Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. november 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3MCdo/17/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109212124
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:4109212124.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Y. M., bývajúcej v D., zastúpenej JUDr.
Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Kutlíkova č. 17, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie
č. 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12 C 106/2009, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 25.

septembra 2013 sp. zn. 6 Co 168/2012 a Okresného súdu Nitra z 27. júna 2012 č.k. 12 C 106/2009-386,
takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a .

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra rozsudkom z 27. júna 2012 č.k. 12 C 106/2009-386 zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobkyni náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená tým, že zaplatila trovy svojej obhajoby (vo výške 3
302,79 €) a došlo u nej k strate na zárobku (vo výške 1 363,61 €); zároveň žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 33 120 €. Žalobu vo zvyšnej časti
zamietol ako neopodstatnenú. Vychádzal z toho, že žalobkyni bola nezákonným uznesením o vznesení
obvinenia (1. júla 2003) a o vzatí do väzby (5. júla 2003) spôsobená škoda, za ktorú v zmysle zákona

č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) zodpovedá štát. Trestné stíhanie bolo totiž voči nej
zastavené 18. januára 2008 s tým, že skutok nespáchala. Oba žalobou uplatnené nároky na náhradu
škody považoval za plne opodstatnené. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedol, že
zákon č. 58/1969 Zb. takýto nárok neupravuje, s prihliadnutím na Ústavu Slovenskej republiky a Dohovor
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) možno však žalobe aj v tejto časti

vyhovieť. Zamietnutie žaloby v časti o vyplatenie výsluhového dôchodku odôvodnil jednak nesplnením
podmienok pre jeho priznanie a vyplácanie a tiež nedostatkom pasívnej legitimácie žalovanej.

Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalobkyňa aj žalovaná.

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 25. septembra 2013 sp. zn. 6 Co 168/2012 rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33 120 € potvrdil ako vecne správny,
v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa trov obhajoby zrušil a v tejto časti vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Konanie o odvolaní žalobkyne (po jeho vzatí späť) zastavil. Na odôvodnenie
rozhodnutia v časti o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje
priznať náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe,
možnosť priznať túto náhradu však vyplýva z čl. 5 Dohovoru. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) k tomuto článku Dohovoru totiž pod škodou rozumie tak škodu materiálnu,ako aj nemateriálnu. Odvolací súd k tomu dodal, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom
prvého stupňa je primeraná ujme utrpenej žalobkyňou na jej osobnostných právach.

Na podnet žalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti výrokom rozsudkov prvostupňového a odvolacieho súdu priznávajúcim
žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napadnutými výrokmi bol podľa jeho názoru
porušený zákon, preto ich navrhol zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Súdy vec nesprávne právne posúdili v dôsledku nesprávnej interpretácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru.

Nesprávne právne posúdili predovšetkým otázku, či väzba žalobkyne bola v súlade s týmto článkom
Dohovoru a ich záver. Predčasný je záver súdov, že väzba bola v rozpore s ním iba preto, že trestné
stíhanie voči žalobkyni bolo zastavené. Neexistuje žiadne rozhodnutie ESĽP a ani žiadny doktrinálny
medzinárodne renomovaný výklad, v zmysle ktorého by väzba stáva dodatočne nesúladnou s čl. 5
Dohovoru iba z dôvodu oslobodenia obžalovaného spod obžaloby (resp. zastavenia trestného stíhania.
Navyše, v odvolacom konaní došlo k tzv. inej vade majúcejza následok nesprávne rozhodnutie vo veci -

odvolací súd totiž (z dôvodov podrobne vysvetlených v mimoriadnom dovolaní) založil svoje rozhodnutie
na zásadnom odchýlení sa od skutkového a právneho stavu, na ktorom založil svoje rozhodnutie súd
prvého stupňa. Generálny prokurátor namietal aj výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
vysoko prekračuje náhrady priznávané ESĽP v obdobných prípadoch. Súdy vychádzali z čl. 5 ods. 5
Dohovoru a tiež § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, neprihliadali ale na limity vyplývajúce z iných predpisov
(napríklad zo zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia alebo
zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi).

Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhla tento opravný prostriedok generálneho

prokurátora zamietnuť. Postoj štátu v podobe podaného podnetu na mimoriadne dovolanie označila
za vysoko amorálny. Poukázala na to, že ako bezúhonná osoba prežila prvotný šok zo zatknutia,
pričom v čase vzatia do väzby mala rizikovú graviditu. Vo vyjadrení naznačila možnosť, že nenáležité
zaobchádzanie s ňou malo dôsledky aj na zhoršený zdravotný stav jej novonarodeného dieťaťa. Z
dôvodov podrobne vysvetlených vo vyjadrení nesúhlasila ani s názorom generálneho prokurátora o

nesprávnom určení výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

Žalovaná sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom

dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby

dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu

za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala nejednotnosť rozhodovania a výkladu ustanovení §

243e až § 243j O.s.p. v otázke procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania. Na spoločnom rokovaní
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 20. októbra
2015, bolo prijaté spoločné zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Procesná prípustnosť
mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená
tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne

a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“.Predmetné stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho
súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo

dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne
ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „nech si každý chráni svoje
práva“. Táto zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak,
aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou
sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere

pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania
neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j O.s.p.

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné
stanovisko, skúmal na podklade spisu, či žalovaná napadla rozsudok odvolacieho súdu dovolaním.
Po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, najvyšší súd mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal

podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dala
podnet na mimoriadne dovolanie žalovaná. Najvyšší súd nepriznal žalobkyni náhradu trov konania o
mimoriadnom dovolaní, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.