Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. október 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/61/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113010371
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Babjak
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6113010371.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Babjaka a zo sudcov
JUDr. Petra Chovanku a JUDr. Jána Deáka, o odvolaniach obžalovaného 1/ U. W. a obžalovaného 4/
K. D. proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5T/21/2013 z 18.03.2015, na verejnom
zasadnutí konanom dňa 6. októbra 2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaných U. W. a K. D. z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu boli uznaní za vinných, že spáchali

obžalovaný 1/ U. W. v bodoch 1 - 4, 7 - 21

zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a), d) Tr. zák. s poukazom na § 138

písm. i) Tr. zák.,

obžalovaný 2/ D. G. v bodoch 1 - 25

zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a), d) Tr. zák. v bodoch 1 - 4, 7 - 21
obžaloby s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák., v bodoch 5 - 6 obžaloby samostatne, v bodoch 22 - 25

obžaloby formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.,

obžalovaný 3/ A. I. v bodoch 14 - 16

zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm.
i) Tr. zák.,

obžalovaný 4/ K. D. v bodoch 22 - 26

zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a) Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.

Podľa výroku napadnutého rozsudku boli obžalovaní uznaní za vinných, pretože

organizovaná skupina v zložení najmenej päť osôb, a to U. W., D. G., A. I., doposiaľ nestotožnená
osoba menom K., pôsobiaca v Taliansku, a U. L., prezývaný „generál", pôsobiaci na Ukrajine, spoločne
rozdelením si úloh za finančnú odmenu organizovali a zabezpečovali najmenej od 11. 06. 2009 do
08. 04. 2010 nedovolené prekročenie hraníc Slovenskej republiky migrantmi - utečencami štátnej
príslušnosti Moldavska, Afganistanu, Somálska, Ruskej federácie a Ukrajiny, ktorí nemali príslušné
doklady oprávňujúce ich na vstup na územie Slovenskej republiky a do Schengenského priestoru a

to tak že, nestotožnená osoba menom „K.", U. W. a U. L. zabezpečovali prevoz migrantov z krajiny
pôvodu Moldavsko na Ukrajinu do blízkosti hraníc zo Slovenskou republikou, tiež U. W. v spolupráciU. L. zabezpečovali do blízkosti slovensko - ukrajinskej hranice aj prevozy príslušníkov afganskej a
somálskej štátnej príslušnosti, tu ich nezistené osoby v predmetnom období odovzdávali prevádzačovi
P. W., ktorý ich nedovolene v skupinkách od dvoch do osem osôb previedol peši lesným porastom mimo

hraničný prechod na územie Slovenskej republiky na dohodnuté miesto, kde migrantov po dohode s P.
W. prevzal vodič D. G., ktorý ich postupne prepravoval cez celé územie Slovenskej republiky najmä po
trase Michalovce, Košice, Rožňava, Rimavská Sobota, Lučenec, Zvolen, Nitra, a to osoby moldavskej
štátnej príslušnosti do cieľovej krajiny Taliansko a osoby afganskej štátnej príslušnosti spoločne s
ďalším vodičom A. I. do cieľovej krajiny Rakúsko, do mesta Viedeň, kde následne v Taliansku preberali

migrantov -Moldavcov ich nestotožnení rodinní príslušníci, ktorí vyplácali odmenu za celé prevedenie
po trase Moldavsko - Ukrajina - Slovensko - Maďarsko - Rakúsko - Taliansko vodičovi D. G. v sume cca
2 000,00 - 2 300,00 Eur za jednu osobu, ktoré D. G. vždy po návrate na Slovensko odovzdal P. W., ten
ich prerozdeľoval tak, že vodičovi vyplatil províziu 800,00 Eur za jednu cestu a za prevedenie Afgancov
po trase Ukrajina - Slovensko - Rakúsko (Viedeň) vyplácali nezistenú odmenu doposiaľ nestotožnené
osoby pôsobiace na Ukrajine P. W., z ktorej on vyplatil vodičovi províziu 450,00 Eur za jednu cestu,

pričom táto skupina sa pokúsila za nezistenú odmenu prepraviť z Ukrajiny do nezistenej cieľovej krajiny
aj štyri osoby somálskej štátnej príslušnosti, toto sa im ale nepodarilo, pretože títo boli po prevedení P.
W. cez štátnu hranicu Slovenskej republiky pri obci Tibava, okres Sobrance zadržaní hliadkou polície,
pričom spáchali nasledovné skutky (a ďalej je v bodoch 1 - 21 opísaný konkrétny spôsob páchania
trestnej činnosti v období 11.06.2009 až 29.04.2010),

čím takto v predmetnom období organizovaná skupina nedovolene previedla z Ukrajiny minimálne
devätnásť štátnych príslušníkov Moldavska, Ruskej federácie a Ukrajiny do Talianska, dvadsaťosem
štátnych príslušníkov Afganistanu z územia Slovenskej republiky do Rakúska, jedného štátneho
príslušníka Ruskej federácie z tábora Humenné do Talianska, jedného štátneho príslušníka Ukrajiny z

tábora Humenné do Českej republiky, štyroch príslušníkov Somálska z Ukrajiny na územie Slovenskej
republiky za spolu nie menej ako 12.510,- Eur. Následne U. W. nachádzajúci sa v Taliansku dňa
01.05.2010 postúpil D. G. svoj kontakt - telefónne číslo na osobu nachádzajúcu sa v záchytnom tábore
Humenné menom K. D. alias W. W. alias X. W. a takto umožnil D. G. priamo sa dohodnúť so K. D. na
spolupráci a deľbe úloh pri nelegálnom prevádzaní migrantov umiestnených v záchytných a pobytových

táboroch na území Slovenskej republiky do krajín Schengenského priestoru, a to aj napriek tomu, že
vedeli, že títo nemajú príslušné doklady oprávňujúce ich opustiť územie Slovenskej republiky a to tak,
že K. D. buď sám alebo prostredníctvom iných osôb získal objednávku na prevoz migrantov za finančnú
odmenu, následne D. G. na jeho požiadanie vykonával ich prevoz za finančnú odmenu, ktorú si delili a
týmto spôsobom D. G. a K. D. vykonali jednotlivé skutky nasledovne (a ďalej je v bodoch 22 - 26 opísaný

konkrétny spôsob páchania trestnej činnosti v období od 03.05. do 10.06.2010).

Obžalovaní, ktorí podali odvolanie, to znamená Ion W. a K. D. boli odsúdení nasledovne:

obžalovaný U. W. v bodoch 1 - 4, 7 - 21

podľa § 355 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, 3, § 46 Tr. zák. k trestu odňatia slobody
vo výmere 7 rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. sa trest obžalovaného vykoná v ústave na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia.

Podľa § 65 ods. 1, 3 Tr. zák. sa ukladá trest vyhostenia zo Slovenskej republiky vo výmere 10 rokov

a obžalovaný K. D. v bodoch 22 - 26 obžaloby

podľa § 355 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m), § 38 ods. 2, 4, § 46 Tr. zák. k trestu odňatia slobody
vo výmere 5 rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. sa trest obžalovaného vykoná v ústave na výkon trestu so stredným

stupňom stráženia.

Podľa § 65 ods. 1, 3 Tr. zák. sa ukladá trest vyhostenia zo Slovenskej republiky vo výmere 10 rokov.V rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd zdôvodnil, prečo neakceptoval obhajobu
obžalovaného U. W. (v zásade popieral spáchanie žalovanej trestnej činnosti a pripustil, že na Slovensko
prichádzal len z dôvodu obchodných zámerov) a sčasti aj obžalovaného K. D. (doznával len trestnú

činnosť spáchanú pod bodom 26, pričom ohľadne bodov 22 - 25 popieral, že by sa bol trestnej činnosti
dopustil).

Okresný súd založil skutkové zistenia predovšetkým na usvedčujúcich vyjadreniach obžalovaného D.
G., podstatu ktorých vyjadril takmer vo všetkých bodoch napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd tiež

vychádzal aj z výpovedí obžalovaného A. I., ktorý sa k trestnej činnosti doznáva.

Ďalej okresný súd pri skutkových zisteniach poukázal predovšetkým na dôkazy, ktoré podporovali
usvedčujúce vyjadrenia obžalovaného D. G., a to napr.: zmluvy o prenájme motorového vozidla;
zoznamy o tankovaní pohonných hmôt; cestovné pasy obžalovaných D. G. a A. I. (dokumentujú
prechody hraníc s Ukrajinou); domové prehliadky a v nich zaistené dôkazy (najmä mobily a rôzne listiny);

odtajnené predpisy zo sledovania osôb a príslušná fotodokumentácia; zoznam relevantných telefónnych
čísiel so stotožnením ich používateľov; sčasti usvedčujúca výpoveď W. A. K. voči obžalovanému U. W.;
prepisy zvukových záznamov a relevantných telefonických rozhovorov; zaznamenané sms správy, ktoré
posielal K. D. D. G. (vrátane príslušného znaleckého skúmania); zaznamenané telefonické hovory.

Konanie obžalovaného U. W. bolo v príslušných bodoch obžaloby (X - X a X - 21) právne kvalifikované
ako zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a), d) Tr. zák. (s poukazom na §
138 písm. i) Tr. zák.), lebo v úmysle získať pre seba priamo finančnú výhodu pre osobu, ktorá nie je
štátnym občanom Slovenskej republiky, ani osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky,
organizoval nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky a prechod cez jej územie, v

takom konaní pomáhal, takým činom získal pre seba väčší prospech a taký čin spáchal závažnejším
spôsobom konania - organizovanou skupinou.

Konanie obžalovaného K. D. bolo v bodoch 22 - 26 právne kvalifikované ako zločin prevádzačstva podľa
§ 355 ods. 2 písm. a) Tr. zák. formou spolupáchateľstva (§ 20 Tr. zák.), lebo spoločným konaním v

úmysle získať pre seba priamu finančnú výhodu pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej
republiky, ani osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, organizoval prechod cez územie
Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o kvalifikáciu trestnej činnosti voči niektorým obžalovaným vo forme organizovanej skupiny,

okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „K posúdeniu súčinnosti obžalovaných
U. W., D. G. a A. I. vo forme organizovanej skupiny je potrebné uviesť, že U. W. zabezpečoval
nelegálny vstup a následnú organizáciu migrácie utečencov cez krajiny Schengenského priestoru
s tým, že príchod utečencov na územie Ukrajiny a ich prepravu na tomto území k hraniciam
so Slovenskou republikou zabezpečoval obvinený U. L. (nebohý) spolu s ďalšími nestotožnenými

osobami. Zároveň v cieľovej krajine Taliansko, kde smerovala väčšina migrantov pochádzajúca z
Moldavska, zabezpečovala finančné prostriedky ako platbu za dopravenie migrantov do cieľovej krajiny
ďalšia nestotožnená osoba menom K., ktorý okrem iného zisťoval aj prvotný záujem o prevedenie
utečencov od ich rodinných príslušníkov žijúcich v Taliansku. Obžalovaní D. G. a A. I. zabezpečovali
prepravu utečencov do cieľových krajín v Schengenskom priestore, po tom, čo boli títo nelegálne

prevedení na územie Slovenskej republiky z Ukrajiny U. W., prípadne kontaktovaní v záchytných a
pobytových táboroch K. D.. Úlohou D. G. bolo tiež prevziať celú platbu za prevedenie utečencov
do miesta určenia a túto odovzdať U. W., ktorý ju následne ďalej prerozdeľoval. Úlohou A. I.
bolo tiež pri dvoch prevozoch cez územie Slovenskej republiky sprevádzať D. G. ako predvoj po
vopred dohodnutej trase a upozorňovať ho na prítomnosť policajných hliadok - úloha tzv. očka. Z

uvedeného je zrejmé, že na prevedení utečencov z domovských krajín, najmä Moldavska, cez Ukrajinu,
Slovensko, Maďarsko, Rakúsko do Talianska prípadne iných cieľových krajín Schengenského priestoru
sa podieľali viaceré osoby s presne vymedzenou deľbou úloh, komunikáciou medzi sebou, vzájomným
informovanímsa,plánovanímakoordinovanímsvojichčinnosti,čímpostupovaliefektívnejšieazvyšovali
pravdepodobnosť úspešného dokonania trestnej činnosti. Vzhľadom na uvedené bolo potom namieste

kvalifikovať konanie obžalovaných U. W., D. G. a A. I. aj podľa písm. d), ods. 3 § 355 Tr. zák. s poukazom
na § 138 písm. i) Tr. zák.“.Pri ukladaní a výmere trestu u obžalovaného U. W., v rámci aplikovanej trestnej sadzby podľa § 355 ods.
3 Tr. zák. (7 až 12 rokov odňatia slobody) okresný súd prihliadol na to, že obžalovaný nemá v odpise
z registra trestov Slovenskej republiky žiadny záznam a postačuje mu preto uloženie trestu odňatia

slobody na dolnej hranici aplikovanej trestnej sadzby, to znamená v trvaní 7 rokov odňatia slobody,
so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Keďže
obžalovaný nie je občanom Slovenskej republiky, ani osobou, ktorej bol udelený azyl alebo poskytnutá
doplnkováochrana,verejnýzáujemvyžadujeajuloženietrestuvyhostenia(abysanaúzemieSlovenskej
republiky dostávali len osoby, ktoré majú povolenie na vstup).

U obžalovaného K. D., u ktorého bolo zistených viacero identít (W. W., resp. X. A. W.) prichádzalo
do úvahy uloženie trestu odňatia slobody v rámci aplikovanej trestnej sadzby 3 až 8 rokov. Tomuto
obžalovanému priťažovalo, že v minulosti už bol na území Slovenskej republiky odsúdený k 2-ročnému
nepodmienečnému trestu odňatia slobody pre zločin vydierania a prečin nebezpečného vyhrážania
(rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 9T/160/2007 z 11.08.2008, v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/272/2008 z 21.10.2008), čo potom znamenalo sprísnenie
dolnejhraniceaplikovanejtrestnejsadzbyojednutretinuauloženiekonkrétnehotrestuodňatiaslobodyv
trvaní 5 rokov (so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia).

Podľa názoru prvostupňového súdu, aj u tohto obžalovaného, tak isto ako u obžalovaného U. W., verejný

záujem vyžadoval aj uloženie trestu vyhostenia v trvaní 10 rokov.

Keďže konanie proti obžalovaným U. W. a K. D. bolo vedené aj ako proti ušlým, v zákonnej lehote podali
v ich mene a v ich prospech odvolania ich obhajcovia.

Obžalovaný K. D. navrhoval, aby bol uznaný vinným len v zmysle bodu 26, pretože v iných bodoch sa
trestnej činnosti nedopustil a aby mu bol uložený primeraný trest. Eventuálne navrhol, aby bol napadnutý
rozsudok zrušený a vec vrátená okresnému súdu na nové prejednanie.

Obžalovaný namietal predovšetkým to, že: keďže sa okresný súd nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a uznaniu viny
obžalovaného v bodoch 22 - 25; výpoveď D. G. považuje za účelovú a tendenčnú, vzhľadom na jeho
osobnú zaangažovanosť vo veci a spôsobom svojej obrany ako obžalovaného chcel obžalovaný
D. G. uľahčiť sebe samému; neexistujú dostatočné dôkazy pre uznanie jeho viny v bodoch 22 - 25;
obžalovanýD.G.hopôvodneusvedčovalajvbodoch20a21,čosavšakukázalonapokonakonereálne.

ObžalovanýU.W.vpísomnomodvolanínavrhol,abybolnapadnutýrozsudokzrušený,onspodobžaloby
oslobodený, eventuálne aby po zrušení napadnutého rozsudku bola vec vrátená súdu prvého stupňa
na znovuprejednanie a rozhodnutie.

Zdôraznil predovšetkým, že: odmieta, že by bolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností
preukázané spojenie žalovanej trestnej činnosti s osobou obžalovaného U. W.; v rámci trestného
konania nebolo ani dostatočným spôsobom preukázané, že by obžalovaný D. G. vôbec s obžalovaným
W. ohľadne trestnej činnosti komunikoval (obžalovaný G. ani nevysvetlil, prečo nemal vo svojom
mobile uloženého obžalovaného W. pod týmto menom, zaistené účastnícke čísla telefónnych staníc

nie sú registrované na meno obžalovaného W.); ohľadne usvedčujúcich výpovedí obžalovaného D.
G. neexistujú žiadne kontrolné body - markery, ktoré by umožňovali spojiť výpovede menovaného s
inými dôkazmi zabezpečenými v priebehu dokazovania v trestnom konaní; výpovede obžalovaného D.
G. významovo osamoteli medzi usvedčujúcimi dôkazmi vo vzťahu k obžalovanému W.; pokiaľ ide o
usvedčujúcu výpoveď obžalovaného A. I. ohľadne bodov 14 - 16, táto nie je vierohodná; vo vzťahu

k výpovediam obžalovaných G. a I. nie je možné vykonať test kontroly vierohodnosti a pravdivosti
nimi uvádzaných skutočností, čo činí ich vyjadrenia nepreskúmateľnými; ani obžalovaný G. sa nevedel
hodnoverne vyjadriť, ako sa prevádzané osoby dostali na územie Slovenskej republiky a či k tomu mali
potrebné dokumenty.

Na základe podaných odvolaní preskúmal krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ohľadne obžalovaných
U. W. a K. D. napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce, pričom dospel k právnemu
názoru, že odvolania oboch obžalovaných treba ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Tr. por.Skutkové zistenia v napadnutom rozsudku majú základ v doznaní sa k trestnej činnosti v bodoch 1 - 25
a usvedčení ďalších zúčastnených osôb zo strany obžalovaného D. G., v doznaní sa k trestnej činnosti
a v usvedčovaní aj ďalších zainteresovaných osôb v bodoch 14 - 16 zo strany obžalovaného A. I. a v

bode 26 sa k trestnej činnosti doznal aj samotný obžalovaný K. D..

Doznanie sa obžalovaného D. G. a usvedčovanie aj ďalších osôb zúčastnených na trestnej činnosti v
bodoch 1 - 25 je obsiahnuté vo výpovediach tohto obžalovaného v prípravnom konaní, v prevedenej
konfrontácii v prípravnom konaní s obžalovaným U. W., v previerke výpovede obvineného D. G. v

prípravnom konaní (viď č. l. 711 - 749, kde zdokumentoval viaceré miesta, v okolí ktorých mala byť
spáchaná trestná činnosť), a napokon aj na hlavnom pojednávaní.

V prípravnom konaní usvedčujúce vyjadrenia obžalovaného D. G. voči U. W., ako aj U. L. (prezývaný
„generál“), potvrdil opakovane aj obžalovaný A. I..

Vyššie uvedené doznanie sa k trestnej činnosti a usvedčovanie aj ďalších osôb na nej zainteresovaných,
napokon podporuje aj množstvo ďalších dôkazov, zaistených ešte v prípravnom konaní.

Ide napr. o viaceré listinné dôkazy (preukazujúce početné jazdy motorovým vozidlom obžalovaným D.
G.; prechody hraníc D. G. a A. I. s Ukrajinou; zistené telefónne čísla zainteresovaných osôb na trestnej

činnosti a komunikácia medzi nimi; stretnutie I. s L. v Užhorode a pod.), fotodokumentáciu (aj osôb
zadržaných pri páchaní trestnej činnosti), výpisy z početnej relevantnej uskutočnenej telekomunikačnej
činnosti a mnohé ďalšie (bližšie uvádzané v napadnutom rozsudku).

V podrobnostiach, odkazujúc na odôvodnenie napadnutého rozsudku možno konštatovať, že okresný

súd vykonal všetky relevantné dôkazy, tieto náležitým spôsobom vyhodnotil a toto vyhodnotenie
presvedčivo aj obsiahle rozviedol.

Skutočnosť, že sa obžalovaný D. G. zmýlil pri usvedčovaní obžalovaného K. D. pri bodoch 20 - 21,
ešte neznamená, že jeho usvedčujúce vyjadrenia celkovo by mali byť považované za nevieryhodné

(ako sa toho v podstate domáha obhajoba obžalovaného K. D.). Vzhľadom najmä na početnosť trestnej
činnosti (ktorá nemusí byť ani stíhaná trestne v celom rozsahu), pomerne veľký počet osôb do nej
zainteresovaných a veľkosť územia, na ktorom bola prevádzaná, nepresnosť alebo pomýlenie sa
obžalovaného D. G. vo vzťahu k obžalovanému K. D. v bodoch 20 - 21 je pochopiteľné a v tomto prípade
neznamená nevieryhodnoť obžalovaného D. G. v takom rozsahu, ako sa toho obhajoba domáha.

Popri správnosti skutkových zistení okresného súdu krajský súd nemá námietky ani voči právnej
kvalifikácii zisteného konania obžalovaných U. W. a K. D., ktorá je v napadnutom rozsudku náležite
odôvodnená ako zločiny prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a), d), resp. podľa §
355 ods. 2 písm. a) Tr. zák.

Odvolací súd nemá námietky ani voči trestnom odňatia slobody, ktoré boli uložené obžalovaným U. W. a
K. D. v rámci aplikovaných trestných sadzieb (aj po ich sprísnení u obžalovaného K. D.. Keďže odvolanie
bolo podané iba v prospech oboch obžalovaných, sprísňovanie trestov u nich v tomto prípade do úvahy
neprichádza a na druhej strane nie sú ani dôvody, aby uložené tresty boli obžalovaným zmiernené.

Zaradenie obžalovaných do príslušných ústavov na výkon trestu odňatia slobody je správne.

Obdobne treba akceptovať u oboch obžalovaných aj tresty vyhostenia z územia Slovenskej republiky,
ktoré im boli uložené v trvaní 10 rokov, to znamená v rámci zákonnej výmery (trest vyhostenia podľa §
65 ods. 3 Tr. zák. môže súd uložiť na 1 rok - 15 rokov).

Z vyššie uvedených dôvodov bol preto napadnutý rozsudok okresného súdu z 18.03.2015 ohľadne
obžalovaných U. W. a K. D. považovaný za správny a zákonu zodpovedajúci, odvolania oboch
obžalovaných za nedôvodné a ako také boli potom zamietnuté podľa § 319 Tr. por.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.