Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 24. október 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3S/90/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013201052
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8013201052.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a

sudkýň JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu D.I.O.,
spol. s r.o., so sídlom Hlavná 52, Stropkov, IČO: 36 472 719, zastúpeného JUDr. Ivom Babjakom,
advokátom advokátskej kancelárie so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník, proti
žalovanémuFinančnémuriaditeľstvuSlovenskejrepubliky,Lazovná63,BanskáBystrica,opreskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. septembra 2013 číslo: 1100305/1/437199/2013/5052 v
spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 16. mája 2013 číslo: 9711401/5/1952406/2013/
Dzu na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 16.9.2013 rozhodol žalovaný ako príslušný odvolací
orgán o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov zo dňa 16.5.2013 č.
9711401/5/1952406/2013/Dzu, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za
zdaňovacie obdobie 2007 v sume 7 815,44 Eur tak, že podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (daňový poriadok) rozhodnutie Daňového úradu Prešov potvrdil.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že proti rozhodnutiu Daňového úradu
Prešov podal včas odvolanie žalobca. V rozhodnutí tieto odvolacie námietky konkretizoval. Ďalej uviedol,
že po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia a zo spisového materiálu zistil, že Daňový úrad
Stropkov vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie2007,zktorejvyhotovilprotokolč.736/320/13525/2010/Medzodňa1.12.2010adodatokzodňa
5.1.2011. Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 736/230/457/11/Pan zo dňa 12.1.2011, ktorým

vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 8 033,09 Eur.
DaňovýsubjektpodalprotitomutododatočnémuplatobnémuvýmeruodvolanieaDaňovériaditeľstvoSR
rozhodnutímoodvolaníč.I/225/7548-54748/2011/990705-rzodňa13.5.2011dodatočnýplatobnývýmer
zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na základe rozhodnutia o odvolaní správca dane
vo vyrubovacom konaní vydal dodatočný platobný výmer č. 9721301/1/49603/2012 zo dňa 7.2.2012,
ktorým vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 7 815,44
Eur. Daňový subjekt podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie a Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím

o odvolaní č. 1020505/1036896/2012 zo dňa 18.6.2012 dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na základe rozhodnutia o odvolaní správca dane vo vyrubovacom
konanívydalrozhodnutieč.9711401/5/1952406/2013/Dzuzodňa16.5.2013,ktorýmvyrubilrozdieldane
z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 7 815,44 Eur.Jedným z dôvodov na vyrubenie rozdielu dane z príjmov právnickej osoby za rok 2007 bolo zvýšenie
základu dane o sumu 261 351,- Sk z dôvodu, že daňový subjekt nezaúčtoval do výnosov celkovú výšku
úrokov prislúchajúcu k zdaňovaciemu obdobiu 2007 z uzatvorených zmlúv o pôžičke, ale do výnosov

zahrnul len sumu úrokov, ktorú mu dlžníci v roku 2007 zaplatili. Správca dane v rozhodnutí konštatoval,
že daňový subjekt porušil ustanovenie § 2 písm. b), § 2 písm. f), § 2 písm. h), § 2 písm. j) a § 17 ods. 2
písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, § 3 ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve.
Ďalším dôvodom na vyrubenie rozdielu dane z príjmov právnickej osoby za rok 2007 bolo neuznanie
nákladov v celkovej sume 1 822 108,- Sk, ktoré daňový subjekt účtoval na účte 504 - predaný tovar

napriek tomu, že tento tovar nenakupoval, nevlastnil, ale predajom jednotlivých vecí si len zabezpečoval
uspokojenie pohľadávky, a tak realizoval záložné právo. Správca dane v rozhodnutí konštatoval, že
daňový subjekt porušil ustanovenie § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z., § 4 ods. 2 zákona č. 431/2002
Z. z. o účtovníctve a § 17 ods. 9 Opatrenia Ministerstva financií SR. V nadväznosti na toto kontrolné
zistenie správca dane znížil základ dane o sumu 880 000,- Sk, pretože daňový subjekt vyššie uvedený
predaj tovaru účtoval na účet 602 - tržby z predaja služieb.

Ďalej citoval § 2 ods.1, 3, 6, 8, § 15 ods. 1, § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.), § 3 ods. 1, § 63 ods. 5, § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok). § 2 písm. b), i), j), § 17 ods. 1 pís. b), ods. 2 písm. a), b)
zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom v zdaňovacom období 2007 (ďalej len zákon
č. 595/2003 Z. z.), § 4 ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej len zákon č. 431/2002 Z.

z.), § 12 ods. 4 Opatrenia Ministerstva financií č. MF/23054/2002-92 ktorým sa ustanovujú podrobnosti
o postupoch účtovania a rámcovej účtovnej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného
účtovníctva (ďalej len Opatrenie), § 17 ods. 9, § 48 ods. 1 písm. g), ods. 2 Opatrenia, § 39 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 151a, § 151b ods. 2, § 151j ods. 1, 3, § 151m
ods. 6, § 559 ods. 1, § 657, § 658 ods. 1 OZ.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam ďalej žalovaný uviedol, že k námietke žalobcu že tabuľka neobsahuje
údaj o dátume uzatvorenia zmluvy o pôžičke a o dátume zaplatenia úroku alebo jeho časti konštatoval,
že už skutočnosť, že správca dane vydal rozhodnutie v rozsahu 223 strán, kde od strany č. 9 po stranu č.
218 v prehľadnej tabuľkovej forme uviedol všetky čísla zmlúv, dátum splatnosti pôžičky s príslušenstvom

podľa zmluvy, dátum úhrady pôžičky s príslušenstvom, záložný úrok podľa zmluvy, skutočne zaplatený
úrok a úroky zahrnuté do výnosov oprávňuje odvolací orgán konštatovať, že obsahovo je táto tabuľka
postačujúca a požadovanie ďalších skutočností v tabuľke nie je potrebné z dôvodu, že požadované
skutočnosti nie sú podstatné. Aj daňovému subjektu aj správcovi dane je predsa jasné, že pokiaľ dátum
splatnosti pôžičky bol 21.8.2006, tak zmluva o pôžičke bola uzatvorená pred týmto dátumom. Zmluvy

ktoré daňový subjekt uzatváral, obsahovali presne stanovený úrok, a ak záložný dlžník mal záujem
na predĺžení záložného vzťahu podľa bodu 6 záložného poriadku, potom bol povinný zaplatiť pevne
dohodnutý úrok vyplývajúci z konkrétnej zmluvy. Ak ani po uplynutí tejto predĺženej lehoty záložný dlžník
pôžičku nevrátil, bol povinný zaplatiť dohodnutý úrok a lehota na vrátenie pôžičky sa opäť predĺžila
tak, ako to uvádza odvolávajúci sa. Tieto skutočnosti sú jasné tak odvolávajúcemu sa, ako aj orgánom

finančnej správy. Z tabuľky zo stĺpca „skutočne zaplatený úrok“ je zrejmé, v akej výške bol zaplatený
úrok celkom, a zo stĺpca „záložný úrok podľa zmluvy“ je zrejmý úrok podľa zmluvy (teda ten základný
dohodnutý v zmluve), a pretože predmetom kontrolného zistenia je úrok, tvrdenie správcu dane, že
zahrnul do úrokov roku 2007 pri zmluve, ktorú uvádza na ilustráciu odvolávajúci sa, sumu rozdielu medzi
skutočne zaplateným úrokom a úrokom uvedeným v zmluve o pôžičke so záložnou zmluvou, je správne.

Z uvedených dôvodov odvolací orgán považuje námietky smerujúce k obsahu tabuľky uvedené v
bode a/ odvolania za neopodstatnené.
K námietke odvolávajúceho sa týkajúcej sa zmlúv splatných v roku 2007 ktoré boli uzatvorené v rokoch
2006 a 2007 a dlžná suma vrátane príslušenstva nebola zaplatená do konca roku 2007, kde podľa
odvolávajúceho sa absentuje právna argumentácia odvolací orgán konštatoval, že správca dane

nevydával rozhodnutie podľa zákona č. 511/1992 Zb., ale podľa zákona č. 563/2009 Z. z.. Ďalej uviedol,
že správca dane v súlade s ustanovením § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. dostatočne odôvodnil
kontrolné zistenie a uviedol aj právne predpisy podľa ktorých rozhodoval. Okrem ustanovenia § 17 ods.
2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. správca dane uviedol pred tabuľkou všetky použité ustanovenia
zákona č. 595/2003 Z. z. a ustanovenia Opatrenia MF SR a vysvetlil aj princíp na základe ktorého

postupoval v zmysle vyššie uvedených ustanovení, a to, že daňový subjekt príslušnú sumu úrokov
vyčíslenú na základe jednotlivých zmlúv o pôžičke so záložnou zmluvou uzatvorených v roku 2007 mal
účtovať do výnosov bez ohľadu na skutočnosť, či boli dlžníkom zaplatené (str. 7 a 8 rozhodnutia). U
zmlúv uzatvorených v roku 2006, u ktorých dlžná suma vrátane príslušenstva nebola zaplatená do koncaroku 2007, vzhľadom na vecnú a časovú súvislosť mal daňový subjekt do výnosov roku 2007 účtovať
výšku záložného úroku prislúchajúcu k tomuto účtovnému a zdaňovaciemu obdobiu podľa uzatvorenej
zmluvy. Keďže tak neurobil, správca dane tieto úroky správne zahrnul do základu dane. V prípadoch

zmlúv splatných v roku 2007, ktoré boli uzatvorené v rokoch 2006 a 2007, správca dane v nadväznosti
na vyššie uvedený princíp správne zahrnul do základu dane skutočne zaplatený úrok, pretože tento úrok
časovo a vecne súvisel s týmto zdaňovacím obdobím.
K námietkam smerujúcim k zmluvám splatným v roku 2008, ktoré boli zaplatené v roku 2007, kde
odvolávajúci sa tvrdí, že správca dane si vzájomne protirečí a odvoláva sa aj na vyššia uvedené

rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR o odvolaní, odvolací orgán konštatoval, že správca dane v
rozhodnutí vysvetlil postup, akým postupoval pri vypočítaní úrokov ktoré zahrnul do základu dane v
zdaňovacom období 2007. Pri zmluvách splatných v roku 2008, ktoré boli zaplatené v roku 2007 môže
vznikať dojem, že si správca dane pri posudzovaní jednotlivých úrokov protirečí ale správca dane
nemohol pri týchto zmluvách konať inak, než konal, a to z dôvodu, že podľa ustanovenia § 559 ods. 1
OZ splnením dlh zanikne. Ide o právnu skutočnosť spôsobujúcu zánik práv a povinností, resp. právneho

pomeru. Keďže záložný dlžník uhradil niektoré pôžičky s príslušenstvom ešte pred dátumom splatnosti
pôžičky (čo je evidentné v konkrétnych prípadoch uvedených v tabuľke), splatil tým svoj dlh a splatením
dlh zanikol, preto bol daňový subjekt povinný podľa § 2 písm. h) zákona č. 595/2003 Z. z. zahrnúť tento
úrok do zdaniteľných príjmov v zdaňovacom období 2007 na základy tejto právnej skutočnosti, pretože
táto skutočnosť časovo a vecne súvisela s týmto zdaňovacím obdobím.

K námietke odvolávajúceho sa, že tvrdenie správcu dane, že nesplnil jeho požiadavku týkajúcu
sa predloženia zoznamov o všetkých uzatvorených zmluvách o pôžičke so záložnou zmluvou, sa
nezakladá na pravde, odvolací orgán konštatoval, že daňový subjekt síce predložil správcovi dane
viac zoznamov zmlúv, ale ani v jednom z nich neboli všetky správcom dane požadované údaje (chýbala
dohodnutá suma záložného úroku na základe uzatvorenej zmluvy), ktoré boli nevyhnutné pre správne

vypočítaniezákladudane.Všetkypredloženézoznamyzmlúvsanachádzajúvdaňovomspisedaňového
subjektu, ale nemohli byť z vyššie uvedeného dôvodu použité pre správny výpočet výšky úrokov, preto
správca dane v rámci vyrubovacieho konania vykonal u daňového subjektu v dňoch od 3.10.2011
do 22.12.2011 miestne zisťovanie, z ktorého spísal zápisnicu č. 736/320/13012/2011/Med zo dňa
22.12.2011. Miestnym zisťovaním získal údaje o uzatvorených zmluvách o pôžičke so záložnou

zmluvou splatných v roku 2007 alebo uhradených v roku 2007, preto aj túto námietku odvolací orgán
považoval za neopodstatnenú.
K námietkam týkajúcim sa vykonávania podnikateľskej činnosti odvolací orgán uviedol, že správcovi
dane je jasné, že daňový subjekt nevykonáva výlučne len činnosť záložne, ale že predmetom jeho
podnikania je aj maloobchodná činnosť. To však nič nemení na tom, že jednotlivé účtovné prípady

týkajúce sa záložne musia byť posudzované samostatne, v súlade so zákonom č. 595/2003 Z. z.,
zákonom č. 431/2002 Z. z. a Opatrením M F SR, ako aj s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného dôvodu odvolací orgán opakovane konštatoval, že z ustanovenia § 2 písm. i) zákona
č. 595/2003 Z. z. vyplýva, že ako daňový výdavok (náklad) pre zistenie základu dane možno uznať
len výdavok (náklad) vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov (podmienka

vecnosti), daňovníkom riadne a hodnoverne preukázaný (podmienka preukázateľnosti) a zaúčtovaný
v účtovníctve alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11. Podľa tohto ustanovenia
musia byť splnené všetky podmienky súčasne. V prípade, že čo i len jedna podmienka nie je splnená,
výdavok nie je možné uznať za daňový výdavok. Pri zisťovaní základu dane sa vychádza u daňovníka
účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia a výsledok hospodárenia sa

zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov, alebo ktoré boli
do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške. Prípadom, keď náklady nebolo možné uznať do
daňových výdavkov je aj suma 1 822 108,- Sk. Správca dane pri kontrole u daňového subjektu, ktorý
vykonával okrem iných činností aj činnosť záložne zistil, že daňový subjekt uzatváral so záložnými
dlžníkmi zmluvy, ktoré daňový subjekt ako záložný veriteľ označil ako „zmluvy o pôžičke so záložnou

zmluvou“. Tieto zmluvy boli uzatvárané podľa § 657 a § 151b OZ. Predmetom zmlúv boli pôžičky
fyzickým osobám, ktoré podpisom zmluvy potvrdili prevzatie požičanej sumy. Zmluvy ďalej obsahujú
zaistenie pohľadávky záložného veriteľa spolu so záložným úrokom konkrétne pomenovanou hnuteľnou
vecou. Záložný veriteľ v zmluvách potvrdil prevzatie zálohu. Zmluvy ďalej obsahujú dĺžku záložného
vzťahu, výpočet záložného úroku a výšku pôžičky s príslušenstvom ku dňu skončenia záložného vzťahu.

Neoddeliteľnú prílohu zmlúv tvoril zmluvný poriadok záložne. Zmluvné strany v zmluvách prehlasujú, že
sa dôkladne oboznámili s obsahom zmluvy, súhlasia s ním a zaväzujú sa ho dodržiavať, čo potvrdzujú
svojím vlastnoručným podpisom. V zmluvách sa ďalej uvádza, že účastníci si zmluvu prečítali, jej obsah
jeimzrozumiteľný,súhlasiasním,nekonajúpodnátlakomavnúdzi,čopotvrdzujúsvojímvlastnoručnýmpodpisom, a taktiež súhlasia, aby ich osobné údaje boli uložené v informačných systémoch, spoločnosti.
Týmito zmluvami veriteľ poskytoval pôžičky v súlade s § 657 OZ a zároveň týmito zmluvami vznikali
záložné práva, ako práva k cudzím veciam.

Odvolací orgán konštatoval, že záložné právo ako akcesorické právo slúži iba na zabezpečenie
pohľadávky a jej príslušenstva a umožňuje veriteľovi v prípade, že dlžník nesplní svoj záväzok včas
a riadne, uspokojiť svoju pohľadávku vrátane jej príslušenstva z predmetu záložného práva,
t. j. zo zálohu (§ 151a OZ). Účelom záložného práva ako práva k cudzej veci je iba zabezpečenie
pohľadávky, preto záložné právo nemôže samo o sebe existovať. Je závislé čo do vzniku i čo do trvania

na pohľadávke, ktorú má zabezpečovať. Nie je preto spôsobilým predmetom držby práva. V prvom
štádiu záložné právo plní tzv. zabezpečovaciu funkciu (od vzniku záložného práva až po jeho konečnú
realizáciu núti dlžníka splniť dlh) a následne plní tzv. uhradzovaciu funkciu (ak splatná pohľadávka nie je
riadne a včas splnená, má záložný veriteľ právo uspokojiť sa alebo sa domáhať uspokojenia zo zálohu).
Záložný veriteľ, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená, je oprávnený predať vec, pri predaji však
koná v mene záložcu, nie v svojom mene, pretože nie je vlastníkom zálohu (§ 151m ods. 6 OZ).

Daňový subjekt však účtoval o predaji zálohu tak, ako keby predával vlastný tovar, a to na účte 504 -
predaný tovar, čím konal v rozpore s § 4 ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z., § 17 ods. 9 Opatrenia MF SR
a zároveň v rozpore s § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. tým, že do daňových výdavkov zahrnul sumu
1 822 108,- Sk. Tieto výdavky nemôžu byť výdavkami ako takými vôbec, pretože nie sú vynaložené na
dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, lebo ako také vôbec neexistujú. Tým, že daňový subjekt

predal predmet záložného práva, uspokojoval len svoju pohľadávku, ktorú mu záložný veriteľ riadne
a včas nesplnil, ale nenadobudol predmetné veci do svojho vlastníctva a preto ich nemohol ako tovar
ani účtovať na ťarchu nákladov. Z ustanovenia § 17 ods. 9 Opatrenia MF SR vyplýva, že o tovare sa
účtuje ak sa nakupuje za účelom predaja, pričom nakúpený tovar sa zachováva v nezmenenej podobe,
nepoužíva sa. neprenajíma sa a nevykonáva sa na ňom technické zhodnotenie. Predmetný záloh nikdy

nemôže byť tovarom, pretože sa nenakupuje za účelom predaja. Týmto svojím konaním daňový subjekt
konal aj v rozpore s § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka a popieral tak účel záložného práva.
Z predmetu činnosti daňového subjektu, ktorým je aj vykonávanie činnosti záložne vyplýva, že daňový
subjekt poskytoval finančné pôžičky, ktoré si zabezpečoval záložným právom, a predajom predmetu
zálohu uspokojoval len pohľadávku, ktorá mu vznikla voči záložnému dlžníkovi.

Podľa § 12 ods. 4 Opatrenia MF SR sa pohľadávky účtujú podľa dohodnutej doby splatnosti pri vzniku
účtovného prípadu na príslušné syntetické účty. Podľa § 48 ods. 2 Opatrenia. MF SR analytické účty
sa vytvárajú podľa jednotlivých dlžníkov a veriteľov, ich rovnorodých skupín a podľa jednotlivých druhov
mien. Na účte 378 sa účtujú iné pohľadávky, ktoré sa neúčtujú na účtoch predchádzajúcich účtovných
skupín, a medzi tieto pohľadávky patria aj pohľadávky voči záložným dlžníkom. Na vyššie uvedenom

účtesazaúčtujepohľadávkaprijejvznikuaoprotitomutoúčtusapoužijeúčet211-pokladnica.Prevzatie
veci, teda prevzatie zálohu sa účtuje v podsúvahe v účtovej skupine 75 ako majetok prijatý, clo, úschovy,
a to v analytickom členení podľa prevzatých záloh a jednotlivých záložných dlžníkov. Predaj zálohu sa
účtuje na strane MD účtu 211 a na strane D účtu 378 v členení podľa daňových dlžníkov a zároveň
sa zaúčtuje vyradenie zálohu z evidencie v podsúvahe strana D účtovej skupiny 75. Ak by bola prijatá

suma z predaja vyššia ako pohľadávka spolu s príslušenstvom, daňovému subjektu vznikne mimoriadny
výnos a zaúčtuje ho na účte 688.
K námietkam odvolávajúceho sa, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň ho
po právnej stránke nesprávne posúdil odvolací orgán uviedol, že tieto námietky sú v plnom rozsahu
neopodstatnené. Odvolací orgán konštatoval, že správca dane pri danom kontrolnom zistení dostatočne

zistil skutkový stav a zároveň správne posúdil toto zistenie aj po právnej stránke. Skutočnosť, že v
odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol, že sa nezaoberal kúpnymi zmluvami z dôvodu, že žiadne
kúpne zmluvy sa medzi dokladmi ktoré daňový subjekt predložil nenachádzali, a ani v účtovníctve nie
je o týchto zmluvách účtované ešte neznamená, že správca dane nezistil dostatočne skutkový stav.
V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol, že daňový subjekt predložil k vyjadreniu k protokolu

fotokópiu jednej kúpnej zmluvy a to č. 700388, uzatvorenej dňa 30.1.2007 v Stropkove. Principiálne
sa správca dane postavil ku kúpnym zmluvám tak, že uviedol, že dohoda, ktorej skutočným zmyslom
je bez ohľadu na jej skutočné označenie dojednanie tzv. prepadnej zálohy (uspokojenie pohľadávky
záložného veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva), je v rozpore s účelom záložného práva
a takáto zmluva je pre rozpor s účelom zákona neplatná podľa ustanovenia § 39 OZ. Z uvedeného

dôvodu vyhodnotilkúpnuzmluvuavprípadeichexistencieajďalšiekúpnezmluvyakozmluvy neplatné.
Zároveň uviedol, že zmluva o pôžičke so záložnou zmluvou sa spätne nemôže stať neplatnou, lebo táto
zmluva má pokračovanie v predaji založených predmetov. Odvolací orgán sa s týmto tvrdením správcu
dane stotožnil.Ďalej uviedol, že daňový subjekt si nesprávne vysvetľuje svoje poslanie a nesprávne aplikuje všetky
základné právne normy podľa ktorých sa má postupovať, a to Občiansky zákonník (účel záložného
práva), zákon č. 431/2002 Z. z., Opatrenie MF SR a nadväzne na tieto normy aj zákon č. 595/2003 Z.

z.. Daňový subjekt mohol uplatniť jedine vyššie uvedený spôsob účtovania, ale nie účtovanie o predaji
tovaru, pretože v danom prípade neobstarával tovar, ale predajom zálohu si len uplatňoval pohľadávku.
Pri spôsobe vysvetľovania svojho postupu odvolávajúci sa ďalej uviedol, že ak peniaze neboli záložným
dlžníkom vrátené, tak v súlade s kúpnou zmluvou sa spoločnosť stala vlastníkom prepadnutých
záložných vecí a ďalej ich predávala. Kupujúcemu bola vystavená faktúra a jeho spoločnosti vznikla

voči kupujúcemu pohľadávka ktorú kupujúci následne v hotovosti zaplatil. Tieto tvrdenia odvolávajúceho
sa sú tiež mylné, pretože kupujúcim by bola jeho spoločnosť, a v čisto teoretickej rovine pri kúpe
kupujúcemu nevzniká voči predávajúcemu pohľadávka, ale záväzok, ktorého definícia je uvedená v
ustanovení § 2 ods. 4 zákona č. 431/2002 Z. z. a to ako existujúca povinnosť účtovnej jednotky, ktorá
vznikla z minulých udalostí a je pravdepodobné, že v budúcnosti zníži ekonomické úžitky účtovnej
jednotky a dá sa i spoľahlivo oceniť podľa §§ 24 až 28 a vykazuje sa v účtovnej závierke v súvahe alebo

vo výkaze o majetku a záväzkoch, a záväzok je v podstate úplným opakom pohľadávky.
Podľa § 151j ods. 3 OZ akákoľvek dohoda uzatvorená pred splatnosťou pohľadávky zabezpečenej
záložným právom, na ktorej základe sa záložný veriteľ môže uspokojiť tým, že nadobudne vlastnícke
právo k veci, bytu alebo nebytovému priestoru, alebo iné právo a. inú majetkovú hodnotu, na ktoré je
zriadený záložné právo, je neplatná. V danom prípade ide o absolútnu neplatnosť podľa § 39 OZ.

K tzv. kúpnej zmluve je potrebné uviesť, že táto kúpna zmluva predložená k vyjadreniu k protokolu
má síce označenie ako kúpna zmluva, ale odvoláva sa. na ustanovenia § 657 a 151b OZ, teda na
ustanovenia týkajúce sa zmluvy o pôžičke a ustanovenie týkajúce sa zmluvy o záložnom práve, čo je
v rozpore s jej obsahom. Odvolávajúci sa uvádza, že účastníci zmlúv o pôžičke so záložnou zmluvou
uzatvárali zároveň aj kúpnu zmluvu na predmet zálohu s plným vedomím, že v prípade nevrátenia

požičanej sumy sa stane zmluva o pôžičke od samého začiatku neplatná, a že účinnou bude kúpna
zmluva. Vyššie uvedené tvrdenie sa prieči základným ustanoveniam Občianskeho zákonníka týkajúcim
sa jednak právnych úkonov a zvlášť zmlúv, ich platnosti a účinnosti. Keď by sme pripustili tú skutočnosť,
že zmluvy (zmluva o pôžičke spolu so záložnou zmluvou a kúpna zmluva ) boli uzatvorené v jeden
deň, predmetom obidvoch zmlúv by bola tá istá hnuteľná vec, čo nie je možné. Z jednej zmluvy by sa

stala predmetom záložného práva, ako práva k cudzej veci, a z druhej zmluvy predmetom kúpy ktorej
predmet v čase uzatvorenia zmluvy, teda v čase vzniku právneho úkonu, nie je možné plniť, a teda
úkon je absolútne neplatný podľa § 37 ods. 2 OZ. Taktiež nie je možné tvrdiť, že v prípade nevrátenia
požičanej sumy sa stane zmluva o pôžičke so záložnou zmluvou od samého začiatku neplatná, pretože
v čase uzatvorenia zmluvy bol tento úkon urobený v súlade s Občianskym zákonníkom, a nepostihoval

ho ani jeden dôvod absolútnej neplatnosti. Uzatvorením zmluvy o pôžičke so zmluvou o záložnom práve
táto zmluva, ako aj všetky ďalšie zmluvy, nadobudli účinnosť. Od zmluvy je možné odstúpiť, ale len za
presne stanovených podmienok, čo sa v danom prípade nestalo.
K námietkam, že žiadny právny predpis neumožňuje správcovi dane aby vyslovoval neplatnosť právnych
úkonov odvolací orgán uviedol, že uvedené tvrdenia nie sú v súlade s OZ, pretože absolútna neplatnosť

právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku, teda ex tune, voči každému.
Každý kto má na tom naliehavý právny záujem sa jej môže dovolávať bez časového obmedzenia súdnou
i mimosúdnou cestou. Súd, a tiež každý štátny orgán, musí na túto neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej
vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu (ex officio) z úradnej povinnosti. Verejný záujem, a teda aj záujem
správne vybrať daň tu prevažuje nad osobnými záujmami účastníkov absolútne neplatného právneho

úkonu. Skutočnosť, že správca dane je štátnym orgánom ho oprávňuje konať vo verejnom záujme a
vysloviť absolútnu neplatnosť všetkých kúpnych zmlúv.
Knámietkamodvolávajúcehosa,žepožiadalsprávcudaneovykonaniedôkazu,atoprevereniekúpnych
zmlúv,ktorýnebolvykonanýodvolacíorgánuviedol,žezustanovenia§29ods.2zákonač.511/1992Zb.
(obdobne aj ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009) vyplýva, že správca dane dbá aby skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane v rozhodnutí dostatočne odôvodnil, prečo nie je potrebné
vykonanie navrhovaného dôkazu, a to v zmysle vyššie uvedeného záveru.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného. Žiadal zrušiť

rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátiť vec
žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so
zákonom, vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia
veci. Argumentoval tým, že už v odvolaní zo dňa 10.7.2013 poukazoval na nedostatočne zistenýskutkový stav správcom dane, čo je preukázateľne vidieť v dvoch oblastiach. Prvá sa týka výpočtu
úrokov zahrňovaných do základu dane v kontrolovanom zdaňovacom období. Súčasťou odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia je tabuľka, ktorá obsahuje: 1. číslo zmluvy, 2. dátum splatnosti pôžičky s

príslušenstvom podľa zmluvy, 3. dátum úhrady pôžičky s príslušenstvom, 4. záložný úrok podľa zmluvy.
5. skutočne zaplatený úrok a 6. úroky zahrnuté do výnosov. Z textu k tejto tabuľke správca dane uvádza,
že:
a) „zo zmlúv splatných v roku 2006, ktoré boli zaplatené až v roku 2007, správca dane do základu
dane zahrnul rozdiel medzi skutočne zaplateným úrokom a záložným úrokom uvedeným v zmluve „ -

tabuľka neobsahuje údaj o dátume uzatvorenia zmluvy o pôžičke a o dátume zaplatenia úroku alebo
jeho časti. Prečo je táto skutočnosť dôležitá, si môžeme ilustrovať hneď v druhom riadku tabuľky pri čísle
zmluvy 603063. Z dátumu splatnosti pôžičky 21.8.2006 môžeme len dedukovať, že zmluva o pôžičke
so záložnou zmluvou bola uzatvorená pred týmto dátumom s pevne stanoveným úrokom 650,-Sk. Z
tabuľky však nie je jasné, na akú dlhú dobu sa uzatváral záložný vzťah t. j. doba poskytnutia pôžičky. Ak
pôžička bola splatná dňa 21.8.2006, potom najneskoršie v tento deň bol záložný dlžník povinný vrátiť

záložnému veriteľovi sumu poskytnutej pôžičky spolu s úrokom v čiastke 650,- Sk. Ak záložný dlžník mal
záujem na predĺžení záložného vzťahu podľa bodu 6. Záložného poriadku, potom bol povinný zaplatiť
pevne dohodnutý úrok 650,- Sk a lehota na vrátenie pôžičky bola predĺžená. Ak ani po uplynutí tejto
predĺženej lehoty záložný dlžník nevrátil pôžičku, zase bol
povinný zaplatiť dohodnutý úrok a lehota na vrátenie pôžičky sa opäť predĺžila. Keďže z tabuľky

vypracovanej správcom dane nie je jasné, v akej výške bolo zaplatené príslušenstvo spolu s úhradou
pôžičky, v žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že zahrnutie rozdielu medzi „skutočne zaplateným úrokom“
v sume 2 580,- Sk a ,,záložným úrokom podľa zmluvy“ v sume 650,- Sk do základu dane je v súlade s
príslušnými ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z.z.,
b) „zo splatných zmlúv v roku 2007, ktoré boli uzatvorené v rokoch 2006 a 2007 a dlžná suma vrátane

príslušenstva (záložného úroku) nebola zaplatená do konca roku 2007, do základu dane správca
dane zahrnul výšku záložného úroku podľa uzatvorenej zmluvy“ - v tomto prípade absentuje právna
argumentácia správcu dane t.j. ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo (§ 30
ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. resp. § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009). Pod tabuľkou správca dane uvádza,
že ,,zvyšuje základ dane v zmysle § 17 ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z.“. Takéto zdôvodnenie

postupu správcu dane je však nedostatočné, pretože predmetné zákonné ustanovenie uvádza, že
výsledok hospodárenia sa zvýši o sumy, ktoré nie sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa tohto
zákona sú zahrnované do základu dane. Ak teda správca dane poukazuje na toto zákonné ustanovenie,
potom je nevyhnutne potrebné, aby citoval také konkrétne ustanovenie zákona o dani z príjmov platného
v roku 2007, ktoré by mu umožňovalo legalizovať ním zvolený postup pod písm. b). Zároveň sme sa

snažili vysvetliť odvolaciemu orgánu, že na tento prípad, keď zmluva o pôžičke bola uzatvorená v roku
2006 alebo 2007 a zo strany záložného dlžníka nebola požičaná suma vrátená do konca roka 2007, sa
aplikovali kúpne zmluvy, ktoré nadobudli účinnosť dňom uplynutia lehoty na vrátenie pôžičky,
c) 1. „zo splatných zmlúv v roku 2007, ktoré boli uzatvorené v rokoch 2006 a 2007, správca dane zahrnul
do základu dane skutočne zaplatený úrok“,

2. ,,zo splatných zmlúv v roku 2008, ktoré boli zaplatené v roku 2007, správca dane zahrnul do základu
dane skutočne zaplatený úrok“ - v týchto prípadoch žalobca opakovane poukazoval na tie nedostatky v
postupe správcu dane, ktoré uviedol pod písm. b). Zároveň dodal, že takýmto postupom si správca dane
vzájomne protirečí, pretože v inej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukazuje na Opatrenie
MinisterstvafinanciíSRč.23054/2002-92zodňa16.12.2002,ktoréukladá,že,,daňovýsubjektpríslušnú

výšku úrokov vyčíslenú na základe jednotlivých zmlúv o pôžičke so záložnou zmluvou uzatvorených
v roku 2007 mal účtovať do výnosov bez ohľadu na skutočnosť, či boli dlžníkom zaplatené“. Podľa
názoru žalobcu nie je postup správcu dane pod písm. c) v súlade so zákonom. Aj samotný žalovaný
v odôvodnení svojho rozhodnutia č. I/225/7548-54748/2011/990705-r zo dňa 13.5.2011, ktorým zrušil
dodatočný platobný výmer Daňového úradu v Stropkove č. 736/230/457/11/Pan zo dňa 12.1.2011 a

vec vrátil na ďalšie konanie uviedol, že „zahrnutie do výnosov nie je podmienené zaplatením úroku
dlžníkom“.Tusijetrebasplnouvážnosťouuvedomiť,ževyrubenímdanedochádzadefactokodnímaniu
časti nadobudnutého vlastníctva, čo predstavuje zásah do základného práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - zásah do práva pokojne užívať
svoj majetok. Preto ak si správca dane dal tú námahu že spracoval tabuľku na takmer 209 stranách

napadnutého rozhodnutia, bolo jeho zákonnou povinnosťou ju spracovať tak, aby z nej nado všetku
pochybnosť bolo jasné, že výška úrokov, ktoré správca dane zahrnul do základu dane nad rámec úrokov
zahrnutých do základu dane daňovým subjektom, je správna, zákonným spôsobom vypočítaná, náležité
odôvodnenáanespochybniteľná.Potombyjehopostupnebolvrozporesčl.59ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky podľa ktorého dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona a tiež s čl.
2 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Teda vôbec nie takým spôsobom, aký zvolil správca dane

konkrétnom prípade.
Druhá oblasť v ktorej žalobca videl nedostatočné zistenie skutkového stavu zo strany správcu
dane tak pri výkone daňovej kontroly, ako aj následne vo vyrubovacom konaní po zrušení
predchádzajúceho dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom, je absolútna ignorancia
opakovaného vysvetľovania spôsobu vykonávania podnikateľskej činnosti zo strany daňového subjektu.

Daňový subjekt v súlade s ustanovením § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v záujme čo najúplnejšieho
zistenia skutkového stavu požiadal správcu dane o vykonanie dôkazu a to preverenia kúpnych zmlúv,
ktoré sa nachádzali v dokladoch ktoré mal správca dane k dispozícii po vrátení veci odvolacím orgánom
do vyrubovacieho konania. Namiesto toho aby správca dane tento dôkaz vykonal, do odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia opísal text z odvolacím orgánom zrušeného rozhodnutia č. 736/230/457/11/
Panzodňa12.1.2011:,,Správcadanesanezaoberalkúpnymizmluvamivprotokoleovýsledkuzisteniaz

daňovej kontroly z toho dôvodu, že žiadne kúpne zmluvy sa nenachádzali medzi dokladmi, ktoré daňový
subjekt predložil k daňovej kontrole a ani v účtovníctve daňového subjektu nie je o týchto kúpnych
zmluvách účtované. Zároveň spôsob účtovania činnosti záložne v prípade ak nedošlo k naplneniu
zmluvy o pôžičke, ktorý uvádza daňový subjekt vo svojom vyjadrení sa nezhoduje s účtovníctvom
daňového subjektu.“ V tejto súvislosti žalobca poukázal na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 24.1.2012

k zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9721/301/2012 260/Med v ktorom výslovne požiadal správcu dane,
aby sa predmetnými kúpnymi zmluvami zaoberal ako dôkazom, ktorý preukazuje spôsob vykonávania
podnikateľskej činnosti kontrolovaného daňového subjektu. Správca dane napriek tomu, aby si aspoň
preštudoval predmetné kúpne zmluvy a zoznámil sa s ich obsahom, prijal záver, že sú neplatné. S
takýmto názorom správcu dane nemôžno súhlasiť. Ak by správca dane aspoň nahliadol do kúpnych

zmlúv bol by zistil, že vlastníctvo veci ktorú mal v zálohe u seba daňový subjekt prechádzalo na daňový
subjekt (kupujúceho) až v prípade, že záložný dlžník, ktorý bol zároveň predávajúcim, nevrátil pôžičku
v stanovenej lehote. Ďalej by bol zistil, že súčasťou týchto kúpnych zmlúv bolo aj potvrdenie o vrátení
založenej veci. Toto potvrdenie sa vypísalo a podpísali ho zmluvné strany v tom prípade, ak v lehote na
vrátenie pôžičky t.j. pred nadobudnutím vlastníckeho práva k založenej veci kupujúcim, záložný dlžník

vrátil záložnému veriteľovi pôžičku spolu s úrokom. Tak sa obe zmluvné strany dohodli, že odstupujú od
tejto kúpnej zmluvy. Čo je na takomto postupe v rozpore so zákonom? Obe zmluvné strany uvedené
v kúpnej zmluve prejavili súhlas od kúpnej zmluvy odstúpiť. Na druhej strane uzatvorením kúpnej
zmluvy v deň uzatvorenia zmluvy o pôžičke so záložnou zmluvou obe zmluvné strany prejavili slobodnú
vôľu, v prípade záložného veriteľa nadobudnúť vlastníctvo k predmetu zálohu (kúpiť) a v prípade

záložnéhodlžníkavzdaťsatohtovlastníctva(predať).Kúpnacenaboladohodnutávsúladespríslušnými
ustanoveniami zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení neskorších predpisov. Pozornosti správcu dane
ušlo, že kontrolovaný daňový subjekt nevykonával výlučne činnosť záložne, ale že predmetom jeho
podnikania je aj maloobchodná činnosť. Z toho dôvodu neuspokojoval svoju pohľadávku voči záložnému
dlžníkovi, ktorá vznikla nevrátením požičanej sumy v dohodnutej lehote predajom založenej veci, ale

s tovarom, ktorý nadobudol na základe predmetných kúpnych zmlúv obchodoval, predával ho. Takúto
činnosť daňového subjektu v žiadnom prípade nemožno považovať za nezákonnú. Kontrolovaný daňový
subjekt neobchádzal účel zákona. Naopak v jeho rámci t.j. v súlade s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby
konal niečo, čo zákon neukladá, vykonával svoju podnikateľskú činnosť. Štátny orgán - správca dane

či finančné riaditeľstvo - nemôžu nútiť daňový subjekt, aby vykonával výlučne činnosť záložne podľa
jeho predstáv s poukázaním na ustanovenia § 151a a nasl. OZ, pretože tieto ustanovenia sa týkajú
práv k cudzím veciam tak vo všeobecnosti, ako aj v presne definovaných prípadoch. Tieto zákonné
ustanovenia neobmedzujú účastníkov záložných zmlúv (záložného veriteľa a záložného dlžníka) t.j.
nezakazujú im, aby si svoje vzájomné pomery upravili odlišne. Prejavy vôle oboch zmluvných strán

uzatvorením predmetných zmlúv t. j. zmluvy o pôžičke so záložnou zmluvou a kúpnej zmluvy smerovali
k spoločnému cieľu ...„ty mi požičaj peniaze za dohodnutý úrok na určitú dobu a ja ti tie peniaze spolu
s úrokom v stanovenej lehote vrátim. Aby si mal istotu, že ti požičanú sumu vrátim, počas doby trvania
pôžičky nechám u teba hnuteľnú vec, ktorej som vlastníkom. Zároveň súhlasím s tým že v prípade, že ti
v stanovenej lehote pôžičku nevrátim, aby si sa stal vlastníkom tejto hnuteľnej veci za cenu poskytnutej

pôžičky. Čo je na takejto dohode nezákonné? Čo oprávňuje štátny orgán, aby označil takúto dohodu
za neplatnú?“Podaním doručeným Krajskému súdu v Prešove dňa 22.10.2014 označeným ako: „Konanie vo veci
3S/90/2013- vyjadrenie“ žalobca namietal ďalšie pochybenia zo strany správnych orgánov, ktoré majú
vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Citoval § 65 ods. 1, 2, 3, 6 daňového poriadku

a uviedol, že rozhodnutie žalovaného č. 1020505/1/1036896/2012 ktorým bola vrátená vec do fázy
vyrubovacieho konania, bolo vydané dňa 18.6.2012. Správca dane v tomto vyrubovacom konaní vydal
rozhodnutie č. 9711401/5/1952406/2013/Dzu až dňa 16.5.2013 t. j. dávno po uplynutí vyššie uvedených
zákonných lehôt. Tým bolo konanie prvostupňového správneho orgánu zaťažené vadou zákonnosti a
jeho rozhodnutie nemožno považovať za zákonné.

Odvolací orgán (žalovaný) pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozhodnutia mal postupovať
v súlade s ustanovením § 74 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého odvolací orgán preskúma
napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové
či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia,
odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka
konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho

konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo
toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
Podľa tohto zákonného ustanovenia je povinnosťou žalovaného okrem v odvolaní namietaných
skutočností skúmať, či rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie prvostupňového správneho orgánu
bolo vykonané v súlade so zákonom t. j. aj bez námietky daňového subjektu o zmeškaní lehoty správcom

dane na vydanie rozhodnutia bol žalovaný povinný skúmať, či toto zmeškanie lehoty malo alebo nemalo
podstatný vplyv na výrok rozhodnutia. Žalovaný tak neurobil, čím konal v rozpore s ustanovením § 74
ods. 2 daňového poriadku a tým je jeho rozhodnutie č. 1100305/1/437199/2013/5052 zo dňa 16.9.2013
zaťažené vadou zákonnosti a je tu dôvod na jeho zrušenie postupom podľa § 25j ods. 2 písm. e) O.s.p..
Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2Azs 23/2003-39 publikovaný v

Zbierke rozhodnutí NSS ČR č. 7/2004 v zmysle ktorého je povinnosťou súdu prihliadať k vadám konania
ktoré majú vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia z úradnej povinnosti, bez ohľadu na to či
sú namietané v žalobe alebo nie.

Žalovaný vzhľadom na skutočnosť, že žalobné námietky sú totožné s odvolacími námietkami, s ktorými

sa podrobne vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, zotrval na skutkovej a právnej
argumentácii uvedenej v tomto rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Z neúčasti na
pojednávaní sa písomne ospravedlnil. Súhlasil, aby súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)

preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí boli o termíne pojednávania riadne upovedomení,
z neúčasti sa ospravedlnil žalovaný a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo
rozhodnutia a postup správnych orgánov v medziach žaloby boli v súlade so zákonom.

Predmetom preskúmania je rozhodnutie správcu dane ktorý podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 7 815,44 Eur,
keď dôvodom okrem iného bolo zvýšenie základe dane o 261 351,- Sk, lebo žalobca nezaúčtoval do
výnosov celkovú výšku úrokov prislúchajúcu k zdaňovaciemu obdobiu 2007 z uzatvorených zmlúv o

pôžičke, ale do výnosov zahrnul len sumu úrokov, ktorú mu dlžníci v roku 2007 zaplatili, čím porušil § 2
písm. b), f), h), j), § 17 ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. a § 3 ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z..

Ďalšímdôvodomboloneuznanienákladovvcelkovejsume 1822108,-Sk,ktoréžalobcaúčtovalnaúčte
504 - predaný tovar napriek tomu, že tento tovar nenakupoval, nevlastnil, ale predajom jednotlivých vecí

len zabezpečoval uspokojenie pohľadávky a tak realizoval záložné právo. Takýmto postupom porušil §
2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z., § 4 ods. 2 zákona č. 431/2002 Zb. a § 17 ods. 9 Opatrenia.

Na základe odvolania žalobcu, žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku preskúmavaným
rozhodnutím rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Rozsah preskúmavacieho konania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o
žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) bol daný rozsahom
žalobných námietok (§ 250j ods. 1 O.s.p.).Krajský súd zdôrazňuje, že v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje

inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Podľa § 250h ods. 1 O.s.p. až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho
rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.

Žalobou podanou dňa 26.11.2013 žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne
právne posúdenie veci. Námietky uvedené v žalobe sú identické s odvolacími námietkami. Podaním
doručeným dňa 22.10.2014 označeným ako: „Konanie vo veci 3S/90/2013 - vyjadrenie“ rozšíril dôvody
žaloby o argumentáciu, že v konaní správnych orgánov bola zistená taká vada, ktorá má vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e) O.s.p.).

Vo vzťahu k námietkam uvedeným v žalobe v ktorej žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový
stav a nesprávne právne posúdenie krajský súd uvádza, že správca dane vydal rozhodnutie o vyrubení
rozdielu dane v rozsahu 223 strán, kde podrobne od strany 9 po stranu 218 v prehľadnej tabuľkovej
formeuviedolvšetkyčíslazmlúv,dátumsplatnostipôžičky,dátumúhradypôžičky,záložnýúrok,skutočne
zaplatený úrok a úroky zahrnuté do výnosov. Z tabuľky zo stĺpca ,,skutočne zaplatený úrok“ je zrejmé,

v akej výške bol zaplatený úrok celkom a zo stĺpca „záložný úrok podľa zmluvy“ je zrejmý úrok podľa
zmluvy. Pretože predmetom kontrolného zistenia bol úrok, tvrdenie správcu dane, že zahrnul do úrokov
v roku 2007 sumu rozdielu medzi skutočne zaplateným úrokom a úrokom uvedeným v zmluve o pôžičke
so záložnou zmluvou je zrozumiteľné a správne. V žalobe ďalej žalobca namietal, že v rozhodnutí
správnych orgánov absentuje právna argumentácia. Táto námietka nie je dôvodná. Správca dane v

rozhodnutí po kontrolnom zistení úrokov uviedol, že daňový subjekt nezaúčtoval úroky v zmysle § 80
Opatrenia vyčíslené na základe jednotlivých zmlúv o pôžičke v prospech účtu 662 - Úroky a tým porušil
§ 3 ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z., keď účtovná jednotka postupuje v účtovnom období podľa § 4 ods.
2. V podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2007 žalobca neuviedol súčet
prevádzkových, finančných a mimoriadnych výnosov v správnej výške, čo malo za následok nesprávne

vyčíslenie výsledku hospodárenia. Pri zisťovaní základu dane podľa § 17 ods. l písm. b) zákona č.
595/2003 Z. z. teda vychádzal z nesprávneho výsledku hospodárenia vyčísleného v sústave podvojného
účtovníctva podľa zákona o účtovníctve a postupov účtovania. Na základe uvedeného došlo k porušeniu
§ 2 písm. b), f) zákona č. 595/2003 Z. z., podľa ktorých predmetom dane je príjem (výnos) z činnosti
daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka plynúci zo zdrojov na území Slovenskej republiky a

zo zdrojov v zahraničí. Zároveň došlo k porušeniu § 2 písm. h) zákona č. 595/2003 Z. z., podľa ktorého
zdaniteľným príjmom je aj príjem úrokov, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa
tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy. V rozhodnutí správca ďalej uviedol, že došlo k porušeniu § 17
ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z., podľa ktorého výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi
príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nie sú súčasťou

výsledku hospodárenia, ale podľa zákona o dani z príjmov sú zahrňované do základu dane a to tým, že
nezvýšil o sumu úrokov výsledok hospodárenia a nezahrnul ju do základu dane v roku 2007. Podľa § 2
písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z. sa základom dane rozumie rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú
daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových
výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak. V danom prípade bol

žalobca o prijatých úrokoch povinný účtovať do výnosov. Správca dane na základe kontrolného zistenia
týkajúceho sa úrokov uviedol porušenie konkrétneho ustanovenia právneho predpisu a to § 2 písm. b),
f), h), j) zákona č. 595/2003 Z. z., § 80 Opatrenia a zákona č. 431/2002 Z. z..

Ani námietky ktoré sa týkajú nedostatočne zisteného skutočného stavu, lebo správne orgány ignorovali

opakované vysvetľovanie spôsobu vykonávania podnikateľskej činnosti žalobcu, keďže „pozornosti
správcu dane ušlo“, že žalobca nevykonáva výlučne činnosť záložne ale že predmetom jeho
podnikateľskej činnosti je aj maloobchodná činnosť nie sú dôvodné.

Z ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. vyplýva, že ako daňový výdavok (náklad) pre

zistenie základu dane možno uznať len výdavok (náklad) vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie príjmov (podmienka vecnosti) daňovníkom riadne a hodnoverne preukázaný (podmienka
preukázateľnosti) a zaúčtovaný v účtovníctve alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka. Tieto
podmienky musia byť splnené súčasne. Ak nie je splnená čo i len jedna podmienka, výdavok nemožnouznať za daňový výdavok. V danom prípade nebola uznaná ako daňový výdavok suma 1 822 108,-
Sk, keď správca dane pri kontrole zistil, že žalobca, ktorý vykonáva okrem iného aj činnosť záložne,
uzatváral so záložnými dlžníkmi zmluvy označené ako „zmluvy o pôžičke so záložnou zmluvou“.

Napriek tomu, že záložná zmluva slúži iba na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva a umožňuje
veriteľovi v prípade, že dlžník nesplní záväzok riadne a včas uspokojiť svoju pohľadávku z predmetu
zálohu (§ 151a OZ), to znamená že jej účelom je len zabezpečenie pohľadávky, žalobca účtoval o predaji
zálohu tak, ako keby predával vlastný tovar na účet 504 - Predaný tovar.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. podrobnosti o rámcových účtových osnovách (§ 13) pre
jednotlivé skupiny účtovných jednotiek účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva, dni uskutočnenia
účtovného prípadu, postupoch účtovania, usporiadaní a označovaní položiek individuálnej účtovnej
závierky a konsolidovanej účtovnej závierky vo verejnej správe a o obsahovom vymedzení týchto
položiek, rozsahu údajov určených z účtovnej závierky na zverejnenie, termínoch, spôsoboch postupoch

amiesteukladaniaúčtovnejzávierkyavýročnejsprávy,obsahovomvymedzeníúčtovnýchkníhvsústave
jednoduchého účtovníctva a v sústave podvojného účtovníctva a tiež o účtovných zásadách a účtovných
metódach určujúcich spôsoby oceňovania a ich použitia, o zásadách pre tvorbu a zúčtovanie opravných
položiek, odpisovaní, zásadách pre tvorbu a použitie rezerv, zásadách pre členenie majetku a záväzkov,
zásadách pre vytváranie analytických účtov a analytickej evidencie, metódach a postupoch konsolidácie

vo verejnej správe a účtovných sústavách ustanoví Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len
"ministerstvo")opatrením.OpatrenievyhlasujeministerstvooznámenímojehovydanívZbierkezákonov
Slovenskej republiky8) a účtovná jednotka je povinná ho dodržiavať.

Podľa § 17 ods. 9 veta prvá Opatrenia o tovare sa účtuje, ak sa nakupuje za účelom predaja, pričom

nakúpený tovar sa zachováva v nezmenenej podobe, nepoužíva sa, neprenajíma sa a nevykonáva sa
na ňom technické zhodnotenie.

Aj podľa názoru krajského súdu žalobca takýmto postupom konal v rozpore s vyššie citovanými
zákonnými ustanoveniami, lebo predmetný záloh nemôže byť tovarom, lebo sa nenakupuje za účelom

predaja, ale slúži na uspokojenie pohľadávky, ktorú mu dlžník riadne a včas nesplnil. Na veci nič nemení
skutočnosť, že žaloba má v predmete podnikania aj maloobchodnú činnosť, lebo prípady týkajúce
sa záložne musia byť posudzované samostatne a v danom prípade boli posudzované nesprávne
účtované náklady súvisiace s činnosťou záložne, nie s maloobchodnou činnosťou v rámci ktorej by
žalobca zaobstarával tovar za účelom predaja. Postup správnych orgánov nebol v rozpore s procesnými

ustanoveniami aj keď žalobca žiadal o vykonanie dokazovania (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.)
preverovaním kúpnych zmlúv. S poukazom na vyššie uvedené a § 2 ods. 2, 6 zákona č. 511/1992
Zb. nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že nebol dostatočne zistený skutkový stav. Svoj
postup ohľadne kúpnych zmlúv žalovaný podrobne odôvodnil v preskúmavanom rozhodnutí na strane
11 posledný odsek a na strane 12.

Žalobca nedôvodne a po lehote stanovenej v § 250b ods. 1 v spojení s § 250h O.s.p. namieta aj v
písomnom podaní doručenom krajskému súdu dňa 22.10.2014.

Lehoty na ktoré žalobca poukazuje v podaní (§ 65 ods. 1, 2, 3, 6, daňového poriadku) upravujú lehoty

v daňovom konaní. Z ustanovenia § 65 ods. 4 daňového poriadku vyplýva, že ustanovenia odsekov 1
až 3 sa použijú, ak tento zákon neustanovuje inak.

Inak je lehota upravená v § 68 daňového poriadku - vyrubovacie konanie, čo je daný prípad.

Podľa § 68 ods. 2 daňového poriadku správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní od uplynutia lehoty na
vyjadrenie sa k protokolu podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, ak
a) sa daňový subjekt vzdá práva na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole,
b) daňový subjekt nemá pripomienky k zisteniam v protokole,
c) sa daňový subjekt nevyjadrí k protokolu v lehote určenej správcom dane vo výzve; v tom prípade

správca dane o tejto skutočnosti spíše úradný záznam.

Podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej
správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovaniapripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane.
Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu.
Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov

vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na
prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný
záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu
podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania
poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.

V danom prípade bol protokol prerokovaný a doručený dňa 7.1.2011. Prvostupňové rozhodnutie bolo
vydané dňa 12.1.2011, to znamená v zákonnej lehote. Následne po podaní odvolania prebiehalo
odvolacie konanie, po zrušení prvostupňového rozhodnutia bola vec opakovane (rozhodnutiami zo dňa
13.5.2011 a 18.6.2012) vrátená do vyrubovacieho konania, pričom ustanovenie § 68 daňového poriadku
v prípade opakovaného zrušenia prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci do vyrubovacieho konania

už iné lehoty neupravuje.

Naviac ani v prípade, že nemala byť dodržaná lehota na vydanie rozhodnutia podľa § 65 daňového
poriadku nemožno hovoriť, že ide o nezákonnosť na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti z
dôvodu, že spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, lebo žalobca nepreukázal aké jeho subjektívne práva

mali byť takýmto postupom správneho orgánu porušené, účinnou obranou mal byť postup podľa § 250t
O.s.p. (konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy) a nejde ani o prípad nezákonne získaných
dôkazov a teda aj nezákonnosť rozhodnutí z dôvodu, že daňová kontrola nebola ukončená v zákonnej
lehote podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku t. j. do jedného roka.

Vzhľadom na uvedené, bez ohľadu na splnenie ďalších podmienok, mala byť táto námietka uplatnená v
lehote podľa § 250b ods. 1 O.s.p.. Podanie doručené dňa 22.10.2014 je rozšírením žaloby po uplynutí
zákonnej lehoty, nejde ani o nezákonnosť na ktorú musí súd prihliadať bez ohľadu na rozsah žalobných
námietok z úradnej povinnosti, a teda ani o vadu na ktorú mal prihliadať žalovaný podľa § 74 ods. 2
daňového poriadku.

Keďže rozhodnutie a postup správnych orgánov boli v súlade so zákonom, krajský súd podľa § 250j
ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobca nebol v konaní úspešný, žalovaný

nemá zo zákona nárok na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Prešove na Najvyšší súd SR v
Bratislave, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.