Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. február 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/364/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314207371
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2314207371.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., 824 96 Bratislava,
Pribinova ul. č. 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o.,
811 04 Bratislava, Kubániho 16, proti povinnému: M. Z., nar. XX. D. XXXX, bytom XXX XX H. č. XXX, o
2.895,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa
10. júna 2014, č. k. 24Er/579/2014-27, EX 1117/14 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ladislava
Jakubca (ďalej len „exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej týmto exekútorom
pod spisovou značkou EX 1117/14. Toto rozhodnutie právne odôvodnil potrebou aplikovania ustanovení
§ 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2, ods. 3 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a

doplnení, čiže exekučného poriadku); § 34, § 40 ods. 1 písm. a/, § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „ZoRK“); § 3 ods.
1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, článok 2 písm. a/, článok 3 ods. 1,
ods. 2, článok 6 a bodu 1 písm. e/ a q/ Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), článok (podľa okresného súdu odsek)

5 Rozhodcovskej zmluvy účastníkov konania o revolvingovom úvere (formulárovej zmluvy správne č.
8100044374 zo dňa 22. mája 2012, ďalej len „zmluva“ a „zmluvné dojednania“) a napokon i odkazmi na
viaceré z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie (ďalej tiež „SD EÚ“) v tzv. spotrebiteľských veciach
(najmä sp. zn. C-240/98 až C-244/98, C-168/05 a C-243/2008, známych i ako Oceáno Grupo Editorial,
Mostaza Claro a resp. Pannon GSM a pod.). Vecne mal predovšetkým za to, že rozhodcovskú doložku,
pojatúdopríslušnéhočlánkuzmluvnýchdojednanítrebapovažovaťzaustanoveniespôsobujúceznačnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, pretože podstatou príslušného dojednania je strata možnosti spotrebiteľa brániť
sa voči nárokom dodávateľa na všeobecnom súde a povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
v každom prípade iniciovania sporu jeho zmluvným partnerom (veriteľom). Ak si spotrebiteľ takúto
zmluvnú podmienku osobitne nevyjednal a ani nemal možnosť eliminovať takéto ustanovenie zo zmluvy
predloženej mu veriteľom, neprijateľnosť rozhodcovskej doložky mala za následok aj jej neplatnosť

a preto i nemožnosť udelenia poverenia na vykonanie rozhodcovského rozsudku vydaného na jej
podklade; dôvodil potom okresný súd.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na zrušenie uznesenia a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V praktickej zhode s obsahom svojich skorších
odvolaní v druhovo totožných veciach skončených v prvom stupni s rovnakým výsledkom aj tu súdu

prvého stupňa vytýkala nesprávnosť právneho posúdenia ním veci, majúc predovšetkým za to, že tu
neexistuje oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (nepodanie žaloby o zrušenierozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Podľa odvolateľky je
preto bez opory v práve i skúmanie zmluvy exekučným súdom, ktorý sa má obmedziť len na skúmanie
právnej nedovolenosti priznaného plnenia a o taký prípad tu podľa nej nejde. Ani výhrady súdu prvého

stupňa voči rozhodcovskej doložke potom nie sú právne opodstatnenými, ak výber jednej z alternatív
riešenia sporov je na žalobcovi a tým môže byť podľa okolností prípadu i spotrebiteľ; pričom za nekalú i
s prihliadnutím k použiteľnej judikatúre SD (spomenutej odvolaním) aj úprave v ustanovení § 53 ods. 4
písm. r/ O. z. možno považovať len doložku nútiacu spotrebiteľa spory riešiť výlučne v rozhodcovskom
konaní a o taký prípad tu pre možnosť výberu rovnako nešlo. Napokon ani z dôvodovej správy k

ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. nemožno vyvodiť neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú

vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladanýprípadpotrebyprejednávaniaajtakejtovecinapojednávaníodvolaciehosúdu)adospelk
záveru,ženapadnutéuznesenietrebapovažovaťzasprávneanámietkyvočinemuzostranyoprávnenej
tak logicky za nedôvodné.

Základným dôvodom nemožnosti udelenia poverenia na vykonanie exekúcie bola v prejednávanej veci
povaha rozhodcovskej zmluvy pojatej do formulárovej zmluvy oprávnenej č. 8100044374 zo dňa 22.
mája 2012.

V prejednávanej veci totiž podkladom exekúcie (exekučným titulom) bol rozhodcovský rozsudok Mgr.

Lucie Pohančeníkovej, rozhodkyne Stáleho rozhodcovského súdu Victoria rozhodcovský súd v Žiline
(rozsudok zo dňa 11. októbra 2013 sp. zn. RK-PC-2058/13-LP), odvodený od rozhodcovskej zmluvy
účastníkov č. 8100044374 zo dňa 22. mája 2012 (viď č. l. 10 spisu), zverujúcej v bode 5. voľbu medzi
orgánmi potenciálne majúcimi vyriešiť spor účastníkov zmluvy, a to výberom medzi tam uvedeným tzv.
všeobecným súdom a rozhodcovským súdom žalobcovi.

Tunajší krajský súd už v minulosti uzavrel, že formuláciu priblíženú vyššie, a teda poskytnutie možnosti
výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného
sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane
žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného), nemožno považovať za také zmluvné

dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania európskych i domácich štandardov ochrany spotrebiteľa
k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným. Logickým dôsledkom takejto úvahy potom
muselo byť i to, že dojednanie v takejto podobe vykazuje charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Bez ohľadu na prípadné diskusie, týkajúce sa zmien vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok

v priebehu doterajšieho vývoja časti O. z. o spotrebiteľských zmluvách (vnesenej v pôvodnej podobe
do zákona jeho novelizáciou vykonanou zákonom č. 150/2004 Z. z.), podstatou úpravy vyplývajúcej z
ustanovenia § 53 O. z. v akomkoľvek doterajšom znení je, že výpočet neprijateľných a preto neplatných
zmluvných podmienok majúci dnes miesto v § 53 ods. 4 takéhoto zákona je len demonštratívny
(príkladmý). Preto aj v posudzovanej veci je nutné trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach a

povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy, alebo tiež nedostatok v podobe značnej nerovnováhy
v neprospech spotrebiteľa, nie je spôsobilé zaručiť dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia
sporu a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje
žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať na prejednanie (a rozhodnutie) sporu
ako alternatívu buď rozhodcu, alebo aj všeobecný súd. Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej

zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych
požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je obmedzené, pričom do
takéhoto spektra nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto práve
predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Za neprijateľné však treba
považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci

rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými, v tomto prípade inak len dvoma do úvahy prichádzajúcimi
spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako
platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosťvýberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v
tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera
požadovať, odhliadajúc tu od nutnosti urobiť tak v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci ako

prvý, aby tak vylúčil uplatnenie rozhodcovskej doložky druhou stranou vzťahu, nesúce so sebou vlastný
záväzok podriadiť sa takto vykonanej voľbe).

Aj v predmetnej veci ustanovenia formulárovej i rozhodcovskej zmluvy, vyhotovených na predtlači
oprávnenej,bolinaformulovanévýlučnevzáujmezmluvnéhopartneraspotrebiteľa(vuvedenejsúvislosti

por. najmä bod 5. zmluvných dojednaní na č. l. 10 spisu v ich vzájomnej súvislosti), ktoré síce základné
právo výberu spôsobu riešenia sporu priznávajú žalobcovi, druhé z takýchto ustanovení však svojim
obsahom je praktickým popretím toho prvého a riešenie sporu zveruje jednému z troch vopred určených
rozhodcov spolu s právom prípadný výpadok všetkých takto do úvahy prichádzajúcich osôb „sanovať“
určením náhradného rozhodcu iba veriteľom - ktorým potom v tu diskutovanej súvislosti nemôže byť
spotrebiteľ v žiadnom prípade).

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než
k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského
rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú zmluvnú podmienku. To znamenalo tiež, že v
danom prípade nebola platne založená ani právomoc rozhodcovského súdu (rozhodcu) na prejednanie

veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu v procese
exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo
tiež exekučným titulom). Pre úplnosť je potrebné uviesť, že odvolací súd nepovažuje za akceptovateľné
ani námietky odvolania, účelom ktorých bolo presvedčiť odvolací súd jednak len o obmedzených
prieskumných oprávneniach exekučného súdu (vo vzťahu k titulu) a jednak aj o nemožnosti vytvorenia

situácie, v ktorej by takýmto „vkladaním sa do problému“ exekučným súdom mala byť suplovaná pasivita
spotrebiteľa (nepodanie ním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku).

Ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu) zakotvuje nielen možnosť, ale
tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v

každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto
úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania
splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť donútiť niekoho k splneniu
ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie

bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti platí, že „odobrenie“ exekúcie -
teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade ak exekučný súd nezistí
rozpor so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností), ktoré v súhrne predstavujú podklad pre
vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul);
pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje

zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania
pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul; spravidla však vady
titulu ako prvej z listín zhora v chronologickom poradí časov ich vyhotovenia sa prenesú aj do ďalších
dvoch listín).

Ak praktickým doplnením vyššie špecifikovanej právnej úpravy sú i ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 „ZoRK“
výslovne predpokladajúce zastavenie exekúcie exekučným súdom i bez návrhu v prípade výskytu
niektorých najzávažnejších nedostatkov rozhodcovského rozsudku slúžiaceho za exekučný titul a tiež
v prípade zaviazania takýmto rozhodnutím účastníka na objektívne nemožné či právom nedovolené
plnenie alebo i plnenie odporujúce dobrým mravom, z logiky veci potom vyplýva, že pri uplatnení

takéhoto postupu „ZoRK“ ani iný zákon s uskutočnením konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku
nepočíta. Je tomu tak preto, že ak by takéto konanie aj v konkrétnej veci bolo vedené, jeho negatívny
výsledok (čiže zamietnutie žaloby) by mal zásadne byť i poskytnutím takej odpovede na otázky majúce
sa vyriešiť exekučným súdom, ktorá by možnosť až následného riešenia ním rovnakého problému činila
rovnou nule a naopak, ak by tu došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, okrem faktického prijatia

argumentácie nasvedčujúcej vadám titulu brániacim, aby tento obstál (pretrval) i po podaní žaloby o jeho
zrušenie, by titul samotný bol odstránený (takže by už len celkom akademickou mohla byť diskusia o
tom, či titul trpí alebo naopak netrpí určitými vadami, ak tento by tu už v čase zaoberania sa vecou zo
strany exekučného súdu ani neexistoval).Uplatnením týchto úvah bola odmietnutá časť tzv. odvolacích námietok oprávnenej, ktorá smerovala
k požiadavke akceptovania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako jediného procesného

prostriedku, prostredníctvom ktorého by malo byť možným vyporiadanie sa aj s kvalitou právneho
posúdenia veci na rozhodcovskom súde. Naďalej treba trvať aj na ďalšom už v minulosti tunajším súdom
ustálenom právnom názore, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania
exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Prekážkou mu pritom nemôžu byť nie celkom totožné
zákonné formulácie v E. p. a „ZoRK“ (vytvárajúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ustanovení

§ 40 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 45 ods. 1 a 2 „ZoRK“ malo byť možným len zastavenie exekúcie a
nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) a ani nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Rozhodujúcim v tomto smere napokon je, že exekučný súd neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by
sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským
rozsudkom (teda rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa
tzv. všeobecný súd môže - s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi), môže mu
však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru
by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by
tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych
a často závažných vád exekučného titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k

legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať
o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu,
ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania
o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu
napokon zastavovanie exekúcií z tu objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené a zároveň

za náležitý procesný nástroj len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o
poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku
ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej

doložky, tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku, slúžiaceho tu za exekučný titul, za
neprijateľnú (a preto i neplatnú) zmluvnú podmienku. Dôsledkom toho bola aj správnosť ďalšieho
záveru okresného súdu, že tu nebola platne založená ani právomoc rozhodcovského súdu (rozhodcu)
na prejednanie veci a na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu
v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom

exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Zo uvedených dôvodov bolo nadbytočným zaoberať sa aj inými nedostatkami (či už rozhodcovského
rozsudku alebo zmluvných dojednaní účastníkov predchádzajúcich vydaniu takéhoto rozhodnutia),
keďže akýkoľvek názor v tomto smere by na neakceptovateľnosti rozhodcovského rozsudku majúceho

poslúžiť za exekučný titul nemohlo nič zmeniť.

Za situácie, keď aj s inými výhradami odvolateľky procesného rázu (týkajúcimi sa možnosti, resp.
nemožnosti suplovania postupmi exekučného súdu postupov spotrebiteľa - rozumej najmä vyvolania
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku) sa tunajší súd už v minulosti dostatočne vyporiadal a

na svoje i odvolateľke nepochybne známe závery v tomto smere pre nadbytočnosť ich opakovania
odkazuje; výsledkom odvolacieho konania aj v tejto veci mohlo byť len potvrdenie napadnutého
uznesenia ako vecne správneho podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvého stupňa o trovách konania pred ním)

nerozhodoval, keď tu zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len
podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania
sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 E. p.). Práve absencia
rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd
prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách prípadného odvolacieho konania predchádzajúceho

zaoberaniu sa ním otázkou trov exekúcie (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.