Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. jún 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/68/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6407208136
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6407208136.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, spol. s r. o., so sídlom
811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, proti povinnému: M. O., narodený XX. XX.
XXXX, bytom XXX XX Z. L. XXX, na vymoženie pohľadávky v sume 141,97 eur s príslušenstvom, v
exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorský úrad

821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 62 pod spisovou značkou Ex 3041/2007, o odvolaní oprávneného zo
dňa 05. 03. 2014 proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 11Er/2882/2007-23
zo dňa 24. 01. 2014 a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. b/ a c/ O. s. p., takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým pod sp. zn. EX 3041/2007 vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil podľa ustanovenia §
57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku). Súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie podľa ustanovenia § 52, § 53 Občianskeho

zákonníka, s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a
ochrany práv spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil
ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj Smernicu Rady 93/13/
EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), pričom súd
prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v
rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 - 244/98, vo veci C-168/05 a C-243/08. Exekučný súd

konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo
zjavnevyplývazjejzaradeniadoVšeobecnýchpodmienokposkytovaniaúveru,akosúčastiformulárovej
zmluvy o úvere. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere
nebola dojednaná individuálne, ale ako súčasť formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Rozhodcovská doložka, hoci aj bola formulovaná alternatívne, nie je vyvážená, pretože vylučuje

spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už vopred podal
návrh na rozhodcovský súd. Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve
ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku absolútne neplatnou v zmysle ustanovenia
§ 53 Občianskeho zákonníka. Keďže rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný
titul, bola absolútne neplatnou podmienkou, v dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne
nevykonateľný, a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu

exekúcie a tým aj dôvodom na jej vyhlásenie za neprípustnú a následné zastavenie exekúcie. Súd
vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia, ktorým exekúcie zastavil.Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických

súvislostiach prezentuje svoje výhrady voči uzneseniu súdu. Namieta predovšetkým porušenie práv
oprávneného, ak účastníka konania a to odňatie možnosti konať pred súdom, pretože exekučný súd
mu neumožnil viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mu bolo umožnené skutkovo aj právne
argumentovať. Súd mal povinnosť podľa jeho názoru upovedomiť účastníka konania a umožniť mu
vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Oprávnený namieta aj nedostatok právomoci

exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu -
zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Oprávnený v dôvodoch odvolania poukázal na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ktorý
ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Nie je prípustné, aby exekučný súd zaobchádzal odlišne
s povinným na jednej strane a oprávneným na druhej strane. Všeobecný súd konajúci z pozície

exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením
§ 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať
o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov
rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia
oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného

procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky
svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil
exekučný súd, je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je
povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a

jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné
právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa

skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného
súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný
postup na účastníkov konania. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupoval

podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR
návrh na konanie o súladnosti zákona s Ústavou SR. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45
ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu
ochranydôveryvšetkýchsubjektovprávavprávnomporiadkumožné,abyparalelnepoprisebeexistovali

rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by
sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený zákonného
bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení
rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Namieta
tiež, že súd nenariadil pojednávanie vo veci, pričom podľa ustanovenia § 58 ods. 2 Exekučného poriadku

v znení účinnom od 01. 01. 2013 tak bol povinný urobiť, pretože to bolo nevyhnutné pre objasnenie
veci. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd
založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak
neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.

Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že
je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje,
že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu

možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou
svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V
odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi
oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základezmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase
povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere
spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako

podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na
to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale
vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený
namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania

vo výške 0,25 % za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi
sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v
zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie
je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený
poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej,
že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z

omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutie NS SR č. k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška
úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto
stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo
26/2004 zo dňa 22. 09. 2005, č. k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie

je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých

úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal
exekučnýtitulzasúladný,keďudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie.Odvydania

exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. V odvolaní oprávnený na podporu svojho
stanoviska citoval z odôvodenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa
30. 11. 2012, z rozhodnutí Ústavného súdu SR, z rozsudkov Spolkového súdneho dvora, Ústavného
súdu Českej republiky, ako aj rozsudkov Súdneho dvora EÚ, pričom k odvolaniu pripojil aj rozhodnutia

Okresného súdu v Bardejove a Krajského súdu v Bratislave. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie
okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Oprávnený súčasne navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením
§ 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p.

uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhmi oprávneného na
prerušenie exekučného konania v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a písm. c/
O. s. p.

Podľa ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu (zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti Exekučný poriadok) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa ustanovenia § 36 ods. 5 exekučného poriadnu, Ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné
konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania
nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p., na exekučné konania podliehajúce

právnemu režime Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia O. s. p. (vrátane III. časti tejto procesnej
normy, v ktorej je ustanovenie § 109 ods. 1 upravujúce prerušenie konania), ak tento osobitný
predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takýmto ustanovením s odlišnou právnou úpravou je
ustanovenie§36ods.5Exekučnéhoporiadku,ktorépriamoexlegevylučujeaplikáciuustanovenia§109
O. s. p., pretože v prípade exekučného konania nepripúšťa možnosť prerušenia exekučného konania, a

to z akéhokoľvek zákonného dôvodu. Súdy v exekučných konaniach preto nemôžu exekučné konanie
prerušiť, nakoľko prerušenie exekučného konanie priamo vylučuje ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, pričom opačný postup súdu by založil rozhodnutie z ústavného hľadiska neakceptovateľné a
neudržateľné, pričom takýmto postupom súdu by bolo porušené základné právo účastníka exekučného
konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odvolací súd poukazuje na závery nálezu

Ústavného súdu SR zo dňa 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26.

S poukazom na znenie ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v nadväznosti na závery
vyplývajúceználezuÚstavnéhosúduSRzodňa10.júla2013,sp.zn.I.ÚS218/2013-26,potomodvolací
súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a písm.

c/ O. s. p. zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a
dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc

ustanovenie§219ods.2O.s.p.,savcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutéhouznesenia
a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a
2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom

štádiu vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,

neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
beznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnejaleboformálnejvykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj

bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s
cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Pokiaľ odvolateľ argumentuje konkrétnym súdnym rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (sp. zn.
18CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012), odvolací súd poznamenáva, že nie je viazaný právnymi
závermi vyslovenými súdom totožného či nižšieho stupňa. Právny názor, ktorý zastáva aj odvolací súd,
zhodne so závermi prvostupňového súdu, sú súladné s konštantnou judikatúrou súdu vyššieho stupňa
- Najvyššieho súdu SR, ktorý vo viacerých svojich rozhodnutiach prezentoval totožné právne názory v

obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z 26. 09. 2011, 3Cdo 146/2011 zo dňa
13. 10. 2011).

Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na

zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie

práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá
zákonné ani skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko
voči uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného ustanovením 57 ods. 1 písm.
g/ Exekučného poriadku, je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta posledná, § 58 ods. 4 Exekučného

poriadku) a preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu
prvého stupňa, je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania. Vzhľadom na predošlú početnú
a konštantnú judikatúru tunajšieho odvolacieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach totožného
oprávneného, kde exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade rozhodcovskej
doložky obsiahnutej vo všeobecných podmienkach formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, nemožno

konštatovať, že by rozhodnutie exekučného súdu, prípadne odvolacieho súdu bolo pre oprávneného
prekvapivé. Rovnako neobstojí ani argument, že exekučný súd vo veci nenariadil pojednávanie, pretože
ustanovenie § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2013 dáva v prípade
zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku na uváženie súdu
možnosť nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci; neukladalo mu povinnosť

pojednávanie nariadiť.

Vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere č. XXXXXX zo dňa
07. 11. 2006, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, obsahom ktorých je rozhodcovská
doložka - je nutné vychádzať pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah

medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah. Argument poukazujúci na
neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, ako aj argument poukazujúci
na nepresný preklad slovenského znenia písm. q/ bodu 1 prílohy Smernice, ktoré je podľa jeho názoru
odlišné od znenia uvedeného písmena v iných úradných jazykoch únie, nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval

predovšetkým vnútroštátnu právnu úpravu a len podporne poukázal na články Smernice Rady (ES) č.
93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 a judikatúru Súdneho dvora EÚ.

Pokiaľ odvolateľ namieta, že súd nemal k záveru o existencii spotrebiteľského vzťahu podklad vo
vykonanom dokazovaní, odvolací súd poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne

posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere. Z predloženej zmluvy o úvere súd mal možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci jedná
o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z
ustanovenia § 1 ods. 2 písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vznení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou
právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto
zákona. Odvolací súd podotýka, že napriek tomu, že na daný zmluvný vzťah dopadá i špeciálna úprava

spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, rozhodnutie
nebolo založené na skúmaní zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľských úveroch vyžadovaných
toutoosobitnouprávnounormou.Odvolacísúdtaknavyše,nadrámecodôvodneniasúduprvéhostupňa,
konštatuje aj ďalšie nedostatky rozhodcovského rozsudku, ktorý priznal oprávnenému nárok vyplývajúci
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v rozpore so zákonom (konkrétne § 4 ods. 1 písm. j/ a § 4 ods.

3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého v dôsledku absencie RPMN v
zmluve o úvere sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov).

Odvolateľ v odvolaní polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o úvere č. XXXXXX
zo dňa 07. 11. 2006 ako spotrebiteľského úveru a tým aj podriadenie tohto zmluvného vzťahu pod
režim upravený ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom

a účinnom ku dňu podpísania zmluvy z dôvodu jeho povahy ako absolútneho obchodu. V právnom
poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno
aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon
o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi
mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky

normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený
v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 23a ods. 1 zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ustanovením § 3 ods. 3 neskôr prijatého zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a

povinným zmluvou o úvere č. XXXXXX zo dňa 07. 11. 2006, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného
v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné
a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce
sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva
o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie §
54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a

to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného,
že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve, bola platne
so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej

formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,
čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred

nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o
rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia

či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné titulyvykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a
jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Nedostatky rozhodcovského rozsudku, ktorý priznal oprávnenému nárok v rozpore so zákonom a
dobrými mravmi (neprimerane vysoký úrok z omeškania, úroky a poplatky) odvolací súd vyhodnotil už
len ako dôvod navyše, potvrdzujúci správnosť úvahy exekučného súdu o nezákonnosti uplatneného
nároku a tým aj nezákonnosti vedenia exekúcie.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a
2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.