Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. december 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/314/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512212762
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2512212762.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: Sociálna poisťovňa, Bratislava, 29. augusta 8 - 10 proti
žalovanému: Ing. Mgr. Stanislav Sklenář, súdny exekútor, Piešťany, Vrbovská 96, o 7,14 eur, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 12. mája 2014 č. k. 5C/336/2012 - 26 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa (ako platiteľka
invalidného dôchodku povinného M. B. v exekučnom konaní vedeného oprávneným Mestom Piešťany,

v ktorom žalovaný bol činný ako poverený súdny exekútor) na žalovanom domáhala zaplatenia 7,14 eur
ako vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého tým, že žalobkyňa vykonávala exekučné zrážky z
dôchodku povinného a urobila tak i v apríli 2011, povinný však X. V. XXXX zomrel, nárok na výplatu
dôchodku mu zanikol dňom po takom dni nasledujúcim a za obdobie od 6. apríla 2011 do 5. mája
2011 bola na účet žalovaného naviac poukázaná práve suma predstavujúca predmet konania (na ktorej
úhradu bol žalovaný i vyzývaný, avšak márne). Žalovanému potom nepriznal náhradu trov konania.
Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne (nad rámec ust. § 29 ods. 6, § 115a ods. 2 a § 156 ods.

3 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - ďalej len „O.
s. p.“, umožňujúcich mu prejednanie veci majúcej charakter drobného sporu bez pojednávania) ust. §
1 ods. 2 a § 451 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení),
§ 2 ods. 1, § 3, § 5 ods. 1 a 2 a § 33 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a doplnení alebo tiež exekučného poriadku) i s odkazmi
na § 67 ods. 3 a § 91, resp. i § 89 a nasl. E. p. a § 113 ods. 2 a § 116 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.
z. (o sociálnom poistení v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom záverom o nedôvodnosti

žaloby, keďže tu povaha výkonu činnosti exekútora (ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na
vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí) a takto aj verejnoprávny charakter vzťahu
možnosť vzniku bezdôvodného obohatenia (vzťahujúcu sa len na vzťahy súkromnoprávne) vylučovali
a nebolo preukázané ani splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti exekútora za škodu, nakoľko
tu chýbalo akékoľvek počínanie exekútora, v ktorom by šlo vidieť tzv. škodnú udalosť a aj keby to tak
byť nemalo, absentovala tiež nutná príčinná súvislosť medzi postupom exekútora a ujmou pociťovanou
žalobkyňou (ku ktorej došlo pre zistenie faktoru úmrtia povinného až po dni vykonania zrážky z dôchodku

v príslušnom mesiaci a za stavu vyplácania dôchodku mesačne vopred, na čom ale žalovaný neniesol
žiadnu vinu). Rozhodnutie o trovách konania potom odôvodnené bolo právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
a vecne plným úspechom žalovaného, ktorý ale náhradu trov konania nepožadoval.Proti takémuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, namietajúc pritom nesprávnym právnym posúdením veci súdom
prvéhostupňa(odvolacídôvodpodľa§205ods.2písm.f/O.s.p.).Skutočnosť,žeexekútorjeprivýkone

exekučnej činnosti verejným činiteľom, nie je podľa nej dôvodom na zamietnutie žaloby, žalobkyňa ako
platiteľka dôchodku povinného nebola účastníčkou exekučného konania a suma požadovaná žalobou
nebola zrážkou z dôchodku povinného (ktorý v období, ktorého sa týka už nežil), ale prostriedkom z
verejných zdrojov a žalovaný sa tak (nevrátením toho, čo už za exekučnú zrážku považovať nešlo)
bezdôvodne obohatil.

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, majúc za to, že tento zodpovedá
ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne
celú vec (pretože od rozhodnutia vo veci samej, napadnutého v celom rozsahu, bol závislým i výrok

rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. bez
pojednávania (pretože tu nevznikla potreba opakovania či dopĺňania dokazovania a to ani v súvislosti
s prejednaním veci s povahou drobného sporu v prvom stupni bez pojednávania, nešlo tu o konanie
vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval
ani žiaden dôležitý verejný záujem a dospel k záveru), že napadnutý rozsudok treba považovať za

vecne správny, keď skutkový stav tu bol zistený dostatočne a odvolaním uplatnenú námietku údajného
nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa akceptovať nešlo.

Odvolací súd totiž predovšetkým nemal dôvod, pre ktorý by sa nemal stotožniť s argumentáciou
použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia a urobenou i súčasťou

odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto veci (rozumej dôvody, pre ktoré žalobe v prejednávanej veci
nemohlo byť vyhovené). Takáto argumentácia totiž nevykazovala žiadne skutkové, právne a ani logické
medzery, bola tak i náležite súdržnou a objektívne presvedčivou (ktorým parametrom objektivity je tu
schopnosť presvedčiť každého s výnimkou toho, kto má záujem na celkom inom výsledku konania) a
odvolaciemu súdu by v takejto situácii postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov použitých v

odôvodnení napadnutého rozsudku s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Len
pre potrebu aspoň stručného vyporiadania sa aj s námietkami z odvolania a pre úplnosť sa potom žiada
doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

V podobnej veci, prejednanej Okresným súdom Senica pod sp. zn. 5C/122/2006 a 11C/156/2006

a tunajším odvolacím súdom prejednávanej dokonca až 3x (najskôr pod sp. zn. 10Co/38/2008 a
10Co/44/2008, následne po spojení dvoch pôvodne samostatne vedených odvolacích konaní na
spoločné konanie pod sp. zn. 10Co/101/2010 a napokon pod sp. zn. 10Co/241/2013) totiž Najvyšší súd
Slovenskej republiky už v rámci svojich uznesení zo 14. januára 2010 sp. zn. 3 Cdo 58/2009 a z 18.
januára 2010 sp. zn. 3 Cdo 199/2009 (ktorými zrušil zmeňujúce rozsudky Krajského súdu v Trnave,

vydanépodprvýmidvomaspisovýmiznačkamizhoraavecvrátiltunajšiemuodvolaciemusúdunaďalšie
konanie) vyhodnotil za nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (v oboch druhovo totožných
prípadoch), pokiaľ šlo o možnosť charakterizovania vzťahu účastníčok (i) ako súkromnoprávneho.
Konanie, o ktorom je tu reč, síce proti exekútorovi viedla povinná (a nie dlžník povinného ako v
prejednávanej veci), to však nepoužiteľnosť v takom konaní vyslovených záverov nespôsobovalo,

nakoľko tu rozhodujúcim bolo vyhodnotenie postavenia exekútora pri výkone exekučnej činnosti ako
takého, ktoré znemožňuje uplatnenie ustanovení O. z. (súkromného práva) o bezdôvodnom obohatení
a ak má platiť toto, nemôže byť významným, či prípadné nároky voči exekútorovi uplatňuje priamo ten,
komu z rozhodnutia tvoriaceho podklad exekúcie plynie určitá povinnosť, alebo ten, kto má na tomto
poli iné (zákonom však taktiež výslovne vymedzované) povinnosti (akou osobou je aj dlžník povinného).

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodujúcou v tomto smere je taká konštrukcia
postavenia exekútora, ktorá ho oprávňuje jednostranne zakladať povinnému určité povinnosti, pre ktorú
nerovnoprávnosť (vzťahujúcu sa aj na dlžníka povinného v osobe platiteľa jeho dôchodku) ide o vzťah
verejnoprávny a ani uplatnenie úpravy o bezdôvodnom obohatení preto neprichádza do úvahy. Takýmto
názorom nebol dôvod neriadiť sa aj v tentoraz prejednávanej veci a to spôsobovalo beznádejnosť

uplatňovania práva založeného na bezdôvodnom obohatení žalovaného (odhliadajúc na tomto mieste
od faktoru fungovania exekútora v exekučnom konaní len ako sprostredkovateľa, ktorý principiálne
vymožené sumy poukazuje ďalej a to oprávnenému a len časť z nich je oprávnený si ponechať na úhradutrov exekúcie, pričom v tejto konkrétnej veci z ničoho nevyplynulo, žeby tu malo ísť práve o ostatný
zmieňovaný prípad zadržania sumy požadovanej žalobou samým exekútorom).

Práve uvedené síce neznamená, žeby tu nemohlo ísť o prípad podraditeľnosti situácie podávajúcej sa
z výsledkov konania vo veciach prejednaných tunajším súdom v minulosti a aj vo veci prejednávanej
tentoraz pod úpravu zodpovednosti exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti
(nakoľko je tu povinnosť iniciátora konania uplatňovaný nárok v žalobe vymedziť len skutkovo a nie
i právne - zásada „iura novit curia“ /súd pozná právo/), práve v absencii zákonom ustanovených

predpokladov pre vznik zodpovednosti exekútora za škodu (rovnako správne konštatovanej okresným
súdom) však spočívala odlišnosť tentoraz prejednávanej veci od tých, ktoré boli spomenutí vyššie (a
v ktorých postup exekútorky vedúci k vzniku škody na ujmu povinnej zakladala celkom nepochybne
zistená nečinnosť exekútorky, zbavujúca ju práva požadovať vyššiu a aj reálne exekútorkou si zadržanú
sumu odmeny).

Snaha žalobkyne zvrátiť pre ňu nepriaznivý výsledok konania na súde prvého stupňa iba za pomoci
argumentácie odmietnutej už okresným súdom bola preto bez nádeje na úspech a ak súd prvého stupňa
okrem zamietnutia žaloby rozhodol správne aj v časti nepriznania žalovanému náhrady trov konania a
žalovaný sa tu príslušného procesného práva vzdal definitívne nepodaním vlastného odvolania, nebolo
ani inej možnosti, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vec-ne správny ako celok podľa § 219

ods. 2 O. s. p. potvrdiť.

Aj v takto skončenom odvolacom konaní bol úspešný žalovaný a bol to tak on, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo tiež právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný však ani
tu nepodal návrh na priznanie mu náhrady trov a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tohto

účastníka v odvolacom konaní (s výnimkou nepožadovaného poštovného v súvislosti s vyjadrením sa k
odvolaniu) nepodával, rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.