Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. marec 2015

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 64Cb/133/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114217981
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miriam Kamenská

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2015:6114217981.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, konajúc samosudkyňou Mgr. Miriam Kamenskou, v právnej veci

navrhovateľa Retail Value Stores, a. s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 43 768
083, právne zast. JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava,
IČO: 36 857 726, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Michal Matulník PFANNER, spol.
s r. o., so sídlom V uličce 1243, 253 01 Hostivice, Česká republika, IČ: 41 695 496, právne zast. Mgr.
Gábor Gál, advokát, Agátova 2513/15, 924 01 Galanta, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Rozhodcovský rozsudok obchodného súdu, Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný
súd, s. r. o. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 858 102, sp. zn. OS 61/2014

zo dňa 28. 07. 2014 z r u š u j e.

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi iné trovy konania v sume 331,50 Eur a trovy právneho
zastúpenia v sume 374,94 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 14. 08. 2014 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného
súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., sp. zn. OS
61/2014 zo dňa 28. 07. 2014. Uviedol, že dňa 01. 08. 2014 bol navrhovateľovi doručený rozhodcovský
rozsudok Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd,

s. r. o. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. OS 61/2014.
Navrhovateľ podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. g)
Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, teda že bola porušená zásada rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania a z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z., teda že sa
na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského
konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť. Pre posúdenie
legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm.

g) Zákona č. 244/2002 Z. z. je potrebné v stručnosti zosumarizovať priebeh konania, rámcový obsah
podaní sporových strán a v tomto svetle obsah rozhodcovského rozsudku a postup Obchodného súdu,
ktorý k vydaniu rozhodcovského rozsudku smeroval. Odporca sa žalobou doručenou Obchodnému
súdu voči navrhovateľovi domáhal zaplatenia sumy 19 573,32 Eur s príslušenstvom titulom zaplatenia
kúpnej ceny dodaného tovaru. Navrhovateľ na predmetnú žalobu reagoval žalobnou odpoveďou, v ktorej
okrem iného uviedol, že nárok odporcu zanikol započítaním s časťou pohľadávky, ktorá navrhovateľovi
vznikla z titulu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia článku V. bod 5.5.2 Zmluvy

o kúpe a predaji tovaru potraviny uzavretej medzi sporovými stranami. Odporca na žalobnú odpoveď
reagoval podaním, v ktorom okrem iného konštatoval neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu
aplikácie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, konštatoval neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z
dôvodu aplikácie § 39 Občianskeho zákonníka, spochybňoval primeranosť dojednanej výšky zmluvnejpokuty, konštatoval rozpor s ustanoveniami Zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach
v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, navrhol Obchodnému súdu aplikovať
moderačné právo a podobne. Je nevyhnutné pripomenúť, že predmet sporu bol zo strany odporcu

pred vydaním rozhodcovského rozsudku vcelku masívne medializovaný. Vnímanie sporu z pohľadu
odporcu bolo prezentované jednak na verejnom zhromaždení, jednak vo viacerých médiách, jednak
samotným ministrom pôdohospodárstva. Z obsahu mediálnych výstupov je zrejmé, že išlo o tzv. pocitovú
prezentáciu, ktorá postrádala akúkoľvek právne relevantnú argumentáciu a v mnohých ohľadoch bola
nepravdivá,pravduskresľujúca,povrchná,nepresnáažlživá.Napriektomuvšakišlooprezentáciusporu

mediálne rozšírenú v celorepublikovom meradle, išlo o tému, ktorá v spoločnosti rezonovala. Z obsahu
mediálnychvýstupovjetaktiežzrejmé,žeichúčelommalobyťovplyvnenievecisamej.Tátomedializácia
bola jednostranná, bola iniciovaná dodávateľmi a navrhovateľ nemal faktickú možnosť sa k nej vyjadriť.
Naviac, navrhovateľ súc si vedomý existencie konania, a teda prejednávania veci súdom, nepovažoval
za vhodné, aby bol predmet prebiehajúceho sporu mediálne prezentovaný. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti, navrhovateľ v konaní navrhol, aby Obchodný súd vo veci nariadil ústne pojednávanie.

Odporca, resp. dodávatelia, resp. orgán dohľadu sa totiž k veci vyjadrovali v skutku rozsiahlo a nahlas a
bolo zrejmé, že takáto pocitová argumentácia môže mať vplyv na celkové hodnotenie veci. Navrhovateľ
a odporca uzatvorili Rámcovú zmluvu obsahujúcu ustanovenie článku V. bod 5.5.2, podľa ktorého
bol odporca okrem iného povinný pri každom dodaní tovaru informovať navrhovateľa v písomnej
forme o tom, kedy (dátum) bol tovar (jednotlivé tovary/výrobky) vyrobený. Opodstatnenosť takéhoto

dojednania zmluvných strán vyplývala/vyplýva z povinností, ktoré sú na navrhovateľa kladené právnym
predpismi, a to s poukazom na § 4 ods. 4 písm. u) bod 2 ZNP a § 12 ods. 1 písm. p) Zákona č.
152/1995 Z. z. o potravinách. Navrhovateľ tak nutne potrebuje poznať dátum výroby tovaru na to, aby si
mohol splniť svoju povinnosť podľa citovaných noriem. Dodávatelia navrhovateľa medializovali ich spor
spôsobom absolútne ignorujúcim túto skutočnosť a vytvorili dojem o krivde a šikanovaní spočívajúcom

v požadovaní akéhosi nezmyselného údaju. Pre posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre
zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. je potrebné
zhrnúť, k akým zisteniam dospel Obchodný súd a čo ho viedlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku.
Obchodný súd teda vec posúdil a dospel k záveru, že Rámcová zmluva je zmluvnou platnou, zmluvná
pokuta podľa článku V. bod 5.5.2 Zmluvy bola dohodnutá platne a dostatočne určite, odporca porušil

zmluvnú povinnosť, ktorej splnením bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, navrhovateľovi platne vznikol
nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, prejav vôle, ktorým bola uplatnená zmluvná pokuta zo strany
navrhovateľa bol dostatočne určitý, dohoda o zmluvnej pokute nie je v rozpore s ustanovením § 4 ods.
4 písm. s), písm. t) písm. y) ZNP. Následne však Obchodný súd, podľa názoru navrhovateľa vcelku
svojvoľneaneudržateľneaplikovalustanovenie§265Obchodnéhozákonníkaadospelkzáveru,žehoci

zmluvná pokuta bola dojednaná platne, bola uplatnená určitým právnym úkonom, nemôže jej Obchodný
súdpriznaťochranu,pretožebybolavrozporesozásadamipoctivéhoobchodnéhostyku.Obchodnýsúd
teda interpretoval a aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom a odporcom zásady poctivého obchodného
styku a to bez toho, aby mal navrhovateľ vôbec možnosť sa k veci relevantným spôsobom vyjadriť.
Urobil tak napriek tomu, že odporca explicitne žiadal, aby Obchodný súd vo veci nariadil pojednávanie.

Obchodný súd vyhodnotil rozpor správania sa navrhovateľa zo zásadami poctivého obchodného styku
bez toho, že by navrhovateľovi alebo odporcovi položili jedinú otázku. Nad rámec uvedeného považuje
navrhovateľ za nutné zdôrazniť, že obchodný súd doručil navrhovateľovi rozhodcovský rozsudok spolu
s vyjadrením odporcu (podanie odporcu označené ako „Vyjadrenie“ zo dňa 10. 07. 2014), ku ktorému
sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť, nakoľko bolo doručené až spolu s rozhodcovským rozsudkom.

Vo všeobecnosti je otázka posudzovania, výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku na
konkrétny vzťah otázkou nadmieru zložitou a pre jej správne posúdenie je absolútne nevyhnutná znalosť
aj drobných detailov a prvkov posudzovaného vzťahu. Napriek tomu však Obchodný súd vo vzťahu k
postupu navrhovateľa pojem zásad poctivého obchodného styku vyložil a aplikoval, a to bez toho, že by
navrhovateľa vypočul. Naviac túto „nepoctivosť“ tvrdil subjekt (odporca), ktorý v konaní sám bez okolkov

priznával porušenie povinnosti vedúce k vzniku sankčného nároku, toto porušenie nespochybňoval a
iba ho obhajoval, resp. bagatelizoval. Z uvedených skutočností je zrejmé, že zásada rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania bola porušená. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam,
ktoré boli nevyhnutné pre tak citlivé posúdenie otázky výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného
styku podľa § 265 Obchodného zákonníka. Podľa článku 2 ods. 5 posledná veta Rokovacieho poriadku

Obchodný súd je povinný dbať na zásadu rovnosti účastníkov konania a v rovnakej miere aj na zásadu
hospodárnosti a efektívnosti konania. Navrhovateľ je však presvedčený, že zásada hospodárnosti a
efektívnostikonaniabynemaladominovaťpredzásadourovnosti,zásadouriadnehozisteniaskutkového
stavu a rešpektovania práv rozhodcovského konania. Navrhovateľ je presvedčený, že v danom prípadeišlo o hrubé porušenie uvedenej zásady rovnosti účastníkov a konajúci Obchodný súd rozhodol a
ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka interpretoval bez toho, že by navrhovateľ mal možnosť
vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam primeraným spôsobom, ktorý explicitne požadoval! Naviac,

ako vyplýva z uvedeného, bola zásada rovnosti účastníkov konania porušený aj tým, že navrhovateľ
nemal možnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu odporcu, keďže mu toto bolo doručené až spolu s
rozhodcovským rozsudkom. Obchodný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa zaoberal
i osobitným ekvitným ustanovením právnej úpravy rozhodcovského konania, a to rozhodnutiu podľa
zásad spravodlivosti, na čo ho účastníci konania v rozhodcovskej doložke výslovne oprávnili. Aplikácia

„zásad spravodlivosti“, ako to uviedol v rozhodcovskom rozsudku Obchodný súd, však nemá oporu v
rozhodcovskej doložke uzavretej medzi účastníkmi. V danom prípade bolo v rozhodcovskej doložke
zmluvnými stranami dojednané, že Obchodný súd bude rozhodovať predovšetkým podľa slovenského
právneho poriadku a iba v prípade, ak by aplikácia slovenského právneho poriadku neprichádzala do
úvahy a zákon to nevylučuje, bolo by možné použiť „zásady spravodlivosti“. Pre odôvodnenie návrhu
na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z.

z. navrhovateľ poukázal na § 9 ods. 1, 2 a § 51 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. a článok 3 bod
5 a článok 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Ďalej navrhovateľ poukázal na
judikatúru ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, že obsahom
práva na nestranný súd v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je, aby rozhodnutie
v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec

prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestrannosť je
potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čiže je potrebné zistiť
osobné presvedčenie sudcu prejedávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je
potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom

smere. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,
ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom

na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer
k veci, k stranám konania, k ich zástupcom, svedkom a podobne. V danom konkrétnom prípade
rozhodca evidentne mal informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, keď
na adresu navrhovateľa, ale aj samotného rozhodcovského súdu, odznela zo strany predstaviteľa
slovenskej exekutívy negatívna kritika ohľadne rozhodcovským súdom prejednávaných obchodných

vecí navrhovateľa a vyhrážky o likvidácii obchodnej spoločnosti navrhovateľa, ako aj hrozba vysokou
pokutou zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a taktiež negatívne vyjadrenia
na adresu Obchodného súdu, s. r. o. ako rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý si mal vybrať
navrhovateľ. Je zrejmé, že vrcholný predstaviteľ výkonnej moci (člen vlády, minister pôdohospodárstva)
v celoštátnej šírenom médiu (v televíznom vysielaní, spravodajskej televízie TA3, výroky boli následne

prevzaté mnohými ďalšími médiami) atakoval Obchodný súd, v podstate len z titulu samotnej existencie
Obchodného súdu a skutočnosti, že si sporové strany dohodli rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala
jeho právomoc. Robil tak nadmieru explicitne, naviac zo závermi, ktoré sú v akomkoľvek právnom
štáte absolútne neprijateľné a neudržateľné. Vyjadrenia ministra pôdohospodárstva je treba vnímať
jednak v kontexte s celým obsahom programu zo dňa 11. 05. 2014, jednak v kontexte s jeho skôr

medializovanými výstupmi k veci, ktorá bola prejednávaná v konaní. Išlo najmä o vyjadrenie ministra
pôdohospodárstva o „vypaľovaní“ dodávateľov, resp. o podpore protestujúcich dodávateľov, ktoré
minister pôdohospodárstva verejne prezentoval bez toho, že by o danej veci akokoľvek rozhodol
akýkoľvek príslušný súd alebo orgán verejnej správy. Uvedeným postupom bol na Obchodný súd
ako aj na ktoréhokoľvek z rozhodcov vytvorený enormný mediálny nátlak. Týmto postupom došlo k

spochybneniu kompetencie, nestrannosti a nepredpojatosti Obchodného súdu, k vyhrážaniu sa akousi
kontrolnou činnosťou ministra pôdohospodárstva, explicitnému navádzaniu, ako má Obchodný súd
vo veciach rozhodnúť. V kontexte s celkovým výstupom ministra, ako aj predchádzajúcimi výstupmi
dodávateľov navrhovateľa, toto predstavovalo pre Obchodný súd bezprostrednú hrozbu, že pokiaľ
Obchodný súd nerozhodne tak, ako anticipuje minister pôdohospodárstva, bude táto skutočnosť jednak

medializovanáazároveňsatobudepovažovaťzadôkazoneserióznostiObchodnéhosúdu.Ktorýkoľvek
z rozhodcov Obchodného súdu teda v rámci rozhodovania v daných veciach bol ovplyvnený vyššie
uvedenými skutočnosťami, pričom z logiky veci možno dospieť k záveru, že vyhnúť sa podozreniam
ministra pôdohospodárstva a ich následnej medializácii, bolo v celku jednoducho možné tak, že byObchodný súd rozhodoval v medziach mediálne prezentovaných želaní. O dôvodoch na vylúčenie
rozhodcu sa navrhovateľ dozvedel dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok
vo veci navrhovateľa Pannon Food Slovakia, s. r. o., kde menovaný rozhodca v kontexte s aplikáciou

ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka procesnej obrane navrhovateľa nepriznal právnu obranu
a nijakým spôsobom sa nezaoberal všetkými funkciami zmluvnej pokuty a svoje úvahy výlučne
eliminoval na prevenčnú funkciu zmluvnej pokuty a dospel k záveru, že úmyslom navrhovateľa bolo
poškodiť či znevýhodniť odporcu, čo sú závery zhodné, resp. obsahovo identické alebo obdobné
s medializovanými tvrdeniami predstaviteľa slovenskej exekutívy. Navrhovateľ, okamžite, ako sa o

tejto skutočnosti dozvedel, predpojatosť rozhodcov Obchodného súdu namietal podaniami s 10. 06.
2014, svojim podaním vo všetkých veciach vedených na Obchodnom súde namietol predpojatosť
všetkých príslušných rozhodcov, resp. všetkých rozhodcov Obchodného súdu. V tejto súvislosti je ešte
potrebné poukázať na skutočnosť, že hoci vo veciach vedených na Obchodnom súde rozhodovali
celkom 4 rozhodcovia, všetky rozhodnutia Obchodného súdu sú čo do štruktúry odôvodnenia, právnych
úvah, sumarizácie zistení a častokrát i použitých výrazových prostriedkov nadmieru podobné a v

systémovej rovine identické. V zmysle spomenutej teórie zdania, sa uvedené skutočnosti javia z
pohľadu navrhovateľa ako závažné ohrozenie nestrannosti, nakoľko v takomto prípade nemožno
vylúčiť akúkoľvek vonkajšiu oprávnenú pochybnosť o nestrannosti. Základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom
inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednania a rozhodnutia pre zaujatosť. Aj Najvyšší súd Slovenskej

republiky judikoval, že pre uplatniteľnosť inštitútu námietky zaujatosti podľa § 14 a nasl. O.s.p. treba,
aby boli splnené dva predpoklady. Prvým je existencia a poznanie určitej objektívnej skutočnosti, v
danom prípade sú to negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako
zo súdneho spisu a druhým je existencia určitej subjektívnej skutočnosti. Je zrejmé, že na vydaní
rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého predpojatosť bola demonštrovaná vyššie a

zároveň, že navrhovateľ nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie tohto rozhodcu pred vydaním
rozhodcovského rozsudku. Je potrebné poukázať aj na ďalšie z radu pochybení Obchodného súdu
celkovo dotvárajúcich „obraz konania“. Podľa článku 4 bod 19 Rokovacieho poriadku vo veci samej
rozhoduje Obchodný súd rozhodcovským rozsudkom, v ostatných prípadoch rozhoduje rozhodcovským
uznesením. Napriek tomu však Obchodný súd vo veciach, v ktorých mal rozhodovať rozhodcovským

uznesením, buď nerozhodol vôbec, alebo rozhodol rozhodcovským rozsudkom. Z dôvodu, že vydaný
Rozhodcovský rozsudok sa právoplatnosťou stáva exekučným titulom, hrozí navrhovateľovi už v čase
podania tohto návrhu začatie exekučného konania, v exekúcii by navrhovateľovi hrozila nenapraviteľná
ujma na právach a majetku a z tohto naliehavého dôvodu navrhovateľ žiada, aby mu súd poskytol
ochranu a odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že návrh navrhovateľa je účelový, tendenčný a nedôvodný.
Navrhovateľúmyselneneuvádzavšetkyskutočnostiviažucesakokolnostiamuvedenýmnavrhovateľom
v podanom návrhu. Navrhovateľ skutočnosti a argumenty vytrháva z kontextu, neuvádza ich úplne,

komplexne a v súvislostiach, ba v niektorých prípadoch zavádza. Navrhovateľ v konaní pred
rozhodcovským súdom, ktorý okrem iného vybral práve navrhovateľ a nanútil ho v texte zmluvy o kúpe
a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013 odporcovi, nakoľko tento nemal možnosť zasahovať do textu
Zmluvy, nebol úspešný a tak sa takouto cestou pokúša zvrátiť pre neho nepriaznivý rozhodcovský
rozsudok. Zo strany navrhovateľa sa jedná iba o chabý pokus, pričom dôvody uvedené v podanom

návrhu nemajú žiadny reálny základ a neobstoja. O nanútení zmluvy, resp. jej obsahu, ako aj
samotného rozhodcovského súdu, je možné hovoriť z nasledovného dôvodu - 26. 10. 2012 bol
prijatý nový zákon s účinnosťou od 01. 01. 2013 upravujúci problematiku neprijateľných podmienok v
obchodných vzťahoch platný aj pre segment potravín, ktorý sa priamo dotýka odporcu, ako aj ďalších
dodávateľovnavrhovateľa.JednásakonkrétneoZákonč.362/2012Z.z.oneprimeranýchpodmienkach

v obchodných vzťahoch. Bolo preto potrebné zmluvy uzavreté pred 01. 01. 2013, ktoré nespĺňali
podmienky podľa nového zákona, uviesť do súladu, a to najneskôr do 28. 02. 2013. Navrhovateľ
využijúc túto situáciu predložil svojim dodávateľom znenia nových zmlúv na podpis, pričom trval na ich
podpise v takom znení, ako boli predložené, hoci tieto návrhy zmlúv boli jednostranne výhodné len
pre navrhovateľa. Spripomienkované zmluvy dodávateľov navrhovateľ odmietol uzatvoriť a podpísať.

Argument navrhovateľa o predpojatosti rozhodcov rozhodcovského súdu neobstojí. Je zrejmé, že práve
navrhovateľ vybral konkrétny rozhodcovský súd a tým aj samotných rozhodcov. Odporca ako aj samotný
dodávatelia navrhovateľa by si konanie pred rozhodcovským súdom, a už tobôž pred rozhodcovským
súdom vybratým navrhovateľom, čo už samo o sebe vzbudzuje akúsi pochybnosť, nevybrali. Z danéhoje zrejmé, že ak tu niekto mohol argumentovať predpojatosťou rozhodcov, takto mal a mohol byť jedine
odporca. V jednom však odporca súhlasí s argumentáciou navrhovateľa, a to že v prípade predpojatosti,
resp. jej namietania sa jedná o tak závažný úkon, ktorý musí byť podložený a nie iba nejaká obyčajná

konštatácia o predpojatosti. Napriek celkom vyčerpávajúcej argumentácii navrhovateľa v jeho návrhu
ohľadom predpojatosti, navrhovateľ na to nejak pozabudol a predpojatosť rozhodcov rozhodcovského
súdu len tak z ničoho nič konštatuje, pričom neuviedol žiadny relevantný argument, ktorý by predpojatosť
rozhodcov rozhodcovského súdu riadne odôvodňoval. Z tohto dôvodu považuje odporca námietku
predpojatosti len za účelový úkon a pokus zo strany navrhovateľa ako zvrátiť pre neho nepriaznivé

rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ namieta predpojatosť konkrétne rozhodcu JUDr. Jakuba Kajbu, ako
aj všetkých rozhodcov rozhodcovského súdu, teda nielen tých rozhodcov rozhodcovského súdu, ktorí
rozhodovali alebo ešte rozhodujú obdobné konania vedené rozhodcovským súdom proti navrhovateľovi.
Dôvodom predpojatosti by podľa podaného návrhu navrhovateľa malo byť údajné vyhlásenie ministra
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 07. 05. 2014 a 11. 05. 2014. V
konaní vedenom rozhodcovským súdom č. k. OS 61/2014 navrhovateľ dňa 22. 05. 2014 podával

vyjadrenie k podaniam odporcu, t. j. 15 a 11 dní po údajnom dôvodne námietky predpojatosti, pričom
o žiadnej predpojatosti sa v tomto svojom vyjadrení nevyjadruje a ani ju nenamieta. Je nevyhnutné
poukázať na to, že prvý rozhodcovský rozsudok v obdobnej veci bol vydaný dňa 04. 06. 2014 a do
tohto termínu navrhovateľ nenamietal žiadnu predpojatosť konkrétneho rozhodcu rozhodujúceho tento
spor, tak ani žiadneho iného rozhodcu, ktorý rozhodoval v tom čase už prebiehajúce obdobné spory

a už tobôž nie celého rozhodcovského súdu. Ako je to možné, že žalovaný nenamietal predpojatosť
ak už mal existovať dôvod tento predpojatosti? Lebo tu predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu
daná nebola. Ak sa má uplatniť námietka predpojatosti, tak takúto námietku predpojatosti je nevyhnutné
predložiť v určitej lehote a v súvislostiach, ktorá je upravená v článku 3 bod 5 Rokovacieho poriadku
Rozhodcovského súdu. Navrhovateľ námietku predpojatosti v takejto lehote nepredložil. Navrhovateľ

námietku predpojatosti nevzniesol pri svojom prvom úkone potom, čo sa dozvedel o podľa neho dôvode
údajnej predpojatosti, ale počkal až na rozhodnutie vo veci samej, t. j. či bude pre navrhovateľa priaznivé
alebo nie. Navrhovateľ začal podávať na rozhodcovskom súde námietky predpojatosti až potom, čo
mu boli doručené prvé rozhodcovské rozsudky, ktoré boli v jeho neprospech, t. j. v prípade odporcu
až podaním zo dňa 10. 06. 2014. Keďže si navrhovateľ uvedomil, že v konaní pred rozhodcovským

súdom neuspeje so svojom právnou argumentáciou, tak sa pokúsil zvrátiť tento stav tak, že si vymyslel
pseudodôvod, a to predpojatosť rozhodcov. Navrhovateľ nenamieta, resp. nehovorí o predpojatosti
rozhodcov v tej časti ich rozhodovacej a argumentačnej činnosti, ktorá je v prospech navrhovateľa, ale
ako náhle konkrétny rozhodca rozhodcovského súdu právne argumentuje už v prospech odporcových
tvrdení, tak je už zrazu predpojatý! Navrhovateľ nezačal podávať námietky predpojatosti v jednotlivých

rozhodcovských konaniach potom, čo sa mal údajne vyskytnúť ním uvádzaní dôvod predpojatosti,
ale až potom čo obdržal prvé rozhodcovské rozsudky, ktoré boli v jeho neprospech. Následne vo
všetkých v tom čase ešte prebiehajúcich konaniach podal tieto nedôvodné námietky predpojatosti. V
tom čase navrhovateľ podal námietky predpojatosti proti všetkým rozhodcom rozhodcovského súdu,
avšak neskôr v konaní pred rozhodcovským súdom č. k. OS 77/2014 namietal predpojatosť už len

troch rozhodcov. V prípade iného klienta právneho zástupcu odporcu, keďže nemal s odporcom platne
uzatvorenú zmluvu o kúpe a predaji tovaru, a teda ani rozhodcovskú doložku, podali žalobu na Okresný
súd Bratislava V, pričom príslušnosť súdu bola určená podľa sídla odporcu a konanie je vedené pod č.
k. 23Cb 164/2004. V odpore navrhovateľ uvádza ako dôvod odporu aj údajnú nepríslušnosť Okresného
súdu Bratislava V, ktorú odôvodňuje existenciou rozhodcovskej doložky, a teda že konanie by malo

prebiehať na rozhodcovskom súde. Právny zástupca odporcu si oprávnene kladie otázku, ak by mali
byť rozhodcovia rozhodcovského súdu predpojatí voči navrhovateľovi, tak prečo by sa navrhovateľ
domáhal toho, aby tento „predpojatý“ rozhodcovský súd rozhodoval jeho obdobné spory? Tak teda
je alebo nie je rozhodcovský súd predpojatý? Evidentne podľa tohto konania navrhovateľa, teda ani
podľa navrhovateľa, nie je rozhodcovský súd predpojatý! Teda vyjadrenie k namietanej predpojatosti

sudcov rozhodcovského súdu je také, že ho odporca považuje len za čisto účelové, nedôvodné a chabý
pokus zvrátiť výsledky konaní pred rozhodcovským súdom. Pokiaľ ide o neposkytnutie dostatočného
priestoru na argumentáciu v konaní pred rozhodcovským súdom, navrhovateľ opakovane uvádza, že
mu nebol poskytnutý dostatočný priestor, ako ani možnosť reagovať na tvrdenie odporcu v konaní
pred rozhodcovským súdom. V predmetnom rozhodcovskom konaní dňa 29. 04. 2014 bola odporcom

podaná žaloba na rozhodcovskom súde v rozsahu 6 strán, dňa 22. 05. 2014 navrhovateľom podaná
žalobná odpoveď v rozsahu 4 strán, dňa 09. 06. 2014 odporcom podané vyjadrenie v rozsahu 10 strán,
dňa 10. 06. 2014 navrhovateľom podané vyjadrenie v rozsahu 9 strán, dňa 24. 06. 2014 odporcom
podané vyjadrenie v rozsahu 6 strán, dňa 19. 06. 2014 navrhovateľom podané vyjadrenie v rozsahu14 strán a dňa 10. 07. 2014 odporcom podané vyjadrenie v rozsahu 3 strany. Navrhovateľ namietal,
že nemal možnosť na ústnom pojednávaní obhájiť svoje argumenty. Ale toto je znova iba účelové a
zavádzajúce tvrdenie. Navrhovateľ predsa vedel, že konanie pred rozhodcovským súdom je konanie

hlavne písomné a odporca si je istý, že aj kvôli tomu si navrhovateľ vybral práve rozhodcovské konanie
a rozhodcovský súd vo svojom rozsudku, resp. odôvodnení neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by
v dovtedajšom priebehu konania neuviedol či už odporca alebo navrhovateľ, takže navrhovateľ mohol
reagovať a argumentovať ku každej skutočnosti, ktorá bola uvedená v odôvodnení rozhodcovského
rozsudku. Odporca v už podanom vyjadrení k žalobnej odpovedi uvádzal ako jeden z dôvodov nepoctivý

obchodný styk navrhovateľa podľa § 265 Obchodného zákonníka a navrhovateľ o tomto stanovisku
odporcu vedel dávno pred začatím konania na rozhodcovskom súde, nakoľko ho odporca na túto
skutočnosť upozorňoval už listom zo dňa 14. 02. 2014, ktorý navrhovateľ prevzal dňa 17. 02. 2014. S
poukazom na článok 4 bod 8 a 10 Rokovacieho poriadku, ktorý odporcovi nanútil práve navrhovateľ,
tento upravuje presný postup pre prípad ďalších vyjadrení účastníkov konania, ktorý bol zo strany
rozhodcovského súdu aj dodržaný, pričom obe sporové strany mali dostatok priestoru, ako aj času

uviesť všetky skutočnosti a argumenty, ktoré považovali za dôležité. V rozhodcovskom konaní, ale
samozrejme aj v „riadnom“ súdnom konaní, je predsa logické, že jedna zo strán bude v spore úspešná
a druhá nie. Kam by sme sa dostali, ak by každá sporová strana podávala po pre ňu nepriaznivom
rozhodnutí námietky predpojatosti a namietala nerovnosť podmienok a postavenia v konaní, ak na
to nebol žiadny objektívny dôvod? Odporca má za to, že tak odporcovi, ako aj navrhovateľovi bola

poskytnutá rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu v rozhodcovskom konaní, a teda
mali v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Odporcu zarazila v navrhovateľom podanej žalobe aj
skutočnosť, že navrhovateľ píše, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom a hrozí,
že voči navrhovateľovi bude začaté konanie. Odporcovi nie je zrejmé, na aké exekučné konanie sa
navrhovateľ odvoláva. Veď navrhovateľ predsa medzi časom uhradil svoj záväzok voči odporcovi, a to

dňa 06. 08. 2014, t. j. ešte 8 dní pred tým ako podával tento návrh vo veci! Tak z akého dôvodu by malo
byť začaté exekučné konanie v čase podania tohto návrhu ako aj potom, keď bol záväzok uhradený?
OdporcasipretokladieotázkuprečonavrhovateľtaktozavádzaOkresnýsúdBanskáBystricavtejtoveci
a argumentuje nepravdivou skutočnosťou? Lebo takéto zavádzajúce konanie je navrhovateľovi blízke a
svedčí to o jeho charaktere aj pri konštatovaní ostatných skutočností uvedených v podanej žalobe, ktoré

navrhovateľ účelovo prispôsobuje svojim zámerom a argumentácii.

Na prejednanie veci samej súd určil termín pojednávania na deň 17. 01. 2015, ktorý bol na základe
žiadosti účastníkov konania bez prejednania veci odročený na deň 24. 03. 2015, na ktorý sa účastníci
(právni zástupcovia) dostavili riadne a včas.

Súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkaznými prostriedkami označenými a predloženými
účastníkmi konania, ako aj oboznámením sa s celým spisovým materiálom Obchodného súdu, stály
rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01
Banská Bystrica sp. zn. OS 61/2014 a zistil, že dňa 06. 05. 2014 bol Obchodnému súdu, stálemu

rozhodcovskému súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., Banská Bystrica (ďalej len
„rozhodcovský súd“) doručený návrh na začatie konania vo veci navrhovateľa PFANNER, spol. s r.
o., Hostivice, teda odporcu v tomto súdnom konaní (ďalej len „ odporca“) proti odporcovi - Retail
Value Stores, a. s., Bratislava, teda navrhovateľovi v tomto súdnom konaní (ďalej len „navrhovateľ“)
o zaplatenie sumy 19 759,21 Eur so špecifikovaným úrokom z omeškania vo výške 0,01 % denne

titulom úhrady ceny tovaru dodaného na základe Zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013. Z
predmetnej Zmluvy o kúpe a predaji tovaru - potraviny súd zistil, že bola účastníkmi konania uzatvorená
v písomnej forme dňa 28. 02. 2013, a to medzi navrhovateľom ako odberateľom a odporcom ako
dodávateľom. V článku IX. Zmluvy si účastníci konania ako zmluvné strany dohodli Rozhodné právo
a riešenie sporov, keď v článku IX. bod 9.2 vyhlásili, že majú záujem riešiť svoje spory prednostne

mimosúdne a preto sa podľa zákona č. 244/2002 Z. z. dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to
zákon výslovne vylučuje, predložia všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto listiny
(ďalej len „Zmluva“), ako aj spory o platnosť, trvanie a výklad Zmluvy a právnych úkonov strán, o náhradu
škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, o iných nárokoch strán, ktoré vzniknú za trvania Zmluvy,
najmä o nárokoch, ktoré so Zmluvou priamo súvisia zo vzťahov čo aj nepriamo súvisiacich so Zmluvou

alebo zmluvu zabezpečujúcich, na rozhodnutie Obchodnému súdu - stálemu rozhodcovskému súdu,
zriadenému spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o., IČO: 36 858 102, keď strany vyhlásili, že sa rozhodnutiu
Obchodného súdu bez výhrad podrobia, ak to zákon pre konkrétny prípad nezakazuje, týmto vylučujú
podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK (dôvody obnovy konania) a dohodli sa, že Obchodný súdbude konať nasledovne - podľa slovenského právneho poriadku, podľa zásad spravodlivosti pokiaľ to
zákon nevylučuje, podľa rokovacieho poriadku a štatútu Obchodného súdu zverejneného v čase začatia
konania v Obchodnom vestníku, konanie bude písomné, rozhodcu (senát) vymenuje Obchodný súd.

Podaním zo dňa 12. 05. 2014 Rozhodcovský súd zaslal navrhovateľovi Žiadosť o zaslanie žalobnej
odpovede a súčasne mu zaslal listiny, ktorými bola žaloba s prílohami a vyzval ho, aby sa k priloženej
žalobe písomne vyjadril v lehote 7 dní od doručenia predmetnej písomnosti. Súčasne uviedol, že
Rokovací poriadok, ktorým sa konanie spravuje, ako aj Štatút rozhodcovského súdu je možné si prečítať
a vytlačiť zo stránky P..B..G. a pokiaľ mu uvedený spôsob nevyhovuje, alebo má akýkoľvek technický

problém v tomto smere, na základe jeho písomnej požiadavky mu Rokovací poriadok obratom zašlú vo
vytlačenej podobe. Súčasne bolo v predmetnej žiadosti uvedené, že vo veci bude rozhodovať rozhodca
JUDr. Jakub Kajba. Podaním zo dňa 22. 05. 2014 zaslal navrhovateľ Rozhodcovskému súdu Žalobnú
odpoveď, v ktorej uviedol, že žalobným návrhom uplatnená pohľadávka zanikla zápočtom a z opatrnosti
vzniesol započítaciu námietku do výšky v rozhodcovskom konaní žalobcom uplatnenej pohľadávky s
príslušenstvom, žiadal návrh zamietnuť s tým, že si vyhradzuje právo v prípade potreby predložiť alebo

označiť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podaním zo dňa 27. 05. 2014 Rozhodcovský súd
odporcu žiadal o vyjadrenie sa k podaniu navrhovateľa zo dňa 22. 05. 2014. Podaním zo dňa 28. 05.
2014 sa navrhovateľ vo veci opätovne vyjadril ku skutočnostiam týkajúcim sa zmluvnej pokuty s tým,
že žiadal návrh zamietnuť a vyhradil si právo v prípade potreby predložiť alebo označiť ďalšie dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Podaním zo dňa 30. 05. 2014 Rozhodcovský súd odporcu žiadal o

vyjadrenie sa k podaniu navrhovateľa zo dňa 28. 05. 2014. Podaním zo dňa 02. 06. 2014 vzal odporca
návrh čiastočne späť v časti sumy 185,89 Eur. Podaním zo dňa 09. 06. 2014 sa odporca na základe
žiadosti súdu vyjadril k podaniam navrhovateľa zo dňa 27. 05. 2014 a zo dňa 30. 05. 2014, keď sa vyjadril
k zmluvnej pokute, k započítaniu, ku konaniu vedenému Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja
vidieka Slovenskej republiky a žiadal, aby rozhodcovský súd podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu

a taktiež žiadal, aby konajúci rozhodcovský súd v predmetnom konaní nariadil ústne pojednávanie pred
rozhodnutím vo veci. Podaním doručeným Rozhodcovskému súdu dňa 12. 06. 2014 sa navrhovateľ
vyjadril k veci a uplatnil námietku predpojatosti proti rozhodcovi. Dňa 13. 06. 2014 Rozhodcovský súd
zasielal odporcovi na vedomie podanie navrhovateľa doručené rozhodcovskému súdu dňa 12. 06. 2014.
Dňa 13. 06. 2014 Rozhodcovský súd navrhovateľa žiadal o vyjadrenie sa k podaniam odporcu zo

dňa 06. 06. 2014 a 11. 06. 2014. Podaním zo dňa 19. 06. 2014 sa navrhovateľ vyjadril k podaniam
odporcu. Podaním zo dňa 24. 06. 2014 sa odporca vyjadril k podaniam navrhovateľa doručeným mu
dňa 18. 06. 2014. Rozhodcovským uznesením sp. zn. OS 61/2014 zo dňa 03. 07. 2014 predseda
Rozhodcovského súdu námietku zaujatosti proti ustanovenému rozhodcovi JUDr. Jakubovi Kajbovi
zamietol. Uznesenie bolo navrhovateľovi doručené dňa 09. 07. 2014 spolu s podaním odporcu zo

dňa 24. 06. 2014 a odporcovi bolo doručené dňa 09. 07. 2014 spolu s vyjadrením navrhovateľa zo
dňa 19. 06. 2014. Podaním zo dňa 10. 07. 2014 sa odporca vyjadril k podaniu navrhovateľa zo dňa
19. 06. 2014, keď uviedol, že navrhovateľ uvádza iba tie isté skutočnosti, ktoré už uviedol viackrát
predtým v tejto veci, vo svojom vyjadrení neuvádza či už po právnej alebo argumentačnej stránke
vôbec nič nové, jediná nová vec, ktorú navrhovateľ uviedol vo svojom ostatnom vyjadrení, je uvedenie

obchodnej kauzy, t. j. že prečo je pre navrhovateľa údajne potrebné, aby odporca uvádzal dátum výroby
na dodacom liste. Rozhodcovský súd vyhlásil vo veci dňa 28. 07. 2014 rozhodcovský rozsudok č.
sp.: OS 61/2014, ktorým návrh odporcu na prerušenie konania zamietol, návrh odporcu na vylúčenie
nároku uplatneného navrhovateľom kompenzačnou námietkou na samostatné konanie zamietol, návrh
odporcu na pripustenie zmeny návrhu zamietol, konanie v časti o zaplatenie 185,89 Eur zastavil, uložil

navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 19 573,32 Eur, špecifikovaný úrok z omeškania vo
výške 0,01 % denne a uložil navrhovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania spočívajúce
v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 791,-- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 603,38
Eur. Dňa 29. 07. 2014 Rozhodcovský súd zasielal navrhovateľovi rozhodcovský rozsudok, a to spolu s
Vyjadrením odporcu zo dňa 10. 07. 2014. Navrhovateľ (právny zástupca) rozhodcovský rozsudok podľa

poštovej doručenky prevzal dňa 01. 08. 2014.

Ako listinný dôkaz v tomto súdnom konaní navrhovateľ označil a predložil aj Príspevok s názvom
„Dodávatelia a výrobcovia potravín upozornili na praktiky Carrefouru“ uverejnený na portáli teraz.sk
dňa 07. 05. 2014, Príspevok s názvom „Ľ. Jahnátek: Zo strany Carrefour ide o „vypaľovanie“

dodávateľov“ uverejnený na portáli teraz.sk dňa 11. 05. 2014, Screenshot webovej stránky Ministerstva
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 27. 05. 2014 - časť „aktuality“,
Príspevok označený ako „Minister Jahnátek podporil protestujúcich dodávateľov a výrobcov“. Ako dôkaznavrhovateľ navrhol vykonať aj projekciu časti programu - relácie Televízie TA3 „V politike“ s názvom
„dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05. 2014.

Odporca ako dôkaz v tomto súdnom konaní označil a predložil aj Vyjadrenie navrhovateľa zo dňa
10. 06. 2014 zo vznesenou námietkou predpojatosti proti rozhodcovi v rozhodcovskom konaní sp.
zn. OS 60/2014 vo veci navrhovateľa, ktorým bola spoločnosť LA MERCANTILE SLOVAKIA, s. r.
o. Bratislava proti navrhovateľovi ako odporcovi, Žalobnú odpoveď a námietku predpojatosti proti
rozhodcovi zo dňa 03. 07. 2014 podanú navrhovateľom ako odporcom v rozhodcovskom konaní

sp. zn. OS 77/2014 vo veci navrhovateľa BAM EKO, a. s. Bratislava, Rozhodcovské uznesenie
Rozhodcovského súdu sp. zn. OS 60/2014 zo dňa 03. 07. 2014, Odpor podaný navrhovateľom ako
odporcom vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava V. sp. zn. 19Rob 75/2014 vo veci navrhovateľa
MARESI Foodbroker, s. r. o. Bratislava, Výzvu odporcu zo dňa 14. 02. 2014 adresovanú navrhovateľovi,
RokovacíporiadokRozhodcovskéhosúdu,Podnetodporcuzodňa05.03.2014adresovanýMinisterstvu
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR na preskúmanie neprimeraných obchodných podmienok,

Rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 29. 09.
2014 č. 3733/2014-024, výpis z účtu odporcu o úhrade peňažných nárokov uložených navrhovateľovi
rozhodcovským rozsudkom.

Podľa článku 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený

spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., znenie k 01. 07. 2013 (ďalej len „Rokovací poriadok), vo veciach,
ktoré nie sú upravené v Rokovacom poriadku sa aplikuje Zákon o rozhodcovskom konaní a s ohľadom
na povahu veci primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Z. z. v platnom znení (ďalej len O.s.p.). Zákon
č. 71/1992 Zb. sa na konanie pred Obchodným súdom použije iba v prípade, ak Rokovací poriadok alebo
iný predpis súdu (vrátane Sadzobníka) neurčuje inú úpravu. Výklad právnych predpisov, aplikovaných

na konanie pred Obchodným súdom (vrátane procesných noriem) vykonáva a o forme, rozsahu a
primeranosti ich použitia rozhoduje v konkrétnom prípade rozhodca, rozhodujúci konkrétny spor, ktorého
sa výklad týka.

Podľa článku 2 bod 5 Rokovacieho poriadku, účastník môže predpojatosť rozhodcu namietať iba pri

prvom svojom úkone vo veci, ktorý vykoná po tom, ako sa dozvedel o osobe rozhodcu, ktorý vec
rozhoduje. V námietke predpojatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť
rozhodca vylúčený a kedy sa účastník, podávajúci námietku, o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie,
ktoré nespĺňa uvedené náležitosti námietky súd neprihliadne. Na opakované námietky predpojatosti,
podané z toho istého dôvodu, Obchodný súd neprihliada, ak už tieto boli zo strany Obchodného súdu

prejednanéaleboonichbolorozhodnuté.Dôvodomnanámietkupredpojatostirozhodcuniesúokolnosti,
ktoré spočívajú v postupe rozhodcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
rozhodcovských konaniach. O námietke rozhoduje predseda Obchodného súdu, proti jeho rozhodnutiu
nie je prípustný opravný prostriedok. Námietka je spoplatnená Správnym poplatkom Obchodného súdu.
Ak Obchodný súd námietke vyhovie, poplatok, ak už bol zaplatený, sa účastníkovi vráti.

Podľa článku 3 bod 5 Rokovacieho poriadku, účastník môže predpojatosť rozhodcu namietať iba pri
prvom úkone vo veci, ktorý vykoná potom, ako sa dozvedel o osobe rozhodcu, ktorý vec rozhoduje.
V námietke predpojatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť rozhodca
vylúčený a kedy sa účastník, podávajúci námietku, o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré

nespĺňa uvedené náležitosti námietky súd neprihliadne. Na opakované námietky predpojatosti, podané
z toho istého dôvodu, Obchodný súd neprihliada, ak už tieto boli zo strany Obchodného súdu prejednané
alebo o nich bolo rozhodnuté. Dôvodom na námietku predpojatosti rozhodcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe rozhodcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
rozhodcovských konaniach. O námietke rozhoduje predseda Obchodného súdu, proti jeho rozhodnutiu

nie je prípustný opravný prostriedok. Námietka je spoplatnená Správnym poriadkom Obchodného súdu.
Ak Obchodný súd námietke vyhovie, poplatok, ak už bol zaplatený, sa účastníkovi vráti.

Podľa článku 4 bod 8 Rokovacieho poriadku, účastníci sú povinní formulovať žalobu a žalobnú odpoveď
akoúplnépodanie,suvedenímvšetkýchskutočností,označenímapriloženímvšetkýchdôkazovtak,aby

na ich základe mohol Obchodný súd vo veci rozhodnúť; účastníci na ďalšie vyjadrenie pred rozhodnutím
vo veci samej, pokiaľ Rozhodcovský poriadok výslovne neurčí inak, nemusia byť vyzvaní.Podľa článku 4 bod 9 Rokovacieho poriadku, ak žalobná odpoveď podľa názoru súdu obsahuje
skutočnosti, ktoré menia právnu alebo skutkovú podstatu veci alebo ku ktorým by sa žalobca podľa
názoru súdu mal osobitne vyjadriť, súd túto doručí žalobcovi a určí mu lehotu na vyjadrenie. V tejto

lehote môže žalobca zároveň zmeniť alebo doplniť žalobu. Ak účastník nedoručí súdu v lehote určenej
súdom žalobnú odpoveď, Obchodný súd pokračuje v konaní bez toho, aby to považoval za uznanie
tvrdení žalobcu.

Podľa článku 4 bod 10 Rokovacieho poriadku, žalobca môže žalobu zmeniť alebo doplniť, a to najmä na

základe žalobnej odpovede. Ak sa žalobca k žalobnej odpovedi iba písomne vyjadrí, pričom toto podanie
neobsahuje zmenu navrhovaného petitu, ani nové dôkazy, súd vyjadrenie zohľadní pri rozhodovaní, nie
je však povinný doručovať ho žalovanému na ďalšie vyjadrenie. Samotná zmena právnej kvalifikácie
nároku bez zmeny navrhovaného petitu sa nepovažuje za zmenu žaloby. Ak žalobca na základe
doručenej žalobnej odpovede zmení navrhovaný petit žaloby, doručí sa takéto podanie žalovanému na
vyjadrenie.

Navrhovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že v podaní, ktoré mu bolo doručené spolu s rozhodcovským
rozsudkom a je štvorstranové, odporca evidentne reaguje na veci, ktoré považuje za potrebné, aby
reagoval. Ak teda navrhovateľovi spolu s rozhodcovským rozsudkom bolo doručené prvýkrát vyjadrenie
odporcu k obchodnej kauze, tak je to úplne zásadný dokument.

Odporcaďalejpoukázalnaskutočnosť,ževovyjadrenízodňa10.07.2014odkazovalužnaskôrriešené
sporné veci, ktoré sa riešili pred obchodným súdom, čiže nič nové. Reagovali už len formálne kvôli
zdvorilosti a s tým, aby konajúci rozhodcovský súd už rozhodol.

Podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.
12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať
zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak sa na vydaní rozhodcovského rozsudku
zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie
účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol

dosiahnuť.

Podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.
12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať
zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov

rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa § 41 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12.
2014, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia
rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského
rozsudkupodľa§36,lehotazačínaplynúťoddoručeniarozhodnutiaoopraverozhodcovskéhorozsudku.

Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12.
2014, osoba ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o

všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so
zreteľom na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti.
Rovnakú povinnosť má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania
okrem prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014,
ak sa zmluvné strany nedohodnú o postupe podávania námietok voči rozhodcovi, zmluvná strana,
ktorá chce podať námietku voči rozhodcovi, zašle do 15 dní odo dňa, keď sa dozvedela o okolnostiach
podľa odseku 1 alebo o nesplnení podmienok podľa § 6 ods. 1, písomné oznámenie dôvodov námietky
vybranej osobe. Ak vybraná osoba nebola určená podľa § 6 ods. 3, zašle písomné oznámenie súdu.

Ak sa rozhodca, voči ktorému bola námietka vznesená, funkcie nevzdá alebo ak druhá zmluvná strana
nebudesnámietkousúhlasiť,onámietkerozhodnenažiadosťzmluvnejstranyvybranáosobaalebosúd.Podľa § 17 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, účastníci
rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie. Každému účastníkovi
rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014,
ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský
súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi
ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského

konania.

Podľa § 26 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12.
2014, rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými
účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách, rozhodca pripravuje a
vedie konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne.

Rozhodcovské konanie je neverejné, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak.

Podľa § 26 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014,
stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho poriadku
(§ 14).

Podľa§54bods.1Zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,ktoréjeprechodnýmustanovením
k úpravám účinným od 1. januára 2015, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred
1. januárom 2015.

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, účastník rozhodcovského konania sa môže na
príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z taxatívne zákonom vymedzených
dôvodov. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť preskúmať, či boli splnené
základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na rozhodcovskom súde,
teda všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu kontrolnú funkciu. V prípade žaloby o

zrušenie rozhodcovského rozsudku teda všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky
pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh
aj podľa predpisov hmotného práva, a teda aj zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na
základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na príslušnom súde domáhať zrušenia
rozhodcovského rozsudku.

V konaní potom nebolo sporné, že rozhodcovským rozsudkom Obchodného súdu, stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. Banská Bystrica sp. zn.
OS 61/2014 zo dňa 28. 07. 2014 bol navrhovateľ, v procesnom postavení odporcu, zaviazaný na
splnenie špecifikovanej povinnosti vo vzťahu k odporcovi, v procesnom postavení navrhovateľa, teda

navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok
bol navrhovateľovi doručený dňa 01. 08. 2014 a keďže návrh na začatie tohto súdneho konania bol
súdu doručený dňa 14. 08. 2014, je preukázané, že tento návrh o zrušenie rozhodcovského rozsudku
bol podaný v zákonnej lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku navrhovateľovi ako

účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý tento návrh o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal.

Navrhovateľ sa v podanom návrhu zrušenia rozhodcovského rozsudku domáhal z dôvodu, že na
vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie navrhovateľ pred vydaním
rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť a z dôvodu, že bola porušená zásada

rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, teda z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. f) a písm.
g) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014. Následne na pojednávaní dňa 24.
03. 2015 uviedol, že vzhľadom na zmenu Zákona č. 244/2002 Z. z. má za to, že je daný dôvod
na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 z.
z. v znení účinnom od 01. 01. 2015, teda že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské

konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania a zároveň priebeh
rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 244/2002 Z. z., ako aj čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky.Súd preto poukazuje na skutočnosť, že hoci podľa § 54b ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z., ktoré je
prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01. 01. 2015, sa ustanovenia zákona účinného od 01.
01. 2015 použijú aj konania začaté pred 01. 01. 2015, má súd za to, že keďže účelom žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku je preskúmať, či v čase konania a rozhodovania rozhodcovského súdu boli
splnené základné zákonné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského
konaniaakeďžezrušeniarozhodcovskéhorozsudkusamožnodomáhaťlenzpresnetaxatívnezákonom
určených dôvodov a v prekluzívnej lehote, je potrebné posudzovať dôvody na zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa zákona účinného v čase, kedy rozhodcovské konanie prebehlo a kedy aj bol podaný

návrh na začatie tohto súdneho konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a teda súd posudzoval
dôvodnosť uplatneného práva podľa Zákona č. 244/2002 Z. z. účinného do 31. 12. 2014.

S poukazom na § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník
rozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu, že na
vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, vylúčenie ktorého účastník rozhodcovského

konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, keď aj účastník
rozhodcovského konania má právo podať námietku proti rozhodcovi, ak zo zreteľom na jeho pomer k
veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Dôvod predpojatosti rozhodcu navrhovateľ videl vo vytvorenom mediálnom nátlaku, keď rozhodca mal

negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako zo súdneho spisu a o
dôvodoch na vylúčenie rozhodcu sa dozvedel dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský
rozsudok vo veci navrhovateľa Pannon Food Slovakia, s. r. o., ktorého závery sú zhodné, resp. obsahovo
identické, alebo obdobné s medializovanými tvrdeniami predstaviteľa slovenskej exekutívy.

Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom, teda v danom prípade nepredpojatým
rozhodcovským súdom, nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi
označeného rozhodcu s ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť. Obsahom základného práva na
rozhodnutie veci nepredpojatým rozhodcom je iba povinnosť prejednať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť a rozhodnúť o ňom (porovnaj I. ÚS

73/97).

Je potom pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že nepredpojatosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to
zo subjektívneho hľadiska, teda na základe osobného presvedčenia a správania rozhodcu v danej veci,
ale tiež z objektívneho hľadiska nepredpojatosti, teda či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie

akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nie je teda možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom
nepredpojatosti, ale je potrebné skúmať, či rozhodca poskytuje záruky nestrannosti aj s objektívneho
hľadiska. Objektívna nepredpojatosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska rozhodcu, ale podľa
vonkajších subjektívnych skutočností a platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že rozhodca je
subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov konania.

Nepredpojatosť rozhodcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu rozhodcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by rozhodca predpojatý
mohol byť. Obava z nedostatku nepredpojatosti sa však musí zakladať na objektívnych, konkrétnych
a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nepredpojatosť nemožno chápať tak, že čokoľvek,

čo môže vrhnúť čo aj len tiež pochybností na nepredpojatosť rozhodcu ho automaticky vylučuje ako
rozhodcu nepredpojatého a existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych
okolností prípadu.

V danom prípade však navrhovateľ nekonkretizoval na základe akých objektívnych skutočností považuje

rozhodcu za predpojatého. Navrhovateľ totiž neuviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo
vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o
jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku sú
všeobecnéanekonkrétneatietosamyosebenemôžubyťdôvodomnavylúčenierozhodcuvpredmetnej
veci. Všeobecné tvrdenia navrhovateľa o medializácii sporu, resp. aj vyjadrenia ministra, nepredstavujú

konkrétny dôvod na nepredpojatosť vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Ide len o domnienky a ničím
nepodložené závery navrhovateľa o predpojatosti rozhodcu.Súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa, že o dôvode na predpojatosť sa mal dozvedieť dňa
09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok v inej veci a kedy navrhovateľ zistil, že pri
rozhodovaní bolo aplikované ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka. Ak však dôvodom námietky

predpojatosti mali byť mediálne informácie, o týchto navrhovateľ musel mať vedomosť ešte počas
rozhodcovského konania, keď samotný navrhovateľ poukázal na príspevky uverejnené na portáloch
dňa 07. 05. 2014 a dňa 11. 05. 2014, ako aj program - reláciu Televízie TA3 zo dňa 11. 05. 2014,
teda takmer z obdobia mesiac pred podaním námietky zaujatosti proti rozhodcovi. Neobstojí preto
tvrdenie navrhovateľa, že nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie rozhodcu pred vydaním

rozhodcovského rozsudku.

Navrhovateľ teda nepreukázal, že zo zreteľom na pomer rozhodcu k veci alebo k zmluvným stranám
možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti, keď súčasne ani nepreukázal, že vylúčenie rozhodcu
nemohol dosiahnuť pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny, preto súd dospel k
záveru, že nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona

č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd potom nevykonal dôkaz označený navrhovateľom, a to projekciu
časti programu - relácie Televízie TA3 „V politike“ s názvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05.
2014, keď ako už bolo konštatované, mediálne informácie súd nevyhodnotil ako dôvod, pre ktorý by mal

byť rozhodca predpojatý.

S poukazom na § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014,
účastník rozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu
porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, keď účastníci rozhodcovského konania

majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie a každému účastníkovi rozhodcovského konania sa
má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv alebo ich ochranu.

Navrhovateľ porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania namietal aj preto, že pred
vydaním rozhodcovského rozsudku nemal možnosť vyjadriť sa k podaniu odporcu zo dňa 10. 07. 2014.

Súd potom považoval za preukázané, že v podaní zo dňa 10. 07. 2014 odporca uviedol, že navrhovateľ
vo svojom vyjadrení zo dňa 19. 06. 2014 opätovne uvádza iba tie isté skutočnosti, ktoré už uviedol
viackrát predtým v tejto veci. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení neuvádza či už po právnej alebo
argumentačnej stránke vôbec nič nové. So skutočnosťami a argumentmi, ktoré navrhovateľ vo svojej

žalobnejodpovediuvádza,sarozhodcovskýsúdvysporiadal,hocinievždypodľapredstávnavrhovateľa,
už aj v konaniach vedených rozhodcovským súdom pod číslami OS 41/2014, OS 42/2014, OS 38/2014,
OS 37/2014, OS 45/2014. Čo sa týka právnej argumentácie k sporovej veci, tak zo strany odporcu
bola táto uvedená už v podanej žalobe zo dňa 29. 04. 2014, vo vyjadrení k žalobnej odpovedi zo dňa
09. 06. 2014, ako aj vo vyjadrení zo dňa 24. 06. 2014. Tieto skutočnosti sú rozhodcovskému súdu už

známe, a preto ich donekonečna opakovať, tak ako to robí navrhovateľ, čím len zbytočne predlžuje
rozhodcovské konanie, zo strany odporcu nie je potrebné, v plnom rozsahu sa ich pridržiava. Jediná
nová vec, ktorú navrhovateľ uviedol vo svojom ostatnom vyjadrení, je uvedenie obchodnej kauzy, t. j.
že prečo je pre navrhovateľa údajne potrebné, aby odporca uvádzal dátum výroby na dodacom liste. Vo
svojej ostatnej odpovedi navrhovateľ konečne priznal, hoci nepriamo, čomu sa doteraz tak silno bránil,

že neuvedenie dátumu výroby je vadou. Následne odporca v krátkosti reagoval na nie vždy primerané
poznámkynavrhovateľavjehoodpovedi,akoajpoukázalnaniektoréskutočnosti,atožezmluvnápokuta
nie je vôbec dojednaná určito a zrozumiteľne. Nariadenie pojednávania ponechával na rozhodnutie
rozhodcovského súdu, mal však za to, že s prihliadnutím na aj vyčerpávajúcu právnu argumentáciu
jednej aj druhej sporovej strany, ktorá je rozhodcovskému súdu známa, tak pojednávanie vo veci by

argumentačne neprinieslo nič nové, iba by sa zbytočne navyšovali trovy konania, tak pojednávanie vo
veci nežiada a ani nesúhlasí s návrhom navrhovateľa na jeho nariadenie.

Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. 04. 2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012-44, z princípu
kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do

akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne
dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, nezáleží
pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie. Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnostikonania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne a z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo
záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu.

Rešpektovanie práva na rovnosť účastníkov konania si preto v danom prípade bezpochyby vyžadovalo,
aby navrhovateľ dostal možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné alebo vhodné z jeho
strany reagovať na písomné vyjadrenie odporcu zo dňa 10. 07. 2014, o to viac, že odporca v
rozhodcovskom konaní sám považoval za potrebné reagovať vždy na každé vyjadrenie navrhovateľa.
Nič na tomto závere nemení ani skutočnosť, že účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia medzi

sebou komunikovali už pred začatím rozhodcovského konania, ani skutočnosť, že na rozhodcovskom
súde sú, resp. boli vedené aj iné konania v skutkovom a právne totožných veciach, kde účastníkom
konania v procesnom postavení odporcu je vždy navrhovateľ zastúpený rovnakým právnym zástupcom
a právnym zástupcom navrhovateľov v rozhodcovských konaniach je právny zástupca odporcu v tomto
súdnom konaní. Účastníci totiž musia mať možnosť uplatniť svoje práva a tvrdenia priamo v konaní,
v danom prípade v rozhodcovskom konaní a rovnakom musia mať možnosť reagovať na tvrdenia a

dôkazy druhého účastníka priamo v konaní, v ktorom sa má o ich práve alebo povinnostiach rozhodnúť.

Je potom pravda, že s poukazom na článok 4 bod 10 Rokovacieho poriadku konajúceho
Rozhodcovského súdu, ak sa navrhovateľ k žalobnej odpovedi písomne vyjadrí, súd vyjadrenie zohľadní
pri rozhodovaní, nie je však povinný doručovať ho odporcovi na ďalšie vyjadrenie. Rokovací poriadok

rozhodcovského súdu však nemôže obmedziť ústavné právo účastníka rozhodcovského konania na
poskytnutie rovnakej možnosti na uplatnenie alebo ochranu jeho práva. Procesné strany totiž musia
dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy a tvrdenia potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj
zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
súdu a vyjadriť sa k nim.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k podaniu odporcu zo dňa 10. 07.
2014 pred vydaním rozhodcovského rozsudku, dospel súd k záveru, že tým bola porušená zásada
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, a to bez ohľadu na to, aký dosah by prípadné vyjadrenie
navrhovateľa na podanie odporcu zo dňa 10. 07. 2014 malo na posúdenie veci rozhodcovským súdom,

ako aj bez ohľadu na to, že Rokovací poriadok Rozhodcovského súdu neukladal povinnosť takéto
podanie doručovať navrhovateľovi, rozhodcovský súd však mal podľa Rokovacieho poriadku takéto
vyjadrenie zohľadniť pri rozhodovaní. Obdobne súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 31. 05. 2012, sp. zn. II. ÚS 432/2011-61, ktorý vyhodnotil za závažné
procesné pochybenie súdu, ak sťažovateľ nedostal možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné

alebo vhodné z jeho strany reagovať na písomné vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu. V danom prípade
jetedadanýdôvodnazrušenierozhodcovskéhorozsudkupodľa§40ods.1písm.g)Zákonač.244/2002
Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014.

Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, súd vydaný rozhodcovský rozsudok zrušil z dôvodu, že bola

porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.

Spolu s návrhom na začatie tohto súdneho konania navrhovateľ podal aj návrh na odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku, pričom následne odporca uviedol a aj
preukázal, že ešte pred začatím tohto súdneho konania navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi splnil

povinnosti uložené rozhodcovským rozsudkom. Súd potom poukazuje na to, že keďže podľa § 40
ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014, ak podá účastník rozhodcovského
konaniažalobunapríslušnomsúde,napadnutýrozhodcovskýrozsudokzostávaprávoplatnýasúd,ktorý
rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozsudku odložiť a konajúci súd
vykonateľnosť napadnutého rozsudku nemienil odložiť pred meritórnym rozhodnutím veci a následne už

nebol dôvod na odklad vykonateľnosti, keďže navrhovateľ si svoju povinnosť uloženú rozhodcovským
rozsudkom splnil, o návrhu navrhovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského
rozsudku procesne nerozhodoval.

O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľovi, ktorý mal vo veci

plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania proti odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy
navrhovateľa pozostávajú z iných trov v sume 331,50 Eur za zaplatený súdny poplatok z návrhu na
začatie a z trov právneho zastúpenia v sume 374,94 Eur s DPH za právne zastúpenie v sume 255,29
Eur za 2 úkony právnej služby po 61,87 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na súd),za 1 úkon právnej služby po 64,53 Eur (účasť na pojednávaní dňa 24. 03. 2015), k tomu režijný paušál
2 x 8,04 Eur za úkony vykonané v roku 2014 a 1 x 8,39 Eur za úkon vykonaný v roku 2015 a 20 %
DPH v sume 42,55 Eur, z náhrady trov cestovného pri použití osobného motorového vozidla pri ceste na

pojednávanie dňa 24. 03. 2015 z Bratislavy do Banskej Bystrice a späť v rozsahu ich 1 v sume 60,935
Eur (priemerná spotreba 5,7 l/100km, cena pohonných hmôt 1,244 Eur/l, sadzba základnej náhrady za
opotrebenie vozidla 0,183 Eur/km, počet kilometrov 400 km, 20 % DPH v sume 20,31 Eur, t. j. cestovné
celkom v sume 121,87 Eur) a z náhrady za stratu času za čas strávený cestou na pojednávanie dňa 24.
03. 2015 v rozsahu ich 1 v sume 58,715 Eur (7 polhodín po 13,98 Eur, 20 % DPH v sume 19,57 Eur, t.

j. celkom náhrada za stratu času v sume 117,43 Eur). Náhrada trov právneho zastúpenia bola priznaná
podľa § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 15, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1 a § 18
ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov s tým, že náhrada trov cestovného a náhrada za stratu času bola priznaná
v rozsahu ich 1, keďže dňa 24. 03. 2015 sa právny zástupca navrhovateľa na Okresnom súde Banská
Bystrica zúčastnil pojednávania v dvoch veciach (sp. zn. 64Cb 133/2014 a sp. zn. 64Cb 186/2014) a

s tým, že pokiaľ na pojednávaní dňa 24. 03. 2015 navrhovateľ (právny zástupca) predložil vyčíslenie
trov právneho zastúpenia (§ 151 ods. 1 O.s.p.), tieto jednotlivo správne vyčíslil bez DPH (2 úkony
právnej služby po 61,87 Eur, 1 úkon právnej služby po 64,53 Eur, režijný paušál 2 x 8,04 Eur a 1 x 8,39
Eur, cestovné 101,56 Eur a náhrada za stratu času 97,86 Eur), ale následne urobil sčítaciu chybu, keď
súčet celkom vzniknutých trov právneho zastúpenia bez DPH uviedol v sume 384,21 Eur, hoci správne

mal byť v sume 412,16 Eur, v dôsledku čoho uviedol nesprávnu sumu trov právneho zastúpenia bez
DPH, a teda v konečnom dôsledku aj nesprávnu sumu trov právneho zastúpenia s DPH. Súd teda pri
priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z vyčíslenia právnym zástupcom navrhovateľa
podľa jednotlivých druhov trov právneho zastúpenia bez DPH, t. j. právne zastúpenie, cestovné a strata
času a následne ich správne navýšil o DPH.

V zmysle § 160 ods. 1 O. s. p. je potrebné, aby odporca povinnosť uloženú týmto rozhodnutím splnil
do 3 dní od jeho právoplatnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia

vo vyhotovení dvojmo alebo ústne do zápisnice prostredníctvom tohto súdu na Krajský súd v Banskej
Bystrici.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.
(rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa
postupomsúduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,rozhodovalvylúčenýsudcaalebobolsúdnesprávne
obsadený, iba že namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil
vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
zákona.