Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. február 2015

Súd: Okresný súd Piešťany
Spisová značka: 6C/10/2008
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508899815
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Tvrdá
ECLI: ECLI:SK:OSPN:2015:2508899815.16

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Piešťany sudkyňou JUDr. Janou Tvrdou v právnej veci navrhovateľa: N. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom X. XX, W., právne zastúpený: JUDr. Jana Brišková Dominová, advokátka so
sídlom AK Kukučínova 8, Piešťany, proti odporkyni: J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. O. XX, L.,
právne zastúpená: JUDr. Jela Mikušková, advokátka, so sídlom AK Račianska 66, Bratislava, o určenie
neúčinnosti kúpnej zmluvy, takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že kúpna zmluva uzavretá dňa 25.02.2000 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 17.07.2000
medzi W. C. a jeho manželkou Y. C., rod. B. ako predávajúcimi a odporkyňou ako kupujúcou, ktorou
predávajúci previedli na kupujúcu dom so súp. č. XXXX postavený na parc. č. XXXX nachádzajúci sa v
kat. úz. L. a spoluvlastnícky podiel predávajúceho W. C. vo veľkosti 1 na pozemkoch v kat. úz. L. parc.
č. XXXX o výmere 502 m2 - zastavané plochy a parc. č. XXXX o výmere 518 m2 - záhrady, je voči
navrhovateľovi právne neúčinná.

Vo zvyšku súd návrh zamieta.

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom súdu doručeným dňa 08.04.2003 sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že kúpna zmluva
uzavretá dňa 25.02.2000 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 17.07.2000 medzi W. C. a jeho manželkou Y. C.,
rod. B. ako predávajúcimi a odporkyňou ako kupujúcou, ktorou predávajúci previedli na kupujúcu dom
so súp. č. XXXX postavený na parc. č. XXXX a spoluvlastnícky podiel predávajúceho W. C. vo veľkosti 1
na pozemkoch parc. č. XXXX o výmere 502 m2 - zastavané plochy a parc. č. XXXX o výmere 518 m2 -
záhrady, je voči nemu právne neúčinná. Ďalej sa domáhal, aby mu súd priznal právo uspokojiť Krajským
súdom v Trnave prisúdenú pohľadávku č.k. 19Cb/184/00 z nehnuteľností v kat. úz. L. zapísaných na LV
č. XXXX a LV č. XXXX ako vlastníctvo odporkyne a ktoré už nie sú v majetku W. C., nar. XX.XX.XXXX
bytom J. O. XX, L., v dôsledku odporovateľnosti právneho úkonu. Súčasne si uplatnil náhradu trov
konania. Návrh skutkovo odôvodnil tým, že svokor odporkyne, W. C., B.. XX.XX.XXXX, X. J. O. XX, L.,
bol zmenkovým platobným rozkazom Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.07.2000, sp. zn. 18Zm/3/2000
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 09.10.2000, sp. zn. 19Cb/184/2000 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2001, sp. zn. 1Obo 125/2001 zaviazaný uhradiť
mu zmenkovú sumu 60.122,- USD, 6%-ný úrok zo zmenkovej pohľadávky od 06.05.1999, trovy konania
vo výške 110.756,- Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 9.500,- Sk. Dlžník W. C. túto pohľadávku
dobrovoľne neuhradil, a preto sa ako oprávnený rozhodol podať návrh na výkon exekúcie predajom
nehnuteľností vo vlastníctve povinného W. C.. Zistil však, že povinný W. C. previedol svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam vedeným katastrálnym odborom C.É. Ú. L. B. I. Č.. XXXX L. W.. Ú.. L., H. O.
W. J. U. U.. Č.. XXXX postavenému na parc. č. XXXX, ktorý mal spolu s manželkou v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov, a spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 k pozemkom parc. č. XXXX o výmere
502 m2 - zastavané plochy a parc. č. XXXX o výmere 518 m2 - záhrady, na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 25.02.2000 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 17.07.2000 na odporkyňu, ktorá je manželkou jeho syna
W. C., nar. XX.XX.XXXX. Uviedol, že povinný W. C. iný majetok nemá. Na základe uvedeného mal za to,
že povinný Karol Ondruš ho uvedeným právnym úkonom chcel úmyselne ukrátiť ako jeho oprávneného
veriteľa, aby od neho nemohol vymôcť svoju vymáhateľnú pohľadávku. Podľa názoru navrhovateľa
odporkyňa musela poznať úmysel svokra a právny úkon bol urobený účelovo a v tejto súvislosti poukázal
na obsah zmluvy, z ktorého vyplýva, že prevod nehnuteľností bol spojený so zriadením vecného bremena
v prospech predávajúcich a manžela kupujúcej.

Odporkyňa považovala návrh za nedôvodný, tvrdiac, že skutočnosti v ňom uvádzané sú nepravdivé,
zavádzajúce a nepresné. Odhliadnuc od vecných dôvodov však vzniesla námietku prepadnutia
(preklúzie) práva, keď navrhovateľ podľa jej názoru podal návrh na začatie konania po uplynutí trojročnej
lehoty v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka, a z tohto dôvodu ho žiadala zamietnuť.

Navrhovateľ na návrhu trval. Podaním zo dňa 07.01.2004 zmenil svoj pôvodný návrh, keď žiadal, aby
súd v rozsudku určil neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy so zriadením vecného bremena uzatvorenej
dňa 25.02.2000 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 17.07.2000, eventuálne, v prípade, ak by súd nevyhovel
tomuto návrhu, žiadal určiť neúčinnosť predmetnej kúpnej zmluvy so zriadením vecného bremena
uzatvorenej dňa 25.02.2000 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 17.07.2000 voči nemu a priznať mu právo
uspokojiť Krajským súdom v Trnave prisúdenú pohľadávku č.k. 19Cb/184/00 z nehnuteľností v kat. úz.
Piešťany zapísaných na LV č. XXXX a LV č. XXXX ako vlastníctvo odporkyne, ktoré už nie sú v majetku
W. C., B.. XX.XX.XXXX X. J. O. XX, L., v dôsledku odporovateľného právneho úkonu. Zmena návrhu
bola pripustená uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 11C/90/2003 - 37 zo dňa 28.10.2005.

Okresný súd Trnava po vykonaní dokazovania rozhodol vo veci rozsudkom č.k. 11C/90/2003 - 50
zo dňa 27.04.2006 tak, že návrh čo do určenia neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy so zriadením
vecného bremena uzatvorenej dňa 25.02.2000 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 17.07.2000 zamietol
a vo zvyšnej časti návrhu vyhovel. Odporkyňa podala proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti
odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Trnave ako súd odvolací. Uznesením č.k. 9Co/206/2006
- 85 zo dňa 20.03.2007 odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o určení
neúčinnosti právneho úkonu a priznania práva uspokojiť prisúdenú pohľadávku zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že
nárok navrhovateľa nie je prekludovaný. Poukazujúc na podmienku, že v rozhodnej dobe troch rokov
počítaných od vzniku právneho úkonu musí byť urobený právny úkon perfektný odôvodnil svoj záver tým,
že kúpna zmluva zo dňa 25.02.2000 nebola perfektným právnym úkonom (keďže v nej neboli správne
uvedení spoluvlastníci prevádzaných nehnuteľností a tiež podiely jednotlivých spoluvlastníkov) a takou
sa stala až uzavretím jej dodatku č. 1 dňa 17.07.2000, ktorý v podstate nahradil pôvodnú kúpnu zmluvu,
keďže sa zmenil okruh účastníkov aj jej predmet; návrh na začatie konania v danej veci bol podaný
až dňa 08.04.2003, teda počas trojročnej rozhodnej doby. Zároveň uviedol, že v ďalšom konaní bude
potrebné vykonať dokazovanie za účelom zistenia, či odporkyňa je osobou blízkou dlžníkovi ako aj či v
dôsledku predmetného právneho úkonu došlo k zmenšeniu majetku dlžníka.

Riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu súd doplnil dokazovanie v smere ním naznačenom a vec
opätovne prejednal. Vykonal dokazovanie výsluchom odporkyne, výsluchom svedkov, oboznámením
sa s listinnými dôkazmi, najmä písomnými podaniami účastníkov, kúpnou zmluvou zo dňa 25.02.2000,
dodatkom č. 1 ku kúpnej zmluve zo dňa 17.07.2000, výpisom z listu vlastníctva č. XXXX, výpisom z listu
vlastníctva č. XXXX, zmenkovým platobným rozkazom Krajského súdu v Trnave č.k. 18Zm/3/2000 - 12
zo dňa 13.07.2000, rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 19Cb/184/2000 - 27 zo dňa 09.10.2000,
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Obo 125/2001 zo dňa 27.11.2001, spisom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4K 433/99, zmluvou o finančnej pôžičke zo dňa 05.08.1998, zmluvou
o finančnej pôžičke zo dňa 13.10.1998, potvrdením o prevzatí zálohy zo dňa 26.02.1999, príjmovými
pokladničnými dokladmi zo dňa 25.02.2000, znaleckým posudkom N.. Y. W. Č.. XXX/XXXX zo dňa
16.03.1999, osvedčením o dedičstve vydaným notárkou Y.. Y. Y. dňa 22.07.1999 pod sp. zn. D 289/98,
Dnot 279/98, výdavkovými pokladničnými dokladmi zo dňa 21.12.1998 a zo dňa 21.01.1999, uznesením
Okresného súdu Piešťany zo dňa 03.10.2009, sp. zn. 7D/100/2008, 20D 2038/2007, 1Dnot 261/2007,
potvrdeniami Dopravnej banky, a.s. zo dňa 07.02.1998 a zo dňa 29.01.1998, ústrižkami poštových
lístkov, prekladom prísažného vyhlásenia W. W., výsluchom svedka N.. W. C., nar. XX.XX.XXXX,

výsluchom svedkyne Y. C., nar. XX.XX.XXXX, výsluchom svedka W. C., B.. XX.XX.XXXX, výsluchom
svedka T.. T. C., B.. XX.XX.XXXX, výsluchom svedkyne N.. T. C., B.. XX.XX.XXXX, výsluchom svedkyne
P. C., B.. XX.XX.XXXX, P. U. Ing. Miroslava Smejkala, nar. 12.02.1962, výsluchom svedkyne IB.. U. U.,
výsluchom svedkyne H. L., B.. XX.XX.XXXX, výsluchom svedka Y.. Ľ. T., výsluchom svedka N.. L. I., B..
XX.XX.XXXX, ako aj ostatným obsahom súdneho spisu a zistil tento stav veci:

Z výpisu z katastra nehnuteľností súd zistil, že odporkyňa je výlučnou vlastníčkou domu so súp. č. XXXX
postaveného na parc. č. XXXX, evidovaného Okresným úradom Piešťany, katastrálnym odborom, na
LV č. XXXX pre obec a kat. úz. L.. Odporkyňa je tiež vlastníčkou nehnuteľností, evidovaných Okresným
úradom Piešťany, katastrálnym odborom, na LV č. XXXX pre obec a kat. úz. L. ako parcely registra „C“
- parc. č. XXXX o výmere 502 m2, druh pozemku zastavané plochy a parc. č. XXXX o výmere 518 m2,
druh pozemku záhrady, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1 vzhľadom k celku. Druhou podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností o veľkosti podielu 1 vzhľadom k celku je Y. C., G.. B., B.. XX.XX.XXXX.

Z poznámky na výpisoch z listov vlastníctva vyplýva, že odporkyňa nadobudla predmetné nehnuteľnosti
na základe kúpnej zmluvy s vecným bremenom, a to právom doživotného bývania a užívania rodinného
domu pre W. C., B.. XX.XX.XXXX, Y. C., G.. B., B.. XX.XX.XXXX, a W. C., B.. XX.XX.XXXX. Vklad do
katastra nehnuteľností bol povolený dňa 19.07.2000 pod č. XXX/XX.

Z predloženej kúpnej zmluvy zo dňa 25.02.2000 súd zistil, že táto bola uzavretá medzi odporkyňou ako
kupujúcou a W. C., nar. XX.XX.XXXX ako predávajúcim. Predmetom zmluvy bol prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vedených Okresným úradom Piešťany, katastrálnym odborom, na LV č. XXXX
nachádzajúcim sa v kat. úz. L., a to k parcele č. XXXX o výmere 502 m2 zastavané plochy a parcele č.
XXXX o výmere 518 m2 záhrady a k domu so súp. č. XXXX s príslušenstvom, plotmi, studňou, vedľajšou
stavbou a vonkajšími úpravami, ktorý sa nachádza na parc. č. XXXX. V zmluve sa uvádza, že predávajúci
je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností. Kúpna cena nehnuteľností zodpovedajúca prevádzanému
podielu o veľkosti 1 bola dohodnutá vo výške určenej znaleckým posudkom vypracovaným N.. Y. W.
pod č. XXX/XXXX, a síce v sume 835.735,- Sk. V zmysle znenia čl. III. kúpnej zmluvy predávajúci
podpisom zmluvy súčasne potvrdil prevzatie kúpnej ceny od kupujúcej. Manžel kupujúcej (W. C., B..
XX.XX.XXXX) podpisom zmluvy potvrdil, že finančné prostriedky vyplácané titulom kúpnej ceny nepatria
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a tieto sú výlučným vlastníctvom kupujúcej. V čl. IV.
kúpnej zmluvy kupujúca a manželka predávajúceho ako podielová spoluvlastníčka zvyšku prevádzaných
nehnuteľností, Y.B. C., G.. B., B.. XX.XX.XXXX, zriadili pre predávajúceho vecné bremeno, a to právo
doživotného bývania a užívania celej prevádzanej nehnuteľnosti.

Dňa 17.07.2000 bol ku kúpnej zmluve so zriadením vecného bremena zo dňa 25.02.2000 uzavretý
dodatok č. 1. Z jeho obsahu súd zistil, že okrem účastníkov zmluvy zo dňa 25.02.2000 bola zmluvným
účastníkom vystupujúcim ako predávajúci aj manželka pôvodného predávajúceho, Y. C., G.. B.,
nar. XX.XX.XXXX. V úvodnej časti tohto dodatku sa uvádza, že vzhľadom k tomu, že pri prevode
nehnuteľností bližšie špecifikovaných v pôvodnej kúpnej zmluve so zriadením vecného bremena zo dňa
25.02.2000 došlo k nesprávnemu určeniu vlastníckych vzťahov, podpísaní účastníci (odporkyňa ako
kupujúca, W. C., B.. XX.XX.XXXX a Y. C.Á., G.. B., B.. XX.XX.XXXX ako predávajúci vo vzťahu k domu
so súp. č. XXXX, postaveným na parc. č. XXXX, ktorý im patril titulom bezpodielového spoluvlastníctva
manželov) sa dohodli na dodatku č. 1, ktorým sa pôvodná kúpna zmluva dopĺňa, upravuje, resp. sa
niektoré ustanovenia nahrádzajú. Predmetom prevodu vlastníckych práv v zmysle tohto dodatku boli
nehnuteľnosti evidované katastrálnym odborom Okresného úradu Piešťany na LV č. XXXX, a to dom
so súp. č. XXXX s príslušenstvom, plotmi, studňou, vedľajšou stavbou a vonkajšími úpravami, ktorý
sa nachádza na parc. č. XXXX, v celosti, a pozemky - parcela č. XXXX o výmere 502 m2 zastavané
plochy a parcela č. XXXX o výmere 518 m2 záhrady, o veľkosti podielu 1. Kúpna cena bola dohodnutá
v súlade so znaleckým posudkom vypracovaným N.. Y. W. pod č. XXX/XXXX a predstavovala sumu
1.221.230,- Sk. Manžel kupujúcej podpisom zmluvy potvrdil, že finančné prostriedky vo výške kúpnej
ceny nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a sú výlučným vlastníctvom kupujúcej.
Predávajúci podpisom potvrdili, že prevzali od kupujúcej sumu 770.990,- Sk. Súčasne predávajúci W. C.
podpisom potvrdil, že prevzal od kupujúcej kúpnu cenu vo výške 450.240,- Sk. Súčasne bolo zriadené
vecné bremeno, a to právo doživotného bývania a užívania rodinného domu pre W. C., nar. XX.XX.XXXX,
Y. C., rod. B., nar. XX.XX.XXXX, a W. C., B.. XX.XX.XXXX.

Zo znaleckého posudku N.. Y. W., znalca zapísaného pre odbor stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty
nehnuteľností, č. XXX/XXXX zo dňa 16.03.1999 súd zistil, že hodnota predmetného domu so súp.
č. XXXX s príslušenstvom (ploty, studňa, vedľajšia stavba, vonkajšie úpravy) bola určená vo výške
770.986,90 Sk a cena predmetných pozemkov parc. č. XXXX a parc. č. XXXX na sumu 897.600,- Sk,
spolu vo výške 1.668.586,90 Sk.

W. C., B.. XX.XX.XXXX bol zmenkovým platobným rozkazom Krajského súdu v Trnave č.k. 18 Zm 3/00 -
12 zo dňa 13.07.2000 zaviazaný na zaplatenie zmenkovej sumy 60.122,- USD spolu s úrokom vo výške
6 % zo zmenkovej pohľadávky od 06.05.1999 N. W., nar. 16.04.1964 (navrhovateľovi) ako aj nahradiť
mu trovy konania. Toto rozhodnutie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 19 Cb 184/00 -
27 zo dňa 09.10.2000 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2001, sp. zn.
1 Obo 12/01 nadobudlo právoplatnosť dňom 07.01.2002 a vykonateľnosť dňom 11.01.2002. Z obsahu
týchto rozhodnutí vyplýva, že dňa 05.11.1998 spoločnosť ONSA, spol. s r.o. zastúpená konateľom W. C.
vystavila zmenku, na základe ktorej sa ako vystaviteľ zaviazala zaplatiť do 05.05.1999 navrhovateľovi
sumu 65.000 USD. Túto zmenku ako ručiteľ podpísal W. C..

Z pripojeného spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4K 433/99 súd zistil, že uznesením zo dňa
30.12.1999, právoplatným dňa 13.01.2000, bol vyhlásený konkurz na majetok spoločnosti ONSA spol.
s r.o. Súd týmto uznesením vyzval veriteľov spoločnosti na uplatnenie si svojich pohľadávok v lehote 60
dní odo dňa vyhlásenia konkurzu s tým, že na nároky veriteľov, ktoré nebudú prihlásené v tejto lehote
sa nebude brať v konkurze zreteľ.

Odporkyňa na pojednávaní dňa 27.04.2006 uviedla, že dôvodom uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy
bola potreba vyriešenia zlej situácie medzi ňou a jej manželom, keď po opustení spoločnej domácnosti
v čase predchádzajúcom uzavretiu zmluvy sa spolu s deťmi presťahovala k svokrovcom (predávajúcim
W. H. Y. C.), u ktorých hľadala pomoc. Vecné bremeno bolo zriadené aj voči jej manželovi, pretože to
tak chceli jej svokrovci. Návrh na uzavretie zmluvy prišiel z jej strany, pretože mala peniaze a chcela
spolu s manželom zostať bývať v predmetnom dome, pričom byt, v ktorom dovtedy bývali, by zostal jej
mame. O tom, že má jej svokor dlh, nevedela. Chcela vyriešiť problémy jednak s manželom a jednak
s jej chorou matkou.

Z výsluchu svedka W. C., B.. XX.XX.XXXX (manžela odporkyne) súd zistil, že odporkyňa chodievala k
jeho rodičom spolu s deťmi často, niekedy tam aj prespávala, pričom v období, keď boli vzťahy napäté,
t.j. niekedy v rokoch 1998 alebo 1999, k nim chodila častejšie. Spoločnú domácnosť opustila, keď boli
rozhnevaní. Svedok uviedol, že nevedel, že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy - to sa podľa jeho tvrdenia
dozvedel až pri podpise jej dodatku, ktorý považoval za dobré riešenie pre neho. Hoci vedel, že má v
dome právo bývania, trvale tam nebýval. O dlhu svojho otca nevedel, mal vedomosť o tom, že odporkyňa,
resp. jej rodičia, majú nejaké peniaze.

Svedkyňa Y. C., G.. B., B.. XX.XX.XXXX na pojednávaní konanom dňa 16.10.2007 označila vzťahy
v rodine za normálne. Uviedla, že odporkyňa sa k nim nasťahovala v roku 2000, kedy nastala v jej
manželstve vážna kríza, a spolu s jej deťmi žili v spoločnej domácnosti asi jeden rok. Spolu s manželom
sa rozhodli riešiť situáciu, uchrániť hlavne deti, pričom z jednej rodinnej debaty vyvstalo konečné
stanovisko, a síce, že dom predajú svojej neveste s tým, že v ňom budú mať doživotné právo užívania.
Prečo bola predmetom pôvodnej kúpnej zmluvy len polovička domu, nevedela vysvetliť. Pokiaľ ide
o kúpnu cenu, jej presnú výšku si nepamätala, avšak potvrdila, že odporkyňa peňažné prostriedky
odovzdala naraz, osobne do rúk jej manžela, za prítomnosti účastníkov zmluvy v ich domácnosti. Časť
z nich použili spolu s manželom, časť dali druhému synovi T.. Uviedla tiež, že navrhovateľa pozná.
Súčasne tvrdila, že sa nezaujímala o záležitosti svojho manžela, nezaujímalo ju ani to, odkiaľ mala
odporkyňa peniaze.

Z výsluchu svedka W. C., B.. XX.XX.XXXX (svokra odporkyne) súd zistil, že s navrhovateľom, s
ktorým ho zoznámil jeho svat (otec odporkyne), mal nadštandardné vzťahy v rámci podnikateľskej
činnosti. K okolnostiam vystavenia zmenky svedok uviedol, že zmenka bola vystavená na spoločnosť
ONSA, spol. s r.o. (v ktorej vystupoval ako konateľ a spoločník , rovnako ako jeho syn W. C.), ktorej
boli vyplatené finančné prostriedky zo strany navrhovateľa. Ako garanciu splnenia záväzkov podpísal
zmenku ako ručiteľ, pričom navrhovateľ ho mal ubezpečiť, že ide len o formálnu záležitosť. V roku
1999 bol na spoločnosť ONSA, spol. s r.o. vyhlásený konkurz. Uviedol, že sa snažil nájsť finančné

prostriedky z rôznych zdrojov, požičiaval si od kamarátov. Nastali problémy v rodine jeho syna, matka
nevesty bola chorá, celková situácia bola napätá. Keďže mal vedomosť, že jeho nevesta disponovala
finančnými prostriedkami, požiadal ju o poskytnutie pôžičky. Ako sám uviedol, jeho nevesta to odmietla
s odôvodnením, že sa mu všetko rozsýpa, nemá záruku v návratnosť finančných prostriedkov, a preto
pristúpili k zmluve o predaji jeho časti nehnuteľností, pretože manželku chcel z toho vynechať. Uviedol
tiež, že nepredpokladal, že si bude navrhovateľ voči nemu uplatňovať pohľadávku zo zmenky, keďže
v tom čase prebiehal konkurz, v ktorom si túto pohľadávku mohol uplatniť. K vyplateniu kúpnej ceny
uviedol, že odporkyňa mu ich vyplatila doma pri podpise zmluvy v hotovosti, časť peňazí bola v
dolároch a väčšia časť (asi 800.000,- Sk) v korunách. V priebehu výsluchu na otázku právneho zástupcu
navrhovateľa uviedol, že v prvej etape obdržal od nevesty sumu okolo 800.000,- Sk, časť bola vyplatená
v dolároch, časť v korunách. Prítomná bola okrem neho a jeho nevesty aj jeho manželka; syn prítomný
nebol, nesúhlasil s tým, podľa vyjadrenia svedka v tom čase o prevode ani nevedel. Časť peňazí použil
na splatenie dlhov voči svojím veriteľom, ktorí ho začali postupne vydierať, a časť daroval synovi T..
Pokiaľ ide o vnímanie jeho vzťahu k neveste, svedok uviedol, že manželskú krízu sa skôr snažila riešiť
jeho manželka, on sa v tom čase snažil zachrániť čo sa dalo. Vzťah so synom bol ochladený, keď tento
mu kládol za vinu problémy vo firme, v ktorej bol tiež spoločníkom. Vyjadril sa, že sa dá povedať, že
nevesta mu bola bližšia ako syn, s dôvetkom, že je matkou jeho vnúčat a prijala návrh na riešenie jeho
finančných problémov. Svedok poukazoval na veľký citový vzťah najmä k vnúčatám, ktorým odôvodňoval
aj motív prevodu vlastníckeho práva len na nevestu a nie aj na syna, keďže mal za to, že v prípade
rozvodu by boli deti zverené do starostlivosti ich matky a tak by ich mal pri sebe. Z výpovede svedka súd
ďalej zistil, že od správcu konkurznej podstaty mal vedomosť o tom, že navrhovateľ si ním zabezpečenú
pohľadávku voči spoločnosti neuplatnil v konkurznom konaní. Uviedol, že ho to prekvapilo, avšak mal za
to, že túto pohľadávku si navrhovateľ „vyriešil“ prostredníctvom nejakej poisťovne alebo banky v Amerike
ako rizikové poistenie. Záverom dodal, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy nemal vedomosť o podaní
návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu.

Na pojednávaní konanom dňa 04.12.2013 odporkyňa uviedla, že so svokrovcami sa dohodli na zaplatení
kúpnej ceny 800.000,- Sk, ktorú sumu vyplatila svokrovcom v ich dome za prítomnosti oboch, pričom
presný dátum si nepamätala. Následne si požičala peniaze a doplatila sumu 450.000 Sk; tu si tiež
nepamätala presný dátum, bolo to za prítomnosti svokrovcov a jej. Ďalej uviedla, že po smrti otca
podedila peniaze a auto, ktoré asi rok po smrti otca predala asi za 200.000,- Sk. Od priateľov, manželov
U. U. a T. U., si požičala sumu 250.000,- Sk. K dôvodom uzavretia kúpnej zmluvy uviedla, že po smrti
otca bola jej matka na tom zdravotne zle, s manželom boli v tom čase rozhádaní, manžel mal navyše v
tom čase svoje zdravotné a osobné problémy, starala sa o tri deti. So starostlivosťou o deti a o jej chorú
matku jej pomáhala svokra. V čase uzavretia zmluvy bývala striedavo u svokrovcov v dome s deťmi a
častokrát odchádzala za matkou do bytu na Y. X P. L.. Uvedenú situáciu sa rozhodla riešiť, a to tak, že
navrhla, že dom kúpi - takto sa chcela zavďačiť svokre. Takto by bývala pod jednou strechou vo veľkom
dome so svojimi deťmi, so svokrovcami a postupne so zhoršujúcim sa zdravotným stavom jej matky aj
s ňou, keď ju plánovala presťahovať do tohto rodinného domu. V tejto súvislosti sa vyjadrila, že týmto
krokom chcela vrátiť vďačnosť svokre, keďže svokrovi im dávali dopestovanú zeleninu a ovocie. Vzťah
k svokrovcom v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy označila za normálny. V rodinnom dome svokrovcov
bývala spolu s manželom po uzatvorení manželstva v roku 1987 asi tak 2-3 roky, potom bývala na adrese
Y. X, L. s manželom, až do času krízy niekedy v roku 1998, a potom priebežne bývala u svokrovcov v
rodinnom dome a u matky na adrese Y. X, L., ktorú chodila opatrovať, keďže bola chorá.

Svedok T.. T. C., nar. XX.XX.XXXX (švagor odporkyne) poukázal na to, že od roku 1984 žije trvalo v ČR,
kde najskôr študoval a neskôr tam začal aj pracovať. Od Piešťan sa odosobnil, k rodičom dochádzal len
minimálne, telefonovali si, s bratom a s rodičmi sa stretli 1-2 razy ročne. Uviedol, že bol kontaktovaný
bratom, keďže tento mal zdravotné problémy psychického charakteru, konzultoval s ním liečbu, ktorú mu
lekár nariadil. Po tom, ako sa brat presťahoval do ČR, mu aj naďalej pomáhal. Zaujímal sa o to, z čoho
pramenia jeho psychické problémy - zistil pritom, že brat prekonával manželskú krízu, bojoval s veľkými
stresmi a veľkú časť problémov riešil alkoholom. Vedel, že problémy, ktoré mal brat, riešia ich rodičia,
ktorí sa mu snažili všemožne pomôcť. Potvrdil, že od otca prevzal v hotovosti 600.000,- korún, pričom
či išlo o české alebo slovenské, nevedel uviesť, z výnosu z predaja domu ako vyrovnanie z majetku,
na ktorý by mal nárok.

Svedkyňa P. C., B.. XX.XX.XXXX (dcéra odporkyne) pri výsluchu uviedla, že v rozhodnom čase mala 10
rokov a pamätá si, že jej rodičia sa často hádali a že bývali u jej starých rodičov, avšak časové rozmedzie

si už nepamätá. Napriek tomu však uviedla, že si vybavuje obraz, ako sa jej matka (odporkyňa) a jej
stará matka (matka odporkyne) rozprávajú a plačú, pričom zrejme medzi nimi prebehol rozhovor typu,
že sa bude odporkyňa o jej starú matku starať, za čo jej ona finančne pomôže.

Z výsluchu svedka N.. T. U., nar. XX.XX.XXXX vyplynulo, že koncom roka 2013 mu bolo povedané, že
má pred súdom potvrdiť starú záležitosť ohľadom pôžičky peňazí z roku 2000 v sume 250.000,- Sk.
K tomu následne uviedol, že v lete roku 2000 prišla za ním a jeho manželkou odporkyňa s tým, že
potrebuje pomôcť pôžičkou vo výške 250.000,- Sk, s čím súhlasili, poukazujúc na to, že jeho manželka
sa s odporkyňou pozná od detstva. Pôžička bola uzavretá v písomnej forme, splatená bola v 5 či 6
splátkach do konca roka 2006. Záverom dodal, že písomnú zmluvu o pôžičke už asi nemá.

Svedkyňa N.. U. U., B.. XX.XX.XXXX, potvrdila poskytnutie pôžičky vo výške 250.000,- Sk za účelom na
kúpu nehnuteľnosti, potvrdila jej písomnú formu a dohodu o splátkach, avšak ani ona toto zdokladovať
nevedela.

Na pojednávaní konanom dňa 07.02.2014 navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedka: W. W., G.. X., B.. XX.XX.XXXX (sestra odporkyne a bývalá
manželka navrhovateľa). K tomuto návrhu odporkyňa uviedla, že jej sestra býva od roku 1987 nepretržite
v Amerike, o vzťahoch v rodine nemala bližšie informácie, pretože mala svoje vlastné problémy s
navrhovateľom a taktiež nemala bližšie informácie o finančnej výpomoci matky odporkyne, ani o jej
zdravotnom stave, ani o starostlivosť o matku. Z uvedeného dôvodu navrhli súdu zvážiť potrebu
nariadenia tohto dôkazu. Na pojednávaní konanom dňa 04.04.2014 právny zástupca navrhovateľa
oznámil, že sa nepodarilo získať adresu navrhovanej svedkyne, preto na jej výsluchu netrvajú.
Vykonanie dôkazom výsluchu svedkyne W. W. následne navrhla odporkyňa. Svedkyňa na úvod výsluchu
dňa 16.05.2014 konštatovala, že prišla povedať, že sa vzdala všetkého, čo rodičia nechali pre sestru.
Uviedla, že jej rodičia boli veľmi aktívni, publikovali knihy (napísala 40 titulov kníh), a časopisy, filmy, bola
významná jazykovedkyňa; jej otec pracoval ako poradca, expert na dokumentárnych filmoch a seriáloch.
Popri hlavnej práci vykonávali aj iné aktivity, ktoré boli aj významne finančne ohodnotené. Pokiaľ ide o
dedičstvo po otcovi, svedkyňa uviedla, že v tom čase už nebola na území SR, avšak matka jej volala, že
peniaze z dedičstva po otcovi dá sestre do nejakého pozemku. Keď jej matka zomrela, nezaujímala sa o
druhú polovicu peňazí (presnú sumu nevedela uviesť), ktoré po nej zostali, považovala za samozrejmé,
že sa to nechá jej sestre. Svedkyňa potvrdila, že odporkyňa mala veľmi dobrý vzťah so svokrou, avšak
nevedela uviesť, či niečo mohla vedieť o podnikaní svokra.

Svedkyňa T.. H. L., B.. XX.XX.XXXX, úvodom jej výsluchu oboznámila súd s tým, že odporkyňu a jej
sestru pozná odmalička a vie, že odporkyňa mala vo veci problém s dokazovaním vlastníctva domu, ktorý
má. Uviedla, že jej matka mala peniaze - predala v Nitre 2-izbový byt za 700.000,- Sk, vydávala knihy,
pracovala 2 roky v Szegede. Otec odporkyne pracoval v televízii, vydával knihy. Po skúsenostiach s
druhou dcérou, ktorá odišla z manželstva bez ničoho, sa matka odporkyne bála, aby tak isto nepochodila
aj odporkyňa, a preto jej dala peniaze s podmienkou, že dom bude napísaný na ňu, aby aj ona
nezostala bez ničoho. Uviedla tiež, že s matkou odporkyne boli dôverné kamarátky, avšak táto jej nikdy
nespomenula, že by mala byť odporkyňa informovaná o dlhoch jej svokra.

Z výsluchu svedka Y.. Ľ. T. bolo zistené, že odporkyňa je jeho neter. Vo výpovedi poukázal na to, že
situácia v rodine odporkyne bola ťažká - otec odporkyne zomrel niekedy v r. 1998 - 1999, jej matka bola
na tom veľmi zle po zdravotnej stránke, odporkyňa mala už vtedy tri deti, pomáhala jej svokra. Vzťahy
so svokrom neboli ideálne, keďže tento sa staral o svoje obchody. Poukázal na to, že navrhovateľ bol
manželom sestry odporkyne. Podľa jeho názoru odporkyňa na 99 % nevedela o dlhoch svojho svokra.
Uviedol, že nevie, aké mala odporkyňa príjmy, ale vie, že asi v r. 1999 zomrel otec odporkyne a spolu
s matkou po ňom zdedili byt. Vie, že otec odporkyne pracoval istú dobu v Iraku. S rodičmi odporkyne
boli švagrovia, navštevovali sa, a preto mal vedomosť o ich finančnej situácii. V ďalšom oboznámil súd,
že s navrhovateľom boli veľmi dobrí známi, poskytoval mu právne poradenstvo, a to aj v súvislosti s
úverovou zmluvou a zmenkou, ktoré súvisia s touto vecou. Ďalej uviedol, že medzi odporkyňou a W. C.
st. nebol ideálny vzťah, nakoľko W. C. st. bol nahnevaný na celú rodinu odporkyne - jemu a aj otcovi
odporkyne dával za vinu, že ho do tejto situácie dostali, tvrdil totiž, že keby nebolo otca odporkyne, ktorý
ho zoznámil s navrhovateľom a s sním, nebolo by zmenky, že práve on je na vine, že došlo k vystaveniu
zmenky, čo aj bola pravda; otec odporkyne nebol v týchto obchodných vzťahoch zainteresovaný.

Svedok N.. L. I., B.. XX.XX.XXXX, vypovedal, že s navrhovateľom sa spoznal niekedy v roku 1996 - 1997.
Najskôr pre neho pracoval popri zamestnaní, neskôr v roku 1998 na plný úväzok, keď ho navrhovateľ
oslovil, že do jedného roka sa rozhodne, či tu otvorí firmu. V roku 1998 mal navrhovateľ väzby na bývalú
rodinu na Slovensku, konkrétne na p. X. (otca odporkyne a súčasne jeho bývalého svokra), tomuto
dôveroval a posielal mu pravidelne peniaze, ktoré p. X. rozdeľoval. Navrhovateľ oznámil p. X., čo treba
zaplatiť, poslal mu peniaze a p. X. peniaze až do svojej smrti preposielal a rozdeľoval, v zmysle inštrukcií
navrhovateľa. Bol jediným finančným kanálom, od neho dostával peniaze aj na výplatu. Cez p. X. sa
navrhovateľ dostal k osobe p. C., ktorý mal firmu ONSA, spol. s r.o. Táto firma mala priestory, ktoré mala
zabezpečiť na prenájom pre navrhovateľa, bolo však potrebné tieto priestory dobudovať. Navrhovateľ a
p. C. sa dohodli na tom, že navrhovateľ poskytne buď p. C. alebo firme ONSA, spol. s r.o. pôžičku vo
výške 60.000,- USD, na čo p. C. vystavil zmenku a ručil svojím súkromným majetkom. Z peňazí tejto
pôžičky boli dobudované priestory, v ktorých začala fungovať novovznikajúca spoločnosť navrhovateľa.
Táto novovznikajúca spoločnosť platila peniaze za prenájom priestorov firme ONSA, spol. s r.o. a
presne táto istá suma bola platená späť navrhovateľovi ako splátka tej pôžičky. Tento tok bol porušený,
nakoľko po vyhlásení konkurzu na spoločnosť ONSA, spol. s r.o. nový správca neuznal pôžičku a túto
nesplácal. Stalo sa, že p. X. boli odoslané peniaze pred tým, ako zomrel a peniaze zostali zamrznuté
kvôli dedičskému konaniu. Dodal však, že mu navrhovateľ neskôr potvrdil, že nakoniec boli tieto peniaze
riadne vrátené p. X.. Uviedol, že vzťahy v rodine, t.j. pomery medzi navrhovateľom, p. X., p. X.N. a p. T.
a aj s p. C. st., boli normálne, priateľské, kým nevznikol tento problém - rodina p. C. st. sa veľmi prísne
pozerala na to, že p. T. spôsobil vlastnej rodine takéto starosti s tým, že zorganizoval pre navrhovateľa
zmenku. Zároveň sa vyjadril, že nemá vedomosť o tom, v akej forme bola zmluva uzavretá, ani či bola
pohľadávka z nej uplatnená v konkurznom konaní, avšak vie, že navrhovateľ pôžičku vymáhal, pričom
sa snažil s p. C. komunikovať.

Z osvedčenia o dedičstve vydaného dňa 22.07.1999 pod sp. zn. D 289/98, Dnot 279/98 notárkou Y.. Y.
Y. vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi Q. X., B.. XX.XX.XXXX, zomrelého dňa XX.XX.XXXX
(otec odporkyne), súd zistil, že jediným dedičom (bez povinnosti výplaty ostatným spoludedičom) bola
jeho manželka L.. W. X. (matka odporkyne). Čistá hodnota dedičstva bola 516.671,80 Sk, z toho hodnota
motorového vozidla v zmysle ocenenia znalcom predstavovala sumu 34.435,50 Sk.

Z uznesenia Okresného súdu Piešťany zo dňa 03.10.2009, sp. zn. 7D/100/2008, 20D 2038/2007, 1Dnot
261/2007 vydaného vo veci prejednania dedičstva po poručiteľke L.. W. X.N., B.. XX.XX.XXXX, zomrelej
dňa XX.XX.XXXX, súd zistil, že táto zanechala len majetok nepatrnej hodnoty (sumu 2.451,02 Sk), ktorý
súd vydal odporkyni, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľky.

Navrhovateľ v záverečnej reči uviedol, že má za to, že svedeckými výpoveďami bolo nesporne
potvrdené, že odporkyňa je blízkou osobou W. C. a jeho manželky, pričom jej musel byť úmysel svokra
známy, nakoľko sám svokor vypovedal, že mu odporkyňa nechcela peniaze požičať, lebo vedela, že má
finančné problémy. Podľa jeho názoru sa odporkyni nepodarilo vyvrátiť domnienku, že ani pri náležitej
starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel svokra. Sporné zostalo, či došlo k vyplateniu kúpnej ceny a či
odporkyňa mala vôbec k dispozícii dostatok finančných prostriedkov.

Odporkyňa záverom zdôraznila, že v rodine nenastal rozpor kvôli zmenke, rozpory boli vo vzťahu
s jej manželom. Poukázala na to, že jej manžel podpísal zmluvu až v júli 2000 ako oprávnený z
vecného bremena, nie skôr, a teda nebol informovaný o predmetných okolnostiach. Podľa jej názoru
bolo preukázané, že mala problémy v rodine, z ktorého dôvodu sa ani nezaujímala a ani nemohla
vedieť o dlhoch svojho svokra, keďže o týchto dlhoch nevedel ani sám svokor. Svokor dostal predmetný
zmenkový platobný rozkaz až dňa 13.07.2000, pričom rozsudok, ktorý je predmetom exekúcie, sa stal
vykonateľným až v roku 2002. Na liste vlastníctva nebolo uvedené, že by na nehnuteľnosti viazla nejaká
ťarcha. Hoci z predložených dedičských rozhodnutí vyplýva, že nič nezdedila, ako dosvedčila jej sestra,
všetky peniaze z dedičstva po otcovi pripadli práve jej, pretože sa starala o ich spoločnú matku, ktorá
bola v tom čase chorá. Opätovne uviedla, že nevedela o dlhoch svokra a ani o nich nemohla vedieť;
nebola od neho závislá, pociťovala pomoc len zo strany svokry vo forme starostlivosti o deti, ale v žiadnej
inej, nebola mu teda blízkou osobou. Dodala, že keby vedela, že takéto problémy nastanú, určite by si
kúpila inú nehnuteľnosť. Poukazujúc na výsledky dokazovania je podľa nej zrejmé, že majetok dlžníka
p. Ondruša nebol zmenšený. Na záver dodala, že exekúcia voči p. Ondrušovi môže prebiehať na jeho
dôchodok.

Podľa § 80 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
Občiansky zákonník), návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a) o osobnom
stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení
rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho);
b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c) o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne
úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu
právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v
posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy,
a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch
medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v
prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri
náležitej starostlivosti nemohla poznať.

Podľa § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka, odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým
bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou
jemu blízkou (§ 116 a 117), alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech blízkej osoby; to
však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka
ukrátiť svojho veriteľa.

Podľa § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ
žalobou.

Podľa § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu,
kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

Podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je
právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto
mal z tohto úkonu prospech.

Podľa § 116 Občianskeho zákonníka, blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel;
iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by
ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

Podľa § 133 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších prepisov (ďalej len
O.s.p.), skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd
za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Predmetom konania je určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej došlo k prevodu
vlastníckych práv k nehnuteľnostiam z dlžníka navrhovateľa (a jeho manželky) na odporkyňu, ktorý
právny úkon navrhovateľ odporuje, tvrdiac, že ním došlo k ukráteniu uspokojenia jeho vymáhateľnej
pohľadávky.

Účelom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka,
ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho
úkonu voči určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky
z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Ukrátenie
uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie (zmenšenie) majetku, ktoré bráni
uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje, musí

dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa
preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku.
Ďalšími predpokladmi úspešného odporovania právneho úkonu je jednak objektívna skutočnosť, že k
odporovanému právnemu úkonu došlo v posledných troch rokoch spätne od urobenia úkonu a jednak
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane známy, pričom pri právnych úkonoch,
ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré
dlžník urobil v prospech týchto osôb, sa úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá s tým, že tento predpoklad
neplatí, ak druhá strana (blízka osoba) dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti
nemohla rozpoznať.

Pokiaľ ide o splnenie podmienky, či odporovaný právny úkon bol urobený v trojročnej lehote tak, ako
to stanovuje § 42a Občianskeho zákonníka, súd odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k.
9Co/206/2006 - 85 zo dňa 20.03.2007, ktorým bola potvrdená správnosť právneho záveru súdu prvého
stupňa (vyjadreného v rozsudku č.k. 11C/90/2003 - 50 zo dňa 27.04.2006), že nárok navrhovateľa na
určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je v prejednávanej veci prekludovaný.

Vo vzťahu k ostatným predpokladom odporovateľnosti súd z vykonaného dokazovania a zisteného
skutkového stavu dospel k záveru, že návrh čo do určenia neúčinnosti odporovaného právneho úkonu
bol podaný dôvodne. Súd mal preukázané, že navrhovateľ mal voči W. C., B.. XX.XX.XXXX vymáhateľnú
a súdom priznanú pohľadávku, ktorej istina predstavovala sumu 60.122,- USD. Pohľadávka vznikla
titulom vystavenia zmenky spoločnosťou ONSA, spol. s r.o., ktorej konateľom a jedným zo spoločníkov
bol práve W. C., ktorý súčasne zmenku podpísal ako jej ručiteľ. Z výsluchu svedkov vyplynulo, že
veriteľ a dlžník mali blízky vzťah, dlžník W. C. sám uviedol, že ho navrhovateľ volal ujo. Spoznali sa
prostredníctvom otca odporkyne, ktorý bol svatom dlžníka W. C. a súčasne svokrom navrhovateľa, keď
navrhovateľ mal za manželku sestru odporkyne. Právne poradenstvo týkajúce sa zmenky im poskytoval
strýko odporkyne, Y.. Ľ. T., ktorý uviedol, že boli s navrhovateľom veľmi dobrí známi. Obchodná
spolupráca medzi nimi spočívala v poskytnutí priestorov vo vlastníctve spoločnosti ONSA, spol. s r.o. do
prenájmu spoločnosti navrhovateľa, na rekonštrukciu ktorých poskytol navrhovateľ finančné prostriedky
zabezpečené spomínanou zmenkou, pričom tieto mali byť navrhovateľovi vracané postupne po zaplatení
nájomného v rovnakej výške. Z obsahu predložených súdnych rozhodnutí vo veci uplatnenia si nároku zo
zmenky pritom vyplynulo, že vystaviteľ zmenky sa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 65.000,- USD
do 05.05.1999, čo však vystaviteľ zmenky (spoločnosť ONSA, spol. s r.o.) ani W. C. ako ručiteľ neurobili,
a preto sa navrhovateľ tohto nároku (úspešne) domáhal v súdnom konaní, v ktorom bol dňa 13.07.2000
vydaný zmenkový platobný rozkaz a ktoré právoplatne skončilo dňa 07.01.2002. W. C. dňa 25.02.2000
uzatvoril s odporkyňou kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach.
Na jej základe mala odporkyňa nadobudnúť do vlastníctva rodinný dom a pozemky zapísané v tom čase
na LV č. XXXX pre kat. úz. L.Š., a to v podiele 1 vzhľadom k celku. Súčasne ňou bolo zriadené pre
predávajúceho právo doživotného užívania nehnuteľnosti. Táto zmluva však nezohľadňovala vlastnícke
vzťahy k nehnuteľnostiam, a síce, že rodinný dom bol v bezpodielovom spoluvlastníctve W. C. a
jeho manželky Y. C.. Následne dňa 17.07.2000 došlo preto k podpisu zmluvy, medzi jej účastníkmi
vnímanej ako dodatok ku kúpnej zmluve zo dňa 25.02.2000, ktorou manželia C. previedli vlastnícke
právo na rodinný dom na svoju nevestu - odporkyňu s tým, že súčasne bolo pre nich ako aj ich syna
(manžela odporkyne), zriadené právo doživotného užívania tejto nehnuteľnosti. Predmetom prevodu bol
tiež spoluvlastnícky podiel W. C. na pozemkoch tak, ako bolo predmetom zmluvy zo dňa 25.02.2000;
jeho manželka teda aj naďalej zostala podielovou spoluvlastníčkou predmetných pozemkov v 1-ici. Z
dokazovania vyplynulo, že W. C. po prevode nehnuteľností iný majetok nevlastnil.

Práve opísaný právny úkon dlžníka W. C. a odporkyne navrhovateľ odporoval. Súd preto skúmal
okolnosti vzniku kúpnej zmluvy a plnenia z nej, ako aj vzťah účastníkov tohto právneho úkonu, a
to z hľadiska zákonom predpokladaných podmienok pre odporovanie právneho úkonu, zdôraznených
odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení. S ohľadom na ne bolo potrebné zistiť, či kúpna zmluva
bola reálne ekvivalentným právnym úkonom, a teda či na jej základe nedošlo k objektívnemu zmenšeniu
majetku dlžníka. Ako vyplýva z obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 25.02.2000, kúpna cena bola dojednaná
vo výške 835.735,- Sk, pričom podľa znenia textu zmluvy predávajúci podpisom potvrdil prevzatie
tejto sumy. V zmluve zo dňa 17.07.2000 bola dojednaná kúpna cena vo výške 1.221.230,- Sk, pričom
predávajúci podpisom potvrdili, že prevzali od odporkyne sumu 770.990,- Sk s tým, že sumu 450.240,-
Sk od nej už prevzal W. C.. Kúpna cena nehnuteľností zodpovedala ich všeobecnej hodnote určenej
znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností v znaleckom posudku, ktorý bol

predložený súdu. Na základe tejto skutočnosti by preto bolo možné prijať záver, že zaplatením kúpnej
ceny tak, ako bola táto uvedená v zmluve, by dlžník za prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
dostal ich primeranú (ekvivalentnú) náhradu. V konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu v dôsledku
jeho odporovateľnosti však súd musí mať vždy bezpečne preukázané, že odporovaný právny úkon je
úkonom ekvivalentným, avšak nielen s ohľadom na obsah znenia zmluvy, ale zistením, že za majetkové
hodnoty, ktoré tým dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy (NS ČR, sp.
zn. 21 Cdo 2426/1999). Práve skutočné vyplatenie kúpnej ceny odporkyňou zostalo medzi účastníkmi
sporným - účastníci zmluvy tvrdili, že k jej vyplateniu došlo, zatiaľ čo navrhovateľ (zotrvávajúc na
názore, že dlžník sa týmto právnym úkonom zbavil svojho jediného postihnuteľného majetku) považoval
ich tvrdenia za účelové. Odporkyňa tvrdila, že s predávajúcimi sa dohodli na zaplatení kúpnej ceny
800.000,- Sk, ktorú sumu im mala vyplatiť v hotovosti v ich dome za prítomnosti oboch, pričom uviedla,
že presný dátum si nepamätá (hoci v zmysle znenia zmluvy k odovzdaniu kúpnej ceny došlo pri podpise
zmluvy). O pôvode týchto finančných prostriedkoch spočiatku tvrdila, že ich nadobudla ako dedičstvo
po otcovi, čo sa napokon nepotvrdilo (keď z osvedčenia o dedičstve bolo zistené, že jediným dedičom
bola manželka poručiteľa, teda jej matka, bez povinnosti výplaty ostatným dedičom), neskôr tvrdila, že
matka jej zdedené prostriedky darovala, nakoľko sa o ňu starala. Následne mala doplatiť predávajúcim
sumu 450.000,- Sk, ktorú v rozsahu sumy 200.000,- Sk mala získať predajom motorového vozidla
po otcovi (hoci z osvedčenia o dedičstve vyplýva, že bola hodnota vozidla bola znalcom určená v
sume len 34.435,50 Sk) a sumu 250.000,- Sk si mala požičať od jej známych, manželov U. (ktorí túto
skutočnosť pri výsluchu potvrdili, tvrdiac, že zmluva o pôžičke bola uzavretá v písomnej forme, avšak
žiaden listinný dôkaz o tom nepredložili). Predávajúci vo svojich svedeckých výpovediach takisto tvrdili
prevzatie finančných prostriedkov od odporkyne, pričom predávajúca Y. C. tvrdila vyplatenie kúpnej
ceny, ktorej výšku si nepamätala (bez časového určenia) a predávajúci W. C. potvrdil prevzatie sumy
v hodnote 800.000,- Sk (ktoré mali byť vyplatené v korunách a časť v dolároch), a to „v prvej etape“.
Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že neurčitosť v opise podmienok vyplatenia kúpnej ceny účastníkmi
zmluvy nie je možné odstrániť ani v spojení s obsahom kúpnej zmluvy a jej dodatku, keď podľa zmluvy
zo dňa 25.02.2000 mal (výlučne) predávajúci W. C. svojím podpisom potvrdiť prevzatie kúpnej ceny
vo výške 835.735,- Sk, pričom však v dodatku zo dňa 17.07.2000 mali predávajúci podpisom potvrdiť,
že prevzali (obaja) od odporkyne sumu 770.990,- Sk s tým, že sumu 450.240,- Sk od nej prevzal
W. C. (bez uvedenia konkrétnych časových údajov). Predávajúci ďalej uviedli, že časť z vyplatených
prostriedkov dali synovi T. C. (ktorý túto skutočnosť pred súdom potvrdil) a časť z nich spotrebovali,
pričom z výpovede Y. C., ktorá tvrdila, že o obchody svojho manžela sa nezaujímala, vyplynulo, že
tieto peniaze použili pre vlastnú potrebu, zatiaľ čo W. C. uviedol, že tieto použil na úhradu dlhov voči
iným veriteľom. O tvrdenom spotrebovaní peňažných prostriedkov vyplatených titulom kúpnej ceny
nehnuteľností, prípadne o ich ďalšej existencii v dispozícii predávajúcich, však okrem svedeckých
výpovedí (manželov C. a ich syna T. C.) nebol predložený žiaden iný dôkaz. Odporkyňa súdu takisto
nepredložila dôkaz o vyplatení kúpnej ceny, predložila len dôkazy majúce preukazovať jej solventnosť,
a teda len potenciálnu možnosť zaplatenia kúpnej ceny nehnuteľností. Pokiaľ ide o listinné dôkazy
(rozhodnutia v dedičských konaniach po rodičoch odporkyne, doklady o príjmoch jej matky), k týmto súd
uvádza, že tieto len nepriamo naznačujú možnosti odporkyne disponovať s finančnými prostriedkami
v určitej sume, nie však skutočné zaplatenie kúpnej ceny nehnuteľností. Hodnovernosť svedeckých
výpovedí je zase relativizovaná príbuzenským či iným blízkym vzťahom svedkov k odporkyni, ktorá ich
sama ako dôkaz navrhla. Po vyhodnotení týchto dôkazov, každého jednotlivo, ako i vo vzájomných
súvislostiach, súd nemal spoľahlivo preukázané, že odporovaný právny úkon (kúpna zmluva) bol
reálnym ekvivalentným právnym úkonom, ktorým k ukráteniu navrhovateľa nedošlo. Pre posúdenie
predpokladov úspešnosti návrhu je tento záver rozhodujúcim práve v kontexte neexistencie iného
exekvovateľného majetku dlžníka, ktorá skutočnosťou v konaní nebola sporná, keď ju potvrdil sám dlžník
a ktorú napokon potvrdzovala aj argumentácia odporkyne o možnosti vykonávať exekúciu na dôchodok
dlžníka.

V ďalšom súd skúmal, či bolo úmyslom dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a či odporkyňa mala o tomto
úmysle vedomosť. Takýto úmysel dlžníka sa pritom v zmysle § 42a ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka
priamo predpokladá pri (ukracujúcom) právnom úkone, ku ktorému došlo medzi dlžníkom a jemu
blízkou osobou. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci je potrebné
vychádzať práve z tejto zákonnej domnienky, keďže odporkyňa je nevestou dlžníka (teda sú navzájom v
rodinnom pomere), pričom z vyjadrení odporkyne a svedkov mal za preukázané, že dlžník by prípadnú
ujmu odporkyne dôvodne pociťoval ako vlastnú. Súd pritom vychádzal z preukázaných skutočností, že
odporkyňa sa v čase krízy v manželstve so synom dlžníka presťahovala aj s deťmi do domácnosti rodičov

svojho manžela, kde zostala bývať. Ich domácnosť pritom obývala spolu s manželom už predtým, po
svadbe, a do rozhodného času svokrovcov pravidelne a často navštevovala. Svokra jej pomáhala so
starostlivosťou o deti i o jej chorú matku. Sám dlžník W. C. navyše pred súdom potvrdil, že odporkyňa
mu bola bližšia ako syn. Poukazoval na veľký citový vzťah k vnúčatám a v tejto súvislosti sa vyjadril, že
sa snažil zabezpečiť, aby ich mal pri sebe v prípade rozvodu, kedy by boli deti zverené do starostlivosti
ich matky (odporkyne). Zohľadňujúc okolnosti v rodine v rozhodnom čase, ktoré súd z pohľadu bežných
pomerov vyhodnotil ako nadštandardné, tak bolo potrebné nahliadať na odporkyňu ako na osobu
blízku dlžníkovi v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka. Ako bolo uvedené vyššie, sama skutočnosť,
že právny úkon, v dôsledku ktorého došlo k ukráteniu veriteľa, bol urobený medzi dlžníkom a jemu
blízkou osobou, zakladá právnu domnienku o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa; túto domnienku je však
možné vyvrátiť tým, že druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Povinnosťou odporkyne bolo teda preukázať, že v rozhodnom čase, s
ohľadom na okolnosti vzniku a obsah právneho úkonu vykonala takú činnosť, aby úmysel dlžníka ukrátiť
veriteľa (navrhovateľa), ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z jej
výsledkov poznala, teda aby sa o tomto úmysle dlžníka dozvedela. Odporkyňa však dôkazné bremeno v
tomto smere neuniesla, ba dokonca vyvinutie náležitej starostlivosti ani netvrdila. Jej obrana zostala len
v rovine tvrdení, že pre problémy v manželstve a s jej chorou matkou sa o obchodné vzťahy jej svokra
(dlžníka) nezaujímala a o dlhoch nevedela, súčasne poukazujúc na to, že o existencii dlhov nevedel ani
samotný svokor odporkyne. Súdna prax však k takémuto vágnemu spôsobu obrany zaujala jednoznačné
stanovisko o jeho nedostatočnosti pre vyvrátenie právnej domnienky (rozhodnutia NS ČR, sp. zn. 30
Cdo 808/2004, sp. zn. 21 Cdo 864/2000). Na tomto mieste sa navyše žiada uviesť, že s prihliadnutím na
pomery odporkyne k navrhovateľovi ako dlžníkovi (jej švagor), na skutočnosť, že jej manžel bol jedným
zo spoločníkov spoločnosti ONSA, spol. s r.o., ktorej záväzok na seba prevzal jej svokor ako ručiteľ,
na svedecké výpovede, z ktorých okrem iného vyplynulo, že strýko odporkyne, ktorý často navštevoval
jej rodičov, poskytoval právne poradenstvo pri vzniku tohto záväzku, do realizácie ktorého bol zapojený
i otec odporkyne (cez ktorého prechádzali finančné toky medzi veriteľom a dlžníkom), je len ťažko
predstaviteľné, že by o existencii pohľadávky odporkyňa nemala vedomosť. Napokon, samotný dlžník
pred súdom uviedol, že požiadal odporkyňu o poskytnutie pôžičky, čo ona odmietla s odôvodnením, že sa
mu všetko rozsýpa a nemá záruku v návratnosť finančných prostriedkov. Aj tvrdenie dlžníka o tom, že o
pohľadávke nevedel, sa vo svetle výsledkov dokazovania javí ako neopodstatnené, keďže sám uviedol,
že sa domnieval, že si navrhovateľ túto pohľadávku uplatní v konkurznom konaní voči spoločnosti ONSA,
spol. s r.o., čo sa však nestalo (súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že konkurz bol vyhlásený
dňa 30.12.1999, pričom veritelia mali na prihlásenie pohľadávok 60 dní od vyhlásenia, a teda už v tomto
čase mohol vedieť, či si navrhovateľ pohľadávku uplatnil, alebo nie); navyše zo svedeckej výpovede
N.. L. I. vyplynulo, že navrhovateľ sa s dlžníkom v tejto veci snažil komunikovať. Tento svedok tiež
uviedol, že po smrti otca odporkyne, prostredníctvom ktorého boli realizované finančné transakcie medzi
navrhovateľom a firmou dlžníka, zostali peniaze smerujúce k navrhovateľovi „zamrznuté“ na účte a
vyplatené boli po skončení dedičského konania matkou odporkyne. Za týchto okolností, s prihliadnutím
na predmet samotnej kúpnej zmluvy so zriadením vecného bremena a jej dodatku (z ktorého je zrejmá
vôľa dlžníka previesť na odporkyňu len jemu patriaci spoluvlastnícky podiel, o čom už v čase podpisu
kúpnej zmluvy zo dňa 25.02.2000 mali vedomosť okrem odporkyne a dlžníka aj W. C. T.. a Y. C.,
ktorých podpisy sa nachádzajú na tejto zmluve; na tomto mieste sa žiada konštatovať nepravdivosť
tvrdení odporkyne a dlžníka o tom, že W. C. T.. o kúpnej zmluve zo dňa 25.02.2000 nemal vedomosť)
a na rozpornosť, neurčitosť a zmätočnosť vo vyjadreniach jej účastníkov (najmä čo do dôvodov vzniku
odporovaného právneho úkonu), tak možno dokonca priamo usudzovať na úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa a o nevyhnutnej vedomosti odporkyne o tomto jeho úmysle. V nadväznosti na vyššie zdôvodnené
nepreukázanie reálneho protiplnenia za prevod vlastníckych práv súd pre účely posúdenia úmyslu
dlžníka len na doplnenie argumentácie (keďže v prejednávanej veci vychádzal zo zákonnej domnienky
o existencii úmyslu, ktorá zo strany odporkyne ako blízkej osoby nesúcej dôkazné bremeno nebola
vyvrátená) poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 4333/2007.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto súd návrhu na určenie neúčinnosti predmetného právneho
úkonu (kúpnej zmluvy zo dňa 25.02.2000 v znení jej dodatku zo dňa 17.07.2000) voči navrhovateľovi
vyhovel, majúc za preukázané zákonom stanovené podmienky pre takéto rozhodnutie, a síce, že
odporovaným právnym úkonom urobeným medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou došlo k ukráteniu
veriteľa (navrhovateľa), pričom nemožnosť rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa ani pri vyvinutí
náležitej starostlivosti nebol zo strany odporkyne preukázaný.

Pokiaľ však ide o návrh v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal priznania práva uspokojiť Krajským
súdom v Trnave prisúdenú pohľadávku č.k. 19Cb/184/00 z nehnuteľností v kat. úz. L. zapísaných na
LV č. XXXX a LV č. XXXX ako vlastníctvo odporkyne, ktoré už nie sú v majetku Karola Ondruša, nar.
XX.XX.XXXX X. J. O. XX, L., v dôsledku odporovateľného právneho úkonu, súd ho vyhodnotil ako
nedôvodný, keďže rozhodnutie súdu o neúčinnosti právneho úkonu, ktorého predmetom bol prevod
vlastníckych práv k označeným nehnuteľnostiam, predstavuje podklad k tomu, aby sa navrhovateľ ako
veriteľ na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhal vykonania exekúcie
postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to voči odporkyni
(rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 20 Cdo 1501/2005). Na takomto určení teda nie je naliehavý právny záujem,
a preto súdu nezostávalo iné, ako návrh v tejto časti zamietnuť.

Rozhodnutie o trovách si súd vymienil na samostatné uznesenie a contrario podľa § 151 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého o povinnosti nahradiť trov konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Odvolanie možno podať do 15 dní odo dňa doručenia
jeho písomného vyhotovenia na Okresnom súde Piešťany, ku Krajskému súdu v Trnave, dvojmo.

Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.).
Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať
označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho
robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené
(§ 205a) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205 ods. 2, písm. a/- f/ O.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti
rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok
konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 a ak ich účastník konania bez svojej viny
nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.)