Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. december 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/248/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222053
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222053.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 21. novembra
2014 č. k. 7C/193/2012-48 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 13.
februára 2015 č. k. 7C/193/2012-66 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. d), § 6, § 9 ods. 1,
2, § 17, § 25 ods. 1 a § 44 ods. 8 zák. č. 514/2003 Z. z. a z vykonaného dokazovania zistil, že na

základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.
r. o., IČO: 35 807 598 proti povinnému T. I. o vymoženie 8.580 Sk s prísl. exekučný súd
dňa 16. 06. 2004 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, so sídlom
Šaľa, ul. Pázmáňa 49/3. Dňa 22. 11. 2010 oprávnený podal návrh na zmenu exekútora. Dňa 17. 06.
2011 exekučný súd vydal uznesenie č. k. 10Er 253/2003-38, ktorým vyhovel žiadosti oprávneného
na zmenu exekútora. V tomto konaní sa žalobkyňa domáha náhrady škody a to jednak 387,24 eura
nemajetkovú ujma a 175 eur majetkovú škodu a to podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré škody podľa

jej tvrdenia jej mali vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky
ako exekučného súdu vo vyše uvedenej exekučnej veci. Podľa § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom musia byť splnené
zákonné predpoklady vzniku takejto zodpovednosti podľa § 420 ods. l OZ. Predpokladmi vzniku tejto
zodpovednosti štátu je existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto predpoklady musia byť
splnené súčasne. Vzhľadom na vyššie uvedené súd ustálil, že prípadný nesprávny úradný postup môže

mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu
majetku žalobkyne, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené iba týmto postupom, ktorý by
bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, teda ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jej majetok by sa nezmenšil.Žalobkyňasadomáhajednaknáhradyskutočnejškody,akoajnemajetkovejujmy,ktorépodľajejtvrdenia
vznikli v dôsledku toho, že exekučný súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v

zákonnej lehote. Exekučný poriadok účinný v čase podania návrhu oprávneného na zmenu exekútora
ustanovil lehotu v ustanovení § 44 ods. 8 lehotu 30 dní na vydanie rozhodnutia a to odo dňa podania
takéhoto návrhu na súd. Je bezpochybné, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o tomto návrhu
oprávneného,trebapretokonštatovať,žedošloktakémunesprávnemuúradnémupostupuvpredmetnej
exekučnej veci, aký predpokladá ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 v znení účinnom k 27.

09. 2012. Riešiť otázku, či v tejto exekučnej veci bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať
Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
procesné správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. Opačný výklad by

znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by
to, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj
k porušeniu inštančného princípu súdnictva. Súd konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci došlo

k nesprávnemu úradnému postupu. Samotný nesprávny úradný postup (v danej veci spočívajúci v
tom, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote) bez
ďalšieho nemá za následok vznik práva na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
§ 9 ods. 1. V konaní o tomto nároku žalobkyňa mala preukázať vznik škody a konkrétne označiť a
preukázať ujmu, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom, musí byť preukázané, z

akých dôvodov samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a musí byť
preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy.
Keďže žalobkyňa tieto rozhodujúce skutočnosti len tvrdila, avšak nepreukázala, neboli splnené zákonné
predpoklady pre vznik nároku na náhradu majetkovej škody, ale ani na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd dospel

k záveru, že všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej podľa 514/2003 Z. z. súčasne
splnené nie sú, preto žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol
podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania,
pretože ich nevyčíslila.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd 1. stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol

viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu.

V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením
zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie
a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie,
s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie

nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom
čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj

vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež
uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej
lehote. Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval
Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ak súd uviedol, že žalobca nepreukázal, že by mu

postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva,
ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
Uviedol tiež, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe

ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 13. februára 2015 č. k. 7C 193/2012-66 súd 1. stupňa uložil žalobcovi
povinnosť, aby v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok
za odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 21. 11. 2014 sp. zn. 7C 193/2012-48,
ktorý je 20 eur. podľa položky č. 7a sadzobníka zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ len hádať.
Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným

postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby
na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím

NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz29.marca2007sp.zn.4Cdo39/2007.Vprílohezák.č.71/1992
Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu
súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade,
kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu

ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl.
12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je
v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa
ustanovenia § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do

30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh žalobcom podaný pred 01. 10.
2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a po výzve

účastníkom, aby sa v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 OSP vyjadrili k inému možnému právnemu
posúdeniu veci dospel k záveru, že odvolania žalobcu voči napadnutému rozsudku, ako aj napadnutému
uzneseniu nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.Žalobca sa podaným návrhom od žalovaného domáhal náhrady majetkovej škody v sume 175 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 387,24 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným

postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky v
exekučnej veci sp. zn. 10Er/253/03. Exekučným titulom v tejto veci bola notárska zápisnica spísaná dňa
26. 03. 2003 u JUDr. Vladimíra Vlhu N 1002/2003, NZ 22258/2003.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku

alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 08. 2005 (ďalej len Exekučný poriadok) ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd
po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktoré
navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k

zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 26. 05. 2003. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 05. 06. 2003 a dňa 16. 06. 2004 bolo súdnemu exekútorovi
udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 22. 11. 2010 podal oprávnený návrh na
zmenusúdnehoexekútora.SúdnyexekútorJUDr.Pekársúduuviedol,žesozmenousúdnehoexekútora
súhlasí a vyčíslil si trovy exekúcie a dňa 17. 06. 2011 uznesením č. k. 10Er/253/2003-38 súd žiadosti
oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel.

Keďže exekúcia v danej veci začala dňa 26. 05. 2003, napriek tomu, že návrh na zmenu súdneho
exekútora bol podaný dňa 22. 11. 2010, bolo o návrhu na zmenu súdneho exekútora potrebné v zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodnúť podľa práva platného do 31. augusta 2005,
teda podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31. 08. 2005, ktorý žiadnu lehotu na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora nestanovoval. Keďže súd prvého stupňa vec podľa

tohto zákonného ustanovenia neposúdil, odvolací súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa k
inému možnému právnemu posúdeniu veci. Účastníci konania výzvu odvolacieho súdu prevzali, avšak k
inému možnému právnemu posúdeniu veci sa nevyjadrili. Z dokazovania vykonaného súdom 1. stupňa
vyplýva, že súd 1. stupňa po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora vykonával úkony potrebné
k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne o zmene súdneho exekútora aj

rozhodol, pričom tieto úkony vykonával v akceptovateľnej lehote, preto odvolací súd dospel k záveru, že
takýmto konaním súdu 1. stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. Podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že ani samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka
konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Vychádzajúc z okolností daného prípadu

odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1.
stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody, preto odvolací súd, rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k záveru,
že návrh žalobcu je nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa
návrh žalobcu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v

zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom
žalobcudodáva,žekeďžežalobcapostupsúdu,ktorýmmalodôjsťkodňatiumožnostikonaťpredsúdom
v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden
takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom,pretožerozhodnutieotom,ktorýdôkazsúdvykoná,patrívýlučnesúdu,anieúčastníkomkonania
(§ 120 ods. 1 OSP). K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v správnom
znení, preto je táto námietka žalobcu nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného

práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal žalobca v odvolaní, a teda nebol
ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým,
že exekučný súd vykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora,
nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora v akceptovateľnej

lehote ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súd prvého stupňa zamietnutie nároku odôvodnil tým, že
po vykonaní dokazovania zistil, že žalobca v konaní nepreukázal vznik podmienok na priznanie náhrady
škody a nemajetkovej ujmy, keď v konaní nepreukázal ani vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi
žalobcom tvrdenou škodou a postupom súdu v predmetnej exekučnej veci. Podľa konštantnej judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné
zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v
súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej

veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Keďže v danej
veci nebol žalobcom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza žalobca v odvolaní, súd prvého
stupňa nemohol o takomto návrhu žalobcu ani rozhodovať. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v

odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa
uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal
aj preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke žalobcu, uvedenej v odvolaní, že napadnuté

uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne
odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a
článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce
len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka
súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia

rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou
súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý
formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o
uloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným

uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej
položky. K tvrdeniu žalobcu, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že tento
výklad žalobcu ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a to § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa

ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého poplatková povinnosť
vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v
odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad žalobcu je účelový, v rozpore so zákonom, i zámerom
zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nepodliehalo súdnemu
poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov

uvedená nie je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov,
podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k
aplikácii ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je
stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie nie

je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť
za odvolacie konanie. V danom prípade však už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za
tento druh konania - žaloba na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca
odvolací súd ešte dodáva, že toto ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania

začaté do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 09. 2012. Keďže v danej veci bolo odvolanie podané dňa 23. 01. 2015, pričom išlo o
súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie), pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani
o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil žalobcovi za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie

je vecne správne, preto odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
OSP ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.