Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 4. jún 2007

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 16Cpr/42/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1303899109
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2007
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Fekete

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2007:1303899109.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v Bratislave v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Fekete v právnej veci

navrhovateľky: Ing. J. R., nar. XX.XX.XXXX,. T. č. XX,. B., zastúpeného JUDr. E. G., advokátkou, L. č.
XXb,. B., proti odporcovi: V. Ú. Z. - P. I. S., R. č. XX,. B., IČO: XX. XXX. XXX,. zastúpeného JUDr. M. B.,
advokátom, Š. č. XX,. B., o zaplatenie 342.712,- Sk s príslušenstvom, rozhodol

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke istinu 342.712,- Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania
p.a. od 28.08.2003 do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke trovy konania v sume 17.135,- Sk v lehote do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom na začatie konania zo dňa 28.08.2003 domáhala zaplatenia sumy 342.712,-
Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania p.a. od 28.08.2003 do zaplatenia a náhrady trov konania
od odporcu, predstavujúcej nevyplatené mzdové nároky po skončení pracovného pomeru, konkrétne
štvormesačné odstupné v sume 301.151,- Sk, doplatok nevyplatenej mzdy za mesiac jún 2003 v
sume 7.340,- Sk a náhradu mzdy za alikvotnú časť nevyčerpanej dovolenky v rozsahu 10 dní. Ako
skutkový základ uplatnených nárokov navrhovateľka uviedla, že dňa 01.08.1986 uzatvorila s V. Ú.
Z., IČO: XX. XXX,. ako príspevkovou organizáciou, pracovnú zmluvu s dňom nástupu do práce

01.08.1986 a pracovným zaradením odborný asistent. Táto pracovná zmluva bola niekoľkokrát písomne
zmenená na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom,
naposledy dohodou zo dňa 01.04.2002, uzatvorenou na dobu neurčitú, ktorou sa zmenilo s účinnosťou
od 01.04.2002, pracovné zaradenie navrhovateľky a to na ekonomicko - obchodný námestník a riaditeľ
divízie ekonomiky. Dekrétom o funkčnom plate a odmene zo dňa 20.12.2002 bol navrhovateľke, s
účinnosťou od 01.01.2003, určený mesačný funkčný plat v sume 40.000,- Sk, v súlade so zákonom č.
313/2001 Z.z. o verejnej službe. Dňom 01.02.2003, kedy nadobudla účinnosť Zmluva o predaji podniku

č. 2201/2002 zo dňa 14.01.2003, na základe ktorej odporca nadobudol vlastnícke práva k majetku
uvedenej príspevkovej organizácie, na odporcu prešli aj práva a povinnosti, vyplývajúce z pracovno -
právnych vzťahov zamestnancov, tj. v rámci privatizácie štátnej príspevkovej organizácie VÚZ nedošlo
k zmene pracovnej zmluvy navrhovateľky. Odporca nemal záujem akceptovať pracovné zaradenie
navrhovateľky, ale mal záujem dosadiť na jej miesto inú osobu a preto predložil navrhovateľke dňa
07.02.2003 dohodu o zmene pracovnej zmluvy bez uvedenia dátumu, kde s účinnosťou od 10.02.2003
sa mení jej pracovné zaradenie na zástupcu riaditeľa divízie ekonomiky. Túto dohodu o zmene pracovnej

zmluvy navrhovateľka nepodpísala. Ihneď potom jej odporca doručil podpísaný dovolenkový lístok,
ktorým jej uložil čerpanie dovolenky od 10.02.2003 do 21.02.2003 v rozsahu 10 pracovných dní.
Navrhovateľka s nástupom na dovolenku nesúhlasila a žiadanku o dovolenku nepodpísala. Odporca na
toto reagoval dňa 07.02.2003 tak, že vydal nariadenie pre strážnu službu, ktorým zakázal navrhovateľkevstup do areálu odporcu od 07.02.2003 do 24.02.2003. Navrhovateľka teda nemohla vykonávať prácu
pre iné prekážky na strane zamestnávateľa z jeho rozhodnutia a nie z dôvodov čerpania dovolenky,
pretože zamestnávateľ konal v rozpore s ust. § 110 a nasl. Zákonníka práce. Interným listom zo dňa

16.06.2003 oznámil odporca navrhovateľke, že ku dňu 01.05.2003 zanikla funkcia riaditeľa divízie
ekonomiky, a to organizačnou zmenou ku dňu 01.05.2003. Na tento list odpovedala navrhovateľka tak,
že vyzvala odporcu podľa Zák. práce riešiť jej pracovno - právny vzťah. Súčasne podala listom zo dňa
19.06.2003 sťažnosť adresovanú predsedovi predstavenstva odporcu v súvislosti s porušovaním ust.
§ 13 Zák. práce. Na uvedenú sťažnosť predseda predstavenstva odporcu nereagoval. Navrhovateľka

následneochorelaabolapráceneschopnáaždo15.06.2003.Poskončenípráceneschopnostia nástupe
do zamestnania bol predložený navrhovateľke platový výmer, označený dátumom 02.06.2003, ktorým
jej bol upravený základný mesačný plat s účinnosťou od 01.06.2003 na 10.000,- Sk mesačne. V tomto
platovom výmere bolo uvedené, že po vzájomnej dohode sa jej priznáva tento plat. Napriek tomu, že
s úpravou platu nesúhlasila a k dohode o zmene platu nedošlo, s účinnosťou od 01.06.2003 jej bol
vyplácaný plat podľa tohto platového výmeru. Dňa 30.06.2003 bola navrhovateľke znovu predložená

dohoda o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.06.2003, ktorú navrhovateľka podpísala, pričom
uviedla, že tak urobila v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok uvedomujúc si svoju bezmocnosť,
pričom však očakávala, že v dohode, ktorou sa pracovný pomer mal skončiť z dôvodu organizačných
zmien, bude tento dôvod uvedený a bude jej vyplatené odstupné vo výške 4-násobku priemerného
mesačného platu podľa Zák. práce a platnej kolektívnej zmluvy na rok 2003. Obsah dohody bol však

iný, no za daných okolností, keď navrhovateľka bola od 01.02.2003 pod psychickým tlakom, dohodu
podpísala. Uviedla, že odporca potom, čo dňom 01.05.2003 organizačnou zmenou zanikla funkcia
riaditeľa divízie ekonomiky, ktorú navrhovateľka vykonávala, jej mala byť daná výpoveď podľa § 63
ods.1 písm. b/ Zák. práce. Navrhovateľka listami zo dňa 30.06.2003 a 21.07.2003 zaslala upozornenia
predsedovipredstavenstvaodporcu,kdetrvalanariešenísťažnostizodňa19.06.2003a dňa21.07.2003

adresovala Ing. P. K., upozornenie na nesprávne vyúčtovanie mzdy za mesiac jún 2003, žiadala o jej
doplatenie, vyplatenie náhrady mzdy za 10 dní dovolenky, ktorá jej bola nariadená od 10.02.2003 do
21.02.2003 v rozpore so Zák. práce a ktorú do skončenia pracovného pomeru už nemohla vyčerpať.
Navrhovateľka v žalobe uviedla nasledovný výpočet uplatnených nárokov:
- doplatok mzdy za mesiac jún 2003 ako alikvótna časť za odpracovanú dobu, t.j. 41,25 hodín x 241,43,-

Sk = 9.959,- Sk. Odporca navrhovateľke vyplatil iba 2.619,- Sk, preto doplatok mzdy je 7.340,- Sk.
- náhradu mzdy za alikvótnu časť nevyčerpanej dovolenky za odpracovanú dobu za rok 2003, na
ktorú navrhovateľke vznikol nárok v zmysle ust. § 116 ods. 2 Zák. práce a bodu G/2 na strane 8/11
platnej kolektívnej zmluvy, podľa ktorého sa výmera dovolenky zamestnancov zvyšuje o 1 týždeň nad
výmeru ustanovenú v ust. § 103 ods.1 a 2 Zák. práce, t.j. na 6 týždňov. Navrhovateľke vznikol nárok na

dovolenku za rok 2003 v rozsahu 3 týždňov, t.j. 21 dní. Nevyčerpaná zostala časť dovolenky v rozsahu
10 dní, nakoľko v mesiaci február 2003 nečerpala dovolenku, ale sa jednalo o prekážky na strane
zamestnávateľa tým, že odporca prikázal čerpať navrhovateľke dovolenku 10 dní a zakázal jej vstup na
pracovisko, išlo o prekážky na strane zamestnávateľa v zmysle ust. § 142 ods.3 Zák. práce, t.j. 10 dní
x 7,5 hod. = 75 hod x 456,29 Sk priemerného mesačného zárobku, vypočítaného z obdobia I. štvrťroku

2003, čo predstavuje sumu 34.221,-Sk.
- odstupné a ďalšie odstupné podľa písmena E/4/b kolektívnej zmluvy zo dňa 20.12.2002 pre obdobie
roku 2003, podľa ktorého zamestnancom, s ktorými ústav skončil pracovný pomer výpoveďou alebo
dohodou podľa § 63 ods.1 písm. a/, b/ Zák. práce, patrí popri povinnom odstupnom aj ďalšie odstupné,
a to vo výške v závislosti od celkového počtu rokov odpracovaných v ústave (pri odpracovaní viac ako

10 rokov dvojnásobok priemerného mesačného zárobku). Potom 4-mesačné odstupné pri 22 dňovom
pracovnommesiaciapri7,5hod.pracovnomdni,t.j.88dníx7,5hod.=660hod.x456,29Skpredstavuje
sumu 301.151,- Sk, pričom priemerný mesačný zárobok navrhovateľky bol vypočítaný z rozhodného
obdobia I. štvrťroku 2003.

Odporca v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.01.2004 uviedol, že v celom rozsahu popiera
existenciu pracovnoprávnych nárokov uplatnených navrhovateľkou.

Súd vec prejednal a vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, svedkov - Ing. P. K., Ing. P. F.,
JUDr. J. G. a A. P., listinnými dôkazmi, a to: pracovnou zmluvou zo dňa 01.08.1986, dohodou o

zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.2002, dekrétom o funkčnom plate a odmene zo dňa 20.12.2002,
dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 10.02.2003, žiadankou o dovolenku zo dňa 07.02.2003,
sťažnosťou navrhovateľky zo dňa 19.06.2003, návrhom dohody o skončení pracovného pomeru
zo dňa 30.04.2003, dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 30.06.2003, mzdovým listomnavrhovateľky za rok 2002, platovým výmerom navrhovateľky zo dňa 02.06.2003, výplatnými páskami
navrhovateľky za február, marec, apríl, máj a jún 2003, mzdovým listom navrhovateľky za rok 2003,
potvrdenímopríjmochazrážkachnavrhovateľkyzaoktóber,november,december2002ajanuár,február

a marec 2003, upozornením navrhovateľky zo dňa 21.07.2003, sprievodnými listami navrhovateľky
zo dňa 30.03.2003, 21.07.2003, kolektívnou zmluvou 2003 uzavretou medzi odporcom a odborovou
organizáciou dňa 20.12.2002 spolu s jej dodatkami, pracovným poriadkom odporcu ev.č. S01-VÚZ-2003
zo dňa 01.07.2003, organizačným poriadkom odporcu ev.č. S02-VÚZ-2002 zo dňa 27.05.2002,
organizačným poriadkom odporcu ev.č. S02-VÚZ-2003 zo dňa 01.05.2003, zmluvou o predaji podniku

č. 2201/2002 zo dňa 14.01.2003, oznámením odporcu F. N. M. č. 120/9/2003 zo dňa 14.02.2003,
listom odporcu o odovzdaní účtovnej uzávierky odporcu Ministerstvu hospodárstva zo dňa 19.02.2003,
interným listom odporcu č. 10/13/Ka zo dňa 07.02.2003, interným listom odporcu č. 10/152/2003/Ka
zo dňa 16.06.2003, listom riaditeľa odporcu Ministerstvu hospodárstva zo dňa 20.03.2002, postúpením
anonymnej sťažnosti Ministerstvom hospodárstva odporcovi zo dňa 08.05.2002, odpoveďou odporcu
na anonymnú sťažnosť Ministerstvu hospodárstva zo dňa 09.05.2002, zápisnicou o prešetrení sťažnosti

Ministerstva hospodárstva zo dňa 15.10.2001, výpisom z obchodného registra spoločnosti V. Ú. Z.
a.s., IČO: XX. XXX. XXX,. výpisom z obchodného registra spoločnosti P. Z. a.s., IČO: XX. XXX. 609,
pripojeným spisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I spoločnosti P. Z. a.s., IČO: XX
XXX XXX., výpisom z registra záujmových združení právnických osôb na odporcu a ostatným spisovým
materiálom, na základe čoho mal súd preukázaný nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľka bola zamestnaná u právneho predchodcu odporcu - štátnej príspevkovej organizácie V.
Ú.Z.od01.08.1986akoodbornýasistent.Pracovnázmluvaadohodnutépracovnéamzdovépodmienky
navrhovateľky boli na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy niekoľkokrát písomne zmenené,
naposledy dohodou zo dňa 01.04.2002, uzatvorenou na dobu neurčitú, podľa ktorej sa s účinnosťou

od 01.04.2002, zmenilo pracovné zaradenie navrhovateľky a to na ekonomicko - obchodný námestník
a riaditeľ divízie ekonomiky. Následným Dekrétom o funkčnom plate a odmene zo dňa 20.12.2002 bol
navrhovateľke, s účinnosťou od 01.01.2003, určený mesačný funkčný plat v sume 40.000,- Sk, v súlade
so zákonom č. 313/2001 Z.z. o verejnej službe.
Dňa 01.02.2003, nadobudla účinnosť Zmluva o predaji podniku č. 2201/2002 zo dňa 14.01.2003,

uzatvorená podľa zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení
neskorších predpisov, na základe ktorej odporca nadobudol vlastnícke práva k majetku uvedenej
príspevkovej organizácie a prešli naň podľa čl. II. bod 6 tejto zmluvy aj práva a povinnosti, vyplývajúce z
pracovno - právnych vzťahov zamestnancov s tým, že priamo v zmluve o predaji podniku je vymedzené,
že predaj nie je dôvodom pre postup zamestnávateľa podľa § 63 ods 1 písm. a/ a b/ Zákonníka

práce, tj. predajom podniku nedošlo k organizačným zmenám, ktoré by mali za následok nadbytočnosť
zamestnancov.
Odporca v zastúpení Ing. P. K., povereným vedením ústavu, predložil dňa 07.02.2003 navrhovateľke
dohodu o zmene pracovnej zmluvy bez uvedenia dátumu, kde s účinnosťou od 10.02.2003 na dobu
neurčitú, sa mení jej pracovné zaradenie na zástupcu riaditeľa divízie ekonomiky. Navrhovateľka

uvedenú dohodu o zmene pracovnej zmluvy nepodpísala. Bezprostredne na to jej odporca doručil Ing.
P. K. ako priamym nadriadeným podpísaný dovolenkový lístok, vystavený dňa 07.02.2003, z ktorého
vyplýva, že navrhovateľka žiada o dovolenku na zotavenie od 10.02.2003 do 21.02.2003 v rozsahu
10 pracovných dní. Navrhovateľka s nástupom na dovolenku nesúhlasila a žiadanku o dovolenku
nepodpísala. Ing. K. zároveň vydal nariadenie pre strážnu službu - Intrený list z 07.02.2003, ktorým

zakázal navrhovateľke vstup do areálu VÚZ Bratislava od 07.02.2003 od 18.30 hod. do 24.02.2003 do
07.55 hod. a to nielen ako pracovníčke ústavu ale aj ako návštevníkovi ústavu.
Navrhovateľka po ukočení uvedenej doby sa dostavovala do práce, marci 2003 odpracovala 8
pracovných dní a 13 dní čerpala dovolenku, v mesiaci apríl 2003 odpracovala 5 pracovných dní a 15 dní
čerpala dovolenku, mesiaci máj bola navrhovateľka práceneschopná, v mesiaci jún bola navrhovateľka

od 01. - 13.06.2003 práceneschopná, odpracovala 5 pracovných dní a 5 dní čerpala dovolenku.
Odporcom bol vypracovaný písomný návrh dohody o skončení pracovného pomeru navrhovateľky podľa
ust. § 60 Zákonníka práce ku dňu 30.04.2003. K tejto dohode medzi účastníkmi neprišlo.
Po nástupe navrhovateľky do práce po skončení jej práceneschopnosti (od 01.05. do 13.06.2003),
oznámil odporca navrhovateľke, interným listom zo dňa 16.06.2003, že ku dňu 01.05.2003 zanikla

funkcia riaditeľa divízie ekonomiky, a to organizačnou zmenou ku dňu 01.05.2003 a vzhľadom k tomu, že
nebolo doposiaľ vyriešené ďalšie pracovné zaradenie navrhovateľky, boli jej týmto listom uložený výkon
konkrétnych pracovných činností, ktoré mala navrhovateľka vykonávať a to najdlhšie do 30.06.2003 s
tým, že uložené práce súvisia s výkonom jej funkcie riaditeľky divízie ekonomiky.Následne bol navrhovateľke predložený platový výmer s dátumom 02.06.2003, ktorým jej bol upravený
základný mesačný plat v profesii technický pracovník, referent s účinnosťou od 01.06.2003 na 10.000,-
Sk mesačne a v ktorom sa uvádzalo, že tento plat sa jej priznáva po vzájomnej dohode. Napriek tomu,

že s úpravou platu nesúhlasila a k žiadnej dohode o zmene platu nedošlo, s účinnosťou od 01.06.2003
jej bol vyplácaný plat podľa tohto platového výmeru.
Na interný list zo dňa 16.06.2003 navrhovateľka reagovala tak, že vyzvala odporcu riešiť jej pracovno
- právny vzťah podľa Zákonníka práce a listom zo dňa 19.06.2003 podala sťažnosť adresovanú
predsedovi predstavenstva odporcu na porušovanie ust. § 13 Zák. práce odporcom. Na uvedenú

sťažnosť predseda predstavenstva odporcu nereagoval.
Dňa30.06.2003účastníciuzatvorilipísomnúdohoduoskončenípracovnéhopomerukudňu30.06.2003,
bez uvedenia dôvodu.
Následnými listami zo dňa 30.06.2003 a 21.07.2003, ktoré navrhovateľka zaslala predsedovi
predstavenstva odporcu, upozorňovala na uvedený postup zamestnávateľa, trvala na riešení sťažnosti
zo dňa 19.06.2003. Listom zo dňa 21.07.2003, ktorý adresovala Ing. P. K., upozorňovala na nesprávne

vyúčtovanie mzdy za mesiac jún 2003, žiadala o jej doplatenie, vyplatenie náhrady mzdy za 10 dní
dovolenky, ktorá jej bola nariadená od 10.02.2003 do 21.02.2003 v rozpore so Zák. práce a ktorú do
skončenia pracovného pomeru už nemohla vyčerpať.

V konaní vypočutý svedok Ing. P. K., ktorý je od 05.03.2003 generálnym riaditeľom odporcu (od februára

2003 najskôr poverený vedením ústavu), bol priamym nadriadeným navrhovateľky.
Svedok najskôr uvádzal, že sa s navrhovateľkou dohodol ohľadom skončenia pracovného pomeru,
pričom boli stanovené dva termíny uzavretia tejto dohody. Jeden termín sa nezrealizoval kvôli pracovnej
neschopnosti navrhovateľky, ale po jej ukončení prišlo medzi účastníkmi k dohode o skončení
pracovného pomeru, pričom k žiadnym nezhodám ohľadom dohody o skončení pracovného pomeru pri

rokovaniach s navrhovateľkou nedochádzalo.
Uviedol, že navrhovateľka po privatizácii VÚZ prejavovala nesúhlas s ďalším smerovaním odporcu
a v tejto súvislosti viedli viacero rokovaní, či už medzi štyrmi očami alebo za prítomnosti ďalších
zamestnancov, ohľadom skončenia jej pracovného pomeru ako aj iných záležitostí, a to atmosféry na
pracovisku,postojunavrhovateľkykspomínanýmzmenám,odovzdávaniuagendyapod.,nakoľkotakéto

vystupovanie navrhovateľky vytváralo nepriaznivú situáciu na pracovisku.
Ohľadom skutkových okolností ukončenia pracovného pomeru navrhovateľky, si svedok spočiatku
nepamätal, že by navrhovateľka namietala niečo v súvislosti s ukončením pracovného pomeru, keďže
dôvodom jeho skončenia bol postoj navrhovateľky a jej kritika riadiacej činnosti odporcu. Zároveň
však uviedol, že zotrvanie navrhovateľky v pracovnom pomere nebolo možné aj z toho dôvodu, že

v danom čase navrhovateľka bola riadiacim zamestnancom spoločnosti P. Z., a.s., čo v tom čase
bola konkurenčná firma a preto bolo nezlúčiteľné, aby navrhovateľka pracovala súčasne v dvoch
konkurenčných spoločnostiach. Tiež uviedol, že po privatizácii bola navrhovateľka v postavení riaditeľa
ekonomickej divízie a pred privatizáciou zároveň aj štatutárnym zástupcom odporcu.
Potvrdil, že nerokoval s navrhovateľkou o preradení na inú funkciu a neprišlo ani k dohode o zmene

pracovného zaradenia navrhovateľky a ani nebola navrhovateľke ponúknutá nejaká iná práca, nakoľko
vedenie odporcu a ani navrhovateľka, nemali záujem, aby bola naďalej u odporcu zamestnaná. Z týchto
dôvodov svedok ani nehovoril s navrhovateľkou o odstupnom, či už sám alebo v prítomnosti iných osôb.
Navrhovateľka v tomto období žiadne požiadavky ohľadom mzdových náležitostí nevzniesla a až po
nejakom čase sa písomne sťažovala ohľadom čerpania dovolenky, niekedy v období februára 2003,

na ktorom sa s navrhovateľkou dohodol, čo aj navrhovateľka podľa tvrdenia svedka akceptovala. Ďalej
uviedol, že potom, ako navrhovateľka po ukončení práceneschopnosti nastúpila do práce, prišiel s ňou
JUDr. G. sa uistiť, či na navrhovateľku nebude vyvíjaný nejaký nátlak. Hovorili spolu asi 10 minút, na čo
JUDr. G. odišiel, ale predmetom rozhovoru rozhodne nebola otázka odstupného alebo nejakých iných
finančných nárokov navrhovateľky.

Vydanie interných listov zo dňa 07.02.2003 (zákaz vstupu do areálu odporcu) a zo dňa 16.03.2003
(uloženie pracovných činností) svedok zdôvodňoval tým, že v areáli odporcu zároveň sídlila P. Z., a.s. a
svedokchcelzabrániť,abynavrhovateľkamalaprístupdoareáluVÚZ-PISRaabypracovalavP.Z.,a.s.,
z dôvodu, aby neprišlo k úniku informácií. Interný list zo dňa 16.03.2003 svedok vypracoval z dôvodu,

že v tom čase nebolo pracovné zaradenie navrhovateľky doriešené a bolo „nepredstaviteľné“, aby
navrhovateľka vykonávala prácu riaditeľky ekonomickej divízie, pričom bola medzi nimi ústna dohoda,
že jej pracovné zaradenie sa dorieši práve ukončením jej pracovného pomeru. Uviedol, že za danej
situácienemohlanavrhovateľkareálnevykonávaťpozíciuriaditeľadivízieekonomikyasvedokmalpocit,že bolo potrebné písomne vymedziť navrhovateľke konkrétny rozsah pracovných úloh, ktoré boli dôležité
anaktorýchmuzáležalo.Svedoktiežpotvrdil,ževrámciinternejsmerniceohľadomodmeňovania,vydal
navrhovateľke nový platový dekrét a to práve vzhľadom na pracovné zaradenie navrhovateľky z dôvodu,

že sa mu jej ohodnotenie v súvislosti s jej pracovným zaradením týmto spôsobom zdalo primerané, i
keď nevedel posúdiť, či je toto možné hodnotiť ako dohodu o zmene pracovných podmienok, no v tom
čase uvedený postup konzultoval s právnym zástupcom, ktorý mu ho odporučil.
Preto bol svedok kedykoľvek pripravený na rokovanie s navrhovateľkou ohľadom konkrétneho termínu
uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru a vzhľadom na tieto rokovania, neukončil s

navrhovateľkou jej pracovný pomer výpoveďou alebo okamžitým zrušením lebo veril, že dôjde k dohode
o skončení pracovného pomeru. Svedok odmietol tvrdenie, že by postup odporcu, predchádzajúci
uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou, bolo možné nazvať šikanovaním,
hoci pripustil, že štandartným tento postup tiež nebol. Uviedol, že v prípade navrhovateľky bol v
zásade neštandartný jej pracovný pomer a to tým, že bola otvoreným kritikom privatizácie VÚZ, ďalšieho
smerovania odporcu a činnosti nového vedenia a svoju pracovnú činnosť smerovala k P. Z., a.s..

Svedok Ing. P. F., člen predstavenstva a generálny riaditeľ P. Z. a.s. uviedol, že navrhovateľku pozná,
ako členku predstavenstva spoločnosti P. Z., a.s., v mene ktorej sa zúčastnil rokovaní o uzatvorení
zmlúv ohľadom nájmu priestorov odporcu pre P. Z., a.s. a na ktorých zastupoval odporcu I.. K. a
navrhovateľka, ktorá z titulu svojej pracovnej pozície mala na starosti ekonomickú agendu. Nikto iný

pri týchto rokovaniach nebol. Pri týchto rokovaniach bol podľa vyjadrenia svedka zrejmý psychický
nátlak zo strany Ing. K. na navrhovateľku, kvôli urýchlenému ukončeniu jej pracovného pomeru u
odporcu tým, že uzatvorenie nájomných zmlúv v zásade podmieňoval práve ukončením pracovného
pomeru navrhovateľky u odporcu. Svedok tento nátlak videl aj v arogantnom vystupovaní Ing. K. voči
navrhovateľke. Svedok uviedol, že takýto spôsob komunikácie pozná zo svojej manažérskej činnosti a

vie, že takýto prístup dokáže človeka výrazne zneistiť. Tiež uviedol, že navrhovateľka sa jednoznačne
vyjadrila, že chcela naďalej zotrvať v pracovnom pomere u odporcu a nakoľko jej prácu svedok
poznal vedel, že to bolo z jej pocitu zodpovednosti za pracovnú agendu, ktorú u odporcu vykonávala.
Nepovažoval za problém, že navrhovateľka bola štatutárom v P. Z., a.s. a zároveň v riadiacej funkcii
u odporcu, ako konkurenčného subjektu.

Svedok JUDr. J. G. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že navrhovateľku pozná ako členku
predstavenstva spoločnosti P. Z., a.s., ktorú ako advokát zastupuje. Z titulu zastupovania P. Z., a.s. vedie
s odporom v súčasnosti dva súdne spory, ktoré nie sú právoplatne ukončené.
V roku 2003, v čase keď prebehla privatizácia odporcu, svedok dochádzal do areálu odporcu za svojim

klientom, ktorý tam mal sídlo. Navrhovateľka ho oslovila ako právnika so žiadosťou o poskytnutie právnej
pomoci,vsúvislostispostupomodporcupriskončeníjejpracovnéhopomeru.Keďnavrhovateľkaopísala
danú situáciu a to, že bolo zrušené organizačnými zmenami jej pracovné miesto, svedok nechápal,
ako mohol odporca pri riešení tohto pracovnoprávneho vzťahu nepostupovať podľa Zákonníka práce.
Nechápal, prečo odporca po zrušení pracovného miesta navrhovateľky jej neponúkol adekvátnu prácu

a v tomto smere s ňou nerokoval, ale v podstate sa snažil ju preradiť na nejaké referentské miesto.
Neveril, že za takýchto okolností, keďže ako advokát zastupuje aj v pracovnoprávnych sporoch, nebola
daná narhovateľke výpoveď z organizačných dôvodov s vyplatením odstupného. Následne sa spolu s
navrhovateľkou zúčastnil aj rokovania s Ing. K., niekedy v lete, v mesiacoch jún, júl roku 2003. Uviedol,
že toto stretnutie bolo pred skončením pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu práve preto, že ako

právnik chcel pomôcť navrhovateľke, aby sa konflikt medzi ňou a zamesntávateľom vyriešil zmierlivo.
Po tomto stretnutí sa už s Ing. K. nestretol.
Uviedol, že pri rokovaní bol prekvapený prístupom Ing. K., ktorý na navrhovateľku vyvíjal nátlak tým,
že odmietal možnosť sa dohodnúť s tým, že pracovný pomer bude rozviazaný tak, ako chce Ing. K..
Preto keby svedok vedel, že zo strany Ing. Klama nebude záujem na serióznom rokovaní, ani by na

toto rokovanie nešiel. O organizačných zmenách u odporcu vedel od navrhovateľky, ale ich existenciu
nespochybňovalaniIng.K.,nakoľkotobolzákladichrokovania.Podľavyjadreniasvedka,navrhovateľka
chcela zotrvať v pracovnom pomere u odporcu, pokiaľ by jej bolo ponúknuté adekvátne pracovné miesto
a mzdové ohodnotenie vzhľadom na jej kvalifikačné predpoklady a dlhoročnú prax. V opačnom prípade
bola zmierená s tým, že ukončí pracovný pomer. Svedok uviedol, že až následne s odstupom asi dvoch

rokov sa náhodne dozvedel, že navrhovateľka dala výpoveď a odišla zo zamestnania u odporcu, z čoho
bol rozčarovaný práve preto, že si skutkové okolnosti dobre pamätá, nakoľko s takýmto neústretovým
prístupom zo strany zamestnávateľa, sa pri obdobných rokovaniach ešte nestretol. Svedka prekvapilo,že za danej situácie Ing. K. presadil, že navrhovateľka nakoniec odišla zo zamestnania u odporcu, i keď
nevedel, či jej bolo vyplatené odstupné alebo nie.

Svedkyňa A. P., zamestnaná u odporcu od roku 1981 - 1990 a potom od roku 1993 doposiaľ,
naposledy ako vedúca oddelenia personalistiky a vzdelávania, vo svojej svedeckej výpovedi uviedla,
že navrhovateľka skončila pracovný pomer u odporcu podľa § 60 Zák. práce dohodou k 30.06.2003,
ktorej písomné vyhotovenie pripravila, nakoľko jej to vyplýva z pracovnej náplne a v takýchto prípadoch
pripravuje personálne podklady a pripravovala nejaké podklady kvôli tomuto sporu aj pre právneho

zástupcu odporcu.
Konkrétne skutkové okolnosti a časové súvislosti si vzhľadom na odstup času svedkyňa nepamätala.
Uviedla, že v tomto prípade, niekedy v lete, jej riaditeľ Ing. K. prikázal pripraviť písomné vyhotovenie
dohody o skončení pracovného pomeru pre navrhovateľku, ktorú má v podstate v počítači a
takúto písomnosť prispôsobí na konkrétny prípad a zamestnanca. Nevedela uviesť, či to bolo deň
skončenia pracovného pomeru, alebo nejakú dobu predtým, či bola prítomná pri podpisovaní tejto

dohody navrhovateľkou a riaditeľom ani to, či boli v prípade navrhovateľky v dohode o skončení
pracovnéhopomeru,okremuvedenia§60Zák.práce,uvedenéajkonkrétnedôvody,pretožepodobných
personálnych dokladov vybavuje veľké množstvo. V niektorých prípadoch zvykla byť oboznámená s
okolnosťami, prípadne problémami a dôvodmi skončenia pracovného pomeru s inými zamestnancami,
keď sa to týkalo jej práce, ale nebolo to vždy. Pokiaľ dôvody neboli uvedené priamo v žiadosti o

skončení pracovného pomeru alebo v podobných dokladoch, tak sa zväčša spýtala zamestnanca na
dôvod skončenia pracovného pomeru, no v prípade navrhovateľky si nepamätala, či sa pýtala na dôvod
skončenia pracovného pomeru priamo jej alebo niekoho iného, no podľa svedkyne dôvodom bolo to,
že pracovala v inej firme a tento dôvod uviedol riaditeľ Ing. K. keď „komentoval“ skončenie pracovného
pomeru navrhovateľky asi tak, že „navrhovateľka pracuje v inej firme“. Bližšie okolnosti skončenia

pracovného pomeru navrhovateľky riaditeľ Ing. K. neuviedol a svedkyňa sa o dôvodoch skončenia
pracovného pomeru navrhovateľky, bližšie neinformovala.

Svedkyňa pripustila, že podľa formy, zrejme pripravovala k podpisu aj písomné vyhotovenie dohody o
skončení pracovného pomeru datovanej dňa 30.04.2003 a určite pripravovala aj návrh dohody o zmene

pracovnej zmluvy s účinnosťou od 10.02.2003.
Svedkyňa ďalej uviedla, že v období roka 2003 došlo u odporcu k organizačným zmenám a k zmene
organizačnej štruktúry odporcu, následkom čoho sa menil aj organizačný poriadok, z ktorého by sa dalo
zistiť, či dôvodom zmeny pracovného zaradenia navrhovateľky bolo, že došlo k zrušeniu jej pracovného
miesta. Podľa zmenenej organizačnej schémy bola zrušená predchádzajúca divízia ekonomiky, ktorej

bola navrhovateľka riaditeľkou a podľa tejto zmenenej organizačnej schémy už neexistovala divízia, ale
iba ekonomický úsek, ktorý v predchádzajúcom období podliehal divízie ekonomiky.
Svedkyňa potvrdila, že prišlo k zmene platu navrhovateľky, lebo vypracovávala nový platový dekrét
niekedy vo februári 2003, keď prebiehala privatizácia, ešte pred skončením pracovného pomeru
navrhovateľky, ale nevedela z akého dôvodu. V tom období navrhovateľka čerpala dovolenku a bola

práceneschopná.

Z výsluchu navrhovateľky súd ďalej zistil, že v roku 2003 mala nevyčerpaných asi 30 dní dovolenky
z obdobia roku 2002, pričom o čerpanie dovolenky od 10.02.2003 do 22.02.2003, nežiadala a ani s
nástupom na ňu nesúhlasila, ale bola jej určená odporcom, ktorý jej predložil dovolenkový lístok, ktorý

nepodpísala. Zároveň ju požiadal, aby odovzdala kľúče od kancelárie a agendu, s ktorou pracovala a
interným rozhodnutím nariadil, aby jej bolo zakázané vstúpiť na pracovisko. Ďalej čerpala dovolenku v
období mesiacov marec a apríl 2003. V mesiacoch máj - jún 2003 do 15.06.2003 bola práce neschopná.
Po ukončení práce neschopnosti pracovala 5 dní a do 30.06.2003 požiadala o dovolenku, ktorú čerpala
do skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľka uviedla, že svedkyňa P. je dlhoročnou priateľkou

navrhovateľky a vedela o mnohých veciach, o ktorých navrhovateľka s ňou hovorila, avšak je logické, že
ako terajší zamestnanec ich nemôže uvádzať z jej pozície ako personalistky, čo ovplyvnilo aj jej výpoveď
pred súdom.

Právna zástupkyňa navrhovateľky v konaní najskôr namietala platnosť dohody o skončení pracovného

pomeru zo dňa 30.06.2003, z dôvodu nezákonného postupu odporcu pri jej uzatváraní, pričom súd
musí vyriešiť určenie neplatnosti dohody ako otázku predbežnú. Následne však na tomto vyjadrení,
ako na mylnom netrvala a uviedla, že je nesporé, že k skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky
k 30.06.2003 došlo platne dohodou, ktorej platnosť nebola napadnutá samostatnou žalobou na súde,no trvala na tom, že skutočným dôvodom pre uzavretie tejto dohody boli organizačné dôvody na
strane odporcu ako zamestnávateľa, ktoré však odporca v dohode o skončení pracovného pomeru
odmietol uviesť. Uviedla, že aj z vyjadrenia právneho zástupcu odporcu, že „dôvodom ponúknutia inej

práce, ktorú navrhovateľka odmietla, boli organizačné dôvody“ je zrejmé, že organizačné dôvody boli aj
dôvodom uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru. Navrhovateľke pritom žiadna iná práca
ponúknutá nebola. Namietala dôvod ukončenia pracovného pomeru navrhovateľky, uvádzaný svedkom
Ing. K. a to, že bola členkou predstavenstva spoločnosti P. Z., a.s.. V tejto súvislosti právna zástupkyňa
navrhovateľky poukázala na v tom čase platnú právnu úpravu v zmysle ust. § 6 v tom čase platného

Zákonníka práce, v nadväznosti na vymedzenie zárobkovej činnosti, ako ju definuje zákon č. 413/2002
Zb., v zmysle ktorého nie je touto činnosť člena štatutárneho orgánu.
Na základe singulárnej sukcesie prešli všetky práva a povinnosti z pracovno - právneho vzťahu na
právneho nástupcu. Navrhovateľka v danom čase pracovala ako riaditeľka divízie ekonomiky a v
súvislosti s prebiehajúcou privatizáciou mala pripraviť a riadne odovzdať potrebné podklady, pričom
ostatní vedúci zamestnanci ukončili pracovný pomer výpoveďou z dôvodu organizačných zmien sčasti s

predchádzajúcim zamestnávateľom a sčasti s jeho právnym nástupcom a bolo im vyplatené odstupné.
Navrhovateľka by akceptovala ukončenie pracovného pomeru za rovnakých podmienok ako ostatní
vedúci zamestnanci s tým, že jej malo byť vyplatené odstupné.
Ďalej uviedla, že mzdové náležitosti navrhovateľky neboli upravené dohodou účastníkov, ale
jednostranne, podľa interného predpisu Platovým výmerom zo dňa 02.06.2003, čo pokladá za

nezákonný postup a vydaný platobný výmer vo vzťahu k navrhovateľke je bezpredmetný, keďže neprišlo
k dohode o zmene pracovnej zmluvy. A hoci sa na navrhovateľku ako zamestnankyňu odporcu po
privatizácii odporcu prestal vzťahovať zákon o verejnej službe, neprestal platiť zákonník práce a odporca
bol povinný postupovať pri výkone práv a povinností z pracovno - právneho vzťahu v súlade s ním, ako
aj s platnou kolektívnou zmluvou.

Ohľadom čerpania dovolenky v období od 10.02.2003 do 21.02.2003, právna zástupkyňa navrhovateľky
poukazovala na to, že nie je možné vyslanie zamestnanca na dovolenku považovať za riadny výkon
práva zamestnanca čerpať dovolenku v súlade s ust. Zák. práce, pričom uloženie navrhovateľke, aby
čerpala v tomto období dovolenku zo strany odporcu bolo iba účelové, aby mohol zmariť výkon práce
navrhovateľky v súvislosti s prebiehajúcou privatizáciou, nakoľko ani žiaden plán dovoleniek, v súlade

s ktorým by navrhovateľka mala v tomto období čerpať dovolenku nebol u odporcu prijatý. Podľa v tom
čase platnej kolektívnej zmluvy sa zamestnávateľ zaviazal určiť celoústavnú dovolenku, iný záväzok z
kolektívnej zmluvy v súvislosti s čerpaním dovoleniek zamestnancom nevyplýva.

Právny zástupca odporcu vo veci uviedol, že podľa ust. § 76 Zák. práce je nárok navrhovateľky na

vyplatenie odstupného bezpredmetný, nakoľko nedošlo k skončeniu pracovného pomeru za podmienok,
ktoréZákonníkprácepredpokladánavyplatenieodstupnéhoposkončenípracovnéhopomeru.Ohľadom
dôvodovskončeniapracovnéhopomerunavrhovateľkyzdôvodňovalpostupodporcutým,žeakovyplýva
z výpisu z obchodného registra, spoločnosť P. Z., a.s. bola založená dňa 16.11.2000 ako podnikateľský
subjekt a teda navrhovateľka nemôže tvrdiť, že jej činnosť bola iba formálna, pričom navrhovateľka bola

od 10.04.2003 zvolená za členku predstavenstva spoločnosti P. Z., a.s., čo bol dôvod pre skončenie
pracovného pomeru u odporcu. Neskôr svoju argumentáciu zmenil keď uviedol, že navrhovateľka
bola členkou predstavenstva spoločnosti P. Z. a.s. už od 2001, vzhľadom k čomu skutočne existoval
dôvod preto, aby s ňou zamestnávateľ okamžite zrušil pracovný pomer, čo však odporca neurobil
z dôvodu, že sa jednalo o dlhoročnú zamestnankyňu, a práve preto v jej prípade nemožno hovoriť

o žiadnom zlom zaobchádzaní. Je pravdou, že s niektorými ostatnými vedúcimi zamestnancami bol
ukončený pracovný pomer výpoveďou z organizačných dôvodov a pokiaľ navrhovateľka mala záujem
na tom, aby takýmto spôsobom bol ukončený pracovný pomer aj s ňou, mohla počkať a nemusela
pristúpiť k dohode o skončení pracovného pomeru, čo je dvojstranný právny úkon. Tiež je pravdou, že
u odporcu došlo k organizačnej zmene a odporca nepopiera, že v danom čase existovali organizačné

dôvody na strane zamestnávateľa, čo napokon potvrdil aj svedok Ing. P. K., avšak pracovný pomer
navrhovateľka neukončila s odporcom z týchto dôvodov, ale z dôvodu, že vykonávala činnosť pre
konkurenčnú spoločnosť P. Z., a.s., čím bol daný aj dôvod pre okamžité zrušenie pracovného pomeru,
čo však odporca nevyužil, nakoľko je to jeho oprávnenie a dobrá vôľa. To, že v čase skončenia
pracovného pomeru navrhovateľky došlo k organizačnej zmene, je zrejmé aj zo skutočnosti, že prebehla

privatizácia, avšak hlavným dôvodom skončenia pracovného pomeru neboli organizačné dôvody, ale
práve konkurenčná činnosť navrhovateľky. Organizačná zmena k 01.05.2003 bola vykonaná v súlade
so Zákonníkom práce rozhodnutím predstavenstva. Pokiaľ dochádza k dohode o skončení pracovného
pomeru z organizačných dôvodov, táto skutočnosť, resp. tento dôvod má byť v dohode uvedený,pričom v predmetnej dohode sa tento dôvod neuvádza a preto navrhovateľka nemôže tvrdiť, že došlo k
dohode o skončení pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien. Pracovné miesto navrhovateľky
bolo zrušené, avšak odporca ako zamestnávateľ ponúkol navrhovateľke k 01.05.2003 v súvislosti s

organizačnou zmenou iné pracovné miesto, a to prácu referenta, ktoré navrhovateľka odmietla, preto
navrhovateľke nevznikol zákonný nárok na vyplatenie odstupného, ako sa ho domáha. Dohoda o
skončení pracovného pomeru zo dňa 30.06.2003 nebola napadnutá na súde žalobou, vzhľadom k čomu
ide o platné skončenie pracovného pomeru a súd nemôže v tomto konaní jeho platnosť preskúmavať
ani ako otázku predbežnú a tohto dôvodu bol pracovný pomer skončený dohodou k 30.06.2003. Ani z

výpovedí svedkov nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by preukazovala tvrdenie, že dôvodom skončenia
pracovného pomeru navrhovateľky boli organizačné dôvody, pretože žiaden zo svedkov sa jednoznačne
nevedel vyjadriť, čo bolo dôvodom rozviazania pracovného pomeru navrhovateľky.
Ohľadom uplatneného doplatku za nevyčerpanú dovolenku a vyplatenie doplatku mzdy za mesiac
jún 2003 právny zástupca odporcu najskôr uvádzal, že tieto nároky súd nedôvodné, nakoľko odporca
postupoval v súlade so zákonom. Neskôr uviedol, že návrh v časti doplatku mzdy za mesiac jún 2003 v

sume 7.340,- Sk odporca akceptuje, nakoľko je pravdou, že navrhovateľke mala byť vyplatená mzda z
funkčného platu na základe dekrétu zo dňa 20.12.2002 a výpočet uvedený navrhovateľkou je správny.
Následne však uviedol, že na odporcu sa do privatizácie k 01.02.2003 vzťahoval zákon o verejnej
službe a po privatizácii sa ohľadom mzdových náležitostí vzťahovali na navrhovateľku interné predpisy
odporcu a nie úprava podľa zákona o verejnej službe. Potom v súlade s týmito internými predpismi

o odmeňovaní zamestnancov bol navrhovateľke platovým dekrétom stanovený plat na 10.000,- Sk
mesačne a z toho dôvodu aj mzda za odpracované dni v mesiaci jún 2003 bola vypracovaná v súlade
s týmto platovým výmerom a tento nárok je bezpredmetný. V prípade nároku na preplatenie 10 dní
nevyčerpanej dovolenky právny zástupca odporcu uviedol, že nie je potrebný súhlas zamestnanca pre
čerpanie dovolenky, pričom dovolenku, ktorú navrhovateľka čerpala, mala riadne preplatenú a z toho

dôvodu tento nárok je bezpredmetný. Zamestnávateľ má právo určiť, kedy zamestnanec nastúpi na
dovolenku, čo sa stalo v prípade navrhovateľky, kedy zamestnávateľ jej určil čerpanie dovolenky vo
februári 2003, vzhľadom k čomu sa v tomto období nejednalo o prekážku na strane zamestnávateľa, ako
to tvrdí navrhovateľka, ale o čerpanie riadnej dovolenky navrhovateľkou, za ktorú jej bola aj vyplatená
náhrada mzdy. Plán čerpania dovoleniek odporca nemal vypracovaný a bol obsiahnutý v kolektívnej

zmluve platnej pre rok 2003 a nástup na dovolenku bol navrhovateľke určený na základe rozhodnutia
zamestnávateľa.
Právny zástupca odporcu žiadal návrh zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľka neuniesla dôkazné
bremeno a nepreukázala dôvodnosť uplatnených nárokov, okrem doplatku mzdy za mesiac jún 2003,
v časti odporca ktorej návrh uznáva. Nárok na doplatok mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2003

je nedôvodný, pretože ku dňu skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky nevyčerpaná dovolenka
navrhovateľky neexistovala. Navrhovateľke nárok na vyplatenie odstupného podľa kolektívnej zmluvy
platnej na rok 2003 nevznikol, pretože neboli preukázané zákonné predpoklady, a to skončenie
pracovného pomeru výpoveďou alebo dohodou z organizačných dôvodov, nakoľko v dohode o
rozviazaní pracovného pomeru organizačný dôvod nie je uvedený a navrhovateľka takúto dohodu

nemusela podpísať. Táto dohoda bola uzatvorená platne a k jej podpísaniu neprišlo z organizačných
dôvodov, ale predovšetkým z dôvodu, že navrhovateľka porušila pracovný poriadok a organizačný
poriadok, i keď v danom čase organizačné zmeny u odporcu prebiehali. Je pravdou, že navrhovateľke
bola ponúknutá práca referenta, ktorá síce obsahovala užšiu pracovnú náplň ako jej pôvodné pracovné
zaradenie, avšak túto navrhovateľka odmietla vykonávať. Výkon práce navrhovateľky bol nezlúčiteľný s

výkonom práce pre konkurenčnú spoločnosť, aby sa predišlo úniku informácií.

Podľa ust. § 1 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení zák. č. 408/2002 Z.z. (Zákonník práce), tento zákon upravuje
individuálnepracovnoprávnevzťahyvsúvislostisozamestnávanímfyzickýchosôbprávnickýmiosobami
alebo fyzickými osobami a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.

Podľa ust. § 47 ods. 1 Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer,
a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za
vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné
podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou,

b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej
zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.Podľaust.§43 ods.1Zákonníkapráce,vpracovnejzmluvejezamestnávateľpovinnýsozamestnancom
dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú:
a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma (opis pracovných činností),

b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto),
c) deň nástupu do práce,
d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Podľa ust. § 54 Zákonníka práce, dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa

zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej
zmluvy vyhotoviť písomne.

Podľa ust. § 55 ods. 1 Zákonníka práce, vykonávať práce iného druhu alebo na inom mieste, ako boli
dohodnuté v pracovnej zmluve, je zamestnanec povinný len výnimočne, a to v prípadoch ustanovených
v odsekoch 2 a 4.

Podľa ust. § 59 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť
a) dohodou,
b) výpoveďou,
c) okamžitým skončením,

d) skončením v skúšobnej lehote.

Podľa ust. § 60 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení
pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

Podľa ust. § 60 ods. 2 Zákonníka práce, dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a
zamestnanecuzatvárajúpísomne.Vdohodemusiabyťuvedenédôvodyskončeniapracovnéhopomeru,
ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných
zmien.

Podľa ust. § 60 ods. 3 Zákonníka práce, jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydá
zamestnávateľ zamestnancovi.

Podľa ust. § 76 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný
pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) a b) alebo dohodou z tých istých

dôvodov, a zamestnankyni, s ktorou zamestnávateľ skončí pracovný pomer v dôsledku uplatnenia
zákazu niektorých prác a pracovísk pre ženy, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej
v sume dvojnásobku ich priemerného mesačného zárobku podľa § 134.

Podľa čl. E, bod 4, písm. b/, bod druhý Kolektívnej zmluvy uzatvorenej medzi VÚZ a OO KOVO pri VÚZ

platnej na rok 2003, zamestnancom, s ktorými bude skončený pracovný pomer z dôvodov uvedených v §
63ods.1písm.a)ab)Zákonníkapráce,vyplatízamestnávateľokremodstupnéhopodľabodu4a),ďalšie
odstupné a to vo výške v závislosti od celkového počtu rokov odpracovaných v ústave (kumulatívne),
pri odpracovaní viac ako 10 rokov vo VÚZ 2 náosbok PMZ (priemerného mesačného zárobku).

Dôvodmi uvedenými v ust. § 63 ods. 1 písm. a/ a b/ Zák. práce, pre ktoré môže zamestnávateľ
so zamestnancom rozviazať pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou, je ak sa zrušuje alebo
premiestňuje zamestnávateľ alebo jeho časť a ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom
na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického
vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo iných organizačných

zmenách ( organizačné dôvody ).

Podľa ust. § 76 ods. 4 Zákonníka práce, odstupné vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného
pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa
zamestnávateľ nedohodne s uvoľňovaným zamestnancom na výplate odstupného inak.

Podľa ust.§ 100 ods.1 písm.a) Zákonníka práce zamestnancovi vzniká za podmienok ustanovených
týmto zákonom nárok na dovolenku za kalendárny rok alebo jej pomernú časť.Podľa ust.§ 101 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru
k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na
dovolenkuzakalendárnyrok,prípadnenajejpomernúčasť,akpracovnýpomernetrvalnepretržitepočas

celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval
prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.

Podľa ust.§ 102 Zákonníka práce, pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac
nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok.

Podľa ust.§ 103 ods.1 Zákonníka práce, základná výmera dovolenky je najmenej štyri týždne.

Podľa ust.§ 103 ods.2 Zákonníka práce, dovolenka vo výmere najmenej piatich týždňov patrí
zamestnancovi, ktorý do konca kalendárneho roka dovŕši aspoň 15 rokov pracovného pomeru po 18.
roku veku.

Podľa čl. G bod 2 Kolektívnej zmluvy uzatvorenej medzi VÚZ a OO KOVO pri VÚZ platnej na rok 2003,
výmera dovolenky zamestnancov sa zvyšuje o jeden týždeň nad výmeru stanovenú v ust. § 103 ods.
1 a 2 Zákonníka práce.

Podľa ust.§ 105 Zákonníka práce, zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny
rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa
prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za
kalendárny rok za každých 22 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom roku.

Podľa ust.§ 111 ods. 1 Zákonníka práce, čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so
zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom príslušného odborového
orgánu tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho
roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy
zamestnanca.

Podľa ust.§ 111 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže po dohode s príslušným odborovým
orgánom určiť hromadné čerpanie dovolenky, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov a
zlučiteľné so záujmom zamestnancov. Hromadné čerpanie dovolenky nesmie byť viac ako dva týždne
a v umeleckých súboroch z povolania štyri týždne. V divadle a v inej umeleckej ustanovizni, ktorej

predmetom činnosti je interpretovať hudobné diela, možno určiť hromadné čerpanie dovolenky v celej
výmere.

Podľa ust.§ 111 ods. 3 Zákonníka práce, ak sa poskytuje dovolenka v niekoľkých častiach, musí byť
aspoň jedna časť najmenej dva týždne, ak sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodne inak.

Čerpanie dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred. Toto
obdobie môže byť výnimočne skrátené so súhlasom zamestnanca.

Podľa ust.§ 116 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa ust.§ 116 ods. 2 Zákonníka práce, náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku možno
zamestnancovi poskytnúť len vtedy, ak nemohol vyčerpať dovolenku z dôvodu skončenia pracovného
pomeru.

Podľa ust.§ 116 ods. 3 Zákonníka práce, za dovolenku alebo jej časť, ktorú zamestnanec nemohol
vyčerpať, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa ust.§ 118 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú
prácu mzdu.

Podľa ust.§ 129 ods.1 a 3 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak.Pri skončení zamestnania vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v
deň skončenia zamestnania, ak sa nedohodli inak.

Podľa ust.§ 130 ods. 2 Zákonníka práce, mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v
pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve. S domáckym zamestnancom možno dohodnúť výplatu
mzdy aj za dodanie každej skompletizovanej pridelenej práce.

Podľa ust. § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej

len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v
rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
Podľa ust. § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období.

Podľa ust. § 134 ods. 4 Zákonníka práce, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.
Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že
priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku
na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca.
Podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky

na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu
mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Vychádzajúc potom z vykonaného dokazovania a zistených skutočností, posúdiac ich v zmysle
citovaných ustanovení zákona, dospel súd k záveru, že navrhovateľkou uplatňované mzdové nároky

sú v celom rozshu odôvodnené a to z nasledovných dôvodov.

Nárok na vyplatenie doplatku mzdy za odpracovanú dobu v mesiaci jún 2003 v sume 7.340,- Sk.,
je odôvodnený, nakoľko odporca ako zamestnávateľ si nesplnil základnú povinnosť vyplývajúcu mu
priamo z ustanovení Zákonníka práce ( § 47 ods.1, § 118 ), vyplatiť navrhovateľke dohodnutú mzdu

za vykonanú prácu v súlade s uzatvorenou pracovnou zmluvou a mzdovým dekrétom (Dekrétom o
funkčnom plate a odmene zo dňa 20.12.2002, ktorým bol navrhovateľke, s účinnosťou od 01.01.2003,
naposledy po vzájomnej dohode určený mesačný funkčný plat v sume 40.000,- Sk), napriek tomu, že
navrhovateľka si povinnosti vyplývajúce jej z pracovného pomeru riadne plnila. Bol nezákonný postup
odporcu, ktorým jednostranne zmenil dohodnuté mzdové podmienky, vydaním platového dekrétu, bez

toho aby sa účastníci o zmene mzdových podmienok dohodli z dôvodu, že podľa internej smernice o
odmeňovanívydanejodporcomavzhľadomnapracovnézaradenienavrhovateľky(uloženiepracovných
činností z 16.03.2003 ), sa mu jej ohodnotenie pre jej pracovné zaradenie zdalo primerané. Obsah a
vydanie interných predpisov musí zamestnávateľ vykonať tak, aby tým neboli porušené ustanovenia
predpisov, ktoré sa na daný pracovnoprávny vzťah vzťahujú ( v konkrétnom prípade ustanovenia

Zákonníka práce) a pokiaľ sú v rozpore s týmto prepisom, sú v tejto časti absolútne neplatné. Napokon
ani k zmene dohodnutého druhu práce neprišlo po vzájomnej dohode účastníkov a uvedený interný list z
16.03.2003, možno podľa jeho obsahu považovať iba za uloženie konkrétnych pracovných povinností v
rámci dohodnutého druhu práce, tj. obchodný námestník a riaditeľ divízie ekonomiky, v zmysle poslednej
dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.2002. Výška nedoplatku mzdy, tak ako ju vypočítala

a uplatnila navrhovateľka nebola v konaní sporná, t.j. za odpracovanú dobu v mesiaci jún 2003 41,25
hodín x 241,43,- Sk = 9.959,- Sk, po odpočítaní vyplatených 2.619,- Sk, doplatok mzdy je 7.340,- Sk.

Ohľadom nároku na vyplatenie náhrady mzdy za časť nevyčerpanej dovolenky, v rozsahu 10
dní, rovnako súd postup odporcu ako zamestanávateľa posúdil za nezákonný. Odporca tvrdil, že

navrhovateľka ku dňu skončeniu pracovného pomeru vyčerpala celú dovolenku na zotavenie na ktorú
jej vznikol nárok, nakoľko túto čepala v mesiaci február 2003 a aj ju mala riadne preplatenú, pričom
pre čerpanie dovolenky nie je potrebný súhlas zamestnanca a zamestnávateľ má právo určiť, kedy
zamestnanec nastúpi na dovolenku, čo sa stalo v prípade navrhovateľky, kedy zamestnávateľ jej určil
čerpanie dovolenky vo februári 2003 a preto sa nejednalo o prekážku na strane zamestnávateľa,

ako to tvrdí navrhovateľka. Takéto tvrdenie však nemá oporu v ust. § 111 ods. 1 Zákonníka práce v
zmysle ktorého síce čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ, no nie svojvoľne ale po prerokovaní
so zamestnancom a podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom príslušného
odborového orgánu, pričom je pri určovaní dovolenky povinný prihliadať tak na úlohy, ktoré zabezpečujev rámci svojej činnosti zamestnávateľ ale aj na oprávnené záujmy zamestnanca. Tiež mu zákon ukladá
povinnosť oznámiť uloženie čerpania dovolenky v súlade s ust. § 111 ods. 1 zamestnancovi aspoň 14
dní vopred a skrátiť toto obdobie môže len výnimočne a so súhlasom zamestnanca. V opačnom prípade,

ak zamestnávateľ v rozpore s týmto postupom určí zamestnancovi čerpanie dovolenky, zamestnanec
nie je povinný takéto „nariadenie“ dovolenky akceptovať. Odporca plán čerpania dovoleniek nemal
vypracovaný a nebol ani obsiahnutý v kolektívnej zmluve platnej pre rok 2003. V danom prípade neboli v
konaní preukázané žiadne dôvody (prevádzkové, vyplývajúce z charakteru práce navrhovateľky a pod.),
pre ktoré zamestnávateľ považoval za nevyhnuté určiť, navrhovateľke čepanie dovolenky v rozpore s

jej záujmom o poskytnutie dovolenky v uvedenej dobe. Za daných konkrétnych okolností, vzhľadom
aj na vydaný príkaz, ktorým zabránil navrhovateľke výkon dojednanej práce, vznikli tým prekážky na
strane zamestnávateľa a navrhovateľke vznikol z tohoto titulu nárok na vyplatenie náhrady mzdy. Potom
náhradamzdy,ktorábolanavrhovateľkevyplatenázadobu10dnívmesiacifebruár2003,bolanáhradou
mzdy z titulu podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce a nie v súvisloti s čerpaním dovolenky na zotavenie
( § 116 ods. 1). Vzhľadom k uvedenému vznikol navrhovateľke ku dňu skončenia jej pracovného pomeru

nárok na preplatenie náhrady mzdy za dobu 10 dní nevyčerpanej dovolenky podľa ust. § 116 ods. 2 v
nadväznosti na ust. § 103 ods.1 a 2 Zákonníka práce a čl. G bod 2 Kolektívnej zmluvy platnej na rok
2003, v sume vypočítanej z priemerného zárobku navrhovateľky, ktorý dosiahla v rozhodnom období I.
štvrťroku 2003 nasledovne: 10 dní x 7,5 hod. = 75 hod x 456,29 Sk priemerný mesačný zárobok, v I.
štvrťroku 2003, čo predstavuje sumu 34.221,-Sk.

Rovnako dôvodným bol aj nárok navrhovateľky na vyplatenie odstupného po skončení pracovného
pomeru z dôvodu organizačných zmien na strane zamestnávateľa, v dôsledku ktorých sa stala
navrhovateľka nadbytočnou (organizačné dôvody podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce). V konaní
bolo jednoznančne preukázané, že u odporcu došlo k 01.05 2003 k organizačným zmenám, pri ktorých

bolo zrušené pracovné miesto navrhovateľky a to funkcia riaditeľa divízie ekonomiky, čo v zásade ani
nebolo sporné a túto skutočnosť potvrdili svedkovia Ing. K. a P.. Sporným medzi účastníkmi bolo, že
uvedený dôvod v skutočnosti, nebol dôvodom uzatvorenej dohody o skončení pracovného pomeru
navrhovateľky ale tá skutočnosť, že navrhovateľka vyvýjala činnosť pre konkurenčnú spoločnosť. Za
zistených okolností sa však uvedený dôvod javí ako predstieraný zamestnávateľom, ktorý síce na jednej

strane zrušil pracovné miesto navrhovateľky a nemal záujem ju naďalej zamestnávať, no na druhej
strane tvrdil, že táto skutočnosť je nepodstatná, nakoľko dôvodom bola jej činnosť pre konkurenčnú
spoločnosť P. Z., a.s.. Z pripojeného registrového spisu spoločnosti P. Z., a.s. však vyplýva, že
navrhovateľka bola zakladajúcou členkou tejto spoločnosti a takmer nepretržite bola členkou jej orgánov,
tzn. od vzniku tejto spoločnosti vo februári 2001 a teda uvedený dôvod nenastal práve v tej dobe, kedy

účastníci uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru. Čo sa týka ponuky práce referenta, ktorá
však nezodpovedala vymedzeniu vhodnej práce ( § 55 Zák. práce ), v súvisloti s prípadnou výpoveďou
z dôvodu organizačných zmien, takáto ponuka zo strany odporcu v konaní nebola žiadnym spôsobom
preukázaná a navrhvoateľka odmietala, že by jej odporca ponúkol akékoľvek pracovné miesto. Napokon
samotná skutočnosť, že organizačné dôvody neboli v dohode o skončení pracovného pomeru uvedené,

v prípade, že sa preukáže, že boli dôvodom jej uzatvorenia, nie je vo vzťahu k vzniku nároku na
odstupné právne významné a je len dôkazom porušenia povinnosti zamestnávateľa tieto dôvody v
dohode uviesť, ako mu to ukladá ust. § 60 ods. 2 Zák. práce. Právnym dôvodom pre vznik nároku
na odstupné nie je uvedenie tohoto dôvodu v dohode o skončení pracovného pomeru, ale skutočná
existencia takéhoto dôvodu skončenia pracovného pomeru zamestnanca, rovnako ako by tento nárok

nevznikol len tým, že by v dohode organizačné dôvody uvedené boli, ale v skutočnosti by neexistovali.
Súd preto na základe vykonaného dokazovania mal za dostatočne preukázané, že dôvodom skončenia
pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu dohodou k 30.06.2003, bolo zrušenie jej pracovného
miesta k 01.05.2003, v dôsledku čoho sa stala nadbytočnou (organizačné dôvody) a preto jej v súlade
s ust. § 76 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s čl. E, bod 4, písm. b/, bod druhý Kolektívnej zmluvy

zo dňa 20.12.2002 platnej pre obdobie roku 2003 vznikol nárok na vyplatenie odstupného vo výške
štvornásobku priemerného mesačného zárobku za I. štvrťrok 2003 v sume 301.151,- Sk ( 660 hod. x
456, 29 Sk).

Potom celková suma ktorú súd navrhovateľke priznal z titulu nevyplatených mzdových nárokov po

skončení pracovného pomeru, konkrétne nevyplatenej mzdy za mesiac jún 2003, náhradu mzdy
za alikvotnú časť nevyčerpanej dovolenky v rozsahu 10 dní a štvormesačné odstupné predstavuje
342.712,- Sk (7.340,- + 34.221,-+ 301.151,- ).Podľa ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na
tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.

Podľa ust. § 599 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.

Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z
omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis ( § 517

ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka ).

Podľa ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou
bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Odporca sa dostal s peňažným plnením (výplata mzdy, náhrada mzdy a odstupného) do omeškania, a
preto súd priznal navrhovateľke úroky z omeškania z priznanej sumy v súlade s § 3 a 10 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z., a to odo dňa dňa podania žaloby 28.08.2003, nejdúc nad rámec návrhu, nakoľko
odporca sa do omeškania s vyplatením uvedených mzdových nárokov dostal ku dňu ich splatnosti,
ku dňu skončenia pracovného pomeru navrhovateľky, resp. k najbližšiemu výplatnému termínu, t.j. v

mesiaci júl 2003 (§ 129 a 130 Zák. práce), a to vo výške 17,6 % p.a. (výška základnej úrokovej sadzby
určenej NBS bola k 28.08.2003 8,8 % p.a.).

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal
vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva

proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Trovy konania vo veci úspešnej navrhovateľky pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh
na začatie konania vo výške 17.135,- Sk podľa položky 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a súd tomuto úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu

trov konania, nakoľko v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. mal v konaní plný úspech.

O trovách právneho zastúpenia úspešnej navrhovateľky súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1, § 149
ods. 1 veta prvá, § 151 ods. 1, § 151 ods. 2 a § 155 ods. 1 O.s.p. samostatným uznesením, nakoľko
právna zástupkyňa navrhovateľky sa na pojednávanie dňa 04.06.2007, na ktorom súd vyhlásil rozsudok

vo veci samej, nedostavila a ani trovy právneho zastúpenia do vyhlásenia rozsudku písomne nevyčíslila
s tým, že ich písomné vyčíslenie doručila súdu do troch dní od vyhlásenia rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie, a to do 15 dní na Okresný súd Bratislava III v 3
vyhotoveniach, o ktorom rozhodne Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha /§205 ods. 1 O.s.p./

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.