Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. november 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/174/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111227267
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111227267.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: T. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., A. č. XX, O., zast.
Martin Puchalla, PHD., advokát so sídlom v Košiciach, Južná trieda č. 2/A, proti žalovanému Mesto
Prešov, Hlavná č. 73, Prešov, IČO: 00327646, zast. JUDr. Alojz Naništa, advokát so sídlom v Prešove,
Sládkovičova8,ourčenievlastníckehopráva,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduPrešov
č. k. 12C/229/2011-71 zo dňa 21.02.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trov konania 10 489,82 eur na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Alojza Naništu v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou, sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
špecifikovaným v upravenej žalobe.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 39; 129 ods. 1; 130 ods. 1; 133; 134 ods. 1, 3, 4; 872 ods. 6
Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 5, 7; 12; 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 80 písm.

c) Občianskeho súdneho poriadku, pričom konštatoval, že že z výsledkov vykonaného dokazovania
má za jednoznačne preukázané, že dňa 15.07.1977 bola medzi M. Z., Z. Z. a Q. Z. ako predávajúcimi
a Okresným národným výborom v Prešove ako právnym predchodcom žalovaného uzatvorená kúpna
zmluva, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej vložke č. 208 katastrálneho
územia A., a to parcely č. 1277 a č. 1240 o celkovej výmere 9.979 m2. V tejto kúpnej zmluve bolo
uvedené, že predávajúce sú dedičky po zomrelom Q. Z. na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v

Prešove, č.k. D 330/77 zo dňa 27.04.1977.

M. Z., Z. Z. a Q. Z. boli skutočne na základe rozhodnutia o dedičstve vydaného Štátnym notárstvom
v Prešove, č.k. D 330/77 zo dňa 27.04.1977, ako potomkom v priamom rade (dcéry) po poručiteľovi
Q. Z., zomrelom XX.XX.XXXX, prikázané do vlastníctva nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej
vložke č. 208 katastrálneho územia A., avšak len parcely č. 655, 656, 657/1 a 657/2. Parcely, ktoré boli

predmetom kúpnej zmluvy, boli prikázané do vlastníckeho práva žalobcu, a to na základe rovnakého
právneho titulu (ako synovi zomrelého Q. Z.) a to rozhodnutím o dedičstve vydaným dňa 27.10.1977,
teda po podpise kúpnej zmluvy. Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam bolo na základe rozhodnutia
o dedičstve vydaného Štátnym notárstvom v Prešove priznané žalobcovi ako dedičovi po zomrelom
poručiteľovi Q. Z.. Z tohto dôvodu je zrejmé, že M. Z., Z. Z. a Q. Z. previedli vlastnícke právo k predmetu
kúpy, ktoré im nepatrilo. Preto na základe tejto okolnosti súd nevyhnutne dospel k záveru, že vyššie

spomenutá kúpna zmluva zo dňa 15.7.1977 je neplatná.Na druhej strane z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa posudzoval dôvodnosť
podanej žaloby vzhľadom na dôvody uvádzané v obrane žalovaného, a to že došlo k vydržaniu
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacich predmet kúpnej zmluvy.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé,
že žalovaný nadobudol predmetné nehnuteľnosti na základe zákona č. 138/1991 Zb. účinného od
01.05.1991 od - Okresného národného výboru v Prešove, ktorý s nimi nakladal na základe neplatnej
kúpnej zmluvy zo dňa 15.07.1977.

Zákon č. 138/1991 Zb., o majetku obcí dňom svojej účinnosti od 01.05.1991 previedol do vlastníctva
obcí určitý majetok štátu. Stalo sa tak „ex lége" obce sa stali vlastníkmi majetku, hoci netušili akého, a
obdobne štát stratil majetok, hoci mu nebolo známe aký. Pritom je potrebné zdôrazniť, že sa tak stalo,
hoci štát naďalej zostal zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník. Zákonom bola uložená povinnosť
do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona podať návrh na zápis do evidencie nehnuteľností.

Jednoročná lehota bola jednoznačne poriadková. Prechod v katastri nehnuteľnosti ( zákon č. 265/1992
Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam), sa zaznamenal len tak, že
právo vzniknuté „ex lege" sa zapísalo záznamom na základe listiny vystavenej štátnym orgánom teda
delimitačným protokolom /§ 7 ods. 1, 2 zákona č. 265/1992 Zb. práva uvedené v § 1 ods. 1, ktoré vznikli,

zmenilisaalebozaniklizozákona,rozhodnutímštátnehoorgánu,príklepomlicitátoranaverejnejdražbe,
vydržaním, prírastkom a spracovaním, sa zapisujú záznamom (ďalej len "záznam") údajov na základe
listín vyhotovených štátnymi orgánmi a iných listín, ktoré podľa osobitných predpisov potvrdzujú alebo
osvedčujú právne vzťahy, do katastra. Listiny vyhotovené štátnymi orgánmi a iné listiny podľa odseku 1
zasielajú ich vyhotovitelia príslušnému orgánu republiky na vykonanie záznamu do katastra v lehote do

30 dní odo dňa ich právoplatnosti alebo do 30 dní odo dňa ich vyhotovenia./.

Prvostupňový súd v súvislosti s držbou konštatoval, že rozhodujúcou podmienkou pre posúdenie
okolností a podmienok vydržania je určenie oprávnenosti držby. Oprávneným držiteľom je ten, kto je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí (§ 130 ods. 1

OZ). Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívnehohľadiska(osobnéhopresvedčenia)saméhoúčastníkaavždytrebabraťdoúvahy,čidržiteľ
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec alebo právo patrí. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 56/2003). Z uvedeného

je zrejmé, že dobromyseľnosť držby je daná presvedčením držiteľa, že mu vec, resp. predmet držby,
patrí ako vlastníkovi, a preto s vecou nakladá ako so svojou. Existencia dobrej viery je tak zároveň
nevyhnutne spätá s titulom (v danom prípade zo zákona), na základe ktorého sa držiteľ chopil svojej
držby a prechádza aj na právneho nástupcu tohto oprávneného držiteľa.

Ustálená judikatúra uzavrela, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba,
aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom
pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto
nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci,
dostatočne opodstatňuje.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za zistené, že Okresný národný
výbor zastúpený Stavoinvestou, inžinierskou organizáciou Košice mal v čase uzavretia kúpnej zmluvy
a nadobudnutia držby k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania za to, že predávajúce -
M. Z., Z. Z. a Q. Z. sú na základe dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva v Prešove č.k. D 330/77

zo dňa 27.04.1977 vlastníčkami predmetných nehnuteľností. Preto Mesto Prešov ako nasledujúci/druhý
nadobúdateľ predmetných nehnuteľností zo zákona od 01.05.1991 nakladal s týmito nehnuteľnosťami
s vedomím a v dobrej viere, že nehnuteľnosti mu ako vlastníkovi patria.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že držba žalovaného bola až do 24.06.2002,

kedy žalobca voči žalovanému uplatnil svoje vlastnícke právo, oprávnená.

Ďalej prvostupňový súd konštatoval, že zo záverov dovolacieho súdu vyplýva, že vlastníkom
nehnuteľnosti sa od 1. januára 1992 môže stať aj právnická osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenejdržbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom
1992.Dovydržacejdobysimôžezapočítaťidobuoprávnenejdržbyvykonávanejpred1.januárom1992.

Po oprávnenosti držby právnickou osobou s možnosťou započítať i dobu oprávnenej držby pred
01.01.1992 následuje posúdenie druhej zákonnej požiadavky na vydržanie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam - nepretržitosť oprávnenej držby po dobu desiatich rokov.

Žalovaný podľa presvedčenia prvostupňového súdu splnil aj druhú základnú podmienku vydržania,

pretože jeho oprávnená držba nehnuteľností trvala nepretržite po dobu dlhšiu ako 10 rokov.
Žalovaný splnením všetkých zákonných podmienok v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaných v pozemno-knižnej vložke č. 208
katastrálneho územia A., a to k parcelám č. 1277 a č. 1240 o celkovej výmere 9.979 m2 z titulu vydržania,
aj po nadobudnutí majetku na základe zákona č. 138/1991 Zb. pri počítaní vydržiacej lehoty dňom jeho
účinnosti a to od 01.05.1991.

Na základe ustanovenia § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. do vlastníctva obcí prešli nehnuteľnosti
vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. právo hospodárenia
Stavoinveste a bývalým okresným národným výborom za účelom zabezpečenia systému komplexnej
bytovej výstavby. V danej právnej veci boli nehnuteľnosti kupované štátnou organizáciou pre účely

výstavby sídliska A., I. obytný súbor K.. Nešlo o zloženú právnu skutočnosť ako znela právna úprava ku
dňu 01.05.1991 pri nadobúdaní nehnuteľností do osobného vlastníctva a aj v súčasnosti pri zmluvnom
prevode nehnuteľností, a v každom prípade je nutné konštatovať, že ide o špeciálne ustanovenie vo
vzťahu k všeobecnej úprave.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že k platnému nadobudnutiu predmetných nehnuteľností žalovaným došlo
na základe zákona a okrem tohto nebolo treba ďalšie právne skutočnosti. Lehota uvedená v § 14
ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o povinnosti podať návrh v lehote 12 mesiacov na zápis do evidencie
nehnuteľností je lehotou poriadkovou a jej nedodržanie nemalo za následok posunutie začatia plynutia
doby na vydržanie ako to vyplýva z námietok žalobcu, ktorý poukazuje, že vydržacia doba začala plynúť

dňom vydania žiadosti Mesta Prešov na zápis do evidencie nehnuteľností.

K námietkam žalobcu vo vzťahu k držbe, ktorá predpokladá držobnú vôľu a faktické ovládanie čo
žalovaný prezentoval až požiadaním o zápis, tu súd prvého stupňa vychádzal z ustálenej judikatúry, že
fyzické ovládanie je len jedným z možných spôsobov nakladania s vecou, a to preto, že niektoré veci

ako nehnuteľnosti jednoducho fyzicky nemožno držať. Fakticky ovláda vec ten, kto podľa všeobecných
názorov a skúsenosti vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou. Čo v tomto prípade sa tak stalo
účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. t.j. od 01.05.1991 (už nasledujúcim dňom bol pasívne legitimovaný
žalovaný, vo vzťahu k nemu si mohol žalobca uplatňovať svoje vlastnícke právo v prípade hypoteticky
podanej žaloby) preto desaťročná vydržacia doba uplynula najneskôr dňom 01.05.2001. Žalobca pritom

požiadal o vydanie nehnuteľností dňa 24.07.2002, teda v čase, kedy táto lehota už uplynula.

V prípade pochybností o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá - platí vyvrátiteľná právna
domnienka - že držba je oprávnená. V takomto prípade ten, kto popiera napr. dobromyseľnosť držiteľa,
má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel súd k záveru, že žaloba proti žalovanému nie je
dôvodná, preto je v celom rozsahu zamietol tak ako je uvedené vo výrovej časti tohto rozsudku.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa právne podľa ust. § 142 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku, pričom konštatoval, že žalovaný bol v konaní úspešný, a preto mu
priznalnáhradutrovkonania.Včastiourčenieneplatnostikúpnejzmluvy,žalobcazobralsvojnávrhspäť,
preto súd čo do tohto nároku priznal náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., podľa
ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Vychádzajúc z vyhlášky č. 86/2002 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku účinnej od 01.03.2002
do 01.09.2004 určil súd prvého stupňa jednotkovú východiskovú hodnotu pozemku za m2, podľa tabuľky
pre Mesto Prešov sumou 800,-Sk.Podľa vyhl. č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku účinnej od 01.09.2004 bola určená
jednotková východisková hodnota pozemku za m2, podľa tabuľky pre mesto Prešov sumou 26,56 eur.

Pri vyčíslení trov konania za právneho zastúpenie žalovaného právny zástupca vychádzal z ceny pri
určení hodnoty sporu vyčíslenej žalobcom v žalobnom návrhu v sume 550,-Sk/lm2 (18,26 Eur) za
nehnuteľnosť, čo je nižšia cena, aká by bola, ak by súd vychádzal z hodnoty určenej vyhláškou o
stanovení všeobecnej hodnoty majetku.

Poukazujúc na ust. § 9 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. súd prvého stupňa v súvislosti s rozhodnutím o
trovách konania ďalej konštatoval, že žalobca pôvodnou žalobou žiadal určiť neplatnosť kúpnej zmluvy a
určiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, t.j. že je výlučným vlastníkom parciel o celkovej výmere 14.028
m2. Tieto nehnuteľnosti mali byť prevedené kúpnou zmluvou, pričom žalobca žiadal od žalovaného
zaplatiťnáhraduzaodpredanépozemkyvsumepo550,-Skzalm2.Tarifnáhodnotavecijetakstanovená
na sumu 256.151 eur (14.028 m2 x 18,26 eur).

Podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
z tarifnej hodnoty 182.216,54 eur je 937,81 eur. Vzhľadom na uplatnený nárok, t.j. neplatnosť kúpnej
zmluvy a určenie vlastníctva je potrebné aplikovať ustanovenie § 13 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 v znení
účinnom do 31.12.2008, pričom 1/13 výpočtového základu na rok 2008 bola v sume 48,63 eur (1.465,-

Sk). Jeden úkon právnej služby tak predstavuje sumu 962,13 eur + 1/2 48,63 eur).

Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené podľa § 13 ods.l, § 16 ods.l, písm. a/,c/,d/, § 18 písm. a/,b/,
§ 19 ods.3, § 20 ods.l Vyhlášky č. 163/2002, za úkony vykonané od 1.1.2005 podľa § 14 ods.l, písm.
a/,b/,c/,d/,e/, § 17 ods.l, ods.2 Vyhlášky č.655/2004 Zb. zákonov, a to za právne úkony:

prevzatie a príprava zastúpenia 15.4.2008 - 962,13 eur + režijný paušál 6,31 eur účasť na pojednávaní
dňa 20.5.2008 - 962.13 eur + režijný paušál 6,31 eur písomné vyjadrenie vo veci samej dňa 9.6.2008
- 962,13 eur + režijný paušál 6,31 eur
účasť na pojednávaní dňa 9.9.2008 - 962,13 eur + režijný paušál 6,31 eur
účasť na pojednávaní dňa 23.1.2009 -937,81 eur (pretože bolo konanie zastavené v časti nároku o

určenie o neplatnosť kúpnej zmluvy) + režijný paušál 6,95 eur písomné podanie na súd vo veci samej -
vyjadrenie k odvolaniu 14.4.2009, 937,81 eur + režijný paušál 6,95 eur
písomné podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie k dovolaniu 18.1.2011, 937,81 eur + režijný paušál
7,41 eur
účasť na pojednávaní dňa 6.12.2011 - 937,81 eur + režijný paušál 7,41 eur

písomné podanie na súd vo veci samej - súhlas so späťvzatím žaloby, 937,81 eur +
režijný paušál 7,63 eur
účasť na pojednávaní dňa 21.2.2012 - 937,81 eur + režijný paušál 7,63 eur

Od 01.03.2009 je právny zástupca žalovaného platcom DPH a z toho dôvodu si uplatnil v súlade s § 18

ods.3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení náhradu 20 % DPH v sume 945,23 eur za úkony právnej
služby, ktoré boli vykonané po 1.3.2009, t.j. zo sumy 4689,05 eur z odmeny za právna služby + 37,03
eur z režijného paušálu = 4.726,08 eur t.j. 20 % 945,22 eur.

Spolu trovy konania predstavujú sumu 10.489,82 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že
napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa sa opätovne neriadil
nielen záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, ale aj dovolacieho súdu, a to aj napriek tomu,

že zistený skutkový stav odchýlenie sa od záväzného právneho názoru odvolacieho a dovolacieho
súdu nijako neodôvodňoval. Napadnutý rozsudok je nezrozumiteľný, keď prvostupňový súd odôvodnil
zamietnutie žaloby nadobudnutím vlastníckeho práva žalovaným k sporným nehnuteľnostiam nielen
zo zákona, ale i vydržaním. Z obsahu napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, akým konkrétnym
právnymtitulompodľanázorusúduprvéhostupňažalovanýnadobudolsvojevlastníckeprávo.Opätovne

nesprávne právne posúdil nadobudnutie nehnuteľnosti na základe zákona a tiež nesprávne právne
posúdil i splnenie podmienok pre vydržanie.Rozsudkomzodňa23.01.2009prvostupňovýsúdžalobuzamietol.Prvým,vodôvodneníšpecifikovaným
dôvodom zamietavého rozhodnutia bolo skutkové zistenie prvostupňového súdu, že sporné
nehnuteľnosti nadobudol žalovaný vydržaním od 01.04.1991, teda od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.

o majetku obcí, pričom do vydržacej doby žalovaného započítal aj držbu jeho právneho predchodcu -
Okresného národného výboru v Prešove, zastúpeného Stavoinvestou, ktorú posúdil v zmysle ust. § 130
ods. 1 Občianskeho zákonníka ak oprávnenú.

Na základe odvolania žalobcu, ktorý namietal, že držba právneho predchodcu žalovaného nemohla

byť oprávnená, odvolací súd rozsudkom č. k. 5Co/269/2009 z 24.06.2009 rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil, keď sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, v zmysle ktorého žalovaný
nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním.

Odvolací súd však už v tomto potvrdzujúcom rozsudku uviedol, že držba právnym predchodcom
žalovaného nemohla byť nijako posúdená ako držba oprávnená a zároveň sa odvolací súd odchýlil od

skutkových záverov prvostupňového súdu a za začiatok premlčacej doby považoval deň 15.04.1992,
ktorý deň bol označený v delimitačnom protokole, ku ktorému sa uskutočnila delimitácia sporných
nehnuteľností. Dobromyseľnosť držby bola podľa názoru odvolacieho súdu prerušená až dňa
24.07.2002, teda po uplynutí 10-ročnej premlčacej doby.

Na základe žalobcom podaného dovolania dovolací súd vyššie uvedený rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd uznesením č. k. 5Co/91/2011 zo dňa 06.09.2011 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom uložil prvostupňovému súdu doplniť vykonané dokazovanie a

vyhodnotiť vstup do držby nielen podľa zákona č. 138/1991 Zb., ale aj podľa § 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

Žalobca v ďalšom konaní riadiac sa záväznými názormi odvolacieho a dovolacieho súdu preukázal, že
držba žalovaného nemohla vzniknúť skôr ako 24.10.1994.

Prvostupňový súd vo veci opätovne rozhodol napadnutým rozsudkom a žalobu zamietol, pričom
svoje rozhodnutie nezrozumiteľne odôvodnil tým, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam na základe zákona č. 138/1991 Zb.

Prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 24.03.2005 a odvolací súd rozsudkom zo dňa 28.06.2007 sa
zhodne vysporiadali s prejudiciálnou otázkou platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15.07.1977, uzavretej
medzi M. Z., Z. Z. a Q. Z.. Oba súdy zhodne posúdili túto zmluvu ako absolútne neplatnú. Rovnako
tak opätovne učinil v napadnutom rozsudku aj prvostupňový súd. Napriek tomu následne rozhodol, že
Mesto Prešov nadobudlo sporné nehnuteľnosti zákonom č. 138/1991 Zb. s poukazom na ustanovenie

§ 2 ods. 5 tohto zákona. Tento zákon expressis verbis uvádza, že do vlastníctva obcí prechádzajú len
tie veci, ktoré sú ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. vo vlastníctve štátu.

Na neplatný právny úkon sa neprihliada, teda nevyvoláva v právnych vzťahoch žiadne právne účinky.

Keďže prvostupňový súd nesporne posúdil kúpnu zmluvu zo dňa 15.07.1977 ako absolútne neplatnú,
je zrejmé, že Československý štát v zastúpení Okresného národného výboru v Prešove sa vlastníkom
sporných nehnuteľností nikdy nestal. Rovnako sa ním zo zákona č. 138/1991 Zb. nemohlo stať ani Mesto
Prešov, lebo na neho prechádzali len tie veci, ktoré boli v deň účinnosti zákona o obecnom zriadení vo
vlastníctve štátu.

Preto je prvý záver prvostupňového súdu nesprávny a v hrubom rozpore so zákonom.

Vovzťahukotázkenadobudnutiavlastníckehoprávažalovanýmkspornýmnehnuteľnostiamvydržaním,
žalobca v odvolaní uviedol, že odôvodnenie rozsudku je jednak v zjavnom rozpore so zákonom a

zároveň nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Vychádzajúc zo záväzného názoru odvolacieho súdu,
nie je možné do držby žalovaného započítať držbu jeho právneho predchodcu (ONV v Prešove),
nakoľko jeho držba nebola oprávnená. Tak ako konštatoval odvolací súd, z tohto dôvodu bolo potrebné
v konaní zodpovedať otázku titulu vstupu žalovaného do držby. Oprávnená držba žalovaného všakpreukázateľne a nesporne nenastala dňom 01.05.1991, teda účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb., ale
až dňom 24.10.1994. Prvostupňový súd opakovane a v rozpore so záväznými názormi odvolacieho a
dovolacieho súdu považuje za počiatok plynutia oprávnenej držby žalovaného deň 01.05.1991 s tým,

že od tohto dňa majetok štátu vrátane nehnuteľností žalovaného prešiel do vlastníctva žalovaného bez
ohľadu na to, či o tomto majetku vedel.

Vo vzťahu k ustanoveniu § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. aplikáciou argumentum per eleminationem
možno dospieť k záveru o tom, že do majetku obcí neprechádzajú žiadne iné veci okrem vecí zákonom

presne ustanovených a gramatickým výkladom možno dospieť k záveru, že predmetom prechodu nie
je žiadne iné právo, teda ani právo držby.

Vo veci je nesporné a nespochybnil to ani prvostupňový súd, že predmetné nehnuteľnosti neboli vo
vlastníctve štátu, pretože kúpna zmluva zo dňa 15.07.1977 je absolútne neplatná, a teda ani ONV v
Prešove k nim nemal právo hospodárenia. Je preto vylúčené, aby sa sporné nehnuteľnosti stali dňom

01.05.1991 vlastníctvom žalovaného. Rovnako je nemožné tvrdenie, že v tento deň vznikla oprávnená
držbažalovaného.Zozákonajetotižvylúčenádržbatakejveci,oexistenciiktorejdržiteľnemávedomosť.
Absencia subjektívnej zložky vedomia k predmetu držby držbu vylučuje. Žalovaný dňa 01.05.1991
nevedel a preukázateľne ani nemohol vedieť, že mu predmetné nehnuteľnosti patria, nakoľko tieto mu
v tom čase neboli od jeho právneho predchodcu, teda ONV Prešov protokolárne odovzdané. Stalo sa

tak až v priebehu roka 1994 a tento skutkový záver možno odvodiť z výpovede svedkov Ing. M. J. a Ing.
Z. A., ktorí delimitačný protokol podpisovali. Následne žalovaný dňa 24.10.1994 požiadal katastrálny
úrad v Prešove, Správu katastra Prešov o zápis jeho vlastníckeho práva okrem iného aj k predmetným
nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností.

Oprávnená držba žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam nemohla preukázateľne vzniknúť skôr
ako dňa 24.10.1994 z dôvodu, že k vzniku držby je potrebná aj druhá práva skutočnosť, ktorou je faktické
ovládanieveci-corpuspossesionis.Taksanespornestaloaždňa24.10.1994,kedysažalovanýprvýkrát
symbolicky chopil držby požiadaním o zápis svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Správnosť záveru prvostupňového súdu, že právne panstvo nad vecou začal žalovaný vykonávať už
dňom 01.05.1991, je absolútne vylúčená. Ten, u koho absentuje vôľa vec držať v dôsledku nevedomosti
o jej existencii, nemôže nad ňou ani vykonávať faktickú moc. Žalovaný sa o existencii časti sporných
nehnuteľností mohol dozvedieť najskôr v roku 1994, kedy mu boli protokolárne odovzdané.

Podľa žalobcu súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil aj otázku dôkazného bremena. V
odôvodnení napadnutého rozhodnutia spochybnil tvrdenie žalobcu o tom, že až dňom 24.10.1994 sa
žalovaný chopil svojej držby s poukazom na judikatúru, v zmysle ktorej je fyzické ovládanie len jedným
z možných spôsobov nakladania s vecou. S poukazom na ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka
s ohľadom na tvrdenie žalobcu o vzniku držby sporných nehnuteľností žalovaným až od 24.10.1994

uviedol, že v prípade pochybností platí vyvrátiteľná právna domnienka o tom, že držba je oprávnená.
Dôkazné bremeno mal mať preto žalobca.

Žalobca ďalej namietal, že nespochybňuje samotný fakt (charakter) oprávnenosti držby žalovaného,
ale moment jej vzniku. Ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je na daný prípad

aplikovateľné. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia toho, že dňa 01.05.1991 nakladal s predmetnými
nehnuteľnosťami ako s vlastnými, má žalovaný. Tento však dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia
neoznačil, preto dôkazné bremeno neuniesol.

Zároveň je vylúčené, aby vlastník nadobudol k veci vo svojom vlastníctve ešte raz vlastnícke právo

vydržaním, presnejšie akýmkoľvek iným spôsobom.

Žalobca ďalej vytýkal prvostupňovému súdu, že sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý
v odôvodnení uznesenia zo dňa 06.09.2011 pod sp. zn. 5Co/91/2011 uviedol, že oprávnenosť držby
právneho predchodcu Mesta Prešov, zast. Stavoinvestou preukázaná nebola a ďalej konštatovanie

odvolacieho súdu, že dovolací súd zrejme posúdil vstup do držby podľa ust. § 130 ods. 1 zákona
Občianskeho zákonníka dňom prevzatia nehnuteľnosti žalovaným, s poukazom na delimitačný protokol,
podľa ktorého sa delimitácia uskutočnila v súlade so zákonom č. 138/1991 Zb. k 15.04.1992.V predmetnom uznesení zároveň odvolací súd uložil prvostupňovému súdu v ďalšom konaní okrem
iného aj vyhodnotiť vstup do držby sporných nehnuteľností žalovaným nielen podľa zákona č. 138/1991
Zb., ale aj podľa ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že prvostupňový súd sa neriadil právnym
názorom odvolacieho súdu a opätovne ho nerešpektoval. Namiesto toho, aby sa zaoberal momentom
vstupu žalovaného do držby po účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., posúdil v rozpore s vykonaným
dokazovaním i právnymi názormi odvolacieho a dovolacieho súdu ako oprávnenú držbu už ČSSR -

ONV v Prešove, zast. Stavoinvestou. Dokonca ani len samotný žalovaný netvrdil oprávnenosť držby
predchádzajúcim držiteľom a ani ju nezapočítal do doby 10 rokov, ako podmienky pre nadobudnutie
nehnuteľnostivydržaním.Niejezrejmé,prečosúdI.stupňa,ktorýposúdiluždržbuprávnehopredchodcu
žalovaného ako oprávnenú, počíta ako deň vzniku oprávnenej držby odo dňa 01.05.1991, teda deň
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., a to aj napriek tomu, že do oprávnenej držby žalovaného by mal v
takom prípade započítať oprávnenú držbu jeho právneho predchodcu.

Prvostupňový súd v rozpore so záväzným názorom odvolacieho súdu nezisťoval moment vstupu
žalovaného do držby po účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. Dokazovanie síce doplnil len formálne,
ale vzhľadom k tomu, že sa opätovne riadil tým istým nesprávnym právnym názorom ako v
predchádzajúcom zrušenom rozsudku zo dňa 23.01.2008, jeho nové skutkové zistenia nevyhodnotil a

nezaoberal sa nimi.

Pokiaľ ide o samotný delimitačný protokol, žalobca namietal, že odvolací súd za začiatok premlčacej
doby považoval deň 15.04.1992. Tento deň bol v delimitačnom protokole označený ako deň, ku ktorému
sa uskutočnila delimitácia nehnuteľností, ktorých určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáha.

Takýto skutkový záver je v rozpore s dokazovaním, vykonaným súdom I. stupňa. Vypočutý svedok Ing.
M. J. uviedol, že delimitačný protokol bol podpísaný najskôr v roku 1994. Rovnako i druhý svedok Ing.
Z. A. uviedol, že majetok bol delimitovaný na Mesto Prešov, toto požiadalo o zápis svojich vlastníckych
práv vždy obratom, maximálne v priebehu niekoľkých týždňov. Vylúčil možnosť, že by to mohlo trvať

niekoľko rokov.

Delimitačný protokol nie je datovaný a je na ňom len uvedené, že sa nehnuteľný majetok odovzdáva ku
dňu 15.04.01992. nepochybne je v ňom však uvedené, že predmetom odovzdania je ten majetok, ktorý
bol zapísaný na LV č. X v katastrálnom území O.. Žiadny iný majetok predmetom odovzdania podľa

tohto protokolu nebol.

Zo sporných nehnuteľností, ktorých vydania sa žalobca domáha však na LV č. X bol zapísaný len
pozemok parc. č. 14566. Ostatné nehnuteľnosti boli zapísané na inom liste vlastníctva, a teda nesporne
neboli predmetom odovzdania Mestu Prešov. To súčasne vylučuje aj možnosť počítať ako deň vzniku

oprávnenej držby týchto nehnuteľností žalovaného deň 15.04.1992, s výnimkou parcely č. 14566.

Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že dňa 15.04.1992 nemohla vzniknúť oprávnená držba
žalovaného k tým nehnuteľnostiam, ktorých určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáha.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že určí,
že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území A., a to
pozemku parc. č. 14573/22 vo výmere 1010 m2, pozemku parc. č. 14573/23 vo výmere 19 m2, pozemku
parc. č. 14567/3 vo výmere 394 m2, pozemku parc. č. 14566/3 vo výmere 1426 m2, pozemku parc. č.
14666/3 vo výmere 828 m2, pozemku parc. č. 14668/3 vo výmere 484 m2, pozemku parc. č. 14682/3

vo výmere 261 m2, pozemku parc. č. 14681/3 vo výmere 214 m2, pozemku parc. č. 14688/3 vo výmere
90 m2, pozemku parc. č. 14693/2 vo výmere 1364 m2, pozemku parc. č. 14693/3 vo výmere 581 m2,
pozemku parc. č. 14694/3 vo výmere 315 m2, pozemku parc. č. 14703/3 vo výmere 238 m2, pozemku
parc. č. 14704/3 vo výmere 281 m2, pozemku parc. č. 14705/3 vo výmere 380 m2, pozemku parc. č.
14669/6 vo výmere 98 m2, pozemku parc. č. 14669/8 vo výmere 290 m2, pozemku parc. č. 16336/7 vo

výmere843m2,ktorésúvymedzenégeometrickýmplánomnaobnovuhranícp.č.1227,1227/1,1227/2,
1240 vyhotoveným dňa 10.10.2008 Z. K., geodetom, ktorý bol dňa 13.10.2008 autorizačne overený Ing.
O. T., autorizovaným geodetom a následne i katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra Prešov
dňa 30.10.2008 pod č. 1725/08.Geometrický plán na obnovu hraníc p. č. 1227, 1227/1, 1227/2, 1240 vyhotovený dňa 10.10.2008 Z. K.,,
geodetom, ktorý bol dňa 13.10.2008 autorizačne overený Ing. O. T. autorizovaným geodetom a následne

Katastrálnym úradom v Prešove, Správa katastra Prešov dňa 30.10.2008 pod č. 1725/08 je prílohou k
tomuto rozsudku a je jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Odvolanie žalobcu smerovalo aj proti výroku o trovách konania, vo vzťahu ku ktorému namietal, že
prvostupňový súd vychádzal pri určení výšky trov konania z hodnoty nehnuteľnosti určenej podľa
vyhlášky č. 86/2002 Z. z. a určil hodnotu nehnuteľností vlastným úsudkom napriek tomu, že k jej určeniu
sa podľa ust. § 4 tejto vyhlášky vyžadujú odborné znalosti.

Podľa žalobcu prvostupňový súd pochybil aj v tom, že žalovanému priznal i náhradu takých trov

konania, ktoré nemožno posúdiť ako účelné na uplatňovanie práva žalovaného. Týmto úkonom je napr.
podanie zo dňa 10.06.2008, v ktorom žalovaný len uviedol to, čo na predchádzajúcom pojednávaní dňa
20.05.2008.

Žalobca vo vzťahu k trovám konania namietal aj okolnosť, že poskytovanie právnych služieb Mestu

Prešov v danom konaní nie je potrebné pre účelné uplatňovanie jeho práva. Mesto Prešov v rámci
svojich rozpočtových prostriedkov financuje a má k dispozícii viac osôb (minimálne 5) s vysokoškolským
právnickým vzdelaním, zaradeným na oddelení mestského majetku. Aj námietka nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním bola pôvodne uplatnená samotným žalovaným prostredníctvom jeho
majetkového odboru podaním zo dňa 15.07.2004 a právny zástupca žalovaného len prevzal

argumentáciu žalovaného.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212
O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 O.s.p. a zistil, že napadnutý
rozsudok je potrebné zrušiť.

Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok je vnútorne rozporný, lebo závery v ňom vyslovené

sú si navzájom odporujúce.

Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa mal za zistené, že právny predchodca
žalovaného Okresný národný výbor v Prešove zastúpený Stavoinvestou, inžinierskou organizáciou
Košice, mal v čase uzavretia kúpnej zmluvy a nadobudnutia držby k nehnuteľnostiam, ktoré sú

predmetom tohto konania za to, že predávajúce M. Z., Z. Z. a Q. Z. sú na základe dedičského
rozhodnutia D 330/77 zo dňa 27.04.1977 vlastníčkami predmetných nehnuteľnosti. Preto Mesto
Prešov ako nasledujúci nadobúdateľ týchto nehnuteľností zo zákona od 01.05.1991 nakladal s týmito
nehnuteľnosťami s vedomím a v dobrej viere, že nehnuteľnosti mu ako vlastníkovi patria.

K uvedenému tvrdeniu prvostupňového súdu odvolací súd konštatuje, že je v rozpore s doposiaľ
vykonaným dokazovaním a aj v rozpore so skutočnosťami, vyplývajúcimi z doterajšieho konania.

Aj z uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 06.09.2011 vyplýva záver, že v konaní nebola
preukázaná oprávnenosť držby právneho predchodcu žalovaného Okresného národného výboru v

Prešove, lebo tento mal a mohol vedieť, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy z
15.07.1977 nemohol platne nadobudnúť, lebo tieto neboli vlastníctvom predávajúcich M., Z. a Q. Z..

Skutočnosť, že v dôsledku tejto okolnosti je potrebné zmluvu, uzavretú medzi Okresným národným
výborom a M., Z. a Q. Z. považovať za neplatnú, vyplýva aj z rozsudku prvostupňového súdu č. k.

12C/68/2003-253 zo dňa 23.01.2009 (str. 6, ods. 5 citovaného rozsudku), ktorý neplatnosť predmetnej
zmluvy konštatoval a správnosť tohto záveru potvrdil aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení
zo 06.09.2011.K uvedenému odvolací súd uvádza, že záver o neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy nebol
spochybnený ani samotným žalovaným.

Ochrana vlastníckeho práva vlastníka je zabezpečená aj jednou zo základných zásad súkromného
práva, a to zásadou, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Uplatnenie tejto zásady znamená,
že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého derivatívne
odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, vlastnícke právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani
nemohol ďalej platne previesť.

Vo vzťahu k prejednávanej veci však odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na doterajší priebeh
konania, na obsah spisu, vyjadrenia účastníkov konania a predovšetkým vzhľadom na procesnú obranu
žalovaného, vyjadrenú aj na pojednávaní dňa 06.12.2011 (č. l. 7 druhého zväzku spisu), spornou zostala
možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností žalovaným vydržaním, čím sa za
vyriešenú považuje otázka nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného k sporným nehnuteľnostiam na

základezákona,keďževydržaniepatríkvšeobecnýmoriginálnymspôsobomnadobudnutiavlastníckeho
práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou,
ktorá nie je vlastníkom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa ako počiatok dňa vydržacej lehoty

stanovil deň 01.05.1991, ktorý je dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., kedy sa mal žalovaný stať v
zmysle ustanovenia § 2 ods. 5 tohto zákona vlastníkom predmetných nehnuteľností.

V súvislosti s takýmto záverom prvostupňového súdu odvolací súd konštatuje, že aj bez prípadných
úvah o tom, či v dôsledku neplatného prevodu sporných nehnuteľnosti z M. Z., Z. Z. a Q. Z. na právneho

predchodcu žalovaného bol prechod nehnuteľností do vlastníctva žalovaného platný, alebo neplatný,
je evidentné, že súd prvého stupňa spája otázku okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva (čo by aj
putatívneho) s okamihom začiatku vydržacej doby.

Súd prvého stupňa ďalej konštatuje, že zákon č. 138/1991 Zb. dňom svojej účinnosti od 01.05.1991

previedoldovlastníctvaobcíurčitýmajetokštátu,pričomsatakstaloexlegeaobcesatakstalivlastníkmi
majetku, hoci netušili akého a obdobne štát stratil majetok, hoci mu nebolo známe, aký.

Zároveň však prvostupňový súd, opierajúc sa o ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem
iného konštatuje, že dobromyseľnosť držby je daná presvedčením držiteľa, že mu vec, resp. predmet

držby patrí ako vlastníkovi, a preto s vecou nakladá ako so svojou. Existencia dobrej viery je tak zároveň
nevyhnutne spätá s titulom (v danom prípade zo zákona), na základe ktorého sa držiteľ uchopil svojej
držby a prechádza aj na právneho nástupcu tohto oprávneného držiteľa.

Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí,

je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka).

Oprávnená držba je výlučne takým faktickým stavom, pri ktorom sú súčasne splnené dva pojmové
znaky, a to: a) dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, pričom dobromyseľnosť musí vychádzať z

presvedčenia držiteľa o tom, že mu vec patrí, a z toho, že toto presvedčenie má oporu v skutkových
okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec by mohla držiteľovi vlastnícky patriť; b) ak držiteľ vykonáva
držbu v rovnakom rozsahu ako vlastník, vykonáva oprávnenia patriace do obsahu vlastníckeho práva,
t.j. držiteľ nakladá s vecou ako so svojou. Súčasne však musí existovať úkon, ktorým bola vec držiteľovi
fakticky odovzdaná do užívania.

Pri absencii ktoréhokoľvek z vyššie uvedených znakov nemožno preto hovoriť o oprávnenej držbe.

Vo vzťahu posudzovanej veci odvolací súd konštatuje vzájomne si odporujúce závery prvostupňového
súdu, že obce, v danom prípade Mesto Prešov netušili, akého majetku sa stali vlastníkmi, na druhej

strane však nadobudnutie vlastníckeho práva spája s vnútorným presvedčením nadobúdateľa tohto
práva, že sa stal vlastníkom veci.V tomto smere je preto dôvodnou odvolacia námietka žalobcu, že zo zákona je vylúčená držba takej
veci, o existencii ktorej držiteľ nemá vedomosť a absencia subjektívnej zložky vedomia k predmetu držby
držbu vylučuje.

Tak, ako vyplýva z vyššie uvedeného vo vzťahu k ustanoveniu § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
žalovaný nemohol byť ku dňu, ktorý súd prvého stupňa určil ako počiatok držby „presvedčený“ o tom,
že mu sporné nehnuteľnosti patria, keďže o tom, že sa stal vlastníkom týchto nehnuteľností práve v
tento deň (deň účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. 01.05.1991) nevedel, pričom opak o uvedenom v

konaní preukázaný a ani žalovaným tvrdený nebol. Zároveň však nebol splnený ani druhý pojmový znak
oprávnenej držby, a to existencia úkonu, ktorým by bola držiteľovi vec fakticky odovzdaná do užívania.
Práve v súvislosti s tým poukázal odvolací súd na delimitačný protokol, na základe ktorého malo dôjsť
k odovzdaniu nehnuteľností žalovanému.

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je

rozporuplné a jednotlivé závery prvostupňového súdu postrádajú vzájomnú logickú nadväznosť.

Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku opätovne zaoberá otázkou nadobudnutia vlastníckeho
práva žalovaným k dotknutým nehnuteľnostiam, aj keď v tomto štádiu konania už táto otázka nemôže byť
riešená z dôvodov uvedených vyššie a bez zjavného súvisu spája navzájom nespájateľné skutočnosti,

čím robí rozsudok nezrozumiteľným.

Odvolanie žalobcu smerovalo aj proti výroku o trovách konania, pričom namietal jednak spôsob
stanovenia ceny predmetu konania, jednak výšku žalovanému priznaných trov a tiež účelnosť trov.

K odvolaniu žalobcu proti tomuto výroku odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vo vzťahu k trovám konania nezodpovedá skutkovému stavu, a to z dôvodu, že súd prvého stupňa
síce v súlade so svojim rozhodnutím rozhodol o trovách konania podľa zásady úspechu, vyjadrenej v
ustanovení § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej však nesprávne postupoval, keď v časti o
určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorej žalobca zobral žalobu späť, aplikoval ustanovenie § 146 ods.

2 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku. Zo spisu totiž nepochybne vyplýva, že žalobu o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy zobral žalobca späť pre správanie sa prv žalovaných v 1. až 3. rade, ktoré v
priebehu konania uznali, že predali nehnuteľnosti, ktorých neboli vlastníčkami.

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f), h) Občianskeho

súdneho poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní opätovne náležite vyriešiť otázku, či v danom prípade
boli na strane žalovaného splnené všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
dotknutým nehnuteľnostiam titulom vydržania. Uvedené musí súd prvého stupňa opätovne skúmať bez

toho, aby vo svojom rozhodnutí sa nadbytočne zaoberal otázkami, ktoré pre ďalšie konanie nemajú
význam, prípadne boli už v doterajšom štádiu konania bezpochyby vyriešené. Je potrebné skúmať
predpoklady vydržania, a to nepochybne jeho počiatok a tiež splnenie všetkých jeho pojmových znakov.
Zároveň sa prvostupňový súd vysporiada aj s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu, a to v súvislosti
so všetkými dôkazmi, ktoré boli vykonané, vrátane svedeckých výpovedí. Zároveň opätovne rozhodne

o trovách konania s tým, že sa bude zaoberať odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k určeniu
hodnoty predmetu sporu, k priznaniu trov právneho zastúpenia za odvolateľom namietané úkony a tiež
sa bude zaoberať odvolacou námietkou žalobcu, týkajúcou sa účelnosti vynaložených trov z hľadiska
poskytovania právnych služieb žalovanému, ktorý zamestnáva pracovníkov s právnickým vzdelaním a
tiežpreskúmaoprávnenosťnárokunanáhradutrov právnehozastúpeniazaúkony,vykonanésamotným

žalovaným.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.