Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. september 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoPr/7/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114200015
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114200015.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala

Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu: Ing. R. G., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. č.
XX, XXX XX U. X, právne zastúpeného JUDr. Gábor Száráz, Garbiarska 20, Stará Ľubovňa, proti
žalovanému: Štatistický úrad Slovenskej republiky, so sídlom Miletičova č. 3, 824 67 Bratislava 26, IČO:
00 166 197, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou IURISTICO s.r.o., so sídlom Štefánikova
26, 040 01 Košice, o vyslovenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9Cpr 1/2014-72 zo dňa 18. 8. 2014 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

I. M e n í sa rozsudok tak, že sa určuje výpoveď č. 210/II-0270/2013 z 25. 10. 2013 daná žalobcovi za
neplatnú a štátnozamestnanecký vzťah trvá.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý uhradiť žalobcovi trovy konania vo výške 639,65 Eur na účet jeho právneho
zástupcu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru je
neplatná a štátnozamestnanecký vzťah trvá.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu zamietol s
odôvodnením, že postup dania výpovede bol dodržaný.

V podanom odvolaní žalobca namietal nesprávny postup žalovaného, keďže v januári 2014 na svojej
internetovej stránke vyhlásil výberové konanie na najmenej štyri nové miesta na funkciu štátny radca,
hoci on tesne predtým pre nadbytočnosť a neexistenciu voľného miesta dostal výpoveď. Navrhol
rozsudok zrušiť, alternatívne ho zmeniť a žalobe vyhovieť.

Žalovaný v podanom vyjadrení namietal, že nie je rozhodujúca existencia akéhokoľvek voľného miesta,
aleibavhodnéhomiesta.Poukázalnaust.§205azákonač.99/1963Zb.Občianskehosúdnehoporiadku
(ďalej len „O.s.p.“), v zmysle ktorého na dôkazy a tvrdenia žalobcu v podanom odvolaní o existencii
voľných pracovných miest nie je možné prihliadať. Štátnozamestnanecké miesta v inej obci, navyše tak
výrazne vzdialenej (U. - Q.) nemožno považovať za vhodné pre splnenie ponukovej povinnosti podľa
zákona. Zároveň poukázal na to, že žalobcovi počas plynutia výpovednej doby bolo ponúknuté voľné

štátnozamestnanecké miesto vo funkcii radca v S. nad W., na ktoré nereflektoval.

Odvolací súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 214 O.s.p.), doplnil dokazovanie a dospel k
záveru, že sú splnené podmienky na zmenu napadnutého rozsudku (§ 220 O.s.p.).Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že voľné pracovné miesta v Q. mu ponúknuté neboli, ale boli vhodné.
Naopak mu bolo ponúknuté miesto v S. nad W., ale to vhodné nebolo z dôvodu, že berie inzulín a v

teréne nemôže pracovať. Nemali by sa podľa žalobcu robiť rozdiely medzi zamestnancom, ktorý je z
U. a ktorý je z Q..

Žalovaný odvolaciemu súdu oznámil voľné pracovné miesta za obdobie od 28.4.2013 do 28.4.2014
s uvedením miesta výkonu práce a pracovného zaradenia, medzi inými i voľné pracovné miesta v

Q., ktoré neboli žalobcovi ponúknuté, pretože boli ponúknuté iným zamestnancom, ktorí súhlasili s ich
preradením na tieto miesta (čl. 101). Z výpovede žalovaného vyplynulo, že dve voľné pracovné miesta
v Q. boli ponúknuté osobám v Q. z dôvodu, že išlo o veľkú reorganizačnú zmenu, prepúšťalo sa na
celom Slovensku, a preto sa tieto miesta navrhli len zamestnancom v Q.. Ponúknuté miesto v S. nad W.
bolo žalobcovi nad rámec zákona. Ďalej uviedol, že nie je rozumné pre akéhokoľvek zamestnávateľa,
aby na tak krátku dobu 7 mesiacov zostávajúcich žalobcovi do dôchodku riešil pracovnoprávny vzťah s

odôvodnením, že kým sa zapracuje, prejde celé obdobie.

Odvolací súd umožnil účastníkom vyjadriť sa k právnemu posúdeniu veci podľa ust. § 47 písm. b)
zákona č. 400/2009 o štátnej službe (ďalej len „zákon o štátnej službe“) s výkladom, že ak zamestnávateľ
neponúkne zamestnancovi pred daním výpovede, teda v čase od rozhodnutia o organizačnej zmene

po doručenie výpovede prechod na inú pre neho vhodnú prácu, hoci tak urobiť môže, nie je splnená
ponuková povinnosť. Ponuka vhodného miesta sa musí uskutočniť ešte pred daním výpovede.

Podľa § 47 písm. c) zákona o štátnej službe služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď,
ak štátneho zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 1 alebo

ods. 3 písm. a) alebo ktorého funkcia vedúceho zamestnanca sa skončila na základe zákona podľa §
38, nemožno zaradiť na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore
štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29), pretože služobný úrad takéto štátnozamestnanecké miesto
nemá, a štátny zamestnanec sa nedohodne so služobným úradom inak.

Žalobca namietal, že nemožnosť zamestnanca zamestnať znamená absolútnu nemožnosť.
Zamestnávateľ má možnosť ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii, nielen miesto
zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii.

Žalovaný poukázal na rozdiel vo výpovedných dôvodoch podľa § 47 písm. c) a 47 písm. b) zákon

o štátnej službe. Ust. § 47 písm. c) zákona o štátnej službe je ustanovením špeciálnym upravujúcim
osobitnú skupinu zamestnancov (vedúcich) a upravuje možnosti inej vhodnej práce užšie (v tom istom
odbore na tú istú funkciu). Okruh vhodných miest je v danom prípade redukovaný. Pokiaľ ide o dve voľné
pracovné miesta v Q., nejednalo sa o funkciu vedúceho.

Žalobca v podanej žalobe namietal, že priamo na pracovisku v U. boli vytvorené štátnozamestnanecké
miesta v rovnakých odboroch štátnej služby, na ktorých by mohol pôsobiť, avšak mu miesto ponúknuté
nebolo.

Súdu prvého stupňa z predložených listinných dôkazov bolo zrejmé, že po tom, čo bola žalobcovi

doručená výpoveď, počas plynutia výpovednej doby mu bolo ponúknuté štátnozamestnanecké miesto,
funkcia radcu v 5. platovej triede, v S. nad W., odbor štatistiky terénnych zisťovaní, sekcia zberu a
spracovania dát v priemysle a terénnych zisťovaní v Q. Q. (čl. 29).

Otázka, či si žalovaný splnil alebo nesplnil ponukovú povinnosť, zostala i pred odvolacím súdom

otvorená. Predmetná skutočnosť o nedodržaní ponukovej povinnosti namietaná pred súdom prvého
stupňa bola, nejde preto o skutočnosť novú. Napokon i samotný dôkaz o realizovaní ponuky po doručení
výpovede počas plynutia výpovednej doby (čl. 28, 29) bol predložený zo strany samotného žalovaného
a bolo povinnosťou súdu sa v intenciách argumentov žalobcu o nedodržaní ponukovej povinnosti s nimi
vyrovnať.

Z dôvodovej správy k zákonu o štátnej službe k ust. § 47 vyplýva zámer zákonodarcu, a to
zabezpečeniezamestnancovpredsvojvoľnýmprepúšťanímokreminéhoiúpravouponukovejpovinnosti
zamestnávateľa cit.: „Podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky zákon zabezpečuje zamestnancomochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania. Skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa bez uvedenia dôvodu neupravuje ani Zákonník práce. Z uvedených dôvodov sa
navrhuje jednoznačne ustanoviť [§ 47 písm. d)] reálnosť tzv. ponukovej povinnosti služobného úradu v

niektorých prípadoch odvolania štátneho zamestnanca z funkcie vedúceho zamestnanca.“

Žalovaný obhajuje svoj postup v priebehu konania tým, že voľné pracovné miesta v Q. boli ponúknuté
zamestnancom z Q. a tiež tým, že nešlo o rovnakú pracovnú pozíciu, teda nie pozíciu vedúceho, ktorú
žalobca pred daním výpovede zastával.

Zákon o štátnej službe upravuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa pri výpovedi v zmysle ust.
§ 47 písm. c), ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede. Zamestnávateľovi
dáva dve alternatívy. Po prvé, ak nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, čo treba vykladať
tak, že nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (ide tu o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať), ponukovú povinnosť nemá. Po druhé, ak zamestnanca možno zaradiť na vykonávanie

štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu ( §
29), je povinný predtým, než dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu zamestnancovi ponúknuť, inak nie
je splnená podmienka a výpoveď je preto neplatná.

Zaťaženie zamestnávateľov ponukovou povinnosťou je výrazom sociálnej politiky štátu, ktorý sa

touto cestou pokúša vyhnúť zvyšovaniu nezamestnanosti alebo aspoň zmierniť dopady nedostatku
pracovných príležitostí (ratio legis ust. § 47 zákona o štátnej službe).

Objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k uskutočneniu cieľa sledovaného
právnou normou. Z logiky veci danej vzájomným opačným postavením zúčastnených strán vyplýva, že

výkon subjektívneho práva môže mať za následok ujmu na strane povinného subjektu, čo je možné
posúdiť ako rozpor so všeobecne prijímaným pravidlom v zmysle § 15 zákona č. 311/2001 Z.z.
Zákonníka práce, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil,
zodpovedá dobrým mravom.

Ak zamestnávateľ koná v medziach svojho práva, ale sleduje poškodenie zamestnanca ako druhého
účastníka právneho vzťahu, ide o výkon práva, avšak o výkon práva, ktorý odporuje dobrým mravom.

Pokiaľ je ponuková povinnosť odrazom sociálnej politiky štátu sledujúcej zmierniť dopady nedostatku
pracovných príležitostí, je potrebné ust. § 47 písm. c) zákona o štátnej službe vykladať tak, že je

nevyhnutné zamestnancovi ponúknuť predovšetkým štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore
štátnej služby a na tú istú funkciu, nie však jedine takéto štátnozamestnanecké miesto. Právny úkon
(ponuková povinnosť zamestnávateľa zamestnancovi) a jeho výsledok sa zhodujú s výsledkom, ktorý
malo právo na zreteli. Je však v predmetnom prípade relevantné, že právny úkon v spojení s ponukovou
povinnosťou bol vykonaný zamestnávateľom spôsobom neakceptovateľným. Pre zamestnanca je

pozitívnym riešením byť zamestnaný, a to aj v štátnozamestnaneckom pomere na inej funkcii, hoci aj
nižšej, ako byť nezamestnaným. Uvedený výklad je v súlade s ratio legis ust. § 47 zákona o štátnej
službe.

Zdá sa, že sa všeobecne vžíva názor, že po voľbách dochádza k obmene administratívneho aparátu

nielen na ústredných orgánoch štátnej správy, ale aj na miestnych orgánoch štátnej správy. Spravidla
sú tieto obmeny spájané s manifestáciou o znižovaní stavu administratívy a s tým spojeným šetrením
verejných prostriedkov. Postupne sa však na miesta prepustených zamestnancov dosadzujú noví
zamestnanci. Takáto prax sa javí ako spoločensky nežiaduca, pretože sa neberie ohľad na odbornosť,
ale na iné pochybné ciele.

Pochybnosti o nežiaducom úmysle sa rozplývajú vtedy, ak sa v rámci štátnej služby zruší v rámci
systematizácie miesto. Laicky tiež známe ako ,,tabuľkové miesto“. Ak sa však v rámci systematizácie
štátnej správy miesto neruší a z takéhoto miesta je zamestnancovi daná výpoveď z organizačných
dôvodov, nič nebráni v budúcnosti na takéto miesto prijať iného zamestnanca. Takto môžu prísť o prácu

štátnizamestnanciamôžubyťnahradenívbudúcnostiinými.Odbornosťsazdá akonepodstatná(porov.
rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 6CoPr 2/2014).V predmetnej veci možno z rozpisu plánovaných ukazovateľov štátneho rozpočtu na rok 2011 zistiť,
že sa predpokladal pre obvod Katastrálneho úradu v Prešove počet zamestnancov 316 (č.l. 84 spisu).
Napriek zníženiu rozpočtových prostriedkov na ďalší rok 2012, v ktorom došlo k výpovedi, sa v rozpise

záväzných ukazovateľov zložka ,,počet zamestnancov“ nemenila. Záväzne sa predpokladal opätovne
počet zamestnancov 316.

Odvolací súd je kritický k pochybným personálnym opatreniam, ak sú z nich vylúčené ako kritérium
odborné kvality zamestnancov. V predmetnej právnej veci zo samotného výsluchu žalovaného vyplynul

dôvod, prečo nebolo voľné pracovné miesto v Q.. Bolo tomu jednak z dôvodu, že zamestnanci, ktorým
boli voľné miesta ponúknuté, boli z Q., nešlo o pozíciu vedúceho zamestnanca a žalobcovi zostávalo
7 mesiacov do dôchodku, preto by bolo nerozumné riešiť pracovnoprávny vzťah. V tomto smere názor
žalovaného vykazuje prvky diskriminácie. Splnenie ponukovej povinnosti, ak v čase danie výpovede
voľné pracovné miesto existuje, nemôže byť determinované bydliskom zamestnanca, resp. miestom
predchádzajúceho výkonu práce, nebodaj počtom rokov zostávajúcich do dôchodku. V zmysle čl.

36 Ústavy Slovenskej republiky zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a
diskriminácii v zamestnaní.

Žalobcovi bolo ponúknuté pracovné miesto v S. nad W. ako terénnemu pracovníkovi po tom, čo už

zamestnávateľ mal vedomosť o tom, že žalobca je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím (čl. 28).
Uvedený postup mal podľa žalovaného rozptýliť pochybnosti o správnosti postupu služobného úradu (čl.
29). Iné voľné štátnozamestnanecké miesta žalobcovi ponúknuté ani pred daním výpovede ani počas
plynutia výpovednej doby poskytnuté neboli.

Zamestnanecký vzťah je spoločenský vzťah, ktorý je typický tým, že zamestnanec je v nevýhode tak z
hľadiska vyjednávacej pozície, ako aj z hľadiska informovanosti, preto je dôvodný záver o existencii
určitej nerovnováhy, ktorej výsledkom mala byť výpoveď daná zamestnancovi s uvedením, že služobný
úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto, na ktoré by bolo možné zamestnanca v súlade so
sociálnou politikou štátu preložiť.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove vo veci 7CoPr
6/2013, v zmysle ktorého cit.: „Vychádzajúc z tohto ustanovenia (§ 47 písm. b) zákona o štátnej službe
pozn. odvolacieho súdu) povinnosť služobného úradu ponúknuť zamestnancovi iné vhodné miesto
predstavuje hmotnoprávnu podmienku výpovede. Jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť tohto právneho

úkonu. Ponuka vhodného miesta sa musí uskutočniť ešte pred daním výpovede inak je neplatná.
Ak zamestnávateľ neponúkne zamestnancovi pred daním výpovede, teda v čase od rozhodnutia o
organizačnej zmene po doručenie výpovede prechod na inú pre neho vhodnú prácu, hoci tak urobiť
môže, nie je splnená ponuková povinnosť.“ Žalovaný nemal vynechať žalobcu z ponuky voľných miest
v Q.. Ak tak urobil, nesplnil si ponukovú povinnosť.

Majúc na zreteli uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil
tak, že sa určuje výpoveď č. 210/II-0270/2013 z 25. 10. 2013 daná žalobcovi za neplatnú a
štátnozamestnanecký vzťah trvá.

Žalobca v konaní úspešný, a tomu zodpovedá tomu i výrok o náhrade trov konania (§ 224 ods. 2 O.s.p.
v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.). Vychádzajúc z ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. MS SR č. 655/2004
Z.z. je hodnota za jeden úkon právnej služby v predmetnej právnej veci za rok 2015 61,87 Eur. Žalobca
má právo na náhradu trov konania za tieto úkony právnej služby - príprava a prevzatie zastúpenia,
účasť na pojednávaní dňa 30.6.2015, písomné podanie na súd zo dňa 23.7.2015, písomné podanie na

súd zo dňa 15.9.2015, účasť na pojednávaní dňa 17.9.2015 (5x 61,87 Eur) a 5x režijný paušál á 8,39
Eur, vrátane 20% DPH, keďže právny zástupca žalobcu preukázal, že je jej platcom. Spolu vo výške
351,30 Eur. Úspešnému žalobcovi patrí i náhrada za cestovné P. A. - U. - P. A. za cesty na pojednávanie
dňa 30.6.2015 a 17.9.2015, pri vzdialenosti cesty tam a späť 136 km, spotrebe paliva 5,9l/100 km,
základnej náhrady na 1 km 0,183 Eur a cene pohonných hmôt vo výške 1,419 Eur (30.6.2015) a 1,089

Eur (17.9.2015). Výška cestovné v tomto prípade činí 36,27 Eur (30.6.2015) a 33,63 Eur (17.9.2015),
ktorú je potrebné navýšiť o 20% DPH, spolu vo výške 83,88 Eur. Rovnako tak žalobcovi patrí náhrada
za stratu času právneho zástupcu vo výške á 13,98 Eur za každú začatú polhodinu. Cesta P. A. - U.
- P. A. trvá 2 hodiny, čomu predstavuje strata času 4 začaté polhodiny za cestu na pojednávanie dňa30.6.2015 (55,92 Eur) a 17.9.2015 (55,92 Eur), vrátane 20% DPH, náhrada spolu vo výške 134,21 Eur.
Žalobcovi patrí náhrada trov konania v celkovej výške 639,65 Eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť na
účet jeho právneho zástupcu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.