Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. august 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sži/35/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200913
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6013200913.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, so sídlom
Suché Mýto 19, 811 03 Bratislava, IČO: 42 268 559, zastúpeného: Advokátska kancelária Bardač, s.r.o.,
so sídlom Búdkova č. 4, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Obec Koláre, so sídlom Koláre č.19, 991
09 Veľká Čalomija, IČO: 647390, zastúpeného: GARANT PARTNER legal, s.r.o., so sídlom Einsteinova
21, 851 01 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, o odvolaní žalobcu

proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. marca 2014, č. k. 23S/189/2013-40, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. marca 2014, č.
k. 23S/189/2013-40, p o t v r d z u j e .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia vo výške 170,45 € na účet právneho zástupcu žalovaného GARANT PARTNER

legal, s.r.o., so sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým uznesením z 18. marca 2014, č. k. 23S/189/2013-40, podľa
§ 104 ods. 1 OSP zastavil konanie z dôvodu, že bolo preukázané, že na základe žiadosti žalobcu
nezačalo konanie o poskytnutie informácií a v dôsledku toho neexistuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť
predmetom súdneho preskúmania, a preto podmienky pre postup podľa piatej časti druhej hlavy OSP

neboli splnené. Išlo o taký nedostatok podmienok konania, ktorý nebolo možné odstrániť. O trovách
konania rozhodol krajský súd podľa § 146 ods. 2 prvá veta OSP v spojení s § 246c OSP a uložil
žalobcovi

povinnosť zaplatiť náhradu trov konania žalovanému vo výške 275,94 €, s poukazom na nesprávny
postup žalobcu, pre ktorý sa konanie zastavilo, teda v dôsledku správania sa žalobcu.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť napadnuté uznesenie krajského súdu a žiadal
priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 170,45 €. Zároveň žiadal Najvyšší súd Slovenskej

republiky, aby v zmysle § 164 OSP vykonal opravu zrejmej nesprávnosti obsiahnutú vo výroku uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici o trovách konania, ktorá spočíva v neuvedení sumy DPH tak, ako
žiadal žalobca v samotnom vyjadrení k žalobe z 27. mája 2013.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej
OSP) preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu napadnutom

odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.Predovšetkým treba uviesť, že v priebehu odvolacieho konania Ústavný súd Slovenskej republiky
uznesením č. k. I. ÚS 260/2014-14 zo dňa 21. mája 2014 vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sži/7/2013 z 27. novembra 2013
rozhodol, že sťažnosť Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava odmieta ako zjavne
neopodstatnenú.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že „Po oboznámení sa s obsahom
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,
a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne
akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súduajnáležiteodôvodnené.NajvyššísúdSlovenskejrepubliky vosvojomuznesenísp.zn.7Sži/7/2013
z 27. novembra 2013 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a
na základe akých právnych úvah sa nestotožnil so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a
predovšetkým prečo dospel k záveru, že „... žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií

a ani ho začať nemohol... teda nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým
odmietla poskytnúť informáciu“. Je teda zrejmé, že najvyšší súd oprel svoje závery o konkrétne
zákonné ustanovenia príslušných právnych predpisov, a to predovšetkým zákona č. 215/2002 Z.z.
o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
vychádzajúc pritom z príslušných ustanovení zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zhodnotiac

intenzitu možného zásahu do sťažovateľom označených práv sa musí aj ústavný súd stotožniť so
záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého „Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu,
ktorý vedie zoznam elektronických podateľni orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona
o elektronickom podpise súd zistil (a mohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní
pred orgánmi obce zastupovali osoby s právnickým vzdelaním, ktoré sú aj počítačovo gramotné),

že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý nemá zriadenú elektronickú podateľňu a ani mu zákon
neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.“, k čomu dodáva, že tejto skutočnosti si bol, resp. mohol
byť sťažovateľ za aktívnej pomoci svojho právneho zástupcu vedomý už na začiatku samotného konania
podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a ústavnému súdu ani nepredložil taký dôkaz,
z ktorého by vyplývalo, že nemohol požiadať o požadované informácie iným technicky prijateľným

spôsobom.“

Odvolací súd zistil, že preskúmavaná vec, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania je obdobná
ako vec, ktorá bola predmetom odvolacieho konania najvyššieho súdu, v ktorom rozhodol uznesením
sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013.

Vzhľadom k uvedenému pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom uznesení č. k. I. ÚS
260/2014-14 zo dňa 21. mája 2014 vyslovil svoj právny názor k obdobnej problematike, ktorá je
predmetomsúdnehoprieskumuvdanejveci,tentojehoprávnynázor jepotrebnépovažovaťza záväznú
judikatúru pre danú vec, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle §

250ja ods.3 druhá veta v spojení s § 219 ods.1,2 a s § 246c ods.1 OSP potvrdil.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal opraviť uznesenie krajského súdu, ktoré podľa jeho názoru
obsahuje zrejmú nesprávnosť spočívajúcu v tom, že vo výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej
Bystrici o trovách konania, nie je uvedená suma DPH tak, ako žiadal v samotnom vyjadrení k žalobe
z 27. mája 2013. K tomuto návrhu však treba uviesť, že odvolací súd sám nemôže opraviť opravným

uznesením podľa § 164 OSP rozhodnutie súdu nižšieho stupňa, môže len podľa § 222 ods. 3 OSP za
podmienok § 164 nariadiť opravu napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd však v danom prípade dospel
k záveru, že neboli dané podmienky § 164 OSP, pretože v uznesení krajského súdu v časti výroku o
trovách konania nezistil žiadne chyby v písaní alebo počítaní, či iné zrejmé nesprávnosti, a preto ani
opravu rozhodnutia krajského súdu podľa § 222 OSP nenariadil. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského

súdu vyplýva, že pri výpočte náhrady trov konania žalovaného nezvýšil odmenu a režijný paušál o
daň z pridanej hodnoty. Výrok rozhodnutia krajského súdu je teda v súlade s jeho odôvodnením, a
preto výrok krajského súdu v časti týkajúcej sa trov konania neobsahuje zrejmú nesprávnosť. Krajský
súd v tejto časti vec nesprávne právne posúdil, keď nezvýšil odmenu a režijný paušál o daň z pridanejhodnoty, avšak odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmať len na základe podaného
odvolania. Žalovaný sa však proti uzneseniu krajského súdu v časti, týkajúcej sa výroku o trovách
konania, neodvolal, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

aj v tejto časti potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 246c OSP v spojení
s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 OSP tak, že žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho
konaniazdôvodu,ževňomžalobcaúspechnemalatedacelékonaniesamuselozastaviťprenesprávny

postup žalobcu. Preto je odôvodnená náhrada trov konania žalovanému s použitím § 146 ods. 2 OSP,
pre zavinenie žalobcu za zastavenie konania. Žalovaný žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 170,45 €, pozostávajúcu z jedného úkonu právnej služby za vyjadrenie k odvolaniu z 18. marca
2014 (tarifná odmena za jeden úkon právnej služby 134 € + režijný paušál 8,04 € + 20 % DPH 28,41 €).
Odvolací súd preto priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania podľa jeho vyčíslenia v súlade
s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v celkovej výške 170,45 €.

Rozhodnutie senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta

tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.