Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 5. máj 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8C/48/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204432
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Macášková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2113204432.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdTrnava,sudkyňouJUDr.DanouMacáškovou,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,

s.r.o., IČO 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., IČO 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej
mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO 00 166 073, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej ujmy 940,44 eur takto

r o z h o d o l :

Návrh sa z a m i e t a.

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd

určil medzitýmnym rozsudkom, že odporkyňa je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora
v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2180190 dlžníkom (povinným): V. N., M.. XX.X.XXXX kde po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX1869/2003, v zákonom
stanovenej 30 dňovej lehote a rozsudkom aby rozhodol, že odporkyňa je povinná zaplatiť žalobcovi z

titulu majetkovej škody sumu 175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 940,44 eur, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania.
Vo svojom návrhu doručenému Okresnému súdu Senica zároveň navrhovateľ vzniesol námietku
zaujatosti sudcov uvedeného súdu a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23NcC/51/2012-14 zo dňa 12.11.2012 vec prikázal na prejednanie

a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava.

Nakoľko sa jedná o drobný spor, v zmysle ustanovenia § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
rozhodol súd vo veci bez nariadenia pojednávania, pričom vychádzal z predložených písomných
dôkazov. Rozsudok bol verejne vyhlásený v zmysle § 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené v zmysle § 156 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na verejnom vyhlásení

rozsudku neboli prítomní.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s návrhom, s vyjadrením odporcu, s obsahom spisu
Okresného súdu Senica sp.zn. 8Er/206/2003 a zistil nasledovný skutkový stav:Navrhovateľ v žalobe uviedol, že navrhovateľ v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol
písomným podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre

svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2180190
dlžníkom (povinným): V. N.Č., M.. XX.X.XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie
súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX1869/2003. Exekučný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod č. 5205*010845. Navrhovateľ pre obavy
o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom spísal dňa 11.8.2010 a

podal exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Od súdu očakával poskytnutie súdnej ochrany
v zákonom predpokladanej kvalite, teda že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v
zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa tak napriek tomu, že návrh spĺňal všetky formálne a materiálne
podmienky ustanovené Exekučným poriadkom. V exekučnom konaní je založená zákonná povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu.
Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti,

nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o žiadosti o zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenom čase. Ako dôkaz navrhovateľ označil príslušný spis exekučného
súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol,
že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne

s ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 1.12.2006 s § 44 ods. 8 Exekučného poriadku.
V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až
po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej

neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že navrhovateľ
sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv
a spôsobenej škody, po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 23.4.2012 o zmene súdneho
exekútora. Navrhovateľ pristúpil k podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora po strate dôvery k

exekútorovi najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, nečinnosti musel prekrývať navrhovateľ
svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora
a ďalších účastných orgánov.
Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľovi vznikla majetková škoda

predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70,- eur, na udržiavanie a správu IS 40,- eur, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym

exekútorom sumu 50,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15,- eur. Celkovo vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania pohľadávky sumu 175,- eur.
Navrhovateľ si zároveň uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil
oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám: riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným, riziko insolvencie povinného. Uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy
navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a
základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy

a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnounemožnosťouvráteniastratenéhočasu, vyvolalaužalobcuresp.učlenovriadiacichorgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právona rovnosť v spoločnosti, - úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní
exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov,

vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa,
ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol,
že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku

jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia
základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana
poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má
svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práva a princípov právneho štátu.
Priurčovaníprimeranejnáhradynemajetkovejujmypoužilnavrhovateľmožnúanalógiuzdoktrínyprijatej

ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na
každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 663,88 eur. Ohľadom
primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu
vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.
Navrhovateľ si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky sumu 940,44
eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 663,88 eur za rok.

V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 522 dní.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou
žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, odporca však do
podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto žalobu.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobu navrhuje zamietnuť. V prvom rade mala za
to, že návrh je zmätočný, keď v žalobe sa vyskytujú viaceré nedostatky, nie je uvedená spisová značka
príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd.
Navrhovateľ v žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zo žaloby

nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak navrhovateľ namieta nezákonné konanie v
podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote ale zároveň
namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Čo sa týka prieťahov v konaní navrhovateľ v
žalobe neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu. Navrhovateľ neuviedol ani po
vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania nároku, či využil možnosť podania sťažnosti na

zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Odporkyňa
má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní
súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
Odporkyňa uviedla, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody zo dňa 23.4.2012, vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu

doručené žaloby, je zrejmé, že navrhovateľ ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom
poškodenýpodľa§16ods.4zákonač.514/2003Z.z.,saprávananáhraduškodyspôsobenejprivýkone
verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok
na súde. Uviedla, že navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných

žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého
prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.
K nesprávnemu úradnému postupu uviedla, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho
exekútora je žiadosť oprávneného spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného

exekútora. V praxi je zaužívané, že po dôjdení žiadosti súd túto predloží pôvodnému exekútorovi na
vyjadrenie a vyčíslenie trov, ako aj zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom postupu podľa
§ 44 ods. 9 EP. Novému exekútorovi, ktorý bol po rozhodnutí o zmene poverený, vec postúpi spolu
s pôvodným spisom. K nedodržaniu 30-dňovej lehoty mohlo dôjsť v prípade, keď pôvodne poverenýexekútor neposkytol potrebnú súčinnosť. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, navrhovateľovi nič nebránilo
využiť účinný prostriedok nápravy, a to podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu. Ak navrhovateľ
tento prostriedok nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 OZ, keďže si

nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. Odporkyňa poukázala na judikatúru Ústavného
súdu sp. Zn. I.ÚS 16/02, v zmysle ktorého ústavný súd síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v
ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky na porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože sú rozhodujúce aj v týchto prípadoch všetky
okolnosti danej veci. Nemusí sa teda jednať o zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom ustanovenú lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i
nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony /výzva na vyjadrenie pôvodnému
exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho
zaslanienovémuexekútoroviarozhodnutieotrováchpôvodnéhoexekútora/niejemožnénerozhodnutie
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy,
a teda za nesprávny úradný postup. Podľa § 44 ods. 8, 9 EP pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony

exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia
tohto rozhodnutia pôvodnému exekútorovi, a teda nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.
Odporkyňa ďalej uviedla, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v

zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o

ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Navrhovateľ uvedené nepreukázal a preto nie je preukázaný nesprávny úradný
postup spočívajúci v existencii prieťahov. Odporkyňa má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda súdu
alebo Ústavný súd SR.

Uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách žalobcu, k nesprávnemu úradnému
postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009. V prípade ak mala žalobcovi vzniknúť škoda
práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na uplatnenie nároku /premlčacia lehota/ uplynula po troch
rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora,

vzhľadom k uvedenému vzniesla odporkyňa námietku premlčania tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 30
dňovej lehoty od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009. Navrhovateľ
vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch zložky vyčíslenej sumy
uvádzasprávupohľadávkyprostredníctvompracovnýchvýkonovzamestnancapomocouIS,udržiavanie

a správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Poukázal na
ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré definuje skutočnú škodu ako trvalé zmenšenie majetku
poškodeného a ušlý zisk ako ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí.
Navrhovateľneuniesoldôkaznébremeno,nekonkretizoval,čisiuplatňujeskutočnúškodualeboušlýzisk

a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za
ušlýmajetkovýprospech.Navrhovateľbyvtomtokonanínapreukázanievznikuškodymuselprodukovať
dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Naviac navrhovateľ ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi

všeobecneuvedenéčinnostijeúčelové.Skutočnúškodujepotrebnépreukázaťlistinami,skutočnosťami,
ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčíslovaniu škody a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Odporkyňa má za to, že
navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Od povinnosti riadne preukázať vznik a
výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a

preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácii.
K uplatnenej nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Každé prípadové

okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna
úvaha. Ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa aj toho, či sťažnosť predsedovi
súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala
náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda súd nemal možnosť zjednať
nápravu. Uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity

členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická
osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie
konkretizované, a taktiež navrhovateľ nespresnil v čom sa ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa. Uviedla, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať,žekonštatovanieporušeniaprávaniejedostačujúcimzadosťučinením,čozuvedenýchžalôb

nevyplýva, preto odporkyňa nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania,
v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej
činnostižalobcuapovedomí,ktoréjeokoložalobcuspojenéstoutopodnikateľskoučinnosťouvytvorené.
Upozornila na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/

kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala
na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských
spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov a bolo konštatované,
že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.

Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré
im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa....“. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje
odporkyňa za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu

škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia
práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce
a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy voči
štátu. Odporkyňa uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že navrhovateľ

nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou a má za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania

podnikateľskejčinnosti,pasivitoupriobhajovanísvojichprávanajmäžesiuplatňujeničímnepreukázané
čiastky, či už podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, preto pre nepreukázanie splnenia
základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., odporkyňa
považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a odporkyni
priznal náhradu trov konania.

Odporkyňa súdu oznámila, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 jej bolo doručených 43 597
žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, vzhľadom na neobvyklé
množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať, disponuje však
vlastnou databázou doručených žiadostí, na základe ktorej môže potvrdiť, že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku v predmetnej veci jej doručená bola, navrhovateľ však neposkytol v rámci

predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol
proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Podľa
priloženého zoznamu bola žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

doručená odporkyni dňa 30.05.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 8Er/206/2003 súd zistil, že exekučné konanie
bolo v predmetnej veci začaté na návrh oprávneného doručený Exekútorskému úradu Dr. ĽubomíraPekára dňa 11.6.2003, pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená
dňa 18.6.2003. Konanie bolo u súdneho exekútora vedené pod sp. zn. EX 1869/2003. Dňa 30.6.2003
Okresný súd Senica udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5205*010845.

Dňa 22.11.2010 bol súdu doručený návrh na zmenu exekútora. Dňa 18.11.2011 dal vyšší súdny úradník
pokyn zaslať návrh na zmenu exekútora súdnemu exekútorovi s tým, aby sa k nemu v lehote 15 dní
vyjadril a pokiaľ si uplatňuje nejaké trovy exekúcie, aby ich špecifikoval. Dňa 14.12.2011 bola uvedená
výzva zaslaná súdnemu exekútorovi. Okresný súd Senica uznesením č. k. 8Er/206/2003-11 zo dňa
23.4.2012 žiadosti oprávneného na zmenu exekútora vyhovel.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „zákon“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla
v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 15 ods. 1 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul,
z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený

domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť
požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 16 ods. 4 zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi

poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na

náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.Podľa § 19 ods. 3 zákona, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa§ 238ods.1Zákonač.233/1995Z.z.(Exekučnéhoporiadku),konania začatépred1.septembrom
2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku platného do 31.8.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu
exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí

súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k
záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Navrhovateľ sa podaním adresovaným priamo odporkyni

domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežného prerokovania a
uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula,
avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti
odporkyňou, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote. Súd preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu
a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Súd vychádzal z okolností,
že exekučné konanie bolo v predmetnej veci začaté na návrh oprávneného doručený Exekútorskému
úradu Dr. Ľubomíra Pekára dňa 11.6.2003, pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

bola súdu doručená dňa 18.6.2003. S ohľadom na znenie intertemporálneho ustanovenia § 238 ods.
1 Exekučného poriadku sa na takéto konanie vzťahovala právna úprava platná do 31.8.2005 (podľa
ktorej úpravy sa mali dokončiť dovtedy začaté exekučné konania), ktorá neustanovovala povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora. K zavedeniu takejto lehoty do právnej úpravy došlo až s účinnosťou

od1.9.2005(prekonaniazačatépotomtodátume).Zuvedenéhovyplýva,žeexekučnýsúdsanedopustil
nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, keďže
právny poriadok mu nestanovoval povinnosť rozhodnúť o zmene súdneho exekútora do 30 dní do
doručenia návrhu. Vzhľadom na uvedené súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 522 dní. Súd zistil, že návrh na
zmenusúdnehoexekútorabolsúdudoručenýdňa22.11.2010,súduznesenímzodňa23.4.2012žiadosti
oprávneného na zmenu exekútora vyhovel. Súd síce rozhodol po 152 dňoch od doručenia návrhu, konal
však priebežne, pričom bolo nevyhnutné vyzvať súdneho exekútora na vyjadrenie sa k návrhu na zmenu
exekútora a vyčíslenie trov exekúcie. Súd poukazuje na skutočnosť, že v exekučnom konaní v čase,

keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má
podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody, ani jej výšku a nároky, ktoré
si uplatňuje sú hypotetické. Navrhovateľ vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych

vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových
výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov.
Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej škody predložiť

dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac navrhovateľ ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Požadované paušálne sumy za spomínané veľmi
všeobecne uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz
o vzniknutej škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu

požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu
škody a súd potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Súd má za to, že navrhovateľ nepreukázal
jednak vznik a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej
súvislostimedzivzniknutouškodouakonanímexekučnéhosúdu,pretoženutnosťspravovaťpohľadávkuoprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou
exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k
duplicitnému plneniu.

Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré
sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že
by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje

uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného
konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla
dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom
každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je

odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť,
ako právnická osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale
tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy navrhovateľa. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a

podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať
z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj
z významu sporu pre navrhovateľ a aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ
navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy
podľa vybraných nálezov, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať nápravu. Skutočnosť, že vo

veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto navrhovateľ nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a

to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa
s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti žalobcu, považuje súd za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje
nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri
spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa a súčasne v takejto situácii platí, že aj

vprípadeporušeniaprávanavrhovateľaužsamotnékonštatovanieporušeniaprávmusíbyťpovažované
za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej
ujmy voči štátu. Navrhovateľ teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú
ujmu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia
práva. Podľa súdu sa navrhovateľ snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje

nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej praxe nie
je v súlade s dobrými mravmi.

K námietke premlčania vznesenej odporkyňou súd uvádza, že navrhovateľovi mala vzniknúť škoda
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho

exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený
dňa 22.11.2010, pričom dňa 23.12.2010 žalobcovi začala plynúť 3 ročná lehota na uplatnenie tohto
nároku. Žaloba bola podaná dňa 27.9.2012 pred uplynutím zákonnej lehoty, preto námietka premlčania
nie je dôvodná.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim podľa navrhovateľa v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenom čase a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ

nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok, preto súd návrh ako
nedôvodný zamietol.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že
úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože jej trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia,
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo
sleduje, a musí byť podpísané a datované uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha.