Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. august 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/204/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234340
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234340.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa :
Pohotovosť, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko,
s.r.o., Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
7C/296/2012-66 zo dňa 11.12.2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu zaplatenia majetkovej škody v sume 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 440,72
Eur titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresný súd Žilina) v exekučnej
veci vedenej pod sp. značkou súdneho exekútora EX 17796/2010 proti povinnej (dlžníčke) F. G..
Navrhovateľ tvrdil, že okresný súd v označenej exekučnej veci rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie až 2.8.2011 (konanie pritom začalo 6.12.2010) a to rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia. K uvedenému rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby, konkrétne s omeškaním viac ako 239 dní. Navrhovateľ tvrdil, že on utrpel majetkovú škodu
predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur, na administratívne spracovanie

textov,urgenciíadresovanýchexekučnémusúdusumu15,-Eur.Priuplatnenísiajnáhradynemajetkovej
ujmy argumentoval skutkovo tým, že márnym uplynutím času došlo u neho aj k vyvolaniu viacerých rizík
- neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným, k insolvencii povinného; neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných a už vytvorených

podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Základ
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy videl navrhovateľ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov, na dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu, pritom za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 440,72 Eur(vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55,- Eur za každý mesiac omeškania x 12 mesiacov = 660,-
Eur).

Súd mal preukázané, že navrhovateľ si za účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z. (do 31.12.2012) uplatnil nárok
na predbežné prerokovanie podľa § 4 ods. 1, písm. a/, kedy oprávneným za štát konať je Ministerstvo
spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v občiansko-súdnom konaní, žiadosť navrhovateľa bola odporcovi
doručená, zároveň odporcom nevybavená v zákonnej lehote. Je nepochybné, že nárok na náhradu
škody alebo jeho časť nebol uspokojený do 6. mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, pričom navrhovateľ sa

domáhalnasúdetohtonárokuztotožnéhotitulu.Súdtedaustálilsplneniepodmienkypresúdnekonanie.

Vykonaným dokazovaním, najmä s obsahom spisu OS Žilina 18Er/134/2011 súd mal zistené, že
dňa 17.1.2011 na súd bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom
Slovenskározhodcovskáa.s.sosídlomBratislava,zodňa18.10.2010sp.zn.SR09413/10protipovinnej

G. F., I..XX na vymoženie pohľadávky 376,00 Eur s príslušenstvom. Označená vec bola pred súdnym
exekútorom vedená pod sp. zn. EX17796/10. Okresný súd Žilina uznesením č.k. 18Er/134/2011- 32 zo
dňa 8.7.2011 v uvedenej veci žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

Okresný súd dospel k záveru, že k nesprávnemu postupu v označenom exekučnom konaní nedošlo.
Už v rozhodnom čase bolo účinné ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (okresný súd poukazuje na
účinné znenie tohto ustanovenia v období od 1.6.2010 do 31.5.2011). Z tohto ustanovenia vyplýva,
že súd nie je viazaný procesnou lehotou 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak ide
o exekučný titul podľa § 41 ods. 2, písm. c/ a d/, t.j. notárska zápisnica a vykonateľné rozhodnutie

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44
ods. 2 do Exekučného poriadku bola zavedená zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2010.
Zákonom č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bolo predmetné zákonné ustanovenie § 41 ods. 2,
písm. d/ doplnené za slovom rozhodnutí o „rozhodcovských súdov“. V dôvodovej správe k predmetnému

zákonu v čl. II. bod 2 je uvedené „rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2,
písm. d/ Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojim autentickým výkladom aj Národná rada SR.
Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne
upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi

schválené“. Úmyslom zákonodarcu bolo jednoznačné upresnenie z dôvodu, aby sa predišlo mylným
interpretáciám uvedeného ustanovenia. Z toho vyplýva, že ust. § 41 ods. 2, písm. d/ Exekučného
poriadku v znení pred 1.6.2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov. V predmetnej veci exekučným
titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade
nevzťahovala. Navyše z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa

mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu, alebo exekučného titulu
so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak,
zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo
aj pred 1.6.2010). Okresný súd zvýrazňuje aj právomoc exekučného súdu i v štádiu exekučného
konania podrobiť prieskumu rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 zák.

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (poukaz na záver rozsudku NS SR zo dňa 26.9.2011, sp.
zn. 3MCdo 11/2010). I v dotknutom exekučnom konaní okresný súd preskúmal exekučný titul, zistil
jeho rozpor so zákonom a na tomto základe žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Rozhodcovský
rozsudok bol vydaný v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a naviac
súd má v týchto prípadoch povinnosť preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

nekalú povahu rozhodcovskej doložky atď. Procesné postupy súdu prvého stupňa, ktoré realizoval,
viedli k rozhodovaniu o žiadosti súdneho exekútora pre udelenie poverenia, nebolo možné ich hodnotiť
ako postupy nesústredené, neefektívne. Dĺžku konania ( od podania návrhu na vydanie poverenia do
vydania rozhodnutia v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia) v trvaní cca 6 mesiacov (pri neexistencii
zákonom stanovenej lehoty pre vydanie takéhoto rozhodnutia) nepovažoval súd vzhľadom na vyššie

popísané okolnosti za neprimeranú.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal aj z ust. § 3 ods. l, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2,
§ 9 ods. 1, 2, § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v účinnom znení do 31.12.2012 a prijal závero nenaplnení primárnej, prioritnej podmienky zodpovednostného vzťahu. Nezistil totiž v súdenej veci
existenciu nesprávneho úradného postupu ako základný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti

štátom musia byť splnené kumulatívne, súd považoval vzhľadom na konštatovaný záver, za nadbytočné
a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako
majetkovej, či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu súd poznamenal, že takúto
námietku je treba skúmať len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu

škody nebol preukázaný.

Rozhodovanie o trovách konania okresný súd opiera o ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca ako úspešný
účastník má právo na náhradu trov, trovy si však neuplatnil a zo spisu nevyplynulo, žeby odporcovi v
súvislosti s vedeným konaním vznikli nejaké trovy, z týchto dôvodov odporcovi právo na náhradu trov
konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Vytýkal, že ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením
odporcu k žalobe a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Takýto procesný
postup nepredstavuje len porušenie základného práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ale
aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O.s.p., osobitne to platí za situácie, keď súd vo veci neuskutočnil

ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Porušením kontradiktórnosti konania navrhovateľ
trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k návrhu odporca vzniesol námietku premlčania a na
túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred vyhlásením rozsudku reagovať. On
nebol oboznámený pred vynesením rozsudku so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v
exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa. Nebol oboznámený s

obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v
exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise
a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ namietal nestrannosť súdu, zaujatosť sudcov, citoval obsahové znenie ust. § 15 Občianskeho
súdneho poriadku, poukazoval aj na znenie § 14 ods. l O.s.p. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v
texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
odvolateľaaobjektívnevočiachverejnostinemožnotohtosudcupovažovaťzanestranného.Jetomutak
aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny
názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných

veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej
argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným
sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS
27/98, III. ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený

sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie
vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Jenepochybné,ženavrhovateľomtvrdenýnesprávnyúradnýpostupbolvkonaníjednoznačnepreukázaný.
Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu
navrhovateľa v zákonnej lehote. Ako je zrejmé, nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva

hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich. Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie
je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných

návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj
posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru

hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť súdu a
zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná sudkyňa,
ktorejvecbolapridelenánaprejednaniearozhodnutieJUDr.GabrielaDúbravkováuznesenímKrajského

súdu v Žiline (ako súdu nadriadeného) č.k. 8NcC/150/2013-21 zo dňa 8.3.2013 (na č.l. 21 - 26 spisu)
nebola vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a naviac námietka navrhovateľa v odvolacom
konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu
rozhodovania o jeho odvolaní. Krajský súd zvýrazňuje i tú okolnosť, že uznesenie Krajského súdu v
Žiline o nevylúčení JUDr. Gabriely Dúbravkovej z prejednania a rozhodovania veci právny zástupca

navrhovateľa prevzal 23.4.2013. Navrhovateľ svoju neúčasť na vytýčenom pojednávaní 11.12.2013
písomne neospravedlnil, v spise nie je evidovaná žiadosť o zrušenie (odročenie pojednávania). Za
uvádzanej procesnej situácie potom súd mal splnené všetky podmienky, aby vec v neprítomnosti
účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Pokiaľ odvolateľ argumentoval, že okresný súd mu nedoručil písomné vyjadrenie odporcu k návrhu
na začatie konania, uvedené písomné vyjadrenie od odporcu okresný súd obdŕžal v deň konania
pojednávania(11.12.2013)avzhľadomajnatútookolnosťboloprocesnesúladné,keďuvedenépísomné
podanie navrhovateľovi súd doručoval spolu s rozsudkom o vec samú. Nič nebránilo navrhovateľovi
zúčastniť sa meritórneho pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy,

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, bolo na navrhovateľovi, či tento procesný priestor využije, alebo nie.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní, skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie
existencie/neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu
18Er/134/2011 ( sp. zn. súdneho exekútora EX 17796/2010), skutkové zistenia súdu prvého stupňa

korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný
súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky
z ktorých vychádzal. Uviedol ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec
aplikoval, vychádzal z rozhodovacej praxe súdov v oblasti spotrebiteľskej ochrany, ochrany práv
spotrebiteľov ako aj zo súvisiacej povinnosti exekučného súdu i v štádiu exekučného konania poskytnúť

zákonom vyžadovanú ochranu spotrebiteľovi.

Okresný súd rozsah dokazovania neustálil svojvoľne sám, ale prioritne vychádzal z dôkazov, ktoré
navrhovateľnavrholpriamovnávrhunazačatiekonania.Rozhodujúcimdôkazombolobsahexekučnéhospisu, údaje, ktoré súd prvého stupňa uvádza v písomnom odôvodnení rozhodnutia vychádzajú z
pravdivých a relevantných procesných postupov v exekučnom konaní.

Záver súdu prvého stupňa o nesplnení zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu má svoje
opodstatnenie. Je jednoznačné, že v posudzovanej exekučnej veci postupy exekučného súdu do
štádia rozhodovania o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi boli realizované
v primeraných lehotách a bez prieťahov. Výsledky vykonaného dokazovania preukázali nepravdivosť
skutkových tvrdení navrhovateľa o omeškaní s rozhodovaním a napokon preukázali aj nesplnenie

prvej prioritnej zákonnej podmienky, neexistoval nesprávny úradný postup. Vzhľadom na nesplnenie
prvej ( prioritnej ) podmienky zodpovednostného vzťahu nebol dôvod, aby sa súd zaoberal ďalšími
podmienkamiakonapr.vznikškody,príčinnásúvislosť medziškodouanesprávnymúradnýmpostupom.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa nemali pri právnom posúdení veci podstatný význam. V
súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu

v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodoval podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca

sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné nie je.