Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. január 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/8/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200487
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8013200487.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,

PhD. a členov senátu JUDr Jany Henčekovej PhD. a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD., v právnej
veci žalobcu: Y. J., trvale bytom E. J., N. XX/X, A., prechodne bytom B. XXXX/X, XXX XX D.,
právne zastúpeného JUDr. Mikulášom Drobňákom, advokátom, so sídlom M. R. Štefánika 873/204,
093 01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému: Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov, so
sídlom Jarková 31, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
PO2-121-002/2013 zo dňa 06. mája 2013, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove č. k. 14Scud/1/2013-32 zo dňa 03. októbra 2013 vo veci samej a o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 14Scud/1/2013-32 zo dňa 03. októbra 2013 v časti výroku o
trovách konania jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 14Scud/1/2013-32 zo dňa
03. októbra 2013 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 14Scud/1/2013-58
zo dňa 05. februára 2014 vo veci samej p o t v r d z u j e .

Rozsudok č. k. 14Scud/1/2013-32 zo dňa 03. októbra 2013 v spojení s opravným uznesením Krajského

súdu v Prešove č. k. 14Scud/1/2013-58 zo dňa 05. februára 2014 v časti o trovách konania m e n í
tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového konania vo výške 393,92 € na účet
právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 161,97 € na účet právneho
zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením zrušil rozhodnutie žalovaného č.
PPZ-HCP-PO2-121-002/2013 zo dňa 06.05.2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. PPZ-HCP-
PO7-KP-91-005/2013 zo dňa 15.02.2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa krajského súdu správne orgány nesprávne aplikovali príslušné ustanovenia Zákona o pobyte
cudzincov o zrušení trvalého pobytu, konkrétne ust. § 36 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov a

§ 120 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov.

Krajský súd uviedol, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia a už vôbec nie z odôvodnenia
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nevyplýva, na základe čoho dospeli správne orgány kzáveru, že u žalobcu existujú podmienky pre zrušenie prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. b),
teda, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Správne
orgány si vyložili ust. § 120 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov tak, že postačuje v odôvodnení

rozhodnutia uviesť iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR. Z odôvodnenia rozhodnutia
žalovaného vyplýva, že prvostupňový správny orgán postupoval podľa Zákona o pobyte cudzincov a
podľa § 125 ods. 6 žiadal SIS o vyjadrenie, od ktorej bola doručená informácia k účastníkovi konania
so stupňom utajenia „Vyhradené" č. 63/830-V-12-51/2012-S zo dňa 04.05.2012, ktorá sa nachádza
na prvostupňovom správnom orgáne. Z rozhodnutí správnych orgánov však nevyplýva, ako dospeli k

záveru, že zrušenie prechodného pobytu žalobcovi podľa § 36 ods. 1 písm. b) s poukázaním na § 33
ods. 4 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov je v bezpečnostnom záujme SR.

Ostatné žalobné námietky v súvislosti s možnosťou vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, zmarenie
osobnej účasti žalobcu na pojednávaní vo veci zrušenia prechodného pobytu na území SR krajský súd
považovalzanedôvodnéanepreukázané.Žalobcasadalvkonanízastúpiťsplnomocnenýmzástupcom,

ktorý sa zúčastnil pojednávania vo veci a mal možnosť sa oboznámiť s obsahom administratívneho spisu
a mal možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe krajský súd
dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, lebo napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov, a preto ho krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 250l ods. 2 O.s.p.
a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo

výške 70 €. Náhradu trov právneho zastúpenia krajský súd žalobcovi nepriznal, pretože tieto súdu v
lehote 3 dní od vyhlásenia rozsudku neboli písomne doručené.

II.
Odvolanie žalovaného

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že
nesúhlasí s odôvodnením rozsudku týkajúcim sa nesprávneho aplikovania príslušných ustanovení
zákona o pobyte cudzincov o zrušení trvalého pobytu žalobcu. Žalovaný je toho názoru, že tak ako
on aj správny orgán aplikovali správne príslušné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, týkajúce sa

zrušenia prechodného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky.
Krajskýsúdvodôvodnenísvojhorozsudkuuvádza,žesazaoberalpreskúmanímzákonnostirozhodnutia
avšak rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase napadnutého rozhodnutia nesprávne aplikoval.
Žalovaný zrušil žalobcovi povolenie na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky v zmysle
ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b) s poukázaním na ustanovenie § 33 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte

cudzincov a nie trvalý pobyt ako uvádza Krajský súd v Prešove v odôvodnení ním vydaného rozsudku.
Čo sa týka úradného záznamu správneho orgánu ohľadom utajovanej informácie, ktorý sa v čase
vydania rozhodnutia č. PPZ-HCP-P07-KP-91-005/2013 zo dňa 15.02.2013 v administratívnom spise
žalovaného nenachádzal žalovaný uvádza, že konanie na prvom a druhom stupni tvorí jeden celok.
Vzhľadom na skutočnosť, že v odvolacom konaní sa uplatňuje úplný apelačný princíp, žalovaný odvolací

orgán môže sám napraviť rozhodnutie a sám môže rozhodnúť vo veci samej, pritom sa môže odchýliť od
skutkového stavu zisteného správnym orgánom. V danom prípade správny orgán postupoval v zmysle
rozsudku Krajského súdu v Prešove pod číslom 12Scud/3/2012-35 zo dňa 15.03.2013. V predmetnom
rozsudku krajský súd uvádza, že ak ide o utajovanú skutočnosť získanú od Slovenskej informačnej
služby, v spise má byť vykonaný úradný záznam, že utajovaná skutočnosť bola správnemu orgánu

doručená,kedy,podakýmstupňomutajenia,ajjejuloženienaurčitommieste.Správnyorgánpostupoval
v zmysle zákona o pobyte cudzincov a podľa § 125 ods. 6 žiadal Slovenskú informačnú službu o
vyjadrenie, od ktorej bola doručená informácia k žalobcovi so stupňom utajenia „Vyhradené", číslo
63/830-V-12-51/2012-S zo dňa 04.05.2012, ktorá sa nachádza na správnom orgáne. Záznam o tom, že
správnemu orgánu bola doručená utajovaná informácia so stupňom utajenia „Vyhradené" sa nachádza

v administratívnom spise žalobcu pod číslom PPZ-HCP-P07-KP-91-007/2013.

Žalovaný taktiež nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozsudku týkajúcim sa nesprávneho vyloženia
ustanovenia § 120 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, to znamená, že v odôvodnení rozhodnutiapostačuje uviesť iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Žalovaný uvádza,
že nemôže nadradiť osobný záujem žalobcu nad bezpečnostný záujem, inak by porušil všeobecne
záväzný právny predpis, čiže by nepostupoval v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Ak by

odôvodnenie obsahovalo opis zisteného stavu, došlo by k odkrytiu zdroje poznatkov, samotnej masy
poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych
orgánovavovšeobecnostiajzverejnilipostupypoužívanénaodhaľovaniekonaní,ktorémôžuohrozovať
ústavne zriadenie, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhol žalovaný odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok krajského
súdu zrušil, žalobu zamietol a napadnuté rozhodnutie žalovaného potvrdil.

III.
Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu

Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca uviedol, že prvostupňový a druhostupňový správny orgán pri
rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky žalobcu
nesprávne aplikovali príslušné ustanovenia Zákon o pobyte cudzincov o zrušení trvalého pobytu,
konkrétne ust. §36 ods. 1, písm. b) Zákona o pobyte cudzincov a § 120 ods. 2, písm. b) Zákona o pobyte
cudzincov. Prvostupňový správny orgán sa obmedzil na citáciu ustanovení Správneho poriadku, Zákona

o pobyte cudzincov a na čl. 23 Ústavy SR a 51. 8 ods. 1, ods. 2) Dohovoru.

Z odôvodnenia prvostupňového správneho orgánu, ako aj druhostupňového správneho orgánu
nevyplýva,nazákladečohodospelikzáveru,žeužalobcuexistujúpodmienkyprezrušenieprechodného
pobytu podľa § 36 ods. 1, písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, teda existuje dôvodné podozrenie, že

žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Správne orgány si vyložili ust. §122 ods. 2, písm.
b) Zákona o pobyte cudzincov tak, že postačuje v odôvodnení rozhodnutia uviesť iba skutočnosť, že ide
o bezpečnostný záujem SR. Z rozhodnutí správnych orgánov však nevyplýva, ako dospeli k záveru, že
zrušenie prechodného pobytu žalobcovi na území SR podľa §36 ods. l písm. b) s poukázaním na § 33
ods. 4 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, je v bezpečnostnom záujme SR.

Na základe uvedeného žalobca navrhuje odvolaciemu súdu aby napadnutý rozsudok krajského súdu
ako vecne správny potvrdil. Žalobca si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 131,97 €.

IV.
Odvolanie žalobcu v časti trov konania

Proti rozsudku krajského súdu v časti trov konania podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré
odôvodnil tým, že písomným podaním zaslaným dňa 02.07.2013 žiadal krajský súd, aby v prípade
úspechu v právnej veci zaviazal žalovaného k náhrade trov konania v celkovej sume 393,92 €,
pozostávajúcej z dvoch úkonov právnej pomoci, a to príprava a prevzatie veci dňa 20.05.2013 vo výške
127,16 €, podanie žaloby dňa 25.05.2013 vo výške 127,16 €, 2 x režijný paušál vo výške 15,62 €, 20 %

DPH vo výške 53,98 € a súdny poplatok za návrh vo výške 70 €.

Z uvedeného dôvodu navrhol odvolaciemu súdu aby napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania
zmenil a odvolaniu vyhovel alebo aby rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V.
Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu v časti trov konania

K odvolaniu žalobcu proti rozsudku týkajúcej sa časti trov konania žalovaný uviedol, že nie je
kompetentný vec posúdiť z dôvodu, že výšku trov konania určuje súd Slovenskej republiky, ktorý v danej
veci už rozhodol.VI.
Argumentácia rozhodnutia žalovaného

Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-121-002/2013 zo dňa 06.05.2013 rozhodol o odvolaní žalobcu
voči rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície PZ Michalovce č. PPZ-HCP-PO7-KP-91-005/2013
zo dňa 15.02.2013 tak, že rozhodnutie vydané prvostupňovým správnym orgánom č. PPZ-HCP-PO7-
KP-91-005/2013 zo dňa 15.02.2013, ktorým sa žalobcovi ruší povolenie na prechodný pobyt na území
Slovenskej republiky v zmysle § 36 ods. 1 písm. b) s poukázaním na § 33 ods. 4 písm. b) zákona o

pobyte cudzincov potvrdil a odvolanie účastníka konania zamietol.

VII.
Právny názor Najvyššieho súdu SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 O.s.p. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204
ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250ja ods.
1 O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je nedôvodné, dôvodné však
bolo odvolanie žalobcu v časti o trovách konania. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19.01.2016 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané

nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Podľa § 2 ods. 1 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením

bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú
celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a
slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.

Podľa § 33 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie

prechodného pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte
ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.

Podľa § 36 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zruší prechodný pobyt, ak zistí
skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods.

4 alebo ods. 5.

Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise
ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.

Podľa § 120 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia
iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zrušení
prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej
krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.

Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie
prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho
ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému
útvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie.Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o SIS“), informačná služba poskytuje informácie o trestnej činnosti útvarom Policajného
zboru a prokuratúry, a to najmä o páchaní organizovanej trestnej činnosti. Nevyhnutné informácie

poskytuje aj iným štátnym orgánom, ak ich potrebujú na zamedzenie protiústavnej alebo inej protiprávnej
činnosti.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu zo dňa 03.10.2013 v spojení s opravným uznesením zo dňa 05.02.2014, ktorým bolo zrušené

napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-121-002/2013 zo dňa 06.05.2013 v spojení s
prvostupňovýmrozhodnutímč.PPZ-HCP-PO7-KP-91-005/2013zodňa15.02.2013,ktorýmsažalobcovi
zrušilo povolenie na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky v zmysle § 36 ods. 1 písm. b) s
poukázaním na § 33 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, najmä z toho
pohľadu, či žalovaným uplatnené námietky boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku.

V predmetnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 4.8.2014 prerušil konanie z dôvodu, že Verejná
ochrankyňa práv podala dňa 14.7.2014 návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy
SR, v ktorom žiadala ústavný súd o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011
Z. z. o pobyte cudzincov (s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl.
47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 14 ods.

1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Návrh verejnej ochrankyne práv bol uznesením ústavného súdu PL. ÚS 40/2014-19 zo dňa 17.12.2014
odmietnutý ako neprípustný. Pre úplnosť súd dodáva, že z procesných dôvodov ústavný súd dvakrát
odmietol návrh verejnej ochrankyne práv na vyslovenie nesúladu § 120 ods. 2 zákona o pobyte

cudzincov, ktorý je relevantný v predmetnej veci, a podobného ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č.
480/2002 Z. z. o azyle (PL. ÚS 5/2014 a PL. ÚS 40/2014).

Spoukazomnauvedené,muselNajvyššísúdSlovenskejrepublikypriposudzovanížalobnýchnámietok,
ale aj odvolacích dôvodov žalovaného vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákona o pobyte cudzincov

(konkrétne jeho ustanovenia § 120 ods. 2), ktoré žalovaný pri rozhodovaní na daný prípad aplikoval.

Pri posúdení námietok žalovaného najvyšší súd vychádzal z toho, že pokiaľ správne orgány na prípad
žalobcu pri rozhodovaní o jeho žiadosti vydali rozhodnutie, ktoré je odôvodnené v súlade s ustanovením
§ 120 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, (podľa ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení

rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie
o zrušení prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov s poukazom na
§ 34 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej
krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu), postupovali správne.

Ustanovenie § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov síce odkazuje na aplikáciu zákona o správnom
konaní, avšak za predpokladu, že sa v tomto zákone neustanovuje inak. Ako to vyplýva z ustanovenia §
120 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu
nad všeobecne platné zásady administratívneho konania obsiahnuté v správnom poriadku. Citované
ustanovenie zákona o pobyte cudzincov je teda vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

lex specialis.

Správny orgán preto nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho
viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem
Slovenskej republiky.

K tomu ho priamo zmocňuje ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov avšak len v prípade,
že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.Na tomto mieste odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že uvedenou problematikou sa zaoberal
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze II. ÚS 480/201462, v ktorom uviedol, že zákonodarca
vyvážil ústavne chránenú hodnotu bezpečnosti štátu na jednej strane a ústavne procesné práva, resp.

právonaochranurodinnéhoživota,akcentujúcbezpečnosťštátu.Zákonodarcauprednostnilbezpečnosť
nielen z hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska utajenosti spravodajských informácií. V konfrontácii s
bezpečnosťou štátu zákonodarca uprednostnil len ochranu života a zákaz mučenia. Je nepochybné,
že suverén má pri úprave cudzineckého režimu, a zvlášť otázok legálnych dlhodobých pobytov, veľkú
diskréciu. Zákonná úprava je postavená v podstate na dôvere v spravodajské poznatky Slovenskej

informačnej služby a z ústavného, inštitucionálneho hľadiska ostáva dôverovať jej politickej kontrole.
Ochrana správnymi súdmi je v predmetnej oblasti značne limitovaná, a preto môže vzbudzovať u
cudzincov pocit nedostatočnej ochrany ich práv. Treba však aj priznať, že oblasť bezpečnosti štátu sa
blíži otázkam politickým, kde je súdna diskrécia obmedzená. Právna úprava sa môže javiť nelogická,
pretože ten, kto doteraz mal legálny pobyt, sa snaží ho umocniť, stabilizovať trvalým pobytom, a
pritom zrazu čelí riziku vyhostenia. Dikcia relevantných zákonných ustanovení je natoľko jednoznačná,

že neumožňuje taký posun výkladu smerom k procesným článkom ústavy, aby sa sťažovateľ mohol
kontradiktórne konfrontovať s poznatkami v správach SIS.

Dôvodom, pre ktorý krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
bolo, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia a už vôbec nie z odôvodnenia prvostupňového

rozhodnutia nevyplýva, na základe čoho dospeli správne orgány k záveru, že u žalobcu existuje dôvodné
podozrenie, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Podľa krajského súdu z rozhodnutí
správnych orgánov nevyplýva, ako dospeli k záveru, že zrušenie prechodného pobytu žalobcovi podľa §
36 ods. 1 písm. b) s poukázaním na § 33 ods. 4 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov je v bezpečnostnom
záujme SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s uvedenými dôvodmi krajského súdu pre ktoré zrušil rozhodnutie
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vo svetle svoje doterajšej judikatúry (napr. rozsudok
NS SR sp zn. 1Sža 39/2010) ako aj judikatúry ústavného súdu II. ÚS 480/2014-62) nestotožnil, dospel
však na základe nasledujúcich dôvodov k záveru, že rozhodnutie krajského súdu bolo vo výroku vecne

správne a preto ho bolo potrebné potvrdiť.

Odvolací súd posudzoval v prvom rade v kontexte záverov vyplývajúcich z nálezu II. ÚS 480/2014-62,
či prichádzal do úvahy postup, ktorý zvolil správny orgán, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol iba
skutočnosť,žeideobezpečnostnýzáujemSlovenskejrepubliky.Vdanomprípadeprvostupňovýsprávny

orgán zrušil žalobcovi prechodný pobyt na území Slovenskej republiky z dôvodu dôvodného podozrenia,
že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie ako
vyplýva z ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b) v spojení s § 33 ods. 4 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

V prípade žalobcu je podľa žalovaného dôvodné podozrenie, že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť

štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie a z uvedeného dôvodu prvostupňový správny orgán.

Pokiaľ teda správne orgány postupovali v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v kontexte s
ustanovením osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade zákon o pobyte cudzincov, konkrétne
ustanovenie § 120 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a v odôvodnení rozhodnutia uviedli iba

skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky postupovali v súlade so zákonom.

Avšak tak, ako to vyplýva z doterajšej judikatúry najvyššieho súdu, od ktorej nebol dôvod na odklon, v
prípadoch, kde nie je daná možnosť účastníkovi konania oboznámiť sa s obsahom dôvodov a dôkazov,
ktorými sa odôvodňuje neudelenie trvalého pobytu (ale i iné prípady), z dôvodu, že sa jedná o utajovanú

skutočnosť, je potrebné, aby sa s týmito dôvodmi oboznámil súd v rámci svojho prieskumu napadnutého
rozhodnutia.

Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 111/08), že ochrana ľudských práv a základných slobôd je v našom
ústavnom systéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu.

Osobitne možno zvýrazniť povinnosť všetkých súdov chrániť jednotlivcov pred zásahmi verejnej moci.
Táto povinnosť súdov je základným komponentom právneho štátu rešpektujúceho a ctiaceho ľudské
slobody. Vďaka svojim definičným znakom - nezávislosti a viazanosti právom - ústavou, zákonmi avybranými medzinárodnými zmluvami môže a musí súdna moc chrániť jednotlivcov pred excesmi
verejnej moci.

Podľa judikatúry ústavného súdu súdy sa nesmú vyhýbať oboznámeniu sa s utajenými skutočnosťami
a tak poskytnúť vertikálnu ochranu účastníkom konania.

Tak, ako to vyplýva z obsahu napadnutého rozsudku, krajský súd sa s obsahom utajenej informácie
zaoberal, resp. nahliadol do nej. Po oboznámení sa s utajovanou skutočnosťou však konštatoval, že z

odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia a už vôbec nie z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia
nevyplýva, na základe čoho dospeli správne orgány k záveru, že u žalobcu existuje dôvodné podozrenie,
že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.

Odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou krajského súdu nestotožnil, pretože záver o tom, či
správne orgány vyhodnotili existenciu dôvodného podozrenia, že cudzinec pri svojom pobyte ohrozí

bezpečnosť štátu musí vyplývať z utajovanej skutočnosti, (ktorú súd musí verifikovať a vyhodnotiť),
a nie z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu. Tým by bol popretý zmysel samotného utajenia
skutočnosti.

Odvolací súd zastáva názor, že účastník konania nebol oprávnený sa s informáciou v stupni utajenia

„dôverné“ oboznámiť. Toto právo však majú súdy v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí a krajský súd
sa s informáciou, na základe ktorej správne orgány dospeli k záveru, že je naplnený zákonný dôvod
pre zrušenie prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov oboznámil a
dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutia žalovaného, pretože z odôvodnenia preskúmavaného
rozhodnutia a už vôbec nie z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, na základe čoho

dospeli správne orgány k záveru, že u žalobcu existuje dôvodné podozrenie, že žalobca pri svojom
pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.
Takýtozávervosvetlevyššieuvedenéhoprávnehonázorunajvyššiehosúdu,ktorývychádzalzprávneho
názoru ústavného súdu (v citovanom náleze vyššie) neobstojí.

Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo
potrebné zrušiť z iného dôvodu, a tým bolo zistenie, nedostatočných, resp. všeobecných informácií
týkajúcich sa bezpečnostného rizika žalobcu a s poukazom na nesprávnosť takého postupu, ktorý
konštatuje Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 480/2014-62), keď sa takáto všeobecná
informácia SIS stane primárnym dôkazom v konaní o povolení pobytu, musel odvolací súd súhlasiť

s výrokom rozsudku krajského súdu o zrušení rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím.

Najvyšší súd s poukazom aj na závery ústavného súdu v citovanej judikatúre zdôrazňuje potrebu
individuálneho posúdenia dôvodov, pre ktoré by malo existovať bezpečnostné riziko, teda potrebu

dôsledného oboznámenia sa s obsahom utajovaných skutočností.

Judikatúra ústavného súdu poukazuje na potrebu ochrany cudzincov preverením formálnejších, avšak
relevantných stránok procesu a taktiež potrebu oboznámenia sa s dôvodmi, či tieto nie sú neudržateľné.

Najvyšší súd konštatuje, že utajovaná skutočnosť, ktorá bola podkladom rozhodnutia správnych
orgánov mala charakter všeobecnej informácie, z ktorej nebolo možné identifikovať a teda ani posúdiť
bezpečnostné riziko žalobcu a súd sa nemohol pri posúdení zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov
uspokojiť s príliš všeobecnými informáciami o žalobcovi dodanými SIS.

Najvyšší súd v tejto súvislosti považuje za dôležité zdôrazniť, že nie je možné akceptovať univerzálnosť
a všeobecnú platnosť názoru informačnej služby vo všeobecnej rovine. Poznanie konkrétnych dôvodov
z ktorých informačná služba vychádza pri svojom závere o nebezpečnosti žalobcu pre bezpečnosť štátu
je rozhodujúcim podkladom, z ktorého správny orgán pri posudzovaní dôvodov zrušenia prechodného
pobytu u žalobcu vychádza. Bez jeho poznania nie je preskúmateľné ani rozhodnutie správnych orgánov

v súdnom konaní.

V danej veci sa senát 1S Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 22.12.2015 oboznámil s obsahom
utajovanej písomnosti Slovenskej informačnej služby vedenej pod č. 63/830-V-12-51/2012-S zo dňa04.05.2012, ktorá bola podkladom rozhodnutia správneho orgánu o zrušení povolenia na prechodný
pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky, pričom dospel k záveru, že utajovaná skutočnosť
neobsahovala konkrétne dôvody, ktoré by viedli k rozhodnutiu o zrušení povolenia na prechodný pobyt

žalobcu. Ide o totožnú utajovanú skutočnosť, s ktorou sa museli oboznámiť správne orgány prvého i
druhého stupňa ako aj krajský súd, ale z jej obsahu podľa názoru najvyššieho súdu nie je zrejmé, o
aký konkrétny prípad dôvodného podozrenia, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu,
verejný poriadok alebo verejné zdravie ide.

Pokiaľ teda, krajský súd rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozhodol vo výroku vecne správne, a preto odvolací súd rozsudok
krajského súdu vo veci samej podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Po preskúmaní spisu krajského súdu odvolací súd zistil, že žalobca si písomným podaním zo dňa
28.06.2013, daným na poštu dňa 02.07.2013, doručeným krajskému súdu dňa 08.07.2013, vyčíslil trovy

konania v celkovej sume 393,92 €. Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobca si vyčíslil trovy konania a tieto
uplatnil v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách advokátov, a preto odvolací súd na základe
odvolania žalobcu zmenil rozsudok krajského súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s

§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech, priznal náhradu trov
prvostupňového konania v celkovej výške 393,92 € a náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške
161,97 €. Náhrada trov prvostupňového konania pozostáva z náhrady za: 1. príprava a prevzatie veci
vo výške 127,16 €, 2. podanie žaloby vo výške 127,16 €, 3. 2 x 7,81 € režijný paušál vo výške 15,62 €,
4. DPH 20 % vo výške 53,98 €, 5. súdny poplatok za návrh vo výške 70 €.

Náhrada trov odvolacieho konania pozostáva z náhrady: 1. písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného
vo výške 127,16 €, 2. 1 x 7,81 € režijný paušál vo výške 7,81 €, 3. DPH 20 % vo výške 27 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.