Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. január 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/206/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111227267
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8111227267.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: T. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., A.
č. XX, právne zastúpeného JUDr. Martinom Puchallom, PhD., advokátom so sídlom v Košiciach, Južná
trieda 2/A proti žalovanému: Mesto Prešov, Hlavná č. 73, právne zastúpeného JUDr. Alojzom Naništom,
advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C/229/2011-177 zo dňa 15.07.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a vyslovil, že o trovách konania rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení uviedol, že rozhodol tak na základe žaloby, ktorou sa žalobca v znení jej zmien domáhal
určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v k.ú. O. parcela č. XXXXX/XX
o výmere XXXX m2, parcely č. XXXXX/XX o výmere XX m2, parcela č. XXXXX/X o výmere XXX m2,
parcela č. X./X o výmere XXXX m2, parcela č. XXXXX/X o výmere XXX m2, parcela č. XXXXX /X o
výmere XXX m2, parcela č. XXXXX/X o výmere XXX m2, parcela č. XXXXX/X o výmere XXX m2, parcela
č. XXXXX o výmere XX m2, parcela č. XXXXX/X o výmere XXXX m2, parcela XXXXX/X o výmere XXX

m2, parcela č. XXXXX /X o výmere XXX m2, parcela č. XXXXX/X o výmere XXX m2, parcela č. XXXXX/X
o výmere XXX m2, parcela č. XXXXX/X o výmere XXX m2, parcela XXXXX/X o výmere XX m2, parcela
č. XXXXX/X o výmere XXX m2.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil.

Súd prvého stupňa po zrušení jeho rozsudku uznesením Krajského súdu v Prešove č.k.

20Co/174/2012-111 zo dňa 14.11.2013 doplnil dokazovanie a vo veci opätovne rozhodol.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo právne odôvodnené podľa § 39, § 133, § 129, § 130 ods. 1, §
134 ods. 1, ods. 3 a 4, § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného k 15.07.1977, § 4 ods. 1, 2, 3, §
28 ods. 1, 2, § 31, § 32 zák. č. 369/90 Zb. o obecnom zriadení a jeho prílohy a § 1 ods. 1, 2, § 13 ods.
1, 2, 3 zák. č 472/1990 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy, § 2 ods. 5, 7, § 12, § 14 ods. 4 zák.
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ako aj s poukazom na ust. § 80 písm. c/ O.s.p. mal preukázané, že dňa

15.07.1977 bola medzi M. Z., Z. Z. a Q. Z. ako predávajúcimi a Okresným národným výborom v Prešove
ako právnym predchodcom žalovaného uzatvorená kúpna zmluva, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti
zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX kat. ú. A., a to parcely č. XXXX a č. XXXX o celkovej výmereX.XXX m2. V tejto kúpnej zmluve bolo uvedené, že predávajúce sú dedičky po zomrelom Q.N. na
základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Prešove, č.k. D 330/77 zo dňa 27.04.1977.

M. Z., Z. Z. a Q. Z. boli na základe rozhodnutia o dedičstve vydaného Štátnym notárstvom v Prešove,
č.k. D 330/77 zo dňa 27.04.1977, ako potomkom v priamom rade (dcéry) po poručiteľovi Q. Z.,
zomrelom XX.XX.XXXX, prikázané do vlastníctva nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č.
XXX katastrálneho územia A., avšak len parcely č. XXX, XXX, XXX/X a XXX/X. O., ktoré boli predmetom
kúpnej zmluvy, boli prikázané do vlastníckeho práva žalobcu, a to na základe rovnakého právneho titulu

(ako synovi zomrelého Q. Z.) a tým istým rozhodnutím o dedičstve vydaným dňa 27.10.1977, teda po
podpise kúpnej zmluvy (č. listu spisu 10) uzatvorenej medzi M. Z., Z. Z. a Q. Z. ako predávajúcimi a
Okresným národným výborom v Prešove, zastúpeným Stavoinvestou inž. org. Košice zo dňa 15. 07.
1977 .

Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o dedičstve vydaného Štátnym

notárstvom v Prešove nadobudol žalobca ako dedič po zomrelom poručiteľovi Q.N.. Z tohto dôvodu je
zrejmé, že M. Z., Z. Z. a Q. Z. previedli vlastnícke právo k predmetu kúpy, ktoré im nepatrilo. Na základe
uvedeného súd nevyhnutne dospel k záveru, že vyššie spomenutá kúpna zmluva zo dňa 15.07.1977
je neplatná.

Súd prvého stupňa sa opätovne v zmysle záverov uznesenia odvolacieho súdu opätovne zaoberal
náležitosťami splnenia všetkých zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním
žalovaným a to najmä jeho začiatku a splnenia jeho ďalších pojmových znakov. Poukázal na to, že
judikatúra už riešila otázku okolnosti v prípade neplatnosti nadobúdacieho titulu (rozhodnutie NS SR
z 01.03.2011 sp. zn. 5Cdo/30/2010) so záverom, že v prípade neplatnosti zmluvy pre vadu, o ktorej

nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie
je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ
veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do
súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

Prvostupňový súd poukázal na to, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, aby napadol platnosť
predmetnej kúpnej zmluvy pred dňom 01.05.1991, teda do času, kým tieto boli zapísané do vlastníctva
Československého štátu.
Vďalšomuviedol,žepredmetnénehnuteľnostibolipredmetomkúpyprevýstavbusídliskaA.,I.obytného
súboru K.. Obytný súbor pozostávajúci z bytových domov, verejnej zelene, parkovísk, prístupových

komunikácií, verejného osvetlenia a ostatnej občianskej vybavenosti patriacej k bytovým domom
bol už na predmetných nehnuteľnostiach pôvodne mpč. XXXX a XXXX v roku XXXX postavený.
Uvedené tvrdenie žalovaného žalobca nerozporoval a tieto zisteniam súd založil na tom, že medzi
účastníkmi konania neboli tieto skutočnosti sporné. Z predloženého geometrického plánu žalobcom,
ale aj identifikácie predloženej na požiadanie súdu Okresným úradom Prešov - katastrálnym odborom,

ale aj ortofotomapy predloženej žalovaným (v prílohovej obálke) vyplýva, že nehnuteľnosti, ku ktorým
sa domáha žalobca určenia vlastníckeho práva sú zastavané bytovými domami, a pretínajú nielen
nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, ale aj nehnuteľnosti susediace z pravej aj ľavej strany
a tvoria ucelený urbanistický komplex zástavby bytových domov, občianskej vybavenosti, prístupových
komunikácií a ďalšej zástavby.

S poukazom na zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí uviedol, že dňom jeho účinnosti od 01.05.1991 sa
previedol do vlastníctva obcí majetok, okrem iného aj predmetné nehnuteľnosti, dovtedy vedené ako
majetok štátu. Stalo sa tak „ex lege“ a zákonom bola uložená povinnosť do 12 mesiacov od účinnosti
tohto zákona podať návrh na zápis do evidencie nehnuteľností.

Prvostupňový súd skonštatoval, že zmluva zo dňa 15.07.1977 bola neplatná, avšak dospel k záveru, že
to bolo pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ - žalovaný pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, a to
vzhľadom na časový odstup od jej uzavretia, ale aj pre samotnú nečinnosť pôvodného vlastníka, naviac
predmetné nehnuteľnosti ako je vyššie uvedené sa nachádzali v zástavbe komplexu bytových domov,
kde so zreteľom na všetky okolnosti sa nadobúdateľ - Mesto Prešov mohol dôvodne domnievať, že tieto

súriadnevysporiadané (aj,keďsúdnijakýmspôsobomneospravedlňujekonanieOkresnéhonárodného
výboru Prešov v zastúpení Stavoinvestou inž.org., ktorá pri zachovaní potrebnej odbornej starostlivosti
mohla týmto pochybeniam predísť, na druhej strane však zanedbaná bola aj starostlivosť domnelých
dedičiek pri uzatváraní predmetnej zmluvy v pozícii predávajúcich, nakoľko na základe rozhodnutiaŠtátneho notárstva v Prešove zo dňa 27.04.1977 mali vedomosť v čase uzatvárania kúpnej zmluvy dňa
15. 07. 1977, že predávajú nehnuteľnosť, ktorých vlastníčkami neboli resp. následne v októbri 1977 sa
stal ich vlastníkom ich brat v tomto konaní v pozícii žalobcu).

K podmienkam týkajúcim sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby prvostupňový súd
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/728/2000, podľa ktorého pre vznik držby
je nevyhnutné naplnenie dvoch predpokladov : vôle s vecou nakladať ako s vlastnou (animus possidendi
- prvok subjektívny), a faktické ovládanie vecou - panstvom nad vecou (corpus possesiones - prvok

objektívny). Faktickým ovládaním sa nerozumie len fyzické ovládanie vecí. Fakticky vec ovláda ten,
kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva takzvané právne panstvo nad vecou. Preto je
držiteľom pozemku i ten, kto naň fyzický dlhú dobu nevstúpil, pokiaľ sa držby nechopil niekto iný, a tiež
ten, kto vykonáva držbu prostredníctvom inej osoby (takzvaného detentora). Je však nevyhnutné, aby
detentor fyzický vec ovládal pre držiteľa a jeho menom.

Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 30Cdo/4718/2010 zo dňa 28.02.2011 fakticky ovláda vec ten, čo
podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva takzvané právne panstvo nad vecou. Do úvahy tak
prichádzajú rôzne spôsoby uchopenia držby, a to v závislosti na konkrétnych podmienkach a veľa krát
i na miestnych zvyklostiach. Táto rôznorodosť spôsobov uchopenia držby sa prirodzene uplatňuje tiež
pri nehnuteľnostiach. Napríklad pokiaľ v prípade reivindikačného sporu k vydaniu držby domu či bytu

nebude spravidla postačovať len vypratanie domu či bytu žalovaným, ale aj jeho odovzdanie žalobcovi
i keby žalovaný tvrdil, že v dome či byte fakticky nebýva (správa kolégia Najvyššieho súdu ČSR zo dňa
30.prosince 1983), v prípade vydania resp. uchopenia držby v prípade pozemkov požiadavka uloženia
povinnosti, aby žalovaný vypratal predmetné pozemky a tieto odovzdal žalobcovi, strácajú praktický
význam,pokiaľžalovanýtietopozemkyužnedrží preuchopenieichdržbyniejepotrebnéichodovzdanie

(napríklad v situácii, kedy pozemky sú voľne prístupné - so záverom, že uvedené je aplikovateľné
aj v tejto právnej veci, keďže žalobca namieta práve nepreukázanie faktického uchopenia). Najvyšší
súd Českej republiky, samozrejme, konštatoval, že o iný prípad by sa jednalo, pokiaľ by pozemky
boli oplotené uzamykateľnou bránkou a bolo by tak nevyhnutné odovzdať žalobcovi kľúče od brány,
umožňujúci vstup na tieto pozemky.

Prvostupňový súd zdôraznil, že predmetom sporu sú pozemky, na ktorých stoja obytné domy spolu
s občianskou zástavbou prístupovými komunikáciami, verejnou zeleňou, teda ide o pozemky voľne
prístupné, čím faktické ovládanie predmetu držby, žalovaným je dané už aj ako povinnému subjektu
v zmysle zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení po jeho zriadení zo zákona s účinnosťou od

01.01.1991.

Vo vzťahu k vôli s vecou nakladať ako s vlastnou (animus posidendi - prvok subjektívny) po doplnení
dokazovania mal preukázané, že ku dňu 15.04.1992 na LV č. 2 boli evidované nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom tohto konania, na nehnuteľnosti evidované na tento list vlastníctva práve poukazoval

deliminačný protokol, ktorý nadobudol účinnosť ku dňu 15.04.1992 a ktorý bol podpísaný štatutárnym
orgánom žalovaného, v zmysle ktorého je konštatované, že do vlastníctva žalovaného prechádzajú
nehnuteľnosti evidované na LV č. 2. a štátu je ich dobrú vieru potrebné posudzovať podľa kritérií
čiastočne odlišných od tých, ktorými sa spravuje posudzovanie vôle fyzických osôb. Najvyšší súd ČR
konštatoval: „Právnické osoby sú subjekty, ktoré sú tvorené ľuďmi a ktorým zákon priznáva postavenie

právnických osôb. Pre právnickú osobu je okrem iného charakteristické, že svoju vôľu nevytvára sama
od seba, ale len prostredníctvom fyzických osôb a to tých, ktoré sú k tomu určené“. Za právnické osoby
však okrem štatutárneho zástupcu môžu uzatvárať právne úkony aj jeho pracovníci alebo členovia,
pokiaľ je tak ustanovené vo vnútorných prepisoch právnickej osoby, ak je to vzhľadom k ich pracovnému
zaradeniu obvyklé (viď. Ochrana vlastnictví a držby v občanském zákonníku, C.H.Beck, 2 doplnené

vydání, J.Spáčil).

V ďalšom súd prvého stupňa vyhodnotil svedeckú výpoveď svedka T.. M. J., likvidátora Okresného
národného výboru Prešov, podľa tvrdenia ktorého deliminačný protokol, ktorým prejavil žalovaný vôľu
nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, mohol byť opatrený touto konkrétnou pečiatkou až začiatkom

roka 1994, čím chcel dať najavo, že jeho účinnosť mala byť antedatovaná, uviedol, že Okresné národné
výbory vznikli zák. č. 472/1990 Zb., ktorým ku dňu 01.01.1991 vznikli okresné úrady z dovtedajších
národných výborov. Prvostupňový súd neuveril tvrdeniu svedka T.. M. J., že konkrétne si pamätá, že
konkrétny delimitačný protokol najskôr mohol byť podpísaný začiatkom roka 1994, čo malo vyplývaťpodľa použitej pečiatky, okresné národné výbory zanikli ku dňu 01.01.1991, ku ktorému dňu vznikli
okresné úrady, a teda k účinnosti deliminácie 15.04.1992 už riadne existovali, čomu zodpovedal aj obsah
pečiatky „Okresný úrad Prešov“.

Svedeckú výpoveď svedka T.. Z. A., ktorý tiež podpisoval predmetný delimitačný protokol ako štatutárny
zástupca žalovaného, ktorý uviedol, že s odstupom času si nepamätá konkrétne okolnosti podpisu
predmetného delimitačného protokolu (čl. spisu 90), vedel ozrejmiť len celkovú situáciu a celý proces
prechodu majetku štátu na obce, súd prvého stupňa vyhodnotil tak, že uvedené zodpovedá aj histórii

a reforme verejnej správy, realizovanej v niekoľkých etapách. Prijatím zákonov o obecnom zriadení (č.
369/1990 Zb.) a zákona o obecnom majetku (č. 138/1991 Zb.) sa uskutočnila prvá etapa decentralizácie
verejnej správy, v rámci ktorej zodpovednosť za základné služby pre občanov prešli zo štátnej správy
na orgány samosprávy.

Súd prvého stupňa preto vyhodnotil, že žalovaný bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej

viere, že mu vec patrí, od účinnosti delimitačného protokolu 15.04.1992 predmetnú nehnuteľnosť
uchopil, fakticky ovládol, a bola aj daná vôľa naskladať s ňou ako so svojou. Uvedené nepriamo,
ale so zreteľom na všetky konkrétne okolnosti (najmä predmetu držby, nakoľko išlo o nehnuteľnosti
ucelené tvoriace súčasť bytovej zástavby sídliska Sekčov, subjektu držby - právnická osoba, ktorej
povinnosť starať sa o nehnuteľnosti a občanov takto osídlenej nehnuteľnosti tohto druhu vyplývala

zo zákona, zánik predchádzajúceho detentora - Okresného národného výboru), logicky preukazujú,
že žalovaný prostredníctvom prijatých uznesení zasadnutia mestského zastupiteľstva, ako vyplýva zo
dňa 04.02.1991, mestské zastupiteľstvo bralo na vedomie správu o postupe delimitácie hospodárstva
národných výborov, vykonávali sa prvé úkony k delimitácii. Podľa uznesenia IV. riadneho zasadnutia
mestského zastupiteľstva zo dňa 29.04.1991 boli založené ku dňu 01.07.1991, bytový podnik,

komunálne služby, záhradnícky a sadovnícky podnik, mestský stavebný podnik a príspevkové
organizácie mestská správa služieb ako rozpočtová organizácia ku dňu 01.07.1991, boli založené
Technické služby mesta Prešova a správa mestských komunikácií. Na X. riadnom zasadnutí mestského
zastupiteľstva bol schválený bezodplatný prevod práva hospodárenia majetku, pričom podľa prílohy
predmetom prevodu bol verejný rozvod plynu v zástavbe sídliska A., v rámci ktorého sa práve

nachádzajú aj predmetné pozemky, telefónny rozvod, objekt služieb a kanalizácii, telefónne šachty,
preklenovací zdroj tepla, v oblasti A., taktiež vodovodné prípojky, rozvody plynu, telefónne rozvody,
kanalizačné prípojky.

Prvostupňový súd uzavrel, že žalovaný ako nadobúdateľ predmetných nehnuteľností zo zákona -

nakladal s týmito s vedomím v dobrej viere, že mu ako vlastníkovi patria. Dobromyseľná držba
žalovaného bola narušená až dňa 24.06.2002, kedy žalobca voči žalovanému uplatnil svoje vlastnícke
právo.

Z uvedeného teda súd prvého stupňa vyvodil, že žalovaný splnil aj zákonnú podmienku vydržania,

pretožejehooprávnenádržbanehnuteľnostitrvalanepretržitepodobudlhšiuako10rokov.Jednoznačne
preto dospel k záveru, že žalovaný splnil všetky zákonné podmienky v zmysle ust. § 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaných v
pozemno knižnej vložke XXX, k.ú. A. a to k parcelám č. XXXX a č. XXXX o celkovej výmere XXXX m2
z titulu vydržania. Podotkol, že v prípade pochybnosti platí vyvrátiteľná právna domnienka - že držba je

oprávnená. Dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby má ten, kto popiera dobromyseľnosť
držiteľa.

K námietke žalovaného, že žalobca si mal uplatniť svoje nároky v rámci reštitučných zákonov súd prvého
stupňa poukázal na nález Ústavného súdu SR zo 14.02.2013 č.k. II.ÚS/468/2012-22 so záverom, že ak

došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho dôvodu, je možné sa domáhať nárokov podľa všeobecných
predpisov občianskeho práva.

S poukazom na čl. 20 ods. 3 prvá veta Ústavy SR vlastníctvo zaväzuje a žalobca od roku 1977
neprejavil dostatok záujmu, a ani po roku 1989, ako vlastník o predmetné nehnuteľnosti a až, ako uvádza

náhodou v roku 2002 zistil, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré nadobudol v dedičskom konaní v roku
1977, boli evidované na žalovanom. Prvostupňový súd skonštatoval, že štát predmetné nehnuteľnosti
nenadobudol, ale že ich nadobudol žalovaný vydržaním.V ďalšom prvostupňový súd poukazujúc na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj keď sa
rozhodnutie môže javiť pre žalobcu nespravodlivé, uvedené ustanovenie nemá normatívnu povahu, ale
upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka a to na

základe všeobecných morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru
konajúcich subjektov. Na základe neho nemožno zakladať, meniť či rušiť právne vzťahy, možno ich len
korigovaťavzmysleuvedenéhoustanoveniamožnoodoprieťposkytnúťprávnuochranuuplatňovanému
právu, no na základe neho nie je možné založiť vznik, zmenu alebo zánik práva a povinností.

Tiež poukázal na najnovší vývoj judikatúry Ústavného súdu ČR a na nález sp. zn. I.ÚS/2219/2012
zaoberajúci sa otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva od neoprávneného a ochranou dobrej viery
takéhoto nadobúdateľa.

Z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil, že žaloba proti žalovanému nie je dôvodná, preto ju v celom
rozsahu zamietol.

Poukázal na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. so záverom, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Proti uvedenému rozsudku, ktorým súd prvého stupňa žalobu zamietol, v zákonom stanovenej

lehote podal odvolanie žalobca. V odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. f/, b/, d/ O.s.p.). Za najzávažnejšiu vadu považoval to, že
súd prvého stupňa bez toho, aby taký skutkový záver vyplynul čo i len z jediného dôkazu, rozhodol

o tom, že žalovaný nesporne nadobudol vlastnícke právo vydržaním. Dôkazy vykonané vo veci boli
vyhodnotené v rozpore s ust. § 132 O.s.p. Ani z jediného dôkazu nevyplynulo faktické uchopenie
korpus possidendi, u každého zo sporných nehnuteľností žalovaných. Nezrozumiteľnou je aj úvaha
súdu o prejave vôle žalovaného držať sporné nehnuteľnosti animus possidendi. Rovnako je nesprávny
aj odkaz na judikatúru Ústavného súdu ČR, lebo žalovaný odvodzuje svoje vlastnícke právo nie od

predchádzajúceho vlastníka, ale na základe vydržania a jednak Ústavný súd SR judikoval, že nie je
možné nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka.

Namietal nesprávne skutkové zistenia získané na základe vykonaného dokazovania, lebo súd prvého
stupňa mal za splnenie všetkých predpokladov vydržania u každej z nehnuteľnosti samostatne.

Nehnuteľnosti sú v dôsledku zastavania rôznymi stavbami (cestná komunikácia, verejná zeleň, ihrisko)
užívané na iný účel a iným spôsobom. V tomto smere znáša dôkazné bremeno nesporne žalovaný. Musí
byť preukázané s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, že všetky zákonné predpoklady vydržania
sporných nehnuteľností nastali. Bolo potrebné preukázať, kedy fakticky žalovaný začal ovládať všetky
sporné nehnuteľnosti za súčasnej existencie vôle nakladať s nimi ako s vecou vlastnou. Z vykonaného

dokazovania takáto skutočnosť nevyplynula. Odvodzovať faktické ovládanie predmetu držby žalovaným
ako povinného subjektu v zmysle zák. č. 369/1990 Zb. s účinnosťou od 01.01.1991 nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. Faktické ovládanie veci znamená právne panstvo nad vecou. Tvrdenie, že
žalovaný začal fakticky ovládať sporné nehnuteľnosti už ku dňu 01.01.1991 je nesprávne. S poukazom
na zák. č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí, ktorým boli veci vo vlastníctve štátu zverené zákonom do

vlastníctva obce a miest, sa stal účinným až od 01.05.1991. Mesto Prešov preto nemohlo byť k
01.01.1991 ani len detentorom (neoprávneným držiteľom) sporných nehnuteľností. Rovnako ani zo
zápisníc z rokovaní z Mestského zastupiteľstva Mesta Prešov nie je možné objektívne dospieť ku
skutkovému zisteniu o tom, že by žalovaný začal vykonávať právne panstvo nad každou z jednotlivých
sporných nehnuteľností. K dňom 04.02.1991, ani k 29.04.1991 žalovaný o týchto nehnuteľnostiach

nemohol mať žiadnu vedomosť. Rovnako je v rozpore s vykonaným dokazovaním i zistenie súdu o tom,
že u žalovaného vznikla vôľa držať sporné nehnuteľnosti, ktoré odvodil zo zápisnice z X. zasadnutia
Mestského zastupiteľstva Mesta Prešov dňa 13.04.1992. Nemožno zo žiadneho dôkazu vyvodiť záver,
že verejný rozvod plynu v zástavbe Sídliska A. leží na sporných pozemkoch a navyše súd stotožňuje
stavbu verejného rozvodu plynu ako samostatného predmetu vlastníctva s inou nehnuteľnosťou, ktorou

sú pozemky vo vlastníctve žalobcu. Nezrozumiteľným sú skutkové závery súdu, že žalovaný začal
vykonávať nad spornými nehnuteľnosťami faktickú moc ako dobromyseľný držiteľ už od 01.01.1991,
avšak samotná vôľa tieto nehnuteľnosti držať vznikla až ku dňu 15.04.1992. Je objektívne nemožné
držať vec ako vlastník, ak túto vec ešte nepozná a nevie ju individualizovať a identifikovať. Animuspossidendi musí predchádzať korpus possidendi. Dôkazné bremeno mal znášať žalovaný. Žalobca
spochybňuje pravdivosť tvrdení žalovaného, že z odovzdávacieho protokolu, ktorý nie je datovaný a je v
ňom uvedené, že nehnuteľnosti sa odovzdávajú ku dňu 15.04.1992, keď tento dátum nemožno stotožniť

s dátumom jeho podpísania, lebo mohol byť podpísaný neskôr. Už samotná listina vytvára existenciu
dôvodnej pochybnosti o tom, či sa tak skutočne stalo dňa 15.04.1992. Z výsluchu svedka bývalého
primátora Mesta Prešov Ing. Viliama Sopka možno vyvodiť pochybnosti o tom, že bol protokol podpísaný
XX.XX.XXXX. Zo svedeckej výpovede Ing. M. J., že protokol bol podpísaný v roku 1994 s poukazom
na pečiatky použitej na protokole, nie je možné jeho výpoveď hodnotiť ako nevieryhodnú. Pravdivosť

tvrdenia žalovaného spochybňuje aj skutočnosť, že žalovaný podal katastrálnemu úradu návrh na zápis
sporných nehnuteľností až 25.10.1994. Uvedeným je spochybnené tvrdenie žalovaného, že u neho
nastala vôľa držať sporné nehnuteľnosti ako dobromyseľný držiteľ už od 15.04.1992. Navyše protokol
neobsahoval žiadne prílohy a to ani LV č. X, k.ú. O., G. Z., A. a Z.. Bez existencie konkrétneho výpisu
nehnuteľnosti zapísaných na LV č. 2 nemohol žalovaný objektívne sa dozvedieť, ktoré nehnuteľnosti sú
na liste evidované. Konajúci súd preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32Cdo 4779/2010. Odvolateľ
nespochybňoval dobromyseľnosť držiteľa, ale skutočnosť, že neuplynula zákonom stanovená doba pre
vydržanie. Podľa neho žalovaný začal sporné nehnuteľnosti dobromyseľne držať až dňom 24.10.1994,
kedy urobil fakticky úkon, ktorý možno označiť ako faktické chopenie sa držby sporných nehnuteľností.
Tvrdenie žalovaného, že sporné nehnuteľnosti užíval, pretože ich udržiaval, nie je dôvodná. Jednak

nepreukázal konkrétny výkon starostlivosti o každú z jednotlivých sporných nehnuteľností, napr. časť z
nich je zastavaná stavbami, ktorých existencia vylučuje možnosť Mesta Prešov vykonávať údržbu. Ani
údržbu verejnej zelene nie je možné podľa žalobcu pokladať za úkon, ktorým sa žalovaný chopil držby
spornej nehnuteľnosti. Plnil si len svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 4 ods. 3 písm. e/, f/ zák. č.
369/1990 Zb. Súd nesprávne vyhodnotil dôkazné bremeno žalovaného a spochybnil tvrdenia žalobcu.

K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolateľ uviedol, že súd prvého stupňa poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS/2219/2012 so záverom, že dobromyseľnosť domnelého
nadobúdateľa požíva právnu ochranu aj v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka.
V prejednávanom prípade však žalovaný si neodvodzuje svoje vlastnícke právo od predchádzajúceho

vlastníka, ale na základe vydržania, ktoré je originálnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva.
Je preto irelevantné, či predchádzajúcemu vlastníkovi patrilo vlastnícke právo alebo nie. Navyše,
predmetný záver je odmietaný Najvyšším súdom SR pre jeho nesprávnosť. Podľa ustálenej judikatúry
ÚstavnéhosúduSRohľadomidentickejotázkybolozaujatéopačnéstanovisko.Poukázalnarozhodnutia
sp. zn. I.ÚS/50/2010, IV.ÚS/1/2014 so záverom, že nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva

hoc i dobromyseľného nadobúdateľa na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Žalobca preto
považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné.

Záverom odvolateľ uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k
skutkovým záverom, ktoré sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Zo žiadneho vykonaného dôkazu

nemožno odvodiť záver, že žalovaný začal fakticky ovládať každú zo sporných nehnuteľností dňom
01.01.1991. Rovnako je rozporné s vykonaným dokazovaním skutkové zistenie súdu o tom, že u
žalovaného nastala animus possidendi, teda vôľa všetky sporné nehnuteľnosti držať ako vlastník dňom
15.04.1992. Toto súd prvého stupňa vyhodnotil v rozpore s § 132 O.s.p. Rovnako za nesprávne právne
posúdenie pokladá žalobca aj odkaz prvostupňového súdu na judikatúru Ústavného súdu ČR ohľadom

nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka, lebo žalovaný neodvodzuje svoje vlastnícke právo od
predchádzajúceho vlastníka. Okrem toho Ústavný súd SR zaujal odlišné stanovisko k tejto otázke.

Na základe uvedeného navrhol odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a určiť, že
žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. A. a to

pozemku parc. č. XX XXX/XX vo výmere XXXX m2
pozemku parc. č. XX XXX/XX vo výmere XX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXXX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2

pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XX m2pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXXX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2

pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XX m2
pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2

pozemku parc. č. XX XXX/X vo výmere XXX m2

ktoré sú vymedzené Geometrickým plánom na obnovu hraníc p.č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X, 1240
vyhotoveným dňa 10.10.2008 Z. K., geodetom, ktorý bol dňa 13.10.2008 autorizačne overený T.. O. T.
autorizovaným geodetom a následne i Katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra Prešov dňa
30.10.2008 pod č. XXXX/XX.

Geometrický plán na obnovu hraníc p.č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX vyhotovený dňa 10.10.2008
Štefanom K., geodetom, ktorý bol dňa 13.10.2008 autorizačne overený T.. O. T. autorizačným geodetom
a následne i Katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra Prešov dňa 30.10.2008 pod č. 1725/08
je prílohou k tomuto rozsudku a je jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a bez nariadenia

pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil
na úradnej tabuli súdu dňa 12.01.2016, zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť jeho
dôvodov a len na zdôraznenie správnosti podľa § 219 ods. 2 O.s.p. uvádza ďalšie dôvody.

Odvolací súd rovnako ako aj súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie má za to, že
žalovaný nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Bolo nepochybne
preukázané, že zmluva zo dňa 15.07.1977, ktorými M., Z. a Q. Z. predali Okresnému národnému výboru
v Prešove predmetné nehnuteľnosti, je neplatnou, lebo prevádzali majetok, ktorého neboli vlastníkmi.

Nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom uvedenej zmluvy až po jej uzavretí zdedil po svojom právnom
predchodcovi - otcovi žalobca T. Z.. Správne konštatuje súd prvého stupňa, že predmetné nehnuteľnosti
boli určené pre výstavbu A. A., I obytného súboru K.. Je tiež nesporným, že obytný súbor pozostáva z
bytových domov, verejnej zelene, parkovísk, prístupových komunikácií, verejného osvetlenia a ostatnej
občianskej vybavenosti patriacej k bytovým domom, postavených na pôvodných mpč. XXXX a XXXX v

roku XXXX. Rovnako nesporným musí byť aj to, že od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,
teda od 01.05.1991 zo zákona teda „ex lege“ prešiel do vlastníctva obce majetok okrem iného aj majetok
štátu. Bolo povinnosťou do 12 mesiacov od účinnosti zákona podať návrh na zápis tohto majetok do
evidencie nehnuteľnosti. Je nutné jednoznačne konštatovať, že od 01.01.1991, teda od účinnosti zák. č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení žalovanému zákon ukladal ako povinnému subjektu obhospodárovať

pozemky, na ktorých stoja obytné domy spolu s občianskou zástavbou, prístupovými komunikáciami,
verejnou zeleňou, teda pozemky voľne prístupné.

K odvolacej námietke ohľadom uvedeného odvolací súd uvádza, že v rozsudku súd prvého stupňa
neuviedol, aby ku dňu 01.01.1991 žalovaný začal užívať predmetné nehnuteľnosti s tým, aby od

uvedeného dátumu bolo možné počítať 10 ročnú vydržaciu dobu. Súd prvého stupňa v súvislosti
so zákonom č. 369/1990 Zb. a jeho účinnosťou od 01.01.1991 iba poukázal na zákonnú povinnosť
takéto pozemky, na ktorých sa nachádzajú obytné domy s občianskou zástavbou, komunikáciami,
zeleňou, obhospodárovať žalovaným. Súd prvého stupňa oprávnený vstup do držby u žalovaného,t.j. jeho vôľu nakladať s vecou ako s vlastnou (animus possidendi) ustálil odo dňa 15.04.1992 s
poukazom na deliminačný protokol, ktorý nadobudol účinnosť k uvedenému dňu a z ktorého vyplýva,
že do vlastníctva žalovaného prechádzajú nehnuteľnosti evidované na LV č. 2, kde boli evidované aj

predmetné nehnuteľnosti. Odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa začiatku plynutia vydržacej doby
v prospech žalovaného od 01.01.1991 je nedôvodná, lebo súd prvého stupňa ju takto nevyhodnotil.
Naopak, ako určujúci dátum začatia plynutia tejto lehoty považoval dátum 15.04.1992 v zmysle
deliminačného protokolu. Nedôvodnou je aj námietka, že veci vo vlastníctve štátu boli zverené do
vlastníctva obce a miest zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí účinným k 01.05.1991, od čoho

vyvodil, že žalovaný nemohol byť k 01.01.1991 ani len detentorom (neoprávneným držiteľom) sporných
nehnuteľností. Ak prvostupňový súd poukazuje na zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, uvádza, že
do vlastníctva obce pripadli nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo právo hospodárenia
za účelom zabezpečenia systému komplexnej výstavby, účelovej investičnej výstavby a individuálnej
bytovej výstavby. V zmysle ust. § 14 ods. 4 citovaného zákona bolo povinnosťou obcí, miest, mestských
častí a organizácií založených obcou do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona, teda od 01.05.1991

podať návrh na zápis do evidencie nehnuteľnosti. Ak sa nadobudnutie majetku viaže na ďalšie
podmienky, boli povinní podať návrh do 12 mesiacov od prevzatia majetku.

Vzhľadom na vyššie uvedené a zistenia v predmetnej veci je možné jednoznačne uviesť, že žalovaný
nemohol ex lege na základe zákona č. 138/1991 Zb. nadobudnúť predmetný majetok, nakoľko tento

nebol právom zapísaný ako vlastníctvo štátu. Podstatnou však bola skutočnosť, že vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu sa mohol žalovaný domnievať, že nehnuteľnosti právom patria štátu, preto majú
prejsť do vlastníctva obce, teda žalovaného. Je možné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že
dátumom, od ktorého je následne možné počítať 10 ročnú vydržaciu dobu, je deň 15.04.1992 uvedený
v deliminačnom protokole, od ktorého do vlastníctva žalovaného prechádzajú predmetné nehnuteľnosti

evidované v LV č. 2 v tom čase.

Tvrdenia odvolateľa, že ani zo zápisníc z rokovaní mestského zastupiteľstva v dňoch 04.02.1991,
29.04.1991 a 13.04.1992 nie je možné odvodiť, aby žalovaný mal o predmetných nehnuteľnostiach
vedomosť, odvolací súd uvádza, že z uvedených zápisníc vyplýva, čo vyhodnotil aj súd prvého

stupňa, ako postupovala delimitácia hospodárstva národných výborov a že boli založené podniky
slúžiace na obhospodarovanie celého komplexu urbanistickej zástavby domov, občianskej vybavenosti,
prístupových komunikácií, zelene, parkovísk, osvetlenia a podobne. Rovnako ak boli prevedené práva
hospodárenia k rozvodom plynu v zástavbe A. A., rozvody telefónu, služieb, kanalizácie, zdroj tepla
v oblasti A., nasvedčuje to tomu, že žalovaný vykonával všetky činnosti riadneho hospodára a to

aj vo vzťahu k predmetným pozemkom, ktoré boli súčasťou výstavby Sídliska A.. V uvedenom
období totiž neprichádzalo do úvahy, aby urbanistický komplex zástavby sídliska nemal byť najprv
vo vlastníctve štátu a následne vo vlastníctve obce. Ak teda žalovaný vykonával všetky úkony vo
vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam ešte pred 15.04.1992 a to aj bez toho, aby vedel, že predmetné
nehnuteľnosti boli zapísané ako vlastníctvo štátu na základe neplatnej zmluvy, nemôže to byť na jeho

ťarchu. Je nepochybné, že v sídliskovej zástavbe všetky vyššie uvedené rozvody museli existovať,
aj keď to neznamená, že sa museli nachádzať presne iba na sporných pozemkoch, ale preukazujú
práve výkon právneho panstva žalovaného vo vzťahu k celému objektu sídliskovej zástavby. Na
uvedenom nemôže zmeniť nič ani to, že až od 15.04.1992, teda od dátumu uvedeného na protokole o
delimitácii nehnuteľnosti evidovaných v LV č. 2 možno ustáliť začatie plynutia vydržacej doby v prospech

žalovaného.

Aj keď sa žalobca snaží spochybniť pravdivosť tvrdení žalovaného, že deliminačný protokol uvádza
dátum 15.04.1992, čo môže byť 12 mesiacov od platnosti zák. č. 138/1991 Zb. a nie od jeho účinnosti,
čiže bol omylom datovaný, aby zodpovedal zneniu zákona, odvolací súd uvádza, že tieto tvrdenia

vyznievajú špekulatívne, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Ani výpovede svedkov T.. A. a T.. J.
na uvedenom nemôžu nič zmeniť. Aj keď Ing. J. spochybnil dátum deliminačného protokolu z dôvodu,
že dňa 15.04.1992 by mal byť protokol opečiatkovaný inou pečiatkou, nie pečiatkou Okresného úradu,
ani uvedená skutočnosť nebola ničim iným potvrdená. Samotný svedok T.. J. vo svojej výpovedi na
pojednávaní dňa 21.02.2012 uviedol, že pracoval ako likvidátor ONV a že podpis na deliminačnom

protokole je jeho, pričom že tento protokol mohol byť podpísaný začiatkom roka 1994 sa javí byť
pochybným a to už aj vzhľadom na odstup času od obdobia podpísania deliminačného protokolu do
dňa jeho výsluchu.Ani ďalšia odvolacia námietka, týkajúca sa tvrdenia žalobcu, že žalovaný mohol dobromyseľne začať
držať nehnuteľnosti až dňa 24.10.1994, kedy urobil fakticky úkon a chopil sa ich držby, t.j. od dátumu,
kedy žalovaný požiadal o zápis predmetných nehnuteľností do katastra, nie je dôvodná. Odvolací

súd uvádza, že takáto žiadosť o zápis je iba návrhom na zmenu v evidencii nehnuteľnosti a nemôže
sa vzhľadom na vyššie uvedené považovať za dátum, od ktorého by bolo možné začať počítať
dobromyseľnú držbu žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam.

K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tvrdenej žalobcom odvolací súd uvádza, že nesprávnym

právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo
procesného práva, ktorej hypotéza nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového
stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd buď použil nesprávnu právnu
normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu
normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (pozri rozhodnutie NS
SR 2M cdo/4/2009).

Za nesprávne právne posúdenie veci nie je možné považovať to, že súd prvého stupňa vo svojom
rozhodnutí poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu ČR dôvodniac, že žalovaný neodvodzuje svoje
vlastnícke právo od predchádzajúceho vlastníka, resp. nevlastníka odvolací súd uvádza, že poukaz na
judikatúru aj Ústavného súdu ČR v predmetnom konaní nie je možné považovať za právne posúdenie

veci. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka, Zákona o obecnom zriadení, O organizácii miestnej štátnej správy, O majetku obcí a tieto
správne aplikoval na predmetný spor. To, že poukázal aj na judikát Ústavného súdu ČR nie je možné
považovať za nesprávne právne posúdenie veci za daných okolností. Aj keď je potrebné súhlasiť s
odvolateľom, že dochádza k odklonu od názoru vysloveného Ústavným súdom ČR v rozhodnutí sp. zn.

I.ÚS/2219/2012 a to tak v Českej republike, ako aj v rozhodujúcej činnosti Ústavného súdu SR.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne vo veci
rozhodol, správne aplikoval príslušné právne predpisy, na zistený skutkový stav a z neho vyvodil správne
závery. Odvolací súd sa stotožňuje s podstatnými závermi súdu prvého stupňa, pre ktoré žalobu ako

nedôvodnú zamietol. Žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené nadobudol predmetné nehnuteľnosti
vydržaním, vydržacia lehota začala mu plynúť 15.04.1992 a uplynula 15.04.2002. Žalobca až po uplynutí
vydržacej lehoty vyzval žalovaného dňa 24.06.2002, kedy si uplatňoval svoje vlastnícke právo, ale bolo
to už v období, keď vlastnícke právo prináleží žalovanému a to na základe vydržania.

Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania boli súdom prvého stupňa poučení v zmysle ust. § 120 ods.
4 O.s.p. a to na pojednávaní dňa 03.07.2014. Napriek poučeniu žiaden z účastníkov nemal ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania. V odvolacom konaní preto žalobca nemôže súdu prvého stupňa vytýkať to,
že neboli vykonané ďalšie dôkazy, keď ich vykonanie nenavrhol.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa postupom
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vo výroku vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované a to v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p., lebo aj o
trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.