Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. október 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/66/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015892594

Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015892594.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a členov
senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Petra Štifta v trestnej veci obžalovaného A. N., stíhaného
pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, 4 písm. b) Trestného zákona

č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 8.1.2015, sp.zn. 3T/136/2006, na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave
dňa 6. októbra 2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr.por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovanému
A. N. vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr.por. sa obžalovanému

A. N., C.. XX.X.XXXX A. S., D. S. J.

V., H. XXXX/XX

u k l a d á

podľa § 250 ods. 4 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku trest odňatia slobody vo
výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr.zák. č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku, § 59 ods. 1 Tr.zák.
č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku sa výkon uloženého trestu podmienečne odkladá na
skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 8.1.2015 sp.zn. 3T/136/2006, bol obžalovaný A.
N.Y. (v spoločnom konaní s obžalovaným Š. Q.) uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, 4 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

účinného v čase spáchania skutku na skutkovom základe, žev období od 9.2.2001 do 23.2.2001 v S. na U. P. Č.. XXX/A v priestoroch spoločnosti X. U.
O..U..L.., S., Š. Q. ako konateľ spoločnosti Q. O..U..L.., N. po vzájomnej ústnej dohode s A.
N. vedúcim predaja spoločnosti X. U. O..U..L.., uzatvorili leasingové zmluvy v počte 7 ks pod č.

XXXXXX, XXXXXX, XXXXXX, XXXXXX, XXXXXX,XXXXXX X. XXXXXX so spoločnosťou B.L..R..
X..O.., S., ktorých predmetom plnenia boli osobné motorové vozidlá zn. Škoda Fabia Classic 1.4,
pričom svojej podriadenej B. C. prikázal v siedmych prípadoch vystaviť faktúry rovnakého čísla
XXXXXX,XXXXXX,XXXXXX,XXXXXX,XXXXXX,XXXXXX X. XXXXXX na rovnakú výšku fakturovanej
sumy a to pre spoločnosť X. U. O..U..L.., S. boli vystavené faktúry na osobné motorové vozidlá zn. Škoda

Fabia Classic 1.4, ktoré mali byť vybavené audio systémom zn. S. v hodnote 150.000,- Sk , ktorých
dodávateľom bola spoločnosť Q. O..U..L.., N., ktoré neboli do vozidiel nikdy namontované, hoci si ich
spoločnosť Q. O..U..L.., N. vyfakturovala a boli jej uhradené a pre spoločnosť S..L..R.., X..O.., S. boli
vystavené faktúry na vozidlá s tými istými výrobnými číslami avšak vyššej triedy a to v 6 prípadoch typu
1.9 SDI a v 1 prípade typu 1.9 TDI, čím svojím konaním spoločnosť X. U. O..U..L.., S. uviedli do omylu
a spôsobili jej škodu vo výške 1.050.000,- Sk.

Za to bol obžalovanému A. N. uložený podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného
v čase spáchania skutku trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorého výkon bol podľa § 58 ods. 1
písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku podmienečne odložený
a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku na skúšobnú
dobu v trvaní 1 rok. Zároveň bol obžalovaný A. N. podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazaný

solidárne s obžalovaným Š. Q. poškodenému X. U., O..U..L.., S., M. Č.. XX nahradiť škodu vo výške
1.050.000 Sk (34.853,61 eur).

Proti rozsudku podal odvolanie v lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku („Tr.por.“)
obžalovaný A. N., a to na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku voči všetkým výrokom.
Odvolanie obžalovaného následne zdôvodnil jeho obhajca W.. M. A. písomným podaním doručeným na

prvostupňový súd dňa 23.4.2015.

Obhajca v dôvodoch odvolania navrhol, aby odvolací súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby.
Uviedol, že obžalovaný bol v spoločnosti X.P. U. zaradený ako predajca, no nie vždy za spoločnosť
vystavoval príslušné doklady. Osobne sa nepodieľal na vzniku akejkoľvek škody ani seba ani iného
neobohatil. Realizácia obchodnej spolupráce s firmou Q. prebiehala tak, že Q. si vybrala motorové

vozidlo s príslušnou lízingovou spoločnosťou. Do firmy X. U. chodil pán Q. a aj pracovník lízingovej
spoločnosti. Leasingovú zmluvu podpísali pri vzájomnom stretnutí a vozidlá sa preberali až následne.
FaktúrynatietovozidlávystavovalapaniI.alebojejkolegyňa.Pracovalinaúsekupredajaavystavovania
faktúr, čo bolo v ich pracovnej náplni. Obžalovaný faktúry nekontroloval a nie je pravdou, že pani I.
prikázal, aby faktúry vystavovala s rovnakým číslom na autá 1,4 a 1,9. O existencii sporných faktúr

vedomosť nemal. Faktúry sa vypisovali v programe excel a následne sa prepisovali. Omyl sa vylúčiť
nedá. Okolnosť, že leasingová spoločnosť došla na to, že do motorových vozidiel neboli namontované
nejaké zariadenia sa obžalovaný dozvedel od pána U..

Svoju funkciu obžalovaný prevzal po p. B., od ktorého vedel, že firma Q. si okrem motorových vozidiel
fakturuje aj montáž bezpečnostných alebo vyhľadávacích zariadení s tým, že sa to následne fakturuje

lízingovej spoločnosti a k montáži dochádza až následne. V konkrétnej praxi sa to vykonávalo tak,
že firma Q. si odoberala vozidlá bez zariadení a k ich montáži malo dôjsť až následne. Pri preberaní
vozila sa fakturovala nielen cena motorového vozidla, ale aj zmluvne dohodnuté zariadenie, k montáži
ktorej malo dôjsť až potom v priestoroch inej, na to špecializovanej obchodnej spoločnosti. Spoločnosť
spätnú kontrolu nevykonávala, neboli schopní tieto zariadenia montovať, preto sa to zabezpečovalo

iným dodávateľom. Prečo boli vystavené faktúry na tie isté vozidlá ale iných čísiel, k tomu sa vyjadriť
obžalovaný nevie.

Okrem obžalovaného na pracovisku pracovala aj pani I. a B.. Obžalovaný neprikazoval, čo majú faktúry
obsahovať. Pani I. bola plnohodnotný predajca ako obžalovaný. Súčasne vystavovala aj faktúry. Je
pravdou, že obžalovaného pán U. označil ako zodpovedného, čo skutočnosti nezodpovedá. To bol aj

dôvod odchodu obžalovaného z tohto zamestnania.Povinnosti z pracovného pomeru obžalovaný vykonával v súlade s pracovnou zmluvou. Išlo o
oslovovanie zákazníkov, ponúkanie produktov, predaj a následné odovzdávanie vozidiel. Zodpovedal
len sám za seba a jeho bezprostredným nadriadeným bol pán U.. Pri leasingoch sa predaj vozidiel

uskutočňoval po podpísaní tohto typu zmluvy. Montáž zabezpečovacích zariadení sa zabezpečovala
až po vystavení faktúry a jej zaplatení leasingovou spoločnosťou. Doslova to prebiehalo tak, že pán
Q. predložil faktúru a oni mu to následne preplatili. Obžalovaný na starosti pokladňu nemal a ani nemal
prístup k firemnému účtu, tiež nepodpisoval zmluvy medzi X. U. a spoločnosťami, ktoré zabezpečovali
montáž. Podľa obžalovaného tieto zmluvy podpisoval konateľ pán U.. Z výpovedí vypočutých svedkov je

zrejmé, že osoby, ktoré mali vzťah s týmto obchodno-záväzkovým vzťahom, obžalovaného nepoznajú.
Cenu vozidiel a tovaru určoval jedine obžalovaného zamestnávateľ a obžalovaný až následne
kupujúcim toto oznamoval pri záujme o kúpu vozidla. Pri predaji bola vystavená faktúra a finančné
prostriedky, či už v hotovosti alebo prevodom z účtov, preberal obžalovaného zamestnávateľ. S
obsahom kúpnych alebo leasingových zmlúv obžalovaný oboznamovaný nebol. Ako obžalovaný
uviedol, dával len podklady pre fakturáciu predávaného vozidla. Tieto údaje boli tiež špecifikované v

preberacom protokole. Prevzatím faktúry a protokolu o odovzdaní vozidla bol súčasne daný súhlas
s kúpnou cenou.

To, že o existencii dvojitých faktúr musel vedieť samotný konateľ vyplýva aj z výpovede svedkyne B.
I., ktorá na hlavnom pojednávaní uviedla, že faktúry si preberal p. U.. Doslova uviedla: „Myslím, že
si U. prebral dvojité faktúry. Myslím si alebo si pamätám, že by to tak malo byť, lebo kontroloval všetky

faktúry. U. nemal námietky k týmto faktúram". Svedkyňa tiež uviedla, že ju ešte zaúčal vedúci B..
Na pojednávaní potvrdila, že nemala čo povedať k tomu, keď dostala pokyn, aby vyhotovila dve
faktúry na jednu vec, pretože nemala do toho čo hovoriť. Potvrdila, že U. o tom vedel. Z podrobnej
analýzy výpovede tejto svedkyne vyplýva, že pri vstavovaní faktúr dochádzalo k prezentácii okolností v
rozpore so skutočným stavom veci a to s vedomím konateľa pána U.. Svedkyňa tiež potvrdila, že „tieto

faktúry sa vyhotovovali aj po tom".

Aj pri plnom rešpekte k obžalovacej zásade je tu priestor na otázku, prečo bol obžalovaný zo
zamestnancov, ktorý pracovali na prevádzke stíhaný len on a prečo neboli stíhané aj iné osoby, ktoré
priznali, že o dvojitom fakturovaní vedomosť mali. Od pána U. obžalovaný vedel, že celú vec nechal
riešiť svojmu právnikovi a ten robil všetko preto, aby chránil samotného konateľa a aj pani C., ktorá je

jeho rodinou príbuznou. V tejto súvislosti poukazuje na výpoveď právnika - svedka JUDr. W., ktorý
zastupoval a zastupuje záujmy pána U.. Svedok v prípravnom konaní a aj na hlavnom pojednávaní
uviedol, že obžalovaný sa mu mal priznať, že „tieto transakcie realizoval". Zistenie skutkového stavu
veci, čo je základ zákonného rozhodnutia, vyžaduje nevychádzať len z obsahu výpovedí a zo zásady, že
svedok alebo poškodený po poučení o význame a dôležitosti svedeckej výpovede hovorí vždy pravdu.

Riešenie tejto otázky predpokladá a vyžaduje prihliadnuť na všetky okolnosti prípadu, obsahom ktorých
musí byť aj hodnotenie vzťahu tohto svedka s osobou U., a tým aj k prejednávanej veci. Je potrebné
prihliadnuť na okolnosti, ktoré môžu ovplyvniť pravdivosť výpovedí a na všetky skutočnosti, ktoré na
hodnovernosť môžu vplývať. W.. W. bol konateľom U. požiadaný, aby vec riešil, teda táto osoba konala
a aj koná v prospech záujmov U., čo samo o sebe vnáša odôvodnenú obavu, že tvrdenia obidvoch sú

účelové. Je to o to naliehavejšie, že svedkyňa B. I. potvrdila, že „tieto faktúry sa vyhotovovali aj po tom",
teda aj v čase po odchode obžalovaného.

Ak sú dôvody na vyslovenie takejto pochybnosti, súd pri posudzovaní hodnovernosti skutkových tvrdení
musí na tieto okolnosti prihliadať a nevychádzať len z predpokladu, že svedok automaticky vierohodne
reprodukuje pravdivý obraz. O nesprávnom vystavovaní faktúr musel v prvom rade vedieť konateľ

spoločnosti X. U., čo potvrdila aj vyššie uvedená svedkyňa.

V danom prípade si súd prvého stupňa v dostatočnej miere pri formulovaní skutku odsudzujúceho
rozsudku neuvedomil skutočné postavenie obžalovaného ako predajcu a postavenie konateľa, ktorý
mal nad celou prevádzkou absolútnu kontrolu. Súd sa v dostatočnej miere nevysporiadal za akých
okolností a z akých príčin bol trestný čin spáchaný. V dostatočnej miere neposúdil príčinnú súvislosť

k následku činu a tiež okolnosti, ktoré viedli k trestnej činnosti a umožnili jej spáchanie. Je potrebnépoložiť a zodpovedať otázku, prečo páchateľ takýto trestný čin spáchal. Z výsledkov dokazovania jasne
vyplýva, že obžalovaný prístup na účet zamestnávateľa nemá. Ak spoločnosť X. U. fakturovala nielen
cenu vozidla, ale aj zabezpečovacie zariadenie a jeho montáž, tak na tejto činnosti musel profitovať

jedine obžalovaného zamestnávateľ a osoba, ktorá si zabezpečovacie zariadenia fakturovala.

Je nesporné, že predovšetkým treba dokazovať, či skutok bol spáchaný a či má znaky trestného činu, čo
v súčasnej dobe obžalovaný nerozporuje. Z vykonaných dôkazov však jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností nevyplýva, že to bol práve obžalovaný, ktorý zasiahol do Trestným zákonom chráneného
objektu v rozsahu skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bol súdom prvého stupňa odsúdený.

Zároveň má za to, že výška škody spôsobená poškodenému a ani príčinná súvislosť medzi konaním

obžalovaného a vznikom škody nie je preukázaná.

K predmetnému odvolaniu sa vyjadril splnomocnenec poškodeného W.. Š. X. písomným podaním
doručeným na prvostupňový súd dňa 19.5.2015, ktorým navrhol odvolanie ako nedôvodné zamietnuť
podľa § 319 Tr.por. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a dôvodné a bolo vynesené
na základe dostatočne vykonaného dokazovania. Pokiaľ sa týka výšky škody, táto bola jednoznačne

poškodeným preukázaná, a preto nie je dôvod, aby prvostupňový súd pri uznaní viny obžalovaných,
ich aj nezaviazal k náhrade škody.

Spis bol predložený prvostupňovým súdom na rozhodnutie o odvolaní tunajšiemu súdu dňa 12.6.2015.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prokurátorka uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za
správny vo všetkých jeho výrokoch, uložený trest považuje za primeraný, a preto navrhuje odvolanie

obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Splnomocnenec poškodeného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že sa pridržiava svojho
písomného vyjadrenia. Dáva do pozornosti, že jeden z obžalovaných je už právoplatne odsúdený a
skutku sa mal spolu s obžalovaným dopustiť spoločným konaním. Čo sa týka výšky škody, má za to,
že bola preukázaná a je v príčinnej súvislosti s konaním jedného obžalovaného a jedného odsúdeného

a považuje výrok rozsudku súdu prvého stupňa o škode za vecne správny a navrhol odvolanie ako
nedôvodné zamietnuť.

Obhajkyňa na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedla, že sa plne pridržiava dôvodov v písomne
podanom odvolaní. Aj po dokazovaní, ktoré bolo vykonané, nie je vina obžalovaného preukázaná. Súd
prvého stupňa neustálil motív, prečo by mal obžalovaný konať tak, ako je uvedené v obžalobe. Nebola

ustálená ani škoda a príčinná súvislosť medzi konaním obžalovaného a vznikom škody. Preto navrhuje
napadnutý rozsudok zrušiť a zrušiť aj všetky rozhodnutia nadväzujúce a obžalovaného spod obžaloby
oslobodiť, pretože sa nedopustil žalovaného skutku.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že sa pridržiava prednesu obhajkyne a
písomných dôvodov, ktoré obhajoba podávala.

Podľa § 317 ods. 1 Tr.por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby,ktoréneboliodvolaniuvytýkané,prihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovalipodaniedovolaniapodľa
§ 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 Tr.por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aja) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových

zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Podľa § 321 ods. 3 Tr.por. ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku
a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len
sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku
o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 3 Tr.por. odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie

urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo
doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd
zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech
obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý
uplatnil nárok na náhradu škody.

Podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku (ďalej „Tr.zák. č.
140/1961 Zb.“) ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb, zodpovedá
každá z nich, ako by trestný čin spáchala sama (spolupáchatelia).

Podľa § 250 ods. 1 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí
tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie

nepatrnú, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo zákazom činnosti alebo peňažným trestom
alebo prepadnutím veci.

Podľa § 250 ods. 4 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ
potresce,

a) ak spácha čin uvedený v odseku 1 ako člen organizovanej skupiny, alebo

b) ak spôsobí takým činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.

Podľa § 23 ods. 1 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných
činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny
život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Podľa § 31 ods. 1 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne na stupeň

nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4), na možnosť nápravy a pomery páchateľa. Ak
súd prijme záruku za nápravu páchateľa, vezme do úvahy tiež výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol,
a uloží trest so zreteľom na túto okolnosť.

Podľa § 31 ods. 2 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadnea) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu,

b) u organizátora, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchaní trestného činu,

c) pri príprave na trestný čin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa

priblížilokdokonaniutrestnéhočinu,akoajnaokolnostianadôvody,prektorékjehodokonaniunedošlo.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr.zák. č. 140/1961 Zb. súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia
slobody neprevyšujúceho dva roky, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu má dôvodne za to, že účel
trestu sa dosiahne i bez jeho výkonu.

Podľa § 59 ods. 1 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. pri podmienečnom odsúdení súd určí skúšobnú dobu na jeden

rok až päť rokov; skúšobná doba začína sa právoplatnosťou rozsudku.

Odvolací súd na základe podaného odvolania prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre
zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa §
316 ods. 3 Tr.por. Keďže skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil, podľa § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým bolo podané odvolanie, ako aj

správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo s tým, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
by odvolací súd prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Keďže z podaného odvolania vyplýva, že ho podal obžalovaný ohľadom všetkých výrokov, odvolací
súd preskúmaval všetky výroky napadnutého rozsudku a správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo, pričom zistil, že odvolanie nie je dôvodné (hoci odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok

vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, ale z iných v odvolaní neuvádzaných dôvodov). Uvedené
zistenie odvolacieho súdu vyplýva z nasledujúcich skutočností.

Na Okresný súd Bratislava III bola Okresnou prokuratúrou Bratislava III dňa 30.10.2006 podaná
obžaloba č.k. 1Pv 575/01-81 na obžalovaných Š.D. Q. v bodoch 1 a 2 obžaloby pre pokračovací trestný
čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 písm. b) Tr.zák. č. 140/1961 Zb. spáchaného v bode 1 obžaloby

samostatne a v bode 2 obžaloby spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. a A.
N. v bode 2 obžaloby pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 písm. b) Tr.zák. č. 140/1961 Zb.
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. na skutkovom základe v nej uvedenom.

Prvýkrát bolo vo veci rozhodnuté Okresným súdom Bratislava III rozsudkom zo dňa 23.2.2010, sp.zn.
3T/136/2006, ktorým boli obžalovaní A. N.Č. X. Š. Q. uznaní vinnými zo žalovaných trestných činov,

pričom uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.11.2010 sp.zn. 4To/162/2010 bol podľa
§ 321 ods. 1 písm. a) Tr.por. zrušený rozsudok v celom rozsahu a vec bola podľa § 322 ods.
1 Tr.por. vrátená prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie z procesných dôvodov
(riadne neupovedomenie splnomocnencov poškodených o termínoch verejného zasadnutia a hlavného
pojednávania a v dôsledku toho nesplnenie zákonných podmienok na ich vykonanie a rozhodnutie v

merite veci).

Ku konaniu na prvostupňovom súde odvolací súd uvádza, že po zrušení rozsudku a vrátení veci
prvostupňovému súdu, tento riadne predvolal resp. upovedomil strany trestného konania o termínoch
verejného zasadnutia a hlavného pojednávania. Hlavné pojednávanie bolo vykonané v zmysle
príslušných ustanovení Trestného poriadku a prvostupňový súd v konaní a rozhodovaní rešpektoval

zásadu náležitého zistenia skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Tr.por. a zásadu voľného hodnotenia
dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr.por.

Na hlavnom pojednávaní dňa 6.10.2011 boli vypočutí obžalovaní A. N. X. Š. Q. (odmietol vypovedať)
a poškodený Ing. X. U..Na hlavnom pojednávaní dňa 19.4.2012 boli vypočutí poškodený Mgr. U. H. (ku skutku 1 obžaloby) a
svedok B. B..

Na hlavnom pojednávaní dňa 20.6.2013 boli vypočutí svedkovia U. V. X. U. T..

Na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2013 boli vypočutí svedkovia B. I. (M. C.), W.. Q. W. X. Y.. W. B.Š..

Na hlavnom pojednávaní dňa 1.4.2014 bol vypočutý svedok W. I..

Na hlavnom pojednávaní dňa 8.1.2015 boli prečítané listinné dôkazy, strany nemali návrhy na doplnenie
dokazovania a po záverečných rečiach a poslednom slove bol prvostupňovým súdom vyhlásený
rozsudok v znení ako je to bližšie rozvedené na začiatku tohto odôvodnenia.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie ohľadom viny zdôvodnil najmä výpoveďami poškodeného Y.. X.

U. a svedkov B. C. (teraz I.) X. W.. Q. W. s tým, že poškodený Y.. X. U. na podnet leasingovej
spoločnosti S..L..R. preveril faktúry o predaji vozidiel zn. Škoda Fabia, u ktorých vzniklo podozrenie,
že pre spoločnosť Q. O..U..L.. boli účtovne zrealizované cez leasingovú spoločnosť v rozpore so
skutočnosťou. Následne bolo zistené, že na predmetné vozidlá boli vystavované dvojaké faktúry, jedny
na vozidlá vyššej triedy a druhé pre tie isté vozidlá s navýšením ceny o 150.000 Sk, pričom táto suma

mala predstavovať cenu za audio systém S., ktorý však do vozidiel namontovaný nebol. Pri ich stretnutí
obžalovaný N. uviedol, že na jeho pokyn C. vyhotovovala dvojité faktúry a že tak konal i jeho predchodca.

Ako vyplynulo z výpovede svedkyne C., ktorá vystavovala dvojité faktúry, konala tak na pokyn
obžalovanéhoN., ktorýboljejnadriadenýmaonavtomčasebolalenvskúšobnejdobe.Taktiežpotvrdila
skutočnosť, že zo strany Y.. U. bolo iniciované stretnutie za prítomnosti jej, Y.. U., N. X. W.. W., na

ktorom sa prejednávala otázka dvojitých faktúr a na ktorom mal obžalovaný N. priznať, že dvojité faktúry
svedkyňa C. vyhotovovala na pokyn obžalovaného N..

Svedok W.. W. zhodne uviedol, že predmetný prípad konzultoval s ním poškodený Y.. U. a tento ho
pozval na stretnutie s pracovníkmi spoločnosti X. U. - obžalovaným N.Y., svedkyňou C. a poškodeným U.
a na tomto stretnutí mal obžalovaný N. priznať, že tieto transakcie realizoval on, pričom uviedol, že tak

urobil na žiadosť Q., zástupcu spoločnosti Q.. Tieto skutočnosti potvrdzujú i listinné dôkazy - leasingové
zmluvy o prenájme vozidiel uzatvorené medzi leasingovou spoločnosťou S..L..R. X. nájomcom spol. Q.,
O..U..L.., ku ktorým boli vyhotovené pre leasingovú spoločnosť dvojité faktúry, ako i preberacie protokoly.

Odvolací súd má v súlade s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu za to, že vykonaným
dokazovaním na prvostupňovom súde bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané spáchanie skutku

obžalovaným, ktorého konanie zároveň napĺňa všetky znaky trestného činu uvedeného v napadnutom
rozsudku.

Z vykonaných dôkazov je aj podľa odvolacieho súdu zrejmé, že obžalovaný A. N. spoločným konaním (s
obžalovaným Š. Q.) sa dopustil trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr.zák. č.
140/1961 Zb. k § 250 ods. 1, 4 písm. b) Tr.zák. č. 140/1961 Zb., keďže obžalovaný Š. Q. ako konateľ Q.

O..U..L.. v čase a mieste uvedenom v skutkovej vete napadnutého rozsudku uzatvoril 7 ks leasingových
zmlúv so spol. S..L..R.. X..O.., ktorých predmetom plnenia mali byť v skutočnosti dodané motorové
vozidlá zn. Škoda Fabia Classic 1.4, pričom obžalovaný A. N. ako vedúci predaja spoločnosti X. U.
O..U..L.. svojej podriadenej B. C. prikázal vystaviť faktúry rovnakého čísla na rovnakú výšku fakturovanej
sumy dodávateľa X. U. O..U..L.., pre odberateľa S..L..R.. X..O.. na osobné motorové vozidlá zn. Škoda

Fabia Classic 1.9 resp. zn. Škoda Fabia Classic 1.4, ktoré mali byť vybavené audio systémom zn. S. v
hodnote 150.000 Sk, ktorých dodávateľom bola spoločnosť Q. O..U..L.., ktoré neboli do vozidiel nikdy
namontované, hoci si ich spoločnosť Q. O..U..L.. vyfakturovala a boli jej uhradené a pre spoločnosťS..L..R.., X..O.. boli vystavené faktúry na vozidlá s tými istými výrobnými číslami, avšak vyššej triedy, a
to v 6 prípadoch typu 1.9 SDI a v 1 prípade typu 1.9 TDI, čím spoločnosť X. U. O..U..L.. uviedli do omylu
a spôsobili jej škodu vo výške 1.050.000 Sk (34.853,61 eur).

Z listinných dôkazov založených v spise je zrejmé, že predmetné leasingové zmluvy a dvojité faktúry
bližšie špecifikované v odôvodnení napadnutého rozsudku boli uzatvorené a vystavené. Samotný
spoluobžalovaný Š. Q. priznal, že leasingové zmluvy boli na vozidlá s obsahom motora 1.9, a nie
na vozidlá s obsahom motora 1.4, ktoré boli spoločnosťou X. U. v skutočnosti dodané, pričom takto
vzniknutým rozdielom v cene 150.000 Sk získal finančné prostriedky na nákup iných vozidiel.

Poškodený Y.. X. U. uviedol, že na podnet leasingovej spoločnosti S..L..R.. X..O.. preveroval faktúry

ohľadom vozidiel dodaných pre spoločnosť Q. O..U..L.. a zistil, že faktúry, ktoré mala leasingová
spoločnosť S..L..R.. boli iné, aké mali oni zaevidované v účtovníctve, malo ísť o vozidlá Fabia 1.4
benzín, B.L..R.. mali doklady na 6 vozidiel 1.9 SDi a 1 vozidlo 1.9 TDi - diesel. Okrem toho mal byť vo
vozidlách namontovaný audio systém S. dodaný zo spoločnosti Q., avšak vo vozidlách sa nenachádzal.
Obžalovaný A. N. bol vedúci predaja a mal povinnosť kontrolovať pracovníčky pri vystavovaní faktúr.

Následne svedok kontaktoval W.. W. a bolo uskutočnené stretnutie, na ktorom boli prítomní so svedkom
aj obžalovaný N., W.. W. a dve pracovníčky predaja, ktoré uviedli, že vystavovať dvojité faktúry im
prikázal obžalovaný A. N..

Výpoveď poškodeného o tom, že celú vec začal preverovať na podnet dotknutej leasingovej spoločnosti
S..L..R.. X..O.. potvrdzuje výpoveď svedka Ing. W. B., z ktorej vyplýva, že vo firme S..L..R. pracoval ako

leasingovýmanažérapotvrdiluzavretie7leasingovýchzmlúvsospol.Q.O..U..L..,ktorésatýkalivozidiel
zn. Škoda Fabia 1,9 diesel a boli dodávané spoločnosťou X. U.. Vozidlá fyzicky nepreverovali, pretože
od autorizovaného predajcu to nepovažujú za potrebné. Niekedy začiatkom marca 2001 mu zavolala
pracovníčka J. T., ktorá svedka upozornila, že majú problémy so spoločnosťou Q. O..U..L.., na základe
čoho okamžite navštívili túto firmu a vykonali previerku vozidiel, pričom zistili, že všetky vozidlá majú

špecifikáciu benzín, a nie diesel. Vozidlá okamžite nájomcovi odobrali a od leasingových zmlúv odstúpili.
So zisteným stavom oboznámili aj dodávateľa, spoločnosť X. U., ktorá v zastúpení Y.. U. uznala, že
dodala vozidlá v inej špecifikácii než fakturovala. Rozdiel vo faktúrovanej a dodanej špecifikácii bol
najmenej 150.000 Sk za vozidlo.

Výpoveď poškodeného o tom, že samotný obžalovaný A. N. na stretnutí k dvojitým faktúram priznal, že

tieto boli vystavené na jeho výslovný pokyn, potvrdzujú výpovede svedkov B. C. X. W.. Q.X. W..

Svedkyňa B. C. (D. I.) vo svojej výpovedi uviedla, že pracovala v X. U. ako predajca, predávala
autá a vystavovala faktúry, jej nadriadeným bol obžalovaný N., ktorý bol vedúcim predaja, na ktorého
pokyn konala alebo na základe pokynu majiteľa firmy, sama konať nemohla. Svedkyňa potvrdila svoju
výpoveď z prípravného konania, kedy uviedla, že faktúry pod rovnakým číslom, ale na rôzne vozidlo s

rozdielnym predmetom plnenia vystavila na príkaz jej nadriadeného, obžalovaného A. N., ktorý to bližšie
nezdôvodnil. Následne sa k tomuto v apríli roku 2001 uskutočnilo stretnutie za prítomnosti U., N., W..
W., B. a jej, na ktorom sa prejednávala otázka dvojitých faktúr, pričom tam bolo povedané, že predmetné
faktúry vyhotovovala na pokyn obžalovaného N. s tým, že svedkyňa nevedela, že tento postup je
nezákonný vzhľadom k tomu, že v tom čase bola v skúšobnej dobe a plnila pokyny obžalovaného A.

N.. Obžalovaný A. N. na tomto stretnutí výslovne uviedol, že on prikázal vyhotoviť svedkyni predmetné
dvojité faktúry, povedal to pred U. X. W..

Podľa výpovede svedka W.. Q. W. ho oslovil Ing. X. U. s tým, že by potreboval prekonzultovať
prípad dvojitých faktúr. Zúčastnil sa stretnutia s pracovníkmi spoločnosti X. U., O..U..L.. za prítomnosti
obžalovaného A. N., na ktorom bolo povedané, že dvojité faktúry sa robili práve na jeho pokyn a tento

uviedol, že to niekto robil aj pred jeho nástupom do funkcie.Takže tvrdenie obžalovaného, že sa na uvedenom stretnutí k dvojitým faktúram ku skutku nepriznal, je
vyvrátené práve výpoveďami ostaných účastníkov stretnutia.

Z pracovnej náplne obžalovaného A. N. zo dňa 24.11.2000 vyplýva, že v spoločnosti X. U. O..U..L.. bol

vedúcim predaja s tým, že okrem iného zodpovedá za činnosť predajcov, vystavuje daňové doklady a
prijíma finančnú hotovosť do pokladne a zodpovedá za ich správnosť a zodpovedá za kontrolu a správne
vedenie a zakladanie finančnej a skladovej agendy spojenej s predajom vozidiel.

Zo spisu tiež vyplýva, že trestné oznámenie podal v tejto veci na Okresnú prokuratúru Bratislava III
samotný poškodený Y.. X. U. už dňa 9.4.2001 (teda bezprostredne po tom, ako mal zistiť predmetné
skutočnosti) s tým, že podozrenie zo spáchania trestnej činnosti má na Š. Q., A. N. X. B. C..

Odvolacie námietky týkajúce sa tvrdení obžalovaného, že nemal žiadnu vedomosť o sporných faktúrach,
že seba alebo iného neobohatil a že osobne sa nepodieľal na vzniku akejkoľvek škody sú nedôvodné.
Je zrejmé z vykonaného dokazovania, že došlo k obohateniu spoločnosti Q. O..U..L.., čo postačuje na
naplnenie skutkovej podstaty predmetného trestného činu (postačuje, že došlo k obohateniu iného),
pričom tým, že obžalovaný ako vedúci predaja dal podriadenej zamestnankyni pokyn na vystavenie

dvojitých faktúr sa podieľal na protiprávnom konaní, ktoré malo za následok vznik škody u poškodeného.

Rovnako je nedôvodné tvrdenie v odvolaní, že v prípade vystavenia dvojitých faktúr mohlo ísť o omyl,
keďže je zrejmé, že išlo o účelové vytvorenie dvojitých faktúr, aby boli leasingovou spoločnosťou
vyplatené vyššie finančné sumy za motorové vozidlá. To, že nešlo o omyl, vyplýva aj z vyjadrení už
vyššie uvedených svedkov (U., C. X. W.), že obžalovaný výslovne uviedol na stretnutí, kde boli prítomní,

že dal pokyn na vytvorenie dvojitých faktúr, teda nešlo o žiadny omyl, ale o úmyselné konanie.

Nie je žiadny rozumný dôvod na tvrdenie v odvolaní, že poškodený Ing. X. U. mal vedieť o dvojitých
faktúrach v čase ich vystavenia. Vykonané dôkazy svedčia o opaku. Bol to práve Y.. U., ktorý na základe
zistenia leasingovej spoločnosti S..L..R.. X..O.. o tom, že vozidlá, ktoré mala fyzicky v užívaní spoločnosť
Q. O..U..L.. neboli tie vozidlá, ktoré mala leasingová spoločnosť podľa príslušných leasingových zmlúv

financovať (svedecká výpoveď Y.. B.), túto skutočnosť overoval so záverom, že v ich účtovníctve boli
zaevidované iné faktúry a následne podal na prokuratúru v tejto veci trestné oznámenie.

Za nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj ďalšiu odvolaciu námietku týkajúcu sa spôsobu a doby,
kedy mali byť vykonané montáže zabezpečovacích zariadení, keďže z vykonaného dokazovania
vyplýva, že predmetné vozidlá neboli v skutočnosti audio systémom S. vybavené, hoci tak podľa listín

mali byť a obžalovaný ako vedúci predaja mal zabezpečiť, aby faktický stav ohľadom dodávaných
motorových vozidiel zodpovedal tomu, za čo odberateľ zaplatil. Je nemysliteľné a zodpovedajúce
podvodnému konaniu, aby boli leasingovou spoločnosťou odberateľovi (leasingovému nájomcovi)
financované motorové vozidlá vo vyššom vybavení, než v akom mali byť podľa príslušných listín v
skutočnosti dodávateľom poskytnuté.

V konaní sa žiadnym spôsobom nepreukázalo, že by výpovede poškodeného Y.. X. U. a svedkov B.
C. (I.) a W.. Q. W. boli nevieryhodné. Ich výpovede sú nielen v súlade navzájom, ale zodpovedajú aj
ostaným vykonaným dôkazom a sú s nimi v logickom spojení a stoja oproti tvrdeniam obžalovaného o
tom, že skutok nespáchal. Len samotná skutočnosť, že svedok W.. Q. W. má zastupovať poškodeného
resp. mal byť jeho právnik, neznamená, že vypovedal nepravdu. Jeho výpoveď sa týkala práve zistenia,

ktoré mu povedal poškodený a stretnutia u poškodeného, ktorého sa zúčastnil, kde sa obžalovaný podľa
viacerých výpovedí vyjadril, že dal pokyn na vystavenie dvojitých faktúr.

To, že napriek skutočnosti, že o dvojitých faktúrach mali vedieť aj ďalšie osoby (B. C., A. B.),
ktoré však neboli trestne stíhané spolu s obžalovaným, nemôže byť dôvodom na iné posudzovaniekonania obžalovaného vzhľadom na existenciu obžalovacej zásady (súd môže konať len na základe
prokurátorom podanej obžaloby, teda posudzuje len v nej uvedený skutok a konanie v nej obžalovaných
osôb). Takže aj táto odvolacia námietka musela byť vyhodnotená za nedôvodnú.

Samotnýmotívkonaniaobžalovanéhoniejepodstatnýmzpohľadunaplneniaznakovskutkovejpodstaty
trestného činu, pre ktorý bol obžalovaný uznaný vinným. Odvolací súd sa môže iba domnievať, čo viedlo
obžalovaného k protiprávnemu konaniu, z ktorého mala osoh iná osoba (spoluobžalovaný Š. Q.). Môže
to byť tá skutočnosť, že sa takto malo s dvojitými faktúrami nakladať aj za predošlého vedúceho predaja
(ako sa mal obžalovaný vyjadriť na stretnutí k dvojitým faktúram poškodenému) a obžalovaný prevzal

tento protiprávny postup mysliac si, že sa na to nepríde resp. mohlo to byť z iného dôvodu, ktorý sa v
konaní nepodarilo zistiť, čo však nie je podstatným a nevyhnutným z pohľadu zákona, aby nemohlo byť
rozhodnuté o uznaní viny, ak bola preukázaná bez akýchkoľvek pochybností.

K uloženému trestu prvostupňovým súdom uvádza odvolací súd uvádza nasledovné skutočnosti.

Pri rozhodovaní o druhu trestu a jeho výške vychádzal prvostupňový súd podľa odôvodnenia
napadnutého rozsudku z ustanovení § 31 ods. 1 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. sledujúc pritom účel trestu

vymedzený v § 23 ods. 1 Tr.zák. č. 140/1961 Zb.. Súd prihliadol na okolnosti spáchaného trestného činu,
na jeho charakter a výšku škody, na druhej strane však zohľadnil, že od spáchania skutku uplynulo viac
ako 14 rokov. Na základe uvedeného dospel prvostupňový súd k záveru, že na nápravu a prevýchovu
obžalovaného bude dostatočné pôsobiť trestom nespojeným s obmedzením osobnej slobody.

Podľa odvolacieho súdu prvostupňovým súdom uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere

2 roky so skúšobnou dobou 1 rok je zákonný a primeraný a zodpovedá účelu trestu ustanoveného
Trestným zákonom.

V prvom rade treba uviesť, že správne prvostupňový súd posudzoval trestnom činu a ukladal trest podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, keďže tento bol pre obžalovaného najpriaznivejší.
Trestná sadzba trestu odňatia slobody v § 250 ods. 4 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. je 2 až 8 rokov, zatiaľ čo

podľa neskoršie účinného Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. by skutok musel byť posúdený ako zločin
podvodu podľa § 221 ods. 3 písm. a) s trestnou sadzbou trestu odňatia slobody 3 až 10 rokov.

Pre ukladanie trestu platia zásady, ktoré ustanovuje Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný v čase
spáchania skutku v § 31 a uložený trest musí zároveň zodpovedať účelu trestu ustanovenému v §
23 ods. 1. Účelom trestu je na jednej strane chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov a

zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti, na druhej strane má uložený trest vychovať
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na stupeň nebezpečnosti
trestného činu pre spoločnosť, ktorý je určovaný najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol
činom dotknutý (objektom trestného činu podvodu je cudzí majetok), spôsobom vykonania činu a jeho

následkami (ku skutku došlo v roku 2001 a došlo k spôsobeniu majetkovej škody v rozsahu značnej
škody), okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho
pohnútkou (obžalovaný konal minimálne v nepriamom úmysle, keďže vedel, že svojim konaním môže
porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým
uzrozumený), u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu

trestného činu, na druhej strane na možnosť nápravy a pomery páchateľa (obžalovaný doteraz osobou
súdom netrestanou).Uložený druh trestu (trest odňatia slobody) a jeho výmera (na samej dolnej hranici trestnej sadzby)
je zákonný, primeraný a spravodlivý a ide o uloženie najmiernejšieho druhu trestu v najnižšej možnej
výmere, aký pripadal do úvahy vzhľadom na výšku spôsobenej škody.

Správne prvostupňový súd výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil, keďže boli
splnené podmienky ustanovené v § 58 ods. 1 písm. a) Tr.zák. č. 140/1961 Zb. Vzhľadom na osobu
obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a
na okolnosti prípadu, má odvolací súd dôvodne za to, že účel trestu sa dosiahne aj bez jeho výkonu.
Rovnako je v súlade so zákonom aj určenie skúšobnej doby v trvaní 1 roka (túto je možné určiť v

rozmedzí 1 až 5 rokov), počas ktorej sa bude sledovať, či obžalovaný vedie riadny život a či nie je
potrebné nariadiť výkon uloženého trestu odňatia slobody.

Rovnako v súlade so zákonom je výrok o náhrade škody t. j. o povinnosti obžalovaného spolu
s už odsúdeným Š. Q. solidárne nahradiť poškodenému X. O..U..L.. Š. vo výške 34.853,61 eur
(1.050.000 Sk). K spôsobeniu škody došlo spoločným úmyselným protiprávnym konaním obidvoch
spoluobžalovaných, bolo preukázané spôsobenie škody minimálne v uvedenej výške (išlo o následnú

úhradu leasingovej spoločnosti B.L..R.. X..O.. ohľadom 7 leasingových zmlúv po 150.000 Sk zo strany
poškodeného,očomsvedčiavspisezaloženélistinnédôkazy,najmädaňovédobropisyodpoškodeného
pre S..L..R.. X..O.., exekučný príkaz exekútorského úradu JUDr. Ľ. M. O..H.. K. XXXX/XX, výpis z účtu
poškodeného ohľadom úhrady dobropisovanej sumy), medzi konaním spoluobžalovaných a škodou
je príčinná súvislosť a poškodený si náhradu škody uplatnil riadne a včas t. j. čo do dôvodu a výšky

a do skončenia vyšetrovania, pričom naposledy splnomocnenec poškodeného W.. Š. X. písomným
podaním doručeným na prvostupňový súd dňa 3.4.2014 nárok na náhradu škody uplatnil v sume
34.853,61 eur, takže správne postupoval prvostupňový súd, keď zaviazal obžalovaných solidárne
nahradiť poškodenému uplatnenú škodu a odvolacie námietky spochybňujúce výšku škody a príčinnú
súvislosť medzi konaním obžalovaného a vznikom škody sú nedôvodné.

Napriek skutočnosti, že odvolanie obžalovaného nebolo dôvodné ako to vyplýva z vyššie uvedeného, na
základe podaného odvolania musel odvolací súd pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozsudku vo výroku o
treste a spôsobe jeho výkonu, avšak z iného, v odvolaní neuvádzaného dôvodu (porušenie ustanovenia
Trestného zákona napadnutým rozsudkom). Takýto postup odvolacieho súdu je odôvodnený tou
skutočnosťou,žeprvostupňovýsúdvnapadnutomrozsudkuvovýrokuotrestepriurčenískúšobnejdoby

uloženého podmienečného trestu odňatia slobody použil nesprávne ustanovenie § 50 ods. 1 Tr.zák. č.
140/1961 Zb. (toto ustanovenie upravuje trest zákazu činnosti) namiesto správneho ustanovenia § 59
ods. 1 Tr.zák. č. 140/1961 Zb., ktoré sa práve týka určenia skúšobnej doby pri podmienečnom treste
odňatia slobody.

Toto pochybenie prvostupňového súdu napravil odvolací súd a pri citácii správnych zákonných

ustanovení uložil obžalovanému rovnaký trest aj ohľadom druhu trestu aj ohľadom jeho výmery ako
prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, keďže trest uložený prvostupňovým súdom zodpovedá účelu
trestu a zásadám pre ukladanie trestov ustanovených v dotknutom Trestnom zákone č. 140/1961 Zb.
ako to už bolo vyššie skonštatované. Vo zvyšnej časti zostal napadnutý rozsudok nedotknutý.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný

prostriedok.