Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/380/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899840
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2010899840.20

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu

JUDr. Evy Behranovej a JUDr. Márie Klepancovej v právnej veci žalobcov: 1. R. G., bytom P. XXX/XX,
U., 2. W. X., bytom B. 7, 3. L. H., bytom P. XXX/X, U., žalobcovia v 2. a 3. rade zastúpení Mgr. Janette
Adamcovou,advokátkousosídlomvMyjave,Hodžova261/1,protižalovanej:L.K.,bytomV.-O.U.,O.P.
XX, zastúpená advokátom JUDr. Júliusom Fígerom, so sídlom Mickiewiczova č. 6, Bratislava, o určenie
vlastníckeho práva, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 5C/220/93-462
zo dňa 28. novembra 2007 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa žalobcov v 1. až 3. rade m

e n í tak, že žalobu žalobcov v 1. až 3. rade z a m i e t a .

Žalovanej n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalovanej konanie v časti o určenie vlastníctva
k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. L., zapísanej v LV č. XXX parc. č. 5136/9 - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 14 m2 zastavil, ďalej určil, že podiel 3/8 nehnuteľností nachádzajúcej sa v k.ú. L.,
zapísanej na LV č. XXX parc. č. 5137/1 - záhrady vo výmere 1.866 m2 patria do dedičstva po nebohom L.
H.,zomrelomXX.X.XXXX,ďalejurčil,žepodiel3/8týchtonehnuteľnostíjevpodielovomspoluvlastníctve

žalobcu v 4. rade, žalobkyni v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť súdu prvého stupňa súdny poplatok za
odvolanie v sume 500,- Sk, žalobcom v 2. a 3. rade určil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Senica
súdny poplatok z predmetu konania v sume 705,- Sk a žalobcovi v 4. rade v sume 1.410,- Sk, ktorý
zaplatia do 10 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade
náhradu trov konania v sume 16.361,- Sk k rukám jej právnej zástupkyne, keď žalobcom v 2., 3. a 4.
rade náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že parc. č. 5137/1 -
záhrady vo výmere 1866 m2, zapísané v LV č. XXX k.ú. L., ktorá bola súčasťou pôvodnej nehnuteľnosti

zapísanej v pozemno-knižnej vl. č. 12165 pre k.ú. U. na parc. č. 5137 vo výmere 2291 m2 bola v roku
1927 vo vlastníctve rodiny H., a to R. H., rodenej B. v podiele 4/8, matky X. H., narodeného XX.XX.XXXX
v podiele 1/8 (syn), R. H. v podiele 1/8 (dcéra), M. H. v podiele 1/8 (dcéra) a M. H. v podiele 1/8
(dcéra). Následne bola predmetná nehnuteľnosť postupne prevádzaná na právnych nástupcov, ktoré
prevody súd podrobne opísal. Ku dňu 03.11.1949 spísania zápisnice č. Čd 3430/49 bola nehnuteľnosť
parc. č. 5137 ešte nerozdelená a jej spoluvlastníkmi boli X. H., narodený XX.XX.XXXX v podiele 3/8,
L. H., narodený XX.XX.XXXX (právny predchodca žalobcov v 1. až 3. rade) v podiele 3/8, X. K. (starý

otec žalovanej) v podiele 1/8, R. K. (teta žalovanej) v podiele 1/24, P. K. (otec žalovanej) v podiely
1/24 a R. K. (teta žalovanej) v podiele 1/24. X. H., narodený XX.XX.XXXX (starý otec žalobcov v 1.
až 3. rade), bývajúci pred rokom 1949 v dome súp. č. XXXX s manželkou R., rodenou X. ku dňu
03.11.1949 už nebol spoluvlastníkom pôvodnej nehnuteľnosti parc. č. 5137, nakoľko svoj podiel 6/8daroval darovacou zmluvou z 11.05.1939 svojim synom X. H., narodenému XX.XX.XXXX, žalobcovi v
4. rade a L. H., narodenému XX.XX.XXXX, zomrelému XX.XX.XXXX (otcovi žalobcov v 1. až 3. rade).
Zápisnica Čd 3430/49 zo dňa 03.11.1949 bola spísaná na žiadosť X. H. z U., číslo popisné XXXX a

spol. a obsahuje dohodu medzi prítomnými osobami o rozdelení viacerých nehnuteľností, zapísaných
v pozemno-knižných vl. č. 1186, č. 12164, č. 12865 a č. 16179 pre Obec U. ako parc. č. 5131/1, parc.
č. 5131/2, parc. č. 5131/3, parc. č. 5136, parc. č. 5137 a ich následnom prerozdelení medzi prítomnými
osobami podľa ich vzájomnej dohody. Pre posúdenie platnosti tohto právneho úkonu je potrebné zistiť,
či pri danom úkone boli prítomné všetky osoby, ktoré boli spoluvlastníkmi všetkých prerozdeľovaných

nehnuteľností. Rozdelením pôvodne nerozdelenej nehnuteľnosti parc. č. 5137 vznikla parc. č. 5137/1,
z ktorej prevažná časť je predmetom tohto súdneho sporu, preto sa súd zameral na zisťovanie, či
dohoda spoluvlastníkov o rozdelení nehnuteľností a o ich vzájomnom prerozdelení bola spísaná medzi
spoluvlastníkmi parc. č. 5137. U žiadneho z mien prítomných osôb nie je uvedený jeho dátum narodenia,
iba súpisné číslo domu, v ktorom býval. Týmto súd jednoznačne identifikoval osoby, ktoré túto zápisnicu
podpísali a z tohto zisťovania vyplynulo, že žiadnou z osôb, ktoré zápisnicu podpísali ako X. H., nebol

žalobca v 4. rade, prítomný bol len X. H., narodený XX.XX.XXXX, teda jeho otec. Medzi podpísanými
sa ďalej nenachádza podpis L. H. (podpis otca žalobcov v 1. až 3. rade), preto mal súd za preukázané,
že ani žalobca v 4. rade, ani právny predchodca žalobcov v 1. až 3. rade L. H., ktorý ku dňu 03.11.1949
boli podielovými spoluvlastníkmi pôvodnej nehnuteľnosti, túto zápisnicu nepodpísali. V rámci dohody
spoluvlastníkov podľa tejto zápisnice najprv došlo k rozdeleniu parc. č. 5137 na parcely /1, /2 a /3 a

potom k jej prerozdeleniu medzi uvedené osoby. Na zápisnici je síce podpis X. H., teda otca žalobcu
v 4. rade a otca L. H. - právneho predchodcu žalobcov v 1. až 3. rade, avšak on už v tom čase nebol
spoluvlastníkom parc. č. 5137, nakoľko túto daroval darovacou zmluvou z 11.05.1939 svojim synom X.
H., žalobcovi v 4. rade a L. H., právnemu predchodcovi žalobcov v 1. až 3. rade. Preto tento právny úkon
posúdil ako absolútne neplatný, keďže v zápisnici zo dňa 03.11.1949 sa nenachádzajú ani podpisy R.

X., rodenej K. a R. K., ktoré boli podielovými spoluvlastníčkami pôvodnej nehnuteľnosti v podiele každá
po 1/24. Bolo ďalej preukázané, že predchádzajúce konania, vedené na Okresnom súde Senica pod sp.
zn. 8C/38/92 a pod sp. zn. 9C/94/83 sa buď priamo netýkali pôvodnej nehnuteľnosti parc. č. 5137, alebo
sa týkali len jej vyčlenenej časti, ktorá nie je predmetom tohto konania, takže v daných konaniach sa
nerozhodovalo o tej istej nehnuteľnosti. Poukázal, že v tomto konaní sa rozhoduje o určení vlastníckeho

práva len k parc. č. 5137/1 o výmere 1866 m2. Preto mal preukázané, že zápisnica č. Čd 3430/49
zo dňa 03.11.1949 je vo vzťahu k účastníkom tohto konania absolútne neplatná a teda na jej základe
došlokneoprávnenémuzápisuvlastníckehoprávapredmetnejparc.č.5137/1naprávnychpredchodcov
žalovanej. Všetky následné prevody predmetnej nehnuteľnosti po dni 03.11.1949 právnych predchodcov
žalovanej až na žalovanú potom nemohli mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva a preto

žalobe žalobcov vyhovel. O trovách konania v prospech žalobkyne v 1. rade rozhodol podľa § 142 ods.
2 OSP a žalobcom v 2. až 4. rade náhradu trov konania nepriznal, keďže si ich neuplatnili. Žalobcom v
1. až 4. rade stanovil poplatkovú povinnosť v súlade so zákonom.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd konanie

zastavil, alebo žalobu zamietol a žalobcov zaviazal uhradiť jej trovy tohto konania. Poukázala na to,
že konanie prebieha od roku 1993, teda 15 rokov a je založené na spochybňovaní právneho úkonu,
uskutočneného pred viac ako 58 rokmi. Zápisnica je nespochybniteľnou verejnou listinou, bola spísaná
na mieste samom komisiou na zakladanie pozemno-knižných vložiek. Tvorili ju sudca, „vložkár" a
zapisovateľ, ktorí pri spisovaní zápisnice postupovali v súlade s vtedy platnými predpismi a vlastníkmi

prerozdeľovaných nehnuteľností nebol iba jej otec P. K. a starý otec X. K. a neboli medzi nimi iba žalobca
v 4. rade a právny predchodca žalobcov v 1. a 3. rade, rozdelenie sa týkalo aj nehnuteľností F. H. a X.
H.. Medzi žiadateľmi bol aj X. H. z č. domu XXXX, teda otec L. H. a X. H., ktorý bol dôverníkom - P. F.
a L. Z. „osobne známi". Prítomní žiadatelia žiadali rozdeliť predmetné pozemky vo svojom záujme a
dohodnuté zmeny žiadali vyznačiť v príslušných dokladoch. Poukázala na to, že X. H. z č. domu XXXX,

ktorý bol do roku 1939 spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných vo vl. č. 12164 a 12165 k.ú. U., musel
strpieť zápis zo dňa 22.01.1940, ktorým bola poznamenaná odporčia žaloba Dr. D. L., advokáta na U.
pre 1554 Ks s príslušenstvom, a druhý zápis bol zo dňa 06.03.1940, ktorým sa vkladá exekučné záložné
právo na pohľadávku 3.350 Ks 40 hal. Žalovaná poukázala na to, že jej starý otec X. K. pomohol X.
H. z č. domu XXXX vyrovnať jeho dlh, čo bolo v okolí všeobecne známe. Pri rozdelení parciel podľa

zápisnice došlo tak k úprave vlastníckych vzťahov v rodine H., tak aj k vyrovnaniu dlhu X. H. č. XXXX voči
starému otcovi žalovanej X. K. a tiež k výmazu poznámky o odporčej žalobe i o vloženom exekučnom
záložnom práve. Pričinil sa o to, že synovia X. H. z č. domu XXXX L. a X. H. sa zbavili zodpovednosti za
vymáhané dlhy svojho otca. Súd prvého stupňa sa napriek opakovaným výhradám týmito súvislosťamivôbec nezaoberal, i keď majú rozhodujúci význam pri posudzovaní účasti X. H. č. XXXX na spisovaní
zápisnice a na tlmočení vôle týkajúcej sa parciel, ktoré previedol na svojich synov v roku 1939, súd k
týmto súvislostiam nezaujal žiadne stanovisko. Na základe žiadosti žiadateľov, medzi ktorými bol aj X.

H. č. domu XXXX sa spoluvlastníci dohodli na rozdelení parciel v prospech X. H. (ženatého s R. M. - č.
domuXXXX),F.H.(ženatéhosM.P.)č.domuXXXX,X.H.(ženatéhosR.P.)-Priepasné,L.H.(ženatého
s M. F.)- č. domu XXXX, starého otca žalovanej X. K. (ženatého s R. H.), tety žalovanej R. X., rodenej K.
(žijúcej v USA), otca žalovanej P. K. (syna X. K.), tety žalovanej R. K. (dcéry X. K.). Všetky vymenované
osoby nadobudli vlastníctvo dobromyseľne, žiadali o takýto zápis vlastníctva a tento prevod vlastníctva

bol v skutočnosti zapísaný do pozemkovej knihy. Zápis vlastníckeho práva sa uskutočnil v súlade s § 431
OZO, išlo o intabuláciu, keďže zápis sa týkal nehnuteľností vpísaných do pozemkovej knihy a po zápise
vlastníckeho práva sa vlastník stal oprávneným držiteľom nehnuteľnosti. Zápis vlastníckeho práva jej
predkov i spoluvlastníckych podielov, ktoré takto nadobudli, trval bez akéhokoľvek obmedzenia ku dňu
31.12.1950, dokedy platilo a bolo účinné ustanovenie § 431 OZO a k neskoršiemu prevodu vlastníckeho
práva až na ňu - žalovanú došlo iba dedením. Preto X. K., P. K., R. X. a R. K. dobromyseľne nadobudli

vlastníctvo parciel č. 5137/1 a 5137/2 dňa 03.11.1949 v súlade s vtedy platnými a účinnými predpismi.
Preto je sporná nehnuteľnosť v jej výlučnom vlastníctve a niet žiadneho právneho podkladu na to, aby
bola vo výkone svojich vlastníckych práv akokoľvek obmedzená. Nesúhlasila s tým, že by predmetná
zápisnica bola neplatná a to len v časti, v ktorej ide o spornú parcelu, keď napr. parc. č. 5137/3 bola
predmetom sporu v konaní pred OS Senica č. 9C/94/83. Poukázala na to, že až do roku 1964 v prípade

neplatného vkladu vlastníctva mohol skutočný vlastník v spore o výmaz požadovať zrušenie a obnovu
predošlého pozemno-knižného stavu, začatie ktorého sa muselo poznačiť v pozemkovej knihe. Podľa
stavu platného v roku 1949 spor o výmaz bolo možné začať do 32 rokov od neplatného vpísania nového
vlastníka do pozemkovej knihy (strana 574 diela Rouček a Sedláček), avšak podľa § 566 OZ zákona č.
141/1950 Zb. v spojení s § 116 sa uvedená lehota skrátila na 10 rokov do 01.01.1961. Po 01.01.1961 sa

už nikto nemohol proti jej predkom dožadovať zrušenia a obnovy predošlého pozemno-knižného stavu
a nemôže tak urobiť ani v súčasnosti voči nej. Je výlučnou vlastníčkou parc. č. 5137/1 a tento zápis je
nezmeniteľný. Trvala na tom, že tu existuje prekážka veci rozsúdenej - právoplatne skončené konania
pred Okresným súdom Senica vo veci sp. zn. 9C/94/83 a sp. zn. 8C/38/92. Súdy v týchto občiansko-
právnych veciach rozhodli podľa skutkového a právneho stavu, ktorý vznikol na základe zápisnice.

Poukázala na to, že žalobca v 4. rade nemá naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva,
keďže žalobca v 4. rade nadobudol spoluvlastnícky podiel z parc. č. 5137/3 a tento bol vyporiadaný v
konaní 9C/94/83. Podľa jeho vlastného tvrdenia svoj spoluvlastnícky podiel v spornej parcele previedol
na ostatných žalobcov, ktorí mu za toto už aj zaplatili. Preto žiadala jej odvolaniu vyhovieť.

Žalobkyňa v 1. rade sa k odvolaniu žalovanej písomne vyjadrila. Rozsudok súdu prvého stupňa navrhla
ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zrušení veci dovolacím súdom

a po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§
201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP),
a to v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (v napadnutej vyhovujúcej časti vrátane
trov konania účastníkov), na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP), oboznámil sa s obsahom

spisového materiálu, s vykonanými dôkazmi, doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov, zadovážením
jednoduchých grafických náčrtov predmetnej nehnuteľnosti a výsluchu účastníkov k spôsobu jej
užívania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že je dôvodné rozsudok súdu
prvého stupňa zmeniť (220 OSP).

Odvolací súd rozsudkom zo dňa 29.09.2009 č.k. 9Co/60/2008-940 rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že určil, že žalobcovia v 1. až 3. rade, každý v 1/6 a žalobca v
4. rade v polovici sú vlastníkmi novovytvorenej parc. č. 5137/1 - záhrada vo výmere 1095 m2, žalovaná
je vlastníčkou novovytvorenej parc. č. 5137/5 - záhrada vo výmere 771 m2 v celosti v k.ú. L., ktoré
nehnuteľnosti boli vytvorené geometrickým plánom Geodézie Bratislava, a.s., prevádzka 243 Myjava,

č. 243-009/09 zo dňa 06.02.2009 z parc. č. 5137/1 - záhrady vo výmere 1.866 m2 nachádzajúcej sa v
k.ú. L., doposiaľ zapísanej LV č. XXX Katastrálneho úradu Bratislava, Správa katastra Myjava, k.ú. L.,
obec L.. Vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, žalobcom v 1. až 4. rade nepriznal právo
na náhradu trov tohto konania a proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Odvolací súd vychádzal zozáveru, že vkladom vlastníckeho práva v prospech nebohého právneho predchodcu žalovanej došlo k
formálnemu odňatiu vlastníckeho práva právnemu predchodcovi žalobcov v 1. až 3. rade a žalobcovi v 4.
rade.PritomrodinaH.žilananehnuteľnostiachaužívalaspornúparcelu,ktorájepredmetomtohtosporu.

Rozdelenie nehnuteľnosti podľa zápisnice sa uskutočnilo na základe geometrického náčrtu. Po spísaní
tejto zápisnice nedošlo k zmene užívacích vzťahov, nehnuteľnosti sa užívali tak, ako dovtedy a vlastne
spísanímpredmetnejzápisnice samallendeklarovaťakonštituovaťužívacístavsostavomvlastníckym,
vysvitá to z obsahu zápisnice. Problémom v spore je ale i to, že okrem čísiel parciel nie je u každej z nich
uvedená ich výmera, ktorá tomu-ktorému spoluvlastníkovi pripadá. I keď vlastníkom nehnuteľností na

základe spornej zápisnice sa stal právny predchodca žalovanej, rodina H. nehnuteľnosti ďalej užívala
ako dovtedy a tvrdenia, že tu boli spory a že rodina H. užívala spornú nehnuteľnosť len ako záhumienok,
boli účelové. Na základe zápisnice Čd. 3430/1949 zo dňa 3.11.1949 sa v užívacích vzťahoch nič
nezmenilo, užívanie pokračovalo tak ako dovtedy a po vklade vlastníckeho práva v prospech právneho
predchodcu žalovanej nastala dobromyseľná, slobodná, nikým nerušená držba a užívanie nehnuteľností
rodinou žalobcov. V súlade s ustanovením § 566 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. od 01.01.1951

začala plynúť 10-ročná lehota na vydržanie vlastníckeho práva v prospech rodiny H., ktorá skončila
31.12.1960, tým došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva pôvodnými vlastníkmi, ktorí sa i v ďalšom
období správali ako vlastníci tejto nehnuteľnosti až do roku 1991, keď rodina H. predávala dom novým
vlastníkom (majitelia B.), kedy bol zistený rozpor medzi stavom vlastníckym a stavom užívacím. Určenie
vlastníckeho práva k stodole medzi žalobkyňou v 1. rade a právnymi predchodcami žalovanej bolo

na základe žaloby zo 17.02.1992, kedy žalobkyňa v 1. rade zistila, že nemá možnosť užívať stodolu,
ktorá jej mala pripadnúť v rámci vyporiadania podielového spoluvlastníctva v rodine. Preto odvolací
súd po zmene žaloby žalobcov žalobe vyhovel a určil, že žalobcovia v 1. až 4. rade sú
spoluvlastníci spornej časti nehnuteľnosti užívanej rodinou H. a určil i vlastníctvo žalovanej k
zvyšku nehnuteľnosti, keďže táto je prečíslovaná a v evidencii nehnuteľnosti nebude zapísaná tak, ako

doposiaľ. Vlastníkom pôvodnej doposiaľ nedelenej nehnuteľnosti bola žalovaná a zostane vlastníkom
zostávajúcej časti nehnuteľnosti. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 150 ods. 1 OSP a v
konaní napokon úspešne brániacim sa žalobcom právo na náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
išlo o existenciu podmienok, ktoré umožňujú aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 OSP. Odvolací súd v
zmysle § 238 ods. 3 OSP pripustil proti tomuto zmeňujúcemu rozsudku dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na základe dovolania podaného žalovanou
uznesením č.k. 1Cdo/37/2010-1067 z 29. októbra 2010 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na nové konanie. Dovolací súd uviedol, že spôsob, akým odvolací súd v predmetnej veci vymedzil
dovolacie otázky svedčí o zaťažení konania tzv. inou vadou konania, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 veta druhá OSP). Dôvody smerujúce k vymedzeniu nastolenej otázky
nie sú riadne, jasné a zrozumiteľné, rovnako ako odôvodnenie rozsudku, čo robí dovolaním napadnutý
rozsudok nepreskúmateľným. Dovolací súd zdôraznil, že ak existuje vlastníctvo pôvodných vlastníkov
z dôvodu, že určitý právny úkon (v tomto prípade zápisnica Čd 3430/1949 z 3. 11. 1949) je neplatný a
žiadne právne účinky z neho nenastali, nemožno súčasne existujúce vlastníctvo deklarovať aj výrokom o

tom, že ho navrhovatelia nadobudli vydržaním (navyše za situácie, keď existencia podmienok vydržania
je vysoko sporná a teoreticky by bolo možné skôr uvažovať, či podmienky vydržania nie sú splnené
na strane žalovanej, resp. jej právnych predchodcov než u žalobcov, resp. ich právnych predchodcov
v prípade neplatnosti právneho úkonu).

Po zrušení veci dovolacím súdom došlo v odvolacom konaní k zmene okruhu účastníkov
konania, pretože pôvodný žalobca v 4. rade X. H., narodený XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. č. XX dňa
XX.XX.XXXX zomrel. Dedičky po ňom (spis Okresného súdu Senica 8D/244/2009) W. X., bytom P. XX a
X. V., bytom Z. G. XXX - U V., U., spolu s pôvodnými žalobcami v 1. a 3. rade podaním zo dňa 15.12.2011
(č.l. 1094, 1095), požiadali o zmenu petitu predmetu sporu. Odvolací súd na odvolacom pojednávaní

konanom dňa 22.05.2012 túto zmenu žaloby žalobcami v 1. až 5. rade pripustil a v dôsledku oznámenia
právnych nástupkýň po nebohom X. H. pripustil späťvzatie žaloby žalobkýň v 4. a 5. rade, rozsudok súdu
prvého stupňa v tejto časti týkajúcej sa nebohého žalobcu v 4. rade v spojitosti s pripustenou zmenou
žaloby o tom, že polovica sporných nehnuteľností, novovytvorená parc. č. 5137/1 - záhrada o výmere
1095 m2 zapísaná na LV č. XXX Katastrálneho úradu Bratislava, Správa katastra Myjava, k.ú. L., obec

L., patrí do dedičstva po nebohom X. H., zomrelom XX.XX.XXXX, preto zrušil a v tejto časti konanie
zastavil. Žalobkyne v 4. a 5. rade, t.j. právne nástupkyne po nebohom X. H. tak prestali byť účastníkmi
tohto konania a predmetom sporu sa v ďalšom konaní stala už len ideálna polovica záhrady vo výmere1095 m2 vlastníctva, určenia vlastníctva ktorej sa domáhajú žalobcovia v 1. až 3. rade, ako i určenia
vlastníctva žalovanej k parc. č. 5137/5 - záhrada vo výmere 771 m2 v celosti v k.ú. L..

Rozsudkom č.k. 9Co/343/2010-1242 zo dňa 13. novembra 2012 odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti žalobcov v 1. až 3. rade tak, že žalobu žalobcov v 1. až 3. rade
zamietol. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že zápisnica zo dňa 03.11.1949 Čd 3430/49,
je absolútne neplatná, keďže zápisnicu nepodpísal ani jeden z vtedajších vlastníkov
L. H. a X. H.. V danom prípade však išlo o formálne nadobudnutie vlastníckeho práva bez obsahu,

pretože išlo o dispozíciu s predmetom vlastníctva bez toho, aby s nehnuteľnosťou nakladal skutočný
vlastník.PredspísanímzápisniceČd3430/1949zodňa3.11.1949bolinehnuteľnostivprírodezamerané
a rozdelené, teda noví nadobúdatelia nehnuteľností vedeli o tom, ktoré nehnuteľnosti nadobudli a kde
sa v prírode nachádzajú. Komisia na zakladanie pozemno-knižných vložiek obce U. túto zápisnicu
totiž spísala na mieste samom. Rozdelenie nehnuteľností sa uskutočňovalo podľa toho, ako boli
nehnuteľnosti už v prírode rozdelené na základe nákresu Katastrálneho meračského úradu v Novom

Meste nad Váhom. Cieľom spísania tejto zápisnice na mieste samom bola úprava vlastníckych vzťahov
dovtedajších spoluvlastníkov nehnuteľností a to parciel č. 5131/1, 5131/2, 5131/3, 5136 a 5137. Zo
zápisnice vyplýva, že dôvodom spísania tejto zápisnice je skutočná a pokojná držba tak, ako sa tieto
vlastnícke vzťahy usporiadali. Týka sa to preto i parc. č. 5137/1, ktorú nadobudli vyššie uvedení vlastníci
X. K. so svojimi deťmi v celku. Skutočná a pokojná držba bola dôvodom, prečo sa stali vlastníkmi

tejto nehnuteľnosti, prečo sa pristúpilo k spísaniu predmetnej zápisnice a tieto okolnosti potvrdzovali
nielen vlastníci ostatných nehnuteľností, ale dosvedčili ich i dôverníci prítomní pri spisovaní predmetnej
zápisnice. V samotnej zápisnici sa konštatuje, že delenie sa uskutočňuje na základe skutočnej držby a
rodina K. nadobudla parc. č. 5137/1 a 5137/2 tak, že X. K. nadobudol 3/6 a jeho tri deti každé po 1/6,
pričom parc. č. 5137/1 predstavovala sad a stodolu a parc. č. 5137/2 dom súpisné č. XXXX s dvorom.

Parcelu č. 5137/3 - dvor a maštaľ nadobudla rodina H.. Preto možno uzavrieť, že v zmysle tejto zápisnice
držiteľmi a užívateľmi tejto nehnuteľnosti bola rodina K.. Vlastníkmi tejto parcely sa preto stal X. K. so
svojimi deťmi. X. H. starší, otec vtedajších vlastníkov vedel o tom, že sporná nehnuteľnosť parcela č.
5137/1 pripadla rodine K. a právni predchodcovia žalovanej vedeli zasa o tom, že parcela č.5137/1 (ako
aj parcela č. 5137/2, na ktorej je postavený ich rodinný dom), pripadla do ich vlastníctva. V čase

usporiadania vlastníctva týchto nehnuteľností boli nehnuteľnosti v prírode rozdelené, každý z nových
nadobúdateľov vedel, kde sa jeho nehnuteľnosť nachádza. Nebohý X. H. starší mal všetky informácie
o tom, ktoré nehnuteľnosti rodina H. na základe rozdelenia nadobudla a ktoré pripadli do vlastníctva
rodine K.. Vtedajší nadobúdatelia uvedených nehnuteľností, rodina K. však bola presvedčená o tom,
že všetky skutočnosti, ktoré súviseli so spísaním predmetnej zápisnice, (ktorú pre rozpor so zákonom

odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa považuje za neplatnú), sú v súlade so zákonom,
že im vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe predmetnej zápisnice patrí, že sú vlastníkmi
uvedených nehnuteľností. Užívali ich ale najmä v časti, kde bol sad, pretože okrem zberu
ovocia tu bola vybudovaná cesta, ktorú trvale užívali tak, aby sa dostali na nezamapovanú spoločnú
cestu cez spornú parcelu a potom cez parcelu rodiny H. č. 5135 až smerom do polí a na hradskú cestu.

Toto bol jediný prístup do domu K., iný prístup nemali, čo je dôkazom toho, že parcelu č. 5137/1 pre
svoju existenciu potrebovali a museli používať a to v presvedčení, že im právom patrí. Tento
právny stav existoval ako pred spísaním, tak aj bezprostredne po spísaní zápisnice, preto už pôvodný
vlastník P. K. (ktorý sa krátko po spísaní zápisnice stal na základe darovacej zmluvy od svojho otca X.
K. vlastníkom 3/6 a ktorý sa neskôr stal vlastníkmi uvedených nehnuteľností i po R. a R. K.), nadobudol

vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním podľa § 115 zákona č. 141/1950 Zb. od
3.11.1949do1.1.1960spoužitím §566ods.1zákona,keďženehnuteľnostiužívalakosvojevlastné,pre
potreby svoje a potreby svojej rodiny, užíval ich v presvedčení, že mu toto vlastnícke právo patrí, pretože
pôvodne ho nadobudli na základe predmetnej zápisnice z roku 1949. Nebohý X. H. starší, starý otec
žalobcov v prvom až treťom rade vedel o tom, že tieto nehnuteľnosti patria rodine K., keďže ako účastník

pri spisovaní predmetnej zápisnice vedel, že práve táto časť nehnuteľností pripadla rodine K., pričom
odvolací súd súčasne vychádzal z toho, že v prípade pochybnosti sa držba považuje za oprávnenú (§§
115,116 zákona). Preto právni predchodcovia žalovanej a to jej otec nadobudol vlastníctvo k predmetnej
nehnuteľnosti vydržaním podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. a preto nebolo možné žalobe
žalobcov vyhovieť a tak odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu žalobcov zamietol a

to aj v časti výroku o určení vlastníctva žalovanej, pretože táto je v evidencii nehnuteľností ako vlastník
vedená.Uznesením č. k. 7 Cdo 131/2013- zo dňa 30. septembra 2014 Najvyšší súd SR na dovolanie žalobcov v
1. až 3. rade a na dovolanie žalovanej rozsudok odvolacieho súdu 9Co/343/2010-1242 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Nosným dôvodom zrušenia skoršieho rozsudku odvolacieho súdu dovolacím

súdom bolo, že dôvody odvolacieho súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o pripustení dovolania v zmysle
§ 238 ods. 3 OSP neboli riadne, jasné a zrozumiteľné. Okrem iného tiež zdôraznil, že ustanoveniu §
238 ods. 3 OSP nezodpovedá, pokiaľ odvolací súd pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktoré sám
neriešil. Pokiaľ odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí viaceré otázky, ktorých riešenie podľa
jeho názoru prichádza do úvahy, avšak sám ich neposúdi a v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlí, je

takéto pripustenie dovolacej otázky na úkor presvedčivosti odôvodnenia celého rozhodnutia vo veci
samej a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti rozhodnutia. Odvolací súd však v ďalšom konaní, na ktoré
mu bola vec vrátená dovolacím súdom sa nezaoberal, sa už ale nezaoberal nápravou vady vytýkanej
mu pri pripustení dovolania, právne otázky vymedzené v zrušenom rozhodnutí ako otázky zásadného
právneho významu už neriešil a majúc za to, že je viazaný i záverom vyjadreným v uznesení NS SR,
po ustálení neplatnosti právneho úkonu pojatého do zápisnice z 3. novembra 1949 Čd 3430/1949, sa

zaoberal už iba otázkou vydržania vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Dovolací súd pritom
uviedol, že vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný
v ďalšom konaní ohľadne vydržania vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, nevyslovil. Poznámku
dovolacieho súdu, že teoreticky by bolo možné skôr uvažovať, či podmienky vydržania nie sú splnené na
strane odporkyne, resp. jej právnych predchodcov v prípade neplatnosti právneho úkonu, nie je možné

považovať za záväzný právny názor na podstatu veci.

Dovolací súd teda dospel k záveru, že dovolaním navrhovateľov napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
vo veci samej naďalej trpí vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Kým odvolací
súd v skoršom rozsudku sp.zn. 9Co/60/2008, ktorý bol zrušený uznesením dovolacieho súdu sp. zn.

1Cdo/37/2010, vyhovel ostatne zmenenému návrhu na určenie vlastníctva k pozemku parc. č. 5137/1
okrem iného aj na tom skutkovom a právnom základe, že rodina H. (právni predchodcovia žalobcov)
predmetný pozemok dobromyseľne, slobodne a nerušene užívala po dobu potrebnú a tak nadobudla
k nemu vlastnícke právo vydržaním, na rozdiel od toho v dovolaním napadnutom rozsudku dospel k
záveru, že vlastnícke právo na základe dobromyseľnej držby nadobudol vydržaním právny predchodca

žalovanejP.K..Pravdazmenavprávnomposúdeníveciodvolacímsúdomvpodstatnejotázkejemožná,
musí byť však náležite odôvodnená, okrem iného, aj tomu zodpovedajúcou zmenou v skutkovom stave
veci zistenou v súlade so zákonom. Tejto požiadavke ale priebeh a výsledky konania odvolacieho súdu
po zrušení jeho skoršieho rozsudku dovolacím súdom nezodpovedajú.

Dovolací súd sa vo svojom poslednom zrušujúcom rozhodnutí vyjadril aj k veci samej. Pripomenul, že
do 1. januára 1951 (do účinnosti tzv. Stredného občianskeho zákonníka), teda aj v
čase uzavretia kúpnej zmluvy, sa vlastníctvo nehnuteľností zapisovalo do pozemkovej knihy. Právny
poriadok, ktorý bol účinný v tom čase, poznal dva druhy pozemkovoknižných zápisov, a to vklad
(intabulácia) a záznam (prenotácia). Vklad do pozemkovej knihy mal konštitutívny - právotvorný význam

a účinok; vkladom totiž právo vznikalo alebo zanikalo. Vklad, ktorým právo zapísané v pozemkovej
knihe zanikalo, sa nazýval výmaz (viď bližšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a
Podkarpatskej Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B., 1935, II.
prepracovanévydanie,Doc.Dr.VladimírFajnoraDr.AdolfZáturecký,str.123).Vlastníkomnehnuteľnosti
zapísanej do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe ako vlastník

zapísaný (viď uvedenú publikáciu, str.128). Z tohto všeobecného pravidla existovali len
výnimky (pri vydržaní, dedení, dražbe, nadobudnutí nehnuteľností aktom štátu); vlastníkom sa nestal
ani ten, koho vklad bol neplatný (viď uvedenú publikáciu, str. 132). V zmysle Dočasných súdnych
pravidiel prijatých Judexkuriálnou konferenciou z roku 1861 sa pri vedení pozemkovej knihy podporne
vychádzalo z pozemkovoknižného nariadenia z 15. decembra 1855 č. 222 r. z. (tzv.

pozemkovoknižný poriadok). V súlade s týmto nariadením sa pri vedení pozemkovej knihy uplatňoval
princíp legality, podstatou ktorého bolo, že zápisy do pozemkovej knihy sa mali vykonávať tak, aby sa
do nej nedostal zápis odporujúci zákonu. Keďže ani zásada legality nemohla vždy a v
každom prípade reálne zabrániť možnosti vzniku pozemkovoknižných zápisov, ktoré boli od počiatku
neplatné, uplatňoval sa spolu s ňou tiež princíp publicity. Princíp publicity (materiálny) vyjadroval zásadu

dobrej viery v správnosť zápisov vyznačených v pozemkovej knihe, čím vnášal do zápisov
prvok právnej istoty. Existencia práva zapísaného v pozemkovej knihe platila pre toho, kto o
rozpore medzi obsahom pozemkovej knihy a skutočným právnym stavom nevedel a vedieť nemusel.
Všeobecná vierohodnosť pozemkovej knihy slúžila na ochranu dobromyseľných nadobúdateľov (viďuvedenú publikáciu, str.134). Vklad do pozemkovej knihy mal právotvorný význam a účinok. Podľa
obyčajového práva platného v tom čase na území Slovenska všetky práva, ktoré boli zriadené ako
vecné, vznikali, menili sa a zanikali dňom intabulácie - vykonania vkladu alebo výmazu (správne vkladu

výmazu - viď uvedenú publikáciu, str. 133). Uplatňovaním intabulačného princípu (imponere in tabulas)
sa teda určovala nielen registračná, ale aj hmotnoprávna (právotvorná) povaha zápisu vykonaného
do pozemkovej knihy. Stanovením intabulačného princípu (stotožnením momentu nadobudnutia alebo
zániku práva s jeho verejným publikovaním v pozemkovej knihe) a prísnymi a presnými formálnymi
pravidlami pre zápis sa zabezpečoval súlad medzi skutočným a evidovaným stavom. Aj za účinnosti

uhorského obyčajového práva sa v praxi vyskytovali prípady, v ktorých právny stav nezodpovedal
zapísanému stavu. V týchto prípadoch stáli proti sebe dva záujmy: 1. záujem toho, právo ktorého bolo
prevedené neplatným zápisom, a 2. záujem toho, kto právo neplatným zápisom nadobudol. Vtedajší
právny poriadok počítal s možnosťou vzniku takýchto kolízií záujmov a upravoval postup pri ich riešení.
Dotknutý vlastník mohol predovšetkým žiadať o zápis poznámky spornosti (§ 61 pozemkovoknižného
poriadku).Pokiaľten,kohoprávobolotaktovložené,súhlasilsvýmazomvloženéhopráva,nevyžadovalo

sa, aby listina, ktorou sa mal dosiahnuť výmaz, obsahovala platný právny dôvod - stačil samotný súhlas s
výmazom; iná však bola situácia, pokiaľ ten, koho právo bolo takto vložené, s výmazom vloženého práva
nesúhlasil. Ten, kto nadobudol v dobrej viere práva zapísané v pozemkovej knihe, bol vo svojej dobrej
viere chránený, a zápis, o ktorý sa jeho právo opieralo, platil pre neho bez zreteľa na dôvod neplatnosti
zápisu (viď Právo občanské, Část zvláštní - Právo knihovní, Prof. Dr. Emil Svoboda, Československý

kompas v Praze, 1947, str. 53). Kto vychádzal zo zápisov o nehnuteľnostiach v pozemkovej knihe, konal
v dobrej viere, že tieto zápisy zodpovedajú skutočnému stavu. Ak takto postupujúca osoba nadobudla
právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe,
zákon jej priznával ochranu tak, akoby toto právo nadobudla od skutočného vlastníka. Ak išlo o zápis
neplatný z hľadiska hmotného práva, mala dotknutá osoba možnosť domáhať

sa nápravy žalobou o výmaz. Žaloba o výmaz bola žalobou, ktorou sa ten, kto sa nejakým vkladom
cítil byť „ukrátený" na svojom zaknihovanom (intabulovanom) práve, domáhal určenia neplatnosti tohto
vkladu a obnovenia predchádzajúceho stavu (viď Právo občanské, Část zvláštní - Právo knihovní, Prof.
Dr. Emil Svoboda, Československý kompas v Praze, 1947, str. 54). „Následkom tohto sporu (jestli ho
žalobník vyhrá) neplatný vklad z pozemkovej knihy sa vymaže (správne: vloží jeho výmaz), takže zas

predošlý vlastník bude patrný v pozemkovej knihe ako vlastník" (viď Nástin súkromného práva platného
na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi
v B., 1935, II. prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str. 133). Takáto
žaloba smerovala predovšetkým proti tomu, kto na základe neplatného zápisu nadobudol právo; ten,
kto takúto žalobu podal, v konaní musel tvrdiť a preukázať, že zápis je z určitého dôvodu neplatný, a

zároveň žiadať, aby bol obnovený pôvodný pozemkovoknižný stav. Na podanie žaloby o výmaz bola
určená lehota 32 rokov. Ak neplatne vložená osoba medzičasom nehnuteľnosť previedla na iného, bolo
potrebné (pozn. dovolacieho súdu: to znamená aj možné) spor o výmaz rozšíriť tiež proti „ostatným
oprávneným osobám" (viď bližšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej
Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B., 1935, II. prepracované

vydanie,Doc.Dr.VladimírFajnoraDr.AdolfZáturecký,str.133);protinimale,aknehnuteľnosťnadobudli
v dobrej viere, bolo možné podať žalobu o výmaz len do 3 rokov (porovnaj § 64 pozemkovoknižného
poriadku). Táto lehota sa v určitých prípadoch skracovala na ešte kratšiu lehotu: ak totiž bolo vlastníkovi
doručené uznesenie o zápise vlastníctva inej osoby a on považoval zápis za neplatný, musel do 60 dní
oznámiť úradu pozemkových kníh, že chce začať spor o výmaz a tento spor aj skutočne do 6 mesiacov

začať (viď bližšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Nákladom
Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B., 1935, II. prepracované vydanie, Doc. Dr.
Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str. 135).

Rovnaký právny názor vyjadril Najvyšší súd SR aj v rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 219/2011 a 7 Cdo

146/2011. Odvolací súd teda dospel k záveru, že zápis v pozemkovej knihe v prípade, že v lehote 32
rokov nebola podaná žaloba o výmaz, nemožno spochybňovať, a teda vlastníkmi podľa pozemkovej
knihy a neskôr podľa katastra nehnuteľností boli právni predchodcovia žalovanej a teraz žalovaná.

Vzhľadom na túto skutočnosť je potrebné sa zaoberať otázkou, či žalobcovia, resp. ich právni

predchodcovia mohli vlastníctvo k spornej časti parcely vydržať.

Predmetom tohto konania je určenie, že žalobcovia v 1. až 3. rade, každý v 1/6 sú vlastníkmi
novovytvorenej parc. č. 5137/1 - záhrada vo výmere 1095 m2, konanie o zvyšku nároku (jednejpolovice nehnuteľnosti) bolo právoplatne zastavené uznesením odvolacieho súdu z 22.05.2012 č.k.
9Co/343/2010-1147,aďalejurčenie,žežalovanájevlastníčkounovovytvorenejparc.č.5137/5-záhrada
vo výmere 771 m2 v celosti v k.ú. L., ktoré nehnuteľnosti - parc. č. 5137/1 a 5137/5 boli vytvorené z

parc. č. 5137/1 - záhrady vo výmere 1866 m2 nachádzajúcej sa v k.ú. L. doposiaľ zapísanej v LV č.
XXX Správy katastra Myjava.

Jedným z originálnych spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva je vydržanie. Zákon stanovuje na
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním súčasné splnenie nasledujúcich podmienok. Nadobúdateľ

vlastníctva na základe tohto dôvodu musí byť oprávneným držiteľom nepretržite počas celej vydržacej
doby a musí držať predmet spôsobilý vydržania. Držbu možno považovať za oprávnenú v zmysle § 130
ods. 1 OZ, ak držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí.
Nakoľko dobrá viera predstavuje vnútorný psychický stav, nemožno ju nikdy bezpečne preukázať. Pri
posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa nemožno vychádzať len z jeho subjektívnych predstáv, ale aj
z objektívneho hľadiska, teda či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím

na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti,
že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o
existujúci právny titul, postačuje aj existencia domnelého (putatívneho) právneho dôvodu, na základe
ktorého držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Zákon v
prípade pochybností o oprávnenosti držby preferuje oprávnenú držbu. Dôkazné bremeno preukázania

oprávnenosti držby zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.
Ak však napriek splneniu si dôkaznej povinnosti sú určité pochybnosti o oprávnenosti držby, zákon
stanovuje vyvrátiteľnú právnu domnienku, že držba je oprávnená. Vyvrátiť túto právnu domnienku však
už musí ten, kto tvrdí, že k vydržaniu nedošlo, a teda dôkazné bremeno sa prenáša na druhú sporovú
stranu.

Podľa uhorského obyčajového práva platného na území SR v období od tvrdeného počiatku vydržania
v roku 1949 do obdobia nadobudnutia účinnosti stredného občianskeho zákonníka bolo možné vydržať
vlastnícke právo k nehnuteľnosti za podmienok, že nehnuteľnosť bola v držbe po dobu 32 rokov,
poctivosť držby sa predpokladala a odporca musel preukazovať, že držitelia nie sú poctiví (cit. Fajnor,

Záturecký: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi).

Podľa prechodných ustanovení stredného občianskeho zákonníka formulovanými v ust. § 562 sa
ustanoveniami tohto zákona spravujú i právne pomery vzniknuté pred 1. januárom 1951. Podľa ust. §
566 sa lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951 skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu,

najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1. januára 1951, čo platí aj o vydržacej
dobe. Nakoľko stredný občiansky zákonník určuje kratšiu vydržaciu lehotu, táto lehota mohla najskôr
uplynúť dňom 1. januára 1961, pričom však podmienky vydržania bolo potrebné posudzovať podľa tohto
občianskeho zákonníka.

Podľa § 115 až 118 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník vydržaním možno nadobudnúť
vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. Vlastnícke právo k
hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je
potrebná vydržacia doba desaťročná. Kto nadobudne oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, môže
si započítať vydržaciu dobu predchodcu. O behu vydržacej doby platia primerane tie isté zásady, aké

platia o behu premlčacej doby. Ustanovenia o vydržaní vlastníckeho práva platia obdobne o vydržaní
iných vecných práv.

Občiansky zákonník 40/1964 Z.z. nadobudnutie vlastníckeho práva, resp. práva vecného bremena
vydržaním nepoznal, znovuzavedený ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva bol až od

01.01.1992.

Podľa § 134 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v
držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť potrebné skutočnosti - okruh týchto rozhodujúcich skutočností
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto
norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť

ako rozhodné preukázané a jednak nositeľa dôkazného bremena. V spore o určenie vlastníckeho
práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo
vyvodzuje, a bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp.
skutočnostispôsobilýchzaložiťtakýtonadobúdacítitul.Aksažalovanýbrániprotižalobetvrdenímsvojho
vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a ponúknuť o svojom tvrdení dôkazy. Obvykle

platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo skutočnosti toto právo
vylučujúce sú na žalovanom.

Odvolací súd po zosumarizovaní zisteného skutkového stavu počas priebehu celého sporu a tiež
vzhľadom na konečný právny záver ohľadom neplatnosti zápisnice z roku 1949 dospel k záveru, že
žalobcovia v 1. až 3. rade nepreukázali, že by oni alebo ich právni predchodcovia splnili zákonné

podmienky na nadobudnutie spornej parcely vydržaním.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného dôkazné bremeno ohľadom preukázania vydržania vlastníckeho práva
je na tých, ktorí sa takéhoto práva domáhajú, teda na žalobcoch. Žalobcovia musia preukázať, že sporné
nehnuteľnosti mali v držbe počas zákonom stanovenej doby a boli dobromyseľní v tom, že nehnuteľnosti

držia pre seba, a teda, že sú ich vlastníkmi. Celé dokazovanie v predmetnej veci je založené len
na tvrdeniach sporových strán, ako si stav užívania predmetných nehnuteľností pamätajú z detstva,
žalobcovia nepredložili žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali, akú časť spornej parcely vlastne
mali v držbe a na základe čoho boli dobromyseľní v tom, že práve táto časť im vlastnícky patrí.

Vdanejvecijepodstatnátáokolnosť,žeL.H.aX.H.(ml.)nadobudliodsvojhootcaX.H.niecelúparcelu,
alelenspoluvlastníckepodielyvoveľkostikaždýpo3/8naspornejparcele,pričomspoluvlastníkmitýchto
parciel boli ešte ďalšie osoby - právni predchodcovia žalovanej. Ak aj právni predchodcovia žalobcov
užívali žalobcami požadovanú novovytvorenú parcelu, otázka je, na základe čoho boli presvedčení, že
práve túto časť parcely držia pre seba, keď na tejto parcele mali mať len spoluvlastnícke podiely, ktoré

sú ideálne, a teda všetci spoluvlastníci môžu mať v držbe celú nehnuteľnosť.

Nadobudnúť vlastníctvo k časti pozemku je možné tzv. priplotením. Pri priplotení sa dobromyseľnosť
vlastníka odvíja od toho, že vlastník vlastní určitú nehnuteľnosť na základe právneho titulu, avšak v
skutočnosti má oplotenú väčšiu časť pozemku, ako by mu podľa kúpnej zmluvy mala patriť, o čom však

vzhľadom na okolnosti nevie a nemôže vedieť.

Aby žalobcovia mohli nadobudnúť novovytvorenú parcelu vydržaním, museli by mať vo vlastníctve
susednú parcelu, vedieť, že tejto časti sú vlastníkmi a nedopatrením (napr. ak pri budovaní plotu, došlo k
jeho posunutiu na susedný pozemok) užívať aj časť susedného pozemku, ktorý nie je ich vlastníctvom,

ale boli by presvedčení, že jeho vlastníkmi sú, a teda z tohto dôvodu by boli dobromyseľní, že užívajú
svoj pozemok.

V konaní je nesporné, že právni predchodcovia žalobcov vedeli, že im patrí parcela 5137/3 a právni
predchodcovia žalovanej vedeli, že im patrí parcela 5137/1 a 5137/2. L. H. a X. H. teda mali vedieť,

že medzi spoluvlastníkmi pôvodnej parcely 5137 došlo k jej rozdeleniu na menšie parcely. Ak by k
takémuto rozdeleniu došlo na základe ústnej dohody, vzhľadom na okolnosti prípadu pri zachovaní
náležitej opatrnosti mali vedieť, že takéto vyporiadanie vlastníctva nehnuteľností je potrebné urobiť
písomnou dohodou, ktorá musí byť zapísaná do pozemkovej knihy. Ak sa teda spoľahli na ústnu dohodu,
nemohli byť pri zachovaní náležitej opatrnosti dobromyseľní v tom, že nadobudli práve túto časť spornej

nehnuteľnosti, pričom obsah tejto ústnej dohody sa nijako nepodarilo preukázať.

L.H.užívallenkonkrétnučasťzpôvodnejparcely5137atoparcelu5137/3amedziúčastníkmijesporné,
či aj časť parcely 5137/1. Druhou možnosťou, na základe ktorej si mohol myslieť, že je vlastníkom
práve tejto časti pôvodnej parcely 5137 je, že musel vedieť, že medzi spoluvlastníkmi došlo k rozdeleniu

tejto pôvodnej parcely na menšie parcely a to zápisnicou Čd 3430/1949. Držbu možno považovať za
oprávnenú v zmysle § 130 ods. 1 OZ, ak držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že
mu vec alebo právo patrí. Za takéhoto stavu potom L. H. pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu požadovať, mal alebo moholmať pochybnosti, či naozaj užíva pozemky, ktorých je vlastníkom. Za daných okolností - vedomosti o
rozdelení pozemkov na základe zápisnice, pri ktorej spísaní nebol prítomný, by zachovaním náležitej
opatrnosti bolo zistenie si aktuálneho vlastníckeho stavu z pozemkovej knihy.

Žalobcom sa jednak nepodarilo preukázať, že spornú časť parcely 5137/1 mali naozaj v držbe, a tiež sa
im nepodarilo preukázať, na základe čoho boli ich právni predchodcovia dobromyseľní, že táto časť im aj
vlastnícky patrí. Držbu spornej časti parcely 5137/1 sa snažili preukázať fotkami, na ktorých mal byť plot
oddeľujúci nimi užívanú časť od pozemku právnych predchodcov žalovanej, žalovaní však skutočnosť o

oplotení popierali, tvrdili, že dôvodom plotu bolo len zamedzenie prechádzania hospodárskych zvierat.
Žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by jednoznačne preukázal, akú presnú časť parcely mali ich
právni predchodcovia v užívaní.

Navyše žalobkyňa v 1. rade vo svojej úplne prvej výpovedi (čl. 46) uviedla, že parcelu L. H. a jeho rodina
užíval ako záhumienok, dobromyseľný bol z toho dôvodu, že na takomto užívaní sa dohodli súrodenci

X. H. a R. K.. Už tejto výpovede samotnej žalobkyne je zrejmé, že medzi rodinami existovala nejaká
dohodaorozdelenívlastníctvakparcele5137,pričomišlobuďoústnudohodu,ktorejobsahsažalobcom
nepodarilo preukázať, alebo o zápisnicu z roku 1949. Ak aj L. H. a jeho právni nástupcovia spornú
časť parcely 5137/1 užívali, nebolo preukázané, či tak robili s presvedčením, že sú vlastníci, alebo len
na základe nejakej dohody, že parcelu, ktorá patrí právnym predchodcom žalovanej môžu užívať ako

detentori (na základe výpožičky, nájmu, atď.).

Uvedený záver podporuje aj skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcov neplatili za spornú časť
parcely 5137/1 ani daň z nehnuteľnosti (potvrdenie Obecného úradu L.l. 434). Ani navonok sa teda
nesprávali ako vlastníci tejto parcely.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadom preukázania
splnenia podmienok vydržania k spornej nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami, prípade nimi
samými. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd podľa § 220 OSP zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa žaloby žalobcov v 1. až 3. rade tak, že žalobu zamietol.

Súčasťou konečného rozhodnutia súdu je i výrok o trovách konania účastníkov. Účastníkom vznikajú
v konaní hotové výdavky bezprostredne ich účasťou na pojednávaní, ako i výdavky s účasťou ich
právnych zástupcov, resp. poskytovaním právneho zastúpenia, s úhradou súdneho poplatku, ušlý
zárobok účastníkov či ich zástupcov, trovy dôkazov a iné trovy, ktoré účastníci vynaložili v súvislosti s

konkrétnym súdnym konaním a sú vyčísliteľné v peniazoch. Druhy trov konania vypočítava ustanovenie
§ 137 OSP a to len príkladmo.

V sporovom konaní pred súdom platí zásada, že nárok na náhradu trov konania má len účastník
konaniavočiúčastníkovikonania.Prirozhodovaníotrováchkonaniavsúvislostisúspechom účastníkov

konania sa aplikuje zásada zodpovednosti neúspešného účastníka voči úspešnému účastníkovi za
vzniknuté trovy konania, ktoré boli vynaložené účelne na bránenie alebo uplatňovanie práva, ktorému
bola napokon v konaní pred súdom priznaná autoritatívna ochrana.

Z § 224 ods. 1 OSP vyplýva, že ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre

odvolacie konanie.

Podľa § 224 ods. 1,2 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre
odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého
stupňa.

Podľa § 142 ods. 1 OSP súdy rozhodujú o náhrade trov konania medzi účastníkmi so zreteľom na plný
úspech toho-ktorého účastníka v konaní. Toto zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti za
výsledok konania (zásadu úspechu), čo znamená, že účastník, ktorý mal vo veci plný úspech, má právo
na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Táto zásada platí ako v konaní na prvom stupni, tak aj v odvolacom konaní, a neposudzuje sa za každé
štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ustanovenie § 150 OSP.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu

trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v

prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k
záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.
Musí však ísť o celkom výnimočný prípad. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,
ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného
zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a
tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní" (rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 z 1. septembra 2000).

V konaní bola úspešným účastníkom žalovaná, ktorá si uplatnila trovy konania. V zmysle § 142 ods.
1 OSP s použitím § 224 ods. 1 OSP by žalovanej patrila náhrada trov tohto konania. Odvolací súd
však dospel k záveru, že v súlade s ustanovením § 150 OSP je dôvodné, aby žalovanej náhradu trov

konania nepriznal a to pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto dôvody osobitného
zreteľa odvolací súd videl v tom, že žiaden z účastníkov tohto sporu stav vzniknutý v roku 1949 jednak
dôsledne nepoznal, nezavinil, nespôsobil, nepodieľal sa na ňom a účastníci sporu už len rešpektovali
úkony svojich právnych predchodcov a svoje vlastnícke nároky v súlade s ich konaním prezentovali a
bránili, pritom okolnosti spísania zápisnice, ako aj užívania sporej parcely sa objasnili až v priebehu

tohto sporu. Preto odvolací súd žalovanej náhradu trov prvostupňového, resp. ani odvolacieho konania
nepriznal.

Preto bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výrokovej časti.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.