Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/391/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112238744
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112238744.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobkyne: N. C., nar.
XX.X.XXXX, bytom D. XX, C., právne zastúpenej: JUDr. Igor Šafranko, advokát, ul. Sov. hrdinov 163/66,
089 01 Svidník proti žalovanému: MAXIMA FINANCE s.r.o., Moyzesova 22, Košice, IČO: 36 589 055,
právne zastúpenému: JUDr. Ivan Husár, advokát, so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach, ul.
Vojenská č. 14, 040 01 Košice, o zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 €, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 5.000 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

O náhrade trov konania rozhodne súd do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou súdu dňa 19.11.2012 sa žalobkyňa domáhala na žalovanom zaplatenia finančného
zadosťučinenia vo výške 20.000 €.

Žalobkyňa svoj návrh odôvodnila tým, že v konaní, ktoré skončilo právoplatne rozsudkom Okresného
súdu Prešov sp. zn. 11C/218/2009 z 21.4.2010 v spojení s rozsudkom KS Prešov sp. zn. 8Co/97/2010
z 26.5.2011 bola ako spotrebiteľka úspešná.

Na základe toho si v zmysle § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z.z. uplatňuje primerané finančné
zadosťučinenie za porušenie jej spotrebiteľských práv.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním došlým súdu dňa 21.1.2013, v ktorom uviedol, že žiada žalobu
zamietnuť. Svoju právnu argumentáciu vyjadrenú v tomto podaní zopakoval aj na pojednávaní vo veci
samej, kde uviedol, že vo vzťahu k žalobkyni ide o situáciu, v ktorej táto z požičaných peňazí musela vrátiť
iba istinu, ktorú dokonca doteraz v celom rozsahu nevrátila. Má za to, že na jej strane nedošlo ku žiadnej
takej ujme, ktorá by mala byť odškodňovaná finančným zadosťučinením. Zároveň prezentoval názor,
že vzhľadom na podanie osobitnej žaloby, kde terajší žalovaný je v pozícii žalobcu a žaluje žalovanú
o zaplatenie sumy cca 16.000 €, sa žalobkyňa snaží získať v tomto konaní peňažné prostriedky tak,
aby v konečnom dôsledku nastal stav, podľa ktorého by nemusela žalovanému ako dlžníčka vrátiť celú
poskytnutú pôžičku vo výške 1.200.000,-- Sk.

Súd vo veci vykonal dokazovanie obsahom spisu a s prihliadnutím na tvrdenia účastníkov zistil
nasledujúce:

Rozsudkom č.k. 11C/218/2009 - 112 zo dňa 21.4.2010 Okresný súd Prešov rozhodol, že Zmluva o
pôžičke č. ZP/67/2007 zo dňa 8.8.2007, uzavretá medzi N. C. ako dlžníkom a MAXIMA FINANCE s.r.o.
ako veriteľom, vrátane Dodatku č. 1 k tejto Zmluve zo dňa 20.2.2009 ako aj Zmluva o zabezpečení
záväzku prevodom práva č. PP/67/2007 zo dňa 8.8.2007, uzavretá medzi týmito istými osobami, sú
neplatné.

V uvedenom rozsudku okresný súd uviedol, že na základe Zmluvy o pôžičke zn. ZP/67/2007 došlo k
tomu, že zo strany MAXIMA FINANCE s.r.o. ako veriteľa bola poskytnutá N. C. ako dlžníčke pôžička
vo výške 1.200.000,-Sk. Dlžníčka sa zaviazala túto pôžičku vrátiť s úrokmi do 8.2.2009. Dohodnutý
bol mesačný úrok vo výške 30.000,-Sk. Súčasne so Zmluvou o pôžičke bola uzavretá aj Zmluva o
zabezpečení záväzku prevodom práva č. PP/67/2007 dňa 8.8.2007 za účelom zabezpečenia danej
pôžičky.

Okresný súd ďalej v tomto rozsudku uviedol, že podľa jeho názoru sa žalovaný, teda MAXIMA FINANCE
- dopustil nekalej obchodnej praktiky, spočívajúcej v porušení tzv. odbornej starostlivosti definovanej v
§ 2 písm. u) Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
- porušil povinnosť predávajúceho podľa § 4 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, t.j. že nesmie konať
v rozpore s dobrými mravmi.

Ďalej súd konštatoval a poukázal na to, že
- Zmluva o pôžičke a Zmluva o zabezpečovacom výkone práva pre zabezpečenie pôžičky poskytnutej
MAXIMA FINANCE s.r.o. zabezpečovala neprimeraný výkon zabezpečovacieho prostriedku, a preto
príslušný právny úkon odporuje dobrým mravom. Podľa súdu mohla nastať situácia, že ak žalobkyňa
by bola uhradila celú pôžičku, ale dostala by sa do omeškania so splátkou posledného úroku, žalovaný
by sa stal trvalým vlastníkom nehnuteľnosti v hodnote cca 4.000.000,-Sk, hoci žalobkyňa by neuhradila
alebo bola len v omeškaní so splátkou úroku 30.000,-Sk a teda celkove by zaplatila cez 2.000.000,-Sk
(pri pôžičke 1.200.000,-Sk) a nemala by nárok ani na finančný zápočet a výplatu prebytku, keďže zo
zmluvy to nevyplýva,
- v neprospech spotrebiteľa boli dohodnuté neprimerané sankčné mechanizmy v prospech MAXIMA
FINANCE s.r.o., napr. že v prípade, ak by sa žalobkyňa dostala do omeškania hoci len s 1 splátkou,
nastávala by okamžitá splatnosť celého zostatku pôžičku ale aj jej príslušenstva a zároveň by nastávala
okamžitá splatnosť zmluvnej pokuty vo výške 1 % z dlžnej istiny za každý deň omeškania, čo bolo
12.000,-Sk denne,
- v rozpore so zákonom bola aj dohoda o zmluvnej pokute za predčasné splatenie pôžičky,
- v rozpore s dobrými mravmi bol záväzok dlžníka uzatvoriť novú Zmluvu o pôžičke za totožných
podmienok ako napadnutá zmluva (hoci táto obsahuje neprijateľné podmienky), ak by žalovaný uhradil
za žalobkyňu iný dlh a následne dojednanie zmluvnej pokuty za omeškanie s uzavretím novej zmluvy
vo výške 1 % denne z uhradeného záväzku.

Okresný súd teda konštatoval, že z vyššie uvedených záverov je zrejmé, že Zmluva o pôžičke obsahuje
množstvo neplatných zmluvných dojednaní, predstavujúcich podstatu zmluvy, ktoré na seba vzájomne
naväzujú a nie je možné ich od seba oddeliť, a preto je potrebné vysloviť neplatnosť celej zmluvy. V
tejto súvislosti nie je možné opomenúť ani to, že z celého obsahu zmluvy v kontexte so Zmluvou o
zabezpečovacom prevode práva je zrejmý primárny záujem veriteľa o nadobudnutie trvalého vlastníctva
k nehnuteľnosti tvoriacej predmet zabezpečenia.

Z napadnutých zmlúv mal súd za preukázané, že v nich jednoznačne prevažujú povinnosti dlžníka,
neprimerane ho zaťažujú úroky a množstvo sankcií, a to aj v prípade drobného porušenia zmluvných
povinností. Nepochybne bola porušená zásada rovnosti účastníkov zmluvného vzťahu, a preto aj z tohto
dôvodu pre rozpor s dobrými mravmi sú zmluvy neplatné.

Rozsudok Okresného súdu Prešov vyššie uvedený bol v celom rozsahu potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 8Co/97/2010 zo dňa 26.5.2011. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s
hodnotením Zmluvy o pôžičke a Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva tak, ako bolo urobené v
rozsudku Okresného súdu Prešov.

Na základe vyššie uvedeného procesný súd prejednávajúci túto vec má za to, že je možné uzavrieť,
že Zmluva o pôžičke č. ZP/67/2007 a Zmluva o zabezpečovacom prevode práva k tejto zmluve č.
PP/67/2007 sú doslova prešpikované ustanoveniami hrubo nevýhodnými pre spotrebiteľa.

Po oboznámení sa s rozsudkom Okresného súdu Prešov a Krajského súdu v Prešove vyššie uvedených
značiek ako aj so samotnými zmluvami vyhlásenými za neplatné, procesný súd taktiež ako súd vo veci
11C/218/2009 nadobudol pocit, že cieľom žalovaného nebolo, aby mu žalobkyňa poskytnutú pôžičku
vrátila, ale bolo nastavenie podmienok úverovej zmluvy tak, aby ich bolo problémom dodržať a veriteľ
by tak získal nehnuteľnosť žalobkyne.

Možno dokonca konštatovať, že nepomer medzi právami a povinnosťami účastníkov uvedených zmlúv
bol taký veľký, že už dokonca nemožno hovoriť ani o spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane vo vzťahu
k dodávateľovi, ale možno hovoriť o vzťahu obete a páchateľa.

Vo vzťahu k priznanému finančnému zadosťučineniu, ako o tom bude pojednané nižšie, treba osobitnú
pozornosť venovať okolnosti, že majetok dotknutý zabezpečovacím prevodom práva, bola nehnuteľnosť
určená na bývanie spotrebiteľa, čiže terajšej žalobkyne a jej rodiny. Strata rodinného obydlia totiž môže
vážne ohroziť nielen práva spotrebiteľa, ale uviesť rodinu dotknutého spotrebiteľa do osobitne citlivej
situácie. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že strata bývania je jedným z
najvážnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí,
musí mať v podstate možnosť predložiť primeranosť takéhoto opatrenia na súdne preskúmanie (pozri
rozsudok ESĽP MC Canm Mekken versus Spojené kráľovstvo č. 19009/04). V práve Únie totižto
predstavuje právo na obydlie základné právo zaručené článkom 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny súd
zohľadniť pri vykonávaní Smernice 93/3.

Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom do 09.06.2013 - Osoba, ktorá
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu.

Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 10.6.2013 - Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo terajšom
znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje
žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba
určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte
zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti
poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené Zákonom o
ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

V prejednávanom prípade však možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu
spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v
nezákonnom preplatení pôžičky a teda k strate finančných prostriedkov ale najmä ujmu spočívajúcu
v strate obydlia, čo nepochybne predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov do sociálnej identity
osoby, čo súd považuje za rozhodujúce aj pre výšku finančného zadosťučinenia, ktoré nemôže mať iba
symbolický charakter.

Pri výklade § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. treba akcentovať, že zákonodarca formuloval uvedené
ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (Bez toho, aby ujma nastala alebo čo len hrozila.
Postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa.), tak základ nároku
na finančné zadosťučinenie je daný (arg. „má právo“). Ani analogicky nemožno aplikovať § 13 ods.2
Občianskeho zákonníka (Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.), keďže zákon č. 250/2007 Z.z. žiadnu

postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu na finančné
zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva spôsobom, ktorý môže privodiť ujmu spotrebiteľovi
je potrebná určitá intenzita.

Súd má za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia, treba
vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby
dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi
a jednak podľa názoru súdu ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s
nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre
ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil
voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Zároveň
pri stanovení primeraného finančného zadosťučinenia musel súd prihliadnuť aj na výšku odškodňovania
iných nemajetkových újm aprobovaných právnym poriadkom SR, napr. pri poškodení zdravia, ochrane
osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a podobne, kde obyčajne dochádza k ujmám pre
človeka závažným a často neodčiniteľným.

Vzhľadom na vyššie uvedené súdom vymedzené kritéria má súd za to, že suma vo výške 5.000
€ splní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia (keďže morálnym zadosťučinením
bola aj rozsudok 11C/218/2009 a je ním aj odôvodnenie tohto rozsudku) a teda, že bude mať
dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu, dostatočný sankčný charakter voči žalovanému v
zmysle individuálnej ale aj generálnej prevencie a zároveň bude odmenou pre žalobkyňu, že sa
nekalému konaniu žalovaného nepodrobila ale napriek nepochybne svojej slabšej ekonomickej a právnej
situácii, ako si mohol zabezpečiť žalovaný, sa pustila do sporu s ním.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd postupoval podľa § 151 ods.3 O.s.p. - V zložitých prípadoch,
najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v
konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že
lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať
náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.