Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. december 2014

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 10C/125/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711210756
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenko Švárny

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2014:7711210756.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudca JUDr. Zdenko Švárny, v právnej veci navrhovateľky M. M. P.. A., G..

X.X.XXXX, K. C. XX, proti odporcovi MUDr. P. M. G.. XX.X.XXXX, K. XX M. O., C., V. XX, Í., právne
zastúpenému JUDr. Ivetou Kalinovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Bratislave na
Cukrovej 14, v konaní o určenie manželského výživného, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odporca je p o vi n n ý prispievať na výživu navrhovateľke sumou 400,- eur mesačne počnúc dňom
1.8.2011 do 16.5.2013.

II. Dlžné výživné v sume 7.805,80 eur p o v o ľ u j e odporcovi splácať v mesačných splátkach po 1.000,-

eur počnúc dňom 15.12.2014 vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca k rukám navrhovateľky.

III. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

IV. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom došlým tunajšiemu súdu dňa 1.8.2011 sa navrhovateľka domáhala, aby súd určil manželské
výživnévočiodporcovivsume750,-€mesačneatonatomzáklade,žesodporcomuzatvorilimanželstvo
dňa X.XX.XXXX Z. O., pričom ako vyplýva z rozvodového spisu sp.zn. XXC XX/XXXX vedeného na

OS Michalovce, ešte v januári 2011 opustila spoločnú domácnosť v Írsku spolu s maloletými deťmi a
pricestovala k svojim rodičom do C., kde v súčasnej dobe býva. Toho času je nezamestnaná, má len
príjem v zmysle priloženej dohody o pracovnej činnosti a vypomáhajú jej len rodičia, pričom manžel
napriek výzvam jej neprispieva na výživu žiadnou sumou, ani iným spôsobom.

Zástupkyňa žalovaného podaním zo dňa 1.12.2012 oznámila súdu, že dňa 2.12.2011 nadobudlo
právoplatnosť uznesenie OS Bratislava I. č.k. XP XX/XXXX zo dňa 1.7.2011, ktorým súd nariadil návrat

maloletej S. M. a M. M. na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do Írska, pričom súd
zaviazal otca maloletých detí po návrate maloletých detí do Írska matke a maloletým deťom zabezpečiť
ubytovanie v prenajatom byte a prispievať na výživu detí a matky sumou 500,-€ mesačne k rukám matky
a vzhľadom k tomu žiadali konanie podľa § 104 OSP zastaviť.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súd zistil tento skutkový stav :

Z rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 10C 125/2011 - 76 zo dňa 9.7.2013 súd zistil, že súd prvého
stupňa rozsudkom z 9.7.2013 č.k. 10C 125/2011-76 zamietol návrh navrhovateľky, ktorým žiadala určiť
manželskévýživnéododporcu750,-€mesačneaotrováchkonaniarozhodoltak,žežiadenzúčastníkov
nemá právo na ich náhradu. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval,že účastníci konania sú štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky, preto podľa Nariadenia Rady (ES č.
2201/2003)jedanáprávomockonajúcehosúduvecrozhodnúť.Zamietolnávrhnavrhovateľkynaurčenie
manželského výživného s odôvodnením, že v priebehu konania bolo manželstvo účastníkov právoplatne

rozvedené a pretože povinnosť plniť výživné zaniká spolu so zánikom manželstva, v danom prípade
právoplatným rozsudkom o rozvode, návrh ako nedôvodný zamietol. Zistený skutkový stav posúdil a
rozhodol podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka z dôvodu, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1, konkrétne písm. h/, lebo súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenierozhodujúcichskutočnostíarozhodnutiesúduprvéhostupňavychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci. Súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil rozhodnutie vo veci, čo má za následok
povahu arbitrálneho rozhodnutia súdu bez právneho a skutkového základu. Nie je tak jasné a zreteľné

na základe čoho dospel súd k predmetnému rozhodnutiu. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. XCdo XXX/XXXX z 30.11.2009, ako aj ďalšiu relevantnú a záväznú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR. Konštatovala, že podala
žalobu 1.8.2011, teda v čase, keď manželstvo s odporcom nebolo rozvedené a trvalo až do rozhodnutia
odvolacieho súdu (Krajský súd Košice) z 30.4.2013 č.k. XCoP XXX/XXXX-XXX, ktorým bol rozsudok

Okresného súdu Michalovce č.k. XXC XX/XXXX-XXX potvrdený o rozvode manželstva. Vyjadrila názor,
že je pre ňu absolútne nepochopiteľné, ako súd dospel k záveru a k jedinému odôvodneniu rozhodnutia,
ktoré spočíva v jednom súvetí „vzhľadom k tomu, že v priebehu konania bolo manželstvo účastníkov
právoplatne rozvedené, súd návrh žalobkyne ako nedôvodný zamietol, pretože povinnosť plniť zaniká
spolu so zánikom manželstva, v danom prípade právoplatným rozsudkom o rozvode“. Toto odôvodnenie

podľa nej nespĺňa zákonom a ani judikatúrou požadované nároky na odôvodnenie rozhodnutia a
navyše samotné odôvodnenie zamietnutia návrhu sa nezakladá na zákonných dôvodoch a zákonných
ustanoveniach. Opakovane zdôraznila, že zánikom manželstva zaniká povinnosť plniť výživné, avšak
táto povinnosť bola a existovala v čase podania jej návrhu na určenie manželského výživného, súd mal
teda rozhodnúť o priznaní výživného na manželku od podania návrhu až do právoplatného rozhodnutia

o rozvode manželstva, počas ktorej doby bol a je platný zákonný nárok na výživné od manžela.
Konštatovala, že pokiaľ v priebehu konania o určenie výživného na manželku dôjde k rozvodu, súd
môže priznať výživné do času zániku manželstva (relevantná judikatúra R57/1967). Súd prvého stupňa
neaplikoval správny predpis, resp. správne ustanovenia na prejednávanú vec a nesprávne právne
posúdil predmetnú vec, následne nevykonal v konaní žiadne dôkazy, podľa ktorých by mohol rozhodnúť

vo veci samej. Žiadala, aby odvolací súd rozhodol na základe § 221 ods. 1 O.s.p. a rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na záver konštatovala, že konanie o návrhu na
určenie manželského výživného trvá už neprimerane dlho, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že kým súd
v predmetnej veci nekonal, došlo aj k rozvodu manželstva a aj k jeho potvrdeniu na odvolacom súde.
Ďalšímpredlžovanímsituáciesastrácazmyselvýživnéhonamanžela(manželku),keďvyšedvochrokov

po podaní návrhu nebol vykonaný súdom žiadny dôkaz a finančné prostriedky, ktoré by mali byť použité
na jej výživu už dva roky meškajú. Jej ekonomická situácia nie je priaznivá, stará sa o dve maloleté deti,
odporca pritom neprispieva na ňu ako manželku, problémy boli rovnako s jeho prispievaním na maloleté
deti, keď bola nariadená exekúcia, na základe ktorej bol odporca nútený v danej veci uhradiť výživné
na maloleté deti až na tento podnet. Na základe uvedeného tak prípadne, ak by odvolací súd vykonal

dostatočné dokazovanie vo veci samej, žiadala, aby podľa § 220 O.s.p. zmenil rozhodnutie súdu prvého
stupňa a vydal rozhodnutie v zmysle jej návrhu na určenie manželského výživného.

Z uznesenia krajského súdu č.k. XCo XXX/XXXX-XX zo dňa 28.2.2014 súd zistil, že krajský súd zrušil
rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie.Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností

vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k záveru, že súd prvého stupňa nevykonal takmer
žiadne dokazovanie v dôsledku čoho nezistil relevantné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci samej, vec
nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav. Konajúci súd preto tým, že vydal zmätočné a neurčité rozhodnutie, ktoré je na
základe chýbajúceho skutkového základu nezrozumiteľné, odňal účastníkom konania možnosť konať

pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a súčasne odvolaciemu súdu táto vada bráni v naplnení
jeho preskúmavacej právomoci, čím je založený ďalší dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods.
1 písm. h/ O.s.p., pretože súd prvého stupňa absolútne nevykonal dokazovanie na zistenie podstatných
skutočností potrebných pre rozhodnutie o návrhu na určenie výživného pre manželku, a preto nemožnoani zistiť, či vec správne právne posúdil. Odvolací súd musel preto zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. a podľa ods. 2 cit. zák. ust. vec mu vrátiť na ďalšie konanie,
v ktorom bude jeho povinnosťou v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. vykonať dôsledne dokazovanie

za účelom zistenia všetkých podstatných skutočností nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci samej,
podľa § 132 O.s.p. pristúpiť k hodnoteniu jednotlivých vykonaných dôkazov z hľadiska ich hodnovernosti
a pravdivosti (zásada voľného hodnotenia dôkazov) a rozhodnúť o výživnom pre navrhovateľku od
podania návrhu (1.8.2011) do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva účastníkov
konania a rozsudok odôvodniť vo všetkých jeho výrokoch v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby bol

spätne preskúmateľný, zrozumiteľný, presvedčivý a logicky správny. Odvolací súd poznamenáva, že
rozhodnutím odvolacieho súdu o výživnom pre navrhovateľku by účastníkov konania zbavil možnosti
domáhať sa preskúmania prijatých skutkových a na ne nadväzujúcich právnych záverov a zároveň
porušil princíp dvojinštančnosti Občianskeho súdneho konania, čím by podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
odňal účastníkom možnosť konať pred súdom.

Súd po zrušujúcom uznesení krajského súdu vykonal vo veci ďalšie dokazovanie a zistil tento skutkový
stav :

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. XXC XX/XXXX (č.l. 125) súd zistil, že Okresný súd v
Michalovciach rozsudkom č.k. XXC XX/XXXX - 172 zo dňa 13.6.2012 manželstvo účastníkov rozviedol,

konanie o úpravu pomerov účastníkov konania k maloletým deťom pochádzajúcim z manželstva zastavil
a zaviazal odporcu nahradiť trovy konania v sume 66,-€ do troch dní od právoplatnosti rozsudku. tento
rozsudok sa stal právoplatným v spojení s rozsudkom krajského súdu zo dňa 30.4.2013 dňa 16.5.2013.

Z výpovede navrhovateľky súd zistil, že si uplatňuje nárok na manželské výživné z toho dôvodu, že aj s

deťmi prišla na Slovensko v čase, keď boli ešte manželia. Bola s deťmi sama, nemala žiadnu zárobkovú
činnosť, nepracovala a bolo potrebné sa starať o deti, ktoré boli vo veku 2, 3 roky. Uviedla, že od doby
keď prišla na Slovensko jej bývalý manžel neprispieval žiadnym výživným a na maloleté deti posielal
po 60,-€ na jedno dieťa mesačne. Na otázku zástupkyne odporcu, kde býva uviedla, že býva u svojich
rodičov v rodinnom dome, pričom im takisto prispieva na domácnosť. Navrhovateľka uviedla, že v čase

keď sa vrátila z Írska bola nezamestnaná, maloleté deti chodili do škôlky, bolo treba platiť škôlku, obedy,
chodili na krúžky, vozila ich do Michaloviec, takže mala s tým spojené zvýšené náklady.

Z potvrdenie úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 6.5.2014 (č.l. 97) súd zistil, že navrhovateľka
bola evidovaná v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 14.1.2011 do 30.1.2011 vrátane, od 11.7.2001

do 4.12.2002 vrátane, od 13.3.2000 do 1.3.2001 vrátane, od 26.10.1998 do 24.10.1999 vrátane,
od 30.6.1997 do 8.10.1997 vrátane, pričom v súčasnej dobe je vedená v evidencii uchádzačov o
zamestnanie od 25.7.2011 a evidencia trvá. Menovanej od 27.7.2011 nebola ponúknutá práca z dôvodu
nedostatku pracovných príležitostí.

Z potvrdenie OR PZ Michalovce, OO PZ Vinné zo dňa 23.1.2012 súd zistil, že navrhovateľka podala
trestné oznámenie o neplatení výživného jej manželom na základe ktorého bolo dňa 6.10.2011 začaté
trestní stíhanie vo veci prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr.zákona.

Z predložených potvrdení o príjme odporcu za rok 2011, 2012 a 2013 na č.l. 117-122 súd zistil, že

priemerný zárobok odporcu za rok 2011 predstavoval sumu 2.238,66€, za rok 2012 priemerne 2.184,33
€, za rok 2013 v priemere 2.310,48 €.

Zástupkyňa odporcu dňa 3.10.2014 uviedla, že jej klient má vysoké náklady, pretože platí nájomné
mesačne 1.100,-€, k tomu treba pripočítať poistenie zodpovednosti ročne je to 4.666,25 €, mesačne

teda 388,85 € a ďalej platí výživné na 2 maloleté deti spolu 120,-€ mesačne. Poukázala ďalej na to,
že uznesením, ktorým bolo rozhodnuté, že navrhovateľka má vrátiť deti do Írska bolo rozhodnuté, že
jej klient má platiť výživné na navrhovateľku ako aj deti 500,-€ mesačne. Rovnako mu bolo uložené,
aby zabezpečil bývanie pre matku aj maloleté deti, kde od júla 2011 prenajal byt v Dubline, kde platil
mesačne nájomné 1.000,-€. Právna zástupkyňa odporcu ďalej uviedla, že navrhovateľka po návrate

z Írska žila u svojich rodičov v rodinnom dome, kde pomáhala otcovi s vedením účtovníctva. Je toho
názoru, že navrhovateľka si ani prácu hľadať nechcela, nakoľko mala zabezpečené ubytovanie aj
kompletnú starostlivosť. Uviedla, že s jej znalosťou angličtiny si prácu mohla nájsť, ale podľa jej názoru
si ju nájsť nechcela. Uviedla, že navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť, uniesla maloleté deti zkrajiny pôvodu, čo je podľa slovenského právneho poriadku trestným činom, pričom nerešpektovala
navyšeprávoplatnérozhodnutiesúduonávratemaloletýchdtídoÍrska,kdebolorozhodnuté,žeodporca
má platiť navrhovateľke prenájom bytu. Odporca túto podmienky plnil a vyše roka platil prenájom

mesačne 1.000,-€ zbytočne. Uviedla, že navrhovateľka sa od únosu detí nepodieľala na zveľaďovaní
majetku manželov, a práve naopak nezodpovedne plytvala peniazmi, ktoré odporca vynakladal zbytočne
za prenájom ďalšieho bytu a podľa jej názoru je to v rozpore s dobrými mravmi, aby odporca platil
navrhovateľke akékoľvek výživné.

Navrhovateľka uviedla, že trvá v celom rozsahu na podanom návrhu a žiada, aby súd zaviazal odporcu
platiť mesačne 750,-€. Uviedla, že od doby keď sa vrátila z Írska bola nezamestnaná až do júla 2014,
kedy si našla zamestnanie v personálnej agentúre, kde zháňa prácu pre zamestnancov na území SR
a ČR. V čase keď bola nezamestnaná bývala u svojich rodičov, kde aj v súčasnej dobe býva a títo jej
finančne pomáhali, pretože nemala žiaden príjem. V súčasnej dobe jej bývalý manžel platí výživné na
maloleté deti po 60,-€ mesačne. Na tvrdenie zástupkyne odporcu, že uniesla deti poukázala, že ona deti

neuniesla. Po príchode na Slovensko nemohla pomáhať otcovi s účtovníctvom, nakoľko on má vlastnú
ekonómku, ktorá mu plne spravuje všetky doklady, ktoré potrebuje. Uviedla, že žili v Írsku 7 rokov, lenže
nemala dovolené pracovať, bola doma s maloletými deťmi, čiže jej angličtina nebola na takej úrovni,
ktorá by sa dala používať v bežnom živote alebo v nejakej profesionálnej činnosti. Uviedla, že ona sa
uchádzala o prácu, chodila na úrad práce, posielala životopisy, reagovala na akékoľvek ponuky, avšak

na východe je ťažké nájsť si prácu, a je rada, že si v súčasnej dobe prácu vôbec našla.

Z prekladu súdu o platení nájomného za byt v Dubline v období od 1.7.2011 do 1.7.2013 (č.l. 130)
súd zistil, že odporca platil nájomné vo výške 1.000,-€ spoločnosti M. O. za nehnuteľnosť situovanú na
adrese XX M. P., Q., V. XX od 1.7.2011 do 1.7.2013.

Z čiastočného výpisu LV č. XXXX okres T., obec C., k.ú. C., súd zistil, že účastníci sú spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti na parcele č. XXXX/XX orná pôda vo výmere 1988m2.

Z výpisu LV č. XXXX k.ú. A., súd zistil, že účastníci sú vlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na parcele č.

XXXX/XX orná pôda o výmere 704m2, parcela č. XXXX/XXX orná pôda o výmere 711m2, na základe
kúpnej zmluvy Z. XXXX/XX v.z. 119/08.

Navrhovateľka na pojednávaní dňa 21.11.2014 uviedla, že čo sa týka nájomnej zmluvy, ktorú predložila
právnazástupkyňaodporcu,myslísi,žetoniejedostatočneopodstatnenéztohodôvodu,žeakuvedená

suma bola platená počas tohto obdobia mesačne 1.000,-€, myslí si, že to musí byť platené z účtu,
nakoľko keď je to realitná spoločnosť podľa jej názoru iným spôsobom sa vyplatiť nájomné ani nedá.
Uviedla, že si myslí, že takéto tlačivo sa dá stiahnuť z internetu, text napísať a môže to urobiť hocikto.
Ďalej uviedla, že ako je možné, že platil 1.000,-€ mesačne za niečo, čo nemusel a na svoje deti nebol
schopný platiť výživné 120,-€ mesačne a musela podať návrh na exekúciu, aby boli tieto finančné

prostriedky na výživné vymáhané exekútorom. Uviedla, že on uvedený byt mohol používať na vlastné
účely, mohol to prenajímať tretej osobe, keďže ona nevyužívala tento byt.

Právna zástupkyňa odporcu uviedla, že čo sa týka platenia nájomného za tento byt, takže to neplatil
z vlastnej vôle, ale z toho dôvodu, že bol uznesením Okresného súdu Bratislava I. zaviazaný, aby

zabezpečil bývanie pre matku a maloleté deti, t.z., že keďže uznesenie o návrate maloletých detí
nadobudlo právoplatnosť a bol vedený výkon rozhodnutia na návrat maloletých detí, ktorý ešte stále
trvá, tak z toho dôvodu platil tento byt, aby mohla matka s deťmi prísť naspäť do Írska na základe tohto
právoplatného uznesenia. Ďalej uviedla, že navrhovateľka od návratu na Slovensko nepracovala, avšak
neumožňovala ani stretávaniu sa odporcu so svojimi deťmi, pričom odporca požiadal dňa 13.5.2013

Obecný úrad Klokočov ako aj úrad práce o súčinnosť pri realizovaní styku s maloletými deťmi a následne
bol urobený pohovor týchto dvoch úradov s matkou, z ktorého vyplýva, že navrhovateľka nemôže
umožniť navrhnutý termín stretnutia z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti. Chcela tým poukázať len na
to, že podľa jej názoru navrhovateľka mala príjem, pracovala, pretože na jednej strane nemohla umožniť
deťom styk s otcom, ktorý pricestoval z Írska na Slovensko len z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti.

Poukázalanaust.§75ods.1Zákonaorodine,podľaktoréhomásúdprihliadaťnaschopnostiamožnosti
povinného aj vtedy, keď sa vzdá bez dôležitého dôvodu svojho príjmu. V tomto ustanovení je vyjadrená
zásada potencionality príjmov. Navrhovateľka podľa jej názoru zjavne nevyužíva svoje schopnosti ako
je napr. znalosť anglického jazyka a súd by mal vychádzať pri určení výživného z príjmov, ktoré bypovinný mohol dosahovať pri využití všetkých svojich objektívnych a subjektívnych možností. Podľa jej
názoru navrhovateľka sa naschvál vyhýba práci, prípadne pracovala a nepriznala to a navrhovateľke
ide od začiatku len o peniaze, ktoré by mohla od odporcu získať. Ďalej uviedla, že v januári 2011

uniesla deti na Slovensko a v ten istý mesiac podala návrh na rozvod, kde žiadala výživné na každé
dieťa 600,-€, pričom deti mali v tom čase 3 a 4 roky. Uviedla to z toho dôvodu, že u navrhovateľky
ide predovšetkým o majetkový prospech, pretože aj toto výživné, aj výživné na maloleté deti, ktoré
požadovala je neprimerané a v rozpore s dobrými mravmi je aj správanie navrhovateľky, ktorá opustila
spoločnú domácnosť a uniesla maloleté deti. Neumožňovala styk otca so svojimi deťmi, nerešpektovala

právoplatné uznesenie súdu o návrate maloletých detí. To, či navrhovateľka mala nejaký príjem alebo
nemala, je spochybnené ešte aj z toho dôvodu, že v konaní uviedla, že od odchodu z Írska až do júla
tohto roku bola nezamestnaná, avšak deti chodili do škôlky, čiže nerozumela tomu, že mala zvýšené
náklady na škôlku, čiže na jednej strane je nezamestnaná, na druhej strane deti chodili do škôlky a tým
mala zvýšené náklady. Uviedla, že keďže navrhovateľka pracovala na dohodu, znamená to, že nejaký
príjem mala a podľa jej názoru to nie je podstatné, či je trvalý pracovný pomer alebo práca na dohodu,

ide o to, či mala nejaký príjem.

Navrhovateľka k vyjadreniu právnej zástupkyne odporcu uviedla, že keď prišla na Slovensko, určite
nepracovala, venovala sa deťom a chcela, aby deti mali plnohodnotný život, chodili do škôlky, nakoľko
sa dalo, natoľko jej pomáhali rodičia a všetko vyplácali. Uviedla, že manžel jej do toho času, ani doteraz

nepomáhal nijako finančne a to, že odišla od bývalého manžela, odišla od tyrana a to môže povedať aj
teraz. Uviedla, že neposkytol jej žiadne finančné prostriedky a čo sa týka zamestnania v Írsku nemala
možnosť zamestnať sa, pretože deti boli v tom čase ešte dosť malé a žila s moslimom, t.z. že musela
byť doma a starať sa o rodinu, postarať sa o manžela a nemohla využívať takisto ani anglický jazyk.
Ani v súčasnej dobe tento jazyk nemôže využívať, pretože nemá takú dobrú znalosť, aby mohla tento

jazyk využívať v práci. Síce sa dohovorí, ale sú to len základné veci, ale nie natoľko, aby mohla odborne
mohla využívať jazyk a zamestnať sa s anglickým jazykom. Čo sa týka práce na dohodu, uviedla, že je
rozdiel medzi prácou na dohodu a pracovnou zmluvou, pretože keď pracovala na dohodu, jej mesačný
príjem, teda zárobok, ktorý dostávala bol minimálne tých 13-14,-€ mesačne. Z toho dôvodu sa chodila
stále hlásiť na úrad práce a hľadať si novú robotu.

Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti
súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Podľa ods. 2 cit. zák. ust. vyživovacia povinnosť medzi

manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.

Podľa § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu

výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

Z vyššie cit. ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi

vzniká uzavretím manželstva a končí sa smrťou, vyhlásením za mŕtveho niektorého z manželov alebo
právoplatným rozhodnutím súdu o rozvode manželstva. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je
súčasťou ich vzájomného vzťahu, v dôsledku čoho je nevyhnutné na túto vzájomnú povinnosť aplikovať
princípy, ktorými je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne uvedené v zákone o rodine.
Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je právna povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz morálky.

Do zákonnej úpravy sa premietajú aj morálne princípy a sú dôležitým korektorom aplikácie ustanovení,
ktorým je vzájomná vyživovacia povinnosť manželov upravená. Požiadavka, aby manželia mali v zásade
rovnakú životnú úroveň je zdôvodnená ich rovnakým postavením v manželstve, v rodine, v spoločnosti
a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností. Hoci manželia zabezpečujú potreby rodiny podľa svojich
schopností a možností, ktoré nemusia byť a spravidla ani nie sú rovnaké, podieľajú sa rovnakou mierou

na hospodárskych výsledkoch k svojej činnosti, majú preto tiež právo na v zásade rovnakú životnú
úroveň. Zásada rovnakej životnej úrovne neznamená však mechanickú rovnosť medzi manželmi, ktorú
bybolomožnévyvodzovaťibazichpríjmov.Pretonestačízistiťvýškupríjmovmanželovatietoporovnať,
ale je potrebné v každom jednotlivom prípade zisťovať nielen osobné, rodinné a majetkové pomerykaždého z nich, ale i konkrétnu mieru potrieb danou povahou práce, spôsobom života, zdravotným
stavomatiežinýmizávažnýmiokolnosťami.Zhľadiska§75ods.2Zákonaorodinenebudebezvýznamu
ani okolnosť, z akého dôvodu došlo k neplneniu vyživovacej povinnosti, pretože práve dôvod neplnenia

vyživovacej povinnosti môže poukázať na to, či poskytnutie výživného je alebo nie je v rozpore s dobrými
mravmi. Je preto povinnosťou súdu zisťovať dôvod neplnenia povinnosti medzi manželmi, pretože práve
na tomto základe možno posúdiť, či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti.

Súd po vykonanom dokazovaní, po výsluchu účastníkov resp. právnych zástupcov, predložených

listinných dokladov dospel k záveru, že návrh navrhovateľky čo sa týka určenia manželského výživného
je oprávnený len čiastočne. Z vykonaného dokazovania súd má za preukázané, že účastníci dňa
2.10.2004 uzatvorili manželstvo, z ktorého sa im narodili 2 dcéry S., G.. XX.XX.XXXX Q. M. M., G..
XX.X.XXXX. Rovnako má súd za preukázané, že rozsudkom tunajšieho súdu sp.zn. XXC XX/XXXX
bolo manželstvo účastníkov rozvedené. Rozsudok nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach dňa 16.5.2013. Navrhovateľka ešte v priebehu rozvodového konania podala

na tunajšom súde dňa 1.8.2011 návrh na určenie manželského výživného, nakoľko od doby keď opustila
spoločnú domácnosť v Írsku, a odišla na Slovensko, manžel jej ničím neprispieval. Rovnako neprispieval
na výživu maloletých detí. Vzhľadom k tomu, že si nemohla nájsť zamestnanie, bola v podstate od
príchodu na Slovensko v r. 2011 vedená na úrade práce ako uchádzačka o zamestnanie a prácu
si našla až v r. 2014, teda po rozvode. Vzhľadom na zrušujúce uznesenie krajského súdu, súd sa

zaoberal zárobkovými možnosťami a schopnosťami otca, ako aj potrebami navrhovateľky čo sa týka
výživného za obdobie od 1.8.2011, teda kedy navrhovateľka podala návrh do 16.5.2013, kedy nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie o rozvode manželstva.

V konaní má súd za preukázané, že navrhovateľka žila s odporcom v Írsku až do začiatku roka 2011,

pričom takisto má za preukázané, že v čase keď žili v Írsku, táto nepracovala, nakoľko bola na materskej
dovolenke a aj z výpovedí v rozvodovom konaní sp.zn. XXC XX/XXXX uvádzala, že mesačne mala k
dispozícii okolo 800,-€, ktoré jej poskytoval manžel. Súd má za to, že vzhľadom na zárobkové schopnosti
odporcu, u ktorého bol zistený príjem v rokoch 2011, 2012 a 2013 po predložení listinných dokladov
o zárobku, priemerne v sume 2.244,49 € a aj keď právna zástupkyňa odporcu uviedla, že tento mal

zvýšené náklady za obdobie roku 2012, 2013 z toho dôvodu, že musel zabezpečiť byt pre navrhovateľku,
ktorá sa mala nasťahovať do Írska, kde za tento byt platil 1.000,-€, podľa názoru súdu výška výživného
v sume 500,-€ zodpovedá tej skutočnosti, ktorá vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení,
že životná úroveň manželov má byť rovnaká, pričom súd považuje tvrdenie zástupkyne odporcu, že
navrhovateľke ide od samého začiatku o osobné obohatenie za účelové, a z toho dôvodu zaviazal

odporcu platiť výživné na manželku v období od 1.8.2011 do 16.5.2013 po 400,-€ mesačne. Teda za
obdobie rokov 2011, 2012 do 16.5.2013 je to celková suma 7.805,80 €, ktorú odporcovi povoľuje splácať
v mesačných splátkach po 1.000,-€ počnúc dňom 15.12.2014 k rukám navrhovateľky vždy do 15-teho
dňa v mesiaci. V prevyšujúcej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, pretože takto určená výška
výživného v súčasnej dobe resp. v dobe keď trvalo manželstvo zodpovedala skutočnosti, aby životná

úroveň účastníkov bola rovnaká, pričom súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že navrhovateľka sa po
návrate na Slovensko nemohla zamestnať, nakoľko v tomto období a hlavne na území, kde má trvalé
bydlisko je vysoká nezamestnanosť po návrate z Írska sa starala aj o dve maloleté deti vo veku 3 a 4
roky a z toho dôvodu súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP a to tak, že ich náhradu nepriznal žiadnemu
z účastníkov konania, nakoľko navrhovateľke trovy konania nevznikli a odporca v konaní úspešný nebol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Košiciach, prostredníctvom tunajšieho súdu.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O. s. p. ) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 O. s. p. ).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
podľa § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O. s. p. len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a O. s. p.),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.