Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. august 2011

Súd: Okresný súd Košice okolie
Spisová značka: 10C/10/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7509210927
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7508210927.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu B. P., nar. XX.X.XXXX, bývajúceho v N. č. XXX, proti
žalovanému Združeniu Tupý vrch, občianske združenie, so sídlom v Štóse č. 146, v konaní o určenie
vzniku členstva v poľovníckom združení, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice
- okolie z 18. mája 2010, sp.zn. 10C/10/2009-72 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Predmetom konania je návrh žalobcu, aby súd určil, že mu vzniklo členstvo v združení Tupý vrch,
občianske združenie, dňom právoplatnosti rozsudku na tom základe, že po vzniku žalovaného združenia
Tupý vrch si podal žiadosť o členstvo v združení, pričom poukázal na skutočnosť, že je vlastníkom pôdy,
ktorá je združená v poľovnom združení s výmerou XX,X ha.

Okresný súd Košice-okolie rozsudkom z 18. mája 2010, sp.zn. 10C/10/2009-72 (ďalej len „súd prvého

stupňa“) určil, že žalobcovi B. P. vzniklo členstvo v žalovanom združení Tupý vrch, občianske združenie
Štós č. 146.

Ďalším výrokom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume
99,50 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca bol pôvodne členom
poľovníckeho združenia v poľovnom revíri pod Lastovičím vrchom. Po zániku tohto poľovníckeho
združenia a vzniku nového združenia s názvom združenie Tupý vrch, občianske združenie so sídlom

v Štóse, žalobca podal žiadosť za člena združenia a očakával, že bude prijatý za riadneho člena, lebo
bol držiteľom 5 ročného poľovného lístka a taktiež držiteľom zbrojného preukazu a držiteľom členského
preukazu Slovenského poľovníckeho zväzu. Zároveň novovzniknuté poľovné združenie užívalo a malo
združené aj jeho pozemky. Z rozhodnutia Obvodného lesného úradu v Košiciach z 18. augusta 2006,
číslo 2006/00309-3 Bč vyplýva, že do poľovného revíru Tupý vrch, občianske združenie, boli združené
pozemky drobivých vlastníkov, konkrétne aj lesné pozemky žalobcu s výmerou X,XXXX ha a X,XXXX

ha poľnohospodárskej pôdy. Žiadosť o prijatie za člena podal žalobca 14. augusta 2006. Zo zápisnice
zo zasadnutia Správnej rady občianskeho združenia z 11.10.2006 vyplýva, že správna rada posúdila
žiadosti nových členov, ktorí si zaslali prihlášku. Z bodu V. uznesenia vyplýva, že boli prijatí noví členovia,
medzi ktorými je aj žalobca. Dňa 16.10.2006 bolo spísané oznámenie, že dňa 14.8.2006 prijali žiadosť
žalobcu za člena združenia, ktorá je evidovaná pod číslom XX/XXXX. V zmysle stanov občianskeho
združenia členstvo v združení vzniká po právoplatnom rozhodnutí správnej rady o prijatí, zaplatení

členského vkladu a členského ročného poplatku so záväzkom dodržiavať zásady stanov občianskeho
združenia a jeho organizačného poriadku, z ktorých dôvodov žalovaný v uznesení uvádza, že žiadao vykonanie úhrady členského vkladu vo výške 2.000,- Sk a zároveň, aby sa žalobca oboznámil so
stanovami občianskeho združenia a jeho organizačným poriadkom s tým, že stanovy a organizačný
poriadok žalobcovi poskytne predseda občianskeho združenia. Výšku členského ročného poplatku

určuje správna rada po schválení rozpočtu. Žalovaný mal oznámenie doručiť žalobcovi prostredníctvom
pána F.. Po výpovedi pána F., že oznámenie nedoručoval, žalovaný tvrdil, že oznámenie bolo zaslané
riadnou poštou, čo zabezpečoval pán D.. Nevedel však doručenie preukázať a ani zdôvodniť, prečo u
žalobcu bol použitý iný spôsob doručovania, než u ostatných novoprijatých členov. Žalobca z vyššie
uvedených dôvodov na oznámenie nereagoval. Správna rada žalovaného na zasadnutí konanom

XX.XX.XXXX konštatovala, že žalobca nesplnil podmienky vzniku členstva, a to neuhradil členský vklad
a nepodpísal prehlásenie a záväzok dodržiavať stanovy, preto mu členstvo zaniklo.

Po takto vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa s poukázaním na ust. § 14 ods. 4 zák. č. 23/1962
Zb. a § 24 ods. 1, 2, 3 zák. č. 71/1967 Zb. uzavrel, že žalobca má prednostné právo na vznik členstva
v poľovníckom združení, lebo je vlastníkom pozemkov, ktoré sú na výkon poľovníctva prenajaté. Z
dokazovania mal však preukázané, že žalobcovi nebolo doručené oznámenie zo 16. októbra 2006 o

prijatí za člena poľovného združenia ani doručovateľom, ani poštou, preto naň nereagoval. Správna
rada na svojom zasadnutí 28. decembra 2006 neskúmala a neprešetrila, či žalobcovi bolo doručené
oznámenie o prijatí za člena zo 16. októbra 2006, iba konštatovala, že nesplnil podmienky vzniku
členstva. Na základe zisteného skutkového stavu mal súd za to, že žalobcovi vzniklo členstvo v
poľovnom združení na základe jeho žiadosti z augusta 2006 tak, ako to konštatovala aj správna rada

žalovaného, preto žalobe vyhovel.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi
priznal ich náhradu v sume 99,50 eur, ktorá predstavuje zaplatený súdny poplatok.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil a žalobu zamietol, prípadne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/, f/ O.s.p..

Na zdôvodnenie svojho odvolania žalovaný uvádza, že súd prvého stupňa svojím rozhodnutím a
spôsobom odôvodnenia napadnutého rozsudku prekročil rámec návrhu žaloby žalobcu. Žalobca totiž vo
svojomnávrhunazačatiekonaniavpetitežiada,abysúdurčil,žežalobcovivznikáčlenstvoužalovaného

dňom právoplatnosti rozsudku tohto súdu, preto žalovaný vytýka súdu prvého stupňa okolnosť, že sa
svojím rozhodnutím, a najmä odôvodnením, odklonil od návrhu žalobcu, ak súd rozhodol, že žalobcovi
vzniklo členstvo u žalovaného združenia Tupý vrch.

Ďalej žalovaný v odvolaní uvádza, že žalobca podal návrh na začatie konania na súd 28. augusta 2009
pretože mu nevzniklo členstvo na základe jeho druhej žiadosti o prijatie za člena z roku 2008, keďže

žalobca mal dostatočnú vedomosť o tom, že mu členstvo u žalovaného na základe jeho prvej žiadosti
zo 14. augusta 2006 zaniklo z dôvodu, že nesplnil podmienky dané stanovami združenia žalovaného, a
to z podania žalovaného z 19. mája 2008, čo žalobca uviedol aj vo svojom návrhu na začatie konania.
Túto okolnosť však súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nevyhodnocoval.

Ďalej žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že práva a povinnosti členov združenia žalovaného, vrátane

vzniku členstva u žalovaného boli upravené v stanovách združenia, ktoré boli po ich schválení na úrovni
Obvodného lesného úradu v Košiciach registrované 13. apríla 2006 Ministerstvom vnútra SR v zmysle
zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov a tieto stanovy u žalovaného platili v tomto znení do 31.
januára 2010 (v zmysle § 80 ods. 12 zák. č. 274/2009 Z.z.). V čase vydania napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa už platili nové stanovy združenia žalovaného, ktoré boli 11. marca 2010 registrované

Obvodným lesným úradom v Košiciach v zmysle nového Zákona o poľovníctve, a to zákona účinného od
1. septembra 2010, ktoré bez svojej viny nemohol žalovaný prvostupňovému súdu predložiť, nakoľko ichObvodnýlesnýúradKošicedotermínurozhodnutiasúduprvéhostupňažalovanémunedoručil.Žalovaný
poukazuje na to, že ani v stanovách z 13. apríla 2006, ani v stanovách z 11. marca 2010 nemá žalovaný
stanovenú povinnosť doručovať svoje rozhodnutia o prijatí za člena. Členovia združenia žalovanému

majú v tejto súvislosti však právo byť informovaní o rozhodnutiach prijatých správnou radou tak, ako to
upravuje časť stanov z 13.4.2006. V článku VI., bod 2 stanovy žalovaného určujú len jedinú výnimku
na pravidlo písomnosti, a to písomnú žiadosť uchádzača o členstvo. Preto sa žalovaný nestotožňuje s
výsledkami vyhodnotenia dokazovania súdom prvého stupňa v tom, že žalovaný nepreukázal doručenie
rozhodnutia o prijatí žalobcu za svojho člena na základe jeho žiadosti zo 14.8.2006. V tejto súvislosti

žalovaný poukazuje na to, že združenie žalovaného vzniklo v súlade so zákonom č. 83/1990 Zb. o
združovaní občanov, podľa ktorého nesmie byť nútený k združovaniu, k členstvu v združeniach, ani k
účasti na ich činnosti (§ 3). Preto na základe tejto zásady nevynucovania členstva, resp. dobrovoľnosti
združovania, aj v stanovách žalovaného nie je určená povinnosť žalovaného písomne informovať o
prijatí za člena združenia, nakoľko v prípade žalovaného ide jednoznačne o dobrovoľnú inštitúciu - ako
právnickú osobu, ktorá združuje svojich členov dobrovoľne. Preto správna rada žalovaného rozhodla na

svojom zasadnutí 11. októbra 2006, že písomne bude informovaný o prijatí za člena len jeden uchádzač,
a to pán Z. L.. Ostatní uchádzači o členstvo v združení žalovaného nemuseli byť o tom písomne
upovedomení, nakoľko túto povinnosť žalovanému jeho stanovy neurčovali. Tým, že si žalobca na jednej
strane podal 14.8.2006 písomnú žiadosť o členstvo v združení žalovaného, na strane druhej len pasívne
vyčkával, pokiaľ mu žalovaný doručí písomné rozhodnutie o prijatí za člena, pritom neurobil do svojej

písomnejurgenciez25.marca2008absolútneničktomu,abysaakýmkoľvekspôsobominformoval,ako
žalovaný naložil s jeho písomnou žiadosťou, má žalovaný za to, že žalobca mal dostatočnú vedomosť
o tom, že bolo jeho žiadosti o prijatie za člena vyhovené. Tento pasívny postoj žalobcu nie je zlučiteľný
ani s etickým kódexom poľovníka, nakoľko žalobca v danom prípade nepreukázal opravdivý záujem o
členstvo v združení žalovaného a nepreukázal tým ani naliehavý právny záujem na určení členstva u

žalovaného.

Žalovaný v odvolaní ďalej uvádza, že nakoľko žalobca nesplnil ani ďalšie podmienky prijatia za člena (v
zmysle článku VI. bod 2 stanov) združenia žalovaného, o ktorých mal preukázanú vedomosť z písomnej
ponuky žalovaného, aby sa ako vlastník spoločného poľovného revíru „Pod Lastovičím vrchom“, ktorý
je v užívaní žalovaného, prihlásil o členstvo v združení žalovaného, nakoľko túto písomnú ponuku

žalobca obdržal ešte pred podaním svojej písomnej žiadosti zo 14. augusta 2006, bol žalovaný nútený
následne na svojom zasadnutí konanom 28. decembra 2006 rozhodnúť o zániku členstva žalobcu,
keďže tento ďalšie podmienky prijatia za člena jeho združenia riadne nesplnil. Aj o tomto rozhodnutí mal
žalobca patričnú informáciu, keďže v roku 2008 podal svoju druhú písomnú žiadosť o prijatie za člena u
žalovaného, čo sám uviedol aj vo svojom návrhu na začatie konania. Preto sa žalovaný nestotožňuje s

názorom súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku fakticky priznal nárok
žalobcovi na členstvo u žalovaného retroaktívne so spätnou účinnosťou, a to podľa jeho žiadosti z
augusta 2006, aj keď to sám žalobca vo svojom návrhu na začatie konania nežiadal. Súd prvého stupňa
žiadnym spôsobom nevyhodnotil druhú žiadosť žalobcu podanú v roku 2008 a ani výsledok rozhodnutia
žalovaného vo veci tejto druhej žiadosti žalobcu, ktorou bola zápisnica zo zasadnutia správnej rady z

29. mája 2009, aj keď tento dôkaz bol súdu prvého stupňa predložený. Žalovaný zároveň nepovažuje
za správny ani samotný výrok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, ktorý je v rozpore s ust. §
80 písm. c/ O.s.p., navyše žalovaný má za to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal naliehavý
právny záujem na danej veci.

Ku odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil, ako vecne správny.

Vo vyjadrení žalobca uviedol, že pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca podal návrh na
začatie konania, pretože mu nevzniklo členstvo na základe jeho druhej žiadosti, tak skutočnosť je taká,
že druhá žiadosť bola podaná na návrh občianskeho združenia Tupý vrch v liste z 19. mája 2008, v
ktorom žalovaný reagoval na list žalobcu z 25. marca 2008, v ktorom urgoval odpoveď na prvú žiadosť

o prijatie za člena. Od tohto dátumu sa začal aj spor o členstvo v združení. V uvedenom liste žalobca
urgoval prijatie prvej žiadosti, čo aj z listu jasne vyplýva. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na stanovy z
13. apríla 2006, podľa ktorých žalovaný nemá povinnosť doručovať rozhodnutia, poukazuje žalobca na
nedoriešenú otázku, ako sa má žiadateľ dozvedieť výsledok prejednania jeho žiadosti. On sa výsledokdozvedel náhodne na súdnom pojednávaní vo veci platnosti nájomných zmlúv, na čo reagoval listom z
25. marca 2008. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva aj na stanovy z 11. marca 2010, tieto nemôžu ovplyvniť
stav v danej veci, preto lebo v čase podania ešte neexistovali. Podľa názoru žalobcu je správne, že

súd nebral ohľad ani na stanovy z 13. apríla 2006, pretože obsah týchto stanov mu bol úplne neznámy,
nakoľko k nim nemal a nemá prístup, aby sa s nimi oboznámil a preto bolo správne, že súd hodnotil
doručenie podľa platného zákona o správnom konaní.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods.

1, 3 O.s.p, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného je
dôvodné, aj keď v podstatnej miere z iných dôvodov, ako uvádza vo svojom odvolaní.

Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/, f/ O.s.p..

Dôvody, pre ktoré odvolateľ napáda rozhodnutie súdu, môžu byť formálnej aj materiálnej povahy. O
formálne nedostatky pôjde vtedy, ak sa vytýka napríklad nedostatočné zistenie skutkového stavu. O

materiálne nedostatky rozhodnutia pôjde vtedy, ak sa vytýka nesprávny výklad či uplatnenie normy
hmotného práva a podobne.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. spočíva v neúplnosti zistenia stavu skutkového
stavu veci, pričom je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných
skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz,

spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napríklad preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci
pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v
sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní
uplatní tento odvolací dôvod musí súčasne označiť dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný
a uzavrieť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval najmä

preto, že ich nepovažoval za právne významné, a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným

dôkazom,akvýsledokhodnoteniadôkazovniejevsúladesust.§132až135O.s.p.,atovzhľadomnato,
že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré
súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

V zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p., ak účastník oprávnene uplatní nové
dôkazné prostriedky v súlade s § 205a ods. 1 písm. c) a d) a z týchto skutočností vyplynie skutkový stav,
ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého rozhodnutia, je zrejmé,
že súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho postúpenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie
omyl súdu pri aplikácii práva na nesprávne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,
ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne
ho interpretoval. Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody sú dané. Súd prvého
stupňanaprejednávanúvecčiastočneaplikovalrelevantnéprávneustanovenia,nievšetkyvšaksprávne

vyložil,nezaoberalsadostatočnekaždouokolnosťou,naktorúúčastnícipoukázaliaktorábolapodstatnápre rozhodnutie vo veci, nevykonal dôkazy navrhnuté účastníkmi, pričom ich nevykonanie dostatočne
neodôvodnil, preto jeho rozhodnutie nie je správne a zákonné.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, písm. d/ a

písm. f/ O.s.p. sú dané, aj keď nie v zhode s argumentáciou žalovaného v jeho odvolaní.

Požiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej OSP, aby zo žaloby vyplývalo, čoho sa žalobca domáha,
neznamená, že by žalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak žalobca
označilvžalobepresne,určiteazrozumiteľnepovinnosť,ktorámábyťžalovanémuuloženározhodnutím
súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v
rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a

povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho
rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri
formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa
žalobca žalobou skutočne domáhal.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré zo skutočností považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti,

pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v
odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutkové zistenia, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a
presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa

má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých, neurčitých alebo nezrozumiteľných
rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového
stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané účelom odôvodnenia rozhodnutia je
predovšetkým preukázať jeho správnosť a dôvodnosť. Súčasne musí byť i prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. Porušením

uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi konania
okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, odníma možnosť
náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných
prostriedkov.

Odvolacia námietka žalovanej, že súd prvého stupňa sa vo výroku rozsudku odklonil od návrhu žalobcu

uvedeného v petite jeho žaloby, keď určil, že žalobcovi „vzniklo členstvo“ v žalovanom združení, hoci
žalobca sa domáhal určenia, že mu „vzniká členstvo dňom právoplatnosti rozhodnutia“ je opodstatnená.
Takáto formulácia výroku rozsudku v sebe naozaj nesie známky zmätočnosti a neurčitosti, pretože z
gramatického a logického výkladu slovného spojenia „vzniklo členstvo“ možno usudzovať, že sa toto
určenie viaže k minulosti, ktorá však nie je v rozsudku časovo špecifikovaná.

V nadväznosti na výrok rozhodnutia súdu, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa ani
pri písomnom vyhotovení napadnutého rozhodnutia neriadil dôsledne citovaným ustanovením a
odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje dostatok dôvodov preto, aby bolo možné preskúmať
predovšetkým úvahy súdu pri hodnotení dôkazov a pri právnom posúdení veci.

Na prejednanie a rozhodnutie veci týkajúcej sa uplatnenia prednostného práva na vznik členstva v

poľovníckom združení v zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskoršíchpredpisov je daná právomoc súdu (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. septembra 2008, sp.zn.
3MCdo 20/2007).

Otázkuprávomocisúdunaprejednaniearozhodnutienárokunavznikčlenstvavpoľovníckomzdruženív

čase vzniku nároku žalobcu a podania jeho návrhu na súd bolo potrebné posudzovať najmä so zreteľom
na špeciálnu úpravu poľovníctva vykonanú zákonom č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších
predpisov v spojení so zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov
(ďalej len "zákon o združovaní občanov"). Jednalo sa teda o prípad charakterizovaný ustanovením §
15 zákona o združovaní občanov, kedy žalobca sa dožaduje určenia členstva v žalovanom združení (v

spojení s ustanovením § 14 ods. 4 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve); preto sa správne obrátil na
okresný súd.

„Zákon o poľovníctve je právnou normou verejného práva. Ako predpis verejného práva zvýhodňuje
poľovnícke spoločenstvá na úkor vlastníkov poľovných pozemkov (pozri napr. § 2 ods. 2 zákona č.
23/1962 Zb. o poľovníctve). V podstate samej sa teda jedná o obmedzenie vlastníctva zákonom. Z
toho dôvodu zákonodarca, zrejme v snahe poskytnúť určitú nemajetkovú náhradu vlastníkom poľovných

pozemkov za obmedzenie vlastníckeho práva, v ustanovení § 14 ods. 4 zákona o poľovníctve zakotvil
prednostné právo vlastníka takéhoto pozemku na členstvo v poľovníckom združení a tým zabezpečiť
jeho účasť na výkone práva poľovníctva na pozemkoch, ktorých je vlastníkom (vzhľadom na iné
ustanovenia zákona o poľovníctve bez existencie núteného prenájmu týchto pozemkov poľovnému
združeniu výkon práva poľovníctva nie je možné realizovať). Nepriznanie tohto práva vlastníkovi

poľovného pozemku by znamenalo odňatie vlastníckeho práva bez akejkoľvek náhrady. Takýto postup
by bol v rozpore s čl. 20 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok, vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranúnáhradu.UvedenýpostupbybolvrozporeajsDodatkovýmprotokolomkDohovoruoochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorý v čl. 1 zakotvuje, že každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užíva svoj majetok, nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce
ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie
majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút. ...

Zákon o poľovníctve (okrem založenia uvedeného prednostného práva v zmysle § 14 ods. 4) právnu
úpravu realizácie práva na členstvo v poľovníckom združení neobsahuje a toto ponecháva na úpravu
zákonu o združovaní občanov. Z ustanovení § 4 ods. 1 ako aj § 14 ods. l zákona o poľovníctve totiž
vyplýva, že fyzické osoby sa môžu na výkon práva poľovníctva združovať podľa zákona o združovaní
občanov. Zákon o združovaní občanov však upravuje právo na súdnu ochranu len pre člena združenia

(v danom prípade člena poľovníckeho združenia) a nie právo na súdnu ochranu práva na prijatie za
člena združenia. Vyplýva to z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o združovaní občanov, podľa ktorého
ak člen združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa
stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa,
keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho

preskúmanie. V zákone o poľovníctve založené právo na členstvo v založenom poľovníckom združení
(inak totiž nemožno vykladať právo na prednostné členstvo), v súvislosti s obmedzením vlastníckych
práv (§ 6 ods. 4, § 14 ods. 1, § 14 ods. 3 a 4 zákona o poľovníctve), bez možnosti súdnej ochrany by
znamenalo porušenie práva na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, ako aj v čl. 6. Dohovoru,
podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Citované
ustanovenia teda zakotvujú právo na súdnu, resp. inú právnu ochranu. Obsahom práva na súdnu

ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť.“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. septembra 2008,
sp.zn. 3MCdo 20/2007).Neobstojí námietka žalovanej, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, pretože v
prípadoch, ako je uvedený vyššie, sa nejedná o určovaciu žalobu podľa ustanovenia § 80 písm. c/
O.s.p.. Ustanovenie § 14 ods. 4 zákona č. 23/1962 Zb. v spojení so zákonom o združovaní občanov

dáva súdu nielen právo, ale aj povinnosť rozhodnúť na návrh, ak niektorý z vlastníkov spoločného
poľovného revíru, v ktorom je výkon práva poľovníctva prenajatý podľa odseku 3, chce vykonávať právo
poľovníctva, pretože má prednostné právo na vznik členstva v poľovníckom združení, ktorému bol výkon
práva poľovníctva prenajatý.

Východiskom v tejto veci bol teda v čase vzniku nároku žalobcu a podania návrhu na začatie konania

zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, v zmysle ktorého, ak člen združenia považuje rozhodnutie
niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za
nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr
však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie (§ 15 ods. 1).

Súd prvého stupňa vyššie uvedenú právnu normu na prejednávanú vec vôbec neaplikoval.

S účinnosťou od 1. septembra 2009 bol však prijatý nový zákon č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o

zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol zrušený zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení
neskorších predpisov.

Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č.
71/1967 Zb. o správnom konaní), ak tento zákon neustanovuje inak.

Zákon č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v čl. II zmenil aj zákon č.
83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov v jeho ustanovení § 1 (ktoré taxatívne
vymenúva vzťahy, na ktoré sa zákon o združovaní občanov nevzťahuje), a to tak, že odsek 3 bol
doplnenýpísmenomd),vzmyslektoréhosauž zákonozdružovaníobčanovnavýkonprávapoľovníctva
nevzťahuje.

Podľa ustanovenia § 80 ods. 9 zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, občianske združenie registrované na výkon práva poľovníctva podľa osobitného predpisu
(zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov) je poľovníckou organizáciou
podľa tohto zákona.

Aj keď zákon č. 274/2008 Z.z. o poľovníctve nemá intertemporálne ustanovenie, podľa ktorého by sa mal

vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred platnosťou a účinnosťou predmetného zákona
(pred 1. septembrom 2009) posudzovať podľa doterajších predpisov, prechodné ustanovenie (§ 80 ods.
3) obsahuje úpravu, podľa ktorej správne konanie začaté pred 1. septembrom 2009 sa dokončí podľa
doterajšieho právneho predpisu.

Teória práva rozlišuje medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Podľa rozsahu zákazu retroaktivity teória

práva rozlišuje:

- absolútny zákaz retroaktivity - vylučuje spätné pôsobenie právnej normy v celom právnom poriadku.
Platí pre právo verejné aj súkromné. Vyskytuje sa vo forme ústavného zákazu.

- relatívny zákaz retroaktivity - (ústavný alebo zákonný), vylučuje spätné pôsobenie zákona v určitom
odvetví práva, v právnom inštitúte, stanovuje výnimky zo zákazu retroaktivity.

Nepravá retroaktivita je v zásade prípustná v nemeckom, českom, francúzskom aj slovenskom práve.
Aj Súdny dvor EÚ pripúšťa nepravé spätné pôsobenie novšieho právneho predpisu. „Právny predpispozmeňujúciskoršiezákonnéustanoveniesaspravidlaaplikujenanásledky právnychskutočností,ktoré
vznikli za účinnosti predošlého právneho predpisu. Prípustnosť okamžitej aplikácie nového predpisu je
ale obmedzená nutnosťou rešpektovania všeobecnej zásady legitímneho očakávania. Avšak ani zásada

legitímneho očakávania nemôže byť rozšírená takým spôsobom, aby v postate znemožnila aplikáciu
novej právnej úpravy na následky vyplývajúce z právnych skutočností, ktoré vznikli po dobu účinnosti
predchádzajúcej právnej úpravy." (Súdny dvor 4.7.1973, Westzucker,1/73,Recueil, s. 723, bod 5.).

Pokiaľ hovoríme o spätnej účinnosti právnych predpisov, ide predovšetkým o právne predpisy práva
hmotného. Nakoľko práve tie obsahujú záväzné právne normy ako pravidlá regulujúce správanie sa

subjektov práva. Procesné predpisy vo všeobecnosti nie sú retroaktívne, pretože nemajú vplyv na
posúdení určitej situácie, aj keď sa uskutočnila pred ich vyhlásením. Podľa judikatúry Súdneho dvora
EÚ sa normy procesného práva aplikujú na všetky právne veci prejednávané v dobe, kedy sú tieto
normy účinné, aj napriek tomu, že predmetom sporu sú skutkové alebo právne situácie, ktoré vznikli
pred nadobudnutím ich účinnosti. (Súdny dvor 6.7.1993, CT Control, C-121/91 a C-122/91, Recueil,
s.I-3873, bod 22.)

Odvolací súd zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku SR alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý
právonato,abysavjehovecivykonalústavnesúladnývýkladaplikovanejprávnejnormy.Ztohovyplýva,

že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (viď napríklad nález Ústavného súdu SR, sp.
zn. IV. ÚS 77/02, z 27. novembra 2002, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. októbra 2008,
sp.zn. 8Sžo/106/2008).

Nutné je pamätať aj na to, že právo na súdnu ochranu súvisí so zásadou zákazu denegatio iustitiae,

spočívajúcej v tom, že súd je povinný vykonávať súdnictvo. Súd nemôže odmietnuť výkon súdnictva s
odôvodnením, že predmetný spoločenský vzťah nie je upravený právnym predpisom. To znamená, že
pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok konania dospeje k záveru, že nie je daná jeho právomoc
na konanie vo veci v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 a 2 O.s.p., a nie je daná ani právomoc iného
orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, potom rešpektujúc zároveň čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa

ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou, nemôže konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale otázku
právomoci musí riešiť pozitívne vo svoj prospech, teda vec musí prejednať sám.

V čase rozhodovania súdu prvého stupňa v preskúmavanej veci bol teda platný a účinný už nový zákon
o poľovníctve, na čo však súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku vôbec nepoukázal a pri aplikácii

práva na prejednávanú vec sa s touto otázkou vôbec nevysporiadal. Pri rozhodovaní, samozrejme,
súd môže použiť neplatný právny predpis, musí však svoje právne závery zdôvodniť, t.j. musí uviesť,
či tak postupuje na základe intertemporálnych ustanovení, resp. prečo v danej veci neprichádza do
úvahy uplatnenie princípu nepravej retroaktivity, atď.. Preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre
nezrorzumiteľnosť.

Pokiaľsúdprvéhostupňavodôvodnenírozsudkupoukazujenaporušenieustanovenízákonač.71/1967
Zb. o správnom konaní zo strany žalovaného združenia, odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že na
konanie podľa zákona o poľovníctve sa v zmysle vyššie citovaných ustanovení síce vzťahujú predpisy
o správnom konaní (§ 79 ods. 1, § 80 ods. 3), ale iba vtedy, ak tento zákon neustanovuje inak, t.j. ide o
vzťah medzi špeciálnou právnou normou (zákon o poľovníctve) a všeobecnou právnou normou (správny

poriadok). Správny poriadok má preto subsidiárne použitie a jeho aplikácia prichádza do úvahy až v
prípade, keď zákon o poľovníctve určitú časť konania neupravuje.

Pozitívne vymedzenie správneho poriadku je určené dvoma znakmi:- predmetom konania je rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach
fyzických a právnických osôb - ide teda o individuálne rozhodovanie v konkrétnej veci v oblasti verejnej
správy, ktoré sa týka určitých konkrétnych subjektov,

- musí ísť o také konanie, v ktorom o uvedených veciach rozhodujú správne orgány, ktorými sú orgány
verejnej správy.

Aplikuje sa tak v oblasti vydávania individuálnych správnych aktov (rozhodnutí), forme činnosti orgánov
verejnej správy, ktorá je výsledkom rozhodovania správneho orgánu v procese aplikácie práva na
konkrétny subjekt; správny poriadok sa nevzťahuje na oblasť vydávania normatívnych správnych aktov
(uznesenia, opatrenia), ani na vydávanie vnútorných aktov orgánov verejnej správy smerujúcich svojimi

účinkami dovnútra organizácie a zaväzujúcich len podriadené útvary, prípadne členov (normatívne
inštrukcie, individuálne služobné pokyny), (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 14.
októbra 2008, sp.zn. 8 Sžo/106/2008).

Súd prvého stupňa teda na prejednávaný prípad neaplikoval všetky relevantné právne normy, na druhej
strane uplatnený právny predpis interpretoval nesprávne, v dôsledku čoho vyvodil nesprávne skutkové

i právne závery a logicky preto je jeho rozhodnutie nezákonné.

Vyššie uvedené nedostatky, ako aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú
porušením práva na spravodlivé súdne konanie, pričom tieto vady zakladajú zároveň aj dôvodnosť
podaného odvolania. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia robí konanie vadným v zmysle ust.
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktoré zistenie musí mať za následok jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie

konanie. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p., v ktorom súd prvého stupňa odstráni vytýkané
pochybenia.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o doterajších trovách konania, vrátane trov
odvolacieho konania ( § 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.