Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. august 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/434/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612218625
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612218625.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Alexandra Husivargu v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35
807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, právne zastúpená advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13,
v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Spišská Nová Ves č.k. 5C/130/2012-149 zo dňa 23.7.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom žalobný návrh
zamietol, návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa doručila súdu dňa 27.9.2012 návrhy, ktorými sa domáha
od žalovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe nesprávneho úradného postupu, ku
ktorému malo dôjsť v exekučných konaniach vedených súdom prvého stupňa (ako exekučným súdom),

v ktorých žalobkyňa vystupovala ako oprávnená. V žalobných návrhoch uviedla, že ako oprávnený
subjekt (veriteľ zo zmlúv o úvere) navrhla súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a súdny exekútor
následnepredložilnávrhnavykonanieexekúciespolusexekučnýmtitulommiestneavecnepríslušnému
exekučnému súdu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa žalobkyne k
nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť tým spôsobom, že súd prvého stupňa v exekučných
konaniach:
- zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené

ISTINA RS),
- rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15-dňovej lehote
(žaloby označené NZP).

Uznesením č. 5C/130/2012-7 zo dňa 9.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2012 súd
spojil, poukazujúc na ustanovenie § 112 ods. 1 O.s.p., na spoločné konanie konania vedené na návrh
žalobcu pod sp. zn. 5C 130/2012, 5C 133/2012, 5C 143/2012, 5C 155/2012, 5C 171/2012 pod spoločné

konanie, ktoré bude vedené pod spisovou značkou 5C 130/2012.

Vžalobách,vktorýchžalobkyňanamietalazamietnutiežiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie (ISTINA RS) uviedla, že exekučný súd spôsobom odporujúcim zákonu konaltak, ako by sám rozhodoval vo veci samej. Exekučný súd pritom nekoná o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe.
Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže všeobecný súd zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku

na právne postavenie žalovanej tam, kde neexistujú. Opravu rozhodnutí rozhodcovských súdov nie
je možné využiť dodatočne potom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť. Exekučný súd tým,
že nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobkyne na zaplatenie dlhu, vyvolal
stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi oprávnenou a dlžníkom. Na
jednej strane existuje exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie

zákonnej lehoty, avšak z pohľadu exekučného súdu je materiálne nevykonateľný a na strane druhej nie
je možné zo strany žalobkyne iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na
zaplatenie istiny s príslušenstvom, a to z dôvodu že existenciou rozhodcovského rozsudku je založená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej, ktorá je neodstrániteľnou vadou konania. Majetkovú škodu si
žalobkyňa v týchto žalobách uplatnila vo výške náhrady istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti

dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Zároveň si uplatnila náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na vzniknutú ujmu. Nesprávny úradný postup súdu je takej
intenzity, ktorá má za následok zmarenie vymožiteľnosti majetkového práva žalobkyne.

V žalobách, ktorými sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutížiadostioudeleniepovereniapo15-dňovejlehote(NZP)žalobkyňauviedla,žejepovinnosťou
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti do 15 dní odo dňa jej doručenia, ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to zamietnutím tejto žiadosti, po uplynutí zákonom

stanovenej doby. Žalobkyňa vyvinula úsilie, aby docielila vecný posun v exekučnom konaní, spísala a
podala žiadosti o informáciu o stave konania, kde namietala porušovanie svojich práv márnym plynutím
času a požadovala informácie o stave konania a oznámenie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o
žiadosti o udelenie poverenia a to dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010 a v dňoch 30.8.2010,
23.11.2010 a 25.5.2011 podala sťažnosti na prieťahy v exekučných konaniach. Postup exekučného súdu

bol nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Vo veciach
neexistovali okolnosti, ktoré by umožňovali súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súd pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne

vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vo výške 125 eur. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzala z
doktríny prijatej ústavným súdom podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je

spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške cca 660 eur.
Žalobkyňasipretouplatňujeakoprimeranúnáhradunemajetkovejujmyvovýške55eurzakaždýmesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu.

V žalobných návrhoch ďalej žalobkyňa uviedla, že náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňuje z dôvodu,

že márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobkyne, že správnym
postupom exekučného súdu dôjde k efektívnemu a účinnému vymoženiu jej pohľadávky. Nesprávny
úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobkyne riziku zániku povinného,
riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, riziku insolvencii povinného. Ako
ďalšie dôvody žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy uviedla neexistenciu akéhokoľvek účinného

vnútroštátneho prostriedku nápravy, zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobkyne v
spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, čo vyvolalo u žalobkyne, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery. Zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít žalobkyne, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobkyne, ale aj na strane jej
majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobkyne
a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohla prijať.Žalobkyňa ďalej uviedla, že písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej
nároku na náhradu škody. Žalovaná však do podania žalôb na žiadosť pozitívne nereagovala.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k podaným žalobám poukázala na to, že v jednotlivých žalobách sa
vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy
narodenia, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, chýbajú relevantné údaje
ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa

žalobkyňa dozvedela o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Žalobkyňa nepriložila k žalobám ani jeden
relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej
škody, nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti navrhla aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Čo sa týka žalobkyňou uvádzaných prieťahov v konaní, poukázala na to, že
žalobkyňa uvádza kroky, ktoré podnikla na ich odstránenie, iba v žalobách týkajúcich sa exekučných
konaní, v ktorých boli zamietnuté žiadosti o udelenie poverenia. Formu „žiadostí o informáciu o stave

konania" nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu prieťahov a k ich
účinnému odstráneniu. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
vkonanísúdu,tútoprávomocmáibapredsedasúdualeboÚstavnýsúdSR.Žalovanápoukázalaďalejna
to, že dňa 23.04.2012 jej boli doručené žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, pritom už dňa 27.09.2012 boli súdu doručené žalobné návrhy, a teda žalobkyňa ich nepodala po

uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Žalovaná má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

K jednotlivým žalobám uviedla, že pokiaľ sa týka žalôb, v ktorých sa žalobkyňa domáha náhrady
škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (žaloby označené ISTINA RS), akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj

bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, nemôže byť „nesprávnym úradným postupom" na účely
zákona č. 514/2003 Z.z. Zo žalobkyňou uvedených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť ani
o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Toto právo totiž možno uplatniť iba
vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Táto podmienka nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný.

K žalobám týkajúcim sa zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej zákonnej lehote (žaloby
označené NZP) žalovaná poukázala na to, že z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota
15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Táto
lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu
Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie predpokladá posudzovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

K namietaným prieťahom v konaní žalovaná poukázala na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a na to,
že žalobkyňa nepreukázala, aby existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,

ESĽP, či Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Preto žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup
spočívajúcu v existencii prieťahov. Rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v
konaní o náhrade škody. Všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu
nemajetkovej ujmy.

K požadovanej materiálnej škode uviedla, že žalobkyňou uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať za zmenšenie jej majetku, ani za ušlý majetkový prospech. Uplatňovanie nároku
žalobkyňou na majetkovú škodu je nepodložené, nadhodnotené, a nepreukázané. Skutočnú škodu je
potrebné dokázať listinami resp. skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok. V časti nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázala žalovaná na to, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu a že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody žalovaná uviedla, že žalobu považuje za právne neopodstatnenú a žiadala, aby bola v
celom rozsahu zamietnutá.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na
prípravu na pojednávanie bola u účastníkov zachovaná. Žalobkyňa, ako aj žalovaná svoju neprítomnosti
na pojednávaní ospravedlnili. Žalovaná nežiadala o odročenie termínu pojednávania. Žalobkyňa žiadala
o zrušenie nariadeného pojednávania do rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu

v prejednávanej veci. Zároveň podala návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o jej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2NcC/60/2012. O nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci bolo rozhodnuté
Krajským súdom v Košiciach. Uvedené rozhodnutie je právoplatné a je záväzné nie len pre súd, ale aj
pre účastníkov tohto konania. Vzhľadom na uvedené a na to, že súd už o rovnakom návrhu žalobkyne
na prerušenie konania rozhodol a to uznesením z č. l 76 spisu (správne č. l. 82 spisu - poznámka

odvolacieho súdu), nepovažoval žalobkynin uvedený dôvod za dôležitý dôvod odročenia pojednávania
poukazujúc na ustanovenie § 119 O.s.p. a v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v neprítomnosti
účastníkov konania, pričom pri rozhodovaní prihliadol na obsah spisu a vykonané listinné dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:

Žalobkyňa v konaní namietala nesprávny úradný postup exekučného súdu. Súd sa preto oboznámil s
jednotlivými exekučnými spismi súdu prvého stupňa, v ktorých bol nesprávny úradný postup namietaný.
Žalobkyňa vo všetkých nižšie uvedených exekučných konaniach mala procesné postavenie oprávnenej
a exekučnými titulmi v prevažnej väčšine boli rozhodcovské rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu,

prípadne notárska zápisnica. Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol
predložený návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul a prevažne aj Zmluva o úvere uzavretá medzi
oprávnenou a povinným, z ktorej bolo vo všetkých prípadoch zistené, že sa jednalo o spotrebiteľské
zmluvy.

Z exekučného spisu 9Er/277/2010 - týkajúci sa spisu 5C/130/2012 súd zistil, že povinnou bola Eva
Haaszová. Exekučné konanie bolo začaté dňa 8.3.2010 spísaním návrhu u súdneho exekútora. Návrh
na začatie exekúcie došiel súdu 26.4.2010. Prípisom zo dňa 5.5. 2010 žiadala súd od Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Spišská Nová Ves podanie správy, či povinná bola od 5.3.2009 vedená
ako uchádzačka o zamestnanie. Správa došla súdu 25.6. 2010 a dňa 30.6.2010 súd žiadosť o

udelenie poverenia zamietol, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27.7.2010, pretože síce povinná
rozhodnutie súdu napadla odvolaním, avšak podaním z 19.1.2011 oprávnená svoje odvolanie zobrala
späť. Uznesením zo dňa 16.3. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.3.2011, bolo exekučné
konanie zastavené. Vo vzťahu k spisu 5C/130/2012 žalobkyňa namietala nevydanie rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote.

Z exekučného spisu 9Er/212/2011 - týkajúci sa spisu 5C/133/2012 súd zistil, že povinnou bola Jana
Danitová. Exekučné konanie bolo začaté dňa 24.3.2011 spísaním návrhu u súdneho exekútora. Návrh
na začatie exekúcie a udelenie poverenia došiel súdu 13.4.2011. Výzvou zo dňa 18.4.2011 žiadal
súd oprávnenú oznámenie účelu poskytnutia úveru. Súdu správa nedošla žiadna a uznesením zo dňa

16.5.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8.6. 2011 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Následne uznesením zo dňa 23.6.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3.8.2011
bolo exekučné konanie zastavené. Vo vzťahu k spisu 5C/133/2012 žalobkyňa namietala nevydanie
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Z exekučného spisu 9Er/23/2010 - týkajúci sa spisu 5C/143/2012 súd zistil, že povinným bol Ivan
Dudy. Exekučné konanie bolo začaté dňa 30.12.2009 spísaním návrhu u súdneho exekútora. Návrh
na začatie exekúcie došiel súdu 20.1.2010. Prípisom zo dňa 28.1. 2010 žiadal súd oprávnenú na
predloženie zmluvy o úvere. Táto súdu doručená nebola a dňa 12.5.2010 súd žiadosť o udelenie
poverenianavykonanieexekúciezamietol.Uznesenienadobudloprávoplatnosť26.10.2010.Oprávnená

síce uznesenie napadla odvolaním, avšak Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 22.9.2010 potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa. Následne uznesením z 8.11.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť
6.12.2010 bolo exekučné konanie zastavené. Vo vzťahu k spisu 5C/143/2012 žalobkyňa namietala
nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.Z exekučného spisu 9Er/783/2010 - týkajúci sa spisu 5C/155/2012 súd zistil, že povinným bol Vladimír
Franko. Návrh na začatie exekúcie došiel súdu 26.11.2010. Prípisom zo dňa 29.11.2010 súd vyzval

oprávnenú na oznámenie účelu poskytnutého úveru. Uznesením zo dňa 4.3.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 29.3.2011 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Následne
uznesením zo dňa 22.2.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29.3.2011 bolo exekučné konanie
zastavené. Vo vzťahu k spisu 5C/155/2012 žalobkyňa namietala nevydanie rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote.

Vzhľadom na skutočnosť, že obsah oboznámených spisov bol súdu známy z jeho rozhodovacej činnosti
s poukazom na ust. § 121 O. s. p. tieto skutočnosti nebolo potrebné dokazovať a z toho dôvodu sa k
obsahom týchto spisov ani účastníci vyjadrovať nemuseli.

Potom súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O.s.p.. Ďalej podaním zo dňa 18. 7.

2014 žalobkyňa opätovne podala návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti žalobkyne. V návrhu uviedla žalobkyňa tie isté dôvody, ako v podaní zo
dňa 13.6.2013. Opätovne uviedla, že s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9NcC/18/2012
o tom, že sudcovia tunajšieho súdu nie sú z prejednávania veci vylúčení nesúhlasí, hodnotí ho ako
nesprávnezakladajúcezásahdojehopráv.K návrhužalobkyňapripojilakópiuSťažnostinaporušovanie

základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (práva na súdnu ochranu a osobitne práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej Ústavy SR), ako aj základného práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (osobitne práva na nestranný súd zriadený zákonom), ktorá sa týka rozhodnutia uvedeného
Krajského súdu v Košiciach. Ako dôvod prerušenia konania žalobkyňa uviedla ustanovenia § 109 ods.

1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pričom napádala uznesenie Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 22. 10. 2012 sp. zn. 9NcC/18/2012. K tomu súd dodal, že v priebehu konania došlo k zmene
senátu, pričom konajúcou sudkyňou už nebola JUDr. Monika Balážová, ale JUDr. Jana Gargulová a
Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 13NcC/17/2014 - 128 zo dňa 29. 4. 2014 vyslovil, že sudkyňa
JUDr. Jana Gargulová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde

Spišská Nová Ves pod sp. zn. 5C/130/2012. Žalobkyňa si zrejme nevšimla, že v priebehu konania došlo
k zmene konajúcej sudkyne a uznesenie o nevylúčení konajúcej sudkyne z č. l. 128 nebolo napadnuté,
preto Ústavná sťažnosť týkajúca rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach 9NcC/18/2012 sa tak míňa
účinkom. Právny zástupca žalobkyne predmetné uznesenie z č. l. 128 prevzal dňa 9. 6. 2014.

Žalobkyňa ako účastník konania využila svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu prvého
stupňa. O námietke zaujatosti uplatnenej žalobkyňou už v žalobnom návrhu nadriadený súd právoplatne
rozhodol. Krajský súd v Košiciach sa pritom zaoberal všetkými dôvodmi žalobkyne, pre ktoré žiadal
vylúčenie sudcov tunajšieho súdu v danej veci. Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
13NcC/17/2014 je tak viazaný súd, ale aj účastníci tohto konania. Okrem toho ani opätovným

preskúmaním návrhu žalobkyne nebolo zistené, aby všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
tejto veci bol v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Ústavná sťažnosť podaná
žalobkyňou nezakladá konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu
vo veci samej. Z uvedených dôvodov súd návrh žalobkyne na prerušenie konania opätovne zamietol.
Ešte dodal, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení IV. ÚS 693/2013-11 zo dňa

12.12.2013, v ktorom prerokovával porušenie namietaných práv žalobkyne okrem iných i napádané
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, rozhodol, že sťažnosť žalobkyne odmietol pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky. Duplicitná ústavná sťažnosť žalobcu v tej istej veci
preto nie je ničím iným, než spôsobovanie prieťahov konaní. I to bol dôvod opätovného zamietnutia
návrhu žalobcu na prerušenie konania.

Súdprvéhostupňaďalejcitovalustanovenia§3ods.1,2,§4ods.1,§5ods.1,§6ods.1,2,§9ods.1,2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 1, 2, § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, § 44 ods. 8 zákona

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní a uviedol, že predmetom prejednávanej veci je náhrada škody a nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáha poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa vo
vyššie uvedených exekučných konaniach. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladomzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je predbežne prerokovanie
tohto nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom
vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobkyne jej boli doručené žiadosti o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody a to dňa 23.4.2012. V čase rozhodovania súdu už uplynula 6 mesačná lehota od
prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom k tomu má súd za to, že žalobkyňa si splnila svoju povinnosť, keďže
podala žalovanej pred podaním návrhu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
pričomsúdnemalpreukázané,žebynárokžalobcunanáhraduškodyalebojehočasťboldorozhodnutia
súdu uspokojený.

Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalobných návrhov a navrhla aplikáciu
ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. Podľa názoru súdu žalobné návrhy podané žalobkyňou majú všetky
náležitosti návrhu na začatie konania podľa § 42 ods. 3 O.s.p. a § 79 ods. 1 O.s.p., žalobkyňa správne
označila účastníkov konania, opísala skutočnosti, na základe ktorých uplatnila svoj nárok, označila
dôkazy a uviedla čoho sa domáha, preto postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p. súd považoval za nedôvodný.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku žalobkyne na
náhraduškodyanemajetkovejujmy.Súdpopreskúmanívecidospelkzáveru,žekpremlčaniužalobcom
uplatneného nároku nedošlo ani v jednom prípade, žalobné návrhy boli podané v rámci plynutia 3-ročnej
premlčacej doby.

Súd prvého stupňa uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za
nezákonné rozhodnutie štátu. Zodpovednosť štátu podľa § 1 ods. 1 zákona je občianskoprávnou
zodpovednosťou objektívnou, bez ohľadu na zavinenie. Vznik zodpovednosti sa viaže na existenciu
určitých skutočností alebo skutkových relácií, ktoré určuje zákon a súhrn ktorých tvorí zákonnú

skutkovú podstatu protiprávneho činu (zodpovednostnú skutkovú podstatu). Prvkami skutkovej podstaty,
naplnenie ktorej má za následok vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím sú 1/ subjekt (orgán štátu), 2/ predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah),
3/ správanie subjektu (jeho rozhodnutie), 4/ výsledok spočívajúci v škode, 5/ príčinná súvislosť medzi
správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a 6/ protiprávnosť - nezákonnosť. Pre vznik tejto

zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom vyžadované podmienky. Poškodený musí využiť
možnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie (§ 3 zákona), ktorá podmienka v preskúmavanom prípade
bola splnená a musí ísť o rozhodnutie právoplatné (ktorá podmienka taktiež bola splnená), pretože
len právoplatné rozhodnutie zakladá zodpovednosť. Až právoplatnosť rozhodnutia vylučuje možnosť
jeho nápravy riadnym opravným prostriedkom a je definitívne a záväzné pre účastníkov aj orgány a

vykonateľné.

Vo vzťahu k rozhodnutiam, ktoré by boli odvolacím súdom zrušené, súd by skúmal, či škoda žalobcovi
vznikla a ak áno, či je daná príčinná súvislosť medzi nezákonný rozhodnutím a vzniknutou škodou. V
daných prípadoch však neboli žiadne rozhodnutia odvolacím súdom zrušené, naopak, prvostupňové

rozhodnutia boli potvrdené. Tak, ako v tejto veci, ani vo všetkých ostatných veciach vedených v tomto
konaní, žalobkyňa žiadnym spôsobom nezdokladovala ňou namietanú vzniknutú škodu a jej výšku a
to isté sa vzťahuje k uplatnenej nemajetkovej ujme a tiež nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti
medzi udávaným nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou.

Súd považoval za potrebné poukázať i na to, že v zmysle ustanovenia § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995
je pre súd stanovená lehota pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Nie je však stanovená
lehota pre rozhodnutie súdu v prípadoch, keď žiadosti exekútora nevyhovuje, čo je prípad väčšiny žalôb
žalobcu. Poukázal i na to, že o prípadných prieťahoch v konaní neprináleží rozhodovať prvostupňovému
súdu v rámci tohto konania. Pre takýto záver by žalobkyňa musela disponovať rozhodnutím ústavného

súdu, v danom prípade sa tak nestalo.

Zároveň súd poukázal i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS/476/2012-12 zo dňa 3.
10. 2012, v ktorom sa ústavný súd zaoberal ústavnou sťažnosťou žalobcu voči postupu Okresného súdu
Bratislava IV a týmto uznesením bola sťažnosť obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. odmietnutá,

pričom súd skonštatoval, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.Ďalej dodal, že žalobkyňa dňa 24.2.2014 v konaní vedenom na Okresnom súde Spišská Nová ves sp.
zn. 9C/112/2012 predložila súdu znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, ktorý bol vypracovaný
znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ktorým mala byť vyčíslená majetková škoda

spôsobená žalobkyni v dôsledku ňou tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v
exekučných veciach. Poukázala na to, že v súlade so zásadou hospodárnosti predkladá len jeden
originál tohto posudku, na ktorý bude v ostatných veciach vedených Okresným súdom Spišská Nová
Ves odkazovať.

Z tohto dôkazu - žalobkyňou označeného znalecký posudok č. 1/2014 vyplýva, že žalobkyňa zadala
znaleckému ústavu úlohu určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi úradnými
postupmianezákonnýmirozhodnutiamiokresnýchsúdovSlovenskejrepublikyvexekučnýchkonaniach,
a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v
exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Ním oslovený ústav na základe analýzy

mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu informačného
systému realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej žalobkyni, ktorú diferencoval podľa jednotlivých
typov žalôb takto:
Žaloby NZP a NP:
- mzdové náklady 4,15 eur,

- náklady na tlač 5,31 eur,
- náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur,
- náklady na poštovné 3,01 eur,
- náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur,
čo celkom činí 30,76 eur.

Žaloby ZE:
- mzdové náklady 5,07 eur,
- náklady na tlač 5,31 eur,
- náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur,
- náklady na poštovné 3,01 eur,

- náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur,
čo celkom činí 31,68 eur.

Žalovaná sa k tomu vyjadrila tak, že ho považuje za nedôveryhodný, zavádzajúci a nespôsobilý
preukázať vznik a existenciu majetkovej škody žalobcu, preto navrhla súdu na neho neprihliadnuť.

Poukázala na to, že žalovanej bola priamo odňatá možnosť akýmkoľvek spôsobom participovať pri
postupe na vypracovaní posudku, a preto odpovedá na otázky výlučné kladené žalobkyňou, náklady na
poštovné a náklady na tlač, posudzovanie ktorých je tiež predmetom posudku, tieto nespĺňajú zákonom
predpísané kritérium skutočnosti, na preukázanie ktorých by bolo nutné disponovať odbornými
znalosťami. Vyjadrila sa, že tento posudok je výrazne jednostranný a pri jeho vypracovaní sa vychádzalo

zo skutočností, ktoré boli zistené len z podkladov poskytnutých žalobkyňou. Podrobne odôvodnila
nesúhlas s týmto posudkom so svojím záverom, že nárok žalobkyne nie je možné priznať ani za
predpokladu, že by mal súd z jeho obsahu preukázané, že k vzniku škody došlo.

K tejto listine súd poukazuje, že sa nejedná o znalecký posudok v zmysle § 127 O. s. p., pretože nešlo o

podanieznaleckéhoposudku,ktorýbyzadalvtomtokonanísúd,jednásalenolistinnýdôkazpredložený
žalobkyňou a vyhodnotil ho súd v zmysle § 129 ods. 1 O. s. p.

Okremtohoztejtolistinynemožnousúdiťžalobkyňouuplatnenúvýškuškodyvkonkrétnych(žalovaných)
veciach, ide len o všeobecné konštatovanie nákladov žalobkyne v bližšie nešpecifikovaných sporoch.

Z tohto pohľadu je tento listinný dôkaz pre daný prípad nepoužiteľný. Súd ho s poukazom na § 132
O.s.p. vyhodnotil v tom smere, že pokiaľ sa týka výšky škody, žalobkyňa ju hodnoverným spôsobom
nepreukázal.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatoval, že zo strany žalobkyne nebol v konaní

preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach, ani
nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom
zo strany žalobkyne nebola preukázaná už prvá z vyššie uvedených podmienok. Súd preto prenepreukázanieexistenciepodmienokpriznanianáhradyškodyanemajetkovejujmyzostranyžalobkyne,
jej návrh v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ sa týka žalobkyňou uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy súd napriek uvedenému konštatoval,
že zo strany žalobkyne výška ňou uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym
spôsobom preukázaná. Žalobkyňa v tomto smere nepredložila žiadne listinné dôkazy, nenavrhla žiadne
dokazovanie a teda v tomto smere taktiež neuniesla dôkazné bremeno.

Zdôvodovpodrobnepopísanýchvyššiesúdpretonávrhžalobkyneakoneopodstatnenývplnomrozsahu
zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu priznal žalovanej, ktorá
bola v konaní úspešná. Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu trov konania v jej písomnom vyjadrení. V

zákonom stanovenej lehote ale trovy nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli. Vyčíslenie
trovkonaniajenevyhnutnénielenuprávnehozástupcu,aleajuúčastníka,ktorýniejeprávnezastúpený.
Ak účastník v stanovenej lehote trovy nevyčísli možno mu priznať náhradu trov konania vyplývajúcich
zo spisu. V prípade, že zo spisu výška náhrady trov nevyplýva je súd oprávnený namiesto vyhláseného
výroku o priznaní trov konania zmeniť tento výrok a účastníkovi náhradu trov nepriznať.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods.
2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/
O.s.p. a navrhla zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkala súdu,

že prejednal vec v jej neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky. Uviedla, že požiadala o
zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila listiny spájané s označenými dôvodmi.
Pokiaľ súd prejednal za týchto okolností vec v jej neprítomnosti, odňal jej tým právo konať pred súdom.
Namietala ďalej, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Žalobkyňa tvrdí, že nemala možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal, nemala možnosť vyjadriť

sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, a tým došlo k porušeniu
zásady kontradiktórnosti konania a práva žalobkyne na súdnu ochranu. Nemala možnosť vyjadriť sa
k skutkovým a právnym otázkam veci. Sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Namietala ďalej, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, lebo bolo
potrebné vo veci vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa

žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd umožniť žalobkyni uplatňovať svoje stanoviská k
skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom a výškou spôsobenej škody. Vytýkala súdu, že vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Aj k týmto dôkazom získaným z vlastnej iniciatívy súdom mala mať žalobkyňa možnosť vyjadriť

sa. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
určil sám a následne meritórne rozhodol. Nakoniec vytýkala nepreskúmateľnosť rozhodnutia a to, že súd
nedodržal lehoty na vydanie rozhodnutia, čím spôsobil zbytočné prieťahy v konaní. Zo všetkých týchto
dôvodov navrhla zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Na základe podaného odvolania Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) prejednal odvolanie
žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p.

a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.8.2015 o 9.15 hod., v
pojednávacej miestnosti č. dv. 212, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 20.8.2015 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 156 ods. 1, 3 O.s.p.Žalobkyňa v odvolaní uvádza, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, vo veci
rozhodla vylúčená sudkyňa, súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p. Žalobkyňa konkrétne namieta, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky podľa

§ 101 ods. 2 O.s.p., vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd nesprávne právne vec posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.
Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne v
neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z § 101 ods. 2 O.s.p.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na

pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom uskutočnenia pojednávania
a rozhodnutia v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie účastníka na pojednávanie, ktorý sa

nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Predvolanie na pojednávanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).

V prejednávanej veci z obsahu spisu je preukázané splnenie podmienok pre pojednávanie súdu dňa
23.7.2014 v neprítomnosti účastníkov, preto ak súd vec prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov, neodňal tým žalobkyni (ani žalovanej) právo konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predvolanie na pojednávanie na deň 23.7.2014 bolo doručené účastníkom

s dostatočným časovým predstihom, čím bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania podľa
citovaného ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p.

Žalovaná ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu hospodárnosti konania a ďalej uviedla,
že sa naďalej pridržiava svojho vyjadrenia vo veci.

Žalobkyňa v elektronickom podaní zo dňa 18.7.2014 žiadala zrušenie nariadeného pojednávania ako
aj prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného

prejednávaním veci.

Žalobkyňa navrhla prerušiť konanie z dôvodu, že na Ústavný súd SR podala sťažnosť, týkajúcu sa
porušenia jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd z dôvodu, že v konaní vykonával
úkonyarozhodovalvylúčenýsudca.Uviedla,žerozhodnutievpredmetnejvecizávisíodotázky,ktorúnie

je možné vyriešiť v tomto konaní, a ktorá musí byť rozhodnutá Ústavným súdom SR, preto sú v danom
prípade splnené podmienky pre prerušenie konania, a to až do doby vydania rozhodnutia ústavného
súdu o podanej sťažnosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je

v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa §
109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Rovnako nie je dôvod ani na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. Podanie ústavnej sťažnosti navrhovateľkou na ústavnom súde totiž nie je dôvodom na prerušenie

konania v danej veci, pretože výsledok konania na ústavnom súde nemôže ovplyvniť toto konanie.

Odvolaciemu súdu z jeho činnosti je známe, že Ústavný súd SR vo viacerých svojich uzneseniach
obdobné sťažnosti v skutkovo rovnakých veciach odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu SR na ich prerokovanie. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ (v našom prípade
žalobkyňa) sa v ďalšom konaní o merite veci pred všeobecnými súdmi môže domáhať ochrany

svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne aj dovolaniami proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu, preto nie je daná právomoc ústavného súdu o týchto sťažnostiach
rozhodnúť (uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 521/2013-10 zo dňa 22. augusta 2013, uznesenie
Ústavného súdu SR IV. ÚS 518/2013 - 10 zo dňa 22. augusta 2013 a iné).

Žalobkyňa ako účastník konania využila svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu prvého
stupňa. O námietke zaujatosti uplatnenej žalobkyňou už v žalobnom návrhu nadriadený súd právoplatne
rozhodol. Krajský súd v Košiciach sa zaoberal všetkými dôvodmi žalobkyne, pre ktoré žiadala vylúčenie
sudcov súdu prvého stupňa v danej veci. Uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
9NcC/17/2014-128 zo dňa 29.4.2014 je viazaný súd, ale aj účastníci tohto konania.

Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu žalobkyne na
prerušeniekonaniaakovecnesprávnepodľa§219ods.1O.s.p.,nakoľkotentodôvodniejerelevantným
dôvodom na prerušenie konania ako ani na odročenie pojednávania. A navyše o návrhu žalobkyne na
prerušenie konania z vyššie uvedeného dôvodu súd prvého stupňa už raz rozhodol, a to uznesením

č.k. 5C/130/2012-59 zo dňa 17.7.2013, ktorým jej návrh zamietol. Uvedené uznesenie bolo potvrdené
Krajským súdom v Košiciach č.k. 1Co/305/2013-82 zo dňa 25.9.2013.

V návrhu na prerušenie konania žalobkyňa požaduje, aby Ústavný súd SR vydal nález v bode 4, aby bolo
zrušené rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9NcC/18/2012 zo dňa 22.10.2012 a vec bola

vrátená súdu na ďalšie konanie. Ide o rozhodnutie, ktorým nebola vylúčená konajúca sudkyňa JUDr.
Monika Balážová z prejednávania veci. Zo spisu však bolo zistené, že vec bola náhodným výberom
technickými prostriedkami pridelená sudkyni JUDr. Jane Gargulovej (JUDr. Balážová ukončila výkon
funkcie sudcu z príležitosti odchodu do dôchodku). Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
13NcC/17/2014 zo dňa 29.4.2014 JUDr. Gargulová nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania

tejto veci a sťažnosť proti tomuto uzneseniu žalobkyňa nepodala. Nie je preto dôvod na prerušenie
konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o návrhu žalobkyne na zrušenie rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 9NcC/18/2012 zo dňa 22.10.2012.

Z vyššie uvedeného vyplýva že, rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti žalobkyne nemá podstatný

vplyv a význam pre meritórne rozhodnutie vo veci a nemôže podstatne zmeniť rozhodnutie súdu vo veci
samej.

Z uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s §
221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., teda postupom súdu, keď vec prejednal v neprítomnosti žalobkyne, nebola

jej odňatá možnosť konať pred súdom.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je daný vtedy, ak
vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

V prejednávanej veci tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože zákonná sudkyňa nebola vylúčená
z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, o čom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu
v Košiciach č.k.: 13NcC/17/2014-128 zo dňa 29.4.2014, ktoré je aj súčasťou tohto spisu sp. zn.
5C/130/2012 a nachádza sa na č.l. 128 spisu.Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v podľa § 16 O.s.p.
rozhodnuté o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, nie

je náležitá námietka žalobkyne, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Aj pokiaľ ide o ostatné žalobkyňou namietané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/
O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až § 135
O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité

zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd nepovažuje za správny právny záver súdu prvého stupňa pokiaľ tento na vec aplikoval
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a pokiaľ v náväznosti na to

uzavrel, že otázku prieťahov môže súd posudzovať len vychádzajúc z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prerušenia vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
právoplatného rozhodnutia Europského súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Ustanovenie § 9 ods. 2 v takomto znení nadobudlo účinnosť od 1.1.2013
a teda nemôžu byť na základe neho posudzované zákonné podmienky pre vznik nároku zodpovednosti
štátu za škodu ku ktorej malo dôjsť nesprávnym úradným postupom v období pred týmto dátumom, teda
pred 1.1.2013. V tomto období totiž ust. § 9 citovaného zákona bolo v tomto znení:

Štát zodpovedá za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní,
aleboinýnezákonnýzásahdopráv,právomchránenýchzáujmovfyzickýchaprávnickýchosôb.Vsúlade

s týmto zákonným ustanovením bol teda súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody z nesprávneho
úradného postupu oprávnený vyhodnotiť aj otázku prieťahov v súdnom konaní ako jednu zo základných
podmienok vzniku zodpovednosti.

Odvolací súd je toho názoru, že ani nesprávne právne posúdenie v tejto časti nemalo za následok

nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Z dôvodov prvostupňového rozsudku je totiž zrejmé, že tento
sa napriek svojmu záveru o neexistencii rozhodnutia, ktorým by príslušné orgány konštatovali prieťahy,
resp. nečinnosť v konaní sám aj vyhodnocoval túto otázku, keď s poukazom na znenie § 44 ods. 2
zák.č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) konštatoval, že zákonná lehota 15 dní na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ citovaného zákona,

teda v prípadoch, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie Rozhodcovského súdu. Súd prvého
stupňasprávnespoukazomnaust.§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívznení
do 31.12.2014 poukázal na oprávnenosť a zároveň aj povinnosť exekučného súdu posudzovať takýto
rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska toho, či tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie,ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Jenesporné,

že v súvislosti s takýmto postupom musí exekučný súd vykonať viacero úkonov na základe ktorých
môže uvedený záver vyhodnotiť a je nesporné, že to nie je reálne spôsobilý vykonať v lehote 15
dní. Súd prvého stupňa sa oboznámil s obsahom všetkých exekučných spisov, z ktorých žalobkyňa
odvodzuje svoje nároky a v každej veci vyhodnocoval konkrétne úkony vykonané exekučným súdom
pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a v náväznosti na to vyhodnocoval aj

lehoty, v ktorých bolo o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnuté.

Odvolací súd sa zhoduje s jeho závermi v tom, že ani v jednom z posudzovaných prípadov sa nejedná
o situáciu, aby exekučný súd naplnil zákonnú podmienku takých prieťahov v súdnom konaní, ktoréby zakladali nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup. Nemožno sa stotožniť s názorom
žalobkyne, ktorá takýto nárok odvodzuje už od ňou konštatovaných prieťahov v rozsahu niekoľkých dní.

Odvolací súd k tejto otázke považuje za potrebné uviesť, že z vlastnej rozhodovacej praxe má vedomosť
o tom, že žalobkyňa v teraz prebiehajúcom konaní podala na Okresný súd Spišská Nová Ves v krátkom
časovom úseku veľké množstvo žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zjavným
úmyslom zahltiť súd do tej miery, že nebude spôsobilý o týchto žiadostiach rozhodnúť v primeraných
lehotách. Takýto postoj vyplýva práve z následného postupu žalobkyne, ktorá na uvedenú situáciu

reagovala podaním obrovského množstva žalôb o náhradu škody z nesprávneho úradného rozhodnutia.
Odvolací súd poukazuje na to, že obdobnou situáciou sa už opakovane zaoberal Ústavný súd Českej
republiky, ktorý konštatoval, že aj právo na prístup k súdu je možné zneužiť. Zneužiť toto právo znamená
vykonať ho k právom neodôvodnenej ujme iného alebo k ujme spoločnosti. Za špecifický prípad takéhoto
zneužitia práva označil šikanózne správanie, ktoré spočíva v tom, že niekto vykoná svoje právo so
zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu. Konštatoval, že vo vzťahu k právu na prístup k súdu možno

za zneužitie tohto práva považovať situáciu, keď žalobca nezahajuje súdne konanie pre ochranu svojho
aj keď domnelého, subjektívneho práva, ale zahajuje ho iba pre súdne konanie samo. Neúmerným
množstvom takto zahájených konaní účastník preťažuje už aj tak preťaženú justíciu, z čoho následne
ťaží zahajovaním ďalších konaní ohľadne náhrady ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konaní. Súdy
tak trvaním na bezhraničnej ochrane práva na prístup súdu bez ďalšieho dostávajú sami seba do

bludného kruhu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 27.10.2011 sp.zn. III ÚS 2791/08,
uznesenie zo dňa 13.3.2012 sp.zn. III. ÚS 696/2012.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový
stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolacísúdsastotožňujesosprávnymiskutkovýmizisteniamiaprávnymzáveromsúduprvéhostupňa,
podľa ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona 514/2003

Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobkyni tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Spišská Nová Ves v exekučných konaniach vedených na tomto súde pod sp.zn.: 9Er/277/2010,
9Er/212/2011, 9Er/23/2010, 9Er/783/2010, 9Er/484/2011 (ďalej len preskúmavané exekučné konania) a
nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní, z ktorého dôvodu základ nároku nie je daný.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným
rozhodnutím aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav
a nenáležitá je preto námietka žalobkyne o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov súdu prvého
stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynul záver, že Okresný súd Spišská Nová Ves sa v
preskúmavaných exekučných konaniach nedopustil nesprávneho úradného postupu tým, že nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia súdu podľa § 44 Exekučného
poriadku a ani tým, že pred rozhodnutím o udelení poverenia preskúmaval súlad exekučného titulu, t.j.

rozhodcovského rozsudku so zákonom.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Spišská Nová Ves v preskúmavaných exekučných konaniach je
vecne správny.

Za správny považuje odvolací súd aj postup súdu prvého stupňa, ktorý nárok žalobkyne odvodzovaný
od tvrdenia o vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok odvodený od tvrdenia,
že exekučný súd svojím nelegálnym postupom vykonal opätovne posúdenie práva žalobkyne, ktoré jej
už bolo priznané právoplatným rozhodcovským rozsudkom právne kvalifikoval ako nárok na náhradu

škody z titulu nesprávneho úradného rozhodnutia aj napriek tomu, že žalobkyňa tento nárok zakladala
na zodpovednosti za nesprávne úradné rozhodnutie. Je totiž zrejmé, že žalobkyňou konštatovaný
postup vyústil do vydania rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda ajtakto tvrdené porušenie možno posudzovať iba v rámci nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného rozhodnutia.

Podľa § 6 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

V preskúmavaných exekučných konaniach zrušenie alebo zmena rozhodnutia okresného súdu (ako
exekučného súdu), preukázané neboli a vzhľadom na nesplnenie tejto podmienky pre vznik nároku je
skúmanie existencie ďalších podmienok bez právneho významu, keďže jednotlivé zákonné predpoklady
vzniku práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2013 Z.z. musia byť splnené kumulatívne.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd
vychádzal pri rozhodovaní, že vyjadrenie žalovanej jej nebolo doručené a nebolo doručené ani súdu,
odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vyjadrenie žalovanej k žalobe zo dňa 4.2.2013 bolo doručené
Okresnému súdu Spišská Nová Ves dňa 6.2.2013. Uvedené vyjadrenie žalovanej bolo doručené
žalobkyni dňa 19.2.2013, čo vyplýva z doručenky na č.l. 40.

Zatejtosituáciemalažalobkyňadostatokčasunato,abysavyjadrilakargumentomžalovanejaprípadne
navrhla vykonať dôkazy na ich vyvrátenie a pokiaľ tak neurobila, sama sa vzdala tohto procesného
práva, ktorého realizácia jej však nebola znemožnená postupom súdu.

Pokiaľ žalobkyňa namieta, že nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdala sama tým, že sa
nedostavila na pojednávanie, na ktoré bola riadne predvolaná a ani nepožiadala z dôležitého dôvodu
o jeho odročenie. Na tomto pojednávaní bolo pritom vykonané dokazovanie oboznámením listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v spise a pokiaľ by sa žalobkyňa bola tohto pojednávania zúčastnila,

mala možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť a realizovať aj svoje ďalšie procesné práva spojené s
účasťou na pojednávaní, vrátane možnosti vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci a navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. Je teda zrejmé, že zásada kontradiktórnosti konania a ani právo
žalobkyne na súdnu ochranu porušené neboli.

Nenáležitá je námietka žalobkyne, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, keďže súd rozhodol vo veci na pojednávaní, za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2
O.s.p., ako aj ostatných zákonných podmienok tak, ako už bolo uvedené vyššie.

Rovnako nenáležitá je aj námietka o vykonaní dokazovania listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia

rozhodnutia poznateľný. Z odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva, že súd vykonal dokazovanie
listinami obsiahnutými v spojenom spise Okresného súdu Spišská Nová Ves pod sp.zn. 5C/130/2012,
ktorého súčasťou sú tiež pripojené exekučné spisy preskúmavaných exekučných konaní.

Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovsúodvolacienámietkyžalobkynenedôvodné,pretoodvolacísúd

napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobný návrh zamietol ako vecne správny
podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania účastníkov.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania

voči neúspešnej žalobkyni, trovy odvolacieho konania jej však nevznikli a žalobkyňa nemá právo na ich
náhradu, preto súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.