Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. september 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/595/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221365
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221365.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek

senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 19. marca 2014 č. k.
10C/170/2012-114, a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 8. júla 2014,
č.k. 10C/170/2012-140, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanej domáhal
zaplatenia sumy 6.263,42 eura ako náhrady škody a sumy 1.252,68 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn.10Er/1413/2009. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutiepoprávnejstránkeodôvodnilčl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepublikyčl.6ods.1Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ust. § 1 ods. 1 písm. a) a c) , § 2 , § 3 ods. 1 písm. d) , 2
§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 16, § 17 ods. 1-3, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012, § 420
ods. 1, § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok") v znení účinnom od
1.6.2006 do 14.12.2009. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorým mal za preukázané, že v

exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 10Er/1413/2009 oprávnený
dňa 7.11.2009 spísal na Exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie,
pričom dňa 11.12.2009 podal súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
spolu s návrhom na vykonanie exekúcie. Následne Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „exekučný
súd“) vyzval na predloženie úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným listom zo dňa
24.2.2010stým,ževybaveniedožiadaniaurgovaldňa7.9.2010ataktiežsapokúsilozískaniedôkazuod
Stáleho rozhodcovského súdu dňa 14.5.2010. Oprávnený zmluvu spolu so Všeobecnými podmienkami

poskytnutia úveru predložil súdu dňa 20.09.2010 . Exekučný súd uznesením zo dňa 18.11.2010 žiadosť
o udelenie poverenia zamietol, proti ktorému podal oprávnený odvolanie, vzaté späť podaním zo dňa
20.01.2011. Uznesením zo dňa 7.2.2011, právoplatné dňa 2.8.2011 exekučný súd exekučné konanie
zastavil. Poukázal na to, že žalobca sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, žek vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote ako aj preto, že
exekučný súd exekučný titul - rozhodcovský rozsudok podrobil kontrole. Súd prvého stupňa v tomto
prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, avšak zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej

resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká
škoda vznikla. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že exekučné konania bolo vedené v čase účinnosti
Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu s tým, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Súd prvého stupňa dospel k názoru, že lehote 15 dní sa vzťahuje len na rozhodnutie
súdu, ktorým poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Podľa názoru súdu prvého stupňa
exekučný súd v konaní rozhodol v primeranej lehote a teda nedošlo jeho postupom k nesprávnemu
úradnému postupu. V tomto smere zistil, že žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované prieťahy

v konaní, sa neviedlo. Okrem toho poukázal na to, že žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, svoje
tvrdenia náležite nezdôvodnil, nepreukázal vznik škody a nemajetkovej ujmy. Rovnako nepreukázal aká
nemajetková ujma jej ako právnickej osobe vznikla, ani závažnosť ujmy a jej následkov. Skutočnosť,
že žalobca poskytuje úvery bez zabezpečenia , bez preverovania solventnosti subjektov, návratnosť
úveru, tak ako to robia iné peňažné ústavy, nemožno podľa názoru súdu vykladať na ťarchu žalovanej.

Ohľadne námietky žalobcu, že mu bola znemožnené uplatniť svoj nárok v občianskom súdnom konaní
pre prekážku res iudicata, súd dodal, že žalobca nevyužil svoje zákonné právo napadnúť odvolaním
rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia a o zastavení exekúcie. V tomto
smeresúdnespochybnilzverznaleckéhoposudku,vypracovanéhoJUDr.PhDr.MiroslavomŠlasťanom,
PhD. č. 1/2013, avšak súd naň neprihliadol, pretože tento rieši právne otázky, na ktoré je oprávnený iba

súd. Vzhľadom na to, že žalobca svoje dôkazné bremeno v konaní neuniesol, súd nemal za preukázané
predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z
uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O
trovách konania súd rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy
nevznikli, resp. si ich neuplatnil.

Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca,ktorýžiadalnapadnutýrozsudokzrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu

účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil
svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní
bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.

412/2012 Z.z.. Svojím rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Vytýkal tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto
súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako

dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť
údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Namietal tiež, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za

situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súdu exekučného. Ohľadne zamietnutia návrhu na vykonanie znaleckého posudku dodal,
že výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie súdu vo veci samej.

Ďalej argumentoval, že súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami
a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnejagendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia

na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Žalobca nesúhlasil s tým, ako súd prvého stupňa vyhodnotil námietku premlčania.
Uviedol, že o škode sa v zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. dozvedel vtedy, keď zistil

skutkové okolnosti , z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku
škody v peniazoch. Rovnako tak namietal, že súd prvého stupňa pri posudzovaní premlčania dôsledne
nerozlišoval jednotlivé práva, ktoré si uplatnil, a to právo na náhradu majetkovej škody a právo na
náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že momenty, kedy sa poškodený dozvedel o škode je nutné
preúčelyposúdeniapremlčaniaspájaťsmomentom,kedysapoškodenýdozvedelovydanírozhodnutia
súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy už viac nebolo mysliteľné, aby mu v súvislosti s

nesprávnym úradným postupom vznikla majetkové škoda. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu spočívajúcu
v porušení práva na rozhodnutie o podanom návrhu v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase ,
o tejto sa dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali byť porušované.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Napadnutým uznesením zo dňa 08. júla 2014 č.k. 10C/170/2012-140 súd prvého stupňa podľa položky
č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia
právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorý žiadal uznesenie
súdu prvého stupňa zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť
tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa
poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu,
spoplatneniu podliehala podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony
vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie. Poukázal na to, že podal odvolanie proti rozsudku, a nie
žalobu. V danom prípade tak súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku, v dôsledku čoho navrhovateľ nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku

za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. Bol toho názoru, že v prílohe zák.
č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči
rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom. Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť

v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva
navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že
použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy,

vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh
navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2002, konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z.,
preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30.

09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník

konania (§ 201 a § 204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2
OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolania navrhovateľa nie sú dôvodnéa napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť .

Predmetom tohto konania je návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 6.263,42
eur z titulu náhrady škody a sumy 1.252,68 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod sp.
zn. 10Er/1413/2009, ktorý videl v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, pretože

k vydaniu rozhodnutia došlo až dňa 30.01.2011 s omeškaním viac ako 449 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade,

ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.)

Zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,

ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,

ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/

Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným

z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú žalobcom v konaní. V tomto smere v potrebnom rozsahu

zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Z pripojeného exekučného spisu
Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10Er/1413/2009 odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo
dňa 7.11.20109, kedy bol pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaný návrh na vykonanie
exekúcie vo forme zápisnice . Exekučnému súdu bola dňa 11.12.2009 doručená žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného

Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému L. A., o vymoženie sumy 1.314,46 eura s príslušenstvom na
základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 30.09.2009
sp. zn. SR 05363/09. Exekučný súd vyzval právneho zástupcu na predloženie úverovej zmluvy
uzavretej medzi oprávneným a povinným podaním zo dňa 24.2.2010 s tým, že vybavenie dožiadania
urgoval dňa 7.9.2010 a taktiež sa pokúsil o získanie dôkazu od Stáleho rozhodcovského súdu dňa
14.5.2010.OprávnenýzmluvuspolusoVšeobecnýmipodmienkamiposkytnutiaúverupredložilsúdudňa

20.09.2010 . Exekučný súd uznesením č.k. 10Er/1413/20009-16 zo dňa 18.11.2010 žiadosť o udelenie
poverenia zamietol. Uznesením č.k. 10Er/1413/2009-23 zo dňa 7.2.2011, právoplatné dňa 2.8.2011,
exekučnýsúdexekučnékonaniezastavil.Podľažalobcutakýtopostupexekučnéhosúduvykazujeznaky
nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora
došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 449 dní), ktoré

je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako
prieťahy v konaní.

Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.5.

2010 , teda v čase začatia exekučného konania, t.j. ku dňu 07.11.2009 (ďalej len "Exekučný poriadok").

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ( v znení účinnom do 31.05.2010) súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lehota v trvaní 15 dní od doručenia
žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
nie aj pre zamietnutie žiadosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť, že úmyslom
zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie
na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a tak prispieť k lepšej

vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade,
že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie.
Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného
súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už
pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal.
S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2
nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to tvrdí žalobca.

Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá v lehote 342 dní
od podania žiadosti, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote.Rovnako tak v exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom tvrdené zbytočné prieťahy, ktoré
tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods2 ústavy, každý má právo, aby

sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax

ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú
tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods.
2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v
zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci , preto sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako zbytočné prieťahy. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri
kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka
konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku
48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedenévzákone,alesohľadomnakonkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutého

štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na
vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu
verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele
od 01.01.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo

nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska "zbytočných prieťahov" a to súdom samostatne, bez potreby existencie
rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od
01.01.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci,
teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí podávaných žalobcom postup exekučného súdu
i vzhľadom k jeho možnostiam.

S poukazom na uvedené okolnosti, i podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovanej za žalobcom požadovanú
náhradu škody a nemajetkovú ujmu.

K dôvodom odvolania žalobcu v odvolaní odvolací súd uvádza, že odňatím možnosti konať pred
súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len "ústava") zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v
prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že
základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej
kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita
ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46
ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS

50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom
ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý
proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS
71/97, III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi.Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
žalobcu nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa vyjadrené v
ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované vo vzťahu k

napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k namietanému odňatiu
možnosti konať pred súdom v odvolaní presne nepopísal a odvolací súd ani žiaden takýto dôvod nezistil.

K námietke žalobcu, že súd rozhodol na základe novej právnej úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom

rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania
návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom
znení, ktoré na danú vec aplikoval a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádza

navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.

Ďalej vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konanízákonnýmilehotami,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňavtomtosmerenepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k žalobcom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa uviedol, že

neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje. Súd prvého
stupňa v súvislosti s nárokom žalobcu na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie, t.j. neposudzoval
ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok nároku na škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu žalobcu.

Odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa jeho
názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor exekučného
titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na podporu svojich
tvrdení uviesť akékoľvek skutkové a právne skutočnosti odôvodňujúce jeho rozhodnutie. Exekučným

titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvého stupňa bol
oprávnenývosvojomrozhodnutíuviesťajtietoskutočnosti.Jednalosaoskutočnosťsúvisiacuskonaním
ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata odôvodnenia bola však v
posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote, nemohlo dôjsť
z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora v primeranej lehote, pričom aj v zmysle stanoviska Ústavného súdu SR samotné nedodržanie

zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na
vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré
súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012), odvolací súd dospel
k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho

konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody žalobcu. Okrem toho bolo potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie
exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor
so zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti žalobca vedel z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj

Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.

Záverom odvolací súd dodáva, že rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé
byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomoc na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V
nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená“. Súdna prax je jednotná aj v tom, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto
prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára

2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Rovnako tak je exekučný súd povinný v spotrebiteľskej veci skúmať
otázku platnosti rozhodcovskej doložky . Súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Pokiaľ išlo o námietky odvolateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenie námietky premlčania
súdom prvého stupňa, odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí neskúmal
a ani sa nezaoberal premlčaním nároku žalobcu z dôvodu vznesenej námietky premlčania.

S ohľadom na to, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.

10Er/1413/2009 bola rozhodnutím exekučného súdu zo dňa 18.11.2010 č. k. 10Er/1413/2009-16
zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a uznesením č.k.
10Er/1413/2009-23 zo dňa 7. 02. 2011 exekučné konanie zastavil, odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ
žalobca nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani
nároku od povinného vyplývajúcej z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným

aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú
nemožnosť realizácie exekúcie.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 8. júla 2014 č.k
10C/170/2012-140, ktorým súd prvého stupňa podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil
súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude

zaplatený, bude ho súd vymáhať.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania
odvolania, teda v znení účinnom do 30.06.2014 (ďalej len citovaného zákona), súdne poplatky (ďalej len
"poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánovštátnejsprávysúdovaprokuratúry(ďalejlen"poplatkovýúkon")uvedenévsadzobníkusúdnych

poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci

samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len sadzobník
súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-eur.

V súvislosti s povinnosťou platiť súdny poplatok vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom , je potrebné poukázať
na to, že zákon o súdnych poplatkoch do novely vykonanej zákonom č. 621/2005 Z.z. upravoval v ust.
§ 4 ods. 1 písm. c) vecné oslobodenie od poplatku v konaniach vo veciach náhrady škody spôsobenej
rozhodnutímorgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupomoslobodenéodpoplatku.Uvedená
novela s účinnosťou od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo bolo v dôvodovej správe

odôvodnené reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový
paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych
poplatkoch vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z. účinného od 01.07.2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené

o písm. k/, ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku, zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena
v tomto smere bola uskutočnená zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych
poplatkochsúčinnosťouod01.10.2012aktorýmbolozust.§4ods.1vypustenépísm.k/avSadzobníku

súdnych poplatkoch za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom je sadzba poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele
na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. na súdoch.
Z uvedeného vyplýva, že po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od
poplatkovej povinnosti. Žalobcovi tak v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2
ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zákona
o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle §
2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie,

ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd považoval za nesprávne tvrdenia žalobcu v odvolaní,
že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej. V

tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého
ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni s tým, že
poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Keďže v danom prípade
ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom začaté na návrh navrhovateľa dňa 27.09.2012, t.j. pred účinnosťou

zák. č. 286/2012 Z.z. a odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ podal
elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom dňa 10.06.2014 , t.j. po jeho účinnosti, je potom
potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska prechodného
ustanovenia k úpravám účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Súd prvého
stupňa preto správne napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za

podané odvolanie, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti
a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20,-eur v súlade s položkou 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov.

Pokiaľ išlo o námietku žalobcu, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné,

odvolací súd túto nepovažoval za dôvodnú. Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že obsahuje náležitosti
požadované ust. § 169 ods. 1 OSP a rovnako tak je z neho zrejmé komu, z akého dôvodu bola uložená
poplatkovú povinnosť, v akej výške a podľa akej položky. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že
v napadnutom uznesení absentuje označenie osobitnej časti týkajúcej sa odôvodnenia.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.