Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. august 2014

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 6C/15/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200138
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Uhlár

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2014:8514200138.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa, samosudca JUDr. Erik Uhlár, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,

s.r.o., IČO: 35807598, Pribinova 25, Bratislava, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36864421, Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike, v ktorej mene koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou pôvodne Okresnému súdu Vranov nad Topľou dňa 27.9.2012 domáhal
voči žalovanej náhrady majetkovej škody vo výške 175,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške

663,84 eur (pôvodná sp. zn. OS Vranov nad Topľou 5C/852/2012), a to z dôvodu, že OS Vranov nad
Topľou nerozhodol v zákonom stanovenom čase (v ním vedenom exekučnom konaní špecifikovanom v
podanej žalobe) o návrhu žalobcu (ako oprávneného v danom exekučnom konaní) na zmenu súdneho
exekútora.

OS Vranov nad Topľou uznesením sp. zn. 5C/844/2012 zo dňa 9.10.2012 spojil na spoločné konanie
veci ním vedené pod sp. zn. 5C/844/2012, 5C/846/2012, 5C/847/2012, 5C/848/2012, 5C/849/2012,

5C/852/2012, 5C/854/2012, 5C/855/2012, 5C/856/2012, 5C/857/2012 a 5C/858/2012, s tým, že konanie
sa bude viesť ďalej pod sp. zn. 5C/844/2012.

Následne uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19NcC/47/2012 zo dňa 18.10.2012 boli sudcovia
OS Vranov nad Topľou vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci 5C/844/2012 a uvedená vec bola
prikázaná Okresnému súdu Stará Ľubovňa, kde jej bola pridelená sp. zn. 6C/356/2012.

Uznesením č.k. 6C/356/2012-37 zo dňa 29.10.2013 tunajší súd veci vedené pôvodne pod vyššie
uvedenými sp. značkami vylúčil na samostatné konania, pričom veci vedenej pôvodne na OS Vranov
nad Topľou pod sp. zn. 5C/852/2012 bola po právoplatnosti uvedeného uznesenia pridelená sp. zn.
6C/15/2014.
.
V podanej žalobe žalobca uviedol, pre akú pohľadávku navrhol vykonať exekúciu, ďalej poukazoval na
to, že pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo

naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal a podal exekučnému súdu návrh na zmenu
exekútora. Poukazoval na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o
zmene súdneho exekútora (účinnú od 1.9.2005 a účinnú od 1.12.2005), pričom zvýraznil to, že exekučný
súd bol povinný rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia takéhotonávrhu, pričom však exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenomčase,atopodľažalobcunapriektomu,žeprejednávanávecnevykazovalaprvkynadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou

komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, pričom podľa žalobcu v
danom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až
po veľmi dlhej dobe. Postup exekučného súdu žalobca hodnotí ako nesprávny a v rozpore zo zákonom
(Exekučným poriadkom), podľa žalobcu nečinnosť súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pričom žalobca

sa,podľajehotvrdenívžalobe,dozvedelovšetkýchokolnostiachpriebehuskutkovéhodeja,ktorývyústil
do porušenia jeho práv a spôsobenej škody, až po doručení uznesenia exekučného súdu o zmene
súdneho exekútora - skutkový dej bol podľa žalobcu zavŕšený doručením uznesenia o zmene exekútora.

Majetkovú škodu, ktorej náhradu žalobca požadoval, vyčíslil vo výške 175,- eur, pričom podľa neho táto
predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a

udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho
exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca podľa svojich tvrdení v uvedenom období vynaložil
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného
systému sumu70,-eur,naudržiavanieasprávuinformačnéhosystému sumu 40,-eur,na administráciu
listínakomunikáciu spôvodným súdnym exekútorom sumu 50,-eurana administratívnespracovanie

textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur.

Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca v žalobe poukazoval na to,

že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) a práva na prejednanie veci v primeranom čase (čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup súdu je podľa žalobcu

dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní
spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Podľa žalobcu nesprávny úradný postup
exekučného súdu vystavil záujmy žalobcu riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre
stratukontaktuspovinnýmarizikuinsolvenciepovinného.Uviedol,ženáhradunemajetkovejujmyvníma
ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom

stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv; uviedol, že neexistencia akéhokoľvek
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do
zákonných nárokov
.a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u
neho, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,

nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; uviedol, že úplne zbytočné a
právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti
s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
žalobcu ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná strata zisku z realizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj jeho majiteľov; uviedol, že nezákonným

zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Poukazoval na to, že do obsahu práva na súdnu
ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy;
súčasne má každý právo na to aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej
právnej normy; uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu je

povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa
relevantnej právnej normy. Uviedol tiež, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. S poukazom na v jednotlivých žalobách uvedené
rozhodnutia Ústavného súdu SR týkajúce sa priznania finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy

vypočítal jednotlivé požadované náhrady nemajetkovej ujmy alikvotným pomerom sumy 55,32 eur za
každý mesiac omeškania činnosti exekučného súdu, pričom uvádzal, že v tejto veci bol exekučný súd
nečinný viac ako 373 dní. Poukázal i na to, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody,
žalovaná však do podania žaloby na žiadosti pozitívne nereagovala.

Žalovaná so žalobou nesúhlasila, podaním doručeným súdu 20.5.2013 ju navrhla v celom rozsahu
zamietnuť, žalobcovi náhradu trov konania nepriznať a uplatnila nárok na náhradu rov konania.
Poukazovala na zmätočnosť podania žalobcu, na to, že žalobca v skutočnosti prenáša celú dôkaznú
situáciu na súd, že nie je jasný titul nároku na náhradu škody vzhľadom na žalobcom namietané
nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom

stanovenej lehote a zároveň namietaný nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, na to, že žalobca
neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie uvádzaných prieťahov v konaní; poukazovala na to,
že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody jej boli doručené 23.4.2012
- žaloby boli podané už dňa 27.9.2012 - teda skôr ako po uplynutí zákonnej 6-mesačnej lehoty a
teda predčasne, poukazovala na to, že žalobca napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručil ministerstvu spravodlivosti iba všeobecnú

odpoveď, kde nepreukázal skutočnosti, nedoplnil informácie, nebol ochotný priložiť ani návrhy na zmenu
exekútora, uznesenia o zmene, dátum kedy sa dozvedel o škode atď., vcelku teda podľa žalovanej
neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie; poukazovala na to, že v rozhodnutí o zmene
exekútora súd zároveň poverí vykonaním exekúcie exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu
postúpi spolu s exekučným spisom pôvodne vykonaním exekúcie povereného exekútora; že žalobca

mohol podať sťažnosť predsedovi príslušného súdu, čo ak neurobil, tak zanedbal svoju preventívnu
povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka; poukázala na to, že pôvodný exekútor vykonáva úkony
až do času rozhodnutia o zmene exekútora, teda nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody; poukazovala na nevyhnutnosť vykonať zo strany exekučného súdu
.aj iné úkony v súvislosti s rozhodovaním o zmene exekútora, a teda že v dôsledku týchto nerozhodnutie

v zákonom stanovenej lehote nemožno považovať za zbytočné prieťahy a nesprávny úradný postup;
vo vzťahu k namietaným prieťahom v konaní poukazovala i na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, a že existencia prieťahov v konaní nie je preukázaná;
uviedla, že súd konajúci o náhrade škody ak by mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup

iných všeobecných súdov a mohlo by to smerovať i k porušeniu inštančného princípu v súdnictve -
porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môžu i súdy vyššieho stupňa, podľa
žalovanej oprávnený preskúmavať porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je ústavný súd;
vzniesla námietku premlčania vo vzťahu ku uplatnenému nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-
dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky

pred tým, ako jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody);
namietala vyčíslenie materiálnej škody - ako v iných prípadoch i tu v paušálnej sume 175,- eur, namietala
paušalizáciu vecných nákladov, neuvedenie či vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý
zisk, že žalobca vzhľadom na predmet jeho činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém poskytujúci prehľad poskytnutých úverov, ktorý systém musel používať aj pred aj po období

domnelých prieťahov, nielen na správu pohľadávok v exekúcii - tvrdenie o nákladoch ako škode tu
považuje žalovaná za účelové; že požadovanie paušálnych súm je účelové; že skutočnú škodu treba
dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré nárok preukážu; že žalobca vznik a výšku škody nepreukázal. K
nemajetkovej ujme poukázala na to, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a
podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu, poukazovala na postupy Ústavného súdu SR; na to,

že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný, pričom pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti sú irelevantné v tomto konaní, lebo náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
sama spoločnosť; že žalobca nekonkretizoval podnikateľské aktivity a plány, ktorých zánik spomína v
žalobe, ani neupresnil v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu, ako aj že
treba preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením - teda žalovaná

nemá preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, ani že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Ďalej
poukazovala na dobré mravy, na činnosť a praktiky žalobcu a ich negatívne vnímanie verejnosťou, že
nemožno opomenúť povahu konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu; poukázala
na pripojený list Európskej komisie, ktorá dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov v súvislosti
s podnikateľskými praktikami žalobcu. Ďalej žalovaná poukazovala na nevyhnutnosť preukázania

príčinnejsúvislostimedzinesprávnymúradnýmpostupomavznikomškodyčinemajetkovejujmy,pričom
podľa žalovanej nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.Na vyjadrenie žalovanej reagoval žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním
doručeným súdu 18.8.2014, ktoré je v origináli založené v reg. Spr tunajšieho súdu pod sp. zn.
1Spr0/807/2014, kde uviedol, že v žalobe označil osobu povinnú (pozn.: v exekučnom konaní)

spôsobom, ktorý umožňuje jej spoľahlivú identifikáciu; pravdivo opísal jemu známe skutočnosti
rozhodujúce pre predmet sporu, náhradu škody a nemajetkovej ujmy, pričom použil údaje umožňujúce
spoľahlivo identifikovať exekučné konanie, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu; že
súdny spis je fundamentálnym dôkazným prostriedkom a zároveň prostriedkom, ktorý žalobca nie je
spôsobilý predložiť (tiež, že sa nestotožnil a nikdy sa nestotožní s tvrdeniami ústavného súdu o tom,

že bez označenia
.spisovej značky v návrhu na začatie konania (v sťažnosti) nemožno vec prejednať. Tvrdí, že pokiaľ
ide o východiská súdneho procesu spočívajúce v skutkových okolnostiach veci, vždy postačí pravdivé
opísanie rozhodujúcich skutočností (ust. § 71 ods. 1 OSP) a nie opísanie všetkých skutočností, či
skutočností, ktoré požaduje niektorý z účastníkov konania alebo sudca); že žalobný návrh jednoznačne
vypovedá o tom, že exekučný súd nerozhodol o návrhu v zákonom predpokladanom čase a po uplynutí

takto predpokladaného času bol po právne významný čas v konaní bezdôvodne nečinný, čím spôsobil
zbytočné prieťahy, „titul nároku“ (ako ho označuje žalovaná) je určený ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. -ide o nesprávny úradný postup; že podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase
nesprávneho úradného postupu a podania žalobného návrhu za nesprávny úradný postup sa považuje
aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, pričom v
zmyslezákonnejúpravyniejevylúčené,abynesprávnyúradnýpostuppredstavovalkumuláciuprávnych
skutočností, ako aj že v danom prípade je intenzita zásahu do práv a právnom chránených záujmov
žalobcu nesprávnym úradným postupom veľmi vysoká, z dôvodu kumulácie právnych skutočností
vyvolávajúcich nesprávny úradný postup (porušenie povinnosti vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť a zbytočné prieťahy v konaní); že žalovaná sa snaží ospravedlniť svoj nesprávny
úradný postup tým, že prenáša zodpovednosť zaň na žalobcu, ktorý sa podľa jej mienenia nedostatočne
sťažoval na nečinnosť, kde táto premisa je v právnom štáte neprípustná, lebo štátny orgán vybavený
právomocou na rozhodnutie o návrhu, ktorým je jednoznačne súd, musí vo veci konať aj bez urgencií
a sťažností účastníka konania, ak mu v tom nebránia objektívne prekážky, pričom platí základné právo

každého na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) a právo každého
na prejednanie veci v primeranom čase (čl. 6 ods. 1 ECHR) - poukázal i na ustanovenia § 6 a § 101
ods. 1 O.s.p. - preto je pre existenciu prieťahov v konaní, porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, ako aj pre nečinnosť súdu, právne
irelevantné zaoberať sa typom a počtom urgencií a sťažností. Zároveň dodal, že vyvinul enormné úsilie

aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primäl súd k vydaniu rozhodnutia, konkrétne (a to nie
len a výlučne vo vzťahu k tejto exekučnej veci, ale v skutkových okolnostiach prípadu aj vo vzťahu k
rade iných skutkovo a právne porovnateľných stagnujúcich exekučných vecí na okresnom súde) dňa
18.2.2009 spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania, dňa 20.5.2009 opäť spísal a podal
žiadosť o informáciu o stave konania, dňa 20.5.2010 spísal a podal ďalšiu žiadosť o informáciu o stave

konania, dňa 23.9.2010 spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania, dňa 27.9.2010 spísal a
podal žiadosť o informáciu o stave konania, z ktorého výpočtu je zrejmé, že nečinnosť súdu mu spôsobila
ničím neodôvodniteľné problémy v jeho podnikateľskej činnosti a vo sfére jeho práv stav dlhotrvajúcej
neistoty. Uviedol, že podal sťažnosť ústavnému súdu. Poukázal na to, že v danom konaní všeobecný súd
nerozhoduje o porušení základného práva sťažovateľa, ale o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, preto postupy ústavného súdu používané k objasňovaniu porušenia základného práva nemôžu
byť podstatné, ich štúdium nemá v konaní žiaden právny význam. K predbežnému prerokovaniu nároku
na náhradu škody uviedol, že súdy požadujú, aby nárok na náhradu škody bol predbežne prerokovaný
čo sa preukazuje podaním žiadosti oň, pričom k naplneniu pojmu predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody dôjde už samotným podaním žiadosti oň, pričom v danom prípade bola žiadosť podaná,

čo potvrdzuje i žalovaný vo svojom vyjadrení; zároveň uviedol, že uplatnený nárok na náhradu škody
žalovaná popiera, preto nie je možné očakávať, že by predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pre súdnym konaním
.prinieslo požadovaný efekt v podobe náhrady škody - tvrdenie o predčasnom podaní žaloby je
čisto špekulatívne, pričom žalobca popiera, že by maril predbežné prerokovanie, na každý podnet

žalovanej reagoval obšírnym stanoviskom kde podrobne vysvetlil všetky rozhodujúce skutočnosti -
žalovaná nevynaložila žiadnu snahu, trvala na formalitách, jej úmyslom nikdy nebolo uspokojiť nároky
žalobcu. Poukázal na to, že nenamieta žalobou nedodanie spisu novému exekútorovi, namieta, že súd
nerozhodol včas, nie je preto relevantné aká bola kooperácia pôvodného exekútora so súdom, § 44ods. 8 Exekučného poriadku nepredpokladá ako súčasť rozhodnutia výrok o postúpení spisu, potrebná
je len kooperácia s oprávneným. Uviedol, že ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka nezakotvuje
všeobecnú povinnosť počínať si tak, aby si osoba sama neškodila; jeho úkony nemožno vnímať ako

spôsobujúceškodu-konštrukciažalovanejopasivitetoho,komunesprávnymúradnýmpostupomvzniká
škoda je absurdná, nezmyselná a v rozpore s tvrdeniami žalovanej, že žalobca nedostatočne strážil
svoje právo - že neurobil dosť úkonov, sťažností, urgencií.
Ďalej uviedol, že z hľadiska ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
nie je možné ústavnoprávne ospravedlniť žiaden zbytočný zásah do tohto práva, a to bez ohľadu na to,

ako dlho z hľadiska času pretrváva, tento neprestáva byť zásahom a nestáva sa ústavne konformným
len preto, že jeho časová intenzita (doba trvania) je nepomerne kratšia v porovnaní s iným zásahom,
ktorý sa vyskytol v justičnej praxi, pričom v právnom štáte je nanajvýš žiaduce, aby každé porušenie
základného práva alebo slobody orgánom verejnej moci bolo zo strany súdneho orgánu ochrany
ústavnosti deklarované a aby tak vo vzťahu k sťažovateľovi mohlo dôjsť k praktickému presadeniu
satisfakčnej funkcie súdneho rozhodnutia a k preventívnemu pôsobeniu tohto rozhodnutia vo vzťahu k

porušiteľovi.
Poukazoval na rozhodnutia Ústavného súdu a závery z nich vyplývajúce; uviedol, že po zohľadnení
rozhodujúcich okolností daného prípade treba dospieť k názoru, že doterajším postupom exekučného
súdu v exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom a porušeniu základného práva žalobcu (čo
však nie je predmet tohto konania); celková doba rozhodovania o návrhu na zmenu exekútora nemôže

byť akceptovateľná; neplatí, že nemohlo dôjsť k vzniku škody lebo pôvodný exekútor mohol pokračovať
vovymáhanípohľadávky-kzmeneexekútoratotižviedližalobcupoznatkyonekonaníčinesústredenom
konaní pôvodného exekútora; uplatnená náhrada škody nespočíva v zníženom výťažku z exekúcie, ale v
nákladoch, ktoré žalobcovi vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nečinnosťou súdu. Poukazoval na to, že
ochrana ústavnosti je i úlohou všetkých orgánov verejnej moci - predovšetkým všeobecného súdnictva

- nemožno súhlasiť že súd v danom konaní neskúma okolnosti označené v praxi Ústavného súdu SR
zbytočnými prieťahmi.; dodal, že nie je udržateľná argumentácia, že jeden druh nesprávneho úradného
postupu je súd oprávnený skúmať sám, avšak iný druh nie, pritom ním tvrdený nesprávny úradný postup
je kombináciou jednotlivých nesprávnych úradných postupov. S poukazom na článok 46 ods. 3 Ústavy
SRuviedol,ževýkladzákonač.514/2003Z.z.,žesúdniejeoprávnenýpreskúmaťexistenciuzbytočných

prieťahov v konaní je ústavne nekonformný a neprípustný.
Ďalej uviedol, že preukázal vznik škody označením dôkazov preukazujúcich nesprávny úradný postup
súd, pričom nemožno predpokladať, že tento postup nemal na majetok a aktivity žalobcu žiaden
vplyv; nečinnosť súdu spôsobila zmenu v pracovných aktivitách zamestnancov žalobcu prácou navyše
a v administratívnych postupoch úkonmi navyše, znamenala nutnosť prijať nových zamestnancov

dôsledkom čoho je zníženie majetku žalobcu; vznik škody preukazujú i listinné dôkazy v exekučnom
spise - dokumenty vyhotovené žalobcom (vyhotovenie a zaslanie dokumentu je spojené s reálnym
finančným výdajom - ako príklady uviedol výdaje na zamestnancov, papier, tlač, poštovné, elektronické
.služby atď.); ak v exekučných spisoch alebo v spisoch predsedu súdu o sťažnostiach sa nachádza
aspoň jedna urgencia, sťažnosť, žiadosť o informáciu o stave konania, niekto musel toto spracovať,

vyhotoviť, vytlačiť, podpísať, zabezpečiť doručenie súdu- tým je preukázaný vznik škody, súd musí len
ustáliť jej výšku; žalobca predloží dôkazné prostriedky samostatným úkonom; navrhoval súdu postup
podľa § 136 O.s.p.; na zodpovedanie výšky škody navrhoval znalca a ak by boli s tým spojené náklady
vo vzťahu k výške nároku neprimerane vysoké, navrhol postupovať podľa § 136 O.s.p..
K požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy Poukazoval na závery rozhodnutia ESĽP v prípade

Comingersoll S.A. v. Portugalsko; uviedol, že ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu je
akceptovateľným ukazovateľom hodnoty pri určení výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti s porušením
základného práva; preto naviazal vyčíslenie nemajetkovej ujmy na všeobecné pomery „obyvateľov
v SR“, ktorými pomermi limitoval svoj subjektívny pohľad; uviedol, že preukázal, že konštatovanie
porušenia práv nie je v danej veci dostačujúce na dosiahnutie spravodlivosti vzhľadom na intenzitu,

rozsiahlosť a komplexnosť následkov vyvolaných porušením práv.
Namietal požiadavku žalovanej na uplatnenie postupu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka;
nesúhlasil s negatívnym vykresľovaním jeho aktivít ako urobila žalovaná, uviedol, že vyššie riziko pri
poskytovaných úveroch oceňuje vyššou úrokovou sadzbou; žalovaná sa bráni pred zodpovednosťou
za škodu, ktorá však vznikla vo verejnoprávnom vzťahu a zodpovednosť za túto škodu nemožno

podriadiť pod občianskoprávne vzťahy, pričom zodpovednosť štátu podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. je objektívna; považuje za nemorálne aby štát poukazovaním na dobré mravy sa snažil zbaviť
zodpovednosti za škodu, ktorú spôsobil.K otázke príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou/nemajetkovou ujmou
uviedol, že žalovaná ostáva pri všeobecných frázach a neuvádza kde bola kauzalita medzi označenou
škodovou udalosťou a škodou, či nemajetkovou ujmou pretrhnutá, nepriama či nebezprostredná. K

vzniku majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy by nebolo došlo ak by súd rozhodnutie vydal včas
v zákonom stanovenej lehote, príčina a následok sú tak zrejmé, ich spojenie priame, bezprostredné a
neprerušené.

Po vylúčení veci na samostatné konanie ide v tomto prípade o tzv. drobný spor v zmysle § 200ea ods.

1 O.s.p. (súčet žalovaných nárokov neprevyšuje 1.000,- eur). Súd preto postupom podľa § 115a ods.
2 O.s.p. (na uvedený postup nie je potrebný súhlas účastníkov konania v drobnom spore) v spojení s
§ 156 ods. 3 O.s.p. zverejnil a oznámil dňa 6.8.2014 miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez
nariadenia ústneho pojednávania na úradnej tabuli súdu.

Súd sa oboznámil s obsahom podanej žaloby, uznesenia OS Vranov nad Topľou 5C/844/2012 zo

dňa 9.10.2012, uznesenia tunajšieho súdu č.k. 6C/356/2012 - 37 z 29.10.2013, uznesenia KS v
Prešove sp. zn. 19NcC/47/2012 z 18.10.2012, podania žalobcu doručeného súdu 24.4.2013, vyjadrenia
žalovanej k podanej žalobe k nemu pripojeného listu Európskej komisie a článku z denníka SME, s
obsahom celej kópie exekučného spisu OS Vranov nad Topľou sp. zn. 8Er/433/2003 ako je založená
v spise (teda po doklady o doručení uznesenia o zmene exekútora), celým obsahom v spise založenej

úplnej kópie podania žalobcu doručeného súdu 18.8.2014 - originál založený v spise tunajšieho súdu
1Spr0/807/2014, s celým obsahom spisu tunajšieho súdu 1Spr0/272/2014 a s obsahom ostatného
spisového materiálu, a zistil tento skutkový stav:
.
Žalobca sa domáha voči žalovanej, z dôvodu, že OS Vranov nad Topľou nerozhodol v zákonom

stanovenom čase v ním vedenom exekučnom konaní (pozn. súdu: ide podľa zistení súdu
prostredníctvom údajov uvedených žalobcom v podanej žalobe o konanie vedené na OS Vranov nad
Topľou pod sp. zn. 8Er/433/2003), o návrhu na zmenu súdneho exekútora, náhrady majetkovej škody
vo výške 175,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 663,84 eur.

V konaní OS Vranov nad Topľou sp. zn. 8Er/433/2003, ktoré začalo dňa 20.11.2003 podaním návrhu na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, bol súdu doručený návrh na zmenu exekútora dňa 2.7.2009,
súd o tomto návrhu rozhodol uznesením sp. zn. 8Er 433/2003 zo dňa 7.7.2010, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 18.8.2010 - predtým vyzval pôvodného exekútora na vyúčtovanie trov a predloženie
exekučného spisu, čo exekútor do rozhodnutia neurobil. Od podania návrhu na zmenu exekútora do

vydania uznesenia, ktorým súd o uvedenom návrhu rozhodol, sa žalobca (ako oprávnený v exekučnom
konaní) podľa obsahu exekučného spisu o stav konania o tomto jeho návrhu na zmenu súdneho
exekútora v danej veci zaujímal raz, podaním doručeným súdu elektroniky 24.5.2010, inak nepodával
vo veci žiadne žiadosti o informácie o stave konania, žiadne sťažnosti, urgencie a pod..

Podľa čl. 46 ods.1, ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na
súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však

nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby), štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom.Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania
žaloby), vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom

konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.1.2013), vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3
.ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku

rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby),
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup
sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní

alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby), nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného
o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby), ak
príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde.

Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby), každý je
povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne
oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania
žaloby), uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania
žaloby), právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody
.zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení platnom a účinnom do 31.8.2005), ak oprávnený
požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním
exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinkypôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného
exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7, ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.9.2005 do
30.11.2006), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,

ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1, ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (prechodné a záverečné ustanovenia účinné od 1.

septembra 2005), konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.
augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136
ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 44 ods. 8, ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.12.2006 do podania
návrhu na zmenu exekútora), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez
uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,

ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 240 ods. 1 až 4 zákona č. 233/1995 Z.z. (prechodné ustanovenia účinné od 1. decembra 2006),
konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa doterajších právnych predpisov, ak odseky
2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.

.

Ustanovenie § 44 ods. 7 (pozn. súdu: v danom prípade ide o ustanovenie v znení „Ak ide o vykonanie
exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom, poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje okrem
náležitostí podľa odseku 6 aj výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov podľa
§ 197 ods. 3.“) sa použije aj na konania začaté pred 1. decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil
exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie. V konaniach začatých pred 1. decembrom

2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku
preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd určí túto výšku na žiadosť exekútora.
Ustanovenie § 203 ods. 2 sa použije aj na konania začaté pred 1. decembrom 2006, ak sa vykonanie
exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom zastaví po 30. novembri 2006 z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Konania o výkon cudzieho rozhodnutia, v ktorých bol návrh doručený súdu pred 1. decembrom 2006
podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktoré neboli zastavené podľa
osobitného predpisu, sa dokončia podľa tohto zákona.

Čo sa týka podanej žaloby, súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že táto nie je dôvodná.

Exekučné konanie vo veci vedenej OS Vranov nad Topľou pod sp. zn. 8Er/433/2003 začalo (viď k tomu §
36 ods. 2 Exekučného poriadku - teda zákona č. 233/1995 Z.z.) ako vyplýva z obsahu príslušného spisu,
pred 1.9.2005, teda ani po zmene zákona č. 233/1995 Z.z. zákonom č. 341/2005 Z.z. nebol OS Vranov
nad Topľou pri rozhodovaní o návrhu žalobcu ako oprávneného v tomto exekučnom konaní výslovne

povinný rozhodnúť o ňom v 30-dňovej lehote (k tomu viď hore cit. ustanovenia § 238 zákona č. 233/1995
Z.z.), na čom sa nič nezmenilo ani novelou Exekučného poriadku v zmysle zákona č. 585/2006 Z.z. (k
tomu viď citovaný § 240 zákona č. 233/1995 Z.z.).Súd týmto však v žiadnom prípade nevyjadruje záver o tom, že príslušný exekučný súd mohol teda v
danom konaní konať o príslušnom návrhu žalobcu akokoľvek dlho. Z obsahu exekučného spisu však
nevyplývajú žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo možné prijať záver o tom, že v danom konaní exekučný

súd nerozhodol o dotknutom návrhu v primeranej lehote - rozhodol o ňom 7.7.2010, pritom nebol, ako
je uvedené vyššie, viazaný lehotou vzťahujúcou sa na konania začaté po 31. auguste 2005 a naviac
robil úkony k tomu, aby súčasne rozhodol o trovách pôvodného exekútora, žiadal od neho spis, teda aj
keď postupoval de facto podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení účinnom od 1.12.2006),
podľa názoru súdu týmto konanie nijako nezbrzdil, nakoľko ťažko si predstaviť, že nový exekútor mohol

vykonávať relevantné úkony v konaní vo vzťahu k vymoženiu pohľadávky, ak do doručenia spisu
pôvodného exekútora nemal ako vedieť čo už bolo a v akom rozsahu vymožené. Rovnako tak i v prípade
samotného skoršieho rozhodnutia exekučného súdu iba o zmene exekútora, musel by nový exekútor
čakať na spis pôvodného, pokiaľ by ho tento predložil a súd rozhodol o trovách pôvodného exekútora.
Preto podľa názoru súdu vyššie uvedená lehota, v ktorej exekučný súd o návrhu žalobcu v danom
exekučnom konaní rozhodol, osobitne s ohľadom na spolu s tým a predtým vykonané úkony súdu, nie

je nijak neprimerane dlhá.

Žalobca podľa obsahu uvedeného exekučného spisu sa o stav konania o príslušnom návrhu v
danom exekučnom konaní zaujímal iba raz, podaním z 20.5.2010 učineným elektronicky, doručeným
exekučnému súdu 24.5.2010, pričom vzhľadom na jeho obsah

.a rozsah je súd toho názoru, čas zamestnanca žalobcu strávený jeho vyhotovením bol úplne minimálny
a reálne neoceniteľný a iné náklady, s ohľadom na jeho doručenie elektronickou formou, jednoznačne
taktiež nevznikli. Ostatné úkony „enormnej snahy“ vykonané v roku 2009 ako sú popísané v podaní
doručenom súdu 18.8.2014 i ostatné z tam uvedených z roku 2010 boli (ak skutočne boli) vykonané ešte
pred podaním návrhu na zmenu súdneho exekútora vo vyššie uvedenej exekučnej veci, resp. po vydaní

uznesenia exekučného súdu, teda preukázateľne nie v príslušnom exekučnom konaní, a teda ak boli
dané podania učinené, tak v iných veciach, nie v tejto exekučnej veci, čo úplne vyvracia tvrdenia žalobcu
o vecných nákladoch, ktoré mu mali v súvislosti s vyššie uvedeným exekučným konaním takto vzniknúť.

Z uvedeného má súd za to, že v danom prípade objektívne žalobcovi, vzhľadom na jeho argumentáciu v

žalobe, nevznikla žiadna majetková škoda, a to napriek dobe od podania návrhu na zmenu exekútora po
rozhodnutie ex. súdu i napriek vyššie uvedenej jednej žiadosti o správu o stave konania (tu z dôvodov
akosúuvedenénižšiepripoukazovanínanepreukázaniepredbežnéhoprerokovanianárokunanáhradu
škody).

Súd zvýrazňuje, že žalobca bol v tomto súdnom konaní riadne poučený podľa § 120 ods. 4
O.s.p. (uznesenie č.k. 6C/356/2012-18 zo dňa 27.3.2013), napriek tomu však v tomto konaní nijako
nepreukázal, že mu postupom OS Vranov nad Topľou vo veci 8Er/433/2003 skutočne vznikla majetková
škoda a v akej skutočnej výške. Podľa neho táto škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré

uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom
žalobca podľa svojich tvrdení v tomto prípade v uvedenom období vynaložil na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií

adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Žalobca však v tomto konaní nepreukázal skutočné
vykonanie akéhokoľvek z vyššie uvedených úkonov (ich vykonanie nevyplýva ani z vyššie uvedeného
exekučného spisu OS Vranov nad Topľou) a už vôbec nie výšku týchto ním uvádzaných nákladov, ktoré

mali byť s týmito úkonmi spojené, a ktoré by bolo prípadne možné považovať za žalobcovi vzniknutú
škodu. Takéto doklady pritom žalobca musí byť vzhľadom na jeho argumentáciu v celom konaní schopný
súdu predložiť, nie bezdôvodne dávať do pozornosti znalecké dokazovanie či postup podľa § 136 O.s.p.
(osobitne pokiaľ, ako z vyššie uvedeného vyplýva, žiadna škoda v skutočnosti žalobcovi nevznikla).

Na tom nič nemení ani žalobcom v priebehu konania predložený znalecký posudok č. 1/2014
vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý je založený v registri Spr
tunajšieho súdu pod sp. zn. 1Spr0/272/2014, a podľa ktorého majetková škoda, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť v každom konkrétnom prípade neskorého rozhodovania o zmene súdneho exekútora dosahujeminimálne 31,68 eur. Ako však vyplýva z tohto posudku, bola v ňom vypočítaná priemerná výška škody
(teda spriemerovali sa náklady na počet posudzovaných konaní, čiže z výsledku znaleckého posúdenia
je možné vyvodiť iba, že v každom posudzovanom exekučnom konaní malo dôjsť k rovnakým úkonom

.žalobcu), a to rozdelená na škodu spôsobenú v exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadostiach
o udelenie poverenia a na škodu spôsobenú v exekučných konaniach, kde žalobca ako oprávnený
žiadal o zmenu exekútora. Spracovateľ posudku pritom všetky náklady nad určitý priemer vypočítaný z
predchádzajúceho obdobia pripísal skutočnosti, že tieto náklady vznikli v súvislosti s omeškaním súdov
s rozhodnutím v tej - ktorej exekučnej veci. Z úradnej činnosti je súdu pritom známe, že žalobca si

majetkovú škodu ako v tomto konaní, vyčíslil paušálne v mnohých obdobných konaniach a v rovnakej
výške, teda bez zohľadnenia okolností toho ktorého jednotlivého prípadu. Naviac túto škodu si uplatnil
vo viac ako 4-násobku minimálnej škody určenej ním predloženým znaleckým posudkom. Z akého
dôvodu požadovanú škodu takto navýšil žiadnym spôsobom nevysvetlil. Z exekučného spisu súd žiadne
informácie o stave konania, urgencie alebo sťažnosti zo strany žalobcu nezistil a ten ich žiadnym
spôsobom nepreukázal, pričom práve náklady na tieto činnosti mali tvoriť podstatnú časť „škody“

podľa žalobcom predloženého znaleckého posudku. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky a ich
vzťahovanie na všetky exekučné veic nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné tvrdenia
žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Súd sa tiež stotožňuje s názorom
žalovanej, že akákoľvek výška nákladov na správu informačného systému a udržiavanie systému by
vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy, keďže žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá

spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý
poskytuje prehľad stavu poskytnutých úverov. Podobne náklady na výkony zamestnancov sú bežnými
nákladmi, s ktorými musí žalobca pri svojej činnosti počítať a vzhľadom na povahu vykonávanej činnosti
musí mať vyčlenených aj zamestnancov, ktorí spravujú pohľadávky, ktoré nie sú riadne splácané a
ktoré sa prípadne musia uplatniť aj v exekučnom konaní. Požadovanie paušálnych súm za všeobecne

uvedené činnosti je podľa názoru súdu nepostačujúce na účely preukázania samotného vzniku a
skutočnej výšky majetkovej škody.

Súd má tiež osobitne vzhľadom na vyššie zistený priebeh konania o návrhu žalobcu na zmenu súdneho
exekútora v hore uvedenej exekučnej veci za to, že akékoľvek znalecké dokazovanie je absolútne

nepotrebné a nehospodárne (osobitne aj s poukazom na vyššie popísané spriemerované a všeobecné
stanovenie majetkovej škody zo strany, ako uvádza žalobca v sprievodnom liste v spise 1Spr0/272/2014
„najvyššej znaleckej ustanovizne“) a v danej veci z hore uvedených dôvodov nie je podľa súdu daný
ani žiaden podklad na prípadné postupovanie podľa § 136 O.s.p., a to i s ohľadom na nižšie uvedené
výhrady súdu v nepreukázaniu samotnej žalovateľnosti nárokov uplatnených zo strany žalobcu..

Žalobca podľa súdu taktiež v konaní nijako nepreukázal, že by mu v súvislosti s vyššie uvedeným
rozhodovaním OS Vranov nad Topľou vo veci 8Er/433/2003 vznikla nejaká nemajetková ujma. V danom
exekučnom konaní bolo už od začiatku, vzhľadom na to, že išlo o exekučné konanie proti fyzickej osobe,
vždy dané riziko jednak „zániku“ povinného (tu mal žalobca pravdepodobne na mysli úmrtie), i riziko

straty kontaktu s povinným (pričom nebolo preukázané, že by po podaní návrhu na zmenu exekútora
ten-ktorý pôvodne vykonaním exekúcie poverený exekútor automaticky prestal vykonávať príslušné
úkony), ako aj riziko insolvencie toho-ktorého povinného - tieto riziká nemožno spájať s dĺžkou doby
rozhodovania exekučného súdu o návrhoch na zmenu súdneho exekútora. Nemožno sa tiež stotožniť
s tvrdeniami žalobcu, že neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého

reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného
.času vyvolala u neho, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti - akékoľvek
pocity si u žalobcu ako právnickej osoby nie je možné ani len predstaviť a o skutočnom vzniku pocitov

frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti u členov
riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, ich intenzite, spôsobe akým sa prejavovali u jednotlivých členov
riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, aké na nich prípadne zanechali následky a pod., neboli súdu zo
strany žalobcu predložené žiadne dôkazy (okrem toho žalobca v žalobách tvrdí, že poškodeným je on a
domáhasanáhradyškodyčinemajetkovejujmysámžalobca,pretopocityčlenovjehoriadiacichorgánov

sú podľa názoru súdu irelevantné pre prípadnú náhradu žalovaných nárokov z titulu nemajetkovej ujmy
odvodzovanej práve od pocitov členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti).Žalobca nijako nepreukázal, že by postup exekučného súdu v príslušnom konaní spôsobil v súvislosti
s vymáhanou pohľadávkou (ktorá v danej veci predstavovala na istine 254,93 eur - t.j. 7.680,-
Sk) a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu (už vôbec nie

akých konkrétnych) ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná strata zisku z
realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj jeho majiteľov - aj tu ide
teda iba o ničím nepreukázané a za takého stavu len prosté tvrdenia žalobcu nepodložené žiadnymi
dôkazmi, a to rovnako aj čo sa týka tvrdení žalobcu o tom, že nezákonným zásahom (treba opäť
poukázať na to, že nezákonné zásahy exekučného súdu neboli v tomto konaní nijak preukázané)

vyvolaná situácia ovplyvnila žalobcove ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať (z pohľadu súdu je nemožné aby dĺžka doby rozhodovania
exekučného súdu v jednotlivom exekučnom konaní o návrhu žalobcu v exekučnom konaní na
zmenu exekútora mala za následok zánik už vytvorených podnikateľských plánov žalobcu, zánik ďalších
plánovanýchpodnikateľskýchaktivítžalobcuavyvolalastratuziskuz„realizovanéhoobchodu“).Žalobca
teda v žiadnom prípade nepreukázal v tomto konaní nielen skutočný vznik nemajetkovej ujmy na jeho

strane, ale zároveň ani nijako obsahovo nešpecifikoval ani jeden z faktorov, na ktoré treba prihliadať
pri prípadnom určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa vyššie citovaného § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom už zo znenia tohto ustanovenia zároveň jednoznačne vyplýva
aj samotná nemožnosť odvodzovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. s poukazom na výšky Ústavným súdom SR v iných veciach priznávaných

primeraných zadosťučinení pri konaní ústavného súdu podľa tretej hlavy, druhej časti, šiesteho
oddielu zákona č. 36/1993 Z.z., ako požadoval v žalobe žalobca s poukazom na tam uvedené nálezy
Ústavného súdu SR.

Žalobca tým pádom v danej veci nepreukázal nielen vznik majetkovej škody, ako ani vznik nemajetkovej

ujmy na jeho strane, nepreukázal ani, že zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o
nesprávny úradný postup spočívajúci v žalobcom uvádzaných zbytočných prieťahoch, nepreukázal
taktiež ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a
prípadne žalobcovi vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal
v tomto konaní ani jednu z podmienok zakladajúcich v tomto prípade možnú zodpovednosť žalovanej

podľa zákona č. 514/2003 Z.z..

.
Tiež je potrebné poukázať na to, že žalobca v tomto prípade vôbec nepreukázal splnenie postupu podľa
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pred podaním tejto konkrétnej žaloby a splnenie podmienok v čase

podania žaloby v zmysle vyššie cit. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., teda že v čase podania žaloby
bol už v zmysle zákona oprávnený uplatniť príslušné nároky na súde, resp. že došlo počas konania
skutočne k márnemu uplynutiu lehoty podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Aj keby súd prijal
jeho argumentáciu, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z. je splnené samým podaním žiadosti oň, treba uviesť, že žalobca ani o tejto skutočnosti vo vzťahu k

tomuto konkrétnemu prípadu žiaden dôkaz nepredložil (najmä potvrdenie o prijatí žiadosti týkajúcej sa
vyššie uvedeného exekučného konania o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v súvislosti
s ním), pritom žalobca podľa súdu toto mohol bez akýchkoľvek ťažkostí učiniť, nakoľko zo žaloby
nevyplýva žiadna skutočnosť, pre ktorú by uvedené predložiť nemohol. Je síce pravdou, že v žalobe bolo
žalobcom uvedené, že potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

má byť založené v spise OS Vranov nad Topľou, ktorý spis žalobca špecifikoval tak, že v príslušnom
konaní ako žalobca vystupuje spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou je Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy
zapríčinenej nesprávnym úradným postupom (rozhodovanie o žiadosti o vydanie poverenia) pri výkone
exekúcie pre pohľadávku žalobcu voči povinnej V. A., nar. XX.X.XXXX sp. zn. súdneho exekútora EX

3386/2010. Vyvstáva tu však jednak otázka prečo by mal žalobca pripojiť príslušné potvrdenie týkajúce
sa žaloby prejednávanej v tejto veci tunajšieho súdu k žalobe o úplne inej veci a nepripojil ho priamo k
žalobe v tomto konaní. Tunajšiemu súdu bol však zapožičaný pred rozhodnutím v tejto veci (v súvislosti
s konaním o žalobách žalobcu v obdobných veciach) exekučný spis OS Vranov nad Topľou, kde je
povinnou vyššie uvedená V. A. a kde nie pôvodne vykonaním exekúcie poverený exekútor ale práve

žalobcom navrhnutý nový exekútor vedie danú exekučnú vec pod svojou sp. značkou EX 3386/2010
(sp. zn. exekučného súdu 7Er/82/2004) - tento spis bol pripojený k veci vedenej tunajším súdom pod
sp. zn. 1C/432/2012 - pričom z tohto spisu je súdu z jeho úradnej činnosti známe (nakoľko samosudca
prejednával i vyššie uvedenú vec), známe, že v súvislosti s vyššie uvedeným exekučným konanímsa žalobca nemôže skutočne domáhať náhrady škody a nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym
úradným postupom pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia (ako uvádzal v žalobe), nakoľko
v danej veci exekučný súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie už o dva dni po doručení žiadosti

pôvodného súdneho exekútora o jeho udelenie. Je však súdu tiež z konania vo veci 1C/432/2012 známe,
že žalobou doručenou Okresnému súdu Vranov nad Topľou 27.9.2012 (sp. zn. OS Vranov nad Topľou
9C/217/2012, ktorý spis je súčasťou spisu tunajšieho súdu 1C/432/2012 a týka sa exekučného konania
vedeného na OS Vranov nad Topľou pod sp. zn. 7Er/82/2004) sa žalobca domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym úradným postupom pre nerozhodnutie o návrhu na zmenu

súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, pričom však ani k žalobe podanej pôvodne
na OS Vranov nad Topľou sp. zn. 9C/217/2012 (vec tunajšieho súdu 1C/432/2012) žalobca nepripojil
žiadne potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (dokonca v
uvedenejžalobeanilenneuvádzakakejinejvecibytakétopotvrdeniemalobyťpripojené),akoanitakéto
potvrdenia vo vzťahu k žalobe, ktoré bola predmetom konania v tejto veci tunajšieho súdu (6C/15/2014).
Žalobca teda absolútne nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok pre samotné podanie žaloby v

tejto veci a toto nie je možné vyvodiť ani z vyjadrenia žalovanej podaného v tomto konaní, nakoľko táto
iba vo všeobecnosti konštatuje, že 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu
.škody bez toho, aby explicitne potvrdila že išlo i o žiadosť týkajúcu sa nárokov uplatňovaných žalobcom
práve v tomto konaní tunajšieho súdu. Predbežné prerokovania nárok podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je

podmienkou podania samotnej žaloby -čo v tejto veci súd nemal absolútne nijak preukázané. Dôkazné
bremeno ohľadne splnenia zákonných podmienok podľa vyššie citovaných ustanovení § 15 ods. 1 a §
16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k preukázaniu samotnej možnosti a oprávnenia podať súdu
žalobu, ktorá bola prejednaná v tomto konaní, je pritom výlučne na žalobcovi (opätovne súd poukazuje
na splnenie svojej povinnosti vo vzťahu k žalobcovi podľa § 120 ods. 4 O.s.p.).

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody súd žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, podanú v tejto veci z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote o návrhu na zmenu
súdneho exekútora vo veci vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 8Er/433/2003,
v celom rozsahu zamietol.

S poukazom na dôvody, pre ktoré bola žaloba zamietnutá, má súd za to, že je už nehospodárne
a nadbytočné zaoberať sa ďalšími jednotlivými námietkami žalovanej voči žalobe obsiahnutými v jej
vyjadrení doručenom súdu 20.5.2013 (osobitne tými, ktoré v podstate korešpondujú s vyššie uvedenými
dôvodmi zamietnutia žaloby v tomto konaní, ako aj tými, ktoré sa netýkali vyššie uvedených dôvodov,

pre ktoré súd žalobu v tomto konaní zamietol - napr. k námietke premlčania v prípade nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pred 23.4.2009 - v krátkosti: táto bola už vzhľadom na čas podania
návrhu na zmenu exekútora žalobcom v exekučnom konaní zrejme nedôvodná, ďalej či skutočne došlo
k predčasnosti podania žaloby - samotný žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok podľa
vyššie citovaných § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pre samotné podanie dotknutých

žalôb a túto námietku nebolo by možné relevantne posúdiť ani základe všeobecného vyjadrenia
žalovanej o podaní prvých žiadostí na prerokovanie nárokov na náhradu škody bez predloženia dôkazu
o skutočnom čase podania konkrétnej žiadosti čo sa týka práve tejto veci, zmätočnosti žalôb a pod.).
Rovnako tak vzhľadom na hore uvedené dôvody, pre ktoré súd žalobu zamietol a ktoré podľa súdu na
rozhodnutie postačovali viac než dosť, sa už súd nezaoberal bližšie ani inými tvrdeniami obsiahnutými

v podaniach žalobcu k tejto veci (vrátane samej žaloby).

Záverom treba poznamenať, že nakoľko žalobca v tomto konaní nepreukázal samotný skutočný vznik
škody, nemal súd prečo rozhodovať v zmysle jeho návrhu v žalobe medzitýmnym rozsudkom o základe
veci - ak totiž samotný vznik škody nie je preukázaný, bolo by nezmyselné , aby súd medzitýmnym

rozsudkom vyslovil kto „za škodu“ zodpovedá.

Podľa § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich
zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi
okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania nepriznáa v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Súdpriverejnomvyhlásenírozsudkuokreminéhorozhodol(vzmysle§142ods.1O.s.p.),že „žalobcaje
povinný nahradiť žalovanej trovy konania v druhu a vo výške ako bude uvedené v písomnom vyhotovení
tohto rozsudku, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“ - žalovaná však v zákonnej lehote od
vyhlásenia tohto rozhodnutia trovy nevyčíslila, pričom z obsahu celého spisového materiálu jej žiadne
trovy ku dňu vyhlásenia rozhodnutia nevyplývajú, preto súd v tomto písomnom vyhotovení rozsudku

podľa § 151 ods. 2 O.s.p. žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na tunajšom súde do 15 dní odo dňa
jeho doručenia.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo

postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľaust.§205ods.3O.s.p.rozsah,vakomsarozhodnutienapádaadôvodyodvolaniamôžeodvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Podľa § 205a ods. 2 O.s.p. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný

počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Podľa § 251 O.s.p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený
môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdnehokonania,vediesavýkonrozhodnutiazúradnejmoci(zákonč.65/2001Z.z.ospráveavymáhaní
súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).