Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. september 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/204/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612209659
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8612209659.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu U. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom G.
č. XXX, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v Stropkove, Námestie SNP 7
proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti SR, Župné námestie č. 13, Bratislava,
o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa
24. 02. 2014, č. k. 7C/717/2012-81 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania.

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 210,83 Eur a žalovaná je povinná ju
zaplatiť JUDr. Ambrózovi Motykovi, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 4 616,52 Eur od 29. 11. 2012 do zaplatenia. Žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 4 616,52 Eur, ako aj 202,37 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej
tiež uložil zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1 328,32 Eur.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca svoj nárok uplatňoval na tom

základe, že začaté trestné stíhanie, v priebehu ktorého bol vzatý do väzby, bolo následne ukončené
tým, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby pre všetky skutky, pre ktoré bolo vedené trestné konanie.
Náhradu škody uplatňuje v súvislosti s väzbou, ktorá trvala od 25. 05. 2010 do 26. 11. 2010, teda
spolu 186 dní. Žalovaná nenamietala vyčíslenie uplatnenej pohľadávky a jej príslušenstvom. Sporným
bol právny základ žaloby, a teda existencia zodpovednosti žalovanej za uplatnenú nemajetkovú ujmu
žiadanú podľa ust. § 17 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca teda žiadal nárok na náhradu škody -
nemajetkovej ujmy za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, pretože bol oslobodený spod obžaloby.

Súdprvéhostupňapoukázal nadoterajšiujudikatúruexistujúcuvovzťahukuplatňovanýmnárokom,keď
skonštatoval, že nárok na odškodnenie za väzbu, ak bolo trestné stíhanie zastavené, alebo obvinený
bol spod obžaloby oslobodený, sa priznáva, aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné. Súd prvého
stupňa sa vyporiadaval aj s obranou žalovanej, ktorá v priebehu konania poukazovala na ust. § 8 ods.
6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba
uloženie trestu ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Zdôraznil, že z obsahu pripojeného
trestného spisu vyplýva, že pred vzatím do väzby žalobca nevedel o tom, že je stíhaný pre prečin

zanedbania povinnej výživy. Vo februári 2006 bol žalobca vypočutý v trestnej veci porušovania domovej
slobody a orgánom činným v trestnom konaní poskytol potrebnú súčinnosť. Z následného konania
žalobcu, ktorý sa rozhodol žiť a príležitostne pracovať v N. Q. a ako bezdomovec nemožno vyvodzovať
zavinenie väzby. Po vydaní príkazu na zatknutie žalobcu 07. 04. 2008 Okresným súdom Svidník bolžalobca v priebehu rokov 2008 a 2009 opakovane lokalizovaný orgánmi českej polície na území N.
Q. a napriek viacerým výzvam Českej republiky na prijatie iných opatrení až vo februári 2010 podal
vyšetrovateľ podnet na právnu pomoc Českej republike na vykonanie výsluchu žalobcu a doručenie

všetkých uznesením, na základe ktorého okresná prokuratúra požiadala Okresné štátne zastupiteľstvo
v N. Q. o vykonanie úkonov právnej pomoci. Zo záznamov českej polície, ktorá lokalizovala viackrát
žalobcu nemožno vyvodiť záver, že žalobca sa skrýval pred orgánmi činnými v trestnom konaní, naopak
viedol si svoj život. Obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu,
ak nemá stále bydlisko, čo aj založilo dôvod väzby, nie je postačujúce na konštatovanie, že žalobca si

väzbu sám zavinil. V prípade výkladu, ako to prezentuje žalovaná, by uvedené znamenalo stotožnenie
väzobných dôvodov so zavinením väzby obvinením, čím by sa úplne obchádzal zákon o náhrade škody.
V tak závažných prípadoch ako sú zásahy do osobných práv a slobôd jednotlivca vedením trestného
stíhania, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy žiadanú za
186 dní väzby, tu súd vychádzal z ust.§ 17 ods. 4 citovaného zákona v znení platnom v čase, keď sa
vykonávala väzba, keď priznával žalobcovi v tejto súvislosti náhradu po 24,82 Eur spolu 4 616,52 Eur.

Nestotožnil sa so stanoviskom žalovanej, že s väzbou nie je vždy spojená ujma. Väzba je vždy spojená
so stratou osobnej slobody, na čo nadväzuje strata ďalších práv a slobôd a je teda pojmovo vylúčené,
aby pozbavením osobnej slobody nedošlo k ujme na právach a slobodách fyzickej osoby. Ujma sa v
takýchto prípadoch predpokladá, len nárok na jej náhradu vzniká až za splnenia ďalších zákonných
predpokladov. Pokiaľ ide o náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré si žalobca uplatnil vo výške

202,37 Eur za právne zastúpenie advokátom pri predbežnom prerokovaní nároku uvedené súd prvého
stupňa priznával titulom príslušenstva pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Zdôraznil, že žalobca splnil zákonom požadovanú podmienku pred podaním žaloby, požiadal žalovanú
o predbežné prerokovanie nároku žiadosťou, ktorú žalovaná prevzala 28. 05. 2012 a do 6 mesiacov od
prijatia žiadosti nárok žalobcu neuspokojila. O trovách konania účastníkov rozhodol súd prvého stupňa

podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o čiastočnom zastavení konania, podala v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla v napadnutej časti rozsudok zmeniť tak, aby žaloba bola
zamietnutá, alebo aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie

konanie. Uvádza, že z obsahu žaloby nemožno odvodiť, žeby žalobca uplatňoval nárok titulom
nezákonného rozhodnutia, avšak súd sa odvoláva na judikatúru súdov, podľa ktorej nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, pričom uvádza, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o vzatí do väzby pre nezákonnosť. Toto nekorešponduje s obsahom žaloby, ktorá

nie je odôvodňovaná nezákonným rozhodnutím a nezodpovedá to ani samotnej judikatúre. V prípade
žalobcu však rozhodnutie o väzbe nespĺňa charakter nezákonného rozhodnutia a žalobca netvrdil, žeby
akékoľvek nezákonné rozhodnutie tu existovalo. Pokiaľ ide o samotnú väzbu, ktorú vykonal žalobca a
jej zavinenie opätovne žalovaná poukazuje na ust.§ 18 ods. 5, 6 zákona č. 514/2003 Z. z.. Zdôrazňuje,
že väzba žalobcu bola opodstatnená a dôvodná, čo napokon vyplýva aj z uznesenia Krajského súdu v

Prešovesp.zn.6Tos/11/2010,vktoromsauvádza,žejetuobava,žežalobcaujdealebosabudeskrývať,
abysatakvyholtrestnémustíhaniualebotrestu,čovyplývaloajzvyjadreníobvinenéhoprivýsluchupred
rozhodnutím Okresného súdu o ponechaní obvineného vo väzbe. Podstatným pochybením súdu prvého
stupňa pri posudzovaní zavinenia väzby bolo, že súd neprípustne izoloval trestné konanie vedené voči
žalobcovi, selektoval ho na jednotlivé obvinenia a opomenul ich zjavné vecné súvislosti z pohľadu

vnímania väzobných dôvodov. Zdôraznil, že proti žalobcovi boli vznesené tri obvinenia, avšak voči nemu
bolo následne vedené iba jedno trestné konanie. Súd tak obišiel svoju povinnosť podrobne skúmať či
existovalo konkrétne konanie žalobcu, ktorým založil dôvod väzby. Súd prvého stupňa sa v konaní môže
zaoberať len otázkou, či žalobca väzbu zavinil, teda či sám svojim konaním vyvolal obavu, že ujde alebo
sabudeskrývaťpredtrestnýmstíhaním,nieotázku,čižalobcaskutočneušielalebosaskrýval.Nemožno

tiežsúhlasiťstým,žežalobcasilenviedolsvojživotnaúzemíČR,keďžesazistilo,žežalobcaboltrestne
stíhaný aj v Českej republike a následne mu bol v roku 2013 zakázaný vstup na územie N. Q.. Všetky
dôvody zavinenia väzby sú tak dané protiprávnym konaním žalobcu a vôbec sa v tomto prípade nejedná
o stotožnenie väzobných dôvodov so zavinením väzby ako sa nesprávne domnieva súd prvého stupňa.
Nie je tiež zrejmé, prečo súd neskúmal, že žalobca sa nebránil proti uzneseniu o vzatí do väzby podaním

sťažnosti a nevyužíval všetky opravné prostriedky, ktoré mal k dispozícií. Žalovaná ďalej namietala,
že od 01. 01. 2013 je účinné znenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré už minimálnu výšku
náhrady nemajetkovej ujmy neupravuje. Uvedené ustanovenie bolo do právneho poriadku zavedené
bez prechodných ustanovení, a preto si možno osvojiť záver o jeho aplikovateľnosti na danú vec, tedasúd podľa jej názoru v danom prípade nebol viazaný minimálnou výškou náhrady, ale maximálnou.
Žalovaná ďalej uvádza, že ak by sa aj pripustil výklad, že ujma sa predpokladá, stále to neznamená,
že ju nie je možné vyvrátiť, pričom žalovaná trvá na tom, že takúto prípadne predpokladanú ujmu v

konaní vyvrátila. Opakovane zdôrazňovala, že žalobca je osobou, ktorá sa označuje za bezdomovca.
V trestnom konaní popísal svoj spôsob života. Ide teda o osobu s existenčnými problémami. Žalobca
bol taktiež stíhaný orgánmi polície Českej republike. Už v kontexte toho je zrejmé, že pobyt vo väzbe
nemohol spôsobovať žalobcovi skutočnú ujmu, keďže ústav na výkon väzby poskytuje nie síce vysoký,
ale predsa len istý štandard, ktorý nemusí byť pre každú osobu na slobodu, najmä pre bezdomovca,

samozrejmý. Pobyt vo väzbe tiež žalobcovi zabezpečil ochranu pred alkoholom, keď sám uvádzal, že
bol niekoľkokrát na záchytnej stanici, a teda možno konštatovať jeho problémy s alkoholom. Možno
tak prijať záver, že žalobca mal vo väzbe poskytnutý v mnohých ohľadoch vyšší životný štandard ako
počas pobytu na slobode. K záveru o tom, že pobyt vo väzbe nespôsoboval žalobcovi skutočnú ujmu
zodpovedá aj fakt, že žalobca sa nebránil proti uzneseniu o vzatí do väzby podaním sťažnosti. Pokiaľ
ide o náklady na predbežné prerokovanie nároku, žalovaná poukázala na ust. § 18 ods. 3 zákona

č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Výklad, podľa ktorého by bolo možné náklady na
predbežné prerokovanie považovať za príslušenstvo pohľadávky, podľa OZ by bol v rozpore s úmyslom
zákonodarcu a dochádzalo by tak k obchádzaniu citovaného § 18 ods. 3.

Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. V súvislosti s podaným odvolaním zo strany žalovanej uvádza, že podľa jeho názoru v
žiadnom prípade nemožno hovoriť o umelej izolácií jednotlivých obvinení, ktoré v minulosti boli žalobcovi
kladené za vinu a pre ktoré bolo vedené trestné konanie. Ak totiž žalobca vedel iba o jednom
obvinení (porušovanie domovej slobody), ohľadom ktorého poskytol orgánom činným v trestnom konaní

súčinnosť a až následne so súhlasom policajta odišiel do Českej republiky, nemohol predsa zaviniť
väzbu vo vzťahu k inému skutku, pre ktorý mu neskôr bolo vznesené obvinenie. Z obsahu spisu
vyplýva, že žalobca sa v Českej republike zdržiaval na jednom a tom istom mieste. Českými orgánmi
bol niekoľkokrát lokalizovaný v N. Q., kde sa dokonca dostavil na útvar cudzineckej polície, pobytovej
kontroly. Ak napriek tomu trestný súd vyhodnotil, že tu existujú dôvody väzby, neznamená to, že súd

konajúci o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže vyhodnotiť takúto väzbu ako nezavinenú.
Tieto okolnosti jasne nasvedčujú tomu, že žalobca sa v Českej republike neskrýval pred trestným
stíhaním, rozhodne nie pred trestným stíhaním pre prečin krádeže a zanedbania povinnej výživy, o
ktorom nevedel a tak si väzbu nemohol zaviniť sám. Ak by sa napokon aj pripustilo, že správanie žalobcu
napĺňa znaky zavineného konania, nemožno vylúčiť, že ak by žalobca vedel aj o ďalšom obvinení

prehodnotil by svoje rozhodnutie vycestovať do Českej republiky. Skutočnosť, že žalobca nevedel o
trestnom stíhaní pre prečin zanedbania povinnej výživy má pre posúdenie zavinenia väzby zásadný
právnyvýznam.Priuplatňovanínemateriálnejujmynemáveľkúváhupoukazovaťnamateriálnyštandard
poskytovaný ústavom na výkon väzby. Nedobrovoľné obmedzenie osobnej slobody na tak dlhé obdobie
ako v prípade žalobcu, keď sa nepreukázalo spáchanie trestného činu, nemožno vykompenzovať

materiálnym štandardom. Žalovaná úmyselne opomína fakt, že väzba zďaleka nie je len o zmene
životného štandardu, ale predovšetkým o zložitých psychických momentoch, ktoré so sebou bez pochýb
prináša. K nemožnosti aplikácie § 17 ods. 4 účinného v čase rozhodovania súdu sa žalobca vyjadroval
už v predchádzajúcom konaní.

Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, a teda okrem výroku o čiastočnom zastavení
konania v zmysle zásad vyjadrených v ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p. spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovanej opodstatnené nie je.

Je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, vec
správne právne posúdil, následne o veci správne rozhodol a skutkové zistenia súdu prvého stupňa majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.

Podľa ust.§ 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom k 25. 05. 2010, tento zákon upravuje:

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy
pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone

verejnej moci:
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1sa nemožno zbaviť.

Podľaust.§5ods.1citovanéhozákona,právo nanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa ust.§ 8 ods. 5 písm. b) citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.

Podľa ust. § 8 ods. 6 písm. a) citovaného zákona, právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba
uloženie trestu ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

Podľa ust.§ 9 ods. 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ust. § 17 ods.1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa ust. § 17 ods. 4 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami
uvedenými v § 7 a 8 je najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý aj začatý deň
pozbavenia osobnej slobody.

K odvolacím námietkam žalovanej je potrebné uviesť, že zákon č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších
predpisov výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod
obžaloby. Judikatúra však dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu
úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký

význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto
zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo
k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie na tom nič nemení. Podstata nároku na
náhraduškodysatotižvtomtoprípadeneviaženasprávnosťčinesprávnosťpostupovorgánovčinnýchv
trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania (do pozornosti

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/194/2010).

Zákon č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, v
dôsledku čoho neposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil
právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom

verejnej moci je výsledok tohto konania. So zreteľom na tieto závery prichádza do úvahy zodpovednosť
štátu za škodu podľa citovaného právneho predpisu aj v prípade trestného konania, výsledkom ktorého
bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby podanou Okresnou prokuratúrou vo Svidníku, pokiaľ je vznik
škody preukázaný.Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa už uvádzaného zákona

č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 07. 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969
Zb.. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi
(fyzickejosobe)bolaodčinená.Rozhodujúcimmeradlomopodstatnenosti(zákonnosti)začatiaavedenia
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného stíhania (do pozornosti NS SR sp. zn. 4Cdo/54/2011).

Ako je zrejmé z pripojeného obsahu spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 1T/60/2010, uznesením
ORPZ v Bardejove, pracovisko Svidník zo dňa 17. 02. 2006 bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie
pre zločin porušovania domovej slobody, keď toto uznesenie žalobca prevzal dňa 24. 02. 2006. V tejto
súvislosti bol realizovaný výsluch žalobcu ako obvineného dňa 24. 02. 2006.

V ďalšom priebehu trestného konania uznesením ORPZ Bardejov, pracovisko Svidník zo dňa 03. 03.
2006 sa začalo trestné stíhanie žalobcu aj pre prečin krádeže a toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené
14. 05. 2010.

Dňa 25. 07. 2006 bolo po žalobcovi vyhlásené pátranie na území SR, pretože sa v mieste svojho bydliska

- G. XXX nezdržiaval, jeho pobyt nebol známy a bol obvinený zo zločinu porušovania domovej slobody
a prečinu krádeže.

Uznesením ORPZ so sídlom vo Svidníku 31. 10. 2006 bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie aj pre
prečin zanedbania povinnej výživy, keď toto rozhodnutie žalobca prevzal dňa 14. 05. 2010.

Dňa 07. 04. 2008 Okresný súd Svidník vydal príkaz na zatknutie žalobcu pre prečin zanedbania povinnej
výživy podľa ust.§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku na základe návrhu Okresnej prokuratúry
Svidník. Dňa 01. 02. 2010 konajúci vyšetrovateľ podal podnet na právnu pomoc v Českej republike
na vykonanie výsluchu žalobcu a doručenie všetkých uznesení vydaných vo veci, na základe ktorého

Okresná prokuratúra Svidník požiadala Okresné štátne zastupiteľstvo v Českých Q. o vykonanie úkonov
právnej pomoci. Dňa 14. 05. 2010 bol realizovaný výsluch žalobcu políciou Českej republiky, Krajské
riaditeľstvo polície Jihočeského kraje, N. Q., podľa protokolu zo dňa 24. 05. 2010 bol žalobca dňa 25. 05.
2010zúzemiaČeskejrepublikapredanýnahraničnýprechodW.-W.anásledneOOPZHolíčdňa25.05.
2010 realizoval príkaz na zatknutie žalobcu. Dňa 25. 05. 2010 bol žalobca vypočutý na Okresnom súde

Svidník a uznesením vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku so začiatkom väzby
25. 05. 2010 o 09:00 hod.. V tomto štádiu konania žalobca poukazoval na to, že sa zdržiaval dlhodobo
v Českej republike, v meste N. Q., bol nezamestnaný, iba príležitostne vykonával brigádnickú prácu.
Podľa odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Svidník, ktorým sa rozhodlo o väzbe žalobcu bolo
poukazované na to, že proti žalobcovi ako obvinenému je vedené trestné stíhanie pre prečin zanedbania

povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona s tým, že existuje dôvodná obava, že žalobca ako
obvinený ujde alebo sa bude naďalej skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý
mu hrozí, lebo nemá stále bydlisko.

Okresný prokurátor vo Svidníku podal dňa 28. 07. 2010 obžalobu na žalobcu pre spáchanie zločinu

porušovania domovej slobody, prečin krádeže a prečin zanedbania povinnej výživy. Rozsudkom
Okresného súdu Svidník z 03. 11. 2010, č. k. 1T/60/2010-208 bol žalobca oslobodený zo zločinu
porušovania domovej slobody, rozsudkom zo dňa 18. 07. 2011, č. k. 1T/60/2010-246 bol žalobca
oslobodený spod obžaloby pre prečin krádeže a napokon rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 26. 01.
2012, č. k. 2To/78/2011-268 bol žalobca oslobodený spod obžaloby pre spáchanie prečinu zanedbania

povinnej výživy po zistení, že tento skutok nie je trestným činom.

Je ďalej nepochybné aj to, že žalobca v súvislosti s trestným stíhaním vedeným pre zločin zanedbania
povinnejvýživy,vykonalväzbuod25.05.2010do26.11.2010(186dní),keď1/30priemernejnominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2009, a teda za predchádzajúci kalendárny rok,

v ktorom bol žalobca vo výkone väzby, predstavovala hodnotu 24,82 Eur.

Súd prvého stupňa správne zdôraznil, že výkon väzby u žalobcu bol realizovaný v súvislosti s trestným
stíhaním pre prečin zanedbania povinnej výživy, keď uznesenie o začatí trestného stíhania pre uvádzanýprečin bolo žalobcovi doručené až 25.5.2010. Žalobca nemal vedomosť o tom, že je stíhaný pre
uvedený skutok, vo februári 2006 bol žalobca vypočúvaný orgánmi činnými v trestnom konaní vo veci
prečinu porušovania domovej slobody a mal vedomosť o začatí trestného stíhania pre spáchanie len

tohto skutku. Je zrejmé aj to, že žalobca v roku 2006 opustil územie Slovenskej republiky a začal žiť
a príležitostne pracovať v N. Q.. Uvedenú okolnosť však nemožno kvalifikovať ako zavinenie väzby
spôsobompredpokladanýmust.§8ods.6písm.a/zákonač.514/2003Zb.vzneníneskoršíchpredpisov.
Príslušný súd rozhodujúci o väzbe žalobcu konštatoval, že nie je možné žalobcovi ako obvinenému
doručovať predvolania, resp. rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, a tak zabezpečiť jeho

prítomnosť na úkon trestného konania, je tak daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného
poriadku, keďže obvineného nemožno predvolať, predviesť alebo zadržať a zabezpečiť jeho prítomnosť
na výsluchu a inom úkone.

Ako však potvrdzuje obsah spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 1T/60/2010, po vydaní príkazu na
zatknutie žalobcu dňa 7.4.2008, žalobca bol v priebehu rokov 2008 a 2009 opakovane lokalizovaný

orgánmi Českej polície na území Českej republiky, a to konkrétne v N. Q.. Konkrétne 16. 05. 2008
Národná ústredňa SIRENE Česká republika informovala Ministerstvo vnútra SR o lokalizácii žalobcu
evidovaného ako bezdomovca v N. Q., na ul. J. Q., keď Okresná prokuratúra Svidník nevyhovela
podnetu vyšetrovateľa ORPZ Svidník na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu (č. l. 143 spisu).
Opätovne dňa 26. 10. 2009 Národná ústredňa SIRENE ČR informovala Ministerstvo vnútra SR, že

žalobca bol opätovne lokalizovaný v Českej republike v N. Q. na ul. P. s tým, že ide o bezdomovca,
ktorý sa zdržiava v okolí OD Penny Market. Dňa 10.11.2009 Národná ústredňa SIRENE ČR informovala
Ministerstvo vnútra SR o tom, že žalobca bol aj v novembri 2009 lokalizovaný v N. Q., kde sa dostavil
na Útvar cudzineckej polície z dôvodu pobytovej kontroly, kde uviedol, že sa zdržiava na adrese D.
v N. Q., kde taktiež pracuje. Vo všetkých týchto prípadoch Národná ústredňa SIRENE ČR žiadala

orgány činné v trestnom konaní v Slovenskej republike o odvolanie pátrania, príp. prijatie iných opatrení,
najmä iniciovania vydania európskeho zatýkacieho rozkazu, či doručenie písomností cestou justičnej
spolupráce v trestných veciach, keď doručenie prevedie policajný orgán aj bez predchádzajúceho
ustanovenia konkrétnej poštovej doručovacej adresy

Následne až 01. 02. 2010 podal vyšetrovať podnet na právnu pomoc v Českej republike, a to o vykonanie
výsluchu žalobcu a doručenie všetkých uznesení a na základe uvedeného Okresná prokuratúra Svidník
požiadala dňa 04. 02. 2010 Okresné štátne zastupiteľstvo v N. Q. o realizáciu úkonov právnej pomoci. Je
teda nepochybné, že orgány českej polície opakovane lokalizovali žalobcu na území Českej republiky,
a to konkrétne v N. Q., kde oznamovali zároveň aj adresy, na ktorých sa žalobca v tom čase zdržiaval

a dostavil sa aj na Útvar cudzineckej polície z dôvodu pobytovej kontroly. Nemožno preto skonštatovať,
že žalobca si väzbu zavinil tak, ako to predpokladá ust. § 8 ods. 6 písm. a/ citovaného zákona a žeby z
toho dôvodu nemal právo na náhradu škody, či žiadanej nemajetkovej ujmy.

Ako bolo vyššie spomínané rozhodujúce pre posúdenie zákonnosti a opodstatnenosti väzby je spôsob,

akým skončilo trestné stíhanie vedené voči určitej osobe. Základnou podmienkou je skutočnosť, že
nedôjde k právoplatnému vysloveniu viny obžalovanému za skutok, v súvislosti s ktorým bol vzatý do
väzby a trestné stíhanie voči určitej osobe musí skončiť. Pokiaľ ide o žiadanú nemajetkovú ujmu za
186 dní výkonu väzby žalobcu, sú správne závery súdu prvého stupňa v tom zmysle, že v takejto
situácii konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na to, že väzba

predstavuje pozbavenie osobnej slobody, čo je jedným z najzávažnejších zásahov do základných
ľudských práv a slobôd fyzickej osoby. Je potrebné zdôrazniť, že trestné stíhanie a v rámci neho aj
prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Ak žalovaná poukazuje na pozitívne zmenený
životný štandard osoby žalobcu v dobe výkonu väzby, nemožno opomenúť, že v tejto súvislosti nie

je možné hovoriť len o zabezpečení základných životných podmienok, ale podstatnou okolnosťou
je nedobrovoľné obmedzenie osobnej slobody žalobcu na pomerne dlhé obdobie, keď sa navyše
nepreukázalo spáchanie trestného činu, v súvislosti s ktorým bola väzba nariadená a žalobca v tomto
smere správne poukazuje aj na zložité psychické momenty, ktoré so sebou výkon väzby bez pochýb
prináša.

Pokiaľ ide o výšku žiadanej nemajetkovej ujmy, súd prvého stupňa správne vychádzal z ust. § 17 ods.
4 citovaného zákona v znení platnom v čase výkonu väzby žalobcu, a teda od 25. 05. 2010 do 26. 11.
2010. Náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku (§ 15, § 16 citovaného zákona) žalobcaneuplatňoval a ani súd prvého stupňa nepriznával v rámci náhrady škody, ktorá zahŕňa aj náhradu
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o väzbe, keďže súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody (§ 18 ods. 3 citovaného zákona). Súd prvého stupňa tento nárok priznával v zmysle § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Náklady spojené s predbežným prerokovaním
nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Zb. v znení neskorších predpisov sú príslušenstvom
tohto nároku, čo súd prvého stupňa správne vyhodnotil a dôvodne aj tento nárok žalobcovi priznával (do

pozornosti rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 7/99).

S poukazom na všetky tieto dôvody tak odvolací súd rozsudok, okrem výroku o čiastočnom zastavení
konania potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.

1 O.s.p.. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania má právo na náhradu trov tohto štádia
konania,ktorépozostávajúzodmenyprávnehozástupcuzaposkytnutúprávnupomoc,atokonkrétneza
vyjadrenie sa k odvolaniu zo dňa 07. 07. 2014. Za tento úkon právnej pomoci patrí právnemu zástupcovi
žalobcu odmena vo výške 167,65 Eur (§ 10 ods. 1, § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 zb. v znení
neskorších predpisov). K tejto sume sa pripočítava tzv. režijný paušál (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky)

vo výške 8,04 Eur, tým odmena dosahuje sumu 175,69 Eur spolu s 20 % DPH (§ 18 ods. 3 citovanej
vyhlášky)vrozsahu35,14Eur.Celkovávýškatrovodvolaciehokonaniaužalobcudosahujesumu210,83
Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.