Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/397/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511217210
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2511217210.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: L. W., nar. X. T. XXXX, bytom F. B., S. XXX/XX, zast.
splnomocnenkyňou: W. T., bytom tamtiež, proti žalovanému: F. T., nar. X. N. XXXX, bytom A., A. S.
X, zast. advokátom: JUDr. Gabriel Stanislavský, Trnava, Hlavná 29, o 10.000 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany z 27. mája 2014 č. k. 5C/332/2011 - 40
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti lehoty plnenia náhrady trov konania
prisúdenej žalovanému p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie a žalobkyni I. vrátil súdny poplatok 593,30

eura (nadbytočne aj „prostredníctvom príslušného daňového úradu, po právoplatnosti tohto uznesenia“)
a uložil jej povinnosť „nahradiť“ (správne „zaplatiť“) žalovanému „trovy“ (správne „náhradu trov“)
„právneho zastúpenia“ (správne „konania“) v sume 556,70 eura k rukám advokáta žalovaného do 3 dní.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a odkazmi na §§ 10 a 14 a § 16
ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(tzv. advokátska tarifa) v znení neskorších zmien a doplnení; vecne potom konštatovaním zavinenia
zastavenia konania žalobkyňou (tým, že vzala žalobu späť) a trovami žalovaného len na odmene za
právne služby a paušálnych náhradách podľa bližšieho rozpisu v odôvodnení.

Proti takémuto uzneseniu len v časti lehoty plnenia podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom
na povolenie jej splátok v sume 50 eur mesačne, argumentujúc pritom iba všeobecne sociálnou

odkázanosťou.

Žalovaný navrhol uznesenie v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správne s poukazom na vrátenie
žalobkyni súdneho poplatku v sume bezmála 600 eur, ktorý je na zaplatenie náhrady trov konania jemu
prisúdenej postačujúcim.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania, teda
len vo výslovne napadnutej časti lehoty plnenia náhrady trov konania prisúdenej žalovanému a to
bez pojednávania, pretože tu nešlo o vec samu a ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby
prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu a dospel k záveru, že uznesenie v
napadnutej časti treba považovať za správne.

Podľa § 160 ods. 1 O. s. p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môževykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

Uloženie povinnosti na plnenie v trojdňovej lehote (počítanej od právoplatnosti rozhodnutia), je
pravidlom, pričom na každú výnimku z neho musia existovať dôvody, ktoré je potrebné odôvodniť.

Pri určovaní dlhšej (než trojdňovej) lehoty plnenia, ale i pri povoľovaní splátok pritom treba zvažovať
okolnosti existujúce na jednej aj druhej strane sporu, aby tak prípadný odklad splnenia povinnosti či
jej možné rozloženie na dlhšie časové obdobie (ako nespochybniteľná výhoda pre toho, kto má podľa
rozhodnutia plniť) neboli zároveň niečím, čo by už mohlo byť považované buď za ďalšie neúmerné
odkladanie splnenia povinnosti, alebo dokonca i za faktické popretie práva na súdnu ochranu toho, kto
v konaní uspel.

Nadruhejstranejetufaktorukladaniapovinnostíspôsobomprepovinnéhoúnosným,keďžeprávetakéto
uloženie povinnosti má najväčší potenciál prispieť k dobrovoľnému splneniu povinnosti bez potreby
pristupovania k exekučnému vymáhaniu pohľadávky.

V prejednávanej veci však podľa názoru odvolacieho súdu o prípad odôvodňujúci rozloženie plnenia
(majúceho sa žalobkyňou poskytnúť žalovanému) na splátky nešlo.

Jednak tu totiž bol faktor uvádzaný vyjadrením žalovaného k odvolaniu, teda okolnosť vrátenia žalobkyni
súdneho poplatku v sume prevyšujúcej náhradu trov konania priznanú žalovanému (ktorá suma tak bola

použiteľná na splnenie náhradovej povinnosti a ak by sa tak už stalo, žalobkyni by z nej ešte ostal rozdiel
oboch vyššie uvádzaných súm predstavovaný obnosom 36,60 eura /593,30 - 556,70/), okrem toho tu bol
aj ďalší faktor získania žalobkyňou odkladu so splnením jej uloženej povinnosti už podaním odvolania,
spojenýmspovinnosťouvyčkaniadorozhodnutiaodvolaciehosúdu(čovprejednávanejveciznamenalo,
že pri nepodaní odvolania by uznesenie v napadnutej časti nadobudlo právoplatnosť už koncom augusta

2014 a do rozhodovania odvolacieho súdu týmto jeho uznesením - na konci apríla 2015 - by už malo byť
aj v požadovaných splátkach zaplatených prinajmenšom 400 eur /8 x 50/) a napokon žalobkyňa svoje
tvrdenie o sociálnej odkázanosti nepreukázala (hoci aj konanie v tejto veci bolo konaním dôkazným, v
ktorom významné skutočnosti nepostačuje iba tvrdiť, ale je potrebné ich aj preukázať).

Vedený týmito úvahami preto odvolací súd dospel k záveru, že v tejto veci neexistoval (či presnejšie
odvolateľkou nebol preukázaný) dôvod pre odklon od pravidla uloženia povinnosti súdom v zákonnej
trojdňovej lehote a preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 a 2 O.
s. p. potvrdil (nezaoberajúc sa pritom za stavu viazanosti rozsahom odvolania aj odvolacími dôvodmi
výškou prisúdenej náhrady trov konania).

Ak takto žalobkyňa s odvolaním neuspela, v odvolacom konaní bol úspešným žalovaný a vzniklo mu tiež
právonanáhradutrovjehokonania.Podanienávrhunapriznanienáhradytrovodvolaciehokonania(ako
podmienka podľa § 211 ods. 2 a § 151 ods. 1 O. s. p., aby sa šlo otázkou možnosti prisúdenia náhrady
vôbec zaoberať), ktoré sa má skončiť rozhodnutím bez potreby jeho vyhlasovania (o aký prípad šlo aj

v tejto konkrétnej veci pri rozhodovaní súdov oboch stupňov uzneseniami) v spojitosti s nevyčíslením
požadovanej náhrady trov konania už v odvolaní alebo vyjadrení k nemu a potrebou urobenia výzvy na
dodatočné splnenie príslušnej povinnosti (tu por. aj § 151 ods. 4 O. s. p.) za stavu neexistencie dôvodu
odkladať rozhodnutie vo veci (tu o predmete odvolacieho konania) vytvára ďalšiu (nech aj zákonom
priamo nevymedzovanú) procesnú situáciu, v ktorej rozhodnutie o trovách konania (odvolacieho) v rámci

rozhodnutia o predmete odvolacieho konania nie je možné. Ak v takomto prípade nie je riešením ani
odklad vyčíslenia prisudzovanej náhrady trov konania až na písomné vyhotovenie rozhodnutia (keďže
pri nevyhlasovanom uznesení inej jeho podoby - rozumej než tej písomnej - niet) a podobne je to s
úvahou o postupe podľa § 151 ods. 7 O. s. p., teda o možnosti prvotného rozhodnutia o priznaní náhrady
len zlomkom alebo percentom a následným určením výšky trov v samostatnom uznesení (ktorý postup

má opodstatnenie len v situáciach obdobných rozhodovaniu vo veci medzitýmnymi rozsudkami, teda
len vtedy, ak je tu úmysel priznať len časť náhrady a nie celú - vyjadriteľnú či už zlomkom 1/1 alebo
údajom 100%), bolo tu nutné podľa § 211 ods. 2 a § 151 ods. 3 O. s. p. per analogiam (nech aj s
vedomímodvolaciehosúdu,žetukritériumzložitostiveci,predpokladanédruhýmzostatnýchuvedenýchustanovení zakladá výlučne súhra konaní a opomenutí všetkých na príslušnom rozhodovacom procese
participujúcich osôb) vyhradiť rozhodnutie o trovách odvolacieho konania samostatnému uzneseniu
(majúcemu sa vydať do 30 dní po právoplatnosti uznesenia, ktorým takto rozhodnutie o čiastkovej

procesnej otázke bolo odložené na neskorší čas).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.