Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/39/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200349
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7011200349.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov

senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Juraja Tymka, v právnej veci žalobcu MERCURIUS, s. r. o.,
Jazerná č. 3 Košice, zast. advokátom JUDr. Dušanom Antolom, AK Košice, Zbrojničná č. 12, proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, ul. Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 25. 2. 2011 č. I/223/4621-23713/2011/999608-
r takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím zo dňa 25. 02. 2011 č. I/223/4621-23713/2011/999608-r žalovaný podľa § 48 ods. 5 zák.
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v
znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice IV zo dňa 17. 12. 2010 č.
698/230/101398/10/Poto o uložení pokuty žalobcovi podľa § 35 ods. 1 písm. f) zák. č. 511/1992 Zb. v
sume18.911,30eurzosúčtuvlastnejdaňovejpovinnostizistenejsprávcomdaneanadmernéhoodpočtu
uvedeného v daňovom priznaní k dani, daň z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie obdobie január
2008.

Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že správca dane vykonal
u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie január 2008. Výsledky tejto kontroly boli zahrnuté v protokole o zistení z daňovej
kontroly zo dňa 11. 11. 2008 č. 695/320/83669/2008/Hla a dodatku č. 1 k protokolu a na ich základe
vydal správca dane dňa 09. 02. 2009 pod č. 698/230/6741/09/Poto rozhodnutie, ktorým nepriznal
žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie január 2008 v

sume 312.901,75 eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 2.287,16 eur. Na základe odvolania
podaného žalobcom odvolací správny orgán rozhodnutím zo dňa 01. 06. 2009 potvrdil citované
rozhodnutie Daňového úradu Košice IV, na základe čoho toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.
Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva SR zo dňa 01. 06. 2009 podal žalobca na Krajský súd v
Košiciach dňa 12. 08. 2009 žalobu, ktorú podaním zo dňa 09. 08. 2010 vzal v celom rozsahu späť, na
základe čoho bolo konanie vedené pod sp. zn. 6S/106/2009 uznesením zo dňa 19. 08. 2010 zastavené.
Uznesenie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 09. 2010. Výšku uloženej pokuty

správny orgán prvého stupňa odôvodnil ustanovením § 35 ods. 1 písm. f) a ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb.
ako súčin trojnásobku základnej úrokovej sadzby NBS/ECB a súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej
správcom dane a nadmerného odpočtu, uvedeného v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom
priznaní, za aplikácie prechodného ustanovenia § 110h zák. č. 511/1992 Zb.Vodvolaníprotirozhodnutiusprávnehoorgánuprvéhostupňažalobcauviedol,žeColnýúradvKošiciach
vydal rozhodnutia, na základe ktorých sa vykonávali jednotlivé obchodné transakcie. Tento dozeral

na zákonnosť týchto obchodov a nemal k nim žiadne pripomienky. Daňový subjekt predložil doklady
a vyjadrenia colných úradov i Colného riaditeľstva SR v Bratislave tvrdiac, že z týchto dokladov
jednoznačne vyplýva, že tovar prepustený do príslušného colného režimu nepodlieha dovoznému clu,
obchodno-politickým opatreniam a ani DPH. Tovar podlieha clu, obchodno-politickým opatreniam a DPH
až pri prepustení tovaru zo spomínaného colného režimu do colného režimu voľný obeh. Správcom

dane pri dovoze tovaru z nečlenských krajín EÚ je colný úrad, v ktorého pracovnom obvode sa tovar
prepúšťa do colného režimu voľný obeh. Namietal tiež, že správca dane pri ukladaní pokuty podľa § 35
zák. č. 511/1992 Zb. má prihliadať na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu a poukázal aj
na nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 293/2010 zo dňa 27. 10. 2010.

Žalovanývodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiaakceptovalskutkovézistenia,akoajprávneposúdenie

veci správnym orgánom prvého stupňa. Zdôraznil, že správca dane má povinnosť uložiť daňovému
subjektu pokutu, ak po daňovej kontrole zistí, že daň uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení, alebo
dodatočnom daňovom priznaní, alebo dodatočnom hlásení je odlišná, ako daň zistená správcom dane.
Pokutu uloží po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia správcu dane. V danom prípade podkladom
na uloženie pokuty bolo právoplatné rozhodnutie Daňového úradu Košice IV zo dňa 09. 02. 2009

č. 698/230/6741/09/Poto, pričom pri výpočte pokuty správca dane použil základnú úrokovú sadzbu
NBS/ECB platnú v deň doručenia rozhodnutia (02. 03. 2009), ktorá k tomuto dňu predstavovala 2 %.
Uplatnením tejto úrokovej sadzby postupoval správca dane v súlade s ust. § 110j ods. 5 zákona o správe
daní a poplatkov. Poukázal na to, že v zmysle § 35 ods. 16 cit. zákona pri ukladaní pokuty podľa ods.
4, 5, 7 až 12 a 15 prihliada správny orgán na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. V

danom prípade správca dane za zistený delikt uložil pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. f) cit. zákona,
na ktoré sa povinnosť prihliadať na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu nevzťahuje. Pri
výpočte pokuty podľa cit. zák. ustanovenia je správca dane viazaný zákonom určeným algoritmom
výpočtu, výsledok ktorého nie je možné upravovať. Argumentáciu odvolávajúceho sa postupom Colného
úradu v Košiciach, dokladmi a vyjadreniami colných úradov a Colného riaditeľstva SR v Bratislave, resp.

Ústavného súdu SR vo vzťahu k povinnosti správcu dane uložiť pokutu z vyrubeného rozdielu dane
považoval za bezpredmetnú. Konštatoval, že daňový subjekt svoje námietky smeroval proti postupu
správcu dane pri určení vlastnej daňovej povinnosti, čo nie je predmetom konania o pokute. Podkladom
na vyrubenie pokuty je právoplatné rozhodnutie, ktoré nie je možné na základe námietok uvedených v
odvolaní spochybňovať, ani meniť.

Včas podanou žalobou zo dňa 30. 03. 2011 podanou osobne na Krajskom súde v Košiciach dňa 06. 04.
2011 žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa zrušiť
a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalobu zhodne ako odvolanie odôvodnil tým, že správca
dane pri ukladaní pokuty neprihliadol na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu v zmysle

§ 35 ods. 16 zákona o správe daní a poplatkov. K žalobe pripojil vyjadrenia colných orgánov, ako aj
Colného riaditeľstva SR v Bratislave, z ktorých vyplýva, že tovar prepustený do príslušného colného
režimu,napr.colnéuskladnenieapodobnenepodliehadovoznémuclu,obchodno-politickýmopatreniam
a ani DPH. Tovar podlieha clu, DPH alebo obchodno-politickým opatreniam až pri prepustení tovaru zo
spomínaného colného režimu do colného režimu voľný obeh. V tomto prípade DPH vymeriava a vyberá,

tzn., že správcom DPH pri dovoze tovaru z nečlenských krajín EÚ je colný úrad, v ktorého pracovnom
obvode sa tovar prepúšťa do colného režimu voľný obeh. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného
súdu SR č. III.ÚS 283/2010 zo dňa 27. 10. 2010, ktorým bolo vyslovené, že základné právo spoločnosti
P,s.r.o.,nasúdnuochranupodľačl.46ods.1ÚstavySRaprávonaspravodlivésúdnekonaniepodľačl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5Sžf/91/2008 z 20. 10. 2009, a ktorým bol citovaný rozsudok NS SR zrušený a vec
mu bola vrátená na ďalšie konanie. Tvrdil, že žalovaný postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a
vyslovil presvedčenie, že ak by žalovaný vykladal a aplikoval zákon o DPH a ostatné zákony v celej šírke
a komplexnosti, s dôrazom na akty európskych spoločenstiev a EÚ, nebol by kompetentne zasiahol do
právomoci a pôsobnosti Colného úradu v Košiciach a nebol by vydal rozhodnutia, ktoré sú napadnuté

týmto žalobným návrhom.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 11. 05. 2011 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo
skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutísprávneho orgánu prvého stupňa. Uviedol, že podstatou žalobných dôvodov žalobcu sú námietky
týkajúce sa postupu správcu dane v rámci kontroly DPH za zdaňovacie obdobie január 2008 a
rozhodnutia zo dňa 09. 02. 2009, ktorého právoplatnosťou bolo ukončené vyrubovacie konanie. Tieto

námietky sa netýkajú merita veci a ich uplatnenie v žalobe nemá vplyv na posúdenie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane o vyrubení pokuty. Obsahom
žaloby nebolo preskúmanie právoplatného rozhodnutia žalovaného zo dňa 01. 06. 2009, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie, ktorým správca dane nepriznal nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní
a určil vlastnú daňovú povinnosť, o preskúmanie ktorého žalobca Krajský súd v Košiciach aj žiadal, ale

vzal žalobu späť, ale napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu
dane o vyrubení pokuty. Pokiaľ ide o ukladanie sankčných postihov, v prípade porušenia povinností
daňových subjektov vyplývajúcich im z príslušných hmotno-právnych predpisov, upravených v ust. § 35
zákona o správe daní a poplatkov správca dane uplatňuje zásadu oficiality. Daňové konanie vo veci
vyrubeniapokutyzačínavnadväznostinaposlednúvetuust.§20ods.1cit.zákonazvlastnéhopodnetu.
Ide o samostatné daňové konanie a správca dane v rámci tohto konania za podmienok stanovených v

citovanom ustanovení zákona uplatňuje jednotlivé formy sankčného postihu v závislosti od charakteru
porušenia hmotno-právneho predpisu. V rámci tohto konania nezisťuje, ani nepreveruje skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a ani neurčuje daň, ktorá má
byť daňovému subjektu vyrubená. Z uvedených dôvodov námietku žalobcu, že výpočet pokuty bol
následným javom a on namietal v daňovom konaní aj samotnú realitu a rozpor so zákonom rozhodnutí, z

ktorých správca dane vychádzal považoval za neopodstatnenú. Ako jedinú námietku týkajúcu sa merita
veci žalovaný označil námietku žalobcu ohľadom nesprávneho postupu správcu dane pri uplatnení §
35 ods. 16 zák. č. 511/1992 Zb. spočívajúceho v neprihliadnutí správcu dane pri uložení pokuty na
závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. Na tieto skutočnosti prihliada správca dane len v
prípade uloženia pokuty podľa ods. 4, 5, 7 až 12 a 15. Žalobcovi však bola uložená pokuta podľa § 35

ods. 1 písm. f) cit. zákona a preto správca dane nemohol na tento prípad aplikovať ust. § 35 ods. 16
cit. zákona.

Tunajší súd rozsudkom zo dňa 12. 10. 2011 č. k. 7S/39/2011-97 žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal
právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o

ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22. 08. 2012 sp. zn. 2Sžf/3/2012
tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V citovanom uznesení okrem iného poukázal na nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS/283/2010 z 27.
októbra 2010 („Výrazný nedostatok odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu spočíva v tom, že najvyšší

súd sa v značnej miere obmedzil na vysvetlenie poslania colného skladu a sledujúc si svoju líniu tvrdil,
že v danom prípade išlo o dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku, hoci aj v colnom sklade, a
preto sťažovateľ bol povinný v zmysle § 69 ods. 1 zákona o DPH platiť daň. Najvyšší súd sa však
nevenoval aplikácii ustanovenia § 12 zákona o DPH, podľa ktorého majú colné predpisy pri dovoze
prednosť pred zákonom o DPH. Ústavný súd považuje túto skutočnosť za rozhodujúcu pre posúdenie

veci“), ktorý žalobca uviedol v žalobe ako aj v odvolaní a z ktorého je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky svojím rozsudkom vo veci sp.zn. 5Sžf/91/2008 z 21. októbra 2009 sa dostatočne nevysporiadal
s námietkou žalobcu, či bol alebo nebol vo veci oprávnený rozhodovať správca dane a žalovaný alebo
podľa § 12 zákona o DPH zákona o DPH colné orgány.

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky položil Súdnemu
dvoru Európskej únie uznesením sp. zn. 1Sžf/1/2010 zo dňa 22. marca 2011 po zrušení rozsudku
5Sžf/91/2008 z 20. októbra 2009 prejudiciálnu otázku vzťahujúcu sa na obdobný prípad.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je

oprávnený a povinný skúmať, či rozhodnutie vydal orgán na to oprávnený. Takto musí postupovať aj
v prípade, ak už iné rozhodnutie správneho orgánu, čo aj formálne právoplatné, a ktoré je podkladom
na vydanie ďalšieho rozhodnutia (napadnuté rozhodnutie o uložení pokuty) bolo vydané orgánom na to
oprávneným. Ak by sa uvedená skutočnosť preukázala, tak v prípade rozhodnutia, ktoré bolo podkladom
pre vydania rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté žalobou, by išlo o ničotné rozhodnutie (paakt) a na túto

skutočnosť by súd musel z úradnej povinnosti prihliadať.Vzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že odôvodnenie rozsudku
krajského súdu nedáva odpoveď na všetky žalobcove námietky a nie je ani reakciou na obsah
administratívneho spisu.

Ak teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove námietky a nevysporiadal
sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku postupoval nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3, veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f)
O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.), v ktorom krajský súd po náležitom

vysporiadaní sa so žalobnými dôvodmi rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby bolo v
súlade s ústavným právom na spravodlivé súdne konanie.

Po opätovnom preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. a po oboznámení sa s administratívnymi spismi
žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, s rozsudkom Súdneho dvora zo dňa 08. 11. 2012 vo

veci C-165/11 i rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 12. 2012 sp. zn. 1Sžf/1/2010, ako aj s
rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 27. 02. 2013 sp. zn. 6Sžf/8/2012, ktorý si súd pripojil, dospel súd k
záveru, že žaloba dôvodná nie je.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Košice I. vykonal u žalobcu daňovú kontrolu

na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2008. O výsledku zistenia z daňovej kontroly
bol dňa 11. 11. 2008 vyhotovený protokol č. 695/320/83669/2008/Hla a dňa 22. 01. 2009 jeho Dodatok
č. 1 , ktorý bol prerokovaný dňa 04. 09. 2009. Na základe tohto protokolu správca dane Daňový úrad
Košice IV vydal dňa 09. 02. 2009 dodatočný platobný výmer č. 698/233/6741/09/Poto, ktorým podľa §15
ods. 14 zákona o správe daní a poplatkov nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 312 901,75

eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 2 287,16 eur.

Rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR zo dňa 01. 06. 2009 č. I/223/9261-56561/2009/992517-r na
základe odvolania podaného daňovým subjektom proti vyššie citovanému rozhodnutiu správneho
orgánu prvého stupňa bol potvrdený citovaný dodatočný platobný výmer a tento nadobudol

právoplatnosť dňa 11. 06. 2009.

Žalobou podanou na Krajský súd v Košiciach dňa 12. 01. 2009, zaevidovanou pod sp. zn. 6S/106/2009,
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti uvedených rozhodnutí. Uznesením Krajského súdu v
Košiciachzodňa19.08.2010č.k.6S/106/2009-163bolozastavenékonanieopreskúmanierozhodnutia

žalovaného zo dňa 01. 06. 2009 č. I/223/9261-56561/2009/992517-r na základe späťvzatia žaloby
žalobcom a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 09. 2010.

Správca dane následne rozhodnutím zo dňa 17. 12. 2010 č. 698/230/101398/10/Poto uložil žalobcovi
podľa ustanovenia § 35 ods. 1 písm. f) zákona o správe daní a poplatkov pokutu v sume 18.911,30

eur zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného
v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2008. Žalovaný ako
odvolací orgán na odvolanie žalobcu rozhodnutie správcu dane svojím rozhodnutím z 25. 02. 2011 č.
I/223/4621-23713/2011/999608-r rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Účastníci konania sa na pojednávanie dňa 23. 10. 2013, na ktoré boli riadne a včas predvolaní
nedostavili, pričom žalobca svoju neprítomnosť na ňom vopred neospravedlnil, ani z vážneho dôvodu
nepožiadal o jeho odročenie. Žalovaný svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil telefonicky, ako
to vyplýva z úradného záznamu spísaného dňa 21. 10. 2013, pričom zároveň vyslovil svoj súhlas s
prejednaním a rozhodnutím veci bez jeho prítomnosti. Vychádzajúc z uvedeného súd v súlade s ust. §

250g ods. 2 O. s. p. pojednávanie vykonal v ich neprítomnosti.

Podľa § 250i ods. 1, prvá veta O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 35 ods. 1 písm. f) zák. č. 511/1992 Zb. správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v
sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby NBS/ECB a súčtu vlastnej daňovej
povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní alebo v
dodatočnom daňovom priznaní.V zmysle § 35 ods. 2 cit. zákona pri ukladaní pokuty podľa ods. 1 sa uplatňuje základná úroková sadzba
NBS/ECB platná v deň doručenia rozhodnutia. Ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie,

uplatní sa základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň podania dodatočného
daňového priznania. Ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne
10 %, pokuta sa uloží vo výške rovnajúcej sa 10 % zo sumy podľa odseku 1 písm. a) až i).

Podľa § 110h cit. zákona ak do 31. decembra 2008 nastala skutočnosť pre uplatnenie základnej úrokovej

sadzby pri výpočte pokuty (§ 35 ods. 1 a 3), sankčného úroku (§ 35b ods. 1 a 6), úroku z odloženej sumy
(§ 59 ods. 7) a úroku (§ 63 ods. 6), po 31. decembri 2008 sa použije základná úroková sadzba podľa
zákona účinného do 31. decembra 2008.

Podľa § 110j ods. 5 cit. zákona ak do 31. decembra 2009 nastala skutočnosť pre uplatnenie základnej
úrokovej sadzby pri výpočte pokuty (§ 35 ods. 2), sankčného úroku (§ 35b ods. 2 a 6), úroku z odloženej

sumy (§ 59 ods. 7), úroku (§ 60 ods. 2) a úroku (§ 63 ods. 6), po 31. decembri 2009 sa použije základná
úroková sadzba podľa zákona účinného do 31. decembra 2009.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že správca dane je povinný uložiť daňovému subjektu
pokutu, ak po daňovej kontrole zistí, že daň uvedená v daňovom priznaní, alebo hlásení alebo

dodatočnom daňovom priznaní alebo dodatočnom hlásení je odlišná ako daň zistená správcom dane.
Základným predpokladom pre jej uloženie je právoplatnosť rozhodnutia správcu dane o uložení daňovej
povinnosti.

Žalobca kvalifikoval dodatočný platobný výmer, ktorým mu správca dane nepriznal nadmerný odpočet

uvedený v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie a určil mu vlastnú daňovú povinnosť
ako nezákonný. Nezákonnosť tohto rozhodnutia bolo možné vysloviť procesným postupom v zmysle
štvrtej a piatej časti zákona č. 511/1992 Zb. (riadne a mimoriadne opravné prostriedky), resp. postupom
podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. Pretože do vydania žalobou napadnutého rozhodnutia sa tak
nestalo, je potrebné považovať predmetný dodatočný platobný výmer správcu dane za zákonný. Z tých

istých dôvodov preto musí aj súd považovať tento dodatočný platobný výmer za zákonný správny akt.

V súlade s právnym názorom žalovaného súd hodnotí ako nedôvodnú žalobnú námietku o neaplikovaní
ustanovenia § 35 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. správcom dane pri ukladaní pokuty. Z tohto
ustanovenia nesporne vyplýva, že právnu povinnosť prihliadať na závažnosť, trvania a následky

protiprávneho stavu zákonodarca neviazal na konanie o uloženie pokuty podľa § 35 ods.1 zákona č.
511/1992 Zb.

Žalobca v žalobe poukázal aj na nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS/283/2010 z 27. 10. 2010, avšak
neuviedol, aké právne závery z neho vyplývajúce svedčia v jeho prospech a sú spôsobilé spochybniť

zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že z
citovaného nálezu Ústavného súdu SR nevyplýva záver, aby pri dodaní tovaru nachádzajúceho sa v
colnom sklade vo viazanom režime bola daná právomoc colného úradu posudzovať dodanie tovaru z
hľadiska uplatnenia dane z pridanej hodnoty. Navyše dôvodom zrušenia rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Sžf/91/2008 z 20. 10. 2009 boli procesné pochybenia (nedostatočné odôvodnenie rozsudku,

nedostatočný výklad príslušných ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty, chýbajúca presvedčivosť
odôvodnenia rozsudku).

Súd považuje námietku žalobcu, týkajúcu sa jeho tvrdenia, že žalovaný nekompetentne zasiahol do
právomoci a pôsobnosti Colného úradu v Košiciach súd za nedôvodnú s poukazom aj na závery

rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 12. 2012 sp. zn. 1Sžf/1/2010 a rozsudku Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27. februára 2013 sp. zn. 6Sžf/8/2012, ktoré sa opierajú o závery rozsudku Súdneho dvora
sp.zn. C-165/11 zo dňa 8. novembra 2012, kde sa v odôvodnení okrem iného uvádza:

„V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora ako aj obsahu článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

a článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (zásada lojality) je nepochybné, že i slovenské súdy musia pri
poskytovaní súdnej ochrany postupom podľa článku 46 a nasl. ústavy v zmysle zásady „iura novit curia“
prihliadať nielen na vnútroštátne právne normy ale aj na komunitárne predpisy a akty orgánov Európskej
únie, ktorých znalosť sa u súdnej moci formálne predpokladá.Podľa článku 7 ods. 2, veta druhá ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej
únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa článku 4 ods. 3, veta druhá ZEÚ členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

Podľa § 121 O. s. p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho

činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a
právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom
vestníku Európskej únie.

Je nepochybné, že základnou úvahou, ktorú Najvyšší súd bol nútený opakovane po vyslovení
zrušovacieho nálezu Ústavným súdom Slovenskej republiky preveriť z hľadiska správnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu, je to, či na situáciu tovaru uloženého v colnom sklade sa výlučne vzťahujú iba
colné predpisy alebo aj daňové predpisy, a ak áno, potom z akého dôvodu, odkedy a v akom rozsahu.
Od vyriešenia uvedenej otázky následne závisí aj riešenie otázky, či vo veci konal vecne a miestne
príslušný orgán verejnej správy.

Ďalej je pre konajúci súd nepochybné, že bol riadne zistený skutkový stav, ktorý nie je predmetom
sporu medzi účastníkmi. Zásadným právnym problémom v prejednávanej veci bolo posúdenie, či
tovar, ktorý bol v dotknutých zdaňovacích obdobiach dopravený z Ukrajiny do verejného colného
skladu na území Slovenskej republiky slovenským daňovým subjektom (konkrétne išlo o oceľové zvitky
valcované za tepla) a tento tovar bol uskladnený do verejného colného skladu žalobcu v režime

colného uskladňovania, či bol predmetom dovozu v zmysle príslušných právnych ustanovení. Nakoľko
táto právna otázka bola dôsledne analyzovaná Súdnym dvorom v bodoch 42 až 48 odôvodnení
jeho rozsudku C-165/2011, Najvyšší súd odkazuje na toto odôvodnenie dostupné na hore uvedenej
internetovej stránke (viď bod č. 30).

Na základe uvedených záverov Najvyšší súd vyslovuje súladne so Súdnym dvorom názor, že keďže
predmetný tovar v čase sporného predaja sa postupne nachádzal v režimoch colného uskladňovania v
členskom štáte, potom v režime aktívneho zošľachťovacieho styku v podmienečnom systéme a napokon
sa navrátil do režimu colného uskladňovania v tom istom členskom štáte, nemôže platiť domnienka, že
došlo k jeho dovozu v zmysle článku 2 bodu 2 Šiestej smernice (obdobne § 12 zák. č. 222/2004 Z. z.).

Ďalším právnym problémom v prejednávanej veci bolo posúdenie, či predaj uvedeného tovar za
opísaných podmienok predstavuje dodanie tovaru za protihodnotu v rámci územia štátu (tzn. Slovenskej
republiky) zdaniteľnou osobou v zmysle príslušných právnych predpisov. Opätovne Najvyšší súd
odkazuje (viď bod č. 30) na analýzu vykonanú Súdnym dvorom v bodoch 50 až 67 odôvodnení cit.

rozsudku sp. zn. C-165/2011. hore uvedenej internetovej stránke.

V uvedenej analýze sa Súdnym dvorom stotožnil s názorom generálneho advokáta (body 29 a
30 návrhov generálneho advokáta Paola Mengozziho z 22. mája 2012), že čl. 16 ods. 1 Šiestej
smernice jednoznačne potvrdzuje výklad, podľa ktorého dodanie tovaru nachádzajúceho sa v

režime s podmienečným oslobodením od cla za protihodnotu zdaniteľnou osobou v colnom sklade
nachádzajúcom sa na území členského štátu v zásade podlieha režimu dane z pridanej hodnoty na
základe čl. 2 bodu 1 uvedenej smernice. Preto následne Súdny dvor konštatoval, že sporný predaj
podlieha režimu dane z pridanej hodnoty so záverom vysloveným už v bode 30.

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky na základe výzvy Najvyššieho súdu (viď bod č. 31) zaslalo
informáciu, že Slovenská republika možnosť oslobodiť predaj od dane na základe článku 16 ods. 1
Šiestej smernice nevyužila.

Potom je Najvyšší súd nútený opätovne potvrdiť už skôr vyslovený záver (pôv. rozsudok Najvyššieho

súdu sp. zn. 5Sžf/91/2008 z 20. októbra 2009) formulovaný pre slovenské právne podmienky tak,
že žalovaný správne podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. v hore platnom znení zaťažil
žalobcu daňovou povinnosťou pri jeho predaji tovaru tuzemskej osobe, hoci tento predaj sa uskutočnil
v priestoroch colného skladu, a argumentáciu (v konečnom dôsledku podporovanú aj krajským súdom)o nutnosti použiť na predmetný prípad ust. § 2 ods. l písm. d/, § 12, § 18, § 21 ods. 3 písm. a/ zák.
č. 222/2004 Z. z. logicky odmietol, lebo, ako žalovaný správne argumentoval, v danom prípade (predaj
tovaru) už o dovoz z pohľadu daňových predpisov u žalobcu nešlo.

Podľa § 12 zák. č. 222/2004 Z. z. dovozom tovaru je vstup tovaru z územia tretích štátov na územie
Európskych spoločenstiev. Pri dovoze tovaru do tuzemska sa na daň vzťahujú ustanovenia colných
predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 18 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z. platí, že ak má dovážaný tovar pri jeho vstupe na
územie Európskych spoločenstiev postavenie dočasne uskladneného tovaru alebo ak je umiestnený do
slobodného colného pásma alebo do slobodného colného skladu, alebo ak je prepustený do colného
režimuuskladňovanievcolnomsklade,docolnéhorežimuaktívnyzušľachťovacístyk,docolnéhorežimu
dočasné použitie s úplným oslobodením od dovozného cla alebo do colného režimu vonkajší tranzit,
alebo ak je vpustený do teritoriálnych vôd, miestom dovozu je členský štát, v ktorom sa skončia tieto

colné opatrenia.

Podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. pri dovoze tovaru vzniká daňová povinnosť prepustením
tovaru do colného režimu voľný obeh.

Na základe uvedených právnych záverov Najvyšší súd nemohol súhlasiť s právnym výkladom § 2 a
násl. zák. č. 222/2004 Z. z., ktorý v napadnutom rozsudku k základnej právnej otázka aplikovateľnosti
daňového práva prezentoval krajský súd, a argumenty odvolávajúceho sa žalovaného uznal za správne.
Pre danú situáciu je pritom irelevantné, či sa nový vlastník tovaru v budúcnosti rozhodne pre vývoz
tovaru z územia Slovenskej republiky alebo pre jeho zotrvanie na tomto území.

Následne sa Najvyšší súd musel zaoberať aj inými námietkami žalobcu tak, ako proti ich dôvodnosti
brojil žalovaný. Pri ďalšej námietke žalobcu týkajúcej sa vecnej nepríslušnosti správcu dane krajský
súd s poukazom na svoju myšlienku o neoddelení colného a daňového konania pri dovoze tovaru na
samostatné procesy vyslovil, že v tomto prípade štátnym orgánom oprávneným konať vo veci dane z

pridanej hodnoty je príslušný colný orgán.

Najvyšší súd si túto argumentáciu vzhľadom na hore uvedené nemôže osvojiť, lebo colné orgány nie
sú oprávnené konať vo veci vzniku daňovej povinnosti pri nakladaní s tovarom (vo forme predaja) na
území Slovenskej republiky. Naopak uvedené orgány boli výnimočne v zmysle odkazu na poznámku 1b)

pod čiarou oprávnené najmä konať vo veciach spotrebných daní, tzn. podľa zákona č. 105/2004 Z. z. o
spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v
znení zákona č. 211/2003 Z. z., zákona č. 104/2004 Z. z. o spotrebnej dani z vína, zákona č. 107/2004 Z.
z. o spotrebnej dani z piva, zákona č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov či zákon
č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja.

Podľa § 1a písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov na účely tohto zákona sa rozumie
správcom dane

1. daňový úrad a obec,

2. colný úrad podľa osobitného zákona.

Podľa § 1 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000
Z. z. o správach finančnej kontroly tento zákon upravuje postavenie, organizáciu a pôsobnosť daňových
orgánov [tzn. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a daňové úrady] vo veciach

a) daní vrátane penále, úrokov, zvýšenia dane a pokút podľa osobitných predpisov,
b) poplatkov podľa osobitných predpisov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu,
c) správy súdnych poplatkov súvisiacej s ich evidovaním a vysporiadaním podľa osobitného predpisu,
ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu,
d) štátneho dozoru nad prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier podľa osobitného predpisu.“

S poukazom na vyššie uvedené závery, podľa ktorých colné orgány nie sú oprávnené konať vo veci
vzniku daňovej povinnosti pri nakladaní s tovarom (vo forme predaja) na území Slovenskej republiky, súd
považuje aj túto námietku žalobcu o nekompetentnom zásahu žalovaného do právomoci a pôsobnostiColného úradu v Košiciach za právne irelevantnú, pretože skutkové okolnosti prejednávanej veci, ako
aj vo veci vedenej pod sp.zn. 1Sžf/1/2010 a 6Sžf/8/2012 boli obdobné, keďže v oboch prípadoch sa
jednalo o jednak dovoz tovaru do verejného colného skladu v režime colného uskladnenia - kúpa na

území Slovenskej republiky - zmena režimu na aktívny zušľachťovací styk - predaj na území Slovenskej
republiky - zmena režimu na colné uskladnenie a jednak o kúpu tovaru v colnom sklade na území
Slovenskejrepubliky-predajbezDPHnaúzemíSlovenskejrepubliky-následnýprevoztovaruzcolného
skladu na území Slovenskej republiky do colného skladu v režime vonkajší tranzit T1 mimo územia
Slovenskej republiky. Argumentácia žalobcu je totiž postavená na poukazovaní na obsah obchodných

transakcií s tým istým hutníckym materiálom v colných režimoch.

Súd postupujúc v intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností i právnych záverov Súdneho dvora Európskej únie
obsiahnutých v jeho rozsudku zo dňa 8. novembra 2012 sp. zn. C-165/11 dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom. Preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j

ods. 1 O. s. p. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 05. 2011)
zamietol.

Neúspešnému žalobcovi súd právo na náhradu trov konania nepriznal podľa § 250k ods. 1 O. s. p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiusmeruje,vakomrozsahu sanapadá,včomsatotorozhodnutiealebopostupsúdupovažuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým,

že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.