Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 11. september 2015

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 2Er/380/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6908203138
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Kelemen
ECLI: ECLI:SK:OSRS:2015:6908203138.2

Uznesenie

Okresný súd Rimavská Sobota v exekučnej veci oprávneného Profidebt Slovakia, s.r.o., IČO: 35925922,
so sídlom Mliekarenská 10, 820 05 Bratislava, proti povinnému S. M., M..Č.. XXXXXX/XXXX, H. X. XX,
XXX XX W., o vymoženie 526,20 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom JUDr. Beatrix Vargovou pod sp. zn. EX 217/2008 sa
vyhlasuje za n e p r í p u s t n a z a s t a v u j es a.

Súdnemu exekútorovi a povinnému sa náhrada trov exekúcie n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný
I.. J. Y., rozhodcom so sídlom Y.B. X, XXX XX H., sp.zn. O.-XXX/XX-J. zo dňa 31.08.2007. Predmetný
rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Dohody o uznaní dlhu č. XXXXXXXXXX uzatvorenej

medzi oprávneným a povinným dňa 06.12.2006, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Zmluvné
ustanovenia. Uvedené Zmluvné ustanovenia v bode 9 ustanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi
zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, alebo pred
príslušným súdom v súdnom konaní, v závislosti od toho, kde žalujúca strana, t.j žalobca podá návrh.

V prebiehajúcom konaní exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku

nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku vzťahujúcich sa k rozsahu preskúmavacieho
oprávnenia súdu vo fáze exekučného konania pred vydaním poverenia. V dôsledku toho k preskúmaniu
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil až po vydaní poverenia a to v zmysle § 45 z.č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.

Zpovahyzmluvnýchstrán(podnikateľvs.fyzickáosobanepodnikateľ),predmetupodnikateľskejčinnosti

oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej v zmysle § 52
a nasl. OZ.

V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z
článku 144 ods. 1 Ústavy SR, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva,
ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.

Význam ochrany spotrebiteľov viedol zákonodarcu Spoločenstva okrem iného k tomu, že v článku 6
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len "smernica") stanovil, aby nekalé podmienky

uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom "neboli záväzné pre
spotrebiteľa". Ide o kogentné ustanovenie, ktoré s ohľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvnýchstrán smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú (spotrebiteľská) zmluva nastoľuje medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi

nimi sa bod 1 písm. q) tejto prílohy týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na
inej zmluvnej strane".

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej ESD) "povaha a význam verejného
záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, teda odôvodňujú to,
že vnútroštátny súd je povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Systém

ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, Zb. s. I 4941). Ochrana, ktorú smernica

priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo
dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto
podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania
z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, C 473/00, Zb. s. I
10875)".

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení smernica je priamo vykonateľným prameňom
komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej transpozície do právneho poriadku
Slovenskejrepubliky(viďustanoveniaObčianskehozákonníkav§52anasl.včaseuzatvoreniaúverovej
zmluvy medzi účastníkmi konania s prihliadnutím na súčasný stav upravený v zmysle judikatúry ESD).

Exekučný súd je preto povinný aplikovať jej ustanovenia na prebiehajúce exekučné konanie ex offo
zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku,
resp. zákone o spotrebiteľských úveroch.

Európsky súdny dvor v rozsudku Océano Grupo Editorial (citovaný už vyššie) judikoval, že "podmienka,

ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde
má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne
jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť
obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s
obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu.

Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo
zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z písmena q) bodu 1 Prílohy ku Smernici.
Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí
mu to menej obtiažnym.

Rozhodcovská doložka v Dohode o uznaní dlhu nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z
jej zaradenia do zmluvných ustanovení ako súčasti formulárovej Dohody o uznaní dlhu. Spôsob akým
bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v citovanom písm. q)
bodu 1 Prílohy ku smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej dohody o uznaní dlhu

(viď aj ustanovenie § 53 ods. 9 OZ v súčasnom znení) je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať
v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy
veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka,
zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podaniežaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z uvedených ustanovení je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto
vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov

a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda
napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi
zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom
na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo
relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským

súdom alebo v občianskosúdnom konaní. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu
rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že
spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom
súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska odporcu), domáhať sa možnosti
uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní.
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na

účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v
demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom.

Podľa § 57 ods.1 písm. g) EP, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 EP exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd v zmysle výkladu smernice v rozsudku Océano Grupo
Editorial za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou

podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase
uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto
konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry ESD je
povinnosťoučlenskýchštátovaichorgánovzabezpečiť,abynekalépodmienkyvzmluváchnezaväzovali

spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu ich používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho súd považoval
exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku
brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) EP exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zároveň zastavil.

Pri zastavení exekúcie má súdny exekútor právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za
stratu času vypočítaných podľa § 6, 14, 15, 21, 21a, 22 a 23 Vyhlášky č.288/1995 Z.z. o odmenách a
náhradách súdnych exekútorov v platnom znení (ďalej len „vyhl.“).

Súdny exekútor dňa 18.09.2014 tunajšiemu súdu oznámil, že si trovy exekučného konania neuplatňuje.

Podľa § 196 EP, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa
osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej

hodnoty.

Podľa§200ods.1EPtrovamiexekúciesúodmenaexekútora,náhradahotovýchvýdavkovanáhradaza
stratu času pri vykonaní exekúcie (§196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných
na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 200 ods. 2 EP, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie rozhodne aj o tom, kto a v akej výške
platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 EP ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť

nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

V danej veci oprávnený procesne zavinil zastavenie exekúcie podaním návrhu na vykonanie exekúcie
na vymoženie plnenia,ktoré je právom nedovolené, čím zavinil zastavenie exekúcie, preto oprávnenémuvznikla povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Súdny exekútor si však nárok na náhradu trov konania
neuplatnil a povinnému žiadne trovy nevznikli, preto im súd náhradu trov exekúcie nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Rimavská Sobota, Jesenského 3, 979 01 Rimavská Sobota.

Podľa § 205 ods. l O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každý účastník dostal jeden rovnopis odvolania. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205 písm. a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa § 205a ods. 2 O.s.p. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.

Podľa § 221 ods. l O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali,

j) bol odvolacím súdom schválený zmier.