Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/76/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4104117180
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4104117180.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnej: K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, o vymoženie sumy 362,48 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č.k. 10Er 28/2004-12
zo dňa 3. septembra 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č.k. 10Er 28/2004-12 zo dňa 3. septembra
2013 p o t v r d z u j e.

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 240 ods. 1, § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), § 41 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“),
§ 39, § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa konštatoval, že exekučným titulom je v tomto prípade notárska zápisnica. Dospel k

záveru, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
považovaný za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Brunom Žlnayom k
uznaniu právneho záväzku a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre
toto exekučné konanie. Z ustanovenia § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že dohoda,
ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Konanie povinného o
splnomocnení Mgr. Kušníra a ďalej Mgr. Bruna Žlnaya na základe substitučnej plnej moci na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene povinného uznal jeho záväzok, považoval súd
prvého stupňa za konanie v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnení
neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje
právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Kušníra ani Mgr. Žlnaya na také právo a z toho
vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Na
podklade uvedeného rozhodol o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Oprávnený namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na
začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom

prvého stupňa. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Namietal, že Zákon o notároch anotárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu.
A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie prenášaná na súd, pretože by
dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery subjektov práva v právny

poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdu
rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže
nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa
skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že platná
notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto s ňou musí exekučný

súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej tvrdil, že súd pri rozhodovaní
o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania
v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so
žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR
s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného

odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej
úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného preto
tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie
iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom

postavení, ďalej že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým,
že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný
súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci.
Ďalejnamietal,žeplnomocenstvoniejezmluvnýmustanovenímanemožnonaňaplikovaťprávnuúpravu
neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný

nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Poznamenal, že zástupca povinného žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže
bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval,
že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného
titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové

okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. S poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, príp. alternatívne
navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či je možné za neprijateľnú
zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek

odvolaťaktorýmdobrovoľnesplnomocnilfyzickúosobunaspísanienotárskejzápisniceakoexekučného
titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy. Druhá
prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom

na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor

s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal
za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy,
k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh
na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo v máji 2004, kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným
podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 13.05.2004 požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 25.05.2004 udelil súdnemu exekútorovi, poverenie navykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - notárskej zápisnice sp. zn. N 618/2004,
NZ 12833/2004 zo dňa 15.02.2004. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných
výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná

osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V prvom rade odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade je nutné sa zamýšľať nad otázkou
vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktorá je spôsobilým exekučným titulom, t.j.

titulom na vykonanie rozhodnutia, iba v prípade, ak bola spísaná spôsobom a obsahuje náležitosti
upravené v Notárskom poriadku. Zároveň musí obsahovať právny záväzok, v ktorom je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia ako aj údaj o tom, že
povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Z uvedeného teda vyplýva, že notárska
zápisnica ako verejná listina musí byť po formálnej stránke spôsobilým exekučným titulom.

Najmä s poukazom na vykonateľnosť notárskej zápisnice v exekučnom konaní v tomto smere vyvstáva
otázka týkajúca sa oprávnenosti exekučného súdu skúmať hmotnoprávnu platnosť tohto právneho
úkonu na účely exekučného konania. Notársku zápisnicu je potrebné považovať za verejnú listinu, ktorá
ako každá verejná listina osvedčuje pravdivosť údajov v nej obsiahnutých a to až do doby, pokiaľ nie

je preukázaný opak. Exekučný súd preto nie je oprávnený neposudzovať správnosť skutkových údajov
uvedených v notárskej zápisnici ale je oprávnený posudzovať iba naplnenie formálnych a materiálnych
predpokladov vykonateľnosti. Uvedené naznačuje, že vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá
nemá svoj základ v hmotnom práve. Odvolací súd je ďalej toho názoru, že absencia zákonom
stanovených formálnych náležitostí má za následok, že listina označená ako notárska zápisnica nie je

verejnou listinou (u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený predpokladá podľa § 134 OSP)
a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Na základe tohto
zistenia je potom postup exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g) a to zastavenie exekúcie, nakoľko
je tu dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 39 citovaného zákona, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa
správne v tomto prípade zaoberal podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou, ktorou je to, či
splnomocnenie a uznanie dlhu za základe toho je platným právnym úkonom. Správne súd prvého stupňa
mal za to, že v predmetnej exekučnej veci splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené

splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z omeškania ešte neexistoval, t.j. dlžník sa vopred vzdal svojho
práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške.
Taktiež splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám určil lehotu dokedy má byť uznaný dlh
dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom.Navyše ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli
v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia podmienok uvedených v § 22 ods. 2

Občianskeho zákonníka je právny úkon takejto osoby absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka)
a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli.

Zmluvu o úvere vrátane splnomocnenia povinná uzavrela dňa 07.11.2003, pričom splnomocnenie bolo
súčasťou zmluvy o úvere aj s výberom konkrétneho advokáta, bez toho, aby povinná mala možnosť

výberu. Povinná na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu splnomocnila advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra, pričom odvolaciemu súdu vzhľadom na množstvo obdobných prejednávaných vecí je
zrejmé, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných v ďalších
obdobných veciach a aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie
úverov. Splnomocnenie bolo navyše súčasťou zmluvy o úvere oprávneného s výberom konkrétneho
advokáta. Z uvedeného je možné usúdiť, že sa o pohľadávkach dozvedel práve od oprávneného a konal

na jeho pokyn. Keďže sa v tomto prípade jednalo o osobu známu práve oprávnenému, splnomocnenie,
ktoré povinná udelila pri podpise zmluvy o úvere advokátovi konajúcemu v prospech oprávneného za
účelom uznania dlhu, je pre existenciu rozporu záujmov neplatným právnym úkonom a uznanie dlhu je
na základe takéhoto splnomocnenia taktiež absolútne neplatným právnym úkonom.

Odvolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že súd prvého stupňa bol povinný prihliadnuť na zákonné
prekážky výkonu exekúcie tak, aby účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal možnosť konať
pred súdom a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody.
V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v prípadoch, v ktorých Exekučný
poriadok dáva právomoc rozhodnúť, ako je to aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania. Vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený
a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd tak môže urobiť na návrh ale aj bez
návrhu (ustálená judikatúra Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 404/2010-16 zo dňa 30.09.2010, č.k. IV. ÚS
151/2011-14 zo dňa 15.04.2011 a č.k. II. ÚS 499/2010-12 zo dňa 25.11.2010).

Súd prvého stupňa preto správne na podklade vyššie uvedených skutočností podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, nakoľko notárska
zápisnica nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného lebo pre neplatné splnomocnenie
účastníka nie je verejnou listinou a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c)

Exekučného poriadku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol vo výroku vecne správne.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa

použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje oprávnený, je povinný
prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor

Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej otázke), kde v tomto konaní Súdny
dvorEurópskejúnievydávarozhodnutiaootázkachvýkladuaplatnostikomunitárnehoprávapotrebného
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné však povinnosť vnútroštátneho
súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať absolútne. Predpokladom tejtopovinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca
sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu vec, nakoľko zmyslom a cieľom

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie
konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.

Odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle

ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis,
t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis
možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. V

zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku
zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. To znamená, že ak iba ak
Exekučný poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V tomto prípade možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok vo
svojom ustanovení § 36 ods. 5, ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza
v exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP ani
podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na neplatnosti splnomocnenia a následne aj notárskej
zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Odvolací súd sa s uvedenou právnou argumentáciou stotožňuje
a navyše poznamenáva, že predloženie vyššie citovanej prejudiciálnej otázky by okrem neprípustnosti
prerušenia exekučného konania v tomto prípade ani nesúviselo s vecou vzhľadom na to, že súd prvého
stupňa exekúciu zastavil z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bolo splnomocnenie

udelené v zmluve o úvere a následne na jeho základe samotné uznanie dlhu, ktoré boli podkladom pre
vydanie exekučného titulu. Súd prvého stupňa tak rozhodoval podľa ustanovení Exekučného poriadku
a Občianskeho zákonníka (ktoré danú problematiku riešia) bez potreby aplikácie komunitárneho práva
a smernice Rady č. 93/13/EHS.

Odvolací súd dospel na podklade uvedeného (v prípade, ak by aj pripustil možnosť prerušenia
exekučného konania) k záveru o neexistencii potreby predkladať citované otázky Súdnemu dvor EÚ,
nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej judikatúry vie súd vyriešiť
sám a odvolací súd stotožniac sa s jeho právnym názorom jeho rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne aj potvrdil. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu pre danú

vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodnutie o predbežnej otázke totiž nenahrádza
rozhodnutie vo veci samej jeho úlohou je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva
a nie vyriešenie konkrétneho sporu. S poukazom na to, odvolací nepovažoval za potrebné zaoberať sa
ostatnými odvolacími námietkami.

Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je v
rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo
by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.
b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.