Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/241/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813204766
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3813204766.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa H. H. G. Z., so sídlom G. XX,
D., C. republika, identifikačné číslo XXXXXXXXX, podnikajúca na území G. republiky prostredníctvom
organizačnej zložky H. H. SA, pobočka zahraničnej banky mH. v G. republike, so sídlom C. XX, H., IČO
XX XXX XXX, v konaní zastúpeného H. D. s.r.o., so sídlom C. X/A, H., IČO XX XXX XXX proti odporcovi

S. M., štátnemu občanovi G. republiky, bytom Y. XXX/X, C., za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporcu F. na ochranu občana spotrebiteľa R., so sídlom T. legionárov 5, C., IČO XX XXX XXX, v konaní
zastúpeného N.. Z. X., advokátom, so sídlom J. Y. X/A, W. o zaplatenie 1.918,34 eur s príslušenstvom,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 4C/92/2013-95 zo dňa 18.
novembra 2014, v senáte jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o určení splatnosti peňažného plnenia

priznaného navrhovateľovi, v napadnutej zamietavej časti a vo výroku o náhrade trov konania p o t v
r d z u j e .
Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z
n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1.633,59

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.633,59 eur od 01.01.2012 do
zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 214,68 eur, všetko v 30,- eur mesačných splátkach,
pričom prvá splátka je splatná 20. dňa v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozhodnutia
a ďalšie splátky do 20. dňa príslušného mesiaca až do úplného vyrovnania pod následkom zročnosti
celého plnenia v prípade omeškania s plnením jednej splátky; vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa
zamietol. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom podaným

dňa 13.3.2013 domáhal od odporcu zaplatenia 1.918,34 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške
16,5 % ročne od 7.08.2009 do zaplatenia a so zákonným úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
od 1.1.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania, a to titulom nesplateného úveru. Z vykonaného
dokazovania súd zistil, že dňa 10.11.2008 podal odporca u navrhovateľa žiadosť o poskytnutie
hotovostného úveru mPôžička R V žiadosti, ktorá je predtlačou, je žiadateľ - odporca okrem iného
označený menom priezviskom, adresou bydliska, dátumom narodenia, rodným číslom, č. OP, v

žiadostisúuvedenéúdajeožiadanejvýškeúveru-60.000Sk,dobesplatnosti-60mesiacov. V rovnaký
deň 10.11.2008 uzavrel navrhovateľ s odporcom Zmluvu o poskytnutí hotovostného úveru mPôžička
R Na základe predmetnej zmluvy navrhovateľ poskytol odporcovi úver v sume 60.000,- Sk /1.991,64
eur/ na obdobie 60 mesiacov, pričom konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 8.11.2013. RPMN
bola dohodnutá vo výške 17,81 % pri dohodnutej pohyblivej úrokovej sadzbe vo výške 16,50 % ročne
v čase uzavretia zmluvy. Celkové náklady spojené s úverom predstavujú sumu 28.346,73 Sk /947,45

eur/ podľa údajov platných v čase uzavretia zmluvy. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery
nákladov na príslušný spotrebiteľský úver bola v danom období 22,21 %. Výška, počet a termíny splátokistiny, úrokov a iných poplatkov boli uvedené v Prílohe č. 1 tejto zmluvy. Výška mesačnej splátky bola
dohodnutá na sumu 1475,07 Sk /48,96 eur/ s termínom splatnosti k 10. dňu v mesiaci. Prvá splátka
bola splatná dňa 10.12.2008 a posledná dňa 8.11.2013. Tieto údaje vyplývajú z Harmonogramu splátok.

29.10.2010. Podľa výpisu z účtu odporcu činili kreditné položky sumu 358,05 eur a debetné položky
sumu 2.276,39 eur. Rozdielom je žalovaná istina. Odporca predmetný úver čerpal dňa 10.11.2008
vo výške 1.991,64 eur. Ním vykonané platby sú evidované v dňoch 8.12.2008 - 49 eur, 7.1.2009 -
48,99 eur, 27.3.2009 - 113,09 eur, 27.3.2009, 4.5.2009 a 6.8.2009 po 48,99 eur. Keďže bol odporca v
omeškaní so splácaním predmetného úveru navrhovateľ dňa 4.10.2011 odstúpil od Zmluvy o poskytnutí

hotovostného úveru mPôžička reg. č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX a vyzval odporcu na úhradu dlhu
vzniknutého v súvislosti s odstúpením od Zmluvy o poskytnutí hotovostného úveru mPôžička v celkovej
výške 1.583,63 eur formou splátkového kalendára. V zmysle predmetného odstúpenia zmluva zanikne
v deň doručenia tohto odstúpenia. Podľa článku 2.3.4. písm. b) Obchodných podmienok navrhovateľa
omeškanie dlžníka s úhradou ktorejkoľvek splatnej pohľadávky mBank vyplývajúcej zo Zmluvy o úvere
alebo porušenie akejkoľvek povinnosti dlžníka vyplývajúcej zo Zmluvy o úvere oprávňuje mBank k tomu,

aby odstúpila od Zmluvy o úvere podľa podmienok stanovených v článku 2.3.5. OP. Podľa článku
2.3.5. písm. a) mBank má právo odstúpiť od Zmluvy o úvere s okamžitou platnosťou, najmä v prípade,
ak dlžník nesplní ktorúkoľvek podmienku poskytnutia úveru alebo sa jeho úverová schopnosť zníži po
poskytnutí úveru. Podľa článku 2.4.7. OP za deň doručenia zásielky sa považuje tretí deň odo dňa
uloženia oznámenia o zásielke na pošte dlžníka. Navrhovateľ od zmluvy o úvere odstúpil v októbri 2011,

doručovanie prebiehalo v období október - november 2011 a bolo neúspešné. S poukazom na bod
2.4.7. OP je možné tvrdiť, že doručenie s istotou nastalo najneskôr 31.12.2011. Podľa doloženej
doručenky sa nedoručená zásielka adresovaná odporcovi vrátila navrhovateľovi 12.10.2011. Uvedené
skutočnosti súd posúdil podľa § 48 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1, 3, 4, § 457 Občianskeho zákonníka, §
2 písmeno a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že návrh

navrhovateľa jedôvodnýlensčasti.Vkonaníbolopreukázané,žeúčastníciuzavreliZmluvuoposkytnutí
bezhotovostného úveru dňa 10.11.2008, z ktorej vyplynuli pre účastníkov práva a povinnosti. Právny
vzťah založený medzi účastníkmi predmetnou zmluvou je občiansko-právnym vzťahom. Právnym
základom tohto záväzkového vzťahu je zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platný v
čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

je právnym predpisom upravujúcim osobitný typ zmluvy vo všeobecnosti. Zmluvy o spotrebiteľských
úveroch predstavujú samostatný druh súkromno-právnych zmlúv, a nie iba jeden špecifický druh zmluvy
o úvere. Z § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. je zrejmé, že účelom spotrebiteľského úveru nie
je upraviť vzťahy pri podnikaní medzi podnikateľskými subjektmi, ale regulovať vzťahy pri využití
produktov podnikania spotrebiteľmi. Pritom spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol spotrebiteľský úver

poskytnutý na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Odporca ako jedna zo
zmluvných strán je teda spotrebiteľom a vzhľadom na takto zadefinovanú povahu jeho osoby treba
konštatovať, že v danom prípade ide o občiansko-právny vzťah. Zákon o spotrebiteľských úveroch patrí
do oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskeho zákonníku lex specialis. Tento
záver súdu korešponduje s právnou úpravou spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, najmä

§ 52 ods. 1 podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou ja každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá pri uzatvorení
predmetnej zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Navrhovateľ od predmetnej
úverovej zmluvy odstúpil, pričom toto odstúpenie podľa jeho tvrdenia nastalo najneskôr 31.12.2011.
Odstúpením od zmluvy došlo k jej zrušeniu od začiatku a účastníci predmetnej zmluvy sú si povinní

v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť všetko, čo podľa nej dostali. Súd dodal, že odstúpením
od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku ex tunc /§ 48 ods. 2/ a tým zanikajú práva a povinnosti zo
zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva /bezdôvodné
obohatenie, náhrada škody/, účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia
podľa § 457 Občianskeho zákonníka. V tomto prípade vzniká právo navrhovateľa domáhať sa od

odporcu vrátenia poskytnutého úveru, nie však úrokov za úver zo zmluvy zrušenej s účinkami od jej
vzniku. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré ak na rozdiel od ustanovenia Občianskeho zákonníka
zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, zhoršujú jeho
postavenie. Ak navrhovateľ poskytol odporcovi spotrebiteľský úver na základe predmetnej zmluvy, od
ktorej navrhovateľ dňa 31.12.2011 odstúpil, a ak odporca uhradil navrhovateľovi doteraz sumu 358,05

eur,jeodporcapovinnývrátiťnavrhovateľovilenrozdielmedzisumouposkytnutéhoúveruasumou,ktorú
odporca doteraz navrhovateľovi zaplatil, t.j. sumu 1.633,59 eur. Súd k nepriznanému zmluvnému úroku
dodal, že podľa ustálenej súdnej praxe /uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obo
143/98/dohodnutéúroky/zmluvnéúroky/zposkytnutýchpeňažnýchprostriedkovpatrialendosplatnostidlhu /jeho splátky/, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania /
R 59/2008/. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to
jednak v podobe úrokov z úveru, ale aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu

vo vzťahoch medzi účastníkmi. Pokiaľ navrhovateľ ako veriteľ považoval celý dlh za splatný /nastaním
splatnosti i poslednej dohodnutej splátky/, potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a
nie už úrokov z úveru /uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.ÚS 476/2012-14 zo dňa
18.9.2012/. Ak navrhovateľ žiadal priznať viac, súd s poukazom na horeuvedené dôvody návrh čo do
zvyšku zamietol. O povinnosti odporcu zaplatiť úrok z omeškania súd rozhodol podľa § 517

ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odporca je omeškaní najneskôr od 1.1.2012. Priznaná výška úroku
z omeškania vo výške 9% ročne je v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. K prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu predstavoval úrok o 8 % vyšší ako základná úroková sadzba
ECB, t. j. 8 % + 1 %, t. j. 9 % ročne. Vzhľadom na zistené osobné, príjmové a majetkové pomery
odporcu /je poberateľom starobného dôchodku vo výške 493,50 eur mesačne, náklady na bývanie má
vo výške 280 eur mesačne; manželka je poberateľkou minimálnej mzdy; je nemajetný;

má ďalšie početné dlhy; v dôsledku exekúcií je mu vyplácaný dôchodok len vo výške 198 eur/ súd
rozhodol o jeho povinnosti zaplatiť priznanú pohľadávku v splátkach, tak ako je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia a to v súlade s § 160 ods. 1 O.s.p., pričom podmienky zročnosti splátok a ich výšku
súd uviedol vo výroku tohto rozhodnutia. Nakoniec súd uviedol, že priznaný nárok navrhovateľa nie je
premlčaný, keďže navrhovateľ od predmetnej zmluvy odstúpil listom zo dňa 4.10.2011 a návrh vo veci

bol podaný dňa 13.3.2013, teda pred uplynutím dvojročnej premlčacej doby upravenej v § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa §
142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na čiastočný úspech navrhovateľa v konaní. Súd priznal navrhovateľovi
náhradu trov konania v rozsahu 64 % ako pomeru jeho úspechu a neúspechu /navrhovateľ mal úspech v
rozsahu 82 %, neúspech v rozsahu 18 %, rozdielom je pomer 64 %/. Priznané trovy konania pozostávajú

zo zaplateného súdneho poplatku z návrhu vo výške 121,50 eur a trov právneho zastúpenia. Trovy
právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za 2 úkony právnej služby a to za prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie návrhu zo dňa 11.3.2013 po 81,33 eur, RP za 2 úkony po 7,81 eur, spolu 178,28
eur + 20 % DPH vo výške 35,66 eur, celkom spolu vo výške 213,94 eur. Trovy právneho zastúpenia
sú celkom vo výške 213,94 eur, ostatné trovy 121,50 eur, spolu 335,44 eur, z toho 64 % činí 214,68 eur.

Proti tomuto rozsudku do určenia splatnosti navrhovateľovi priznaného plnenia v splátkach po 30,-
eur mesačne a do výroku o zamietnutí zvyšnej časti návrhu navrhovateľa, podal včas dovolanie
navrhovateľ. Uviedol, že uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), d), f) O.s.p..
Súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie veci týkajúce sa aplikácie práva. Zotrval na

stanovisku, že v danom prípade ide o tzv. absolútny obchodný vzťah, ktorý nezakladá automaticky
pôsobnosť Občianskeho zákonníka v celom rozsahu, ale zakladá iba aplikáciu ustanovení o
spotrebiteľských zmluvách. Znamená to teda, že ak je tzv. absolútny obchodný vzťah posúdený zároveň
ako spotrebiteľská zmluva, použijú sa naň príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, v danom
prípade najmä ustanovenia o zmluve o úvere a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských

zmluvách. Podporne poukazoval na skutočnosť, že samotný obchodný zákonník v znení zákona č.
429/2008 výslovne potvrdzuje, že môže existovať právny vzťah, kedy sa spotrebiteľská zmluva riadi
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vyslovil názor, že žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách nevylučuje použitie Obchodného zákonníka v prípadoch, keď je daná
priamo zákonom a nie dohodou zmluvných strán ako je tomu práve v prípade zmluvy o úvere. Takisto

neexistuje žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré by stanovovalo, akým spôsobom má byť
splatený úver s úrokom v prípade odstúpenia od úverovej zmluvy, a to z jednoduchého dôvodu, že
Občiansky zákonník úverovú zmluvu ako absolútny obchod vôbec neupravuje, a preto nemôže pre
spotrebiteľa priaznivejším spôsobom upravovať následky odstúpenia od zmluvy zo strany veriteľa z
dôvodu porušenia povinnosti dlžníka. Výklad ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, ktorý popiera

uplatnenie Obchodného zákonníka na vzťahy vyplývajúce z uzatvorenia zmluvy o úvere považoval za
rozporný so slovenským právnym poriadkom, jeho štruktúrou, ako aj s princípom právnej istoty, a preto
nemôže mať oporu ani v požiadavke eurokonformného výkladu. Citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Sžo/258/2009 zo dňa 31.03.2010, z ktorého vyplýva, že právna úprava
spotrebiteľského úveru obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch a právna úprava úverovej

zmluvy obsiahnutá v obchodnom zákonníku sa navzájom nevylučujú, ale naopak, že sa majú aplikovať
spoločne, pričom úverová zmluva so spotrebiteľom sa uzatvára podľa Obchodného zákonníka. Za
nesprávne preto považoval odstúpenie od zmluvy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka s tým,
že toto malo byť posúdené podľa ustanovení Obchodného zákonníka a za nesprávne považoval ajposúdenie právnych účinkov odstúpenia. Citoval ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok, alebo jednej splátky po dobu dlhšiu
ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s

úrokmi. Konštatoval, že vzhľadom na špecifický účinok odstúpenia na trvanie záväzku dlžníka vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky nedochádza odstúpením od zmluvy ani k zániku nároku veriteľa na úrok
z omeškania, a preto pri odstúpení od zmluvy veriteľom pre nesplácanie úveru dlžníkom má veriteľ aj
naďalej nárok na úroky z úveru aj sankčné úroky z omeškania. Navrhovateľ ďalej spochybnil rozhodnutie
súdu prvého stupňa o povolení odporcovi splniť priznané peňažné plnenie navrhovateľovi v splátkach

po 30,- eur mesačne. Podľa neho sa jedná o neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa. Súd pri
určení výšky mesačnej splátky vychádzal len z údaja, koľko je odporca ochotný splácať a neprihliadol na
okolnosti na strane navrhovateľa. Napriek pomerom odporcu, ktoré mu zrejme neumožňujú jednorazové
splatenie dlžnej sumy navrhovateľovi, je určenie mesačne splátky v sume 30,- eur neobjektívne a pri
takejto splátke by len splatenie samotnej istiny trvalo približne 5 rokov. Súd pre rozhodnutie o povolení
splácať priznané plnenie v mesačných splátkach nezistil všetky potrebné skutočnosti, ktoré by jeho

rozhodnutie presvedčivo zdôvodňovali a majetkové pomery odporcu neboli dostatočne zo strany súdu
preverené. Navrhovateľ by sa uspokojil prípadne so splácaním priznaného plnenie v splátkach, nie však
nižších ako 75,- eur mesačne. Navrhovateľ potom navrhol, aby odvolací súd napadnuté časti rozsudku
súdu prvého stupňa zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol pripustiť aj
dovolanieprotiprípadnémupotvrdzujúcemurozsudkuodvolaciehosúdustým,žepraxsúdovSlovenskej

republiky nie je v otázke posudzovania nárokov pri odstúpení od zmluvy jednotná.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Vedľajší účastník na strane odporcu sa k odvolaniu navrhovateľa písomne vyjadril. Dal súdu do

pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 402/2013 z 19.06.2013, ktorým bolo vyslovené,
že aplikácia Občianskeho zákonníka na spotrebiteľský úverový vzťah je ústavne konformná a nie
je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť daného záveru. Poukázal na to že v predmetnej
právnej veci si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi ako spotrebiteľovi pohľadávku, ktorá vznikla
titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podľa neho ide o jednoznačne spotrebiteľskú zmluvu

a preto je potrebné na ňu primerane použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľské
právo bolo etablované do právneho poriadku Slovenskej republiky v rámci procesu transpozície
právnych aktov ES/EÚ. V súkromnoprávnej rovine sú ustanovenia spotrebiteľských zmlúv uvedené
v Občianskom zákonníku, ako aj v ostatných spotrebiteľských normách, a vo vzťahu ku všetkým
ostatným súkromnoprávnym predpisom slovenského právneho poriadku sú ustanoveniami špeciálnymi

a v prevažnej miere kogentnými, čo je dané tým, že konkrétne implementujú záväzné európske
spotrebiteľské predpisy. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov, tak
musí ustúpiť špeciálne špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá má svoj základ smernici
rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Dogmatickú teóriu absolútneho
obchodupovažujevedľajšíúčastníkvkontextekogentnejašpeciálnejspotrebiteľskejúpravyzdnešného

stavu spoločenského vývoja za prekonanú. Pokiaľ by sa pripustil opak, vytvárala by sa dvojkoľajnosť
pri posudzovaní spotrebiteľských vzťahov, čo by neodôvodnene poškodzovalo spotrebiteľov.
Pokiaľ by si účastníci spotrebiteľskou záväzkového vzťahu v samotnom právnom úkone dojednali
použitie Obchodného zákonníka na svoj záväzkový vzťah, takéto dojednanie by bolo treba posúdiť
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko samotnej koncepcii a filozofii spotrebiteľských vzťahov

zodpovedá aj prirodzenejšia všeobecná úprava záväzkov podľa Občianskeho zákonníka. Použitie
Obchodného zákonníka ako podpornej právnej úpravy spotrebiteľských vzťahoch je jednoznačne pre
spotrebiteľa znevýhodňujúce, a naopak dodávateľa dostáva do ešte výhodnejšieho postavenia. Ďalej
vedľajší účastník poukázal aj na to mnohé "úverové " zmluvy, hoci súd tak označované a sú vyhotovoval
hoci aj bankami, dnes už nemožno považovať za konsenzuálne kontrakty v zmysle § 497 Obchodného

zákonníka. Dlžníkovi totiž veriteľ poskytuje peňažné prostriedky priamo na základe zmluvy a nedáva mu
iba prísľub na poskytnutie peňažných prostriedkov búdka u každý právny úkon je pritom vždy potrebné
posudzovať podľa jeho obsahu a nie iba podľa toho ako je označený. Pokiaľ by sme paušálne zotrvali
na aplikácii Obchodného zákonníka pri každej formulárovej zmluve, ktorá je označená dodávateľom ako
úverová zmluva, skazili by sme jednak povrchnosti, ktorá opomína obsah hodnoteného právneho úkonu

a zároveň by sme ignorovali zmenu spoločenskej situácie a predovšetkým kogentnú právnu úpravu
spotrebiteľských zmlúv vrátane zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V súvislosti s povolenými mesačnými
splátkami vo výške 30 eur poukázal vedľajší účastník na skutočnosť, že z obsahu spisu nie je zrejmé aká
nemajetková ekonomická situácia odporcu, ale má zato že splátky v takto určenej výške sú primeranépre obe strany sporu a hospodárske záujmy navrhovateľa takýmito splátkami nebudú nijakým zásadným
spôsobom dotknuté. Na základe uvedeného navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
celom rozsahu potvrdil ako dôvodný a správny.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutých častiach a vo
výroku o náhrade trov konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

V prejednávanej veci navrhovateľ vo svojom odvolaní zotrváva na stanovisku, že daný právny vzťah
medzi účastníkmi mal byť posudzovaný ustanoveniami Obchodného zákonníka, a to najmä v otázke
odstúpenia a právnych dôsledkov odstúpenia od úverovej zmluvy.

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa v tejto otázke vec správne právne posúdil.
Jeho závery sú v súlade s nálezom Ústavného súdu SR č.k. I ÚS/402/2013-10 zo dňa 19.06.2013. Týmto

rozhodnutím bola potvrdená rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky, ktoré síce priznávajú, že
úver je absolútnym obchodom, pričom na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu
na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná
osobitnou právnou úpravou a ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda o typický občianskoprávny vzťah. Úverovanie

spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. Je náležité a plne v súlade s
princípy ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného
práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo.

Niet pochybností o tom, že aj v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu, za ktorú sa považuje každá

zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Na plynutie času ani
jeho dôsledky, vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci nemôže dopadať právna úprava
obchodného práva a rovnako ani na otázky odstúpenia a dôsledkov odstúpenia od zmluvy. Vychádza sa
z názoru, že niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov, ktorá vychádza z dôvery objektívne
občianske právo prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval. Ustanovenie § 54 ods.

1 Občianskeho zákonníka je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov, ktorí
takmer žiadnym spôsobom neparticipujú na koncipovaní zmluvy, a preto je namieste silná ochrana
spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v ustanovení § 54 Občianskeho zákonníka. V rámci
kolízie dvoch noriem na ten istý inštitút sa použije občianskoprávna úprava, keďže nejde o úver medzi
dvoma nepodnikateľmi, alebo dvoma podnikateľmi alebo o inú než spotrebiteľskú zmluvu. Aj v

danom prípade ide o formulárovú zmluvu, ktorej predformulované zmluvné podmienky spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť. Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore
s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. nedá ich do súladu s týmto paragrafom,
v zmysle § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, dostáva sa do rozporu so zákonom a takéto
klauzuly sú neplatné. O takýto rozpor ide aj vtedy, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej

zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 Obchodného
zákonníka zhoršilo napriek tomu, že Občiansky zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút
priaznivejšie.

Odvolací súd nijako nepopiera, že úver je absolútnym obchodom, a že na úver dopadá tretia

časť Obchodného zákonníka, bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Ešte dôležitejšou
skutočnosťou však je, že v prípade úverovej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi sa jedná
o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou a tiež ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver
na spotrebu, teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Nie sú pochybnosti o tom, že predmetná

zmluva je zmluvou typovou a odporca nepoužil predmet plnenia na podnikanie. Rovnako tu nie sú
pochybnosti, že veriteľ je podnikateľ a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. O tom,
že v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu nepochyboval ani samotný navrhovateľ. V konečnom
dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Keďže predmetná

právna vec má spotrebiteľskú povahu dopadá na ňu právna ochrana vyplývajúca z ustanovenia §
54 Občianskeho zákonníka. Postavenie spotrebiteľa nie je prípustné zhoršiť oproti právnej úprave
Občianskeho zákonníka, vrátane právnej úpravy odstúpenia od zmluvy, a to ani v prípade úveru, ktorý
čo odvolací súd nespochybňuje, je absolútnym obchodom. V rámci kolízie dvoch noriem upravujúcichtotožný inštitút sa však použije občianskoprávna úprava. Aplikácia Obchodného zákonníka v danom
prípade by predstavovala rozpor s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je súladné
s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie

opatrenia než aké odporúča Smernica Rady 93/13 EHS. O rozpor s ustanovením § 54 ods. 1
Občianskehozákonníkabysatedajednalovprípade,akbysapostaveniespotrebiteľazospotrebiteľskej
zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka zhoršilo napriek tomu, že Občiansky
zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie. Je pravdou, že ustanovenie § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka významne chráni spotrebiteľa, je potrebné však vziať do úvahy, že

spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom na koncipovaní typovej zmluvy neparticipuje, preto sa dá plne
pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú zákonodarca v tomto ustanovení zakotvil. Na
faktickú nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom poukazujú aj viaceré rozhodnutia Súdneho
dvora /napr. rozsudok C-168/05, Mostaza-Claro bod 25, 26, 27/.

Keďže v preskúmavanej veci nepochybne právna úprava odstúpenia od zmluvy upravená v ustanovení §

48 Občianskeho zákonníka je pre spotrebiteľa priaznivejšia, keď vychádzajúc z ods. 2 tohto ustanovenia
v dôsledku odstúpenia od zmluvy dochádza k zrušeniu zmluvy od samého počiatku, teda ex tunc.
Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa k zániku zmluvy s účinkami ex tunc, postavenie spotrebiteľa
zhoršuje. V nadväznosti na uvedené vychádzajúc z ustanovení § 48 ods. 2 a § 457 Občianskeho
zákonníka tu je povinnosť účastníkov konania navzájom si vrátiť iba to, čo si vzájomne plnili. Tieto

ustanovenia prvostupňový súd na danú vec aj správne aplikoval a po nespornom zistení, že navrhovateľ
od zmluvy odstúpil, zaviazal odporcu len na zaplatenie rozdielu medzi sumou úveru, ktorá mu zo
strany navrhovateľa bola na základe zmluvy o úvere poskytnutá a sumou, ktorú už tento splatil, a vo
zvyšku návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Výška poskytnutá úveru ani výška uhradenej sumy
odporcom v konaní sporná nebola.

Rovnako správne prvostupňový súd postupoval, keď na danú vec aplikoval aj pokiaľ ide o úrok z
omeškania, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a o trovách konania rozhodol vzhľadom na
pomer úspechu navrhovateľa v konaní.

Čo sa týka navrhovateľom namietanej splatnosti priznaného plnenia, keď súd prvého stupňa umožnil
odporcovi splniť si jeho dlh v splátkach po 30,- eur mesačne, aj tu považuje odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa za vecne správne.

Podľa § 160 ods. 1 O.s.p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od

právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže
vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

V citovanom zákonom ustanovení je stanovená lehota na splnenie povinnosti, ktorú súd

vo svojom rozhodnutí uložil. Ide o trojdňovú lehotu, ktorá je stanovená zákonom a preto súd nemusí
osobitne odôvodňovať vo svojom rozhodnutí, prečo na splnenie uloženej povinnosti určil práve túto
zákonnú lehotu. Na druhej strane zákon v citovanom ustanovení § 160 ods. 1 umožňuje
súdu, aby v konkrétnom prípade určil lehotu na splnenie dlhšiu, prípadne určil, že sa peňažné plnenie
vykoná v splátkach. Takéto rozhodnutie musí byť vždy odôvodnené, podložené zistením všetkých

potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo doložili, že je dôvod odchýliť sa od zákonom stanovenej
trojdňovej lehoty na plnenie. Dôvody na takéto odlišné určenie lehoty na plnenie môžu spočívať v povahe
prejednávanej veci, v povahe priznaného nároku alebo v osobných pomeroch účastníkov konania.

V predmetnej právnej veci súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi zaplatiť

navrhovateľovi 1.633,59 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.633,59 eur od
01.01.2012 do zaplatenia. Z výpovede odporcu ako účastníka konania zistil, že odporca je starobný
dôchodca s dôchodkom vo výške 493,50 eur mesačne, náklady na bývanie má vo výške 280 eur
mesačne, jeho manželka je poberateľkou minimálnej mzdy a odporca je nemajetný, má ďalšie početné
dlhy a v dôsledku exekúcií je mu vyplácaný dôchodok len vo výške 198 eur. Uvedenými skutočnosťami

súd prvého stupňa odôvodnil v danej veci svoje rozhodnutie povoliť odporcovi splácať navrhovateľovi
priznané peňažné plnenie v splátkach po 30,- eur mesačne. Odvolací súd sa domnieva, že takéto
rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne a je odôvodnené v konaní zistenými skutočnosťami.
Vzhľadom na pomery odporcu je úplne nereálne, aby svoj dlh voči navrhovateľovi zaplatil jednorazovo.Možnosť jeho splatenia v splátkach a určenie výšky mesačnej splátky potom zodpovedá zisteným
pomerom odporcu. Takéto splácanie dlhu nebude neprimerané ani záujmom navrhovateľa, ktorý je
jednak bankou a ktorý už pri poskytovaní úveru odporcovi vedel, že tento je starobný dôchodca.

Na základe uvedených záverov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o určení
splatnosti peňažného plnenia priznaného navrhovateľovi, v napadnutej zamietavej časti a vo výroku o
náhrade trov konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné pripustiť v predmetnej právnej veci dovolanie proti
potvrdzujúcemu rozsudku s prihliadnutím na to, že otázka aplikácie Občianskeho a Obchodného
zákonníka v spotrebiteľských veciach už bola riešená aj vyššie citovaným rozhodnutím Ústavného súdu
Slovenskej republiky.

V odvolacom konaní bol tak úspešný odporca, ktorý by mal spolu s vedľajším účastníkom na svojej

strane v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže však v súvislosti s odvolacím konaním odporcovi trovy
nevznikli a vedľajší účastník na jeho strane si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .