a
táto zmluva ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na
základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Z týchto dôvodov okresný súd dospel k záveru, že exekučný

súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je
SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho
poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami.
V danom prípade okresný súd nemal za preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za
škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným

postupom ani výška nejakej škody. Žalobca poskytol povinnému v exekúcii úver v určitej výške, avšak
nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho nezaplatením ani
ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom a koľko bolo z
uvedenéhodlhuužpovinnýmmedzitýmuhradenéažezazostatokneuhradenéhodlhuzodpovedápráve
žalovaná. Z týchto dôvodov okresný súd dospel k záveru, že nie je možné žalobcovi priznať náhradu

škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia
preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu, v tejto súvislosti a
preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Poukázal na to, že súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v

jehoneprítomnosti.Navrhovateľriadneavčaspožiadalozrušeniepojednávania,uviedoldôležitédôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým
navrhovateľovi jeho právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval
za nestranného. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na
naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a

rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania
a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je
súčasťou pojmu "zákonný sudca" (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojínázor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov,
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Navrhovateľ podal ústavnú
sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia

krajského súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním,
v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také
úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným
úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie navrhovateľ
podáva. V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannostisudcu,zakladáporušenieprávanavrhovateľanasúdnuochranuamaríjehomožnosťkonať
pred súdom. Navrhovateľ taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam odporcu,

z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal
a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
práva navrhovateľa na súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia
spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany
možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa

so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo
na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého

rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom
konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre

zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Navrhovateľ súdu prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky
jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu udržiavania a správy informačného systému
a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval navrhovateľ rozhodnutie za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti. Súd prvého stupňa napriek tomu, že
skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje negatívne rozhodnutie odôvodnil

úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca a
žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno ústavnoprávne akceptovať,
že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Navrhovateľovi nebolo z odôvodnenia
napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že majetková škoda a
nemajetková ujma nevznikla. Navrhovateľ hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného pojednávania

predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané ex
offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa navrhovateľa súd
prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté
rozhodnutie považoval navrhovateľ za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval
zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy

navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti naust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe

týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 01.07.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 31.01.2011, t. z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 151 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podal žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Trenčín dňa 24.02.2011 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie došlo uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 16.05.2011. Z uvedeného vyplýva, že
exekučný súd rozhodol na 81. deň. V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa

v návrhu, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenia poverenia s omeškaním viac ako 151 dní,
nemôže obstáť.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby

vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené
a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd vykonal, zistil, že exekúciu nemožno z

týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj

zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V

zmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,žezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie za stavu, kedy Exekučný poriadok nestanovoval žiadnu lehotu, v ktorej má
exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia (čo nie je možné zamieňať s pojmom vydaniepoverenia), v lehote necelé 3 mesiace od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti zákonného
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 18.10.2012 č. k. 17NcC/294/2012-10, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín JUDr. J. H. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka
samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo
uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym

úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku vysporiadal s otázkou
splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní

účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na
vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa, v ktorom poukázal na príslušný nález Ústavného súdu
SR, na strane 7 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k

podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie síce navrhovateľovi nebolo doručené,
no súd prvého stupňa vytýčil vo veci celkovo dva termíny pojednávania, čím bola aj pre navrhovateľa
vytvorená opakovaná možnosť sa s obsahom predmetného vyjadrenia riadne oboznámiť. Odhliadnuc
od uvedeného treba v tejto súvislosti rovnako zdôrazniť, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo
veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet vyjadrenia odporcu k návrhu. Prvý termín

pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 26.08.2013 a predvolanie doručené navrhovateľovi
dňa 04.03.2013, druhý termín pojednávania súd prvého stupňa vytýčil na 05.03.2014 a predvolanie
doručil dňa 13.12.2013, teda navrhovateľovi nebola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o
tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,

ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a
O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 04.03.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu
prvého stupňa.

V prípade návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj
pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu o
tom, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Žiadal o prerušenie konania
do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Ako správne uviedol okresný súd, o ústavnej sťažnosti navrhovateľa bolo v čase pojednávania a
rozhodovania okresného súdu, a aj v čase podania jeho návrhu na zrušenie pojednávania Ústavným
súdom Slovenskej republiky rozhodnuté a ústavná sťažnosť navrhovateľa bola odmietnutá pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu II. ÚS 436/2013
- 11 zo dňa 12.09.2013).

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného

súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy odporcu a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.

1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .