Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. október 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoE/5/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710209573
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7710209573.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného P., s.r.o., P. XX, V., IČO: 35 807 598, právne
zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o., Advokátskou kanceláriou so sídlom v Bratislave na Grösslingovej ul.č.
4, proti povinnej R. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., M. ul. č. XXX/XXX, v konaní o vymoženie 986 Eur
s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce č.k. 6Er 324/2010-39 zo
dňa 20.01.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 6615/10 za neprípustnú a zastavil ju. Vyslovil, že o trovách exekúcie
rozhodne samostatným uznesením.

V odôvodnení uviedol, že dňa 28.07.2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho
exekútora na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu zo dňa 26.01.2010 sp. zn. SR 23098/09.

Povinná podaniami zo dňa 06.07.2011, 18.07.20136 a 14.02.2014 a 14.01.2015 navrhla zastavanie
exekúcie z dôvodu, že pohľadávku oprávneného uhradila a rozhodcovský súd ju zaviazal na plnenie,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Oprávnený vo vyjadrení k návrhom povinnej na zastavenie exekúcie uviedol, že povinnej bol poskytnutý
úver vo výške 400 Eur a povinná sa zaviazala vrátiť oprávnenému sumu zvýšenú o poplatok vo výške
392 Eur. Vzhľadom na to, že povinná neplnila riadne a včas, jej dlh sa stal splatný dňa 22.07.2009 a
oprávnený pristúpil k vyplneniu zmenky v zmysle Dohody o vyplnení zmenky. V prospech zmluvy č.
9032798 neboli uhradené žiadne splátky, v dôsledku čoho sa dlh stal splatný. Povinná poukázala dve
platby dňa 30.03.2010 vo výške 120 Eur a dňa 28.04.2010 vo výške 10 Eur t.j. v výške 130 Eur. Povinná

po začatí exekúcie poukázala 39 platieb v celkovej hodnote 1 657,48 Eur. Navrhol návrh povinnej na
zastavenie exekúcie zamietnuť.

Následne súd citoval § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a uviedol, že oprávnený s povinnou
uzavreli dňa 23.03.2009 zmluvu o úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, pričom súčasťou zmluvy
sú aj zmluvné dojednania, ktoré v bode 18 upravujú rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa všetky

spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere budú riešiť a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťouSlovenskározhodcovskáa.s.,akžalujúcazmluvnástranapodážalobunarozhodcovskomsúde b) pre príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde
podľa príslušného právneho predpisu.

Súd poukázal na ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a uviedol, že rozhodcovská doložka nebola
dojednaná individuálne, núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a odopiera mu možnosť
brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský

súd. Na základe uvedeného súd prvého stupňa vyslovil názor, že rozhodcovská doložka je v
rozporesustanoveniamiObčianskehozákonníkaapredstavujeneprijateľnúzmluvnúpodmienku.Keďže
právomoc rozhodcovského súdu konať vo veci a rozhodnúť bola založená na neplatnom právnom
úkone, súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého
stupňa mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a

vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS
140/2010 zo dňa 18.04.2010, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-472/11 Banif Plus
Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktoria Csipai a vyčítal súdu prvého stupňa, že pri aplikácii smernice 93/13/
EHS nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im
tak možnosť vyjadriť sa k nej, ako aj dať oprávnenému možnosť vyjadriť sa k prípadnému stanovisku

povinného. Ďalej poukázal na viaceré rozhodnutia Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného
súdu Českej republiky, ktoré preukazujú, že tieto súdy pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 smernice
93/13/EHS zásadne odlišne ako exekučný súd.
Ďalej namietal, že súd vo veci nevytýčil pojednávanie tak, ako to vyžaduje ust. § 58 ods. 2 Exekučného
poriadku, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej poukázal na to, že exekučný súd sa postavil

do pozície orgánu, ktorý vykonal preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto revíznemu postupu
došlo navyše za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom

s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Zdôraznil, že zákon o
rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky napadnúť,
inak platí, že ak táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského rozsudku právoplatné,
pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodcovského rozsudku a účinkov, ktoré na
jeho základe nastali. Exekučný súd je viazaný rozhodcovským rozsudkom rovnako ako rozsudkom

všeobecného súdu, inak by došlo k porušeniu zásady rovnocennosti. Namietal, že exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal,
aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods.
1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu

konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm.
b/ a c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu
podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a
nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k
nemu došlo tým, že exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh,

rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným na strane
druhej, kedy povinný mal zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti
podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že nemal možnosť reagovať na

akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu.
Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z
reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že voči povinnému je v pozícii veriteľa,ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha. Exekučný súd
vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Ďalej namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1
písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi,
ktorá je podľa jeho názoru platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského
súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom

zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o
fiktívnumožnosťvoľby,aleoreálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.Oprávnenýtaktiež
nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej
podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného
zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka.

Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky
právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zastával názor, že
zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ust. § 2 písm. a/, b/ a § 4
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov, ktoré poskytuje sú peňažné

prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa §
4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Ďalej uviedol,
že povinná vyjadrila podpísaním zmluvy o úvere súhlas so zmluvnými podmienkami t.j. aj s bodom 6
všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru. Dohodnutý úrok z omeškania má sankčný

charakter a dlžník je povinný ho zaplatiť len v prípade, ak nesplní svoju povinnosť vyplývajúcu pre neho
zo zmluvy o úvere. Oprávnený bol toho názoru, že úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne nie je
neprimeraný a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že zo žiadnych
právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej
sadzby, ktoré si môžu zmluvné strany dohodnúť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004 a uviedol, že s ohľadom na vyššie
podnikateľské riziko, ktoré oprávnený znáša, je právne akceptovateľné aj vyššie úročenie. Zastával
názor,ženadobrémravysanemôžeodvolávaťten,ktoichsvojímkonanímakoprvýporušil.Aplikovaním
moderačného práva by súd nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, čo by viedlo k značenému oslabeniu
postaveniaoprávnenéhoaknemožnostiuplatneniazmluvnejslobodypriuzatvorenízmluvy.Knávrhuna

prerušenie konania poukázal na rôzne jazykové verzie bodu q/ ods. 1 Prílohy smernice Rady 93/13/EHS
a zdôraznil, že podľa väčšiny jazykových verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať,
aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi
a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Tvrdil, že sa súd
prvého stupňa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a

nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Navrhol, aby súd na základe ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konane prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

„1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q)
ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho

rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čovšak neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3
O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také odvolanie podľa
§ 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie
smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od

doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V citovanom ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad
všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad i len jednej z
nich udelenie poverenia vylučuje.

Exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so
zákonom, a preto je povinný už pri žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúmať, či exekučný titul, na základe
ktorého sa má exekúcia vykonávať alebo sa už vykonáva, bol vydaný orgánom na to oprávneným. Ak
exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý nemal legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku, na

základetakéhotoexekučnéhotitulunemožnoviesťexekúciuprotipovinnému,pretožeexekučnémutitulu
chýba dôležitá vlastnosť, a to jeho materiálna vykonateľnosť.

Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom

štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať.

Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým

exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že exekučný súd je
oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva
aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15.

V posudzovanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Podstatné pre posúdenie, či sa

exekúcia vykonáva na základe exekučného titulu vydaného orgánom na to oprávneným je zistenie,
či v zmluve, prípadne v inom dokumente si strany dohodli rozhodcovskú doložku alebo uzavreli
rozhodcovskú zmluvu.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že účastníci konania uzavreli dňa 23.03.2009 zmluvu o úvere č.

9032798 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol
povinnej ako dlžníkovi úver vo výške 400 Eur a povinná sa úver zaviazala vrátiť spolu s poplatkom vo
výške 392 Eur teda celkom 792 Eur v 12 mesačných splátkach po 66 Eur od 17.04.2009. K odvolacej
námietke oprávneného odvolací súd udáva, že pre posúdenie zmluvného vzťahu účastníkov zmluvynie je rozhodujúce, ako je zmluva označená, ale rozhodujúci je jej obsah z hľadiska, či spĺňa zákonné
podmienky pre právne posúdenie zmluvy ako spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na to, že zo zmluvy
nevyplýva, že úver bol poskytnutý povinnej v súvislosti s jej podnikaním alebo zamestnaním a túto

skutočnosť oprávnený ani nepreukázal, treba zmluvu účastníkov konania posudzovať ako zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. I keď úverová zmluva bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, ktorý tento
typ zmluvy aj upravuje, skutočnosť, že uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou znamená, že na
posúdenie práv a povinností z nej vyplývajúcich sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách. V opačnom prípade by povinnému ako spotrebiteľovi nebola poskytnutá

zákonná ochrana, ktorá mu z úpravy spotrebiteľských zmlúv vyplýva.

Zpredloženýchlistínnepochybnevyplýva,žeoprávnenýposkytolpovinnejdočasnepeňažnéprostriedky
vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť aj
náklady spojené s týmto úverom. Súd prvého stupňa preto správne zmluvu účastníkov konania posúdil
ako spotrebiteľskú zmluvu.

Súčasťouzmluvyoúvere súvšeobecnépodmienkyposkytnutiaúveru,vktorýchvbode18.jezakotvená
rozhodcovská doložka. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené
a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so

sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, lebo praktickým
dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je to, že spotrebiteľovi, teda povinnej, je fakticky

odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu
na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred
súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal
žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá
v množstve drobných klauzúl.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo i
povinnosť posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. Pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd

oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Z citovaných ustanovení vyplýva, že pre platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky
sa vyžaduje písomná forma. Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou (§ 40
ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou). V prejednávanej veci povinný podpísal zmluvu o úvere, ktorá
však neobsahuje rozhodcovskú doložku. Rozhodcovská doložka je vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, s ktorými síce povinný vyslovil v zmluve súhlas, tieto však nepodpísal. Medzi

účastníkmi konania teda nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej doložky, dohoda o rozhodcovskej
doložke nie je zmluvnými stranami podpísaná, preto je takáto dohoda absolútne neplatná (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011). Rozhodcovský súd
nebol preto bez platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky oprávnený vo veci
konať a rozhodnúť.

Dôvodom na zastavenie exekúcie súdom prvého stupňa bolo vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej
doložky, ktorá neoprávňovala rozhodcovský súd vo veci konať a rozhodcovský rozsudok vydať.
Uvedená skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú sa
rozhodcovskýrozsudokstávanespôsobilýmexekučnýmtitulom.Takýtorozhodcovskýrozsudoknemôže
byť podkladom na vykonanie exekúcie a oprávňuje exekučný súd exekúciu zastaviť v ktoromkoľvek jej

štádiu.

Odvolací súd preto potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a jej zastavení podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázok, odvolací súd udáva:

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak
rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj

„ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej
únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade
aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v
záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu

požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku
267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a
za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť

jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.

Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné
konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod podľa návrhu oprávneného

na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie je potrebné
obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, odvolací súd návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Oprávnený v odvolaní tiež žiadal, aby súd konanie vo veci prerušil a predložil Ústavnému súdu SR návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 vety prvej a druhej Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1
vety prvej Ústavy SR, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkýchsubjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku bez akejkoľvek časovej limitácie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Citované ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie, ak pred rozhodnutím dospeje k záveru,
ževšeobecnezáväznýpredpis,ktorýsatýkaveci,jevrozporesústavou,zákonomalebomedzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, kedy podá návrh ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska. Prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru súdu prejednávajúceho vec o
nesúladevšeobecnezáväznéhoprávnehopredpisusústavou,zákonomalebomedzinárodnouzmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná; názor účastníka konania je v tomto smere právne irelevantný.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa pri posudzovaní súladu exekučného titulu, návrhu na
vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupoval v súlade so
zákonom a súdnou praxou, preto nie je dôvod predložiť oprávneným navrhovanú otázku na posúdenie

Ústavnému súdu SR.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1O.s.p.vspojenísustanovením
§ 142 ods. 2 O. s. p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený
nemal v tomto konaní úspech a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.