Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. marec 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 11C/191/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212224969
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Mrázova

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1212224969.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Zlatou Mrázovou v právnej

veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.
Fridrich Paľko, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Grösslingová 4, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 165,96 eur, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Súd z a m i e t a návrh na prerušenie konania.

Súd n e p r i z n á v a odporcovi náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 175
eur titulom majetkovej škody a sumy 175 eur titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava II.

Návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Ako oprávnený

(veriteľ zo zmluvy o úvere Č.. XXXXXXX) v exekučnom konaní vedenom voči povinnému E. T. R. L.
XX/XXXX podal návrh na zmenu súdneho exekútora. Napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky
formálne a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, súd o zmene súdneho exekútora
nerozhodol v zákonnej lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného.

Ako dôkaz žiadal navrhovateľ uvedené skutočnosti zistiť z exekučného spisu založeného pre exekučné
konanie vedené medzi oprávneným POHOTOVOSŤ, s.r.o, IČO : 35 807 598, so sídlom Pribinova

25, Bratislava a povinným E. T., F.. XX.XX.XXXX, pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla
nesplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere Č.. XXXXXXX (registrácia súdneho
exekútora EX 75/2006).

Podľa názoru navrhovateľa postup exekučného súdu bol nesprávny a v rozpore so zákonom (§44 ods.
7 Exekučného poriadku, resp. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení od 1.12.2006), preto si uplatnil
náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že majetková škoda

mu vznikla ako náhrada účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ ako poškodený vynaložil v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačnéhosystému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu
listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií

adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Celkovo vynaložil navrhovateľ márne sumu
175 eur.

Zároveň si navrhovateľ uplatnil ako poškodený aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože

samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej

činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv poškodeného. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k zámene súdneho exekútora čo bude viesť k
efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre

stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného. Výšku nemajetkovej ujmy navrhovateľ vyčíslil
analogickyvychádzajúczNálezovÚstavnéhosúdu,keďzaprieťahyvkonanísanakaždýrokpoznačený
prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 eur. Navrhovateľ uskutočnil výpočet nároku alikvotným
pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, práve na základe aplikácie
vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 663,88 eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55,32 eur za

mesiac. Na základe uvedeného nemajetkovú ujmu ktorú si navrhovateľ uplatnil v tomto konaní činí sumu
165,96 eur, a to vzhľadom k tomu, že exekučný súd bol podľa jeho názoru nečinný viac ako 106 dní.

Napokon navrhovateľ súdu uviedol, že o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody podľa
§ 5 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. požiadal odporcu, avšak odporca do podania návrhu na jeho žiadosť

pozitívne nereagoval.

Odporca s návrhom nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť. Predovšetkým
poukázal na to, že navrhovateľ podal zmätočné podanie, keď neboli splnené procesné podmienky,
aby súd vo veci mohol konať a vydať rozhodnutie. V návrhu navrhovateľa nie je uvedená spisová

značkapríslušnéhoexekučnéhokonania,ktoréjevedenénasúde,chýbajúrelevantnéúdajeakodátumy
doručeniapodanínasúd,ktorémajúvýznampreposúdenieveciadátumy,kedysanavrhovateľdozvedel
o vzniku škody, navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz k návrhu a celú dôkaznú povinnosť
prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám a napokon z jeho návrhu ani nie je
zrejmé z akého titulu sa domáha náhrady škody, či z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov

prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, ako aj, že navrhovateľ neuviedol
ani aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu.

Uviedol, že dňa 23.04.2012 mu boli od navrhovateľa predložené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody a keďže už dňa 27.09.2012 bola súdu doručená žaloba vo veci je zrejmé, že

navrhovateľ ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Z uvedeného dôvodu mal odporca za
to, že návrh bol uplatnený na súde predčasne, pričom odporca informoval súd, že na opakované výzvy
na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku navrhovateľa navrhovateľ odporcovi neposkytol
žiadnu súčinnosť, preto nárok navrhovateľa považoval odporca za predbežne neprerokovaný.

K uplatnenému nároku odporca uviedol, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené tri
podmienky: a to nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, všetky
tieto podmienky musia vzniknúť súčasne.

Ďalej odporca poukázal na to, že vzhľadom na povahu úkonu, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu,
v ktorej sa rozhodlo, nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na
vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie
exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách konania), nie je možnénerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za
zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Zároveň odporca poukázal na ust. § 44 ods. 8 a
9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného

konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora. Nemohlo teda v súvislosti s
nerozhodnutím v lehote dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol
pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity
konania.

Okrem toho podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok

prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia
sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné
rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov odporca mal za
to, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a

postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Považoval za potrebné podotknúť, že podľa jeho názoru efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu
na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré
by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných

prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd
SR(t.j.niecivilnýsúdvkonaníonáhradeškody),dospelnapr.KrajskýsúdvNitre(sp.zn.9Co285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup

iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal

obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie odporca poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú
sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné
účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ

by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia
všeobecnéhosúdupodľazákonač.514/2003Z.z.,ÚstavnýsúdSRbyotakomtonárokunemoholkonať,
pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to,že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné
zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003
Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu

nemajetkovej ujmy.

Napokon poukázal na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že "Pri posúdení,
či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone

(porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti
poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy"
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom
na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,

ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)."

Vzhľadom na vyššie uvedené nepovažoval za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom v niektorých návrhoch, k nesprávnemu

úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred dňom 23.04.2009.

V prípade, ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim
v tom, že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, premlčacia
lehota začala plynúť od prvého dňa po uplynutí lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho

exekútora a uplynula po troch rokoch do tohto dňa. Vzhľadom na uvedený odporca vzniesol námietku
premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu lehoty na rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora pred dňom 23.04.2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatnil, je možné považovať za hypotetické.

Podľa tvrdení navrhovateľa, tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných

nákladov, ktoré spočívali v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a
výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Poukázal
na tú skutočnosť, že navrhovateľ neuviedol, či predmetné vecné náklady predstavovali podľa § 17
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. V tomto smere odporca poukázal na
definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk

predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné
dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených
definícií skutočnej škody a ušlého zisku, odporca mal za to, že navrhovateľ neuniesol bremeno tvrdenia
tým,ženekonkretizoval,čisiuplatnilskutočnúškodualeboušlýziskazároveňodporcazastávanázor,že
navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku

poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Ďalej upriamil pozornosť na skutočnosť, že navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody
musel produkovať dôkazy. Mal za to, že navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými

úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad
poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto
období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých,
pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek
výška nákladov na správu informačného systému vznikala/vznikla navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené

prieťahy a jej uplatnenie považoval odporca za účelové.

Navrhovateľ uviedol ako ďalšiu položku majetkovej škody "udržiavanie" systému. Tu ide taktiež o
činnosť, ktorú musel navrhovateľ vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov vtakom rozsahu, ako ich poskytuje navrhovateľ, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného
druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovať
paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové.

Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v
opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany
navrhovateľa (ako tomu bolo podľa názoru odporcu aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného
nároku je znemožnené.

Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných
návrhov, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či
dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti
odôvodnil.

Na základe všetkých uvedených skutočností bol odporca toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť
a nahrádzať navrhovateľovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ
nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

V časti navrhovateľovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal odporca na

dve skutočnosti. V prvom rade, navrhovateľ poukázal na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde
rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Uviedol, že poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany
súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 165,96 eur, ktorá musí
byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR

vychádzal aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť
poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu
viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala
náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal
možnosť prípadnú nápravu zjednať. V druhom rade, poznamenal, že vznik nemajetkovej ujmy u

právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
"frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody
a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento
aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné

vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú,
lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uviedol aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Neupresnil, v čom a ako situácia "ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy navrhovateľa".

Zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov
nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemal za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že
by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.
Odporca akcentoval na potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, ako aj ustanovenia § 17

ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii
skutkových okolností, na ktoré odporca ďalej poukázal, podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe
priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,
ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch
všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je

všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu.Odporca v tejto súvislosti upozornil a ako prílohu vyjadrenia k návrhu doložil list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu

predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že
v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Dal do pozornosti celý text priloženého listu,

pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:

"Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je

uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa."
"Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu

spotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujúspotrebiteľovvoviacerýchdôležitýchaspektoch,
z ktorých niektoré uvádzame ďalej."
"Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.

Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky."
"Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne."
"Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však

nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."
"Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa..."

Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne,

boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v
konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v jeho prípade
automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v
exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného
postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia

obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová
náročnosť vykonania procesného úkonu súdom.

S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval odporca
za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody

voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia jeho práva
už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odporca zastával názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa (ako spoločnostis negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a
následky, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa
odporcu navrhovateľovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť

závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Dňa 21.03.2014 doručil právny zástupca navrhovateľa žiadosť o zrušenie pojednávania vytýčeného na
25.03.2014 z dôvodu, že podal sťažnosť na Ústavný súd SR
podľa § 127 Ústavy SR týkajúcu sa nestrannosti a zákonného sudcu v prejednávanej veci, preto
žiadal pojednávanie odročiť do času rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti. V súvislosti touto
sťažnosťou navrhovateľ navrhol prerušiť toto konanie a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti.

Odporca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na deň 25.03.2014 s tým, že nežiada
odročenie pojednávania a trvá na svojich písomných vyjadreniach doručených súdu.

Súd prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania. Súd poukazuje na skutočnosť, že účasť na
pojednávaní je procesným právom a nie povinnosťou účastníka konania. Súd v záujme plynulosti a
hospodárnosti konania nie je len oprávnený ale aj povinný prejednať vec aj v prípade neprítomnosti
niektorého z účastníkov, pričom na začiatku pojednávania zisťuje, či nie je daný dôležitý dôvod, pre
ktorý by prejednanie a rozhodnutie vo veci v neprítomnosti účastníka znamenalo porušenie práva na

spravodlivý proces. Súd skúma existenciu dôvodov podľa § 119 ods. 1 O.s.p. (napr. závada v doručení,
zdravotný stav resp. iná vážna prekážka na strane účastníka). V prejednávanej veci nebol súdu známy
ani zistený žiadny z dôležitých dôvodov, pre ktorý by bolo potrebné pojednávanie odročiť. Pokiaľ ide
o žiadosť navrhovateľa o zrušenie pojednávania, súd jej nevyhovel, nakoľko odpadol dôvod, pre ktorý
chcel navrhovateľ pojednávanie zrušiť, resp. odročiť.

Súd šetrením na webovej stránke Ústavného súdu SR zistil, že o sťažnosti navrhovateľa ústavný súd
rozhodol uznesením č.k. II. ÚS 556/2013-10 zo dňa 30.10.2013 tak, že sťažnosť navrhovateľa odmietol
pre nedostatok právomoci. Voči uvedenému uzneseniu nebol prípustný opravný prostriedok.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takého konanie podnet.

Vzhľadomktomu,žekonanie,oktorommalnavrhovateľzato,ževňombolariešenáotázka,ktorámohla

mať význam pre rozhodnutie tunajšieho súdu, skončilo tak, že sťažnosť navrhovateľa bola odmietnutá,
súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako neopodstatnený zamietol a rozhodol tak, ako to
vyplýva z druhého výroku tohto rozhodnutia.

Súd sa oboznámil s obsahom spisu a dospel k tomuto skutkovému a právnemu stavu veci:

Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 39 Er 567/2006 súd zistil, že na základe návrhu navrhovateľa na
vykonanie exekúcie ako oprávneného zo dňa 20.12.2005, na podklade exekučného titulu - notárskej
zápisnice č. N 4192/2005, NZ 40622/2005 spísanej dňa 1.9.2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom,
požiadal súdny exekútor Mgr. Vladimír Cipár, súdny exekútor so sídlom Vazovova 9, Bratislava o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému E. T., na vymoženie pohľadávky vo výške
697,07 eur a trov exekúcie.Dňa 16.03.2006 vydal tunajší súd poverenie Č.. XXXX XXXXXX*, ktorým poveril súdneho exekútora
Mgr. Vladimíra Cipára na vykonanie exekúcie voči E. T..

Elektronickým podaním doručeným súdu dňa 6.10.2010 požiadal navrhovateľ o zmenu súdneho
exekútora s tým, že ďalším vedením exekúcie žiadal poveriť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
so sídlom exekútorského úradu v Bratislave. Na základe výzvy súdu súdny exekútor Mgr. Vladimír Cipár
doručil súdu dňa 05.11.2010 exekútorský spis, a vyčíslil si trovy exekúcie.

Uznesením č.k. 39Er 567/06-20, EX 75/06 zo dňa 19.01.2011, súd žiadosti oprávneného o zmenu
súdneho exekútora v exekučnej veci 39 Er 567/06, EX 75/06 vyhovel. Vykonaním exekúcie poveril a vec
postúpil spolu s exekučným spisom súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému.

Podľa§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,

štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona v platnom znení, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu

súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
11C/191/2012-90-

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušeniealebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o

škodunazdravíaleboškoduspôsobenúrozhodnutímpodľa§7a8.Lehotaneplyniepočaspredbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu

spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len "Exekučný
poriadok"), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od

doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov súd dospel k
záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v exekučnej veci navrhovateľa ako oprávneného, proti
povinnému E. T., vedenej na tunajšom súde pod sp.zn. 39 Er 567/2006, rozhodol exekučný súd o
návrhu navrhovateľa zo dňa 06.10.2010 na zmenu súdneho exekútora uznesením zo dňa 19.01.2011.
Z uvedených skutočností je zrejmé, že exekučný súd pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora

nedodržal zákonnú 30-dňovú lehotu a o zmene súdneho exekútora rozhodol za 105 dní.

Navrhovateľ sa po tom, čo odporca jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovel, domáhal
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti odporcovi z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu.

Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako
zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho
úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi
škodouanesprávnymúradnýmpostupom.Nesprávnymúradnýmpostupomvsúlades§9ods.1zákona

č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní,
ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003 Z.z., všeobecný
súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu. Nakoľko však právna úprava
zákona č. 514/2003 Z.z., účinná v období namietaného nesprávneho úradného postupu, nevyžadovala

vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní , len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok

prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd dospel
v súlade s § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu

nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty. Súd preto na základe
uvedeného dospel k záveru, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, keď došlo
k nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu, ktorý nerozhodol o zmene súdneho exekútora v
zákonom stanovenej 30 - dňovej lehote.Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu a dospel k záveru, že navrhovateľ

ich v konaní nepreukázal. Súd mal za to, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh
na zmenu exekútora, k žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť súdu nemôže dôjsť, keďže pôvodný
exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Pokiaľ sa navrhovateľ
domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, mal súd za to, že

aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a
ušlý zisk, ktorých vznik je povinný navrhovateľ preukázať. Navrhovateľ v konaní nepredložil ani
neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné
výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania
na exekučnom súde. Z exekučného spisu sp.zn. 39Er 568/2006 súd žiadne urgencie zo strany
navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní nezistil a navrhovateľ tieto ani nijako nepreukázal.
Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné
tvrdenia navrhovateľa, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Dôkazné bremeno

preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo navrhovateľa. Keďže navrhovateľ na preukázanie
vzniku škody dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz), súd jeho návrh v
časti o náhradu škody zamietol.

Navrhovateľ sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká
v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné

túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože
okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho
úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za
následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej

ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a
unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 467/08 vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
štátnehoorgánuniejeabsolútne,alevzáujmezaisteniaprávnejistotypodliehazákonnýmobmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade

s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky
nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní
rozhodovaníaproblémyspôsobenévedeniuspoločnosti.Navrhovateľuviedol,ženezákonnýmzásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších

rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však svoje tvrdenia nijakým spôsobom nekonkretizoval
a ničím nepreukázal. Súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho
abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a aktivity boli
ovplyvnené.Pokiaľnavrhovateľtvrdil,ženeexistenciaakéhokoľvekúčinnéhovnútroštátnehoprostriedku
nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti,

ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť
spoločnosti, súd mal za to, že navrhovateľ nevyužil svoje zákonné možnosti a nielenže vydanie
rozhodnutia na súde neurgoval, ale ani nepodal sťažnosť na prípadné prieťahy v exekučnom konaní.
Navyše súd, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 675/2011
zastáva názor, že nepríjemnosti spôsobené členom vo vedení spoločnosti možno zohľadniť iba v

obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú
prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na
právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo (nie je daná priama
príčinná súvislosť).Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností jednotlivého prípadu. Súd o zmene exekútora rozhodol za 105 dní od doručenia návrhu

oprávneného, čo je v porovnaní s dobou trvania exekučného konania, ktoré trvá od januára 2006
až doposiaľ, výrazne krátky časový interval. Súd mal za to, že nedodržanie zákonnej lehoty o 75
dní nemohlo na strane navrhovateľa spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody, či nemajetkovej
ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani
nemajetkovej ujmy, je nepravdepodobné, že by za 75 dní došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval

navrhovateľ v návrhu. Nie je prípustné, aby navrhovateľ prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku,
resp. riziko insolvencie povinného na súd. Pri posudzovaní formy a výšky nemajetkovej ujmy je potrebné
zohľadniť aj jeho podnikateľskú aktivitu. Pokiaľ navrhovateľ poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým
osobám s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie povinného, a
že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako
aj psychickú záťaž. Súd mal za to, že vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 30-dňovej

lehoty na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia súdu (75 dní) a
na ostatné okolnosti daného prípadu, je dostatočným zadosťučinením pre navrhovateľa konštatovanie
porušenia jeho práva.

Súd sa nestotožňuje ani s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu

za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom
Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s
prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v

spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe individuálnych daností
prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať.

Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, súd poukazuje aj na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo dňa 01.03.2012, sp. zn. 9Co/285/2011, v ktorom krajský súd výslovne uviedol, že samotné porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Súd
preto nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a

žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo (žalobca to ani netvrdil ani
nepreukázal). Je však potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, že by sa potvrdilo porušenie základných práv
navrhovateľa, aj v tomto prípade by bolo potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy.
Navrhovateľ však vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal.

Súd mal ďalej za to, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu
za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ak by aj navrhovateľ vznik majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy preukázal, navrhovateľ nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak,
nakoľko ako vyplýva z exekučného spisu, exekučné konanie nebolo do dnešného dňa skončené.

Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu
zamietol.

Pokiaľ odporca vzniesol námietku premlčania, súd mal za to, že táto bola neopodstatnená. Podľa §
19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody, resp. nemajetkovej
ujmy u navrhovateľa najskôr po uplynutí 30-dňovej lehoty odo dňa podania návrhu na zmenu súdneho
exekútora (06.10.2010), teda dňa 07.11.2010. Návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa

27.09.2012, teda pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby. Táto skutočnosť však, vzhľadom na vyššie
uvedené dôvody, nemala vplyv na rozhodnutie súdu vo veci.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal
vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd pritom prihliadol

na tú skutočnosť, že odporcovi žiadne trovy konania nevznikli, preto mu ich nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne
v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.