Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. november 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/288/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714200985
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2714200985.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť,
Bratislava, Olejkárska 1, zast. advokátom: JUDr. Vladimír Kán, Bratislava, Námestie M. Benku 9-C1,
proti žalovanému: R. P., nar. XX. D. XXXX, naposledy bytom J., H. XXX, t. č. na neznámom mieste a
zast. opatrovníčkou: R. P., Okresný súd Senica, o 50,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 31. marca 2015 č. k. 2C/227/2014 - 31 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania m e n í tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokáta náhradu trov prvostupňového konania v sume 16,50
eur a to do 3 dní.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 50,70
eur a taktiež priamo žalobkyni (v tomto prípade zrejme pre prehliadnutie stavu zastúpenia účastníčky
advokátom) náhradu trov konania v sume 16,50 eur, oboje do 3 dní. Rozhodnutie v časti trov konania
odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskoršíchzmienadoplnení)isodkazminačl.46ačl.47ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky(ústavného
zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a rozhodnutia Ústavného súdu

Českej republiky (nález z 25. marca 2014 sp. zn. I. ÚS 3819/13), Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (uznesenie z 19. marca 2014 sp. zn. 6 M Cdo 5/2013) aj tunajšieho odvolacieho súdu
(„rozhodnutie“ - i tu podľa všetkého správne „uznesenie“ - Krajského súdu v Trnave z 26. augusta
2014 sp. zn. 24Co/260/2014); vecne potom prakticky konštatoval neúčelnosť právneho zastupovania
žalobkyne advokátom s prihliadnutím na jednoduchosť sporu a rutinný charakter činností vykonávaných
pri zastupovaní. Toto hľadisko treba pri rozhodovaní o trovách konania vyhodnocovať vždy napriek

nemožnosti popretia práva na zastupovanie ako takého (keďže ide o dve rozdielne, nech aj spolu
súvisiaceveci,ktoréaleniesúneoddeliteľné)aprávetomuseloajvtejtoveciviesťkzáveruonemožnosti
priznania žalobkyni náhrady trov na právnej službe a k priznaniu len náhrady zodpovedajúcej sume
zaplateného súdneho poplatku za žalobu.

Proti tomuto rozsudku len v časti trov konania podala včas odvolanie žalobkyňa a navrhla ho zmeniť

priznaním jej náhrady trov konania v požadovanej výške (teda okrem náhrady súdneho poplatku tiež
v sume 88,70 eur na trovách právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby). V odvolaní namietala
predovšetkým nesprávnym posúdením veci súdom prvého stupňa (v napadnutej časti), spočívajúcim
v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 150 ods. 2 O. s. p. (ktoré však v tejto veci súd prvého stupňa
nepoužil), pričom práve dôsledkom takejto aplikácie malo byť aj neprimerané zníženie požadovanej
náhrady (vychádzajúc z názoru odvolateľky). Poukázala aj na dôvodovú správu k novelizácii O. s.

p., účinnej od 15. októbra 2008 (k zákonu uverejnenému pod č. 384/2008 Z. z.), v zmysle ktorej
je možné § 150 ods. 2 O. s. p. aplikovať len vtedy, keď trovy konania predstavujú niekoľkonásobnevyššiu sumu ako samotná pohľadávka. I s odvolaním sa na niektoré rozhodnutia Krajského súdu v
Bratislave, resp. i Krajského súdu v Žiline v obdobných veciach potom súdu prvého stupňa vytýkala,
že sa nezaoberal dôsledne výškou vzájomného pomeru požadovanej náhrady trov konania a tzv. istiny,

keď požadovaná náhrada trov tu činila menej než dvojnásobok tzv. istiny (podľa názoru z odvolania
pritom len takýto či vyšší násobok odôvodňuje záver o neprimeranosti). Odôvodneniu napádaného
rozsudku vytkla i nedostatok dôvodov (majúc za to, že tu nebol najmä dostatočne odôvodnený záver,
žeby tu malo ísť o výnimočný prípad a dôvody hodné osobitného zreteľa pre zníženie náhrady /???/).
Podľa odvolateľky napokon paušálne nepriznanie náhrady trov konania na právnej službe nezohľadňuje

možnosť zastúpenia účastníka advokátom aj v tzv. drobných sporoch a ani povinnosť zaplatenia
súdneho poplatku.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania, teda

len v napadnutej časti trov konania a to bez pojednávania, pretože nešlo o vec samu a ani o žiaden
zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní a dospel k záveru, že
odvolaniu nemožno priznať vecný úspech.

Správnym bolo totiž už použitie súdom prvého stupňa tzv. pilotného ustanovenia základného predpisu

civilného procesného práva Slovenskej republiky o náhrade trov konania, čiže § 142 ods. 1 O.
s. p., upravujúceho zásadu zodpovednosti za výsledok konania (nazývanú tiež zásadou úspechu).
Obsahom takéhoto ustanovenia pritom nie je len povinnosť neúspešného účastníka zaplatiť náhradu
trov konania vzniknutých účastníkovi úspešnému (na čo bola upriamovaná pozornosť odvolaním), ale
i to, čo zdôraznil aj s odvolaním sa na závery konštantnej judikatúry (rozhodovacej praxe súdov) v tzv.

hromadných veciach už súd prvého stupňa (a ktorý aspekt naopak odvolávajúca sa žalobkyňa hodlala
odsunúť do úzadia) a síce, že účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná (len) náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Takéto ustanovenie, predstavujúce podklad rozhodovania o trovách konania skončeného vecným

rozhodnutím v prospech jednej strany sporu (k čomu môže dôjsť v tzv. sporovom ko-naní buď úplným
vyhovením žalobe, teda rozhodnutím plne vyznievajúcim v prospech iniciátora konania alebo naopak
jej úplným zamietnutím, ktoré je naopak tým najprospešnejším pre toho, kto je v konaní vykázaný do
pozície účastníka majúceho sa brániť požiadavkám niekoho iného), obsahuje vyjadrenie jednej zo zásad
vlastnej všetkým rozhodovacím procesom o trovách konania, ktorou je, že súd môže priznať iba náhradu

trov potrebných (rozumej nevyhnutných) na účelné uplatňovanie práva (ak ide o prípad plného úspechu
požiadavky zo žaloby), čiže len takých trov, ktoré možno objektívne považovať za vynaložené účelne.

Medzi trovy konania s nárokovateľnou náhradou potom zásadne patria i trovy reprezentované odmenou
a súvisiacimi náhradami advokátov v súvislosti s poskytovaním nimi právnych služieb ich klientom

(účastníkom súdnych konaní), keď tu nepochybne treba súhlasiť s argumentom o neodňateľnom práve
na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň ale treba súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že otázka
využitia práva na právnu pomoc advokáta a otázka účelnosti v takejto súvislosti vynakladaných trov
sú otázkami, ktoré majú len čiastočný súvis a ktoré preto neslobodno zmiešavať (bez ďalšieho). V
každom prípade posudzovania účelnosti takýchto trov tak treba robenie záverov podriadiť tomu, či by

inak advokátom zastupovaný účastník bol v konkrétnej situácii schopný uplatňovania ním práv (resp.
obrany voči uplatňovaniu práv niekým iným, ak ide o žalovaného) aj bez pomoci advokáta, samozrejme
za podmienky schopnosti hájenia práv spôsobom zásadne rovnocenným s tým, ako sa do problému
„vložil“ advokát.

Pri nazeraní aj na problém v prejednávanej veci z práve priblíženého uhla pohľadu potom ťažko šlo
prehliadnuť, že advokát žalobkyne tu (obdobne ako v množstve tunajšiemu súdu známych vecí za
účasti rovnakej žalobkyne i advokáta) požadoval (okrem paušálnych náhrad a DPH) odmenu za 3 úkony
právnej pomoci, z ktorých tým prvým bolo prevzatie a príprava zastúpenia, doložené plnomocenstvom
z 21. októbra 2013 (samostatne nehonorovateľné, pretože ak by advokát okrem takéhoto úkonu už pre

klienta nevykonal žiaden iný, vytratil by sa zmysel zastupovania), druhým tzv. predžalobná výzva na
zaplatenie, obsahujúca len pomerne ľahko meniteľné údaje o konkrétnej pohľadávke z celého množstva
rovnakého druhu a inak len všeobecné údaje použiteľné v každej druhovo totožnej veci, datovaná
navyše už 20. marca 2013 (viac než 7 mesiacov pred doloženým prevzatím a prípravou zastúpenia vtejto konkrétnej veci) a napokon tretím písomná žaloba, ktorej obsahom sú - vyjmúc konkrétne údaje,
prakticky iba opísané z hlásenia žalobkyne o porušení jej tarifných a prepravných podmienok č. 579602,
pripojeného k žalobe - opäť v prevažnej miere buď len formulácie použiteľné (a podľa poznatkov

tunajšieho súdu aj reálne použité) v každej obdobnej veci žalobkyne v postavení dominantného
poskytovateľa služieb hromadnej prepravy osôb na území hlavného mesta SR Bratislavy, alebo také
konkréta, ktoré by bez možnosti zmysluplnej diskusie na príslušnú tému bol schopný do žaloby doplniť
akýkoľvekzamestnanecžalobkynedisponujúcipríslušnýmipodkladmi.Úlohupríslovečnejčerešničkyna
tortevtomtoprípadeplnilzjavnenepravdivýúdajzožalobyozaslanížalovanémutzv.predžalobnejvýzvy

už 10. júla 2012, čo pri vyhotovení písomnosti, o ktorej je reč, až viac než 8 mesiacov nato (odhliadajúc
tu od nepreukázania zastúpenia už v júli 2012), pripúšťalo len vrcholne nepravdepodobnú možnosť, že
advokát žalobkyne je schopný cestovať aj v čase, alebo inú naopak veľmi pravdepodobnú možnosť, že
pri doslovom chrlení ním množstva druhovo totožných podaní si (on, resp. ten, kto žalobu v tejto veci
pripravil) nedal námahu ani s kontrolou správnosti do podania zanášaných údajov (čo mu ale naopak
nebráni v zápalistom boji za náhradu trov konania ním zastupovanej účastníčky v každej takejto veci).

Ak potom odvolací súd má zo svojej skoršej rozhodovacej činnosti vedomosť o postupe žalobkyne
(pri záujme na čo najväčšej presnosti advokáta túto účastníčku zastupujúceho) spôsobom prakticky
identickým s tým z prejednávanej veci aj v iných veciach (z ktorých už prinajmenšom v konaniach
vedených Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10Co/152/2014 a 10Co/153/2014, inak vo veciach

Okresného súdu Trnava jeho sp. zn. 16C/588/2013 a 16C/592/2013 bola žalobkyni náhrada trov
právneho zastúpenia advokáta priznaná, nech aj len vo výške vyjadrujúcej vtedajšie hodnotenie miery
náročnosti poskytovaných právnych služieb) a v prejednávanej veci obrazný kalich trpezlivosti už
pretiekol, pričom tu bol prítomný aj záver o získaní zastupovanou účastníčkou vedomosti, ako účinne a
to paušálne v konaní uplatňovať práva a získaní ňou tiež náhrady trov konania, zodpovedajúcej odmene,

ktorú musela takáto účastníčka zaplatiť advokátovi (aby pre ňu paušálny vzor vytvoril), nemohlo byť
naďalej prijateľným a ani účelným vynakladanie prostriedkov na odmeňovanie advokáta za to, aby
pokračoval vo „výrobe“ obsahovo sa len nevýznamne líšiacich podaní (bez poznateľnosti právneho
vkladu venovaného argumentácii príznačnej pre každú konkrétnu vec, v ktorej sa zastupuje).

Pri riadení sa touto úvahou, ako i pri nerozhodnosti toho, v ktorom z konaní advokát použil neskôr
paušálne uplatňovaný vzor po prvý raz (hoci pri záujme na absolútnej presnosti by sa zastupovanej
účastníčkemalodostaťnáhradytrovprávnehozastúpeniaibavtakomtokonaníanáslednebysaužmala
už pomyselná voda zavrieť) tak trovy žalobkyne na právnej službe nešlo považovať za účelné (vôbec)
a to bol dôvod, pre ktorý odvolací súd podľa § 220 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

časti (právne) zmenil len doplnením tam absentujúceho platobného miesta náhrady (jediných aj podľa
neho účelných trov na súdnom poplatku) v osobe advokáta (§ 149 ods. 1 O. s. p.), čím fakticky došlo
k potvrdeniu rozsudku.

V odvolacom konaní pri takomto jeho výsledku zaznamenal plný úspech žalovaný a bol to tak on,

komu vzniklo právo na náhradu jeho trov (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd
mu však žiadnu náhradu nepriznal nielen pre charakter sporu ako sporu drobného a pre nedostatok
návrhu účastníka na priznanie mu náhrady (nutná procesná podmienka podľa § 151 ods. 1 O. s. p.), ale
predovšetkým preto, že žalovanému v tomto odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.