Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. január 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/241/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217765
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4312217765.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní navrhovateľa zo dňa 11. 07. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. júna 2014 č.
k. 7C/360/2012-42 a odvolaní navrhovateľa zo dňa 28. 08. 2014 proti uzneseniu Okresného súdu Nitra
zo dňa 14. augusta 2014 č. k. 7C/360/2012-65, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 14. 08. 2014 č. k. 7C/360/2012-65 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 1.051,08 eur

podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/228/2005. Odporcovi náhradu
trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako i
ust. § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase začatia exekučného
konania (ďalej len „Exekučný poriadok“ a ust. § 238 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona v aktuálnom
znení. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súde Levice pod sp. zn. 9Er/228/2005 exekučný súd vydal dňa 27. 04. 2005 poverenie pre súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie. Dňa 25. 05. 2009 doručil oprávnený súdu prvého stupňa návrh na

zmenu exekútora. Súd prvého stupňa vyzval exekútora na predloženie exekučného spisu a vyúčtovanie
trov exekúcie, čo bolo súdu predložené dňa 13. 09. 2010. Exekučný súd uznesením zo dňa 04. 01. 2011
č. k. 9Er/228/2005-19 žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekučné konanie
zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 315,05eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením zo
dňa 18. 01. 2012 č. k. 5CoE/6/2012-36 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 26. 02. 2013 č. k. 9Er/228/2005-48 exekučný súd opätovne rozhodol

tak, že žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju, pričom oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v
sume 315,05 eur. Odvolací súd uznesením zo dňa 19. 12. 2013 č. k. 9CoE/224/2013-75 uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil.

Súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa obrátil so svojím nárokom na náhradu škody na
príslušný orgán, teda na odporcu dňa 25. 02. 2012, a teda svoj nárok uplatnil na súde po uplynutí
šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie žiadosti, nakoľko návrh v predmetnej veci náhrady
škody a nemajetkovej ujmy bol súdu doručený dňa 28. 09. 2012.

Následne súd skúmal, či v danej veci boli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu, a to protiprávny

úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Navrhovateľ sa
podaným návrhom domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume
1.051,08 eur z dôvodu, že exekučný súd nerozhodol o návrhu oprávneného (navrhovateľa) na zmenu
súdneho exekútora v tridsaťdňovej zákonom stanovenej lehote a postupoval so zbytočnými prieťahmi.
Ide teda o nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu ako

orgánu verejnej moci. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že v danej veci bolo exekučné
konanie začaté dňa 14. 04. 2005 a je teda potrebné aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku v
znení účinnom do 31. 08. 2005, t. j. pred účinnosťou novely Exekučného poriadku od 01. 09. 2005,
ktorou bola stanovená lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, pričom podľa prechodných
a záverečných ustanovení (§ 238 ods. 1) sa konania začaté pred 01. 09. 2005 dokončia podľa práva

platného do 31. 08. 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak, pričom ust. § 238 ods. 2 Exekučného poriadku
ustanovenie § 44 výslovne neuvádza. Z uvedeného vyplýva, že Exekučný poriadok v znení účinnom ku
dňuzačatiaexekučnéhokonania,zákonnúlehotuprerozhodnutiesúduozmeneexekútoranestanovuje,
preto Okresný súd Levice nemohol porušiť povinnosť vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Súd mal za preukázané, že medzi podaním návrhu na zmenu súdneho exekútora (25. 05. 2009) a

rozhodnutím exekučného súdu o tomto návrhu (dňa 04. 01. 2011) uplynula určitá doba, počas ktorej však
exekučný súd nebol nečinný, keď návrh na zmenu súdneho exekútora zaslal na vyjadrenie súdnemu
exekútorovi a vyzval ho na vyúčtovanie trov exekučného konania a na predloženie exekučného spisu.
Uznesením zo dňa 04. 01. 2011 č. k. 9Er/228/2005-19 exekučný súd žiadosť oprávneného na zmenu
súdneho exekútora zamietol, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie. Predmetné rozhodnutie exekučného súdu oprávnený napadol odvolaním, o
ktorom rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 18. 01. 2012 č. k. 5CoE/6/2012-36 tak, že napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Exekučný súd potom v poradí druhým uznesením
zo dňa 26. 02. 2013 č. k. 9Er/ 228/2005-48 zamietol žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie.

Aj voči citovanému uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd uznesením
dňa 19. 12. 2013 č. k. 9CoE/224/2013-75 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Súd prvého stupňa uviedol, že úlohou súdu je vydať zákonné a spravodlivé rozhodnutie, a to na základe
dostatočne zisteného skutkového stavu a pokiaľ je stanovená lehota na vydanie rozhodnutia, súd je ňou

viazaný a je povinný ju dodržať. V predmetnej veci súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku
konštatoval, že nesprávny úradný postup exekučného súdu nezistil a postup exekučného súdu bol v
súlade so zákonom, nakoľko rozhodol o návrhu na zmenu exekútora po prvý krát dňa 04. 01. 2011
po doručení všetkých podkladov (exekučného spisu, vyúčtovania trov exekúcie). V danej exekučnej
veci bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora a zastavení exekúcie, pričom

lehota, v ktorej exekučný súd rozhodol je primeraná, a to i vzhľadom na zložitosť veci a závažnosť
rozhodnutia exekučného súdu. V súvislosti s tvrdením navrhovateľa, že exekučný súd postupoval so
zbytočnými prieťahmi, súd prvého stupňa uviedol, že i prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
automaticky neznamená postup súdu so zbytočnými prieťahmi. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48

ods. 2 Ústavy SR, je oprávnený skúmať len Ústavný súd SR, a to v zmysle platnej právnej úpravy, podľa
ktorej existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti. Postup
súdu z hľadiska zbytočných prieťahov, teda súdne konanie, nie je oprávnený preskúmavať všeobecný
súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú privýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ale len Ústavný
súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v
konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo viacero orgánov oprávnených v tom istom čase

preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by všeobecný
súd v konaní o náhrade škody mohol hodnotiť postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov, znamenalo by to, že by preskúmaval postup iného všeobecného súdu, pričom by zároveň
mohlo dôjsť k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.

V danej veci sa žiadne konanie, v ktorom by bol posudzovaný postup exekučného súdu v exekučnom
konaní z hľadiska zbytočných prieťahov, neviedlo, preto sa súd otázkou porušenia práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nezaoberal.

Základnými predpokladmi zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Pokiaľ nie je preukázané splnenie prvého,

základného predpokladu zodpovednosti za škodu, a to protiprávneho úkonu, nie je potrebné už skúmať
ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, teda vznik škody a príčinnú súvislosť medzi
protiprávnym konaním a vznikom škody, nakoľko vznik škody ako zmenšenie majetku poškodeného
je predpokladom zodpovednosti, len ak škoda bola priamo a nesprostredkovane spôsobená výlučne
konaním (opomenutím), ktoré bolo vo vzťahu k zmenšeniu majetku poškodeného rozhodujúce. V

predmetnej veci nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľa o vzniku škody v sume 175,- eur.

Súd prvého stupňa taktiež zdôraznil, že až do rozhodnutia o zmene exekútora je povinný vykonávať
nevyhnutné úkony v prospech oprávneného pôvodný exekútor, z čoho je zrejmé, že doba do rozhodnutia
exekučného súdu o zmene exekútora neplynie márne a aj preto navrhovateľovi nemohla vzniknúť žiadna

škoda. Tvrdenie oprávneného o možných následkoch neskoro vydaného rozhodnutia je len všeobecné
a hypotetické.

K nemajetkovej ujme uplatnenej navrhovateľom súd prvého stupňa uviedol, že nemal preukázané
ani splnenie podmienok na jej náhradu. Nárok na nemajetkovú ujmu nie je automatický vo vzťahu

k porušeniu práva, ale predpokladá objektívne zistenie, že samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ súd nezistil nesprávny úradný postup exekučného súdu a
rovnako ani vznik škody na strane navrhovateľa v konaní nebol preukázaný, nebolo dôvodné, aby sa
zaoberal uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko pre rozhodnutie o

priznaní práva na nemajetkovú ujmu je základným predpokladom vznik ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú prvého stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom
rozsahu zamietol. Nestotožnil sa však s námietkou predčasne podaného návrhu, ktorú vzniesol odporca,

nakoľko navrhovateľ sa obrátil na príslušný orgán (Ministerstvo spravodlivosti SR) so žiadosťou o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 25. 02. 2012 a návrh navrhovateľ v predmetnej
veci podal dňa 28. 09. 2012, teda po uplynutí šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie žiadosti
u odporcu. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 OSP a úspešnému odporcovi
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení

účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že

účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek

úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní

vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký

posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny
dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení
svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým

znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Navrhovať požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 01. 03.
2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak
zložité, že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a
vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel

výšku škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ
bol toho názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu
škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou
udalosťou a škodou.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho

tvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Súd prvého stupňa dňa 14. 08. 2014 vydal uznesenie č. k. 7C/360/2012-65, ktorým navrhovateľovi uložil
povinnosť, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie v sume
20,- eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb.

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Zároveň
navrhovateľa poučil, že ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať a poukázal
i na ust. § 5 ods. 1, písm. a/ a ust. § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne

skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Nedostatok odôvodnenia ako dôvod zrušenia
uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa položky 7a konštatoval v
množstve vecí i Krajský súd v Žiline (napr. uznesenie zo dňa 30. 07. 2013 v konaní pod sp. zn. 8Co
295/2013). Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa
poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného
úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie ďalšie úkony vo veci
samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov.

Konštatoval, že podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať
okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť vyzvaný na platenie
súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne konania, ktoré
nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa súdne poplatky

nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho
poplatku neprichádza do úvahy“. Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych
poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči
rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák. č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov v prípade,
keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku
vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie citovaným
zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu
spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale

rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti
možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a
slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestovvzneníneskoršíchpredpisov,vzmyslektoréhozúkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných

do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred
01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), a preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolanímaplikovaťprávnystavplatnýdo30.09.2012.Podľaust.§4ods.1,písm.k/zák.č.71/1992Zb.

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov platom do 30.
09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Zároveň navrhovateľ v
podanom odvolaní poukázal na to, že Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota pristúpili
k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok za podané odvolanie podľa položky

7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v konaní pod sp. zn. 8C 842/2012 a
uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014 v konaní pod sp. zn. 16C/174/2012).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby súd prvého stupňa podanému odvolaniu v
celom rozsahu vyhovel a svoje napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady a v prípade, ak tento postupprvostupňovýsúdnevyužije,žiadal,abyodvolacísúdnapadnutéuznesenie/výzvuvcelomrozsahuzrušil
bez náhrady.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných
odvolaní navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1, §
213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že obe odvolania
navrhovateľa boli podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňajú zákonom stanovené náležitosti (ust.
§ 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Odvolací
súd preskúmal obe odvolaním napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré im
predchádzali a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 03. 06. 2014, ani
proti uzneseniu zo dňa 14. 08. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa,
ako i uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako vecne správne podľa
ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec aj

správne právne posúdil a správne rozhodol i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť navrhovateľa za podanie
odvolania. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08.

2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného
vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený , a vec mu písomne
postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena
pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zataveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvého
stupňa, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136
ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08. 2014 (teda i v čase začatia odvolacieho konania v
predmetnej veci), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len

"poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 veta prvá, vyššie citovaného zákona, poplatníkom je:
a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,

V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká:
a/ podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo
základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za
uplatnenienámietkyzaujatostivkonkurznomkonaníaleboreštrukturalizačnomkonanípodľaosobitného
predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ktorý je prílohou k vyššie citovanému zákonu, zo
žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho

súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu

k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na

priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
nesprávny úradný postup exekučného súdu, ani samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s
poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej
ujmy 1.051,08 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v
exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/228/2005. Majetková škoda 175,- eur
podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho

činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Tieto náklady pozostávali
podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavaniea správu informačného systému, zo sumy 50,- eur vynaloženej na administráciu listín a komunikáciu s
pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií

adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by ho
nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by
dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučné konanie v predmetnej
veci, t. j. vo veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/228/2005 sa začalo dňa 14. 04.

2005 podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, kedy ust. § 44 ods.
6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov platnom v tom čase neupravovalo lehotu na
rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Lehota 30 dní na rozhodnutie
súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora bola zavedená do ust. § 44 ods. 7 vyššie
citovaného zákona až od 01. 09. 2005, pričom v zmysle ust. § 238 ods. 1 tohto zákona sa konania začaté

pred 1. septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje
inak. Ustanovenie § 238 ods. 2 vyššie citovaného zákona sa však netýkalo ust. § 44 tohto zákona, v
ktorom bola okrem iného upravená i možnosť oprávneného podať návrh na zmenu súdneho exekútora.
Uvedené znamená, že zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov platom pred 01. 09. 2005

neustanovoval povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora do 30
dní od doručenia tohto návrhu. Lehota na vydanie rozhodnutia súdu o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora teda do 31. 08. 2005 nebola zákonom stanovená v konaniach, ktoré sa začali do
01. 09. 2005 a bolo potom potrebné posúdiť, či exekučný súd nekonal o podanom návrhu oprávneného
zo dňa 20. 05. 2009 na zmenu súdneho exekútora, ktorý mu bol doručený dňa 25. 05. 2009

neprimerane dlho a či rozhodol v primeranej lehote.

Je nepochybné, že exekučný súd prvýkrát rozhodol o podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora
dňa04.01.2011,aleztejtoskutočnostieštenemožnovyvodiťvznikškodyanemajetkovejujmynastrane
navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Rozhodnutiu súdu o zmene súdneho exekútora predchádzalo zaslanie návrhu oprávneného zo dňa 20.
05. 2009 pôvodnému súdnemu exekútorovi s výzvou, aby si vyčíslil trovy exekúcie a predložil exekučný
spis.Vpodanízodňa31.08.2010pôvodnýsúdyexekútoršpecifikovaltrovyexekúcie,ktorémuvzniklijej
vykonávaním a zaslal exekútorský spis, ktorý bol súdu doručený 13. 09. 2010. Exekučný súd uznesením

zo dňa 04. 01. 2011, ktoré vydal vyšší súdny úradník, návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora
prvýkrát zamietol, exekučné konanie zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Z vyššie uvedeného potom
vyplýva, že exekučný súd od podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora (25. 05. 2009)
až do rozhodnutia o ňom nebol nečinný, ale vykonával potrebné úkony v záujme toho, aby mohol o
podanom návrhu rozhodnúť.

Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že majetkovú škodu v sume 175,- eur vyčíslenú navrhovateľom
nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym
spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na
obsah spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/228/2005, v ktorom sa nachádza len jedna žiadosť

oprávneného zo dňa 23. 09. 2010 o vydanie rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu exekútora,
čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov
spojených s administratívnym spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov
spojených s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok

(nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je
možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací
súd poukazuje na konštatovanie súdu prvého stupňa, že na to, aby exekučný súd mohol rozhodnúť
o podanom návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, bolo potrebné vyzvať pôvodného

exekútora na predloženie spisu a vyúčtovanie trov, čo exekučný súd i urobil. V zmysle právnej úpravy,
v prípade podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované, preto nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, ani nemateriálnej ujmy navrhovateľovi a exekúciu bol povinný vykonávať pôvodnýsúdny exekútor. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012,
I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
(ktorá ale v tomto prípade nebola ani stanovená) nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie

základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné
nedodržanie zákonnej lehoty (ak by bola stanovená) nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od
ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej
predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne
učinil v tomto konaní aj okresný súd.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 27. 04. 2005 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa spisu
Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 9Er/228/2005 prebiehalo exekučné konanie. Týmto
exekučným titulom je notárska zápisnica spísaná dňa 15. 01. 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom
pod sp. zn. N 71/2005, NZ 1499/2005, predmetom ktorej bolo vyhlásenie povinného, zastúpeného Mgr.

Tomášom Kušnírom o uznaní právneho záväzku a o súhlase s exekúciou dlhu. Súd zistil, že zástupca
povinného konal na základe splnomocnenia zo dňa 05. 08. 2004, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere zo
dňa05.08.2004medzispoločnosťounavrhovateľaakoveriteľomaL.P.akodlžníkom,ktorýsplnomocnil
Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho
mene uznal záväzok z úveru a aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu.

Okresný súd Levice ako exekučný súd opätovne posúdil predloženú notársku zápisnicu ako exekučný
titul z toho pohľadu, či táto je alebo nie je spôsobilým exekučným titulom (či obsahuje vyhlásenie
povinného, alebo len jeho zástupcu na základe splnomocnenia udeleného mu povinným vo formulárovej
zmluve o úvere zo dňa 05. 08. 2004, z čoho treba vyvodiť záver, že zástupca povinného musel byť v
kontakte i s oprávneným a spolupracovať s ním) a exekučné konanie zastavil, pričom rozhodol súčasne

o návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 04. 2013 v konaní pod sp. zn. 2 Cdo345/2012, ktorý obdobným
spôsobomakosúdprvéhostupňa(exekučnýsúd)posudzovalnotárskuzápisnicuakoneplatnýexekučný
titul so záverom, že boli splnené podmienky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na zastavenie
exekúcie, pričom poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie ani nemalo byť vydané.

Knavrhovateľomuplatnenejnemajetkovejujmevsume1.051,08eur(t.j.663,88eurročne:12mesiacov
x mesiace navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal
z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje
sumu 663,88 eur ročne, t. j. 55,32 eur mesačne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v

rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré
navrhovateľ poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné
zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch

sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z
čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však
za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy
a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. Vo všeobecnosti možno konštatovať,

že v dôsledku nedodržania primeranej lehoty (v prípade, ak by bola lehota zákonom stanovená) na
rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora teda automaticky nevzniká nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním
rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného),
ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho

nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom
jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že návrh oprávneného zo
dňa 20. 05. 2009 na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom
súde Levice pod sp. zn. 9Er/228/2005 bol doručený exekučnému súdu dňa 25. 05. 2009 a súd o tomto

návrhu oprávneného rozhodol dňa 04. 01. 2011, čomu predchádzala výzva pre pôvodného súdneho
exekútora na vyčíslenie trov exekučného konania a na predloženie exekučného spisu. Exekučný súd
teda nebol nečinný viac ako 594 dní, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu, ale vykonával úkony
smerujúce k tomu, aby mohol vo veci rozhodnúť a túto okolnosť je tiež potrebné vziať do úvahy prirozhodovaníouplatnenomnárokunavrhovateľananáhradunemajetkovejujmy.Vpredmetnejexekučnej
veci neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,
ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej

poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani
riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné konštatovať, že pokiaľ súd nerozhodol o
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, bolo povinnosťou pôvodného súdneho exekútora
vykonávať exekúciu na základe vydaného poverenia a v tomto období navrhovateľovi ako oprávnenému
v exekučnom konaní nemohla vznikať tvrdená nemajetková ujma a cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná
náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo

vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že

procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledkunesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca sa pojednávania na súde prvého
stupňa konaného dňa 03. 06. 2014 nezúčastnili. Mailové ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu

navrhovateľa zo dňa 02. 06. 2014 (odoslané súdu v deň pojednávania) na pojednávaní konanom dňa
03. 06. 2014 a dôvody v ňom uvedené (iné pojednávania vo veci Pohotovosť, s.r.o. na Okresnom súde
Levice dňa 02. 06. 2014 a nesúhlas navrhovateľa so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd
prvého stupňa správne posúdil a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu
s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi
navrhovateľadňa25.03.2014.Navrhovateľ,anijehoprávnyzástupcadôvodnaodročeniepojednávania

súdu neoznámili bez zbytočného odkladu, nepredložili doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci
prejednávanej pred iným súdom (ktoré sa naviac malo konať dňa 02. 06. 2014, teda nie v deň
pojednávania v predmetnej veci) a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z
ust. § 119 ods. 2 OSP, t. j. dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa
účastník o dôvode pre odročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ navrhovateľ podal množstvo žalôb v

obdobných veciach na súdoch v rámci Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú
vytyčované pojednávania na rôznych súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie
vzbudzuje pochybnosti tvrdenie, že navrhovateľ so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd
prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 03. 06. 2014 splnené všetky
procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti

účastníkov konania. V postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať
odňatie možnosti konania pred súdom, ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd
prvého stupňa rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd
prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu Okresného súdu
Levice sp. zn. 9Er/228/2005, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia

je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.
Ani nevykonanie, resp. nevyhodnotenie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr.
nevykonanie navrhnutého dokazovania, resp. neoboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom)
nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom,

ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP). Odvolací
súd je toho názoru, že vykonávanie ďalšieho dokazovania v predmetnej veci (napr. oboznamovaním sa
so znaleckým posudkom č. 1/2014, ako sa toho domáhal navrhovateľ v podanom odvolaní) by bolo,
s poukazom na zistený skutkový stav a nepreukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu,
nadbytočné a nehospodárne.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku správne poukázal na toto ustanovenie v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom toto

ustanoveniebolorovnakéajvčasezačatiatohtosúdnehokonania,apretojetátonámietkanavrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozsudku taktiež správne poukázal na ust. § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov účinnom v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré bolo potrebné v predmetnej veci aplikovať a ktoré
neurčovalo žiadnu lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Zamietnutie nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy odôvodnil i tým, že po vykonaní
dokazovania oboznámením sa s fotokópiou exekučného spisu Okresného súdu Levice vedeného pod
sp. zn. 9Er/228/2005 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 594

dní sa nezakladá na pravde. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
dodáva, že exekučný súd musel vyzývať pôvodného súdneho exekútora na predloženie exekučného
spisu, aby bolo možné určiť trovy pôvodného súdneho exekútora, ktorý si ich i vyčíslil.Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav k tomu odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú existenciu
škody na strane navrhovateľa (pričom dôkazné bremeno jej preukázania jednoznačne zaťažovalo

navrhovateľa), bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky
navrhovateľom tvrdenej škody a nemajetkovej ujmy. Rozhodujúcou okolnosťou, o ktorú sa súd prvého
stupňa oprel pri zamietnutí návrhu navrhovateľa v predmetnej veci, bolo nepreukázanie základných
okolností rozhodujúcich pre priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie
uvedeného.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v

súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.

K oboznámeniu sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody odvolací súd
uvádza, že pokiaľ nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, a tým ani

príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a navrhovateľom tvrdenou škodou, bolo by
nehospodárne a nadbytočné vykonávať dokazovanie oboznamovaním sa so znaleckým posudkom.
Odvolací súd je toho názoru, že vykonávanie ďalšieho dokazovania v predmetnej veci by bolo, s
poukazom na zistený skutkový stav a nepreukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu,
nadbytočné a nehospodárne.

Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ
v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať.

Za nedôvodné považoval odvolací súd i odvolanie navrhovateľa zo dňa 28. 08. 2014 proti uzneseniu

súdu prvého stupňa zo dňa 14. 08. 2014 č. k. 7C/360/2012-65, ktorým bola navrhovateľovi uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20,- eur za podanie odvolania proti rozsudku. Účelom súdnych
poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym konaním zo strany účastníkov
konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka súdnych poplatkov
(ktorý je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskoršíchpredpisov)ustanovenýpoplatokznávrhu,pričomvodvolacomkonaníjepoplatníkomten,kto
podal odvolanie vo veci samej a poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v prvostupňovom konaní
zapodanienávrhu.Poplatkovápovinnosťvznikáužpodanímodvolania.Súdprvéhostupňavpredmetnej
veci správne postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 20,- eur
podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, za podanie odvolania
zo dňa 11. 07. 2014 proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 03. 06. 2014 č. k. 7C/360/2012-42. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam navrhovateľa v podanom odvolaní proti
tomuto uzneseniu, odvolací súd uvádza, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom oslobodené od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona.
Od 01. 10. 2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže odvolacie konanie sa v
predmetnej veci začalo podaním odvolania (zo dňa 11. 07. 2014), ktoré bolo doručené súdu prvého
stupňa dňa 11. 07. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie
citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zák. č.

71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov),
ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 37/2010 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu
a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď

bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej
povinnosti“. Povinnosťou navrhovateľa bolo teda zaplatiť súdny poplatok pri podaní odvolania vo veci
samej, ale nakoľko tak navrhovateľ neurobil, súd mu poplatkovú povinnosť uložil uznesením.Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti ako to tvrdil navrhovateľ v podanom odvolaní. Podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by
zákonodarca mienil nespoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom
zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka,
že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.

V predmetnej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a
podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému
zákonu, v zmysle ktorej sa poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z
vyššieuvedenejpoznámkyjezrejmé,žesúdnypoplatoksavyrubujenielenzasamotnýnávrhnanáhradu

škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného odvolania. Pokiaľ navrhovateľ v podanom
odvolaní proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie poukazoval
naodôvodneniepozmeňujúcehoadoplňujúcehonávrhuposlancov,ztohtopodľanázorusúdunevyplýva
a nemožno vyvodiť ani záver, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako na

to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod
sp. zn. 4 Cdo 39/2007, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazoval, nebolo možné v predmetnej veci
aplikovať, nakoľko sa týka inej poplatkovej situácie (súdnych konaní, resp. poplatkov ktoré v Sadzobníku
súdnych poplatkov uvedené nie sú). V prejednávanej veci o takýto prípad nejde a súdny poplatok

zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve pod položkou
č. 7a, v zmysle ktorej súd prvého stupňa i postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie v správnej výške, pričom aplikoval správny právny predpis a správne ho i vyložil
a k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní zo dňa 28. 08. 2014, že napadnuté uznesenie zo dňa 14.
08. 2014 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku) neobsahuje žiadne
dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,
rovnako ako rozsudku je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu

a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o
súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle

ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred
súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pre dostatočné odôvodnenie
uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú
časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo
výrokovej časti. Musí však byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej

výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a tieto náležitosti
odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa obsahuje.

V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa odvolací súd dáva do jeho pozornosti i uznesenie

Ústavného súdu SR zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom bola na základe
sťažnosti navrhovateľa riešená práve otázka aplikácie položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako i odvolaním napadnuté uznesenie
o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP
ako vecne správne potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.