Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. október 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/376/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514201810
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3514201810.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa M. M., a.s., so sídlom Z., O. 9, R.: XX XXX XXX,
zastúpenéhoAdvokátskoukanceláriouM.&B.,s.r.o.,sosídlomZ.,O.8,R.:XXXXXXXX,protiodporkyni
Z.E.,bytomW.,G.XX/X,zastúpenejJUDr.F.N.,advokátkousosídlomI.W.nadO.,W.XX,oneúčinnosti
právneho úkonu, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo
dňa 25. februára 2015, č. k. 7C/58/2014-130, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že návrh navrhovateľa na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa prerušil konanie do právoplatného skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 10C/335/2014. V odôvodnení
uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáha, aby súd určil, že darovacia zmluva, ktorou bol

prevedený spoluvlastnícky podiel o veľkosti XX/XX na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. G.
Y., obec: W., okres: W., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom Myjava a
to: rodinnom dome s. č. XXX, postavenom na parcele reg. "C" č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria
o výmere XXX m2, pozemku na parc. reg. "C" č. XXXX/X- záhrady o výmere XXX m2, pozemku na
parc. reg. "C" XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 306 m2 z R.. O. E., bytom G. Lúka
XXX, XXX XX W. na odporkyňu, ako obdarovanú, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností povolený Správou katastra W. dňa 16.09.2012 pod číslom V XXX/XX, je
voči navrhovateľovi neúčinná. Podaním zo dňa 28.01.2015 právna zástupkyňa odporkyne žiadala, aby
súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na tamojšom súde pod sp. zn.
10C/335/2014. Uviedla, že o pohľadávke na zabezpečenie zaplatenia, o ktorej je vedený spor, nie je
právoplatne rozhodnuté. Súčasne predložila rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.12.2013, č.
k. 6Cdo 2536/2012. Súd prvého stupňa poukázal na to, že na tamojšom súde prebieha pod sp. zn.

10C/335/2014 konanie o zaplatenie 50.000,- Eur s prísl., medzi účastníkmi: M. Slovensko, a.s., Z. proti
odporcovi 1/ W.. W. E., odporcovi 2/ R.. O. E.. Ku dnešnému dňu toto konanie nebolo právoplatne
ukončené. Bol toho názoru, že vzhľadom na skutočnosť, že sa v konaní vedenom na tamojšom súde
rieši otázka zásadného významu pre rozhodnutie súdu - a to určenie vymáhateľnosti pohľadávky,
otázka samotnej existencie pohľadávky, je nevyhnutné v danom prípade konanie vo veci vedenej pod
sp. zn. 7C/58/2014 podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. prerušiť. Súd prvého stupňa poukázal na

aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2013, č. k. 6 Cdo 253/2012, v
ktorom uvádza, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa
sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania, pričom prerušenie konania
sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Záverom uviedol, že ak by pre
rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky,
potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť účel, ak by následne pohľadávka veriteľa nenadobudla

kvalitu vykonateľnej pohľadávky.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p. V odvolaní uviedol, že súdu zaslal vyjadrenie k návrhu odporkyne na prerušenie konania,
v ktorom sa domáhal, aby súd návrh na prerušenie konania zamietol. Otázku podmieňovania úspešnosti

odporovacej žaloby podľa ust. § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka existenciou vykonateľného
rozhodnutia považoval za definitívne vyriešenú ustálenou praxou viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 44/2001, prípadne
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo198/2010 zo dňa 27.02.2012. Mal za to, že súd prvého stupňa sa
mal argumentačne vysporiadať s názormi prezentovanými vo vyššie uvedených rozhodnutiach. Uviedol,

že navrhovateľ prihlásil svoju pohľadávku do konkurzného konania - Myjavská obchodná agentúra, a.s.,
pričom za pohľadávku v sume 555.269,48 Eur sa zaručili v celom rozsahu W.. W. E. a R.. O. E. (starý
otec odporkyne). Identifikovaná úverová pohľadávka bola správcom zistená v celom rozsahu a považuje
sa za nespornú. Posúdenie existencie a vymáhateľnosti pohľadávky považoval za duplicitné a účelové.
Poukázal na odbornú literatúru, v zmysle ktorej je rozhodujúcim hľadiskom pre (ne)prerušenie konania
zásada hospodárnosti konania. Svoje tvrdenia podporil aj s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho

súdu sp. zn. 3Sžo/182/2010 zo dňa 19.08.2010, sp. zn. 5Obo/10/2013 zo dňa 10.04.2013 a sp. zn.
5Sžo/9/2014 zo dňa 27.02.2014. Záverom zdôraznil, že pohľadávka musí byť vymáhateľná až v čase
rozhodovania súdu o neúčinnosti právneho úkonu. Z tohto dôvodu, je toho názoru, že prvostupňový
súd je v konaní oprávnený riadne pokračovať, vypočuť odporkyňu a vykonať ďalšie dôkazy potrebné
na rozhodnutie vo veci, pričom s meritórnym rozhodnutím počká do ukončenia konania o zaplatenie

pohľadávky, vedeného proti Ing. O. E. pod sp. zn. 10C/335/2014.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla napadnuté uznesenie ako
vecne správne potvrdiť. Uviedla, že napadnuté rozhodnutie považuje za správne, poukázala pritom
na právne závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo dňa

17.12.2013. Prerušenie konania v tejto veci neznamená podľa jej názoru ohrozenie či zmarenie
uspokojenia pohľadávky navrhovateľa voči Ing. O. E.. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie potvrdil. K navrhovateľom uvádzaným dôvodom uviedla, že námietku o
nevymáhateľnosti pohľadávky uplatnila už pri prvom podaní na súd vo vyjadrení zo dňa 20.10.2014.
Tvrdenie navrhovateľa, že otázka posúdenia existencie a vymáhateľnosti pohľadávky je v tomto

konaní duplicitná a účelová, nakoľko pohľadávku posúdil správca konkurznej podstaty, podľa jej
názoru nemá oporu v zákone. Zistenie správcu ohľadne prihlásenej konkurznej pohľadávky nie je
potvrdením oprávnenosti pohľadávky konkurzného veriteľa voči ručiteľom úpadcu. Právomoc posúdenia
oprávnenosti pohľadávky navrhovateľa patrí všeobecnému súdu, ktorý túto otázku rieši v konaní
vedenom pod sp. zn. 10C/335/2014.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť v zmysle ust. § 220 O.s.p.,
a to z týchto dôvodov:

V preskúmavanej veci okresný súd prerušil konanie do právoplatného skončenia veci vedenej na
Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 10C/335/2014 s poukazom na
ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. V zmysle uvedeného ustanovenia ide o fakultatívny dôvod prerušenia
konania, ktorý spočíva v tom, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu. Prerušenie konania podľa citovaného zákonného ustanovenia závisí od úvahy súdu
a je upravená len ako procesná možnosť súdu, nie však jeho povinnosť, čo znamená, že sa jedná o
prerušenie konanie, ktoré nie je pre samostatné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné
vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami, a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť.
Výber, resp. voľba súdu, ktoré z jednotlivých procesných opatrení slúži účelu racionálnej organizácie

postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania, je potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke
rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní a použiť to opatrenie, prostredníctvom
ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda
zásada hospodárnosti konania. Prerušenie konania preto predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku
ako pravidlo.

Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je určenie neúčinnosti právneho úkonu - darovacej
zmluvy v zmysle § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka. Spornou ostáva vyriešenie otázky či v konanívedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 10C/335/2014 sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam pre toto konanie.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v konaní sp. zn. 10C/335/2014 prebieha konanie o zaplatenie
sumy 50.000,- Eur od ručiteľa Ing. O. E., ktorý je zároveň účastníkom darovacej zmluvy - darca, ktorej
neúčinnosť sa v tomto konaní rieši. Podľa súdu prvého stupňa sa v uvedenom konaní rieši otázka
zásadného významu pre rozhodnutie súdu - a to určenie vymáhateľnosti predmetnej pohľadávky a
otázka samotnej existencie pohľadávky. Súd prvého stupňa si vo svojom rozhodnutí osvojil právne

závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo dňa 17.12.2013, v
ktoromsúdkonštatoval,žepodpojmomvymáhateľnápohľadávkatrebarozumieťtakúpohľadávku,ktorá
bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať
exekúciu.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa o tom, že otázka riešená v konaní vedenom

pod sp. zn. 10C/335/2014 má význam pre posúdenie tejto veci.

Podľa ust. 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči
nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného

právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Z vyššie citovaného textu zákona nie je možné podľa odvolacieho súdu interpretovať pojem
„vymáhateľnej pohľadávky“ tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s
pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú

pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Zákonné pojmy
„vymáhateľnej pohľadávky“ a „vykonateľnej pohľadávky“ preto nemožno považovať za synonymá a
majú preto, tak rôzny zmysel. Preto vymáhateľnú pohľadávku možno charakterizovať ako pohľadávku
žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde. To, že zákonodarca použil termín
vymáhateľná pohľadávka celkom vedome, svedčí podľa odvolacieho súdu aj dikcia druhej vety

ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj § 845 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kde by
nemalo byť sporné, že tam uvedené pohľadávky nemožno vymáhať pred súdom v základnom konaní
a nie až v konaní o výkon rozhodnutia. Z uvedeného preto vyplýva, že nie je potrebné prerušovať
konanie do skončenia konania vedeného pod sp. zn. 10C/335/2014, pretože v prípade posudzovania
odporovateľnosti právneho úkonu (určenia jeho neúčinnosti) nie je zákonným predpokladom, aby išlo

o pohľadávku vykonateľnú - teda pohľadávku priznanú rozhodnutím alebo iným titulom, na podklade
ktorého možno vykonať exekúciu. V uvedom konaní sa preto nerieši otázka, ktorá má význam pre
rozhodovanie súdu v tejto veci. resp. otázka, ktorú by si súd prejudiciálne nemohol posúdiť sám. Nie sú
preto splnené podmienky stanovené v § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Odvolací súd sa tak rozhodol neaplikovať právne závery odporkyňou predloženého rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo dňa 17.12.2013, ktoré predstavuje judikatúrny odklon
od doteraz vedenej súdnej praxe. V tomto odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Cdo 102/1999 zo dňa 23.12.1999, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 44/2001. Uvedené rozhodnutie je tak rozhodnutím,

ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk so všeobecným konsenzom. O tom, že uvedené rozhodnutie
nestratilo na aktuálnosti svedčí aj následná rozhodovaciu činnosť súdov, ktorých rozhodovacia činnosť
sa stotožnila s právnym názorom prezentovanom v uvedenom rozhodnutí (pozri napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 69/2012 zo dňa 30.10.2013, 4 Cdo 198/2010).

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v prípade neúspechu navrhovateľa (veriteľa) v konaní o jeho
pohľadávke, nebude v tomto konaní odporkyňa poškodená na svojich právach, pretože samotné
rozhodnutie súdu o odporovateľnosti právneho úkonu (o jeho neúčinnosti), nie je spôsobilým titulom
na vymoženie takéhoto práva, nakoľko predmetné rozhodnutie má iba formálnu, ochrannú, podpornú
procesnú povahu.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. 220 O.s.p. zmenil
tak, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. ako nedôvodný
zamietol.Úlohou súdu prvého stupňa je vo veci ďalej konať.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .