Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. august 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoP/79/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713211890
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1713211890.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: X. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. A.. Č.. XX,
Š., proti odporcovi: C. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. A.. Č.. XX, Š., toho času Q. Č.. XXX, M. D., o
rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom: Š. T., nar. XX.
XX. XXXX a D. T., nar. XX. XX. XXXX, zastúpení kolíznym opatrovníkom: Úrad práce sociálnych vecí a
rodiny Pezinok, Moyzesova ul. č. 2, Pezinok, za účasti Okresnej prokuratúry Pezinok, Šenkvická cesta

č. 5, Pezinok, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. februára 2014,
č. k. 12P/218/2013-186, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r
a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozviedol manželstvo účastníkov konania a na čas po

rozvode zveril maloleté deti Š. a D. T. do osobnej starostlivosti navrhovateľke s tým, že zastupovať
maloleté deti a spravovať ich majetok sú oprávnení obaja rodičia. Odporcovi uložil povinnosť prispievať
na výživu maloletého Š. sumu 150 eur mesačne a na výživu maloletého D. sumu 130 eur mesačne,
k rukám navrhovateľky, vždy do 15 - teho dňa v mesiaci vopred, počnúc právoplatnosťou rozsudku.
Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým manželstvo účastníkov konania rozviedol odôvodnil právne
ust. čl. 1, 2, 3 a 4, § 18, § 22, § 23 ods. 1, § 23 ods. 3 Zákona o rodine a vecne preukázaným

rozvratom ich manželstva, keď účastníci konania obnoviť manželské spolužitie odmietli s tým, že ako
príčinu rozvratu manželstva ustálil dlhodobé rozdielne názory manželov na postavenie druhého partnera
v manželstve, agresívne správanie odporcu a jeho fyzické ataky voči navrhovateľke a deťom, fyzický
atak na dcéru C., v dôsledku ktorého bola hospitalizovaná, ako i nezhody v základných otázkach
manželského spolunažívania a výchovy detí, nedostatočnú úctu a toleranciu odporcu k navrhovateľke, v
dôsledku čoho došlo k vzájomnému odcudzeniu manželov. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť,

že uznesením Okresného súdu Pezinok zo dňa 05. novembra 2013, sp. zn. 5C/263/2013, v spojení
s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. januára 2014, č. k.
8Co/31/201-56, bol odporcovi zakázaný vstup do spoločného rodinného domu s tým, že napriek tejto
skutočnosti tam maloleté deti odmietajú bývať, keďže ich prenasledujú nepríjemné zážitky s odporcom a
skutočnosť,ženavrhovateľkaopakovanevčasejehoagresívnychstavovprivolalapolicajnézložky,ktoré
však vždy ukončili záležitosť iba pohovorom a napätie a agresivita odporcu pokračovala. Rozhodnutie

o úprave pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode odôvodnil právne
ust. § 113 ods. 1 O. s. p., § 28 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1 Zákona
o rodine a vecne tým, že so zverením oboch maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľky
odporca súhlasil a pri určení jeho vyživovacej povinnosti prihliadol na navrhovateľkou vyčíslené výdavky,
školské a mimoškolské aktivity, ich zdravotný stav a jej osobnú starostlivosť, ktorá s deťmi pravidelne
navštevuje psychologické poradenstvo a výšku ustálil na matkou vynaloženú polovicu výdavkov a vo

zvyšku jej návrh zamietol (navrhovateľka tieto výdavky vyčíslila na sumu 400 eur na maloletého Š. a
na sumu 300 eur na maloletého D.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že okrem maloletých detímajú účastníci vyživovaciu povinnosť k plnoletej dcére C., ktorá je študentkou strednej školy, pričom v
konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 12P/217/2014, ktoré však nie je právoplatne
skončené, bola odporcovi uložená povinnosť prispievať na jej výživu sumou 200 eur mesačne. Uviedol,

že navrhovateľka pracuje ako učiteľka základnej školy na polovičný úväzok s priemernou mesačnou
mzdou vo výške 314,17 eur s tým, že do konca roka 2013 bývala u svojich rodičov a následne sa vrátila
do rodinného domu v bezpodielovom spoluvlastníctve účastníkov, náklady na prevádzku ktorého sú 150
eur mesačne a tieto spoločne s hypotékou vo výške 300 eur mesačne uhrádza odporca napriek tomu,
že býva od decembra 2013 u svojich rodičov, ktorým prispieva na bývanie sumou 150 eur mesačne a v

súčasnosti má príjem cca 200 eur mesačne z brigádnického zberu železa, je evidovaný na úrade práce
bez nároku na dávky v nezamestnanosti pre nesplnenie nároku, keď bol v roku 2012 živnostníkom v
oblasti stavebných prác s tým, že v septembri 2013 živnosť najskôr prerušil a od 01. 03. 2014 ukončil
z dôvodu nedostatku zákaziek, keď v roku 2012 mal z dvoch zákaziek príjmy zo živnosti 32.649,10
eur a výdavky 31.809,14 eur. Poukázal na skutočnosť, že maloletý Š., vo veku 12 rokov, je žiakom
6. ročníka základnej školy, s tým že náklady na jeho stravu v škole predstavujú 20 eur a krúžky, ktoré

navštevuje sú hradené školou, trpí astmou a je alergik; maloletý D. je vo veku 6 rokov, žiakom 1.
ročníka základnej školy, pričom mesačné náklady na jeho lieky na alergiu predstavujú sumu 20 eur.
Nestotožnil sa s argumentáciou odporcu, že nemá finančné prostriedky na úhradu určeného výživného,
nakoľko odporca sa sám rozhodol, že ukončí podnikanie a to aj napriek tomu, že v poslednom daňovom
priznaní mal plusový základ dane, disponuje finančnou hotovosťou - úsporami, ktoré priznal vo výške

cca 6.000 eur a obdržal plnenie od poisťovne v sume 5.100 eur, napriek čomu navrhovateľke poukazuje
mesačne na tri deti iba sumu 220 eur v zmysle predbežného opatrenia (uznesenie Okresného súdu
Pezinok zo dňa 12. augusta 2013, č. k. 12P/214/2013 - 10) s tým, že od augusta 2013 starostlivosť o deti
aj po finančnej stránke v celom rozsahu zabezpečovala navrhovateľka za pomoci jej rodiny a teda týmto
svojim postojom voči nezaopatreným deťom odporca ohrozoval ich zdravý vývoj. Poukázal na to, že

suma 60 eur na každé dieťa, ktorú navrhoval odporca, by pokrývala iba zlomok skutočne vynaložených
nákladov na deti, čo je z hľadiska ich práv a právom chránených záujmov nepostačujúce. Vo vzťahu k
zárobkovým schopnostiam a možnostiam odporcu uviedol, že za cca rok, počas ktorého tvrdí, že mu
neprosperuje podnikanie, sa nedokázal zamestnať napriek tomu, že v bratislavskom kraji sú k dispozícii
pracovné príležitosti s tým, že odporca má vyštudovaný elektrotechnický odbor a nemá pracovné

obmedzenia súvisiace so zdravotným stavom a teda je v jeho možnostiach a schopnostiach zariadiť si
svoje finančné záležitosti tak, aby bol schopný súdom určené výživné navrhovateľke a plnoletej dcére
poukazovať, keď dospel k záveru, že odporca priznal iba zlomok svojich finančných zdrojov, s ktorými
disponuje, vychádzajúc zo skutočnosti, že v priebehu konania uvádzal rozdielne výšky svojich úspor.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že nerozhodoval o úprave styku odporcu s maloletými deťmi,

o ktorú ani navrhovateľka nežiadala aj s poukazom na postoj detí, ktoré sa s odporcom, voči ktorému
je začaté trestné stíhanie za zločin týrania blízkej a zverenej osoby, nechcú stretávať, keď obe majú v
dôsledku dlhodobého agresívneho konania odporcu vážne problémy s jeho akceptáciou, pričom však
navrhovateľka prejavila ochotu rešpektovať prípadný neskorší záujem detí o stretnutie s odporcom,
ktoré by však v súčasnosti zhoršilo ich aj tak nepriaznivý zdravotný stav, nakoľko aktuálne je pre deti

najdôležitejšie zastabilizovanie ich výchovného prostredia a jeho upokojenie, v záujme nadobudnutia
pocitu bezpečia a aby mala navrhovateľka dostatok finančných prostriedkov k zabezpečovaniu všetkých
odôvodnených potrieb maloletých detí s prihliadnutím na právoplatné rozhodnutie, ktorým bol odporcovi
vstup do bydliska detí zakázaný. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 144 veta prvá
O. s. p.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa určil výšku vyživovacej povinnosti,
podal v zákonnej lehote odvolanie odporca z dôvodu vecnej nesprávnosti rozsudku v napadnutej časti,
nakoľko výška stanoveného výživného nie je primeraná jeho príjmu a možnostiam a schopnostiam ako
povinnej osoby, ktorým zodpovedá suma 60 eur na každé z detí a to aj s ohľadom na ich oprávnené
potreby. V dôvodoch svojho odvolania poukázal na to, že je nezamestnaný, evidovaný ako uchádzač o

zamestnanie bez nároku na podporu v nezamestnanosti s tým, že do 28. 02. 2014 podnikal ako fyzická
osoba podnikateľ, pričom však vychádzajúc z daňového priznania, ktoré pripojil k odvolaniu, v roku
2013 bola výsledkom jeho hospodárenia strata vo výške 1.998 eur, pri dosiahnutých príjmoch 8.130
eur a výdavkoch vo výške 10.128 eur. Uviedol, že na základe právoplatného súdneho rozhodnutia je
vylúčený z užívania rodinného domu na O. A. E. Š. v bezpodielovom spoluvlastníctve účastníkov, z

dôvodu ktorého býva v rodinnom dome svojej matky v obci Q. a vzhľadom k nemožnosti každodenného
dochádzania do práce si nevie napriek svojej snahe obstarať zamestnanie ani v Bratislave a ani v
jej blízkom okolí, pričom hľadanie zamestnania mu komplikuje aj skutočnosť, že je trestne stíhaný
pre trestný čin domáceho násilia, v súvislosti s čím bol od 12. 03. 2014 do 14. 04. 2013 (zrejme2014) vo väzbe, kedy nesporne nemohol pracovať a získať príjem, z ktorého by mohol platiť výživné.
Poukázal na skutočnosť, že v súčasnosti nemá žiadne príjmy a na maloleté deti platí výživné na
základe predbežného opatrenia Okresného súdu Pezinok zo dňa 12. augusta 2013, č. k. 12P/217/2013

- 10 sumou 220 eur, pričom bol rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. februára 2014, sp.
zn. 12P/217/2013, ktorý doposiaľ vzhľadom na jeho odvolanie nenadobudol právoplatnosť, zaviazaný
prispievať na výživu plnoletej dcéry C., nar. XX. XX. XXXX, sumou 200 eur mesačne a zároveň, že
naďalej spláca hypotekárny úver za rodinný dom vo výške 300 eur mesačne a svojej matke prispieva
na bývanie a stravu sumou cca 150 eur mesačne.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že s odvolaním odporcu nesúhlasí.
Kolízny opatrovník maloletých detí vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že rozsudok súdu
prvého stupňa navrhuje v plnom rozsahu potvrdiť, nakoľko vyživovacia povinnosť na maloleté deti
má prednosť pred všetkými ostatnými výdavkami s tým, že stanovenú výšku výživného považoval za
opodstatnenú vzhľadom na vek maloletých detí a ich záujmy a zároveň poukázal na skutočnosť, že otec
si svoju vyživovaciu povinnosť voči deťom neplní a matke neprispieva na ich výživu žiadnou sumou.

Odvolací súd preskúmal vec v podľa § 212 ods. 2 písm. a) O. s. p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu je potrebné priznať
úspech, nakoľko súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom bez riadneho zistenia
skutkového stavu veci a zároveň z dôvodu, že vec v napadnutej časti nesprávne právne posúdil.
V posudzovanej veci sa navrhovateľka návrhom zo dňa 05. 08. 2013 domáhala rozvodu manželstva s

odporcom a zároveň úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému Š. T., nar. XX. XX. XXXX a
maloletému D. T., nar. XX. XX. XXXX a v čase podania návrhu k maloletej C. T., nar. XX.
XX. XXXX tak, že súd maloleté deti zverí do jej osobnej starostlivosti s tým, že ich bude zastupovať a
spravovať ich majetok, odporcovi bude uložená povinnosť prispievať na výživu dcéry C. sumou 200 eur
mesačne, na výživu maloletého Š. sumou 120 eur mesačne a na výživu maloletého D. sumou 120 eur

mesačne, podaním zo dňa 11. 09. 2013 žiadala určiť vyživovaciu povinnosť odporcu v sume 150 eur na
každé maloleté dieťa a podaním zo dňa 08. 10. 2013 navrhla stanoviť vyživovaciu povinnosť odporcu v
sume 150 eur na maloletého Š. a v sume 130 eur na maloletého D., počnúc právoplatnosťou rozsudku
a súčasne žiadala zakázať otcovi styk s maloletými deťmi (aj s plnoletou dcérou).
Z obsahu spisu vyplýva, že C. T., dňa XX. XX. XXXX, t. j. v priebehu konania nadobudla plnoletosť,

pričom o rozsahu vyživovacej povinnosti odporcu k nej je na súde prvého stupňa vedené samostatné
konanie pod sp. zn. 12P/217/2013, v ktorom bolo dňa 12. augusta 2013 nariadené aj predbežné
opatrenie, na základe ktorého odporca od uvedeného dňa prispieva na výživu medzičasom plnoletej
dcéry C. a maloletých synov Š. a D. spolu sumou 220 eur mesačne.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia, ktorým

súd určil výšku vyživovacej povinnosti odporcu voči maloletým deťom, s tým, že napadnutý rozsudok je
v časti rozvodu manželstva účastníkov konania právoplatný.
Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové

pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy
životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona.
Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý
z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť
rodičov o domácnosť.

Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní
schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Cieľom citovaných zákonných ustanovení (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej
zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j každý rodič má povinnosť v

prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky
na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné
hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti a to sú schopnosti, možnosti a
majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah
vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch

rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé
od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie
všetkýchživotnýchpotriebtoho,komumábyťposkytované.Výživoudieťaťajezabezpečovanievšetkých
životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej ale i duševnej. Náklady na hradenieživotných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie,
dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady
spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú

výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných
potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie
výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých
striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo
podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je

individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho
schopností, možností a majetkových pomerov a na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti
majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne
rovnaká. Rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa teda musí premietnuť do výšky vyživovacej
povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti a súd je zároveň povinný zohľadniť
skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na druhej strane však je nevyhnutné

zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo
využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide
o životné potreby rodiča alebo iné potreby.
Je nutné zároveň uviesť, že vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená osobnou
starostlivosťou, čiastočne tiež starostlivosťou o domácnosť, druhou formou je poskytovanie vecných

plnení, napríklad bývania (povinný poskytuje oprávnenému bývanie) alebo stravovania a treťou formou
plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb
dieťaťa. Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci navrhovateľka, ktorá sa o maloleté deti osobne
stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup
ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.) a osobnou starostlivosťou o ne. Odvolací súd

považuje za potrebné zdôrazniť, že výživné je prednostnou pohľadávkou a každý rodič je povinný
predovšetkým zabezpečiť výživu svojich detí a až následne má právo použiť zostávajúce finančné
prostriedky na uspokojenie vlastných potrieb s tým, že zákon nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné
potreby rodiča alebo iné potreby.
Súd prvého stupňa rozsudkom v napadnutej časti uložil odporcovi povinnosť prispievať na výživu

maloletého Š. sumou 150 eur mesačne a na výživu maloletého D. sumou 130 eur mesačne. Z
odôvodnenia rozhodnutia v jeho napadnutej časti však nevyplýva, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal
s odôvodnenými nákladmi na výživu maloletých detí, keď tieto žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval
a uspokojil sa s ich vyčíslením navrhovateľkou bez toho, aby ňou vyčíslené náklady riadne preukázala
listinnými dôkazmi, nakoľko v spise nachádzajú výlučne dve špecifikácie výdavkov na deti a to za mesiac

september 2013 (č. l. 87 spisu) a október 2013 (č. l. 101 spisu), ku ktorým okrem jediného poštového
ústrižku potvrdzujúceho platbu vo výške 34,71 eur zo dňa 18. 09. 2013 za stravné Š. T. v Školskej
jedálni pri ZŠ E.Á. E. Š. (č. l. 88 spisu), nie je v súdnom spise založený žiadny doklad preukazujúci
navrhovateľkou vyčíslené náklady spojené s výživou maloletých detí.
V zmysle Zákona o rodine výška mesačných nákladov na dieťa má predstavovať vyčíslenie všetkých

pravidelných a nepravidelných platieb na dieťa tak, aby bola jednoznačne určiteľná. Náklady na dieťa
predstavujú všetky náklady potrebné na uspokojenie jeho potrieb. Medzi základné patrí bývanie,
stravovanie, ošatenie, hygienické potreby a drogéria, zdravotná starostlivosť a iné. Pokiaľ to životná
úroveň rodičov dovoľuje, treba zohľadniť tiež dovolenky, výlety a pod. Základnou podmienkou správneho
určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa. Položky, ktoré sa

pravidelne mesačne opakujú (strava, bývanie), ale aj tie, ktoré sa opakujú prevažnú väčšinu mesiacov
v roku (lekárska starostlivosť, škola a pod.) je nutné uviesť v konkrétnej výške aktuálne za mesiac,
nepravidelné platby (kúpa oblečenia, zdravotných pomôcok, liekov, dovolenky) sa na jednotlivé mesiace
rozpočítavajútak,žecelkováúhradakaždéhonákladusavydelí12mesiacmiakpravidelnýmmesačným
nákladom sa pripočíta iba suma, zodpovedajúca výške mesačného príspevku, pričom spoločné náklady

rodiny (zabezpečenie bývania alebo napríklad telekomunikačného pripojenia) sa do nákladov dieťaťa
započítavajú iba vo výške, pripadajúcej na jedného člena rodiny. Zároveň je nutné zdôrazniť, že určenie
výšky výživného na spotrebné náklady dieťaťa, nie je bezhraničné, keďže za súčasného právneho stavu
nie je možné priznať spotrebné mesačné výživné vo výške vyššej, ako sú preukázané náklady na dieťa,
a to ani v prípade, ak by to pomery povinného rodiča dovoľovali. Za schopnosti rodiča treba považovať

jehoreálnyzárobok,ktorýdosahujevčasevyhláseniarozhodnutia.Preposúdeniemožností, schopností
a majetkových pomerov povinného rodiča nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho
reálne zárobkové možnosti, dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných
vedomostí a pracovných skúseností a podobne. V súlade s princípom potencionality príjmov na uvedenéhľadiská súd u povinného prihliada aj v prípade, ak sa bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho
zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako v prípade neprimeraných majetkových rizík,
ktoré na seba povinný berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).

Odvolací súd bol povinný prihliadať na pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý vo veci nevykonal
dostatočné dokazovanie na okolnosti, ktoré bolo nutné preukazovať a to okolnosti rozhodné pre určenie
výživného na maloleté deti, týkajúce sa pomerov tak na strane detí ako aj rodičov, keď v konaní neboli
aktuálnymilistinnýmidôkazmipreukázanéskutočnévýdavkyanákladydetíarodičov,zohľadnenéplatby

odporcu určené na bývanie detí, ktoré je súčasťou uspokojovania ich odôvodnených potrieb a je ich
možné považovať za vecné plnenia zo strany odporcu určené na ich výživu, neboli porovnané zárobkové
možnosti a schopnosti oboch rodičov, najmä odporcu, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nie je zrejmé, z akých jeho konkrétnych schopností a možností súd prvého stupňa vychádzal a tiež
do akej miery zohľadňoval ďalšiu vyživovaciu povinnosť rodičov voči medzičasom plnoletej dcére C..
Súd prvého stupňa teda vo veci rozhodol predčasne bez toho, aby mal vôbec základné a odôvodnené

potreby maloletých detí odôvodňujúce určenú výšku výživného zo strany odporcu jednoznačne určiteľné
a preukázané, keď iba všeobecne skonštatoval, že výšku výživného ustálil na polovicu navrhovateľkou
vynaložených výdavkov a tiež absolútne opomenul zaoberať sa podielom navrhovateľky ako matky na
výžive maloletých detí. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní dostatočne nezohľadnil ani skutočnosť, že
sa navrhovateľka o deti osobne stará a že odporca osobnú starostlivosť o deti nezabezpečuje vôbec.

Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom za tohto stavu veci by v zásade v celom rozsahu
nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo namietať správnosť
skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť preskúmania správnosti
záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska

tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvostupňového súdu,
ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal alebo opomenul vôbec zaoberať (mutatis mutandis
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/37/2011). Posúdenie podstaty veci v
rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné v danom

prípade učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím.

Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti
zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a zároveň z dôvodov, že konanie bolo postihnuté inými
vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.) a vec mu vrátil

na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p.

V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa kvalifikovaným spôsobom rozhodnúť, riadne
zistiť skutkový stav veci podľa § 120 ods. 1 O. s. p., vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s § 132 O.
s. p., zhodnotiť zárobkové možnosti a schopnosti oboch rodičov a odôvodnené potreby maloletých detí,

rozhodnúť v súlade s ustanovením § 153 ods. 1 O. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver,
ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami, vyplývajúcimi
z § 157 ods. 2 O. s. p.

Vnovomrozhodnutíovecisúdprvéhostupňarozhodneotrováchprvostupňovéhoiodvolaciehokonania

(§ 224 ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.