Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. október 2011

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 14Er/448/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110214624
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Belašičová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2011:2110214624.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., IČO: 35 792 752 so sídlom Mliekarenská 10, 824 96 Bratislava 26, proti povinnému: A. Š., E..
XX.XX.XXXX, J. I. B. XXXX/XX, XXX XX J. - A., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Patriciom
Baďurom so sídlom Viedenská cesta 5, P.O.BOX 226, 851 01 Bratislava, pre vymoženie sumy 4.935,25
EUR s príslušenstvom a trov exekúcie, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu zastavuje.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 9.7.2010 udelil tunajší súd rozhodnutím č. 5207* 090841 súdnemu exekútorovi JUDr. Patriciovi
Baďurovi so sídlom Viedenská cesta 5, P.O.BOX 226, 851 01 Bratislava, poverenie na vykonanie
exekúcie v prospech oprávneného v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z.
Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov. Návrhom doručenom súdnemu exekútorovi dňa

30.6.2010 oprávnený žiadal o vykonanie exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 4.935,20
EUR s príslušenstvom a trov exekúcie, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu JUDr. Erika Končoka sp. zn. RK - 284/09-EK zo dňa 28.12.2009, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 2.2.2010 a vykonateľnosť dňa 6.2.2010.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti č. 233/1995 Z. z. (ďalej

len „Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č.
8000054867 uzatvorenej dňa 11.9.2006 (ďalej len „zmluva o úvere), ktorú povinný riadne a včas neplnil.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,
17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú
apodľaktorejsaponadobudnutíúčinnostitohtozákonaposkytujealebomôžeposkytovaťspotrebiteľský
úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 31.12.2007 (ďalej

len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úveromdočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Zo zmluvy o úvere mal tunajší súd možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci jedná jednoznačne o
úver spotrebiteľský. Obsah zmluvy spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, t.j. zákonné znaky
spotrebiteľských úverov vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto
právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona.

V danom prípade sa jedná jednoznačne i o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá
obsiahnuté v § 52 ods. 1 -3 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007.

V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 je spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti.
Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný nie je podnikateľským subjektom a v danej veci pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľských zmlúv preukázateľne nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako
spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre

fyzické osoby (t.j. v zmluve „osobnými údajmi“) - nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v
predtlači ani neponúka možnosť označenia dlžníka identifikačnými údajmi vyžadovanými Obchodným
zákonníkom a zákonom o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa, čo znamená, že tento typ
zmlúv oprávnený uzatvára len s fyzickými osobami - nepodnikateľmi. Je teda viac než zrejmé, že ide o
fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej

činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia má teda zmluva o úvere č. 8000054867 jednoznačne
povahu spotrebiteľskej zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver

poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek
pochybností zmluvné dojednania, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred
pre veľký počet spotrebiteľov. I v bode 2.1 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere (ďalej
len „zmluvné dojednania“) prvá veta je jasne uvedené, že zmluva o úvere sa uzatvára na predtlačenom
formulári, čo preukázateľne vyplýva aj zo samotného obsahu zmluvy (napr. v zmluve sa upravuje aj

zmluvný vzťah spoludlžníkov, čo sa však konkrétne povinného vôbec netýka). Súd má za dostatočne
preukázanú skutočnosť, že oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a z ničoho
jasne a jednoznačne nevyplýva, že by bol predmetný úver poskytnutý povinnému na výkon zamestnania
či akejkoľvek obchodnej či podnikateľskej činnosti. Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom
na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej

podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Na
základe uvedeného mal súd za jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny
vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení zmluvných dojednaní zmluvy o úvere, na ktoré
sa odôvodnenie rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu

na dohodu strán. V tomto prípade teda vôbec nezaváži, že si účastníci zmluvy o úvere v bode 19.10
zmluvných dojednaní dohodli režim Obchodného zákonníka v zmysle § 497 a nasl., nakoľko takýto
zmluvný vzťah musí byť v súlade s citovanými kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka.Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva
v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených
predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti č. 233/1995 Z. z. (ďalej

len „Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak

rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere č. 8000054867 sú zmluvné dojednania, v ktorých bod 18.
obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi
zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s jej porušením, ukončením

alebo neplatnosťou budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom
v rozhodcovskom konaní, pričom výber jednej z alternatív spočíva na žalobcovi - takúto alternatívnu
rozhodcovskú doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú, nakoľko je zrejmé, že v
prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý
si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd, čo priamo potvrdzuje aj rozhodcovská doložka uvedená

v bode 18 ods. 2 zmluvy, v zmysle ktorej budú akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi
zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s jej porušením, ukončením
či jej neplatnosťou riešené s konečnou platnosťou v písomnom rozhodcovskom konaní pred jednotlivo
určenými rozhodcami.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho a eurokomforného výkladu § 53 ods. 1 až ods. 4
Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007. V odseku 3 sú demonštratívnym výpočtom uvedené
neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi neprijateľné
podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od

spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r) v
aktuálnom znení). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom
dosiahnuť jej zjednotenie so smernicou č. 93/13/EHS. Na základe uvedeného je zrejmé, že zákonodarca
pri koncipovaní § 53 ods. 1 až 4 mal zjavne na mysli i takéto okolnosti, t.j. založenie výlučnej príslušnostirozhodcovského súdu/rozhodcu. Na základe eurokonformného výkladu je teda zrejmé, že doplnenie
výpočtu nie je zmenou či rozšírením platnej legislatívy, ale len jej spresnením, resp. výkladom.

Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,
je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,

ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v zmluve o úvere vychádzal
súd z teleogického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské
podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je

poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký
štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o
nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti
konformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle zmluvných dojednaní si však spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak
príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených podmienkach, t.j. v
podmienkach individuálne nedojednaných, boli už dopredu určení rozhodcovia oprávnení rozhodnúť,
resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby, resp. rozhodcu mal

povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i ustanovenie § 87 písm.
f) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci pred súdom
môžunakonanievybraťajsúdspríslušnosťouvmiesteichbydliska.Rozhodcovskádoložkajejednouzo
zmluvných podmienok zapracovaných do zmluvných dojednaní zmluvy bez toho, aby bola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto

rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči
nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie
absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná (v zmysle a contrario § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom
do 31.10.2008 druhá veta) a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Možnosť voľby

príslušného súdu zo strany povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a vylúčená, nakoľko
pri majetkových sporoch vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom takmer vždy len
dodávateľ a je teda pochopiteľné, že ako žalobca uprednostní ním zvolený rozhodcovský súd/rozhodcu,
a to aj na úkor spotrebiteľa.Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť,
že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ

reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j.
drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa
spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský

rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným
titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa
mohol v rámci exekúcie domáhať.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorá je dohodnutá v rámci zmluvných dojednaní ako v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve,

resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná vylučujúc
súd inak príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to v zmysle eurokomformného výkladu
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, a preto je v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 neplatná.

Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a
rozhodnúť,apretorozhodcovskýrozsudokjenulitnýaakoexekučnýtituljeneúčinný.Týmjedanýrozpor
exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť
predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

Súdmápovinnosťpočasceléhoexekučnéhokonaniaskúmaťjehozákonnosťavprípade,žezistídôvod,
pre ktorý je exekúcia neprípustná, musí exekučné konanie ex offo zastaviť.

Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej už z citovaného § 58 ods. 1 Exekučného

poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť
exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má
teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto
právnynázorzastávaajÚstavnýsúd,ktorývnálezeII.ÚS498/2010ustanovuje,žeprávnypredpis,resp.

jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda
v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať
prípustnosťexekúcie(tedanielenpredvydanímpoverenia)plnekorešpondujesozámeromzákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje
zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného
titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou

exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého smeruje.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, protiktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne
rozhodne sudca.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.