Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 2C/215/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114213468
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Rybárik
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5114213468.4

Rozhodnutie
Okresný súd Žilina v konaní pred sudcom JUDr. Jánom Rybárikom, v právnej veci navrhovateľa: EOS
KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: K. S., nar. XX. XX.
XXXX, G. K. XXX, Y., o zaplatenie 561,09 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

Súd odporcovi trovy konania n e p r i z n á v a:

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia 561,09 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne od 13.2.2011 do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnil tým, že právny predchodca navrhovateľa, t.j.
Consumer Finance Holding, a.s., uzatvoril s odporcom zmluvu o pôžičke 20.6.2008. Odporcovi poskytol
sumu 2.714,86 Eur. Doposiaľ odporca uhradil sumu 2.273,48 Eur. Dňom 4.2.2011, vzhľadom na to, že
je odporca v omeškaní so splácaním dlhu, vyhlásil okamžitú splatnosť tohto úveru.

Odporca sa písomne k návrhu navrhovateľa nevyjadril. Na samotnom pojednávaní uviedol, že si je
vedomý dlhu voči bývalej spoločnosti Triangel, resp. Consumer Finance Holding. Z opatrnosti však
vzniesol námietku premlčania tohto záväzku.

Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámil sa so samotným
písomným návrhom, žiadosťou o poskytnutie pôžičky, predžalobnou upomienkou, prehľadom úhrad,
návrhom na zmenu účastníka konania a zistil nasledovné:

Ako to už bolo prezentované v písomnom návrhu navrhovateľa, právny predchodca poskytol 20.6.2008
odporcovi zmluvu o pôžičke v celkovej výške 2.714,86 Eur. Túto mal splácať v pravidelných 48
mesačných splátkach po 59,02 Eur. Do dnešného dňa uhradil sumu 2.273,48 Eur. Pretože riadne a včas
si neplnil svoje povinnosti, dňom 4.2.2011 bol vyzvaný k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo.

Predmetom tohto sporu je teda vydanie bezdôvodného obohatenia vzhľadom na okamžitú splatnosť
celého úveru.

Ako to už bolo konštatované, odporca vzniesol námietku premlčania. Súd, keď skúmal vznesenú
námietku premlčania, vychádzal predovšetkým z ust. § 107 ods. 1 Obč. zákonníka. To znamená, že
právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Z predloženého listinného dôkazu - z predžalobnej upomienky, ktorú adresoval navrhovateľ odporcovi
vyplýva, že tento bol dôrazne vyzvaný k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo v súlade so

všeobecnými obchodnými podmienkami zmluvy. Celkovú istinu vo výške 1.198,45 Eur mal uhradiť
najneskôr do troch dní od doručenia výzvy. Ako vyplynulo z pripojenej poštovej doručenky, túto výzvu
obdržal odporca dňa 9.2.2011. Samotná výzva bola písaná navrhovateľom dňa 2.4.2011.

Pokým súd ráta trojdňovú lehotu, ktorú poskytol navrhovateľ odporcovi na zaplatenie tejto dlžnej čiastky,
dlžnú čiastku mal zaplatiť odporca do 5.4.2011. Poštová doručenka, ktorá je vložená v spise, tak z
tejto vyplýva, že zásielku mal od navrhovateľa prevziať 9.2.2011, t.z. ešte pred tým, ako bola písaná
vôbec táto výzva na zosplatnenie záväzku. Pravdepodobne 9.2.2011 odporca prevzal od navrhovateľa
úplne iné písomnosti. Od 5.4.2011 treba teda rátať, že mal uhradiť, resp. vydať odporca žalovanú istinu.
Navrhovateľ však podával návrh na súd až dňa 17.4.2014, pričom premlčacia lehota, v tomto konkrétnom
prípade dvojročná, uplynula dňom 5.4.2013.

Vzhľadom na túto situáciu na pojednávaní vzápätí navrhovateľ predložil súdu uznanie záväzku a dohodu
o zosplatnení záväzku ešte zo dňa 4.6.2013. Z tohto uznania záväzku a dohody o splatení záväzku
vyplýva len toľko, že odporca podľa všetkého uznal v zmysle § 323 zák. č. 513/91 Zb. Obch. zákonníka
čo do dôvodu aj výšky celý svoj záväzok voči veriteľovi vo výške 775,75 Eur. Ďalej sa zaviazal, že dlžnú
čiastku uhradí formou pravidelných 15 mesačných splátok vo výške 51,80 Eur, posledná splátka bude
uhradená do 25.6.2013.

Ako však vyplynulo z výpovede odporcu, tento formulár o uznaní záväzku a dohoda o splatení
záväzku mu boli doručované poštou. V tom čase si bol vedomý, že právnemu predchodcovi terajšieho
navrhovateľa dlhoval finančné prostriedky. Chcel to dať nejako do poriadku, preto túto dohodu podpísal
a vrátil ju späť navrhovateľovi.

Súd mal za potrebné vyjadriť sa najprv k právnemu režimu uzavretej zmluvy, plnenie z ktorej je
predmetom prejednávanej veci. Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním veci - peňažní
dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok
právneho predchodcu žalobcu poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie formou úveru, a zároveň
zaviazať dlžníka takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Predmetnú
zmluvu súd preto vyhodnotil ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obch. zákonníka. Zmluva o úvere
patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zákonníka medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná
pôsobnosť Obch. zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov.

V čase uzavretia úverovej zmluvy, t.j. dňa 20.6.2008, Obč. zákonník už obsahoval úpravu problematiky
spotrebiteľských zmlúv v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo
iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú
na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
navrhovateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Z Obč. zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy by teda izolovaným výkladom
nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako
absolútny obchod spotrebiteľskou zmluvou nie je. Treba však poukázať na to, že podľa § 23a ods.
1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa - spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa
Obč. zákonníka, Obch. zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Pod verejnoprávnym predpisom pojem typová zmluva podľa Obč. zákonníka je rozšírené
tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka, ako aj
všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

O tejto otázke teda súd robí záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola
napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda, spotrebiteľskou.

V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj otázkou či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
vyplýva výlučná osobnosť Obč. zákonníka na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu
a prieči sa pravidlám lex specialis degorat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261
ods. 3 písm. d) Obch. zákonníka. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z nasledujúcej
hierarchie právnych predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné

aplikovať v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tretiu časť tohto zákonníka (tento záver
je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov
upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a pod.). Úpravu zmluvného typu podľa § 497 a nasl. Obch.
zákonníka je teda potrebné doplniť o derogujúce a doplňujúce ustanovenia ZSU. Obč. zákonník ako lex
generalis v zmysle § 1 ods. 2 Obch. zákonníka je potrebné aplikovať na riešenie otázok neupravených v
Obch. zákonníku. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle Obč. zákonníka a ZOS okrem iného zaradiť
aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách
(§ 52 až 53 OZ).

Vyššie uvedené závery súdu o charaktere uzavretej zmluvy a úprave, ktorou sa riadi, sú ďalej podporené
ako závermi právnej teórie, tak aj súdnej praxe (najmä českej, ktorá však z hľadiska komparatívneho
obsahuje využiteľné závery aj pre slovenský právny poriadok).

To, že úverová zmluva upravená v Obch. zákonníku sa bez ohľadu na to či je úver poskytovaný
spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu spravuje Obch. zákonníkom, vyplýva aj z názoru
prezentovaného Z. v čl. „Spotrebiteľ v exekučnom konaní“ vydaného v rámci riešenia projektu justičnej
akadémie.

Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy súd uvádza - ako bolo uvedené
už pri výklade podstaty spotrebiteľskej zmluvy, že spotrebiteľskou zmluvou je absolútna obchodná
zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obch. zákonníka. Aj pre takúto zmluvu totiž po
1.4.2004 platia všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v § 52 až § 54, resp. § 60 Obč.
zákonníka.

Podľa § 54 ods. 1 Obč. zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Ust. § 54 ods. 1 Obč. zákonníka zakotvuje v prospech spotrebiteľa kogentnosť inak dispozitívnych
noriem uvedených v Obč. zákonníku, ak by spotrebiteľská zmluva obsahovala od nich odklon v
neprospech spotrebiteľa.
Predmetné ustanovenie nestanovuje aplikáciu Obč. zákonníka na spotrebiteľské zmluvy vo forme
absolútnych obchodov inak ako v rozsahu § 52 - § 54, resp. až § 60.
To, že ide o dispozitívne ustanovenia Obč. zákonníka ako aj záver vyplývajúci z predchádzajúcej
vety vyplýva aj z toho, že pre danú vec podstatné ustanovenia o premlčaní nie sú ustanoveniami
dispozitívnymi ale kogentnými, ako aj zo záveru s tým spojeného, že dĺžka premlčacej doby v
občianskoprávnych - spotrebiteľských vzťahoch nemajúcich formu absolútneho obchodu nemôže byť
predmetom zmluvnej podmienky (ktorá by bola bez ďalšieho, teda aj bez potreby skúmania prijateľnosti
neplatná), pretože je predmetom kogentnej právnej normy.

Ďalej sa bude súd zaoberať otázkou vyslovenia neplatnosti uznávacích prejavov odporcu.

Navrhovateľ ako nový veriteľ zaslal odporcovi poštou písomnosť - uznanie záväzku a dohodu o splatení
záväzku. Urobil tak dňa 4.6.2013. Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov treba pre platnosť tohto
úkonu vo vzťahu k odporcovi použiť § 323 ods. 1 Obch. zákonníka. Podľa tohto ustanovenia ak niekto
písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase
uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Obch. zákonník na rozdiel od § 558 O.z. pre platnosť uznania premlčaného dlhu nevyžaduje vedomosť
dlžníka o premlčaní.

Pre súkromné právo je charakteristická rovnosť subjektov právnych vzťahov, teda aj rovnosť zmluvných
strán. Tento jeho rys je niekedy považovaný priamo za pojmový znak súkromného práva. Preto sa
zdá, že každá zvláštna ochrana poskytovaná iba jednému zo subjektov právneho vzťahu je čímsi, čo
sa prieči povahe súkromného práva, pretože je nutne spojené správnymi zvýhodnením. Preto bol dlho
pripisovaný všetkým zásahom do zmluvnej autonómie verejnoprávny charakter, a pokiaľ jeho rozsah bol
značný, bola právna oblasť, kde k nim dochádzalo, chápaná ako samostatné právne odvetvie stojace
medzi právom súkromným a verejným. Ide teda o to, či toto ponímanie zodpovedá vývojovým trendom
práva, najmä moderným koncepciám práva súkromného.

Práve obmedzené možnosti verejnoprávnej ochrany slabších subjektov vedú k tomu, že požiadavka ich
ochrany preniká ako aktuálne spoločenská ochrana do práva súkromného. Týka sa tak jednotlivých
inštitútov, ktorých okruch sa sústavne rozširuje, takže ochranu slabšej zmluvnej strany možno dnes
ponímať ako vývojový trend súkromného práva.

Súdu je z úradnej činnosti známe, že navrhovateľ skupuje veľké množstvo často už premlčaných
pohľadávok, ktoré potom uplatňuje na súde. Takáto samotná kúpa nezákonná nie je. Spoločným
menovateľom je to, že ide o pohľadávky voči fyzickým osobám. Súd sa ešte nestretol s uplatnením
pohľadávky voči právnickej osobe, pričom kúpa takejto pohľadávky z dôvodu že u právnickej osoby
možno predpokladať odborný aparát (s vedomosťou o následkoch premlčania), asi tak zaujímavá nie je.

Súd má ďalej za to, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom
aprobovaným. Ide o jednostranný úkon, ktorý tento charakter nestráca ani keď je súčasťou iného
dvojstranného úkonu.
V prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku akým spôsobom tento úkon dlžníka -
spotrebiteľa vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. aj z dôvodu, aby spotrebiteľ nebol
vedený ako neplatič a mohol sa uchádzať o iný úver), tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa
by súd voči jeho platnosti namietať nemohol.
V tomto prípade to bol však práve navrhovateľ, ktorý si vynútil u odporcu pozornosť, poštou mu zaslal
vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme
dohody o splátkach, ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre neho zjavne nevýhodný
jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne
neinterpretoval. V uvedených súvislostiach, tak nejde o nič iné ako laesio enormis, pretože dlžník
podpísaním takejto dohody nič nezískal, ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle navrhovateľa
svoje postavenie podstatne zhoršil.
Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany navrhovateľa žiadnym
dobrodením (keďže navrhovateľ iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej
námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína
dlžníkov sa nezlepšila), ale naopak navrhovateľ napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa
snaží dosiahnuť) v podobe obnoviteľnosti nároku, neposkytol odporcovi žiadny benefit (napr. v podobe
odpustenia úrokov z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.), ale naopak, do dôsledkov vylúčil aj
dispozitívne ustanovenie (toto vylúčenie je však v rozpore s § 54 ods. 1 Obč. zákonníka, § 521 Obč.
zákonníka - ak dôjde k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach a ak veriteľ chce,
aby dlžník v splátkach plnil aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť (rozhodnutie NS SR
ČR sp. zn. 32Odo/860/2005 - treba rozlišovať medzi úrokmi z omeškania od pôvodnej splatnosti do
účinnosti dohody, úrokmi z omeškania od účinnosti dohody do splatnosti dohodnutých splátok a úrokmi
z omeškania za omeškania po splatnosti splátok). Na úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti
dohody podľa § 521 Obč. zákonníka do splatnosti jednotlivých splátok má veriteľ voči dlžníkovi nárok
iba vtedy, ak je to medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté.

Podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka - výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Obč. zákonníka - neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť
právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.

Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských kultúrnych
a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické
tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Dobré
mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt zmluvnej slobody
spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený aspekt zmluvnej
slobody, tak ako zmluvná sloboda sama, má svoje limity ustanovené právnymi normami, ktorých
prekročenie je sankcionované. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže byť v
rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.

Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie
konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona
rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody.

Podľa § 7 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je
v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež
považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo
nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v § 8 ods. 1 citovaného zákona, alebo neoznámi
obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia
priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa názoru súdu postup navrhovateľa v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou
praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi. Súd dáva na tomto mieste do pozornosti, že
zmluva o poskytnutí pôžičky bola podpísaná dňa 20.6.2008. Táto mala byť splatená v 48 mesačných
splátkach. Splatnosť pôžičky teda nastala dňom 20.6.2012. Navrhovateľ ešte 2.4.2011 zosplatnil
pôžičku uvedeným dátumom, t.z. dlh sa splatným dňom 2.4.2011. V čase podpisovania uznania záväzku
a dohody o splatení záväzku (táto dohoda bola vypracovaná dňa 4.6.2013) bol dlh - pôžička už
premlčaná. V tomto konkrétnom prípade treba vychádzať pri premlčaní v zmysle § 107 ods. 1 Obč.
zákonníka. Pohľadávka sa stala premlčaná dňom 3.4.2013.

Konanie odporcu by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z jeho strany
alebo síce zo strany navrhovateľa ale s poučením o následkoch uznania premlčaného záväzku.
Súd nevylučuje, že v prípade, ak by zo strany navrhovateľa bolo odporcovi riadne vysvetlené,
že splnenie jeho premlčaného dlhu, resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku
formou vynaloženia peňažných prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra
neplatičov) mohlo by k platnému uznaniu záväzku zo strany dlžníka (ak nie priamo k zaplateniu) dôjsť.

Prejednávaný prípad je však prípadom iným, kde k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu so znalosťou
veci zo strany dlžníka nedošlo. Naopak, žalobca v snahe reparovať pochybenie svoje, resp. pochybenie
svojho právneho predchodcu spočívajúce v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby)
a vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby, sofistikovane obchádza dlžníkov a
pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára ako listiny, ktorá má dlžníka uchrániť pred
problémami, do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu dlžníkom (samozrejme bez podania
vysvetlenia dlžníkovi).

Súdu je známe rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1845/11, podľa ktorého: „ podľa ust. § 55 ods. 1 Obč.
zákonníka sa zmluvné ujednania spotrebiteľských zmlúv nemôžu odchýliť od zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré mu zákon poskytuje alebo inak zhorší jeho
postavenie. To znamená, že postavenie spotrebiteľa nesmie byť zhoršené, a to ani s jeho súhlasom,
naopak odchýlky v neprospech dodávateľa možné sú. S ohľadom k citovaným zákonným citovaným
ustanoveniam je treba prehlásenie o predĺžení premlčacej lehoty v prospech navrhovateľa ako
podnikateľského subjektu považovať za absolútne neplatné, lebo tým postavenie druhej strany bolo
značne zhoršené“.

Súd poukazuje ďalej aj na to, že aj samotná navrhovateľom vypracovaná dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku nejednotnej terminológie metúca,
kde obsahuje pojem uznanie záväzku a následne ďalej deklaruje možnosť splácať dlh v splátkach. Na

tejto zmätočnosti nič nemení ani vyššie prezentovaný názor, že v prejednávanej veci nejde o uznanie
dlhu podľa Obč. zákonníka ale o uznanie záväzku podľa Obch. zákonníka.

Súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej navrhovateľ odvodzuje nepremlčateľnosť svojho nároku považuje
súd podľa § 3, § 37 a § 39 Obč. zákonníka za neplatnú.

O trovách konania rozhodoval súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca bol v tomto konaní v plnom
rozsahu úspešný. Na pojednávaní bol poučený, že svoje trovy konania si môže vyčísliť v lehote troch
dní. V tejto stanovenej lehote si však trovy konania nevyčíslil, a preto súd rozhodol tak, že mu trovy
konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č.
65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).