Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. august 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 12CoE/645/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110229170
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7110229170.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: O. G., D.. XX.XX.XXXX, N. G., G. XXXX/X, vedenej
u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn.
EX 13348/2010, o vymoženie 222,23 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Košice I zo dňa 05.06.2012, č. k. 17Er/2360/2010-14, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne
samostatným uznesením.

V odôvodnení uviedol, že dňa 29.12.2010 poveril Okresný súd Košice I poverením č. XXXX
XXXXXX súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenská rozhodcovská a.s., spis. zn. SR 05410/10 zo dňa
6.7.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.7.2010 a vykonateľnosť dňa 29.7.2010. Súd prvého
stupňavecprávneposúdilpodľa§57ods.2zákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnej
činnosti(ďalejlen„Exekučnýporiadok“),podľa§45ods.1a2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskom
konaní (ďalej len „ZoRK“), § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“). Uviedol, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v

ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Uviedol, že oprávnený s povinným uzavreli úverovú zmluvu dňa 28.10.2008 č. XXXXXXX. Uvedená
zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Oprávnený - dodávateľ, konal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, ktorá
vyplýva aj z výpisu daného subjektu z obchodného registra - poskytovanie úverov z vlastných zdrojov.
Na druhej strane povinný, v čase podpisu zmluvy v postavení dlžníka - fyzická osoba, nekonal v rámci
svojej podnikateľskej činnosti. Súd má za to, že úver poskytnutý povinnému na základe úverovej zmluvy,

je spotrebiteľským úverom podľa § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.Preskúmaniu podrobil aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o
úvere . Zmluvné strany sa v rozhodcovskej doložke (bod 17. Všeobecných obchodných podmienok)
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, alebo v súvislosti s ňou budú riešené

pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, a to jediným rozhodcom podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.

Ďalej uviedol, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov (RPMN). Tento údaj majúci za cieľ chrániť spotrebiteľa nevyplýva ani z exekučného titulu.
Neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov spôsobuje, že úver bude bezúročný a bez poplatkov.
Túto skutočnosť stály rozhodcovský súd nezohľadnil. Uviedol, že pri právnej úprave spotrebiteľských
zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany a neprípustnosti zneužívania
monopolného postavenia dodávateľov ako silnejšej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva

zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemôže ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Preto
zákon rámcovo vymedzuje, ktoré podmienky sa považujú za neprijateľné a v dôsledku toho neplatné.
Súd sa ďalej zameral aj na výšku úroku z omeškania priznaného v exekučnom titule. Úprava obsiahnutá
v Občianskom zákonníku bola v tomto smere pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa
spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 54 Občianskeho zákonníka podľa

ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému
zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, teda 91,25 % ročne, t.j. vo výške niekoľko

násobne vyššej v porovnaní s úrokom na aký by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácií výhodnejšej
právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie
právom nedovolené

Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie právom

nedovolené, preto exekučný súd zastavil exekúciu v celom rozsahu podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne súd po tom, čo mu bude predložené vyúčtovanie trov exekúcie
a exekútorský spis.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo
vykonané dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa
oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a
ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2

Zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží,
čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a
porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Podľa jeho názoru musí exekučný
súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Všeobecný súd nie je povinný
zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi
predpismi. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že

exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh
účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade
nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. Kodňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd
porušil okrem iného rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Oprávnený zastával názor, že mal v tomto konaní výrazne nevýhodné postavenie

a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na
normatívnej úprave - Smernica rady 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa
práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej
aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Oprávnený ako účastník konania
nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach,

nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd
prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola
účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne
rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným
spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného

odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a
nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná.
Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s

dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť
voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o
reálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.Oprávnenýtiežnesúhlasilsposúdenímzmluvy
o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy
vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany
zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi
nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo
možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že

nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ustanovení § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné
prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa §
4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky.

Podaním zo dňa 26.07.2012 doručeným súdu prvého stupňa dňa 10.08.2012 podal oprávnený návrh
na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 zmluvy o fungovaní
EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. V návrhu oprávnený poukázal na viaceré
nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách) ako aj jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným
súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní. Poukázal aj na rôznu jazykovú verziu bodu q/ ods. 1 Prílohy
Smernice rady 93/13/EHS. Zároveň uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej
interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných
jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Tvrdil,

že súd prvého stupňa sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady č.
93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v
zmluve o úvere. Mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konane prerušil a Súdnemu dvoru Európskej

únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetkyspory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Súdny exekútor a povinný zostali v odvolacom konaní nečinní.

Napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti jeho uzneseniu
zákonný sudca podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec
odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní oprávneného.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,
na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a
dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.

V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 05410/10 zo dňa 06.07.2010, vydaný rozhodcom
JUDr. Miroslavom Rácom. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.07.2010 a
vykonateľnosť dňa 29.07.2010. Právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a vydať predmetný
rozsudok zakladala rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru k

Zmluve o úvere č. XXXXXXX uzavretej dňa 28.10.2008 medzi Pohotovosť, s.r.o. a povinným.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,

kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú

povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného
poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či
oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské

konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra
2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či

rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu

nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Súd prvého stupňa správne zastavil exekúciu, keďže poverenie v exekučnom konaní vydané bolo,
vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je treba
prihliadať v každom okamihu exekúcie. Súdna exekúcia môže byt nariadená len na základe titulu,

ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byt v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená (porovnaj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/164/1996, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí R 58/1997).

Rovnaký záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
545/2010-15 zo dňa 09.12.2010, podľa ktorého právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia
je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných
súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať
súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred

vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach
Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia
§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým
exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví,

napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal
vykonateľným, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, alebo
ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo,
alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pričom tento zákonodarcom
explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Z
uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý
vznikol na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej dňa 28.10.2008 je vzťahom spotrebiteľským

riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, s čím však oprávnený nesúhlasil.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom, ktorý poskytuje
spotrebiteľský úver, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho

podnikania. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd zistil,
že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 poskytovanie úverov
z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Podľa § 1 ods. 2 písm. e)
spotrebiteľským úverom je úver od 200,- eur (6.000,- Sk) do 20.000,- eur (600.000,- Sk), čo znamená,že aj výška predmetného úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery.
Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle §§ 1, 2, 3 zákona
o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený predmetnou zmluvou o úvere poskytol povinnému

peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinný sa zaviazal poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku
a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z.
z.). V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nesie dôkazné bremeno veriteľ (oprávnený)
a existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie. Zmluva o úvere

uzavretá medzi oprávneným a povinným je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj keď ju účastníci
konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili „Zmluva o úvere“ uzavretá doleuvedeného dňa v
zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka“, pretože podľa § 41a Občianskeho zákonníka, ak právnym
úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú
splnené všetky jeho náležitosti. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva už zo samotného
označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, a preto je na právny vzťah medzi oprávneným a

povinnou potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

K odvolacej námietke oprávneného, že súd zdanlivo na účely preskúmania podmienok pokračovania
exekúcie podľa Exekučného poriadku dokazoval a pojednávanie nenariadil, odvolací súd uvádza,

že v tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v
ustanoveniach § 122 až 124 O.s.p.), postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej
moci. V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so
zákonom, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada rozhodcovského rozsudku spočívajúca

v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky konania, ktorú
nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky

a smernicou Rady 93/13 EHS. Preto za neodôvodnenú považuje aj žiadosť oprávneného na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie za účelom
predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Navyše, v zmysle ust. § 251 ods. 4 O.s.p. na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku (a teda aj ust. § 109 ods. 1 o prerušení konania) len vtedy, ak Exekučný
poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť
exekučné konanie - okrem zákonom stanovených prípadov (napr. podľa zákona č. 328/1991 Zb. o
konkurze a vyrovnaní). Preto ust. § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. na exekučné konanie nemožno
aplikovať, a teda nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiadal oprávnený (porovnaj nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013).

Okrem uvedeného odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá
nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či
v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr. podľa

rozsudkuSúdnehodvoraPannonC-243/08vnútroštátnemusúduprislúchaurčiť,čizmluvnápodmienka,
ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo
možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho dvora
Freiburger Kommunalbauten C-237/02.).

So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom
C-40/08) sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky

zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené,
a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie

akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a
uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo

veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov

je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná
podmienka absolútne neplatná. Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská
doložka znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Ustanovenie §
53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Odvolací súd sa

stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom
takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej, je fakticky
odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinnú to znamená povinnosť
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval
v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, čím je spôsobená značná nerovnováha v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Vtejtosúvislostiniejepodstatnýanidoslovnýprekladneprijateľnejpodmienkyuvedenejvpísm.qbodu1
Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhuv právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná smernica v čl.
8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v
oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.

Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ upravená prísnejšie
ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto znenie nie je
v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

Prvostupňový súd tiež odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne

nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu
fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade
si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.
Rozhodcovská doložka v posudzovanom prípade teda nebola individuálne dojednaná.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi

zmluvnýmistranami,atovneprospechspotrebiteľa(dlžníka).Spotrebiteľsapodpisomzmluvy,obsahom
ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti
alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom
- podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka neplatná podľa ust. § 53

ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre
nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými

stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je
obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné
obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o
úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy
v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom

prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.
zn. 2Cdo 245/2010).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez

právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky na vykonanie exekúcie.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania

zamietol a uznesenie v napadnutom výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne podľa ust. § 219
O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní

úspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli
priznané.

Rozhodnutieboloprijatésenátomodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zákonač.757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.