Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. december 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/653/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210145
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312210145.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8C/228/2012-116 zo dňa 9. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi povinnosť zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi
tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia v exekučnej veci navrhovateľa ako oprávneného (omeškanie viac ako
273 dní) a to zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 4Er 638/2010 zistil, že žiadosť súdneho
exekútoraJUDr.RudolfaKrutéhoovydaniepovereniaboladoručenáexekučnémusúdudňa13.10.2010.
Následne exekučný súd uznesením z 28.03.2011 žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia
zamietol.

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal

existenciu prvej zákonnej podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím a to, že nepreukázal existenciu takéhoto postupu ani
rozhodnutia. Okrem nedostatku existencie tejto podmienky, navrhovateľ podľa názoru prvostupňového
súdu, nepreukázal ani vznik a existenciu škody, ktorá mu mala byť tvrdeným porušením spôsobená.
Nepreukázal v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa jej nemohol domôcť pri
aplikáciiinýchprávnychprostriedkov,inéhoexekučnéhotituluvrámcisúdnehokonania.Nímvyúčtované
režijné náklady nepovažoval za faktickú škodu, pretože boli vynakladané na jeho podnikateľskú činnosť

a v príčinnej súvislosti s ňou. Rovnako nemal preukázanú ani existenciu práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ vychádzal len z predpokladov a
na ich preukázanie neuviedol žiadne konkrétne tvrdenia, ani nepredložil dôkazy, z ktorých by existencia
nemajetkovej ujmy bola zrejmá. Ak navrhovateľovi nejaká škoda vznikla, túto si spôsobil výlučne svojimzavinením. Uzatváral spotrebiteľské zmluvy s ekonomicky zle situovanými spotrebiteľmi, návratnosť
úveru si nepreveroval. Na záver okresný súd konštatoval, že neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
navrhovateľom tvrdeným porušením právnych povinností a uplatnenou škodou.

Okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol aj návrh navrhovateľa na prerušenie konania v súdenej
veci do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu o jeho ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na
zákonného sudcu a nestranne konajúci súd. Konštatoval, že pre takýto procesný postup nie sú splnené
zákonné predpoklady v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Všeobecne záväzný právny predpis, ktorý
sa týka veci nie je podľa neho v rozpore s Ústavou, zákonom ani medzinárodnou zmluvou, ktorou

je Slovenská republika viazaná. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR okresný súd
konštatoval, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že každý má právo namietať nestrannosť súdu
a ak tak robí opakovane má právo, aby sa o jeho námietke rozhodlo. Navrhovateľ opakovane tvrdil, že
nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca, odmietol zaplatiť za takúto
námietku súdny poplatok, vec preto nebola predložená na rozhodnutie nadriadenému súdu. Procesné
právo navrhovateľa rozhodnutím tohto súdu nemohlo byť porušené. Rovnako sa vo veci vedenej pred

Ústavným súdom nerieši taká otázka, ktorá by mala vplyv na meritórne rozhodnutie vo veci a ktorú by
si nemohol rozhodnúť prvostupňový súd. Prerušenie konania by bolo v rozpore s účelom žaloby a došlo
by tam len k opätovným zbytočným prieťahom v prejednávanej veci.

Zamietol ďalej návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia o prejudiciálnej

otázke Okresného súdu v Prešove, na základe uznesenia zo dňa 17.10.2013. Dospel k záveru, že v
konanívedenomnaOkresnomsúdePrešovsp.zn.7C/6/2010saneriešiotázka,ktorámôžemaťvýznam
pre rozhodnutie súdu v danej veci.

O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému

odporcovi náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani ich vznik nezistil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Namietal, že zo strany okresného súdu mu nebolo v súlade s ust. § 114 ods. 2 druhá veta O.s.p.

doručené vyjadrenie odporcu k žalobnému návrhu, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Ďalej poukazoval na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti, ako aj neprítomnosti jeho
právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie
nedostavil, čo však nezodpovedá skutočnosti. Elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu súdu podal
návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou. Tým riadne a včas požiadal o

zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny spájané s týmito dôvodmi. Okresný súd
tak nemohol vec prejednať v jeho neprítomnosti. Už v podanom žalobnom návrhu uviedol skutočnosti,
ktorými upovedomil súd o tom, že je potrebné sudcu z rozhodnutia a prejednania veci vylúčiť. Okolnosť,
že krajský súd v týchto skutočnostiach nevzhliadol dôvod na jeho vylúčenie nič nemení na tom, že v jeho
očiach a objektívne aj v očiach verejnosti tohto sudcu nemožno považovať za nestranného. Tento jeho

záver korešponduje aj s právnym názorom vysloveným Krajským súdom v Trnave, Nitre a Prešove, je
tiež v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Ďalej namietal
aplikáciu ust. § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. v znení Zákona č. 412/2012 Z. z.. Výklad, podľa
ktorého mu nevznikol nárok na náhradu škody, ak nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní pred
účinnosťou tohto ustanovenia označil za ústavne nekonformný. Rovnako za nesprávny považoval záver

okresného súdu, že exekučný poriadok nestanovuje lehotu 15-tich dní na rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. V neposlednom rade zdôraznil, že konajúci súd vo veci rozhodol bez
toho, aby vykonal dokazovanie zákonným spôsobom a v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie. Práve
na preukázanie okolností existencie škody navrhol vykonať dôkaz oboznámením sa s exekučným
spisom, na vyčíslenie nákladov nechal spracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou, ktorý je

aktuálne v štádiu rozpracovania a súdu bude predložený po spracovaní. Pokiaľ však súd rozhodoval
bez oboznámenia sa s týmito listinnými dôkazmi, jeho rozhodnutie je nesprávne.

Okresný súd bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej rozhodnúť o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o predjudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení

jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, na základe ústavnej sťažnosti podanej na
ústavnom súde SR.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), napadnutý

rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku navrhovateľa, že termín pojednávania nariadený
okresným súdom mal byť zrušený, vzhľadom na ním podané ospravedlnenie a žiadosť o zrušenie
pojednávania. Predvolanie na termín pojednávania určený na deň 09.03.2015 bol navrhovateľovi,

ako aj jeho právnemu zástupcovi riadne doručený. Právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo doručené
aj uznesenie Krajského súdu v Žiline ako súdu nadriadeného o nevylúčení zákonnej sudkyne z
prejednávania a rozhodovania v súdenej veci. Napriek tomu, navrhovateľ opätovne požiadal o
odročenie nariadeného pojednávania z úplne identického dôvodu - zaujatosť zákonného sudcu, hoci mu
rozhodnutie nadriadeného súdu k tejto námietke už bolo známe. Okresný súd preto správne vyhodnotil
uplatnený dôvod na odročenie ako nie dôležitý a vec prejednal a rozhodol.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania
a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia
by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k
odňatiu práva konať pred súdom a nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. V tejto

súvislosti bola o nevylúčení zákonnej sudkyne rešpektovaná aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho
súdu SR, ako aj výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR vo vzťahu k neúspešným
ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.
Rovnako nie je namieste námietka odvolateľa, že nedoručením vyjadrenia odporcu k žalobnému
návrhu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Obsah predmetného vyjadrenia bol súdom riadne

oboznámený na nariadenom pojednávaní. Naviac podstatný obsah predmetného vyjadrenia uviedol
prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. K týmto tvrdeniam sa odvolateľ bližšie
nevyjadroval.
Navrhovateľ ďalej namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. v
znení jeho novely a to Zákona č. 412/2012 Z. z.. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje

zodpovednosť navrhovateľa ako odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť
odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto pohľadu táto odvolacia
námietka nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod zaoberať sa predmetnou odvolacou
námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Okresný súd ust. § 9 ods. 2 Zákona

č. 514/2003 Z. z. v napadnutom rozhodnutí citoval. Svoje rozhodnutie však nezaložil na skutočnosti,
že navrhovateľ nemôže dôvodne namietať prieťahy v konaní v zmysle tohto zákonného ustanovenia,
pretože nebola podaná žiadosť na prieťahy v konaní.
Pokiaľ okresný súd nevykonával dokazovanie na preukázanie výšky tvrdenej škody navrhovateľom, jeho
postup bol správny. Okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom exekučného spisu,

v prípade že by sa navrhovateľ pojednávania zúčastnil, mal možnosť sa k týmto vykonaným dôkazom
vyjadriť. Správnosť a hodnotenie týchto dôkazov však nespochybňoval a to ani v podanom odvolaní.
Možno sa stotožniť s názorom okresného súdu, že znalecký posudok, ktorý mal byť ako listinný dôkaz
predložený navrhovateľom vzhľadom na absenciu konkrétnych skutkových tvrdení týkajúcich sa výšky
škody, ktorá by ním mala byť preukázaná, nebol pre posúdenie dôvodnosti nároku právne významný.

Je v súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR (II. ÚS 245/2013-17, II. ÚS 112/2013-17), že
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“) vyplýva, že zákon upravuje procesnú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor v
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.

Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov
neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 týkajúca sa udelenia poverenia na
vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica, bola do EP
zavedená Zákonom č. 144/2010 Z. z., a to s účinnosťou od 01.06.2010. V danom prípade z exekučného

spisu okresného súdu vyplýva, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, pričom ak žiadosť
o vydanie poverenia na exekučnom súde bola podaná po 01.06.2010, lehota 15 dní sa na vydanie
poverenia v danom prípade nevzťahovala.Krajský súd sa plne stotožňuje so záverom okresného súdu, že navrhovateľ predpoklady nároku na
náhradu škody na základe Zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 nepreukázal z
dôvodov uvádzaných okresným súdom v odôvodnení rozsudku, s ktorými sa krajský súd plne stotožňuje

a v dôvodoch svojho rozsudku na ne poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na doplnenie dôvodov rozsudku
okresného súdu krajský súd ďalej dodáva, že v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákonná lehota podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aj ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods.
1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone

ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení,
či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán

dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

Krajský súd považoval za správne rozhodnutie okresného súdu, pokiaľ zamietol návrh navrhovateľa
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o Ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd, ako aj návrh navrhovateľa do

právoplatného rozhodnutia o prejudiciálnej otázke Okresného súdu v Prešove na základe uznesenia zo
dňa 07.10.2013.

Všeobecný súd aj pri fakultatívnej povahe prerušenia konania a absencii presných zákonných kritérií
pre rozhodovanie je povinný vysvetliť úvahu na ktorej založil svoj záver, pre ktorý nepristúpil k

prerušeniu konania. Z uvedeného aspektu možno jednoznačne za nedôvodnú považovať námietku
nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu vymedzil
pojmové znaky oboch navrhovateľom uvádzaných alternatív pre prerušenie konania, predložil jasné a
zrozumiteľné argumenty prečo nevidí dôvod pre ich aplikáciu, riadne sa vyporiadal s argumentáciou
predloženou navrhovateľom a uviedol viacero dôvodov, ktoré ho viedli k zamietnutiu jeho procesného

návrhu.

Krajský súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že odlišné hodnotenie vlastných argumentov navrhovateľom
od hodnotenia okresného súdu nezakladá nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a nie je ani porušením
práva na súdnu ochranu.

Za dôležité považuje odvolací súd poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie
odvolania najmä pokiaľ ide o viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Je zjavné, že odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

Čo sa týka samotnej vecnej správnosti záverov prvostupňového rozhodnutia krajský súd sa s nimi
v celom rozsahu stotožňuje a v konkrétnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Zodpovedá
doterajšiemu priebehu konania ako aj stavu veci, že zákonná sudkyňa postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení

rešpektuje aj aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v otázkach posudzovania inštitútu
sudcovskej nestrannosti (viď napr. uznesenie NS SR z 31. mája 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010).

Preskúmaním veci krajský súd zhodne so záverom okresného súdu dospel k záveru, že podmienky
pre prerušenie konania o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uplatnenej v tomto konaní,

na základe podaného návrhu navrhovateľa na náhradu škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov, nie sú dané.
Opodstatnenosť podaného návrhu na prerušenie konania navrhovateľ odôvodňoval skutočnosťou, že v
konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove, ktorý uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade s ust. §
109 ods. 1 písm. c/ prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych

otázkach, sa rieši otázka správnosti postupu exekučného súdu pri vydávaní poverenia na podklade
právoplatného rozhodnutia rozhodcovského súdu, keď v exekučnom konaní vedenej proti fyzickej
osobe (spotrebiteľovi) sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky (rozhodcovskej
doložky), ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej úniezameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. Uvádzané okolnosti navrhovateľom ako dôvody
na prerušenie konania skutkovo nesúvisia s podaným návrhom navrhovateľa na náhradu škody v tomto
konaní, v ktorom sa navrhovateľ domáha zaplatenia náhrady škody na základe podmienok Zákona č.

514/2003 Z. z., že okresný súd rozhodol o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
uplynutí zákonom stanovenej doby. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ v tomto konaní na základe
podaného návrhu si uplatňuje nárok na náhradu škody na odlišnom skutkovom a právnom základe, než
je predmetom preskúmavania nároku na náhradu škody v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov,
v ktorom (podľa tvrdenia navrhovateľa) sa posudzuje otázka dôvodnosti vydania poverenia na podklade

exekučného titulu, ktorý obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.

Na základe uvedených skutočností, keďže okresný súd správne posúdil tvrdené skutočnosti
navrhovateľom, vo vzťahu k podmienkam uvedeným v § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ktoré vyhodnotil ako
nedôvodné, krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako správny, podľa § 219 ods. 1
v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. potvrdil.

Na základe týchto skutočností krajský súd považoval rozsudok okresného súdu vo veci samej za vecne
správny a tento potvrdil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu si odporca náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.