Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. október 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/106/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220674
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220674.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 23.01.2015, č. k. 10C/332/2012-61,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 17 odsek
1, odsek 2, § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 2 písmeno d/, § 44 odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

a ustanovenia § 45 odsek 1, odsek 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov. Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej
škody v sume 11.724,93 eur a nemajetkovej ujmy v sume 2.344,99 eur, z dôvodu, že Okresný súd
Komárno v exekučnej veci EX 9903/2009 viac ako 1054 dní nerozhodol o návrhu na udelenie poverenia
pre súdneho exekútora. Na základe vykonaného dokazovania, mal zo spisu Okresného súdu Komárno,
sp. zn. 5Er/959/2009 preukázané, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie

exekúcie bola podaná na súd 30.10.2009 a uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 5Er/959/2009-8
zo dňa 07.01.2010 bol odložený výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie.
Na odvolanie oprávneného bolo napadnuté uznesenie zrušené a ďalším uznesením exekučného súdu,
č. k. 5Er/959/2009-19 zo dňa 15.08.2012, bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietnutá. Následne bolo toto uznesenie napadnuté odvolaním oprávneného,
doručené exekučnému súdu 27.08.2012.

K námietke premlčania uviedol, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená
30.10.2009, exekučný súd vydal uznesenie dňa 15.08.2012, pričom právnemu zástupcovi oprávneného
bolo doručené dňa 21.08.2012, pričom trojročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť až
dňom doručenia uznesenia právnemu zástupcovi oprávneného a žiadosť navrhovateľa o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody si navrhovateľ u odporcu uplatnil dňa 23.04.2012, odkedy
premlčacia doba počas 6 mesiacov neplynula a návrh na začatie konania podal na súde dňa 27.09.2012,

a preto mal za to, že námietka premlčania nebola dôvodná.K predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody poukázal na to, že v zmysle vyjadrenia odporcu
mu boli dňa 23.04.2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Dňa 27.09.2012 bol súdu doručený návrh vo veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej

lehoty ale skôr, avšak poukázal na to, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovaniu súdu vo veci samej,
rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 23.01.2015, lehota 6 mesiacov už uplynula.
Uviedol, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd posudzoval
na základe ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie, pričom
zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia ale iba na vydanie poverenia. Vzhľadom

k tomu preto konštatoval, že exekučným súdom nedošlo k porušeniu povinnosti rozhodnúť o žiadosti o
udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote.
Ďalej zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada,
ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.
Exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustanovenie § 45 odsek

1, odsek 2 zákona č. 244/2002 Z. z. aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti
o udelenie poverenia uvedená v § 44 odsek 2 v spojení s § 41 odsek 2 písmeno d/ Exekučného
poriadku v znení do 31.05.2011 je extrémne krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský

rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie
a spôsobilosti exekučného titulu. V postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia dňa 15.08.2012, čomu predchádzalo uznesenie o doklade výkonu exekúcie, s ohľadom na
okolnosti danej veci, nie sú vôbec žiadne prieťahy. Splnený nemohol byť ani ďalší predpoklad, ktorým je
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup

zistený nebol. Uviedol, že znalecký posudok č. 1/2013 a č. 1/2014, ktorý si v priebehu konania dal
vypracovať navrhovateľ, a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku,
boli pre súdenú vec bez väčšieho významu a ďalší znalecký posudok č. 1/2014 pre súdenú vec nie
je dôležitým prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom na skutočnosť, že v
konaní neboli preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym úradným

postupom.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 OSP tak, že odporcovi úspešnému v konaní nepriznal
náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po

tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona

č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnymaktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale

dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie

poverenia zákonnými možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli. Namietal, že zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložil ako dôkaz o vzniku škody
spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené
v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, jeho súčasťou sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti

s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladov,
nákladov na tlač, nákladov na úpravu informačného systému, nákladov na poštovné a nákladov na
telekomunikačné služby. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol nútený svoje nároky uplatniť včas,
a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého
posudku. Poukázal na to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na

náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi
škodovou udalosťou a škodou. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Záverom poukázal na judikatúru krajských súdov (Rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
11.724,93 eur z titulu náhrady škody a sumy 2.344,99 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 5Er/959/2009. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15
dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k zamietnutiu žiadosti o vydanie poverenia došlo s omeškaním viac
ako 1054 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd
vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav

zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcichpredpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Komárno sp. zn. 5Er/959/2009 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
30.10.2009 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanieexekúcie,nanávrhoprávnenéhoPohotovosť,s.r.o.,protipovinnejL.T.,ovymoženie2.379,33
eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu zo dňa 28.07.2009, sp. zn. SR 00033/09. Uznesením zo dňa 07.01.2010, č. k. 5Er/959/2009-8,
Okresný súd Komárno odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Proti
uzneseniu podal odvolanie oprávnený, o ktorom rozhodol sudca Okresného súdu Komárno uznesením
č.k.5Er/959/2009-17,zodňa29.05.2012tak,žezrušilnapadnutéuznesenievcelomrozsahu.Exekučný
súd následne uznesením č. k. 5Er/959/2009-19, zo dňa 15.08.2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovejlehotysčasovýmoneskorenímviacako1054dní,ktoréjepotrebnésohľadomnaprávnuzložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia

žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota

oddoručeniažiadostiexekútora,sapreexekučnýsúdvzťahovalalennavydaniepoverenianavykonanie
exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu, aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa
zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších
ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek 8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak
nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení

žiadosti o udelenie poverenia (30.10.2009), po náležitom preskúmaní a predchádzajúcom rozhodnutí o
odložení výkonu exekúcie (07.01.2010), vo veci rozhodol (15.08.2012), s ohľadom na okolnosti danej
veci, nemožno vzhliadnuť žiadne prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.

j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu

konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (23.01.2015)
navrhovateľ a ani jeho právny zástupca nezúčastnili, pričom právny zástupca navrhovateľa svoju
neúčasť ospravedlnil dňa 16.01.2015 (predvolanie mu bolo doručené 21.10.2014). K ďalším námietkam
navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už
navyššieuvedenézistenéskutočnostisúdomprvéhostupňa,zktorýchjednoznačnevyplývaskutočnosť,

že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v primeranej
lehote a odvolací súd konštatuje, že k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom preto ani
nemohlo dôjsť. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho
významu. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého

stupňa citoval právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.