Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/259/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710210796
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Michalková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1710210796.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: ČSOB Leasing, a. s., Panónska cesta 11, 852

01 Bratislava, IČO: 35 704 713, zast. GRIŠČIK & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo nám. 25, 811
02 Bratislava, IČO: 35 893 893, proti odporcovi: UNIMAR, spol. s r. o., Hlavná 340, 900 41 Rovinka,
IČO: 00 613 410, o zaplatenie 2.315,99 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. 11. 2011 č. k. 36Cb/12/2011-20 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. 11. 2011 č. k. 36Cb/12/2011-20 v napadnutej
zamietajúcej časti z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
880,97 Eur s príslušenstvom a návrh v časti o zaplatenie sumy 1.435,02 Eur s príslušenstvom zamietol.

O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V
odôvodnení rozsudku uviedol, že návrhom zo dňa 21. 09. 2010 navrhovateľ žiadal, aby súd rozhodol
o splnení povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.315,99 Eur s príslušenstvom, pričom
svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 23. 07. 2004 uzavrel navrhovateľ ako veriteľ leasingovú zmluvu č.
LZD/04/01352sodporcomakodlžníkom.PredmetomfinancovaniabolapoloautomatickáplničkaPRIMA
1000G. Súčasťou zmluvy boli všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu ČSOB Leasing, a.
s. Výpoveď zmluvy bola odporcovi doručená dňa 16. 05. 2007 a to listom zo dňa 10. 05. 2007 v súlade

s bodom 4.4 VZP. Finančné vyúčtovanie oznámil navrhovateľ odporcovi listom zo dňa 05. 05. 2008,
pričom výška istiny predstavovala sumu 2.315,99 Eur.

Zvykonanéhodokazovaniamalsúdprvéhostupňazapreukázané,žemedzinavrhovateľomaodporcom
bola uzavretá zmluva, na základe ktorej navrhovateľ prenechal odporcovi do užívania poloautomatickú
plničku PRIMA 1000G s tým, že odporca má po zaplatení v zmluve dohodnutých plnení právo na
uzavretie kúpnej zmluvy na predmet leasingu. Zmluvné strany si v tejto zmluve, ktorej súčasťou boli aj

všeobecné zmluvné podmienky, určili predmet svojich záväzkov dostatočným spôsobom, teda uzavreli
zmluvu, ktorú súd prvého stupňa vyhodnotil ako zmluvu uzavretú v súlade s ust. § 269 ods. 2 Obch.
zák. Ďalej ustálil, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca nezaplatil splátky vo výške
9.468,80 Sk splatné dňa 23. 02. 2007, 23. 03. 2007 a 23. 04. 2007. Vypovedanie predmetnej zmluvy
mal súd za preukázané z listu navrhovateľa zo dňa 04. 08. 2004, keď toto právo navrhovateľa bolo
dohodnuté v súlade s ust. § 1 ods. 2 Obch. zák. a podľa ust. § 582 Obč. zák. Výpoveď nadobudla účinky
dňom 16. 05. 2007, keď v tento deň bola aj doručená. Týmto dňom zanikli všetky práva a povinnosti

odporcu a navrhovateľa z leasingovej zmluvy. Odporca tak bol v súlade so zmluvou povinný vrátiť
poloautomatickú plničku PRIMA 1000G navrhovateľovi, pričom zanikla jeho povinnosť zaplatiť plnenia
podľa zmluvy splatné po vypovedaní zmluvy. Súd prvého stupňa mal teda za to, že odporca je povinný
zaplatiť navrhovateľovi splátky splatné dňa 23. 02. 2007, 23. 03. 2007 a 23. 04. 2007, celkovo vo výške762,85 Eur (22.981,70 Sk) po čiastočnej úhrade. Pokiaľ ide o škodu vo výške nákladov na povinné
zmluvné poistenie a havarijné poistenie vo výške 118,12 Eur, túto mal súd prvého stupňa za preukázanú
z dohody o platbách nájomného k zmluve č. LZD/04/01352, podľa ktorej bolo súčasťou splátok aj

havarijné poistenie, pričom nebola sporná povinnosť odporcu doplatiť toto poistenie z nezaplatených
splátok poistného počnúc dňom 23. 03. 2007. Škodu vo výške nákladov spojených s vymáhaním
splnenia povinnosti a nákladov spojených s odobratím, prepravou, skladovaním, ocenením, opravou,
údržbou a ďalším predajom podľa bodu 4.4.4b všeobecných podmienok vo výške 132,78 Eur súd prvého
stupňa nemal za preukázanú, keď zo žiadnych listín nebolo zrejmé zmenšenie majetku navrhovateľa,

nebolo preukázané vynaloženie peňažných prostriedkov navrhovateľom na úhradu týchto nákladov.
Z týchto dôvodov preto v tejto časti návrh vrátane príslušenstva z tejto sumy zamietol. Súd prvého
stupňa tiež nepriznal tvrdenú škodu z predaja predmetu zmluvy pod bodom 4.4.4e vo výške 842,52
Eur, keď nepreukázal za akú sumu sa predmet leasingu predal, nebolo tak možné zistiť aký bol rozdiel
medzi zostatkom istiny ku dňu predčasného ukončenia leasingovej zmluvy a dosiahnutou predajnou
cenou. Z týchto dôvodov preto i v tejto časti súd prvého stupňa vrátane príslušenstva k pohľadávke

zamietol. Následkom uvedeného ani nemohla byť preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením
zmluvnej povinnosti odporcu, keď jediným preukázaným porušením zmluvnej povinnosti odporcom bolo
nezaplatenie peňažných plnení podľa splátkového kalendára, poplatku za uzavretie leasingovej zmluvy
a medzi zmenšením majetku navrhovateľa. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu vo výške 459,72 Eur, táto mala
vzniknúť podľa dohody v zmluve v písomnej forme, teda v súlade so zákonom predpísanou formou.

Túto dohodu mal súd prvého stupňa za nedostatočne určitú, keď nie je dostatočne presne určené s
porušením ktorých konkrétnych zmluvných povinností je spojený vznik nároku na zaplatenie zmluvnej
pokuty, keď hrubé porušenie dohodnutých zmluvných podmienok nie je dostatočne určité, dohoda o
zmluvnej pokute je teda v tejto časti v rozpore s ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. a preto v súlade s ust. § 39 Obč.
zák. je neplatná. Pokiaľ ide o dohodu o zaplatení zmluvnej pokuty za nedodržanie záväzku odporcu vrátiť

poloautomatickú plničku v stanovenom termíne a v stave zodpovedajúcom obvyklému opotrebeniu,
túto súd prvého stupňa vyhodnotil za dostatočne určitú a v náležitej forme a teda platnú dohodu.
Povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu za hrubé porušenie dohodnutých podmienok ako aj za nedodržanie
záväzku vrátiť predmet leasingu sú samostatné, navzájom nepodmienené povinnosti, pričom nárok na
zaplatenie zmluvnej pokuty vznikne navrhovateľovi samostatne pri porušení každej z povinností. Nárok

na dohodnutú zmluvnú pokutu by mohol vzniknúť aj kumulatívne, ak by bola dohoda o zmluvnej pokute
v časti hrubého porušenia dohodnutých podmienok dohodnutá platne. Aby bolo zrejmé, za porušenie
ktorej zmluvnej povinnosti sa navrhovateľ domáha zaplatenia zmluvnej pokuty, musí vo výzve presne
uviesť, o ktoré porušenie ide, pričom zmluvná pokuta je v zmysle bodu 5.1 splatná v súlade s ust. §
340 ods. 2 Obch. zák. v lehote uvedenej vo výzve. Samotná výzva navrhovateľa bola neurčitá, keď

neuviedol, ktoré konkrétne porušenie je sankcionované a preto ako neurčitý právny úkon nemá za
následok splatnosť zmluvnej pokuty, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáha. V tejto časti bola podľa
súdu prvého stupňa žaloba podaná predčasne, keď ani prostredníctvom súdu nebola odporcovi žiadna
písomnosť s hmotnoprávnymi účinkami doručená. Súd preto žalobu v časti zaplatenia zmluvnej pokuty
vrátane úroku z omeškania zamietol. O úrokoch z omeškania, ktoré priznal navrhovateľovi, rozhodol

súd prvého stupňa podľa ust. § 365 Obch. zák. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods.
2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti a v časti výroku o trovách prvostupňového konania
podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý v tejto časti s rozhodnutím súdu prvého stupňa

nesúhlasil. Uviedol, že súd prvého stupňa vydal vo veci platobný rozkaz, ktorým boli navrhovateľovi
priznané všetky nároky voči odporcovi a v plnej výške a platobný rozkaz bol zrušený, nakoľko sa ho
nepodarilo doručiť odporcovi do vlastných rúk. Keďže skutočnosti uvedené v podanej žalobe neboli
odporcom spochybňované, a keďže na ich základe bol vo veci vydaný platobný rozkaz, navrhovateľ
nemohol predpokladať potrebu ďalšieho dokazovania týchto skutočností pred prvostupňovým súdom, o

ktorýchodôvodnenepredpokladal,žesúnesporné.Uviedol,žesúdpochybil,keďnazákladeskutočností
uvedených v podanej žalobe vydal platobný rozkaz a neskôr bez toho, aby došlo k akejkoľvek zmene
na základe presne tých istých skutočností nároky navrhovateľa v prevažnej miere zamietol. Podľa jeho
názoru na tomto závere nič nemení ani tá skutočnosť, že navrhovateľ sa nezúčastnil nariadeného
pojednávania a svoju neúčasť z dôvodov hospodárnosti konania ospravedlnil. Navrhovateľ tak urobil

preto, lebo potrebu ďalšieho dokazovania týchto nesporných skutočností nemohol vzhľadom na vyššie
uvedený postup súdu a správanie sa odporcu nijako predpokladať. Poukázal tiež na skutočnosť, že
súd prvého stupňa mal možnosť vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, keďže tu boli naplnené
podmienky ust. § 153b O.s.p. Ak tak súd neurobil preto, lebo považoval nároky navrhovateľa zasporné, potom mal navrhovateľ za to, že pri svojom závere súd pochybil, keďže tu neexistovali žiadne
skutočnosti, ktoré by spornosť nárokov odôvodňovali. Okrem toho ak spornosť nárokov navrhovateľa
vyplývala len z jeho žaloby a predložených listín, tak potom súd prvého stupňa nemal ani vydávať

platobný rozkaz. Čo sa týka jednotlivých nárokov, ktoré si navrhovateľ uplatnil a ktoré boli zo strany
súdu prvého stupňa zamietnuté, pripojil faktúru č. 0401352901 za predaj predmetu leasingu vystavenú
navrhovateľom dňa 19. 03. 2008 na sumu 2.489,54 Eur preukazujúcu škodu z predaja predmetu
leasingu. Predložil tiež doklad o úhrade faktúry č. 03507 vystavenej spoločnosťou Slovak Group, s.
r. o. preukazujúcu vznik škody vo výške 132,78 Eur spočívajúcej v uhradení nákladov spojených s

vyhľadaním a odobratím predmetu leasingu. Pokiaľ ide o dohodu zmluvných strán o zmluvnej pokute,
uviedol, že podľa jeho názoru bod 5.1.a VZP je dostatočne určitý minimálnej v tom, že je z neho zrejmý
úmysel zmluvných strán založiť nárok navrhovateľa na zmluvnú pokutu v prípade ak odporca poruší
svoju povinnosť vrátiť navrhovateľovi predmet leasingu. Z odôvodnenia rozsudku podľa vyjadrenia
navrhovateľa vyplýva, že nárok na zmluvnú pokutu súd prvého stupňa zamietol z dôvodu predčasnosti
podania žaloby v tejto časti, keďže nárok navrhovateľa nepovažoval za splatný. S týmto názorom

sa navrhovateľ nestotožnil. Uviedol, že neexistuje žiaden zákon ani zmluvné ustanovenie, ktoré by
podmieňovalo vznik nároku na zmluvnú pokutu doručením výzvy oprávnenej strany na jej zaplatenie
porušujúcej strane. Ak teda došlo k porušeniu povinnosti odporcu, neexistovala žiadna iná dohoda
zmluvných strán o neskoršej splatnosti zmluvnej pokuty, potom mal súd navrhovateľovi nárok na
zmluvnú pokutu priznať a zaviazať odporcu na jej zaplatenie. Prvostupňový súd pri svojom závere

o údajnej predčasnosti žaloby vychádzal z ust. § 340 ods. 2 Obch. zák., pričom pri aplikácii tohto
ustanovenia postupoval v rozpore so základnou aplikačnou zásadou, že právne predpisy sa majú
vykonať v prospech tých na ochranu koho sú určené. Uvedené ustanovenie slúži na ochranu veriteľa,
ktorému toto ustanovenie zakladá možnosť, aby v prípade, ak nie je čas plnenia určený zákonom ani
zmluvou, požadoval od dlžníka plnenie jeho záväzku kedykoľvek, pričom toto ustanovenie zároveň

zakladá tomuto právu zodpovedajúcu povinnosť dlžníka splniť tento záväzok bez zbytočného odkladu
potom čo ho na to veriteľ vyzve. Taký výklad uvedeného ustanovenia, podľa ktorého by nedoručenie
výzvy na zaplatenie záväzku, ktorého čas plnenia nie je určený dlžníkovi pred podaním žaloby, malo mať
za následok zamietnutie samotnej žaloby, je podľa názoru navrhovateľa v absolútnom rozpore s účelom
tohto ustanovenia. Taktiež nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že výzva na zaplatenie zmluvnej

pokuty bez uvedenia konkrétnej povinnosti, pre porušenie ktorej sa zmluvná pokuta uplatňuje, je
neurčitá a preto neplatná. Podľa názoru navrhovateľa neexistuje žiadna zákonná ani zmluvná povinnosť
navrhovateľa uviesť vo výzve na zaplatenie zmluvnej pokuty skutkové dôvody jej uplatnenia. Z týchto
dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a priznať navrhovateľovi celú
uplatnenú pohľadávku vrátane príslušenstva a tiež náhradu trov konania.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa
ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa nedostatočným
spôsobom zistil skutkový stav a preto z neho vyvodil nesprávny právny záver.

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 21. 09. 2010 domáhal voči odporcovi zaplatenia
pohľadávky vo výške 2.315,99 Eur s úrokmi a súčasne žiadal i náhradu trov konania. K návrhu na

začatie konania pripojil listinné dôkazy, ktorými preukazoval dôvodnosť podaného návrhu. Súčasťou
pripojených listinných dôkazov bolo i finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej leasingovej zmluvy. Na
základe podaného návrhu ako i takto pripojených listinných dôkazov súd prvého stupňa vydal dňa 29. 06.
2011 platobný rozkaz, ktorým zaviazal odporcu na celú žalovanú pohľadávku i spolu s trovami konania.
Platobný rozkaz sa však odporcovi nepodarilo doručiť do vlastných rúk. Súd prvého stupňa nariadil vo

veci pojednávanie a to na deň 30. 11. 2011, na ktoré sa dňa 10. 11. 2011 navrhovateľ ospravedlnil
a svoju neúčasť odôvodnil tým, že sa pojednávania nezúčastní z dôvodu hospodárnosti a trval na
úhrade celého uplatneného nároku. Súd prvého stupňa prejednal vec a rozhodol v neprítomnosti oboch
účastníkov konania, keď odporca sa na pojednávanie nedostavil, hoci bol riadne a včas predvolaný a
účasť neospravedlnil a navrhovateľ, tak ako už bolo vyššie uvedené, požiadal o prejednanie veci v jeho

neprítomnosti z dôvodu hospodárnosti.Je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade sa jednalo o prvé pojednávanie v predmetnej veci, kedy
navrhovateľ po predložení listinných dôkazov mal za to, že vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa vo
veci vydal platobný rozkaz, predložené doklady postačujú na preukázanie dôvodnosti podaného návrhu.

Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 172 ods. 1 O.s.p. súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu

vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo
skutočností uvedených navrhovateľom.

Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že platobným rozkazom je možné rozhodnúť vo veci, kde
v návrhu na začatie konania je jasne uvedený skutkový podklad žalovaného nároku, čo do vzniku
pohľadávky i čo do jej splatnosti, prípadne výšky úrokov, doby od ktorej sa úroky požadujú a vôbec

zo všetkých skutočností, z ktorých sa žalobou uplatňovaný nárok odvodzuje. Každé podanie a teda i
žaloba musí mať podľa ust. § 43 O.s.p. určité náležitosti. Jednou z nich je stručné a pravdivé uvedenie
skutočností a označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva. Pokiaľ podanie tieto náležitosti
nemá, je súd povinný, aby sa pokúsil odstrániť túto vadu podľa § 43 ods. 1 O.s.p. a až následne
môže rozhodnúť o návrhu obsiahnutom v podaní. Ak sa domáha navrhovateľ plnenia z nejasného titulu,

je povinnosťou súdu, aby buď použil ust. § 43 ods. 1 O.s.p., alebo aby nerozhodoval v skrátenom
rozkaznom konaní a naopak nariadil ústne pojednávanie, pri ktorom by navrhovateľ vysvetlil, o aké
skutočnosti sa jeho nárok opiera. Rozdiel medzi podkladom rozsudku a podkladom platobného rozkazu
je ten, že v rozsudku súd na základe výsledkov ústneho pojednávania zisťuje skutkový stav, kde naopak
platobný rozkaz sa vydáva bez účasti odporcu iba na základe tvrdenia žaloby.

V danom prípade navrhovateľ podal návrh na vydanie platobného rozkazu, pričom na základe na
takéhoto návrhu je možné vyhovieť žiadosti o vydanie platobného rozkazu, i keď v tomto štádiu konania
odpadá zisťovanie skutkového stavu, avšak skutkový stav musí byť v žalobe uvedený jasne a tento musí
slúžiť ako podklad žalovaného nároku.

Podľa ust. § 132 O.s.p. sú súdy povinné postupovať pri hodnotení dôkazov v rámci svojej voľnej úvahy.
Tak ako už bolo vyššie uvedené, súd v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. rozhodne, ktorý z označených
dôkazov vykoná, pričom môže vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Vychádzajúc z podaného návrhu na vydanie platobného rozkazu navrhovateľ špecifikoval uplatnený
nárok a predložil listinné dôkazy, pričom mal za to, že listinné dôkazy postačujú súdu na rozhodnutie vo
veci a dostatočné zistenie skutkového stavu.

Je pravdou, že navrhovateľ nevyužil svoje právo byť prítomný na pojednávaní, ktoré nariadil súd vo
veci, avšak v danom prípade sa navrhovateľ nezúčastnil pojednávania z dôvodu hospodárnosti, keď
platobnýrozkazvovecivydanýbolatonazákladeskutočností,ktoréuviedolvpodanomnávrhu,odporca
platobný rozkaz neprezval, teda k žalobe sa nevyjadril a ani nepodal odpor proti platobnému rozkazu.
Z týchto dôvodov odvolací súd považuje za správne tvrdenia navrhovateľa, že sa dôvodne domnieval,

že dostatočným spôsobom preukázal dôvodnosť podanej žaloby a z týchto dôvodov preto nepredkladal
ďalšie dôkazy. Tu prichádza do úvahy aplikácia ust. § 120 ods. 1 tretia veta a teda pokiaľ súd prvého
stupňa mal za to, že doklady predložené navrhovateľom sú nedostatočné pre zistenie skutkového stavu,
maltútoskutočnosťoznámiťnavrhovateľoviauviesť,ževprípadenepredloženiapotrebnýchdôkazovna
preukázanie časti uplatneného nároku bude žaloba zamietnutá. Tento prísne formalistický prístup súdu

prvého stupňa, kedy bez ďalšieho návrh navrhovateľa zamietol, odvolací súd vyhodnotil ako odopretie
práva na súdnu ochranu účastníka, ktorý sa so svojim nárokom obrátil na rozhodnutie súdu.

Taktiež v zamietajúcej časti uplatneného nároku na zmluvnú pokutu odvolací súd má za to, že i v tejto
časti nároku uprel súd prvého stupňa účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k neplatnosti právneho

úkonu a preto i tento záver súdu prvého stupňa považuje odvolací súd minimálne za predčasný.

Keďže v danom prípade v predmetnej veci bol vydaný platobný rozkaz na základe skutočností
uvádzaných navrhovateľom v podanom návrhu, platobný rozkaz sa odporcovi nepodarilo doručiť dovlastných rúk, teda odporca sa k žalobe nevyjadril a nepodal odpor proti platobnému rozkazu, a
teda zo strany odporcu neboli podané žiadne námietky ku skutočnostiam uvádzaným navrhovateľom
v podanom návrhu, navrhovateľ nemohol dôvodne predpokladať potrebu ďalšieho dokazovania

skutočností uvádzaných v podanom návrhu. Z týchto dôvodov preto došlo k nedostatočnému zisteniu
skutkovéhostavuatedaknedostatočnémupodkladuprerozhodnutievovecisamej.Úlohousúduprvého
stupňa bude v ďalšom doplniť dokazovanie a opätovne vo veci rozhodnúť.

Na záver odvolací súd poukazuje na ust. § 173 O.s.p., kde je povinnosťou v prípade, že platobný rozkaz

nemožnodoručiťodporcovidovlastnýchrúk,jepotrebnéplatobnýrozkazzrušiťvplnomrozsahuakeďže
zo strany súdu prvého stupňa k zrušeniu platobného rozkazu nedošlo a to ani v spojení s ďalším úkonom
vo veci samej, odvolací súd poukazuje i na tento procesný nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z hore uvedených dôvodov preto odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.

O trovách odvolacieho konania rozhodne podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa v konečnom
rozhodnutí.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.