Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 1. október 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/148/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225878
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112225878.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova

25, IČO: 35807598, zastúpený zástupcom: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Grösslingova
4, proti žalovanému: Slovenská republika, v konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto

r o z h o d o l :

. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému súd náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 27.09.2012 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáha, aby súd

rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 617,35 eur, a to z titulu náhrady
majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 492,35 eur. Žalobca si v žalobe zároveň
uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že majetková škoda a nemajetková ujma
mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín.

Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade

s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ zo zmluvy o úvere, navrhol
písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu ako oprávnený navrhol vykonať pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3740743 uzavretej
s dlžníkom Q. V.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej
veci číslo EX 4599/2010. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať
pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie

exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu, t.j. Okresnému
súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím
došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci
priznanej právomoci v zákonom ustanovenej dobe. Napriek povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti, v prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo. Exekučný súd

napriektomu,ževecnímprejednávanánevykazovalaprvkynadmernejprávnejzložitostianevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na
čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu o tejto žiadosti, rozhodol až dňa 27.01.2011, a to rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Pritom konanie sa začalo dňa 05.05.2010. K rozhodnutiuo poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 267 dní). Ako dôkaz
na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie príslušného súdneho spisu exekučného súdu. Žalobca vo
svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom

príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum jeho doručenia súdu,
pretože použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril
ho zvolenému súdnemu exekútorovi. V predmetnom prípade podľa jeho názoru neexistuje okolnosť,
ktorábyumožňovalaexekučnémusúdupostupovaťnesústredeneasozbytočnýmiprieťahmi.Nečinnosť
exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával

vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený žalobca
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v
článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. V ďalšej časti žaloby žalobca poukazuje na skutočnosť,
že podľa znenia Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi
a podľa znenia Exekučného poriadku účinného od 1.2.2002 do 31.5.2010 sa nerobil rozdiel medzi
exekučnými titulmi. Preto mal exekučný súd rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti bez ohľadu na to, či išlo rozhodnutie riadneho súdu,
rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo notársku zápisnicu. Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa
ustanovenia § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie. Ako dôkaz na preukázanie
týchto tvrdení navrhol pripojenie spisu Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu

nároku navrhovateľa na náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní.

Základom žalobou uplatneného nároku je tvrdenie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe Okresného
súdu Trenčín, ktorého sa mal dopustiť v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod sp.zn.
49Er/1374/2010, a to tým, že v rozpore s Exekučným poriadkom nerozhodol o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia v zákonnej pätnásťdňovej lehote podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Tento postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase bez zbytočných prieťahov a bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou vzniku
materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Materiálnu škodu žalobca vyčíslil v sume
125 eur, pričom predstavuje náhradu nákladov vynaložených na správu pohľadávky v sume 70 eur, na

udržiavanie a správu informačného systému v sume 40 eur a na administratívne spracovanie textov
urgenciíexekučnémusúdu,poštovnéatelekomunikačnénákladyspojenésurgovanímakontroloustavu
konania na exekučnom súde v sume 15 eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu v prípade, ak by exekučný
súd postupoval správne. Výška škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov,
a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.

K vzniku nemajetkovej škody, ktorú vyčíslil v sume 492,35 eur uviedol, že samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej
lehote, nie je dostatočným zadosťučinením. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne
očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a takisto došlo

k vyvolaniu rizika, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k
zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Nemajetkovú ujmu
vníma ako spravodlivú satisfakciu. U členov riadiacich orgánov žalobcu a u jej majiteľov nastali pocity
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Táto situácia
ovplyvnila ďalšie postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol

prijať. Omeškanie v rozhodnutí súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstva
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.
Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu žalobcu, ale najmä jeho
majiteľov. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a

princípov právneho štátu. Dôvody uplatnenia nemajetkovej ujmy zhrnul v závere tak, že táto predstavuje
primeranú náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie vecí a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky cestou exekúcie. Ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,

týkajúcu sa práva na súdnu ochranu. Samotnú výšku nemajetkovej ujmy určil v súlade s doktrínou
prijatou Ústavným súdom Slovenskej republiky, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom
konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia 660 eur.Zhrnúc ďalšie uvedené dôvody podanej žaloby žalobca poukázal okrem iného na nezákonnosť postupu
exekučného súdu tým, že preskúmaval v exekučnom konaní exekučný titul.

Žalovanému bola žaloba spolu s prílohami doručená dňa 21.12.2012 spolu s výzvou na vyjadrenie.
Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

O žalobe žalobcu súd pôvodne rozhodol rozsudkom zo dňa 26.09.2013, ktorý odvolací súd na základe
odvolania žalobcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania. Odvolací súd vytkol konajúcemu súdu, že

žalobcu nepoučil o jeho procesných právach a povinnostiach. Po zrušení rozsudku súd na prejednanie
žaloby nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a
to: žiadosťou súdneho exekútora Rudolfa Krutého zo dňa 25.05.2010 z pripojeného exekučného spisu
tunajšieho súdu sp.zn. 49Er/1374/2010, zápisnicou spísanou súdnym exekútorom zo dňa 05.05.2010
z pripojeného exekučného spisu, uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.12.2010 sp.zn.
49Er/1374/2010 a uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 03.02.2011 sp.zn. 49Er/1374/2010.

Žalovaný ani žalobca sa pojednávania nezúčastnili. Žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní riadne
ospravedlnil. Po vykonaní dokazovania súd zistil tento pre rozhodnutie o žalobe podstatný skutkový stav:

Dňa 07.06.2010 bola Okresnému súdu Trenčín, ako exekučnému súdu, doručená žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 25.05.2010

sp.zn. EX 4599/10, v prospech oprávneného žalobcu, proti povinnému Q. V.. O tejto žiadosti rozhodol
exekučný súd v konaní vedenom pod sp.zn. 49Er/1374/2010 tak, že dňa 10.12.2010 uznesením č.k.
49Er/1374/2010 - 10 túto žiadosť zamietol. Exekučný súd v tomto rozhodnutí uviedol, že predložený
exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože priznáva plnenie zákonom nedovolené.
Následne súd exekučné konanie uznesením zo dňa 03.02.2011 zastavil.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci“ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa§9ods.4zákonaozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociprávonanáhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku

(ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovujeinak.Vprípade,akibasamotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

Súd na základe tvrdení žalobcu, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Trenčín, ktorého sa mal tento orgán verejnej moci dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Súd preto zisťoval existenciu nesprávneho úradného
postupu, t.j. v prejednávanom prípade úradného postupu, ktorým bola porušená povinnosť orgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. existenciu
zbytočných prieťahov v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia.

Na predmetné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinný ku dňu začatia exekučného konania.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Exekučný poriadok pre rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia lehotu súdu neurčuje. Tento záver súdu v tomto konaní je v súlade aj s početnou
existujúcou judikatúrou súdov Slovenskej republiky (napr. aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
19Co/214/2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 1Co/206/2014, rozsudok Krajského súdu

v Nitre sp.zn. 26Co/182/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/289/2014.) V
tejto súvislosti pomerne vyčerpávajúcim spôsobom Krajský súd v Nitre vo vyššie uvedenom rozhodnutí
uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku obsahuje právnu úpravu 15-dňovej lehoty, o
plynutiektorejsaopieraajžaloba žiadajúcnáhraduškodyvzmyslezákonač.514/2003Z.z..Poukazujúc
na úmysel zákonodarcu súd konštatuje, že lehota 15 dní sa vzťahuje iba na prípady, kedy súd v

tejto lehote „poverí“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Táto lehota dokonca s účinnosťou od
01.06.2010 neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. notárske zápisnice, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,
predmetačasplnenia,akpovinnáosobavnotárskejzápisnicisvykonateľnosťousúhlasilaavykonateľné
rozhodnutiarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.Vtomtoprípadesajednalooexekučný

titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, preto
lehota 15 dní sa na tento prípad nevzťahovala. Navyše je potrebné uviesť, že lehota 15 dní ako vyplýva
z prejavu vôle zákonodarcu ozrejmeného použitím výkladových metód (doslovného, gramatického a
systematického) sa vzťahovala iba na prípad, kedy súd má v tejto lehote „poveriť“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, pričom v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V tejto
časti ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonodarca lehotu 15 dní neuviedol. Ak by
mal úmysel, aby lehota 15 dní sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných
ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď...). Lehota 15 dní upravená v

44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tak nevzťahuje na akékoľvek rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (či pozitívne alebo negatívne, t.j. o zamietnutí
žiadosti alebo poverení), ale výslovne iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Svedčí tomu aj doslovný a gramatický výklad, čo znamená vymedzenie určitého typu rozhodnutia s
použitím slova „poverí“, t.j. nie aj zamietne žiadosť, čo by zákonodarca upravil s použitím všeobecného

slova „rozhodne“. Aj z hľadiska systematického výkladu je potrebné uviesť, že aj v iných ustanoveniach
Exekučného poriadku je upravená lehota a v prípade, ak zákonodarca má na mysli povinnosť súdu
rozhodnúť v určitej lehote, použije slovné spojenie „súd rozhodne“, či už pozitívne alebo negatívne (§
44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade ustanovenia § 44 ods. 2 zákonodarca nemalna mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. S týmto názorom sa plne stotožňuje aj konajúci súd. Preto už iba samotné tvrdenie
žalobcu o tom, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval, pretože nerozhodol v zákonnej lehote,

nie je pravdivé. Vzhľadom k tomu, že skutočnosť, od ktorej žalobca odvodzuje svoj žalobný návrh
nie je daná, potom nie je daný ani nevyhnutný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, t.j. existencia nesprávneho úradného postupu. Už len pre uvedené
skutočnosti je žaloba žalobcu vychádzajúca z uvádzaného dôvodu existencie nesprávneho úradného
postupu nedôvodná.

Na základe vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že tvrdenie žalobcu, že exekučné konanie
začalo dňa 05.05.2010, pričom súd o nej rozhodol až dňa 27.01.2011, súd uvádza, že toto tvrdenie
nebolo v konaní dokázané. Toto tvrdenie žalobcu je teda čiastočne nepravdivé. Na základe dokazovania
bolo preukázané, že exekučné konanie sa začalo spísaním návrhu dňa 05.05.2010, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 07.06.2010 a exekučný súd o

tejto žiadosti rozhodol dňa 10.12.2010. Skutočnosť kedy začalo exekučné konanie nie je pre rozhodnutie
o žalobe rozhodná, resp. nie je dôvodom rozhodným pre začatie plynutie lehoty na rozhodnutie o žiadosti
o udelenie poverenia. Rozhodnou skutočnosťou je deň doručenia žiadosti o udelenie poverenia.

K dôvodom žaloby, ktoré mali spočívať v nesprávnosti postupu exekučného súdu tým, že preskúmaval v

exekučnom konaní exekučný titul, súd uvádza, že tieto dôvody nie sú podstatné pre rozhodnutie súdu o
tejto žalobe. Na základe tejto žaloby v tomto konaní súd nemôže posudzovať správnosť postupu súdu v
exekučnom konaní, pretože nie je príslušným na rozhodovanie o správnosti postupu súdu v konkrétnom
exekučnom konaní. Príslušným na toto rozhodnutie je napríklad aj odvolací (exekučný) súd. Správnosť
tohto postupu, resp. správnosť rozhodnutia je preskúmavaná v takomto odvolacom, resp. v dovolacom

konaní. V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z
3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, z 26. septembra 2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010 a uznesenia z 29. marca
2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez

účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy,atovtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Exekučný súd vo svojom rozhodnutí, ktorým zamietol
žiadosť súdneho exekútora, uviedol, že predložený exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom,
pretože okrem toho, že priznáva plnenie zákonom nedovolené a odporuje dobrým mravom.

Vznik majetkovej škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v sume 125 eur, nebol v konaní preukázaný.
Samotný žalobca konštatuje, že výška škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Z
tohto tvrdenia je zrejmé, že samotný žalobca nevie aká skutočná škoda mu vznikla, iba ju subjektívne

paušálne vyčíslil. Náklady vynaložené na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70 eur, neboli v konaní preukázané. Súdu nie
je zrejmé aké konkrétne náklady boli takto vynaložené. Náklady na udržiavanie a správu informačného
systému v sume 40 eur tiež neboli v konaní preukázané. Súdu takisto nie je zrejmé aké konkrétne
nákladyazaakýmúčelombolitaktovynaložené.Nákladynaadministratívnespracovanietextovurgencií

exekučnémusúdu,poštovnéatelekomunikačnénákladyspojenésurgovanímakontroloustavukonania
naexekučnomsúdevsume15eurnebolivkonanípreukázané.Zobsahuvyššieuvedenéhoexekučného
spisu žiadne urgencie ani doručené písomné podania žalobcu nevyplývajú. Tvrdenie žalobcu o tom,
že v priebehu exekučného konania podával žiadosti o informáciu o stave konania, resp. sťažnosti na
postup súdu a to v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010 a

25.05.2011 sú celkom zrejme účelové, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu
doručená dňa 07.06.2010, a preto nie je možné, aby v tomto období podával žalobca uvedené podania
v exekučnom konaní.

K žalobcom uvedeným dôvodom, od ktorých odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a

to že postupom exekučného súdu došlo k vnútorným zásahom do spoločnosti, k ovplyvňovaniu jeho
podnikateľského plánovania a rozhodovania, k strate legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom
čase stav predpokladaný zákonom, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie vecí a k zamedzeniu
vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, súd považuje za potrebné uviesť, že tieto sa mu javia akozjavne účelové. Súdu nie je zrejmé, aká príčinná súvislosť existuje medzi rozhodnutím exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, teda medzi zrealizovanou právomocou
exekučného súdu a uvedenými skutočnosťami.

Súd k dôvodom žaloby ďalej uvádza, že všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať o porušení práva
na súdnu ochranu a o poskytnutí primeraného finančného zadosťučinenia, tak ako to v žalobe navrhuje
žalobca, pretože rozhodovanie o týchto skutočnostiach patrí do právomoci iných súdov. Okresný súd
Trenčín môže rozhodovať iba o tom, či žalobcovi vznikla v dôsledku napríklad nesprávneho úradného

postupu škoda, o splnení povinnosti škodcu na jej náhradu a o priznaní nemajetkovej ujmy. Ak teda
žalobca žiada, aby súd deklaroval porušenie jeho práva na súdnu ochranu a porušenie princípov
právneho štátu a v dôsledku existencie príčinnej súvislosti medzi týmito porušeniami a vznikom škody,
uložil žalovanému povinnosť nahradiť túto škodu, je žaloba žalobcu aj z tohto dôvodu nedôvodná.
Žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade
s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade
škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale len Ústavný

súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti
na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli
oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup svojho alebo iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy

by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve.

Nad rámec potreby tohto rozhodnutia súdu uvádza aj nasledovné. Žalobcom uvádzané dôvody, od
ktorých odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a to že postupom exekučného súdu

došlo k vnútorným zásahom do spoločnosti, k ovplyvňovaniu jeho podnikateľského plánovania a
rozhodovania, k strate legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie vecí a k zamedzeniu vymoženiu pohľadávky
cestou exekúcie, sa súdu javia ako zjavne účelové. Podľa názoru súdu priama príčinná súvislosť medzi
rozhodnutím exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, teda

medzi zrealizovanou právomocou exekučného súdu a uvedenými skutočnosťami nie je daná. O vzťah
príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (napr. nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný
postup) a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a
vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí
iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť

treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo
všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také
konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že
nebyť protiprávneho konania (opomenutia konania) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou
škody je iná skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva. V danej veci nie sú uvádzané všeobecné

predpoklady príčinnej súvislosti splnené.

Vzhľadom k tomu, že súd zamietol žalobu žalobcu z vyššie uvedených dôvodov, nevykonal v záujme
hospodárnosti konania dokazovanie o ohľadne skutočnosti, či si žalobca uplatnil nárok na náhradu
škody, ktorého sa domáha v tomto konaní, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 a

nasl. zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V prípade, že by tomu tak
nebolo, súd by žalobu zamietol z tohto dôvodu.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo

veci úspech nemal.O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, avšak
nakoľko plne úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli a takisto nebol podaný návrh na náhradu
trov konania, súd mu ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.(§ 205 ods.1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že :

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozdujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.