Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. november 2014

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 7C/224/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8212210021
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Krochtová
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2014:8212210021.4

Rozhodnutie

Okresný súd Bardejov samosudkyňou JUDr. Katarínou Krochtovou v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej
Slovenskej republike, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podal na Okresnom súde Svidník dňa 27.9.2012 žaloby, v ktorých sa v každom jednotlivom
prípade domáhal voči žalovanej náhrady majetkovej škody vo výške 125 € a náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 761,57 € (pôvodná sp. zn. OS Svidník 7C/416/2012) a náhrady nemajetkovej ujmy

vo výške 820,58 € (pôvodná sp. zn. OS Svidník 7C/424/2012) a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 584,55 € (pôvodná sp. zn. OS Svidník 7C/423/2012) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
632,49 € (pôvodná sp. zn. OS Svidník 7C/422/2012) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 931,22 €
(pôvodná sp. zn. OS Svidník 7C/421/2012) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 695,19 € (pôvodná
sp. zn. OS Svidník 7C/420/2012) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1266,83 € (pôvodná sp.
zn. OS Svidník 7C/419/2012) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1071,36 € (pôvodná sp. zn.

OS Svidník 7C/418/2012) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 726,54 € (pôvodná sp. zn. OS
Svidník 7C/417/2012) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 756,04 € (pôvodná sp. zn. OS Svidník
7C/425/2012).

Exekučný súd (Okresný súd Svidník) uznesením č. k. 7C/416/2012-7 zo dňa 9.10.2012 rozhodol o
spojení vyššie označených 10 vecí na spoločné konanie s tým, že toto bude na Okresnom súde Svidník
vedené pod spisovou značkou 7C/416/2012.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 NcC/44/2012 zo dňa 22.10.2012 boli sudcovia

Okresného súdu Svidník vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec bola prikázaná
Okresnému súdu Bardejov, kde je vedená pod spisovou značkou 7C/224/2012.

Vo všetkých vyššie označených žalobách podaných pôvodne na Okresnom súde Svidník žalobca
namietal oneskorené rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Podľa vyjadrenia žalobcu Okresný súd Svidník v uvedených veciach prijal žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čím došlo k založeniu jeho povinnosti zaoberať sa ňou
a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a v zákonom ustanovenej lehote. Poukazoval nato, že exekučný súd napriek tomu, že dané veci ním prejednávané nevykazovali prvky nadmernej
právnej zložitosti, nevyžadovali si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadostiach o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po
uplynutí zákonom stanovenej doby. Súčasne poukazoval na to, že vyvinul enormné úsilie aby docielil
vecný posun v týchto konaniach a primäl porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, a to podaniami, ktorými
žiadal o poskytnutie informácie o stave konania alebo sťažnosťami na zbytočné prieťahy v konaní.

Súčasne uviedol, že tento postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom

(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), lebo podľa neho v danom prípade neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. V týchto
žalobách žalobca zhodne uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody, ktorú vyčíslil sumou 125 €.
Táto suma predstavuje jeho náklady, ktoré vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému po 70 €, na udržiavanie a správu informačného
systému po 40 € a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,

na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde po
15 €. Súčasne poznamenal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť iba s nepomernými ťažkosťami.
Rovnako v týchto žalobách uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa žalobcu

márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež podľa žalobcu došlo k vyvolaniu rizika zániku
povinného, rizika zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a rizika insolvencie povinného,
pričom najmä žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas, efektívne a účinne
uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva.

Výšku nemajetkovej ujmy žalobca vyčíslil sumou 55 € za každý mesiac omeškania exekučného súdu v
každom jednotlivom prípade. Tvrdil, že v tejto súvislosti vychádzal z judikatúry Ústavného súdu SR, z
ktorej vyvodil, že Ústavný súd SR v prípadoch zistenia prieťahov v konaní priznáva primerané finančné
zadosťučinenie cca 660 € za každý rok prieťahov.

Žalobca konštatoval, že takýto stav vyvolal u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov

pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Tvrdil, že
úplnezbytočnéaprávnenezdôvodniteľnéčasovéomeškanievrozhodovaníexekučnéhosúduspôsobilo
v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít žalobcu a odrazil sa nepriaznivo aj na jeho ďalšej podnikateľskej činnosti. Argumentoval aj tým, že
každý, kto sa obráti na súd, má právo na to, aby sa mu dostalo právnej ochrany v požadovanej kvalite.

Taktiež poukázal na to, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou
požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania
žaloby na žiadosti pozitívne nereagovala.

Žalovaná s podanými žalobami nesúhlasila a navrhla žaloby v celom rozsahu zamietnuť, žalobcovi
náhradu trov konania nepriznať a uplatnila nárok na náhradu trov konania. Podstatnými námietkami

žalovanej proti uplatnenému nároku, ktoré táto podrobne rozviedla vo svojom písomnom vyjadrení k
žalobe boli poukaz na zmätočnosť podaní žalobcu, na prenášanie dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu
nesúceho dôkazné bremeno na súd. Ďalej poukázala na to, že nie je jasný titul nároku na náhradu
škody vzhľadom na uplatňovanie nárokov žalobcom z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu
prieťahov a na druhej strane z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Argumentovala

tým, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody jej boli doručené 23.4.2012,
pričom žaloby boli podané 27.9.2012, teda pred uplynutím zákonnej 6-mesačnej lehoty. Poukazovala
na to, že žalobca jej neposkytol súčinnosť v súvislosti s predbežným prerokovaním jeho nárokov na
náhradu škody.

Podľa žalovanej prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou

toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok - najmä v prípadoch podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z.

Okrem toho žalovaná poukázala na to, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nemôže byť nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a dodala, že15-dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa nevzťahuje na prípady, keď súd nevydá
poverenie, ale rozhodne o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia.

Vovzťahuknamietanýmprieťahomvkonanípoukazovalanaustanovenie§9ods.2zákona č.514/2003

Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013 a tvrdila, že existenciu prieťahov v konaní nepovažuje za preukázanú.

Žalovaná tiež vzniesla námietku premlčania vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku, pri ktorom
došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t. j. tri roky pred tým,
ako jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody). Namietala
tiež vyčíslenie škody, poukázala na to, že požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne

uvedenéčinnostijenesprávneaúčelovéažeskutočnúškodutrebadokázaťlistinami,t.j.skutočnosťami,
ktoré preukážu požadovaný nárok, pretože v opačnom prípade je preskúmanie predmetného nároku
znemožnené. Tvrdila, že žalobca nepreukázal jednak vznik ani výšku škody. Argumentovala tým, že
nebolpreukázanývzniknemajetkovejujmy,akoanito,žebysamalaposkytovaťjejnáhradavpeniazoch.

Okrem toho žalovaná apelovala na negatívne vnímanie žalobcu a jeho praktík verejnosťou a uviedla,
že považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody

voči štátu, keďže táto mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite. Uviedla, že je potrebné preukázať aj príčinnú súvislosť medzi vznikom materiálnej škody či
nemajetkovej ujmy a nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím, pričom nemožno
tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávania, pričom na pojednávaní dňa 11.11.2014 vyhlásil

rozsudok. Na toto pojednávanie sa nedostavila žalovaná, ktorá svoju neúčasť ospravedlnila s poukazom
na hospodárnosť konania, o odročenie pojednávania nežiadala. Žalobca prostredníctvom svojho
právnehozástupcuospravedlnilsvojuneúčasťnapojednávaníažiadalojehoodročeniezdôvodukolízie
s pojednávaniami vedenými na Okresnom súde Považská Bystrica. Súd nevyhodnotil túto skutočnosť
ako relevantný dôvod na odročenie pojednávania, a preto podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec

v neprítomnosti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu s prihliadnutím na obsah spisu a
vykonané dôkazy. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 68/98 z 13. januára 1999, podľa ktorého kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka
v tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie
dôležitého dôvodu na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Pritom tak žalobca, ako aj jeho

právny zástupca mali predvolanie na pojednávanie doručené 23.9.2014, teda riadne a včas.

Súd sa oboznámil s obsahom žalôb, obsahom exekučných spisov, obsahom znaleckého posudku, o
ktorý žalobca opieral vyčíslenie majetkovej škody, ako aj s ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou
spisu.

ZobsahuspisuOkresnéhosúduSvidníksp.zn.6Er361/2011súdzistil,ževexekučnejvecioprávneného

(žalobcu) proti povinnému U. Š. o vymoženie sumy 726,49 € s príslušenstvom (tejto exekučnej
veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp. zn. 7C 416/2012) bola dňa 27.4.2011 pred
súdnymexekútoromspísanázápisnicaobsahujúcanávrhnavykonanieexekúcie,exekučnýmtitulombol
rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu doručená dňa 9.8.2011, súd zamietol žiadosť o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie

uznesením z 9.5.2012, právoplatným 17.7.2012.

Z obsahu spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 6Er 266/2009 súd zistil, že v exekučnej veci
oprávneného (žalobcu) proti povinnému W. X. o vymoženie sumy 303,66 € s príslušenstvom (tejto
exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp. zn. 7C 424/2012) bola dňa 28.5.2009
pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie, exekučným

titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 10.6.2009, súd zastavil exekučné konanie uznesením z 3.3.2010, proti
ktorému podal žalobca 29.3.2010 odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove uznesením sp.
zn. 7 CoE 38/2010 z 31.5.2010 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Následne exekučný súd dňa 21.5.2012 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.6.2012.Z obsahu spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 4Er 658/2009 súd zistil, že v exekučnej veci
oprávneného(žalobcu)protipovinnejV.S.ovymoženiesumy386,22€spríslušenstvom(tejtoexekučnej
veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp. zn. 7C 423/2012) bola dňa 3.10.2009 pred

súdnymexekútoromspísanázápisnicaobsahujúcanávrhnavykonanieexekúcie,exekučnýmtitulombol
rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu doručená dňa 28.10.2009, súd zastavil exekučné konanie uznesením z 5.2.2010, proti ktorému
podal žalobca 6.4.2010 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 5CoE
34/2010 zo 6.7.2010 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z obsahu spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 4Er 627/2009 súd zistil, že v exekučnej veci
oprávneného (žalobcu) proti povinnej N. R. o vymoženie sumy 533,76 € s príslušenstvom (tejto
exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp. zn. 7C 422/2012) bola dňa 7.9.2009
pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie, exekučným
titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 14.10.2009, súd zastavil exekučné konanie uznesením z 25.2.2010,

proti ktorému podal žalobca 12.4.2010 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením
sp. zn. 17 CoE 34/2010 z 29.6.2010 tak, že vec vrátil exekučnému súdu ako predčasne predloženú.
Následne uznesením sp. zn. 17 CoE 65/2010 z 24.8.2010 odvolací súd potvrdil prvostupňové
rozhodnutie vo výroku o zastavení exekúcie.

Z obsahu spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 2Er 94/2011 súd zistil, že v exekučnej veci oprávneného

(žalobcu) proti povinnému Q. Č. o vymoženie sumy 691,63 € s príslušenstvom (tejto exekučnej
veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp. zn. 7C 421/2012) bola dňa 24.1.2011 pred
súdnymexekútoromspísanázápisnicaobsahujúcanávrhnavykonanieexekúcie,exekučnýmtitulombol
rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu doručená dňa 14.2.2011, súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zo 17.5.2012, právoplatným 22.6.2012.

Z obsahu spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 4Er 541/2009 súd zistil, že v exekučnej veci
oprávneného(žalobcu)protipovinnejS.Y.ovymoženiesumy133,08€spríslušenstvom(tejtoexekučnej
veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp. zn. 7C 420/2012) bola dňa 4.8.2009 pred
súdnymexekútoromspísanázápisnicaobsahujúcanávrhnavykonanieexekúcie,exekučnýmtitulombol

rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu doručená dňa 17.9.2009, súd zastavil exekučné konanie uznesením z 15.2.2010, proti ktorému
podal žalobca 22.3.2010 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 8CoE
41/2010 z 12.7.2010 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z obsahu spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 6Er 629/2010 súd zistil, že v exekučnej veci

oprávneného (žalobcu) proti povinnej D. Č. o vymoženie sumy 996 € s príslušenstvom (tejto exekučnej
veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp. zn. 7C 419/2012) bola dňa 27.7.2010 pred
súdnymexekútoromspísanázápisnicaobsahujúcanávrhnavykonanieexekúcie,exekučnýmtitulombol
rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu doručená dňa 5.10.2010, súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením z 21.5.2012, právoplatným 27.6.2012.

Z obsahu spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 3Er 388/2009 súd zistil, že v exekučnej veci
oprávneného (žalobcu) proti povinnej H. S. o vymoženie sumy 105,22 € s príslušenstvom (tejto
exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp. zn. 7C 418/2012) bola dňa 25.6.2009
pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie, exekučným

titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 24.7.2009, súd zastavil exekučné konanie uznesením z 25.2.2010,
proti ktorému podal žalobca 30.3.2010 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením
sp. zn. 7 CoE 43/2010 z 31.5.2010 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Následne Okresný súd Svidník opätovne 9.12.2010 exekučné konanie zastavil.

Z obsahu spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 3Er 495/2009 súd zistil, že v exekučnej veci
oprávneného (žalobcu) proti povinnému N. R. o vymoženie sumy 330,67 € s príslušenstvom (tejto
exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp. zn. 7C 417/2012) bola dňa 18.7.2009
pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie, exekučnýmtitulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 26.8.2009, súd zastavil exekučné konanie uznesením z 15.2.2010,
proti ktorému podal žalobca 15.3.2010 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením

sp.zn.11CoE14/2010z30.9.2010tak,ževecvrátilsúduakopredčasnepredloženú.Následneodvolací
súd uznesením sp. zn. 11 CoE 10/2011 z 25.8.2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Z obsahu spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 4Er 433/2009 súd zistil, že v exekučnej veci
oprávneného (žalobcu) proti povinnej N. Š. o vymoženie sumy 10,08 € s príslušenstvom (tejto exekučnej
veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp. zn. 7C 425/2012) bola dňa 2.7.2009 pred

súdnymexekútoromspísanázápisnicaobsahujúcanávrhnavykonanieexekúcie,exekučnýmtitulombol
rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu doručená dňa 6.8.2009, súd zastavil exekučné konanie uznesením zo 16.2.2010, proti ktorému
podal žalobca 10.3.2010 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 2 CoE
30/2010 zo 4.8.2010 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľačl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikykaždýmáprávo,abysajehovecverejneprerokovalabez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.(vzneníplatnomaúčinnomvčasepodaniajednotlivýchžalôb),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení platnom a účinnom v čase podania
jednotlivých žalôb), vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.
1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení platnom a účinnom od 1.1.2013), vo

veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých
žalôb), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný

postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1.1.2013) štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;

Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorémá za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých

žalôb), ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých
žalôb), každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v

mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých
žalôb), uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých
žalôb), právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené

(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z. z. (v znení účinnom do 31.5.2010, t. j. v znení účinnom

v čase, keď boli exekučnému súdu doručené niektoré žiadosti o udelenie poverenia v jednotlivých
exekučných veciach exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie,
predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád
návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučnéhotitulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011 t.j. v znení

účinnom v čase, keď boli exekučnému súdu doručené relevantné žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanieexekúcieexekútor,ktorémuboldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predloží
tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu
súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.6.2011, t. j. v čase, keď
boli exekučnému súdu doručené relevantné žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu
s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26
zákonač.231/1999Z.z.oštátnejpomocivzneníneskoršíchpredpisov,exekučnýtitulsanepreskúmava.

Podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. (v znení platnom a účinnom do 30.6.2009) súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti

ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má
nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

Podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. (v znení platnom a účinnom od 1.7.2009) súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti

ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má
nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania, po právnom posúdení veci v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení, žaloby žalobcu, ktoré boli v tejto veci spojené na spoločné konanie,považuje za nedôvodné v celom rozsahu, a preto všetky žaloby z dôvodov uvedených v ďalšej časti
tohto odôvodnenia zamietol.

V prvom rade súd poukazuje na to, že v danom konaní žalobca nepreukázal splnenie postupu podľa

§ 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Potvrdenie o prijatí tej- ktorej žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody v súvislosti s tým- ktorým príslušným exekučným konaním pritom
žalobca bol povinný predložiť k jednotlivým žalobám (§ 79 ods. 2 O. s. p.). Zo žiadnej žaloby nevyplýva
taká skutočnosť, pre ktorú by ich predložiť nemohol.

Vo všetkých vyššie označených žalobách žalobca uviedol, že skutočnosti, ktoré preukazujú prijatie tej-

ktorej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, sa nachádzajú v spise Okresného
súdu Svidník týkajúceho sa povinného Jaroslava Mitaľa, pričom ide o vec, ktorá s týmito spojenými
vecami nesúvisí.

Žalobca teda v žiadnom jednotlivom prípade (čo sa týka týmto rozsudkom zamietnutých žalôb)
nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok pre samotné podanie týchto žalôb (samotnú
žalovateľnosť jednotlivých nárokov na súde) a toto nie je možné vyvodiť ani z vyjadrenia žalovanej

podaného v tomto konaní, nakoľko táto iba vo všeobecnosti konštatuje, že 23.4.2012 jej boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bez toho, aby explicitne potvrdila že
išlo o žiadosti týkajúce sa nárokov uplatňovaných práve v tomto konaní tunajšieho súdu. Súd teda nemal
preukázané, že v konkrétnych prípadoch týkajúcich sa uplatnených nárokov v tomto konaní došlo pred
podaním žalôb skutočne k predbežnému prerokovaniu nárokov podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.

z. Dôkazné bremeno ohľadne splnenia zákonných podmienok podľa vyššie citovaných ustanovení § 15
ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k preukázaniu samotnej možnosti a oprávnenia
podať súdu jednotlivé žaloby, ktoré boli prejednávané v tomto konaní, je pritom podľa súdu výlučne na
žalobcovi.

Na týchto dôvodoch súd založil svoje rozhodnutie, ktorým žaloby spojené na spoločné konanie v celom

rozsahu zamietol. Zistenie, že pred podaním žaloby všeobecnému súdu žalobca nepreukázal, že v
týchto právnych veciach požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody, tvorí
ratio decidendi tohto rozhodnutia.

Predsa len súd nad rámec uvedeného považuje za potrebné dodať, že žalobca v žalobách dôvodil aj
takými argumentmi, ktoré nezodpovedajú obsahu exekučných spisov. Napríklad vo veciach pôvodne

vedených na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 7C 423/2012, 7C 422/2012, 7C 420/2012, 7C
418/2012, 7C 417/2012, 7C 425/2012 namietal, že súd s výraznými prieťahmi rozhodol o žiadostiach
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ich zamietnutím, pričom uviedol aj
konkrétne dátumy vydania týchto rozhodnutí. Žalobcom uvádzané dátumy vydania daných rozhodnutí
vôbec nezodpovedali údajom v spise, navyše v týchto veciach nedošlo k zamietnutiu žiadostí súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale k zastaveniu exekučného konania.

Súd konštatuje, že aj tieto zistenia vyvolávajú pochybnosti o tom, či cieľom žalobcu bolo skutočné
hľadanie spravodlivosti, keďže si nedal ani tú námahu, aby svoje žaloby odôvodnil relevantnými
argumentmi a uviedol v nich pravdivé tvrdenia.

Žalobcanamietal,ževuvedenýchexekučnýchkonaniachdošlokzbytočnýmprieťahomvkonaní.Ktomu

súd poznamenáva, že vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je v zmysle čl. 127 Ústavy SR
primárne zverené do právomoci Ústavného súdu SR, ktorý ako jediný orgán verejnej moci a najvyšší
orgán ochrany ústavnosti v Slovenskej republike má právomoc vysloviť v náleze porušenie práva na

konanie bez prieťahov. V tejto súvislosti Ústavný súd SR skúma okolnosti daného prípadu podľa troch
základných kritérií: skutková a právna zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu, pričom jeho
právomocjezásadnedanávtedy,aksťažovateľpredpodanímústavnejsťažnostivyčerpalvšetkyprávne
prostriedky na ochranu svojich práv (§ 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.). V prípadoch námietok
týkajúcich sa prieťahov v konaní je takýmto právnym prostriedkom ochrany sťažnosť podaná predsedovi

príslušného súdu podľa § 62 a násl. z. č. 757/2004 Z. z.Na tomto mieste považuje súd za potrebné zdôrazniť, že žalobca súdu nepredložil relevantné dôkazy
o tom, aby podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi exekučného súdu. Inými slovami k svojej
žalobe nepripojil dôkazy o tom, že by si takýmto postupom hájil svoje základné právo podľa čl. 48 ods.

2 Ústavy SR alebo právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Navyše takáto skutočnosť (okrem prípadov týkajúcich sa povinných: W. X., N. R., S. Y., H. S., N. R.
Z. N. Š., keď žalobca žiadal o poskytnutie informácie o stave konania, čomu však nemožno pripísať
účinky právneho prostriedku ochrany podľa § 62 a násl. zákona č. 757/2004 Z. z.) nevyplýva ani z
obsahu exekučných spisov. Súd konštatuje, že v jedinom prípade (ktoré sa týkajú tejto veci) - povinný

Tomáš Ševc - podal žalobca 16.3.2012 predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Táto sa ukázala
ako účinný a efektívny prostriedok nápravy, pretože už 9.5.2012 súd rozhodol tak, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Pokiaľ ide o exekučné konania vedené proti povinným V. S. Z. S. Y. - v týchto prípadoch tak, ako
už súd uviedol vyššie, odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutia o zastavení konania a vec vrátil
exekučnémusúdunaďalšiekonanie.Zobsahuexekučnýchspisovsúdnezistil,abyOkresnýsúdSvidník

vo veci ďalej konal. Na tomto mieste považuje súd za významné zdôrazniť, že práve v tomto prípade sa
od žalobcu očakávalo, aby si svoje právo chránil účinným a zákonným spôsobom a aby podal sťažnosť
predsedovi súdu, v ktorého kompetencii bolo zjednanie nápravy. Z obsahu spisov však nevyplýva, aby
žalobca takúto sťažnosť podľa § 62 a násl. zákona č. 757/2004 Z. z. podal.

Vo vzťahu k uvedenému považuje súd za potrebné dodať, že hoci všeobecné súdy sú primárnymi

ochrancami práv účastníkov konania a sú povinné poskytovať súdnu ochranu v požadovanej kvalite,
účastník konania by mal tiež v záujme účinnej a efektívnej ochrany svojich práv využiť všetky právne
prostriedky na ich ochranu. V danej veci sa tak nestalo.

V súvislosti s argumentmi žalobcu považuje súd potrebné poukázať aj na to, že 15-dňová lehota v
zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom v každom jednotlivom období ako sú vyššie

citované) sa vzťahovala iba na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak by súd nezistil
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, a plynula až od doručenia tej- ktorej žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Uvedená 15-dňová lehota však, vychádzajúc zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku (v znení účinnom v každom jednotlivom období ako sú odcitované vyššie), sa nevzťahovala

na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ak súd zistil rozpor
žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak by zákonodarca
zamýšľal stanoviť pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15
dňovú alebo inú lehotu, zaiste by to bol v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku priamo a výslovne uviedol.
Ak ale zákonodarca v § 44 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku výslovne uviedol, že „ak súd nezistí

rozpor...do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu“ a potom v
samostatnej tretej vete tohto ustanovenia osobitne uviedol, že „ak súd zistí rozpor...žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne“ bez toho, že by tam explicitne stanovil lehotu.
Súd nepochybuje, že v takom prípade neprichádza do úvahy iný výklad ako ten, že pre rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žiadna zákonná lehota stanovená

nebola a nie je.

Ak žalobca argumentuje prieťahmi spôsobenými nerozhodnutím v zákonnej lehote, súd vo vzťahu
k neexistencii zákonnej lehoty pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pripomína, že aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonnom stanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, viď napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS

16/02 v ktorom Ústavný súd judikoval, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky
za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky
okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,

ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy.Súd zároveň konštatuje, že z obsahu exekučných spisov Okresného súdu Svidník, s ktorými sa
oboznámil v rámci dokazovania v tejto veci, ako aj z jeho vlastnej činnosti (§ 121 O. s. p.) a z ďalších
u neho vedených vecí žalobcu proti žalovanej mu je známe, že žalobca inicioval obrovské množstvo

exekučných konaní na podklade nespôsobilých exekučných titulov - rozhodcovských rozsudkov, a preto
vyvodzovať právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v takýchto konaniach, ktoré boli od
začiatku nedôvodné a neopodstatnené, lebo na ich iniciovanie žalobca nemal spôsobilý exekučný titul,
považujesúdzaneadekvátne.Ajlegitímneočakávania,naktorésažalobcaodvolával,trebaposudzovať
s prihliadnutím na to, že žalobca sa dobrovoľne a sám rozhodol iniciovať tieto exekučné konania

práve na podklade rozhodcovských rozsudkov, kde bolo vzhľadom na platnú právnu úpravu nevyhnutné
preskúmavať rozhodcovské doložky, skúmať či sa vymáha právom dovolené plnenie, pričom exekučné
konania boli v prevažnej miere vyhlásené za nedôvodné a neprípustné.

Základný právny princíp spravodlivosti od súdu požaduje, aby právna ochrana nebola poskytovaná
tomu, kto sám právo porušuje. Každý by mal ctiť zásadu, že z nepráva nemôže vzniknúť právo a
nárok na právnu ochranu majú len práva, nadobudnuté v súlade so znením a účelom zákona. Inými

slovami povedané, nemôže sa zo zákonom zakázaného konania stať zákonom dovolené konanie len
s poukazom na existenciu pohľadávky. Preto ak sa žalobca snaží celú zodpovednosť preniesť na
exekučný súd tvrdením, že ak by bol skôr vedel, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bude zamietnutá, mohol uskutočniť náhradu exekučného titulu, je potrebné dodať, že zodpovednosť
za „nevedomosť“ žalobcu o nespôsobilosti jeho exekučného titulu ani samotné riziko jeho podnikania

nemožno prenášať na exekučný súd, resp. na žalovanú. Ak by sa žalobca skutočne správal ako riadny
hospodár, zaiste by ako oprávnený neinicioval množstvo nedôvodných, zbytočných exekučných konaní
a ako riadnemu hospodárovi mu už to, že v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote nebolo udelené
poverenie na vykonanie exekúcie a následne mu preto nemohlo byť doručené ani upovedomenie o
začatí exekúcie, mohlo signalizovať, že na vykonanie exekúcie nie sú splnené zákonné podmienky.

Čo sa týka požadovanej náhrady majetkovej škody vo výške po 125 €, ktorú si žalobca uplatňoval,
podľa názoru súdu žalobca vznik ani výšku takejto škody nepreukázal. Žalobca podľa svojich tvrdení
v týchto prípadoch v období od doručenia príslušnej žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia
o nej vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 €, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 € a na

administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 €. Z oboznámených
vyššie označených exekučných spisov Okresného súdu Svidník, ktorých sa tieto žaloby týkajú, bolo
zistených šesť žiadostí žalobcu o poskytnutie informácie o stave konania a jedna sťažnosť na prieťahy

v konaní. Neboli však zistené ďalšie urgencie zo strany žalobcu v daných exekučných konaniach - nie
sú teda preukázané relevantné náklady spojené s administratívnym spracovaním textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdavky. Žalobca tiež nepredložil jediný dôkaz o skutočnej výške
nákladov na správu svojej pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému ani výšku nákladov na udržiavanie a správu informačného systému, ako ani tú

skutočnosť, že by pracovné výkony jeho zamestnancov a udržiavanie a správa informačného systému
boli potrebné výlučne v súvislosti s rozhodovaním exekučného súdu v dotknutých konaniach o podanej
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V danom konaní teda žalobca iba tvrdil, že mu
majetková škoda vznikla, avšak jej skutočný vznik a skutočnú výšku nijako relevantne nepreukázal,
ako ani príčinnú súvislosť medzi činnosťou exekučného súdu a žalobcom proklamovanými vyššie

uvedenými nákladmi, ktoré žalobca považuje za vzniknutú škodu. Navyše samotné tvrdenie žalobcu o
paušalizácii reálnych vecných nákladov dokazuje, že v tomto konaní nebola žalovaná skutočná škoda a
aj z uvedeného dôvodu nebolo možné dotknutým žalobám v tejto súvislosti vyhovieť (viď k tomu vyššie
citované ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Ak žalobca vo vzťahu k vzniku majetkovej škody vo výške 125 €, ktorú súd má za nepreukázanú,

poukazoval na to, že táto suma by ho nezaťažila „ak by exekučný súd postupoval správne a pri
rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu“, súd
poukazuje na to, že žiadna suma by s určitosťou žalobcu nezaťažila, ak by sa vymoženia pohľadávky
domáhal na základe spôsobilého exekučného titulu.V nadväznosti na uvedené sa súd považuje za potrebné vyjadriť aj k dôkazu žalobcu - Znaleckému
posudku č. 1/2014 vo veci stanovenia majetkovej škody žalobcu vypracovanému znaleckým ústavom
Ekonomickou univerzitou v Bratislave. Podľa názoru žalobcu tento znalecký posudok preukazuje

majetkovú škodu, ktorá mu nesprávnym úradným postupom exekučných súdov v Slovenskej republike
mala vzniknúť.

K predloženému znaleckému posudku sa vyjadrila aj žalovaná, ktorá navrhla, aby si súd neosvojil jeho
závery, pretože tento bol vypracovaný na základe podkladov poskytnutých žalobcom, pričom znalecký
ústav vychádzal zo štatistických údajov a okrem iného namietala aj to, že pri uvádzaní mzdových

nákladov zamestnancov boli do posudzovanej masy zahrnutí aj zamestnanci z odborov, ktorých účel a
podstatanesúvisísexekučnýmkonaním(napr.úsekprestyksverejnosťou,trestnéoddelenie).Žalovaná
namietala aj všeobecnosť záverov znaleckého posudku.

V tejto súvislosti mal súd na pamäti, že zásada voľného hodnotenia dôkazov má svoje limity a že súd je
pri hodnotení a pripúšťaní dôkazov povinný uviesť dôvody svojho rozhodnutia.

Súdtedadôkaz-znaleckýposudok-predloženýžalobcompovažovalzavšeobecnýaneurčitývzhľadom

na to, že nebol vypracovaný pre každý jednotlivý prípad žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného
postupu toho - ktorého exekučného súdu. O tom svedčí aj skutočnosť uvedená v závere tohto posudku,
kde je uvedené, že úlohou znalca bolo určiť výšku majetkovej škody nesprávnymi úradnými postupmi
a nezákonnými rozhodnutiami „okresných súdov Slovenskej republiky“, čo nemožno považovať za
presnú špecifikáciu spôsobenej majetkovej škody v každom jednotlivom prípade. Dôvod, pre ktorý si

súd neosvojil opodstatnenosť tohto dôkazu tkvie aj v tom, že v rámci žalobcom tvrdených skutočností
súd zistil viaceré nepresnosti, a preto dôkazu, ktorý nepomenúva konkrétne odlišnosti v prípadoch, ale
má všeobecný a paušálny charakter, nepripísal dôraz, ktorý by ovplyvnil záver súdu o nepreukázaní
vzniku majetkovej škody.

Súd zdôrazňuje, že aj napriek tomu, že žalobca bol v konaní riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O. s.

p., nepreukázal, že by mu v súvislosti s jednotlivými prípadmi rozhodovania Okresného súdu Svidník
v exekučných veciach vznikla nemajetková ujma. Súd v tomto konaní nemal preukázané žiadne
porušenie základných práv a princípov právneho štátu v daných exekučných konaniach, ani porušenie
práva na súdnu ochranu či práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ku ktorým by došlo zo
strany OS Svidník. V príslušných exekučných konaniach bolo už od ich začiatku, vzhľadom na to,

že išlo o exekučné konania proti fyzickým osobám, vždy dané riziko jednak „zániku“ povinného (tu mal
žalobca pravdepodobne na mysli úmrtie), i riziko straty kontaktu s povinným, ako aj riziko insolvencie
povinného. Tieto riziká nemožno spájať s dĺžkou doby od podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej zamietnutí, či zastavenia konania.

Nemožno sa tiež stotožniť s tvrdeniami žalobcu o tom, že vzniknutá situácia vyvolala u neho, resp. u

členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery vo vymožiteľnosť práva, pretože akékoľvek pocity si u žalobcu ako právnickej
osoby nie je možné ani len predstaviť a o skutočnom vzniku pocitov frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti u členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, ich
intenzite, spôsobe akým sa prejavovali u jednotlivých členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti,

aké na nich prípadne zanechali následky a pod., neboli súdu zo strany žalobcu produkované žiadne
dôkazy (okrem toho žalobca v žalobách tvrdí, že poškodeným je on a domáha sa náhrady škody či
nemajetkovej ujmy sám žalobca, preto pocity členov jeho riadiacich orgánov sú podľa názoru súdu
irelevantné pre prípadnú náhradu nárokov žalobcu).

Súd zastáva názor, že žalobca nepreukázal, že postupy exekučného súdu v označených konaniach

spôsobili zánik jeho ďalších plánovaných podnikateľských aktivít (nešpecifikoval ich), už vytvorených
podnikateľských plánov, či hospodársku stratu. Podľa názoru súdu tu ide iba o ničím nepodložené
tvrdenia žalobcu.

Na margo tvrdenej frustrácie považuje súd za potrebné dodať, že žalobca v exekučných konaniach
nevystupoval ako povinný, voči ktorému by sa viedlo nedôvodné exekučné konanie, ale ako oprávnený,

ktorý sám nedôvodné konanie inicioval. Žalobca v žiadnom jednotlivom prípade nepreukázal nielen
skutočný vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane, ale ani nijako obsahovo nešpecifikoval ani jeden z
faktorov, na ktoré treba prihliadať pri prípadnom určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazochpodľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Z dikcie tohto zákonného ustanovenia vyplýva aj nemožnosť
odvodzovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
od zásad pre určovanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré priznáva Ústavný súd SR

v prípadoch zistenia porušenia práv v konaní podľa tretej časti, druhej hlavy, šiesteho oddielu zákona
č. 38/1993 Z. z.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a dôvody súd žaloby o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol.

S poukazom na dôvody, pre ktoré boli predmetné žaloby zamietnuté, mal súd za to, že nebolo právne

významné zaoberať sa a vyjadriť sa k ďalším námietkam žalovanej. Súd mal na pamäti, že nie je
potrebné odpovedať na každý jeden argument účastníka konania, len na ten, ktorý súd považuje
za zásadný a relevantný. K charakteru týchto argumentov sa súd vyjadril v predchádzajúcom texte
odôvodnenia tohto rozsudku.

Záverom treba poznamenať, že nakoľko žalobca v tomto konaní nepreukázal skutočný vznik škody,
nebol daný dôvod, aby súd rozhodoval medzitýmnym rozsudkom o základe tej- ktorej veci. Ak nie je

vznik škody preukázaný, bolo by nezmyselné, aby súd medzitýmnym rozsudkom vyslovoval kto „za
škodu“ zodpovedá.

Podľa § 151 ods. 1 a 2 O. s. p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník

v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu
ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v
takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Napojednávanídňa11.11.2014súdvovyhlásenomrozsudkuokreminéhorozhodol(vzmysle§142ods.
1 O. s. p.), že v celom rozsahu neúspešný žalobca je povinný zaplatiť žalovanej trovy konania vo výške,
ako budú určené v písomnom vyhotovení tohto rozsudku v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti. Žalovaná
však v zákonnej lehote od vyhlásenia tohto rozhodnutia trovy nevyčíslila aj napriek zaslaniu zápisnice z
pojednávania, ktorá jej bola zaslaná elektronicky 12.11.2014. Žalovaná teda mala vedomosť o vyhlásení

rozsudku. Súd konštatuje, že žalovanej žiadne preukázateľné trovy ku dňu vyhlásenia rozhodnutia zo
spisu nevyplývajú, a preto v tomto písomnom vyhotovení rozsudku podľa § 151 ods. 2 O. s. p. žalovanej
náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného

vyhotovenia na Okresný súd Bardejov.

1. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

2. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.