Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 10Cb/77/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413206309
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2014:1413206309.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v Bratislave samosudkyňou JUDr. Danou Šiffalovičovou v právnej veci

žalobcu: Obec Veľká Ida, Kaštieľ 42, 044 55 Veľká Ida, IČO: 00 324 868, zastúpený: JUDr. Tibor Sásfai,
advokát, Fejova 4, 040 01 Košice, proti žalovanému: OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o., Pazmáňa
2125/27, 927 01 Šaľa, IČO: 36 565 849, zastúpený: LawService, s.r.o., Stráž 3/223, 960 01 Zvolen, IČO:
36 861 723, o zrušenie rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 03867/12 zo dňa 01.02.2013 takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa z a m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému k rukám právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške
873,28eur,predstavujúcetrovyprávnehozastúpenia,vlehotedo3dníodprávoplatnostitohtorozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 04.04.2013 navrhol, aby súd vydal rozsudok, ktorým zruší
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn.
SR 03867/12 zo dňa 01.02.2013, ktorým bola uložená žalobcovi ( v postavení žalovaného) povinnosť
zaplatiť žalovanému (v postavení žalobcu) sumu vo výške 1.785,- eur, úrok z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 1.785,- eur od 27.09.2009 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne zo sumy
1.785,- eur od 27.09.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 534,10 eur,

všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp.zn. SR 03867/12 zo dňa 01.02.2013 odôvodnil
tým, že v zmysle § 40 ods. 1 písm. c/ zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej ZRK) poprel
platnosť rozhodcovskej zmluvy. Žalobca uviedol, že už v priebehu rozhodcovského konania namietal,
že bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva obce Veľká Ida je zmluva o službách
zo dňa 21.09.2009 absolútne neplatná, pretože malo ísť o úkon obce vo veciach majetkovoprávnych, o

ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo, čím je prejavená vôľa a len potom môže starosta obce ako jej
štatutárny orgán za obec zmluvu uzavrieť. Ak je zmluva zo dňa 21.09.2009 absolútne neplatná v celosti,
nemôže byť platná ani tá jej časť, ktorá obsahuje rozhodcovskú zmluvu, článok 5 bod 5.4 zmluvy.

Podľa žalobcu nie je náležité tvrdenie rozhodcovského súdu, že nešlo o nakladanie s majetkovými
právami obce ako pohľadávky a iné majetkové práva, nakladanie s finančnými prostriedkami, pretože
aj zmluvné záväzky na zaplatenie ceny, odmeny, sankcií, takými úkonmi sú, ide o platby z finančných

prostriedkov obce. Rovnako nepovažoval za dôvodné tvrdenie v rozsudku rozhodcovského súdu, že išlo
o bežný záväzkový vzťah čo do predmetu a výšky plnenia. Toto tvrdenie vyvracia samotný obsah zmluvy
o službách v čl. 3 Odplata, kde nie je dohodnutá len odmena za vypracovanie žiadosti vo forme zálohy v
sume 1.500,- eur bez DPH, ale najmä sú dohodnuté aj iné odmeny v bode 3.6, a to 2 % za vypracovaniežiadosti z oprávnených nákladov pri poskytnutí nenávratného príspevku, 4 % z oprávnených nákladov
za služby podľa bodu 2.14 za poradenstvo počas procesu realizácie schváleného projektu a odbornú
pomoc, 1 % z oprávnených nákladov za služby pri monitorovacích prácach. Oprávnené náklady definuje

zmluva v bode 2.10 ako všetky náklady na realizáciu schváleného projektu a z týchto sa stanovuje
výška nenávratného príspevku, často ide o náklady až niekoľko stotisíc eur, teda dohodnutá zmluvná
odmena 2 % + 4 % + 1 % = 7 % z oprávnených nákladov, ktorú by podľa zmluvy mal žalobca zaplatiť
zo svojich finančných prostriedkov, s určitosťou nie je bežným úkonom obce a obchodným vzťahom,
ako ho deklaroval rozhodcovský súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Aj dohodnuté sankcie ako zmluvná

pokuta vo výške 0,1 % za každý deň omeškania a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne nie sú bežné
dohodnuté sankcie.

S poukazom na § 11 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a § 9 zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí žalobca uviedol, že bez akýchkoľvek pochybností na platné uzatvorenie zmluvy o službách
zo dňa 17.09.2009 sa vyžadovalo predchádzajúce kladné rozhodnutie obecného zastupiteľstva, aby

došlo k vytvoreniu vôle obce, ako zákonnej podmienky platnosti úkonu obce a tejto zmluvy a keďže k
takému úkonu nedošlo, ide o absolútnu neplatnosť tejto zmluvy v celom rozsahu (§39 Obč.zák.) včítane
rozhodcovskej zmluvy obsiahnutej v jej bode 5.4.

Žalobca zároveň navrhol v zmysle § 40 ods.2 zák. č. 244/2002 Z.z., aby súd až do právoplatného

rozhodnutia v tejto veci odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku.

Súd uznesením č.k. 10Cb/77/2013-41 zo dňa 26.11.2013, právoplatným dňa 28.12.2013 zamietol návrh
žalobcu na odklad vykonateľnosti rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 03867/12.

Písomným podaním doručeným súdu dňa 02.10.2013 sa žalovaný vyjadril k žalobe a uviedol, že
žalobca sa vo svojej žalobe zameriava najmä na dôvody vyplývajúce z údajného porušovania
hmotnoprávnych predpisov a na odôvodnenie ich porušenia. Žalovaný porušenie hmotnoprávnych
predpisov popiera. V konečnom dôsledku, skutočnosť, či pri vydaní rozhodcovského rozsudku došlo

k porušeniu hmotnoprávnych predpisov alebo nie, všeobecný súd v konaní o žalobe, s výnimkou
sporov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, nemôže preskúmavať; žalobu môže preskúmať len z dôvodov
uvedených v § 40 ZRK. Žalovaný zdôraznil, že právomoc rozhodcovského súdu bola dohodou žalobcu
a žalovaného v zmysle rozhodcovskej doložky expressis verbis založená okrem iného aj vo vzťahu
k preskúmavaniu akýchkoľvek sporov o platnosť zmluvy o službách zo dňa 21.09.2009. Uviedol, že

žalobca vo svojej žalobe opakovane argumentuje tým, že podľa jeho názoru je zmluva o službách
zo dňa 21.09.2009 absolútne neplatná, a to najmä z dôvodu absencie predchádzajúceho rozhodnutia
obecného zastupiteľstva obce. Aj keby tvrdenie žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci bolo
opodstatnené, táto okolnosť by nezakladala prípustnosť žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
ZRK nesprávne právne posúdenie veci ako dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku nepozná. V

rozhodcovskom konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do rozhodovacej
činnosti rozhodcovských súdov; uvedené je premietnuté do jednotlivých ustanovení § 40 ZRK, ktoré
predstavujú taxatívny výpočet dôvodov, v zmysle ktorých možno napadnúť rozhodcovský rozsudok
žalobou na príslušnom súde, t.j. bez možnosti ich ďalšieho rozšírenia.

Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca uvádza, že ak je zmluva zo dňa 21.09.2009 absolútne neplatná
v celosti, nemôže byť platná ani tá jej časť, ktorá obsahuje rozhodcovskú zmluvu, článok 5 bod 5.4
zmluvy. Podľa žalovaného rozhodcovská zmluva má charakter zmluvy v zmluve, t.j. je len technicky
včlenená do inej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky, prípadne môže mať charakter osobitnej
zmluvy. Rozhodcovská zmluva sa uzatvára ako samostatná zmluva. ani prípadná neplatnosť zmluvy

nemá vplyv na platnosť rozhodcovskej zmluvy, okrem situácie, ak sa na rozhodcovskú zmluvu vzťahuje
dôvod neplatnosti zmluvy. Platnosť rozhodcovskej zmluvy nemôže byť závislá na platnosti základnej
zmluvy a je nutné ju posudzovať úplne nezávisle na platnosti zmluvy, z ktorej spor, o ktorom sa má v
rozhodcovskom konaní rozhodnú, vyviera. Rozhodcovská zmluva je len dohoda účastníkov o tom, že
všetky alebo niektoré spory medzi nimi vznikli alebo vzniknú, sa prejednajú v rámci rozhodcovského

konania. Argumentácia žalobcu v tom zmysle, že ak je neplatná zmluva v celom rozsahu, neplatná je
automaticky aj rozhodcovská doložka, je popretím jednotlivých ustanovení ZRK, s výnimkou prípadu,
keď sa dôvod neplatnosti vzťahuje aj na rozhodcovskú zmluvu.Žalovaný mal za to, že v predmetnom prípade nemožno o platnosti rozhodcovskej doložky pochybovať,
nakoľko táto spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti a nevzťahuje sa na ňu dôvod prípadnej
neplatnosti zmluvy ako takej. Zdôraznil, že žalobca neplatnosť rozhodcovskej zmluvy ako takej počas

konania samého nikdy nenamietal. Čo žalobca namietal, bola platnosť zmluvy o službách zo dňa
21.09.2009, nie platnosť rozhodcovskej zmluvy, a žalobca teda s poukazom na ust. § 21 ods. 2 ZRK
nevyužil svoje zákonné právo na spochybnenie rozhodcovskej zmluvy. S poukazom na klasickú rímsku
zásadu vigilantibus iura scripta sunt, nevyužitie postupu podľa § 21ods. 2 ZRK znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc súdov v konkrétnej veci.

Žalovaný mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie dôvodov na zrušenie
rozhodcovského rozsudku a navrhol, aby súd žalobu zamietol.

Súd vykonal dokazovanie prednesom právnych zástupcov žalobcu a žalovaného a oboznámením sa s
listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav:

Súd zo žaloby a z prednesu právneho zástupcu žalobcu zistil, že žalobca sa domáha zrušenia rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 03867/12 zo dňa
01.02.2013. Žalobca v zmysle § 40 ods. 1 písm. c/ zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
ZRK) poprel platnosť rozhodcovskej zmluvy. Žalobca už v priebehu rozhodcovského konania namietal,

že bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva obce Veľká Ida je zmluva o službách
zo dňa 21.09.2009 absolútne neplatná, pretože malo ísť o úkon obce vo veciach majetkovoprávnych,
o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo, čím je prejavená vôľa a len potom môže starosta obce ako
jej štatutárny orgán za obec zmluvu uzavrieť. Ak je zmluva zo dňa 21.09.2009 absolútne neplatná v
celosti, nemôže byť platná ani tá jej časť, ktorá obsahuje rozhodcovskú zmluvu, článok 5 bod 5.4 zmluvy.

Nie je náležité tvrdenie rozhodcovského súdu, že nešlo o nakladanie s majetkovými právami obce ako
pohľadávky a iné majetkové práva, nakladanie s finančnými prostriedkami, pretože aj zmluvné záväzky
na zaplatenie ceny, odmeny, sankcií, takými úkonmi sú, ide o platby z finančných prostriedkov obce.
Rovnako žalobca nepovažoval za dôvodné tvrdenie v rozsudku rozhodcovského súdu, že išlo o bežný
záväzkový vzťah čo do predmetu a výšky plnenia. Toto tvrdenie vyvracia samotný obsah zmluvy o

službách v čl. 3 Odplata, kde nie je dohodnutá len odmena za vypracovanie žiadosti vo forme zálohy v
sume 1.500,- eur bez DPH, ale najmä sú dohodnuté aj iné odmeny v bode 3.6, a to 2 % za vypracovanie
žiadosti z oprávnených nákladov pri poskytnutí nenávratného príspevku, 4 % z oprávnených nákladov
za služby podľa bodu 2.14 za poradenstvo počas procesu realizácie schváleného projektu a odbornú
pomoc, 1 % z oprávnených nákladov za služby pri monitorovacích prácach. Oprávnené náklady definuje

zmluva v bode 2.10 ako všetky náklady na realizáciu schváleného projektu a z týchto sa stanovuje
výška nenávratného príspevku, často ide o náklady až niekoľko stotisíc eur, teda dohodnutá zmluvná
odmena 2 % + 4 % + 1 % = 7 % z oprávnených nákladov, ktorú by podľa zmluvy mal žalobca zaplatiť
zo svojich finančných prostriedkov, s určitosťou nie je bežným úkonom obce a obchodným vzťahom,
ako ho deklaroval rozhodcovský súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Aj dohodnuté sankcie ako zmluvná

pokuta vo výške 0,1 % za každý deň omeškania a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne nie sú bežné
dohodnuté sankcie. S poukazom na § 11 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a § 9
zákona č. 138/1991 Zb o majetku obcí žalobca uviedol, že bez akýchkoľvek pochybností na platné
uzatvorenie zmluvy o službách zo dňa 17.09.2009 sa vyžadovalo predchádzajúce kladné rozhodnutie
obecného zastupiteľstva, aby došlo k vytvoreniu vôle obce, ako zákonnej podmienky platnosti úkonu

obce a tejto zmluvy, keďže k takému úkonu nedošlo, ide o absolútnu neplatnosť tejto zmluvy v celom
rozsahu vrátane rozhodcovskej zmluvy obsiahnutej v jej bode 5.4.

Právny zástupca žalobcu vo svojom prednese uviedol, že s poukazom na uznesenie Ústavného súdu
SR č.k. III.ÚS 49/2014-8 zo dňa 29.01.2014 nie je pravdou, že správnosť záverov žalovaného potvrdil

ústavný súd. Časti uznesenia ústavného súdu sú vytrhnuté z kontextu a týkajú sa nároku na zaplatenie a
skutkového stavu. Naopak ústavný súd v uznesení uviedol, že v okolnostiach posudzovaného prípadu
tvorí rozhodcovská zmluva v podobe rozhodcovskej doložky súčasť zmluvy uzavretej 21.09.2009
medzi žalobcom a sťažovateľom bod 5.4 zmluvy, ak je teda podľa sťažovateľa predmetná zmluva
absolútne neplatná, potom by neplatná mala byť aj rozhodcovská doložka v nej obsiahnutá. Ústavný

súd v ďalšom poukázal na to, že nemal síce právnosť na prerokovanie sťažnosti v tejto časti, lebo
sťažovateľ mal možnosť domáhať sa vyslovenia neplatnosti spornej zmluvy v konaní o žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku.Ďalej uviedol, že na zmluve o službách bol iba jeden podpis starostu, neboli tam žiadne dva podpisy
ani dve zmluvy, v tomto sa so žalobcom stotožnil aj ústavný súd. Rozhodcovská doložka aj v zmysle
názoru ústavného súdu je súčasťou neplatnej zmluvy, ak je teda neplatná zmluva nemôže byť platná

rozhodcovská doložka. Z toho dôvodu argumentáciu žalovaného v tomto konaní týkajúce sa osobitnej
rozhodcovskej zmluvy s poukazom na citované uznesenia ústavného súdu, považoval bez právneho
významu.

Podľa právneho zástupcu žalobcu záver ústavného súdu je jednoznačný. Odmietol ústavnú sťažnosť z

2 dôvodov pri tvrdenom porušení čl. 40 Ústavy SR, a to z dôvodov, že nejde o arbitrárne rozhodnutie
rozhodcovského orgánu, ktoré by neodpovedalo na otázky, ktoré vzniesol sťažovateľ aj v rámci
rozhodcovského konania, avšak poukázal na to, že či malo ísť o správne rozhodnutie alebo nie, to
ústavný súd skúmať nemohol, len konštatoval že je daná odpoveď na strane 7 ods. 2,3,4. Takže nejde o
arbitrárne rozhodnutie, čo by mohlo byť preskúmavané na ústavnom súde. Čo sa týka druhej námietky,
pokiaľ ide o namietanie právomoci rozhodcovského súdu a platnosti rozhodcovskej doložky, ústavný

súd odmietol sťažnosť výlučne z dôvodu, že tak mal žalobca právo urobiť žalobou na súde všeobecnom
podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. ÚS SR poukázal na to a vyvodzuje záver, že
rozhodcovská doložka je posudzovaná ako súčasť zmluvy uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľom,
a ak je teda podľa sťažovateľa predmetná zmluva absolútne neplatná, potom by neplatnou mala byť aj
rozhodcovská doložka v nej obsiahnutá.

Zástupca žalobcu považoval za neadekvátny a neprimeraný výklad žalovaného v spojení aj s poukazom
na tvrdenia rozhodnutia NS SR sp.zn. 6Cdo/1/2012, v ktorom riešil možnosť namietania neplatnosti
rozhodcovskej doložky alebo zmluvy a nedostatok právomocí rozhodcovského súdu len vo vzťahu k
účastníkom spotrebiteľských vzťahov. Práve naopak NS SR hovorí, že v iných vzťahom nie je možné

namietať neplatnosť doložky rozhodcovskej, ak nebola namietaná podľa zákona o rozhodcovskom
konaní a to podľa § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c). Mal za to, že jednoznačne sú dve
možnosti účastníka rozhodcovského konania namietať neplatnosť doložky a nedostatok právomocí
rozhodcovského súdu, a to postupom podľa § 21 ods. 2 alebo žalobou na súde podľa § 40 ods. 1
písm. c) ZRK. Pokiaľ by to tak nemalo byť, v ust. § 40 ods. 1 písm. c) ZRK by muselo byť uvedené, že

takúto žalobu môže účastník podať, len ako neplatnosť rozhodcovskej doložky uplatnil v rozhodcovskom
konaní. Úprava v § 40 ods. 1 písm. c) ZRK by bola nadbytočná.

Právny zástupca žalobcu ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca v rozhodcovskom konaní uplatňoval absolútnu
neplatnosť celej zmluvy a v nej aj rozhodcovskej doložky, aj rozhodcovský orgán mal toto posúdiť ako

námietku neplatnosti doložky, pokiaľ tak neurobil, nič nebráni žalobcovi domáhať sa tejto námietky podľa
§ 40 ods. 1 písm. c) ZRK. Absolútna neplatnosť zmluvy, pričom ide o zmluvu v majetkových veciach,
spočívavtom,ženerozhodlootomtozmluvnomvzťahuobecnézastupiteľstvo,tedanietvôleobcetakúto
zmluvu uzavrieť a ten istý dôvod sa netýka len priamo zmluvného vzťahu, čo je nakladanie s majetkom
a majetkovými právami obce nielen v hmotnoprávnej rovine, ale aj v rovine procesnej, teda spôsobu

uplatňovania a bránenia nárokov z takýchto vzťahov obcou. Existuje tu ten istý dôvod neplatnosti celej
zmluvy, ako aj v nej obsiahnutej rozhodcovskej doložky, pretože sa týka nakladania majetkových práv
obce, a to aj z procesného hľadiska. Neplatná rozhodcovská doložka má rovnaký následok ako by
rozhodcovská doložka vôbec nebola uzavretá. Na základe uvedeného bol toho názoru, že žalobca bol
oprávnený podať túto žalobu a neplatnosť zmluvy ako celku z dôvodov absencie vôle obce má vplyv,

pretože ide o absolútnu neplatnosť, aj na túto doložku.

Právny zástupca žalovaného vo svojom prednese uviedol, že vo veci je nutné rozlišovať medzi
platnosťou zmluvy a rozhodcovskou doložkou. Poukázal na to, že žalobca sa od začiatku súdneho
sporu snaží preukázať neplatnosť len samotnej zmluvy o službách, a to z dôvodu, že táto nebola

schválená obecným zastupiteľstvom, pričom súčasne uvádza, že žalovaný nevypracoval žiadosť o
nenávratný finančný príspevok. Všetky tieto argumenty však smerujú k hodnoteniu vecnej stránky, resp.
hmotnoprávnemuposudzovaniuveci,čoužbolopredmetomkonanianarozhodcovskomsúde,ktorýsas
týmito argumentmi dostatočne hodnoverne vysporiadal a ustálil, že zmluva je platná a nárok spoločnosti
OPEN DOOR INTERNATIONAL s.r.o. je dôvodný.

Ďalej uviedol, že správnosť týchto záverov rozhodcovského súdu potvrdil aj Ústavný súd SR, keď
uznesením zo dňa 29.01.2014 v konaní 3US 49/2014 odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu. Právny
zástupca žalovaného poukázal na časť odôvodnenia, kde ústavný súd konštatoval, že odôvodnenierozsudku rozhodcovského súdu dáva v danej veci dostatočnú odpoveď na nastolené otázky vzniku
povinnosti obce Veľká Ida na zaplatenie dlžnej sumy, kedy z pohľadu skutkového a právneho stavu
sú tieto závery správne. Nemožno preto prijať obcou tvrdené závery, že nárok spoločnosti OPEN

DOOR INETRNATIONAL nevznikol. Ústavný súd súčasne konštatoval, že predmetný rozsudok nejaví
ani žiadne známky arbitrárnosti.

Uviedol, že opätovné riešenie tejto otázky nemôže byť predmetom tohto konania. Nemožnosť
preskúmavania hmotnoprávnej stránky veci potvrdzujú aj iné rozhodnutia ústavného súdu ako sp.

zn. 3US 335/2010, v ktorom ústavný súd konštatoval, že podstata rozhodcovského konania spočíva
v mimosúdnom riešení sporov, ide o alternatívu konania pred všeobecnými súdmi, pričom v konaní
o zrušenie rozhodcovského rozsudku zákon počíta z minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do
rozhodcovskej činnosti rozhodcovských súdov, a to najmä z dôvodu, že v § 40 ZRK možno rozhodcovský
rozsudok napadnúť len z taxatívne vymedzených dôvodov, pričom hmotnoprávne posúdenie veci medzi
ne nepatrí.

Právny zástupca žalovaného zdôraznil, že žalobca podal žalobu len z dôvodu § 40 ods. 1 písm. c)
ZRK, keď zúžil rozsah preskúmavania len na otázku preskúmavania platnosti rozhodcovskej doložky.
Žalobcom uvádzané skutočnosti vo vzťahu k hmotnoprávnemu posúdeniu veci sú preto irelevantné. Z
pohľadu konania mal za to, že podstatná je len platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá podľa § 4 ZRK

predstavuje samostatný právny úkon, v tomto prípade akúsi zmluvu v zmluve, len technickým včlenením
do zmluvy o službách. Uvedené vychádza zo všeobecne akceptovateľnej doktríny oddeliteľnosti
rozhodcovskej zmluvy. Ani prípadná neplatnosť zmluvy o službách nemá preto vplyv na platnosť
rozhodcovskej zmluvy. To potvrdzuje aj § 5 ods. 2 ZRK, podľa ktorého, ak je súčasťou inej zmluvy
rozhodcovská doložka, tá je neplatná len vtedy, ak sa na ňu vzťahuje dôvod neplatnosti. Obdobne

aj § 267 ods. 3 Obch. zák. argumentácia žalobcu, že ak je neplatná zmluva o službách, neplatná je
automaticky aj rozhodcovská doložka je popretím jednotlivých ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní.

Zdôraznil, že rozhodcovská zmluva obsiahnutá v bode 5 ods. 4 od zmluvy je platná, sú splnené všetky

zákonom predpísané náležitosti, písomnú formu a dohodu o tom, že všetky spory sa budú riešiť na
rozhodcovskom konaní. V súlade so ZRK a inými predpismi sa na rozhodcovskú zmluvu nevyžaduje
predchádzajúce schválenie obecného zastupiteľstva.

Ďalej poukázal na to, že žalobca počas rozhodcovského konania nenamietal platnosť rozhodcovskej

zmluvy, keď jeho tvrdenia boli rovnako ako aj v tomto konaní boli zamerané len na platnosť samotnej
zmluvy o službách. Žalobca mal v súlade s ust. §21 ods. 2 ZRK právo uplatniť námietku neplatnosti tejto
zmluvy, keď ako sa v tomto paragrafe uvádza: „účastník rozhodcovského konania, ktorý chce uplatniť
námietkunedostatkuprávomocirozhodcovskéhosúdupreneexistenciualeboneplatnosťrozhodcovskej
zmluvy môže tak urobiť v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci samej.“ Žalobca

však námietku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy uplatnil až v tomto konaní.

Právny zástupca žalovaného poukázal aj na rozhodnutia NS SR, ktorý vo viacerých konaniach
konštatoval, že za stavu kedy účastník rozhodcovského konania nevyužije svoje oprávnenie na
namietanie platnosti rozhodcovskej doložky, tak ako mu to vyplýva z § 21 ods. 2 ZRK, znamená to stratu

možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú doložku a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v
danej veci. Premieta sa tam totiž klasická rímska zásada práva patria bdelým. Inak by sa citované ust.
§ 21 ods. 1 ZRK stalo nadbytočným. V danom rozhodcovskom konaní to platí o to viac, keď obec Veľká
Ida bola zastúpená advokátom (sp. zn. 6Cdo/1/2012, 6Cdo/217/2012). Uviedol, že v súlade s ustálenou
judikatúrouústavnéhosúduplatípožiadavka,abysanaurčitúprávnerelevantnúotázkupriopakovaných

rovnakých podmienkach dávala rovnaká odpoveď.

Podľa právneho zástupcu žalovaného ďalej uviedol, že žalovaný popiera tvrdenie žalobcu o neplatnosti
rozhodcovskej doložky. Ústavný súd sa nezaoberal meritom veci, pretože ústavnú sťažnosť odmietol.
Je to len úvaha ústavného súdu, kde neskúmal nijako bližšie daný prípad. Opätovne poukázal na

to, že predmetom tohto konania je zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu uvedeného v ust.
§ 40 ods. 1 písm. c) ZRK o neplatnosť rozhodcovskej doložky, pričom nevyužitie práva namietať
neplatnosť rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní znamená stratu práva domáhať sa
zrušenia rozhodcovského rozsudku. Zdôraznil, že žalobca v rozhodcovskom konaní pri prvom úkonevo veci samej, neplatnosť rozhodcovskej doložky nenamietol. V žalobnej odpovedi sa nenamietala
nielen neplatnosť rozhodcovskej doložky, ale žalobca v nej nenamietal ani neplatnosť samotnej
zmluvy. Predmetom žalobnej odpovede bola len námietka voči samotnej pohľadávke žalobcu v

rozhodcovskom konaní a nič iné. Bol toho názoru, že zmluva o službách a rozhodcovská doložka sú dve
samostatné zmluvy, keď platnosť každej sa skúma samostatne, nie sú dôvody na vyslovenie neplatnosti
rozhodcovskej doložky podľa zákona o rozhodcovskom konaní, táto je tak platná.

Právny zástupca žalovaného nesúhlasil ani s názorom žalobcu, že na platnosť rozhodcovskej doložky

sa vyžaduje súhlas obecného zastupiteľstva, nakoľko rozhodcovská doložka, je len dohoda zmluvných
strán o založení právomoci rozhodcovského súdu, keď sa teda nejedná o nakladanie s majetkovými
právami.

Výklad uvádzaný žalobcom ohľadne posudzovania podľa ust. § 21 ods. 2 a § 40 ods. 1 písm.c) ZRK
považoval za nesprávne, ústavne nekonformné a v rozpore s judikatúrou všeobecných súdov, ako aj

ÚS SR.

Na základe uvedeného mal právny zástupca žalovaného za to, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná
a navrhol ju zamietnuť.

Súd z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a.s., sp. zn. SR 03867/12 zo dňa 01.02.2013 zistil, že rozhodcovský súd žalobcovi (v tomto konaní
žalovanému) uložil povinnosť zaplatiť žalovanému (v tomto konaní žalobcovi) sumu vo výške 1.785,-
eur, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.785,- eur od 27.09.2009 do zaplatenia, zmluvnú

pokutu vo výške 0,1 % denne zo sumy 1.785,- eur od 27.09.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy
rozhodcovského konania vo výške 534,10 eur, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Stály rozhodcovský súd rozhodol s poukazom na zmluvu o službách zo dňa 21.09.2009, na
základe ktorej sa žalobca zaviazal pre žalovaného vypracovať žiadosť o poskytovanie nenávratného
finančného príspevku z fondov európskych spoločenstiev v rámci operačného programu životné

prostredie 2007-2013 a poskytovať žalovanému po schválení žiadosti služby definované v zmluve o
službách a žalovaný sa zaviazal žalobcovi zaplatiť odplatu za vypracovanie žiadosti a poskytované
služby. Časť odplaty v zmysle čl. 3.1 zmluvy o službách bola vyfakturovaná žalobcom dňa 22.09.2009
zálohovou faktúrou č. 220090225 na sumu 1.785,- eur, pričom nebola zo strany žalovaného uhradená.
Účastníci konania si v čl. 5 bod 5.4 zmluvy o službách dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto

zmluvy, vrátane sporov o jej platnosti, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským
súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde.

Rozhodcovský súd mal za preukázané, že medzi účastníkmi vznikol obchodný záväzkový vzťah, a to

uzatvorením zmluvy o službách č. 210909/2 zo dňa 21.09.2009, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu
vypracovať pre žalovaného žiadosť o poskytovanie nenávratného finančného príspevku z fondov
európskych spoločenstiev v rámci operačného programu životné prostredie 2007-2013. Rozhodcovský
súd dospel k záveru, že osoba uzatvárajúcu predmetnú zmluvu o službách, t.j. starosta obce, bola
jediným štatutárnym orgánom obce v majetkovoprávnych veciach, ako to vyplýva z ust. § 13 ods. 4 písm.

c)a§13ods.5zákonač.369/1990Zb.oobecnomzriadení.Rozhodcovskýsúdsanestotožnilsnázorom
žalovaného o nutnosti schválenia takéhoto úkonu starostu obecným zastupiteľstvom, a teda absolútne
neplatným právnym úkonom, nakoľko sa v danom prípade nejednalo o nakladanie s majetkovými
právami obce, ktorými sú pohľadávky a iné majetkové práva obce, ale s finančnými prostriedkami obce
a z pohľadu dotknutej zmluvy nemožno jej predmet posudzovať ani ako jeden z najdôležitejších úkonov

týkajúci sa majetku obce, keďže išlo podľa názoru rozhodcovského súdu o bežný, čo do predmetu a
výšky plnenia, záväzkový vzťah medzi právnickou osobou (žalobcom) a obcou (žalovaným).

Z uznesenia ÚS SR č.k. III.ÚS 49/2014-8 zo dňa 29.01.2014 súd zistil, že ústavný súd odmietol sťažnosť
žalobcu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, z 1. februára 2013 v konaní
sp.zn. SR 03867/12. Podľa Ústavného súdu SR v bode 3.1 zmluvy sa sťažovateľ zaviazal zaplatiť
žalobcovi odmenu za vypracovanie žiadosti do piatich dní od podpisu zmluvy a súčasne v bode 2.1 sazmluvné strany dohodli, že žalobca svoj záväzok začne plniť až po zaplatení odmeny sťažovateľom.
Takto sťažovateľ nemohol očakávať vypracovanie žiadosti žalobcom pred tým, ako mu zaplatí odmenu
v sume 1.500,- eur bez DPH. V tejto časti podľa ústavného súdu napadnutý rozhodcovský rozsudok

nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k
meritórnemu záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z toho dôvodu
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.

Druhá námietka sťažovateľa sa zakladala na tvrdenej absolútnej neplatnosti zmluvy, a to pre absenciu
súhlasu obecného zastupiteľstva. Podľa sťažovateľa síce za obec právne významnú vôľu navonok
prejavuje starosta obce ako jej štatutárny orgán, avšak na tvorbe vôle, ktorá predchádza jej prejavu,
sa musí podieľať i obecné zastupiteľstvo. V okolnostiach posudzovaného prípadu tvorí rozhodcovská
zmluvavpodoberozhodcovskejdoložkysúčasťzmluvyuzavretej21.09.2009medziúčastníkmikonania.
Ak je teda podľa sťažovateľa predmetná zmluva absolútne neplatná, potom by neplatnou mala byť aj

rozhodcovskádoložkavnejobsiahnutá.Podľaústavnéhosúduonsámnemáprávomocnaprerokovanie
sťažnosti v tejto časti, lebo sťažovateľ mal možnosť domáhať sa vyslovenia neplatnosti spornej zmluvy
v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona o
rozhodcovskom konaní, a preto ju z tohto dôvodu odmietol.

Súd ďalšie dôkazy nevykonal, nakoľko účastníci, ktorí poučení v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. ďalšie
dôkazy nenavrhli.

Súd posudzoval zistený skutkový stav podľa nasledovných ustanovení zákona:

Podľa § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 4 ods.1, 2 ZRK, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu

rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,

ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 5 ods. 2 ZRK, ak je súčasťou inak neplatnej zmluvy rozhodcovská doložka, tá je neplatná len
vtedy, ak sa na ňu vzťahuje dôvod neplatnosti zmluvy.

Podľa § 12 ods. 6 ZRK zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie
určitému stálemu rozhodcovskému súdu. V tom prípade platí, že sa podrobujú predpisom stáleho
rozhodcovského súdu podľa § 13 a 14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred
týmto stálym rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak.

Podľa § 21 ods. 2 ZRK, účastník rozhodcovského konania, ktorý chce uplatniť námietku nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, môže tak
urobiť v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci samej.

Podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZRK, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na

príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak jeden z účastníkov
rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,

Podľa § 41 ods. 1 prvá veta ZRK, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30
dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku
nebola podaná dôvodne. Súd sa najprv zaoberal , či žaloba bola podaná včas. Rozhodcovský súd vydal
vo veci rozsudok sp. zn. SR 03867/12 zo dňa 01.02.2013, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 07.03.2013.Žalobca podal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku dňa 04.04.2013 v zmysle § 41 ZRK včas,
v lehote do 30 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku žalobcovi.

Súd sa vysporiadal s námietkou žalovaného, že žalobca počas rozhodcovského konania nenamietal
platnosť rozhodcovskej zmluvy, keď jeho tvrdenia boli rovnako ako aj v tomto konaní zamerané len na
platnosť samotnej zmluvy o službách a žalobca mal v súlade s ust. § 21 ods. 2 ZRK právo uplatniť
námietkunedostatkuprávomocirozhodcovskéhosúdupreneexistenciualeboneplatnosťrozhodcovskej
zmluvy najneskôr pri prvom úkone vo veci samej, pričom však námietku neplatnosti rozhodcovskej

zmluvy uplatnil až v tomto konaní.

V tejto súvislosti súd taktiež poukazuje na rozhodnutia súdov, ktoré žalovaný na podporu svojho
právneho názoru predložil a s ktorými sa súd v tomto konaní stotožnil, v ktorých konštatujú, že za
stavu, kedy účastník rozhodcovského konania nevyužije svoje oprávnenie na namietanie platnosti
rozhodcovskej doložky, tak ako mu to vyplýva z § 21 ods. 2 ZRK, znamená to stratu možnosti skúmať

a spochybňovať rozhodcovskú doložku a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v danej veci a podať
žalobu podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZRK .
(uznesenie ÚS SR III. ÚS 49/2014, uznesenia NS SR sp.zn. 6 Cdo1/2012, 6 Cdo 217/2012,rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 64Cb/194/2011)

Predmetom tohto konania je zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu uvedeného v ust. §
40 ods. 1 písm. c) ZRK o neplatnosť rozhodcovskej doložky, pričom nevyužitie práva namietať
neplatnosť rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní znamená stratu práva domáhať sa
zrušenia rozhodcovského rozsudku. V danom prípade teda nenastala situácia, že by bol žalobca v
rozhodcovskom konaní pri prvom úkone vo veci samej namietal neplatnosť rozhodcovskej doložky. V

žalobnej odpovedi nenamietal nielen neplatnosť rozhodcovskej doložky, ale žalobca v nej nenamietal
ani neplatnosť samotnej zmluvy. Predmetom žalobnej odpovede bola len námietka voči samotnej
pohľadávke žalobcu v rozhodcovskom konaní. Súd je toho názoru, že ak teda žalobca neuplatnil
námietku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci
samej a túto v rozhodcovskom konaní neuplatnil vôbec, nemôže sa domáhať zrušenia rozhodcovského

rozsudku z dôvodu, že popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Súd poukazuje na to, že platnosťou zmluvy o službách zo dňa 21.09.2009 a v nej obsiahnutej
rozhodcovskej doložky sa zaoberal rozhodcovský súd, ktorý v rozhodcovskom rozsudku uviedol, že
skúmal svoju právomoc a dospel k záveru, že je príslušný na rozhodnutie predmetnej veci, nakoľko

účastníci konania sa v čl. 5 bod 5.4 dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde.
Zmluvné strany sa zaviazali, že sa rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní podriadia s tým, že
takéto rozhodnutie bude pre ne konečné a záväzné. Zmluva zo dňa 21.09.2009 je opatrená podpisom

zástupkyne žalovaného a potvrdená oprávnenou osobou konať za žalobcu, a to starostom obce.
Účastníci odsúhlasili predmet, cenu, ako aj ďalšie zmluvné podmienky, vrátane rozhodcovskej doložky.

Súd poukazuje na ust. § 4 ods. 2 ZRK, v zmysle ktorého rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,
inak je neplatná a písomná forma rozhodcovskej doložky je o.i. zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva

obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, čo v danom prípade splnené bolo.

Nakoľko sa účastníci v rozhodcovskej doložke dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04

Bratislava,IČO:35922761,(ďalejlen„rozhodcovskýsúd“)podľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, podľa
§ 12 ods.6 ZRK sa podriadili jeho predpisom, a to Štatútu a Rokovaciemu poriadku, nakoľko sa v
rozhodcovskej doložke nedohodli inak, bola daná právomoc rozhodcovského súdu, ktorý bol príslušný
na rozhodnutie predmetnej veci.

Súd sa nezaoberal argumentmi žalobcu, ktoré sa obmedzovali na jeho snahu preskúmať vec z
hmotnoprávnej stránky, čo však v tomto konaní, t.j. konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 ZRK je vzhľadom na zákonnú úpravu a jednotné právne názory vylúčené. Inštitútzrušenia rozhodcovského rozsudku nepredstavuje riadny ani mimoriadny opravný prostriedok proti
rozhodcovskému rozsudku, formou opravného prostriedku ako po stránke procesnej tak i vecnej
správnosti rozhodcovského rozsudku môže byť jedine preskúmanie inými rozhodcami podľa § 37 ZRK.

Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku súdom je umožniť ešte v inom konaní ako v konaní
o výkon rozhodnutia súdne preskúmanie toho, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie
a rozhodnutie veci rozhodcom. Vychádzajúc z povahy rozhodcovského konania, ktorého zmyslom je
prenesenie prejednania a rozhodovania určitého druhu sporov zo súdov na rozhodcov a z dôvodov,
pre ktoré môže byť rozhodcovský rozsudok zrušený možno vyvodiť, že úmyslom zákonodarcu bolo

vylúčiť súdne preskúmanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku, t.j. správnosti skutkových
zistení a právneho posúdenia veci; ak by mal súd v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku
preskúmať jeho správnosť, stratila by zmysel právna úprava rozhodcovského konania.

Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III.US 335/2010 „Ústavný súd pripomína, že podstata
rozhodcovskéhokonaniaspočívavmimosúdnomriešenísporov,pričomsamotnérozhodcovskékonanie

je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred
všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto
konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti
rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 ZRK možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť
žalobou na príslušnom všeobecnom súde len s taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v

dodržiavaní zákonnosti.

Nemožnosť preskúmavania hmotnoprávnej stránky veci potvrdzujú aj iné rozhodnutia ústavného súdu
ako sp. zn. 3US 335/2010, v ktorom ústavný súd konštatoval, že podstata rozhodcovského konania
spočíva v mimosúdnom riešení sporov, ide o alternatívu konania pred všeobecnými súdmi, pričom

v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku zákon počíta z minimálnymi zásahmi všeobecných
súdov do rozhodcovskej činnosti rozhodcovských súdov, a to najmä z dôvodu, že v § 40 ZRK
možno rozhodcovský rozsudok napadnúť len z taxatívne vymedzených dôvodov, pričom hmotnoprávne
posúdenie veci medzi ne nepatrí.

Na základe uvedeného súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech
súd priznal náhradu trov konania potrebných na úspešné uplatňovanie práva proti žalovanému, ktorý
vo veci úspech nemal.

Súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému k rukám právneho zástupcu sumu 873,28 eur ako
náhradu trov konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia pozostávajúce z:
I 2 úkonov právnej služby po 60,07 eur za:
a) prevzatie a prípravu zastupovania

b) písomné podanie na súd - vyjadrenie k žalobe zo dňa 02.10.2013
2 úkonov právnej služby po 61,87 eur za:
c) účasť na pojednávaní dňa 15.05.2014
d) účasť na pojednávaní dňa 26.11.2014

II. 2x režijný paušál vo výške 7,81 eur a 2x režijného paušálu vo výške 8,04 eur

III Náhrada za stratu času celkom vo výške 104,08 eur za cestu
a) na pojednávanie dňa 15.05.2014 Zvolen - Bratislava /210 km/ 4 hod. a späť 4 hod. (1/60-ina za
každú začatú polhodinu -13,01 eur za každú začatú polhodinu cesty do BA a späť, t.j. 104,08 eur)

b) na pojednávanie dňa 26.11.2014 Zvolen - Bratislava /210 km/ 4 hod. a späť 4 hod. (1/60-ina za
každú začatú polhodinu -13,01 eur za každú začatú polhodinu cesty do BA a späť, t.j. 104,08 eur)

IV Cestovné vo výške 243,98 eur za cestu na pojednávania:
Zvolen - Bratislava - Zvolen /420 km/ a späť dňa 15.05.2014 a dňa 26.11.2014

V DPH vo výške 20 %(odmena vyčíslená v zmysle § 9, § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a),c),d), § 16 ods. 3 a 4, §17 ods.1,
§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV na Krajský súd v Bratislave.

Odvolanie proti rozsudku musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa § 42 ods. 3
O.s.p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, podpísané datované, v
dostatočnom počte rovnopisov a s prílohami, v opačnom prípade bude rovnopis s prílohami vyhotovený

na trovy účastníka), a náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. (proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa rozhodnutie napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že (§ 205

ods. 2 O.s.p.):
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.