Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. júl 2015

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 6C/112/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210011
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Hozáková

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2015:5312210011.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Čadci samosudkyňou JUDr. Annou Hozákovou, v právnej veci POHOTOVOSŤ,

s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, právne zast. Fridrichom Paľkom,
s.r.o., Grösslingova č. 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a.

Súd z a m i e t a návrh navrhovateľa v celom rozsahu.

Súd odporkyni náhradu trov konania n e p r i s u d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ žalobným návrhom zo dňa 27.9.2012 v prvom rade upozornil na fundamentálnu skutočnosť
spojenú s argumentom o predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať ako vecne a miestne
príslušný súd podľa ustanovenia §-u 85 ods. 3 zák. č. 99/1963 Zb. z. (Občiansky súdny poriadok, ďalej
len „O.s.p.“).

Vecne a miestne príslušný súd, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať, je štátnym orgánom,

ktorý svojim konaním podľa tvrdenia navrhovateľa vyvolal skutočnosť zakladajúcu právo uplatňované
touto žalobou. Okresný súd Čadca zapríčinil podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nelegálnym konaním
(nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu a preto nemôže byť zároveň orgánom
súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom
v spore medzi žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný
spor. Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady „nemo debet esse uidex in propri causa.“
Ústavný súd k potrebe uplatňovania objektívneho hľadiska pri posudzovaní skutočností významných

pre rozhodovanie o nezaujatosti sudcov v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 65/05 z 20.4.2005 uviedol cit.: „Pri
skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú
úpravu, ale predovšetkým ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky a dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva.“

Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe
osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci a jednak podľa objektívneho

hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere navrhovateľ tvrdil, že ide o zvažovanie zistiteľných
skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť a z uvedeného pohľadu môže mať dokonca
určitý význam aj zjav (zdanie). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudsképráva vo veci Delcourt v. Belgicko, 1971, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže
vykonávaná, ale aj sa musí javiť, že je vykonávaná.“ Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v
demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať. Pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného

súdu Čadca by porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože
podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý.

Žalobca preto v zmysle §-u 12 O.s.p. žiadal, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednávaním
veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného

Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci
a účastníkom konania.

Žalobcavnávrhuďalejtvrdil,žeakooprávnenýsubjekt-veriteľzozmluvyoúvere č.508600019navrhol
písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa §-u 38 a nasl. zák. č. 233/1995 Zb. z.
(ďalej len Exekučný poriadok) zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu oprávnený

navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o
úvere č.508600019 dlžníčkou, ktorej meno ako povinnej je M. C., nar. XX.X.XXXX.Po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci pod č.
EX 15123/2010. Exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd
v Čadci . Uvedeným postupom došlo k zákonnému založeniu povinnosti procesného súdu zaoberať sa

žiadosťou súdneho exekútora a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom stanovenej
dobe. Súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej doby, omeškanie
viac ako 217 dní.

Navrhovateľ v tomto konaní bol oprávnený a mal možnosť zistiť spisovú značku, pod akou na Okresnom

súde v Čadci bola táto exekučná vec vedená, takúto značku neuviedol.

Navrhovateľ hodnotil postup súdu ako neodôvodnený z hľadiska nevykazovania nadmernej právnej
zložitostiveciarovnakopodľajehonázorusivecnevyžadovalatakúspoluprácuúčastníkakonania,ktorá
by mohla svojou komplexnosťou mať podstatný vplyv na čas potrebný na posúdenie veci a rozhodnutia

o nej. Aj napriek tomu rozhodol podľa tvrdenia navrhovateľa o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
až 28.9.2010 K tomuto rozhodnutiu došlo až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty / omeškanie viac
ako 217 dní/.
Ako dôkaz navrhovateľ navrhol exekučný spis, ktorého spisovú značku neuviedol a špecifikuje exekučné
konanie iba označením oprávneného a povinného a pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku

povinného,vyplývajúcuzzmluvyoúvereč.508600019-registráciasúdnehoexekútora EX12123/2010.

Navrhovateľ takéto výhrady o prieťahoch v konaní uvádza aj napriek tomu, že nemôže požadovať
od procesného súdu, aby pre riadne neoznačenie spisovej značky časovo náročne prechádzal tisíce
exekučných vecí, aby zistil číslo konania súdu , keď navrhovateľ bol v tomto konaní oprávnený a ak

argumentuje pri vyčíslení výšky škody nákladmi, ktoré mu vznikli pri urgovaní jeho návrhu a prieťahov
v konaní, jeho tvrdenia sú vo vzájomnom rozpore.

Navrhovateľ hodnotil postup procesného súdu ako nesprávny a v rozpore so zákonom a v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, keď nečinnosť súdu mala byť viac ako 217 dní.

Navrhovateľsvojnávrhodôvodňujerozhodnutímsúduožiadostisúdnehoexekútoraoudelenípoverenia
na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 217 dní. Exekučný súd v uznesení o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora podrobne uviedol dôvody, pre ktoré žiadosť zamietol, v uznesení uviedol poučenie
o opravnom prostriedku aj s poukazom na ustanovenie §-u 374 ods. 4 O.s.p. Uznesenie bolo doručené

právnemu zástupcovi oprávneného (v tomto konaní navrhovateľa) a súdnemu exekútorovi. Oprávnený
a súdny exekútor nevyužili možnosť opravného prostriedku a uznesenie nadobudlo právoplatnosť
4.5.2011.

Navrhovateľ hoci nevyužil svoje právo odvolať sa proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie po niekoľkých mesiacoch od právoplatnosti uvedeného uznesenia
tvrdí, že súd zavinil prieťahy v konaní a domáha sa náhrady škody.Žalobcovi vznikla majetková škoda v celkovej výške 930,21 Eur predstavujúca náhradu istiny s
príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom právnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného

zmluvou o úvere. Nemôže preto nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny s príslušenstvom
zo strany exekučného súdu.

Na základe ďalších tvrdení a skutočností a stanovísk Ústavného súdu SR dospel v žalobnom návrhu
navrhovateľ k záveru, že súd pri rozhodovaní o tomto nároku navrhovateľa má rozhodnúť v prvom rade

medzitýmnym rozsudkom v zmysle §-u 152 ods. 2, veta druhá in fine O.s.p. na základe veci tak, že
žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., IČO: 35 807 598, ako
škoda z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu v Čadci, ktorý nerozhodol o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote. Navrhovateľ ani
jeden z jeho nárokov riadne nešpecifikoval a nepreukázal.

Súd doručil kópiu návrhu žalovanej, ktorá sa vo veci vyjadrila k žalobnému návrhu navrhovateľa.

Vo svojom vyjadrení žalovaná zaujala stanovisko, že pokiaľ navrhovateľ namieta činnosť Okresného
súdu Čadca spočívajúcu v tom, že okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach ne- rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie resp. žiadosti o zmenu exekútora v zákonom

stanovenej dobe, pričom o zmene exekútora rozhodol, na základe uvedeného sa žalobca domáha
náhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmy,ktorámumalavzniknúťnesprávnymúradnýmpostupom
okresného súdu. Poukazovala na špecifikáciu žalobného návrhu spočívajúcu v materiálnej škode
paušálne určenej sumou 930,21 Eur a nemajetkovej ujme vypočítanej zo základu vo výške 186,04 Eur
na rok ako spravodlivá satisfakcia za vnútorné zásahy do spoločnosti.

Žalovaná poukázala na ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, zák. č. 99/1963 Zb. z., ktorý
dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie
je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné
podmienky konania. Poukázal na zmätočnosť podania žalobného návrhu navrhovateľa, pretože v

žalobách uplatnených hromadne žalobcom sa vyskytujú viaceré nedostatky. Sú napríklad zmätočné
označenia povinných, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia, nie sú uvedené spisové značky
príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy
doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná namieta, že žalobca

nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného
konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy a podobne. Žalobca síce uviedol časť dôkazov,
najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek
tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalovaná zdôraznila, že tvrdenia žalobcu uvádzané,
že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,

je zavádzajúce tvrdenie minimálne z toho dôvodu, že práve oprávnený v exekučnom konaní, ktorý
si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a
jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie
spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu, teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, bolo jedným z dôvodov,

pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosť žalobcu pre porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu a uviedol príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR ako sp. zn. II. ÚS 212/2012, IV.
ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012. V tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, pretože
žalobca si uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, avšak na druhej
strane z dôvodu nerozhodnutia v zákonnom stanovenej lehote. Pokiaľ uvádza navrhovateľ prieťahy v

konaní, v prvom rade je potrebné uviesť, že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie
neželaného stavu. Neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany
žalovanej,čivyužilmožnosťpodaniasťažnostinazbytočnéprieťahyvpríslušnýchkonaniachpredsedovi
okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, teda či vyučil účinné právne prostriedky
nápravy na urýchlenie konania. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR, konkrétne v

náleze z 3.5.2011 č. konania III. ÚS 69/2011-25 a tiež poukázala na to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR a takýto postup navrhovateľ nevyužil.Žalovaná tiež poukázala na podmienky uplatnenia nároku na súde, náhrady škody zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to v zmysle §-u 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z.,
poukázala vo svojom vyjadrení na ďalšie ustanovenia citovaného zákona a povinnosti, ktoré vyplývajú

poškodenému pri uplatňovaní si správa na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, ktoré
vo svojom vyjadrení presnejšie špecifikovala.

K nesprávnemu úradnému postupu tvrdenému zo strany navrhovateľa poukazovala na posudzovanie
otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinností súdu vydať

rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, keď odkázala na z.
č. 514/2003 Zb. z. v znení zák. č. 412/2012 Zb. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné
vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinností
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Žalobca doposiaľ dôkazy potrebné
pre posúdenie tejto otázky predpokladané týmto ustanovením nepredložil. Žalovaná poukázala na prax,
že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť

zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä
v prípadoch existencie dôvodov podľa §-u 45 ods. 1 písm. c) zák. č.244/2002 Zb. z. o rozhodcovskom
konaní. V tomto kontexte poukázala na ustanovenie Exekučného poriadku a vo všeobecnosti na
judikatúru Ústavného súdu SR.

K existencii prieťahov v konaní žalovaná zaujala stanovisko, že v konaní o náhradu škody v zmysle
zák. č. 514/2003 Zb. je treba vychádzať z existencie prieťahov len v prípade, ak tieto boli konštatované
vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy
v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom

rozhodnutí Európskeho súd pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti žalobca k predpokladom posúdenia existencie zbytočných
prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť ich preukázania a žalovaná teda k

tomuto tvrdeniu žalobcu zaujala stanovisko, že nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú
a zaoberala sa týmto svojim tvrdením podrobnejšie.

Žalovaná tiež vzniesla námietku premlčania, pretože ako to vyplýva zo skutočnosti uvádzaných
žalobcom, v niektorých žalobách k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v

období pred marcom 2009, v prípade ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí 15-dňovej lehoty,
resp. rozhodnutiu o žiadosti na zmenu exekútora, lehota na uplatnenie tohto nároku, premlčacia
lehota uplynula v každom jednotlivom prípade po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej
lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie resp. rozhodnutia o zmene exekútora.. K otázke

materiálnej škody zaujala stanovisko, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák.
č. 514/2003 Zb. z. je okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu škody, túto riadne vyčísliť, rovnako
ako v otázke nemajetkovej ujmy, ktorú pri posudzovaní takéhoto nároku sa prihliada najmä na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom

živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalovaná sa
vo vyjadrení podrobnejšie zaoberá jednotlivými predpokladmi a poukazuje na aspekt prihliadnutia
na dobré mravy, pričom nemajetková ujma má byť priznaná s prihliadnutím na poškodenú osobu.
Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod. č. JUST/A3/RM/kb D (2010)/1360 adresovaný stálemu

predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to,
že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov
ako aj sťažnosť od Slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o
týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa
čl. 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (VEC C-76/10) a dáva do pozornosti žalovaná celý

text priloženého listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky. Napríklad formulár zmluvy
Pohotovosť, s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP),
ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a) alebo pomerne flagrantne
znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých aspektoch, z ktorých niektoré uvádza vo svojomvyjadrení v ďalšej časti. Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj
špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov, napr. Spotrebiteľské centrum, svedčí napr.
článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, ktorý žalovaný prikladá v prílohe svojho vyjadrenia, z

ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku
Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadnu závažnú nečestnú činnosť,
pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich
práv s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v
zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky. Z článku vyplýva aj nemenej významná

skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu,
vylúčila žalobcu zo svojich radov. S prihliadnutím na ďalej popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje
nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a
negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Žalovaná vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti
zaujala stanovisko, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad

postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Rovnako k
príčinnej súvislosti poukázala žalovaná na ustanovenie §-u 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. a podľa
ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu je priama
väzba javov (objektívnych súvislostí, v rámci ktorého jeden jav ako príčina vyvoláva druhý jav ako
následok). Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalovaná zaujala stanovisko, že žalobca

nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol
o návrhu na vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú

potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zák. č. 514/93 Zb. z., považuje žalovaná žaloby za
právne neopodstatnené a žiada, aby Okresný súd Čadca žalobu proti žalovanej v celom rozsahu
zamietol.

Žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila.

Súd na daný právny vzťah primárne aplikoval zák. č. 514/2003 Zb. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov, ktorý
nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004.

K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, že prieťahom v konaní malo dôjsť po účinnosti
uvedeného zákona, zákon upravuje osobitným spôsobom zodpovednosť za škodu.

Podľa §-u 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

Okresný súd okrem osobitného zák. č. 514/2003 Zb. z. aplikoval podporne aj všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka - § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoločné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o náhrade škody, 3. diel - § 441 Občianskeho zákonníka o spoluúčasti navrhovateľa a jeho
právneho zástupcu na vzniku škody, čl. 48, ods. 2, prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Exekučný poriadok.

Právomoc Okresného súdu v Čadci na konanie a rozhodnutie podľa §-u 8 O.s.p. a §-u 15, 16
zák. č. 514/2003 Zb. je daná.

Súd toto konanie nezastavil podľa §-u 103, §-u 104 ods. 1, prvá veta O.s.p. Ku dňu rozhodovania
súdu podľa §-u 154 ods. 1 O.s.p. uplynula lehota šiestich mesiacov od podania žiadosti nadriadenému
súdu. Bolo preto právne irelevantné, že lehota nebola dodržaná ku dňu podania žaloby. Pre posúdenie
právomoci súdu je právne irelevantné, že navrhovateľ neodstránil vady žiadosti o predbežné prejedanie
nároku v stanovenej lehote (§ 16 ods. 2, druhá veta zák. č. 514/2003 Zb. z.): „Tým nie je dotknuté právo

poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia nároku alebo jeho
časti na súde.“ Na okresný súd v Čadci navrhovateľ doručil kópie žiadosti o predbežnom prejednaní
nárokov s dátumovou pečiatkou nadriadeného orgánu. Doručenie žiadosti potvrdila vo svojom vyjadrení
aj odporkyňa. Súčasťou žiadosti bol aj nárok týkajúci sa tohto súdneho sporu. Tým mal súd splnenúpodmienku zo strany navrhovateľa podľa §-u 15, 16 zák. č. 514/2003 Zb. z. predbežne prerokovať nárok
na náhradu škody s nadriadeným orgánom ako podmienku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Okresný súd v Čadci neodmietol návrh navrhovateľa podľa §-u 43 ods. 1, 2 O.s.p. Z rozsudočného
návrhu je zrejmé, že žiada náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Je zrejmé aj to, v akej výške
náhradu škody a nemajetkovej ujmy žiada. Z obsahu návrhu vyplýva aj základ uplatneného nároku,
keď navrhovateľ žiada priznať nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup súdu v exekučnom
konaní, v dôsledku čoho mu nevymožením nároku vznikla škoda. O takomto nároku bolo možné

konať a rozhodnúť. Skutočnosť, že navrhovateľ prenáša svoje dôkazné bremeno na súd, je otázkou
vyhodnotenia unesenia dôkazného bremena navrhovateľa za výsledok sporu. Dokazovanie súdu
slúži na dokazovanie existujúcich konkrétnych tvrdení. Súd nie je povinný namiesto navrhovateľa
zhromažďovať skutkový stav, ktorý má byť obsiahnutý v návrhu (§ 79 ods. 1 a 2 O.s.p.). Takýmto
postupom by došlo k narušeniu ústavnej zásady rovnosti účastníkov konania. Naviac navrhovateľ je
právne zastúpený, účtuje úkony právnej pomoci v každom prípade samostatne, nie hromadne. Súd voči

navrhovateľovi nemá poučovaciu povinnosť ani čo do hmotného ani čo do procesného práva (§ 5 ods.
2 O.s.p.).

Podľa §-u 9 ods. 1, prvá veta O.s.p. štát zodpovedá za škodu pôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Pasívne legitimovaným subjektom je teda v tomto prípade Slovenská republika - Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky. Navrhovateľ v žalobnom návrhu označil pasívne legitimovaný
subjekt v tomto konaní správne.

Súd vykonal dokazovanie dôkaznými prostriedkami, ktorými je návrh zo dňa 27.9.2012, oznam o
začatí konania podľa §-u 35 ods. 4 O.s.p. doručený dňa 25.10.2012, výzva vo veci žalôb na

náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľa Pohotovosť, s.r.o., Bratislava doručená právnemu zástupcovi
navrhovateľa , odpoveď právneho zástupcu navrhovateľa na výzvu na odstránenie neurčitosti
procesného návrhu a ďalšie listinné dôkazy.

Súd nariadil pojednávanie vo veci a predvolal účastníkov konania, t. j. navrhovateľa Pohotovosť,

s.r.o., Bratislava, ktorý mal doručenie predvolania vykázané dňom 16.7.2015 rovnako ako jeho právny
zástupca a odporkyňa Ministerstvo spravodlivosti SR. Dňa 27.7.2015 navrhovateľ doručil súdu návrh
zrušenie termínu pojednávania vo veci z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu, keď v tejto veci podal na ÚS SR o ktorom návrhu ÚS SR ešte nerozhodol a za týmto účelom
zároveň žiadal konanie prerušiť.

Odporkyňa Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR sa ospravedlnilo z dôvodu zachovania
hospodárnosti konania a zotrvala na dôvodoch uvedených v písomnom vyjadrení k návrhu.

Súd konanie neprerušil, pretože na základe rozhodovacej činnosti nadriadených súdov v rovnakých

veciach nie je akceptovaný právny názor navrhovateľa na uvedený postup. Zákonný sudca
v tomto konaní nebol zákonným sudcom v exekučnom konaní 4 Er 777/2010.

Súd v zmysle §-u 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vykonal dokazovanie prečítaním listinných
dôkazov, žalobného návrhu z 27.9.2012 a oznam o začatí konania podľa §-u 35 ods. 4 O.s.p., ktorý

bol doručený žalobcovi z č.l. 1 až 7, obsah spisu 4 Er 777/2010 v ktorom súd konštatuje, že exekučné
konanie rozhodovala JUDr. Anna Plichtíková, preto v tomto konaní bola vylúčená z rozhodovania vo
veci, avšak ostatní sudcovia procesného súdu neboli vylúčení z rozhodovania v tejto veci.

Z výpovede svedkyne M. C. mal súd preukázané, že jej navrhovateľom bola poskytnutá pôžička v

celkovej výške 600,- Eur podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 15.7.2009. Pri podpisovaní zmluvy o pôžičke jej
neboli riadne vysvetlené podmienky jej poskytnutia a vôbec nie si je istá, že by jej boli dané k dispozícii
všeobecné zmluvné podmienky a že by mala možnosť si ich preštudovať. Navrhovateľ vôbec neskúmal,
či má vôbec nejaký príjem a či je schopná pôžičku splácať. Po problémoch so splácaním dostala výzvu
od navrhovateľa. Po výzve navrhovateľa sa dostavila do jeho pobočky v Čadci a priamo do pokladne

uhradila sumu 100,- Eur, o čom súdu predložila potvrdenie z 12.12.2012 ( s dátumom po podaní tohto
návrhu) a následne dostala doporučený list, ktorým ju navrhovateľ vyzýval zaplatiť 1.366,21 Eur aj
napriek tomu, že pôžička bola 610,49 Eur. Poplatok za jej poskytnutie 422,- Eur, teda spolu 1.032,49
Eur. Považuje za neprijateľné, aby si navrhovateľ účtoval viac ako dve tretiny vypožičanej sumy.Z vyjadrenia žalovanej vyplýva, že žalovaná považuje žalobný návrh navrhovateľa za nepreukázaný
a popiera, že by činnosťou Okresného súdu v Čadci v namietanom konaní došlo k nesprávnemu

úradnému postupu, zaujala stanovisko, že žalobca nepreukázal výšku skutočnej škody ani prípadnej
nemajetkovej ujmy a vzhľadom na to neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o návrhu na vydanie poverenia po zákonom stanovenej
lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Súd má preukázané, že povinná nebola zákonným spôsobom oboznámená s podmienkami poskytnutia
úveru a rovnako nemala vedomosť o ďalších dôležitých informáciách pre posúdenie prijateľnosti
podmienok pre poskytnutie úveru, zmluvných podmienok a ďalších nákladov spojených s poskytovaným
úverom, ale aj napriek tomu, pohľadávka navrhovateľa bola vymožená v exekučnom konaní v ktorom
exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 23325/09 zo dňa 1.2.2010.
Také zmluvné dojednanie pri uzatváraní úverovej zmluvy medzi navrhovateľom ako veriteľom a

povinnou Máriou Kováčikovou je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Súd sa v súvislosti s vyjadrením žalovanej k žalobnému návrhu oboznámil aj s prílohami, ktoré boli
žalovanou k svojmu vyjadreniu v kópii pripojené a to stanovisko Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť, ktoré vo svojom liste konštatuje, že útvary komisie dostali v súvislosti s

podnikateľskými praktikami spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. a ďalších nebankových inštitúcií pôsobiacich
na trhu, spotrebiteľských úverov sťažnosť od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od Slovenského
združenia na ochranu spotrebiteľov, keď v liste cituje čísla uvedených sťažností ako (CHAP 2010) 651
a 829 ako aj od Slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov (HOOS, CHAP 2010) 1208 a útvary
komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania,

ktorý podľa čl. 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove vo veci C-76/210. Ďalej sa konštatuje
v uvedenom liste, že sa javí, že týmito praktikami je postihnutá veľká časť obyvateľov Slovenska,
pričom ide najmä o občanov s nízkymi príjmami. Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú
predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných
podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich

zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií,
okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako
predpojaté a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľov.
Uvedené sťažnosti a vec, ktorá bola predložená na prejudiciálne konanie, súvisia predovšetkým

so smernicou č. 87/102/EHS a smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, so
smernicou č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj s právnymi
predpismi prostredníctvom, ktorých sa tieto smernice transponovali do slovenského právneho poriadku.
Relevantné môžu byť aj ďalšie slovenské právne predpisy a právne predpisy EÚ, predovšetkým
smernica 2005/2009/ES o nekalých obchodných praktikách. V ďalších prílohách sú pripojené relevantné

právne predpisy EÚ a právne predpisy Slovenskej republiky, keď okrem iných skutočností sa uvádza, že
základnou podstatou pravidiel na ochranu spotrebiteľa je navyše to, že pokiaľ neexistujú ustanovenia,
ktoré by to stranám umožňovali, nesmie sa uplatňovanie týchto pravidiel vylučovať alebo obchádza
prostredníctvom zmluvných dojednaní. To znamená, že vo všeobecnosti sa zmluvné strany v zmluve
uzavretej medzi obchodníkom a spotrebiteľom nemôžu od takýchto ustanovení odchýliť tak, aby to bolo

na škodu spotrebiteľa.

Navrhovateľ na ktorom je bremeno preukázania na akom právnom základe vznikol jeho nárok,
preukázaním svojich tvrdení predložením nespochybniteľných dôkazov o výške škody, ktorú si uplatňuje
ako majetkovú škodu, bremeno tvrdenia neuniesol a svoj nárok nepreukázal. Všeobecné tvrdenia o

nákladoch , ktoré mal spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné
a telekomunikačné výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
nebolo potrebné, pretože exekučné konanie prebehlo v súlade so zákonom a tvrdenia navrhovateľa sú
nepravdivé.

Dokonca ani z exekučného spisu nevyplýva, že navrhovateľ akékoľvek urgencie súdu doručil, pretože
anineboldôvod,pretoženávrhnavydaniepoverenianavykonanieexekúciebolprávoplatnezamietnutý.
Súd konajúci o náhrade škody pri posudzovaní nároku na náhradu škody môže vychádzať z existencie
prieťahov v súdnom konaní len v prípade ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavovaniasťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré spočíva v zavinených prieťahoch v konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

K hmotnoprávnej námietke premlčania v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom“ i keď z hľadiska

nepreukázania vzniku majetkovej a nemajetkovej ujmy navrhovateľovi v tomto konaní, treba súhlasiť s
názorom odporkyne, že podľa § 19 ods. l z.č. 514/2003 Z.z. sa právo na náhradu škody premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena v právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
rozhodnutia. Odporkyňa vzniesla námietku premlčania. Súd sa uvedenou námietkou nezaoberal z
dôvodu, že nemal preukázané, že vzniklo navrhovateľovi právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej

ujmy, teda ak právo neexistuje, nemôže sa premlčať.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zák. č. 514/2003 Zb. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods.
2 zák. č. 514/2003 Zb. z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené

kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím sú:

1/ porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy
§ 3 ods. 1 písm. a), b) zák. č. 514/2003 Zb. z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Zb.
z.), 2/ vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom

(§ 3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zák. č. 514/2003 Zb. z. ako aj všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka), 3/ príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá
porušením povinnosti vznikla a k týmto bodom je treba uviesť, že v tomto prípade navrhovateľ tvrdil, že
súd porušil svoje zákonné povinnosti: a) nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíva v nečinnosti,
prieťahov, pretože poverenie na vykonanie exekúcie nevydal v zákonnej lehote 15 dní, nesprávnym

úradným postupom súdu, nesprávnou aplikáciou zákona napriek žiadosti o vydanie poverenia na
základe právoplatného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý je rovnocenný s inými
exekučnými titulmi, žiadosť o vydanie poverenia zamietol. Porušil tým zásadu právnej istoty a prekážku
právoplatne rozhodnutej veci.

Podľa §-u 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone
verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom.

Súd v súdenom konaní opätovne poukazuje na neexistenciu takého postupu súdu, pretože poverenie

na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi vydané v zákonnej lehote a exekúcia bola vykonaná.

Podľa§-u5ods.1zák.č.514/2003Zb.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa §-u 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa §-u 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z., právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.Podľa §-u 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

V zmysle z. č. 514/2003 Zb. z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti

pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti,

ktorýmÚstavnýsúdSRkonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo
konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v konaní môžu byť konštatované, tak ako je uvedené vyššie,
v rámci vybavovania sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Navrhovateľ
uvedené dôkazy nepredložil a objektívne ani neexistujú.

Súd poukazuje na tú skutočnosť, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v
konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Je potrebné skúmať všetky
okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné

prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). V danom prípade nešlo o prieťahy v konaní, skôr
na strane navrhovateľa je nedostatočná evidencia jednotlivých pohľadávok, nedostatočná spolupráca
so súdnym exekútorom a potom nasledujú nedôvodne žalobné návrhy..

Vzhľadom na to, že všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikovaní logického výkladu

je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť
pri nesplnení čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších podmienok súd zdôvodňuje nad rámec
zákonnej povinnosti.

Podľa §-u 3 ods. 1 písm. a) a d) zák. č. 514/2003 Zb. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona
pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa §-u 17 ods. 2 uvedeného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
ju uspokojiť inak. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 §-u 17 za
predpokladu ods. 3 uvedeného §-u sa prihliada najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej škody a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré

vznikli poškodenému v spoločenskom postavení.

Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto konaní
navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomoholexekvovanej sumy, / v konaní bolo preukázané, že povinná formou exekučných zrážok dlh s prísl.
uhradila. Navrhovateľ nepreukázal, že škoda vôbec vznikla. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej
súvislosti s porušením povinností odporkyne. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť

považované za faktickú a skutočnú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť
navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekt a náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s
realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad
podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj primerané podnikateľské riziko -
možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov. Navrhovateľ v tomto prípade nepreukázal

ani vznik podmienok podľa §-u 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z. na náhradu nemajetkovej ujmy.

Návrh je všeobecný a nepreskúmateľný. Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie
práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov a
nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu
vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť

následkov. Všetky kritériá je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia
ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z
úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje,
výška zmluvných pokút a zmluvných úrokov. Príjmy navrhovateľa z týchto úverov v porovnaní s
občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať zásadný ekonomický

dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Je preto povinnosťou navrhovateľa preverovať
solventnosť subjektov (návratnosť), tak ako to robia iné bankové peňažné ústavy. Skutočnosť, že
navrhovateľ poskytuje úvery bez zabezpečenia, bez preverenia solventnosti, nemožno vykladať
na ťarchu odporkyne. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal podmienky pre náhradu
nemajetkovej ujmy podľa §-u 17 ods. 2 a 3 písm. b) zák. č. 514/2003 Zb. z. a podmienky podľa §-u 17

ods. 3 citovaného zákona písm. a), c), d) sa podľa názoru súdu nedajú vzťahovať na právnickú osobu
ale iba na fyzickú osobu.

Rozpor s dobrými mravmi podľa §-u 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na strane navrhovateľa
a nie na strane odporkyne, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom

poskytoval úver osobám nedostatočne finančne zabezpečeným, opakovane poskytoval úvery v rozpore
s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Takémuto konaniu súd nemôže poskytnúť
právnu ochranu. Vyplýva to aj zo stanoviska, ktoré bolo oboznámené ako príloha k vyjadreniu žalovanej,
keď Európska komisia má takéto poznatky, konkrétne o činnosti navrhovateľa. Nemožno konštatovať,
že na strane navrhovateľa došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo

poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom, s
ktorými uzavrel alebo uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Práve naopak, toto dobré meno bolo poškodené
samotnoučinnosťouazmluvnýmipodmienkaminavrhovateľa,takakotovyplývaajzprílohpredložených
odporcom vo svojom vyjadrení a z verejnej mienky, ktorá je už v súčasnej dobe notoricky známou. Súd
je toho názoru, že navrhovateľ svoje dobré meno poškodil sám svojou činnosťou v rozpore s predpismi

na ochranu spotrebiteľa a obchodné meno navrhovateľa nepoškodil exekučný súd konajúci v tejto veci,
ktorý rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi chrániacimi spotrebiteľa.

Súd na základe dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné

rozhodnutie ako aj vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom a splnenie zákonných podmienok pre náhradu nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnych povinností
(nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom) a škodou, ktorá mala vzniknúť

navrhovateľovi porušením povinností. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamo príčinnú súvislosť
s rozhodnutím exekučného súdu a tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania
rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdení prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku
tvrdenej škody. Práve naopak, z viacerých prejednávaných vecí navrhovateľa z obdobného skutkového
stavu, kedy sa na pojednávanie dostavili ako svedkovia povinní, ktorí boli v obdobnej situácii ako v tomto

konaní povinná Mária Kováčiková mal súd preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený z poskytnutého
úveru si vôbec žiadnym spôsobom neoveroval, či uvedené osoby sú schopné poskytnuté úvery splatiť
a či nie sú proti ním vedené rôzne ďalšie exekučné konania pre vymáhanie dlhov iných veriteľov.
Navrhovateľbolvtomtokonanípovinnýpreukázať,žepredrozhodnutímexekučnéhosúdupretvrdenýmiprieťahmibolamajetkovásituáciapovinnéhotaká,žebyumožnilauspokojeniepohľadávkynavrhovateľa
v celom rozsahu. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu
súdudošloktakémuzmenšeniumajetkovépríjmupovinného,ktoráznemožnilanavrhovateľoviuspokojiť

pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné bremeno navrhovateľ neuniesol a
preto súd konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností
exekučného súdu a navrhovateľom tvrdenou škodou. Práve naopak, súd zaujal stanovisko, že povinná
úver splatila žalovaná a v podstate Slovenská republika ako taká, nemôže suplovať splácanie úverov
navrhovateľovi,ktorýbezpotrebnejopatrnostidodržiavaniaprávnychpredpisovnaochranuspotrebiteľa,

primeraných a v súlade so zákonom poskytovaných úrokov a nákladov na takéto úvery, nemôže
zodpovedať štát, ktorý podnikateľskému subjektu takýmto spôsobom, aký si uplatňuje navrhovateľ, ušlý
zisk nahradil.

Podľa §-u 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak súd pred rozhodnutím vo veci dospel záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorá je Slovenská republika viazaná. V tom prípade postúpi návrh Ústavnému
súdu SR na zaujatie stanoviska. V súdenej veci súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná, preto nepostúpil návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska. Tento

dôvod teda nie je dôvodom na prerušenie konania podľa §-u 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Súd zaujal
stanovisko, že tento dôvod na prerušenie konania nie je daný ani z toho dôvodu, že by rozhodnutie
záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Navrhovateľ opakovane tvrdí, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu v

Čadci.Odmietaplatiťsúdnypoplatokzavznesenúnámietkuzaujatosti,avšakneakceptujerozhodovanie
vo veci sudcami Okresného súdu v Čadci a z tohto dôvodu o vylúčení všetkých sudcov Okresného súdu
v Čadci nerozhodoval Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený na základe námietky navrhovateľa, ale na
základe toho, že sudcovia Okresného súdu v Čadci z vlastnej iniciatívy podľa §-u 15 O.s.p. z dôvodov
uvedených v §-e 14 ods. 1 Os.p. predložili vec predsedovi Okresného súdu v Čadci a ten následne

nadriadenému súdu na rozhodnutie o vylúčení.

Navrhovateľ neuplatnil právo na vylúčenie sudcov Okresného súdu v Čadci, ktoré mu patrí podľa §-u 15
a) ods. 1 O.s.p. v spojení s §-om 14 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že neuplatnil navrhovateľ procesné
právo, neuplatnil námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý vec prejednáva, vec nebola nadriadenému

súdu predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke navrhovateľa. Nadriadený súd a ani predseda
Okresného súdu v Čadci nerozhodoval o procesnom práve navrhovateľa. Teda procesné právo
navrhovateľa rozhodnutím tak predsedu okresného súdu ako aj rozhodnutím nadriadeného súdu
nemohlo byť porušené.

Zákonná sudkyňa v tejto veci tieto rozhodnutia rešpektuje, považuje ich za rozhodnutia v súlade so
zákonom a nedomnieva sa, že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, resp. Ústava SR, zákonné
práva na vylúčenie sudkyne z prejednania a rozhodovania vo veci. Preto v nadväznosti na § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. zákonná sudkyňa nepostúpila návrh na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu SR.

Podľa §-u 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ako
súd dal na takéto konanie podnet. Podľa názoru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa §-u
109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Toto ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť, avšak nejde o kogentné
ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie

je obligatórne a preto súd v tomto prípade konanie neprerušil.

Prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 O.s.p.). V tomto prípade touto otázkou
je zaujatosť zákonnej sudkyne, ktorá už bola vyriešená zákonným postupom. Zákonná sudkyňa nie
je vylúčená z rozhodovania veci. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu.
Prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú navrhovateľ podal. Navrhovateľ
tvrdíprieťahyvkonaníasámtietoprieťahyspôsobujevznášanímprocesnýchnávrhov,ktorésúvrozpores účelom samotného konania, ktoré začalo na návrh navrhovateľa. Súd v tejto súvislosti zamietol aj
návrh navrhovateľa na odročenie pojednávania.

Podľa §-u 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná právo na náhradu
účelne vynaložených trov na uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.

Úspešnou účastníčkou konania je odporkyňa, ktorej patrí právo na náhradu trov konania, táto si však

náhradu trov konania neuplatnila a preto súd rozhodol tak, že jej náhradu trov konania neprisúdil.

Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona podľa §-u
4 ods. 1 písm. k) Zákona o súdnych poplatkoch: „Od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom.“

Podľa §.u 2 ods. 2 Poplatkového zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu
vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od
poplatku oslobodený.

Výsledok konania je taký, že súd návrh voči odporkyni zamietol a nezaviazal ju ako úspešnú účastníčku
konania s poukazom na § 2 ods. 2 Poplatkového zákona k zaplateniu súdneho poplatku za návrh.
Rovnako je zrejmé, že od poplatku je oslobodené celé konanie a nielen navrhovateľ, čo je ďalší dôvod,
pre ktorý súd nezaviazal odporkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia tohto jeho písomného
vyhotovenia, prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. (§ 201, § 204 ods. 1 OSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP - z podania musí byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP). Odvolanie možno
odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 OSP. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a
dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 OSP).
Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159 ods. 1 OSP). Výrok

právoplatnéhorozsudkujezáväznýpreúčastníkovaprevšetkyorgány;akjenímrozhodnutéoosobnom
stave, je záväzný pre každého (§ 159 ods. 2 OSP). Rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie lehota na
plnenie (§ 161 ods. 1 OSP). Ak nie je v rozsudku uložená povinnosť na plnenie, je rozsudok vykonateľný,
len čo nadobudol právoplatnosť (§ 161 ods. 2 OSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z. z.).