Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. september 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/1016/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612217636
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612217636.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudcov JUDr. Ľuboša
Kunaya a Anny Slovinskej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom
v Bratislave, Pribinova č. 25, právne zastúpená advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO:
36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, v konaní o náhradu

škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves
č.k. 8C/95/2012-151 zo dňa 30.10.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvého stupňa alebo len súd) napadnutým rozsudkom
žalobný návrh zamietol, žalovanej náhradu trov konania nepriznal a návrh žalobkyne na prerušenie
konania zamietol.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podanými žalobami voči žalovanému účastníkovi
domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe nesprávneho úradného postupu, ku ktorému

malo dôjsť v exekučných konaniach vedených súdom prvého stupňa, v ktorých žalobkyňa vystupovala
ako oprávnená. V žalobných návrhoch uviedla, že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmlúv o úvere)
navrhla súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a súdny exekútor následne predložil návrh na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu so žiadosťou o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa žalobkyne k nesprávnemu úradnému postupu malo
dôjsť tým spôsobom, že tunajší súd v exekučných konaniach:

- zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené
ISTINA RS),
- rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15-dňovej lehote
(žaloby označené NZP),
- rozhodol o vydaní poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote
(žaloby označené NP),

- rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po 30-dňovej zákonnej lehote (žaloby
označené ZE).

Uznesením sp. zn. 8C 95/2012-7 zo dňa 9.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2012 súd
spojil, poukazujúc na ustanovenie § 112 ods. 1 O.s.p., na spoločné konanie konania vedené na návrh
žalobcu pod sp. zn. 8C/117/2012,/8C/118/2012, 8C 145/201, 8C/107/2012, 8C/109/2012, 8C/110/2012,

8C 175/2012, 8C 181/2012, 8C 187/2012, s tým, že konanie je ďalej vedené pod sp. zn. 8C 95/2012.Vžalobách,vktorýchžalobkyňanamietalazamietnutiežiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie (ISTINA RS) uviedla, že exekučný súd spôsobom odporujúcim zákonu konal
tak, ako by sám rozhodoval vo veci samej. Exekučný súd pritom nekoná o zrušení rozhodcovského

rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe.
Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže všeobecný súd zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovanej tam, kde neexistujú. Opravu rozhodnutí rozhodcovských súdov nie
je možné využiť dodatočne potom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť. Exekučný súd tým,
že nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobkyne na zaplatenie dlhu, vyvolal

stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi oprávnenou a dlžníkom. Na
jednej strane existuje exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie
zákonnej lehoty, avšak z pohľadu exekučného súdu je materiálne nevykonateľný a na strane druhej nie
je možné zo strany žalobkyne iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na
zaplatenie istiny s príslušenstvom, a to z dôvodu že existenciou rozhodcovského rozsudku je založená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej, ktorá je neodstrániteľnou vadou konania. Majetkovú škodu si

žalobkyňa v týchto žalobách uplatnila vo výške náhrady istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti
dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Zároveň si uplatnila náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na vzniknutú ujmu. Nesprávny úradný postup súdu je takej

intenzity, ktorá má za následok zmarenie vymožiteľnosti majetkového práva žalobkyne.

V žalobách, ktorými sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutížiadostioudeleniepovereniapo15-dňovejlehote(NZP)žalobkyňauviedla,žejepovinnosťou
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti do 15 dní odo dňa jej doručenia, ak je exekučným titulom

vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to zamietnutím tejto žiadosti, po uplynutí zákonom
stanovenej doby. Žalobkyňa vyvinula úsilie, aby docielila vecný postup v exekučnom konaní, spísala a
podala žiadosti o informáciu o stave konania, kde namietala porušovanie svojich práv márnym plynutím
času a požadovala informácie o stave konania a oznámenie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o

žiadosti o udelenie poverenia a to dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010 a v dňoch 30.8.2010,
23.11.2010 a 25.5.2011 podala sťažnosti na prieťahy v exekučných konaniach. Postup exekučného
súdu bol nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Vo veciach
neexistovali okolnosti, ktoré by umožňovali súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súd pristúpil až po veľmi

dlhej dobe. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vo výške 125,- eur. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzala z
doktríny prijatej ústavným súdom podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške cca 660,- eur.
Žalobkyňa si preto uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 55,- eur za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

V žalobách, v ktorých namietala vydanie poverenia exekučným súdom pre súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote (žaloby označené NP) taktiež poukázala na povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti
súdneho exekútora, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný

súd napriek tomu rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia a to vydaním poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej doby. Postup exekučného súdu bol nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Vo veciach neexistovali okolnosti, ktoré by umožňovali súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda
predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vo výške 125,- eur. Zároveň si žalobkyňauplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy,
aj v týchto žalobách vychádzala z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné
prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia

vo výške cca 660,- eur a uplatnila si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 55,- eur za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

V žalobách, v ktorých žalobkyňa namietala nesprávny úradný postup z dôvodu oneskoreného
rozhodnutia súdu o zmene exekútora (ZE) uviedla, že po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,

žalobkyňa v rámci exekučného konania podala návrh na zmenu exekútora. K zmene exekútora
rozhodnutím súdu nedošlo v zákonom stanovenej lehote t.j. do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného
na zmenu exekútora a to napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti.
V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Postup exekučného súdu bol v rozpore so
zákonom, konkrétne § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom vo výške 175,- eur. Zároveň
si žalobkyňa uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pri určovaní výšky ktorej vychádzala

z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške cca 663,88 eur.
Žalobkyňa si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 55,32 eur za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

V žalobných návrhoch ďalej žalobkyňa uviedla, že náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňuje z dôvodu, že
márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobkyne, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k efektívnemu a účinnému vymoženiu jej pohľadávky. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobkyne riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným, riziku insolvencii povinného. Ako ďalšie dôvody žiadosti o

náhradu nemajetkovej ujmy uviedla neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy, zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou
vrátenia strateného času, čo vyvolalo u žalobkyni, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery. Zbytočné a
právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti

s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
žalobkyne, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobkyne, ale aj na strane jej majiteľov. Nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohla prijať.

Žalobkyňa ďalej uviedla, že písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej
nároku na náhradu škody. Žalovaná však do podania žalôb na žiadosť pozitívne nereagovala.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k podaným žalobám poukázala na to, že v jednotlivých žalobách sa

vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy
narodenia, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, chýbajú relevantné údaje
ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa
žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Žalobkyňa nepriložila k žalobám ani jeden
relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej

škody, nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti navrhla aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Čo sa týka žalobkyňou uvádzaných prieťahov v konaní, poukázala na to, že
žalobkyňa uvádza kroky, ktoré podnikla na ich odstránenie, iba v žalobách týkajúcich sa exekučných
konaní, v ktorých boli zamietnuté žiadosti o udelenie poverenia. Formu "žiadostí o informáciu o stave
konania" nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu prieťahov a k ich

účinnému odstráneniu. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Žalovaná poukázala ďalej
nato,žedňa23.04.2012jejbolidoručenéžiadostížalobcuopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody, pritom už dňa 27.09.2012 boli súdu doručené žalobné návrhy a teda žalobkyňa ich nepodala po
uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Žalovaná má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

K jednotlivým žalobám uviedla, že pokiaľ sa týka žalôb, v ktorých sa žalobkyňa domáha náhrady
škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (žaloby označené ISTINA RS), akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, nemôže byť "nesprávnym úradným postupom" na účely
zákona č. 514/2003 Z. z.. Zo žalobkyňou uvedených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť

ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Toto právo totiž možno uplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Táto podmienka nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej

zmluvy, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný.

K žalobám týkajúcim sa zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej zákonnej lehote (žaloby
označené NZP) žalovaná poukázala na to, že z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota
15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Táto

lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu
Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie predpokladá posudzovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

K žalobám týkajúcim sa nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej
lehote (žaloby označené ZE), žalovaná uviedla, že exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho
exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho
doterajších trov, keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora rozhodne aj o trovách
doterajšieho exekučného konania. Ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu súčinnosť,

súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu na zmenu
súdneho exekútora. Okrem toho, žalobkyňa nič nebránilo v podaní sťažnosti predsedovi príslušného
súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak tak neurobila,
zanedbala svoju všeobecnú preventívnu povinnosť. Zároveň žalovaná poukázala na ustanovenie § 44
ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony

exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, a teda v súvislosti s
nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.

K žalobkyňou uvádzanému nesprávnemu úradnému postupu rozhodnutím o poverení exekútora po 15-
dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NP) žalovaná poukázala na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 a

§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinné od 1.6.2011 s tým, že z uvedených ustanovení vyplýva,
že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom
titule. Ďalej uviedla, že zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si
vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich

režimu spotrebiteľských zmlúv.

K namietaným prieťahom v konaní žalovaná poukázala na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a na to,
že žalobkyňa nepreukázala, aby existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,
ESĽP, či Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Preto žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup
spočívajúcu v existencii prieťahov. Rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v
konaní o náhrade škody. Všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu
nemajetkovej ujmy.

K požadovanej materiálnej škode uviedla, že žalobkyňou uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať za zmenšenie jej majetku, ani za ušlý majetkový prospech. Uplatňovanie nároku
žalobkyňou na majetkovú škodu je nepodložené, nadhodnotené, a nepreukázané. Skutočnú škodu je
potrebné dokázať listinami resp. skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok. V časti nárokuna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázala žalovaná na to, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu a že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.

Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody žalovaná uviedla, že žalobu považuje za právne neopodstatnenú a žiadala, aby bola v
celom rozsahu zamietnutá.

Účastníci konania sa na pojednávanie vo veci vytýčené na deň 30.10.2014 nedostavili. U oboch mal
súd doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu na pojednávanie bola u účastníkov
zachovaná. Žalobkyňa, ako aj žalovaná svoju neprítomnosti na pojednávaní ospravedlnili. Žalovaná
nežiadala o odročenie termínu pojednávania. Žalobkyňa žiadala o zrušenie nariadeného pojednávania
do rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci. Zároveň podala
návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jej ústavnej sťažnosti

proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5NcC/54/2012. O nevylúčení zákonnej sudkyne
z prejednávania a rozhodovania veci bolo rozhodnuté Krajským súdom v Košiciach uznesením č.k.
5NcC/54/2012 - 15 zo dňa 22. októbra 2012. Uvedené rozhodnutie je právoplatné a záväzné nielen pre
súd, ale aj pre účastníkov tohto konania. Žalobkyňa v tomto konaní už požiadala o prerušenie konania
z dôvodu, že podala na Ústavný súd SR sťažnosť na porušovanie základného práva zaručeného čl.

46 ods. 1 Ústavy SR a osobitne práva na zákonného sudcu podľa § 48 ods. 1 vety prvej Ústavy SR,
ako aj základné práva na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Už dňa 22.5.2013 žiadala žalobkyňa termín pojednávania
zrušiť. K tomuto podaniu na prerušenie konania predložila rovnopis sťažnosti podanej na Ústavný súd
SR vo veci sp. zn. 5NcC/54/2012. O návrhu na prerušenie konania tunajší súd rozhodol uznesením

sp. zn. 8C/95/2012-71 zo dňa 19.6.2013, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.
2Co/347/2013-90 zo dňa 12.2.2014 potvrdené. Vzhľadom na uvedené a na to, že súd už o rovnakom
návrhužalobkynenaprerušeniekonaniarozhodolatouznesenímč.k.8C/95/2012-71zodňa19.6.2013,
nepovažoval žalobkyňou uvedený dôvod za dôležitý dôvod odročenia pojednávania aj vzhľadom na
skutočnosť, že o ústavnej sťažnosti žalobcu bolo rozhodnuté uznesením Ústavného súdu SR IV.ÚS

693/2013-11 zo dňa 12.12.2013, keď aj sťažnosť voči uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
5NcC/54/2012 bola odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie. Tiež
Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3Cdo 417/2013 - 116 zo dňa 3.7.2014 dovolanie žalobkyne odmietol.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:

Žalobkyňa v konaní namietala nesprávny úradný postup exekučného súdu. Súd sa preto oboznámil s
jednotlivými exekučnými spismi súdu prvého stupňa, v ktorých bol nesprávny úradný postup namietaný.
Žalobkyňa vo všetkých nižšie uvedených exekučných konaniach mala procesné postavenie oprávnenej
a exekučnými titulmi boli rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu a v konaniach ZE notárske zápisnice.

Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol predložený návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný titul a prevažne aj zmluva o úvere uzavretá medzi oprávnenou a povinným, z ktorej
bolo vo všetkých prípadoch zistené, že sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy.

Z uznesenia súdu č.11Er/458/2009 (týka sa spisu 8C/117/2012 - žaloba označená ISTINA RS) súd

zistil, že pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola spísaná zápisnica obsahujúca návrh na
vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnej Božene Puškovej, pre vymoženie istiny 231,92,- Eur s
príslušenstvom a to na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR
02129/2009 zo dňa 26.5.2009. Uznesením zo dňa 5.2.2010 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V dôsledku odvolania oprávneného vo veci rozhodoval

Krajský súd v Košiciach, ktorý uznesením č. k. 11Er 458/2009 - 27 zo dňa 30.4.2010 rozhodnutie súdu
I. stupňa potvrdil. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia bolo exekučné konanie uznesením č.
k. 11Er/458/2009 - 31 zo dňa 5.8.2010 zastavené.

Z uznesenia súdu č.11Er/941/2009 (týka sa spisu 8C/118/2012 - žaloba označená ISTINA RS) súd

zistil, že pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola spísaná zápisnica obsahujúca návrh
na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnej Kvetoslave Žigovej, pre vymoženie istiny 519,79,-
Eur s príslušenstvom a to na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
sp. zn. SR 13792/2009 zo dňa 26.8.2009. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola nasúd podaná dňa 18.12.2009. Uznesením zo dňa 9.3.2010 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V dôsledku odvolania oprávneného vo veci rozhodoval
Krajský súd v Košiciach, ktorý uznesením č. k. 11Er/941/2009 - 27 zo dňa 31.5.2010 rozhodnutie súdu

I. stupňa potvrdil. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia bolo exekučné konanie uznesením č.
k. 11Er/941/2009 - 32 zo dňa 29.7.2010 zastavené.

Zo spisu súdu 11Er/781/2010 (týka sa spisu 8C/145/2012 - žaloba označená ISTINA RS) súd zistil, že
dňa 20.8.2010 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola spísaná zápisnica obsahujúca

návrh na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnej M. M. pre vymoženie istiny 1.701,12,- Eur s
príslušenstvom a to na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR
05168/2010 zo dňa 21.6.2010. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola doručená tunajšiemu súdu dňa 26.11.2010. Uznesením zo dňa 8.12.2010 súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Oprávnený podal proti uzneseniu
súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré zobral dňa 19.1.2010 v celom

rozsahu späť. Krajský súd v Košiciach, uznesením č. k. 4CoE 17/2011-31 zo dňa 28.6.2010 odvolacie
konanie zastavil. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia bolo exekučné konanie uznesením č.
k. 11Er/781/2010 - 34 zo dňa 2.9.2011 zastavené.

Zo spisu 11Er/154/2007(týka sa spisu 8C/107/2012- žaloba označená ako ZE) súd zistil, že žiadosť

súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 22.3.2007.
Exekútor podal žiadosť na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnej U.
Y. pre vymoženie istiny 10.380,- Sk s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu sp. zn. SR 6141/2006 zo dňa 28.11.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
18.12.2006 a vykonateľnosť 21.12.2006. Súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 3.4.2007.

Dňa 5.10.2010 bol súdu doručený návrh na zmenu exekútora tak, aby súd poveril vykonaním exekúcie
JUDr.RudolfaKrutého.Dňa18.10.2010 bolažiadosťozmenusúdnehoexekútoradoručenápôvodnému
exekútorovi na písomné vyjadrenie, vyčíslenie trov exekúcie a zaslanie exekútorského spisu v lehote
15 dní. Súd, potom ako mu bolo dňa 3.2.2011 doručené vyčíslenie trov exekúcie pôvodného exekútora,
uznesenímz10.2.2011žiadostioprávnenéhonazmenuexekútoravyhovelasúčasnerozhodolotrovách

exekúcie pôvodného exekútora. V dôsledku odvolania oprávneného voči čiastočnému zastaveniu
exekúcie vo veci rozhodoval Krajský súd v Košiciach č. k. 13CoE/86/2011-41 zo dňa 8.6.2011 tak, že
uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku potvrdil.

Zo spisu č. 1Er/1803/2002 (týka sa spisu 8C/109/2012- žaloba označená ako ZE) súd zistil, že žiadosť

súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 30.10.2002.
Exekútor podal žiadosť na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnému G.
L. pre vymoženie istiny 7.950,- Sk s príslušenstvom. Súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa
8.11.2002.Dňa15.10.2009bolsúdudoručenýnávrhnazmenuexekútoratak,abysúdpoverilvykonaním
exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého. Žiadosť o zmenu súdneho exekútora bola doručovaná pôvodnému

exekútorovi na písomné vyjadrenie, vyčíslenie trov exekúcie a zaslanie exekútorského spisu v lehote 10
dní. Exekútor JUDr. Ladislav Mikeska podaním zo dňa 28.12.2009 oznámil, že z návrhom na zmenu
súhlasí a zároveň si uplatnil trovy exekúcie. Uznesením č.k. 1Er/1803/2002-15 zo dňa 5.3.2010 súd
vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu exekútora a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3.5.2010.

Zo spisu č. 1Er/1806/2002 (týka sa spisu 8C/110/2012- žaloba označená ako ZE) súd zistil, že žiadosť
súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 30.10.2002.
Exekútor podal žiadosť na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnému C..
P. M. pre vymoženie istiny 17.160,- Sk s príslušenstvom. Súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie

dňa 8.11.2002. Dňa 15.10.2009 bol súdu doručený návrh na zmenu exekútora tak, aby súd poveril
vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého. Žiadosť o zmenu súdneho exekútora bola doručovaná
pôvodnému exekútorovi na písomné vyjadrenie, vyčíslenie trov exekúcie a zaslanie exekútorského
spisu v lehote 10 dní. Exekútor JUDr. Ladislav Mikeska podaním zo dňa 26.2.2010 oznámil, že z
návrhom na zmenu súhlasí a zároveň si uplatnil trovy exekúcie. Uznesením č.k. 1Er/1806/2002-19

zo dňa 16.4.2010 súd nevyhovel žiadosti oprávneného na zmenu exekútora. Krajský súd v Košiciach
uznesením č. 13CoE44/2010 - 38 zo dňa 5.5.2011 odvolanie oprávneného proti výroku o zamietnutí
návrhu na zmenu súdneho exekútora odmietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.6.2011.Zo spisu 11Er/168/2004(týka sa spisu 8C/175/2012- žaloba označená ako ZE) súd zistil, že žiadosť
súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 28.10.2004.
Exekútor podal žiadosť na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnému I.

K. pre vymoženie istiny 36.000,- Sk s príslušenstvom. Exekučným titulom bola Notárska zápisnica
zo dňa 1.8.2004. Súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 8.11.2004. Dňa 22.11.2010
bol súdu doručený návrh na zmenu exekútora tak, aby súd poveril vykonaním exekúcie JUDr.
Rudolfa Krutého. Žiadosť o zmenu súdneho exekútora doručená pôvodnému exekútorovi na písomné
vyjadrenie, vyčíslenie trov exekúcie a zaslanie exekútorského spisu v lehote 15 dní. Súd uznesením

zo 7.2.2011 zamietol žiadosť oprávneného na zmenu exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
súčasne rozhodol o trovách exekúcie pôvodného exekútora. V dôsledku odvolania oprávneného vo veci
rozhodoval Krajský súd v Košiciach č. k.1CoE/66/2011-31 zo dňa 30.9.2011 potvrdil uznesenie vo výroku
o zastavení exekúcie, vo výroku o trovách exekúcie a odmietol uznesenie zmene exekútora.

Z uznesení tunajšieho súdu č. 11Er/927/2009 (týka sa spisu 8C/95/2012- žaloba označená ako NP)

súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená
tunajšiemu súdu dňa 14.12.2009. Exekútor podal žiadosť na základe návrhu na vykonanie exekúcie
oprávneného proti povinnému U. B. pre vymoženie istiny 503,89,- Eur s príslušenstvom a to na základe
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 12605/09 zo dňa 17.8.2009.
Dňa 24.2.2010 bola žiadosť o vydanie poverenia uznesením č. 11Er 927/2009 - 10 zo dňa 24.2.2010

zamietnutá. Zamietnutiu poverenia predchádzala opakovane urgovaná požiadavka súdu na zaslanie
úverovej zmluvy, obchodných podmienok, rozhodcovského rozhodnutia. Poverenie súdu bolo vydané
potom ako Krajský súd v Košiciach uznesením č. 11Er 927/2009 - 26 zo dňa 31.8.2010 uznesenie súdu
I. stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Zo spisu 11Er/587/2008 (týka sa spisu 8C/181/2012- žaloba označená ako NP) súd zistil, že dňa
27.10.2008 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola spísaná zápisnica obsahujúca
návrh na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnému Ľ. Y., pre vymoženie istiny 48.200,- Sk s
príslušenstvom a to na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR
06127/08 zo dňa 14.7.2008. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

bola doručená tunajšiemu súdu dňa 14.11.2008 a dňa 28.11.2008 bolo vydané poverenie.

Z uznesení súdu č. 11Er 313/2009 (týka sa spisu 8C/187/2012 - žaloba označená ako NZP) súd zistil,
že dňa 10.6.2009 bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekútor podal žiadosť na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného

proti povinnej K. Y. pre vymoženie istiny 11,95,- Eur s príslušenstvom a to na základe exekučného
titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 10671/08 zo dňa 28.10.2008. Uznesením zo
dňa 24.2.2010 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V
dôsledku odvolania oprávneného vo veci rozhodoval Krajský súd v Košiciach č. k.11Er 313/2009 - 26 zo
dňa 9.7.2010, ktorý potvrdil uznesenie súdu I. stupňa. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia

bolo exekučné konanie uznesením č. k. 11Er 313/2009 - 32 zo dňa 9.9.2010 zastavené.

Žalobkyňa dňa 24.2.2014 v konaní vedenom súdom pod sp. zn. 9C/112/2012 predložila súdu znalecký
posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, ktorý bol vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickou
univerzitou v Bratislave s tým, že týmto znaleckým posudkom bola stanovená majetková škoda,

ktorá jej bola spôsobená v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných
veciach. Žalobkyňa poukázala na to, že v súlade so zásadou hospodárnosti predkladá jeden originál
tohto znaleckého posudku, na ktorý bude v ostatných konaniach vedených súdom prvého stupňa
odkazovať. Z predloženého znaleckého posudku č. 1/2014 bolo zistené, že zadávateľom - žalobkyňou
bola daná znaleckému ústavu úloha určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi

úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov Slovenskej republiky v exekučných
konaniach a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými
prieťahmi v exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Znalecký ústav na základe
vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu

informačného systému realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej žalobkyni, pričom túto diferencoval
podľa jednotlivých typov žalôb nasledovné:

Žaloby NZP a NP- mzdové náklady 4,15 eur
- náklady na tlač 5,31 eur
- náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur

- náklady na poštovné 3,01 eur
- náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur
spolu vo výške 30,76 eur.

Žaloby ZE

- mzdové náklady 5,07 eur
- náklady na tlač 5,31 eur
- náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur
- náklady na poštovné 3,01 eur
- náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur
spolu vo výške 31,68 eur.

Tento znalecký posudok žalovaná účastníčka považuje za nedôveryhodný, zavádzajúci a nespôsobilý
preukázať vznik a existenciu majetkovej škody žalobcu a preto navrhuje súdu, aby naň neprihliadal.
Poukázalanaskutočnosť,žežalovanejbolapriamoodňatámožnosťakýmkoľvekspôsobomparticipovať
pri postupe na vypracovaní posudku a preto odpovedá na otázky výlučne kladené žalobkyňou, náklady

na poštovné a náklady na tlač posudzovanie ktorých je tiež predmetom posudku nespĺňajú zákonom
predpokladané kritérium skutočnosti, na preukázanie ktorých by bolo nutné disponovať odbornými
znalosťami. Žalovaná má za to, že posudok je výrazne jednostranný a pri vyhotovení tohto posudku sa
vychádzalo zo skutočností, ktoré boli zistené z podkladov poskytnutých žalobkyňou. V ďalšom vyjadrení
podrobne odôvodňuje nesúhlas so znaleckým posudkom s vyvodením záveru, že nárok žalobkyni nie

je možné priznať a to ani za predpokladu, že by súd mal z obsahu posudku za preukázané, že k vzniku
škody došlo.

Súd uviedol, že znalecký posudok predložený žalobkyňou hodnotil v zmysle § 129 ods. 1 O.s.p.
ako listinný dôkaz a nie ako znalecký posudok, pretože nebol vyhotovený po nariadení znaleckého

dokazovania súdom.

Podaním zo dňa 23.10.2014 žalobkyňa opätovne podala návrh na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti žalobkyne. V návrhu uviedla žalobkyňa tie isté
dôvody, ako v podaní zo dňa 20.6.2013. Opätovne uviedla, že s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach

sp. zn 5NcC/54/2012 - 15 zo dňa 22. októbra 2012 o tom, že sudcovia tunajšieho súdu nie sú z
prejednávania veci vylúčení nesúhlasí, hodnotí ho ako nesprávne, zakladajúce zásah do jeho práv. K
návrhu žalobkyňa pripojila kópiu sťažnosti na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy SR (práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej
Ústavy SR), ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (osobitne práva na nestranný súd zriadený
zákonom), ktorá sa týka rozhodnutia uvedeného Krajského súdu v Košiciach. Ako dôvod prerušenia
konania žalobkyňa uviedla ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Potom súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O.s.p.. Ďalej žalobkyňa ako účastník

konania využila svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu. O námietke zaujatosti uplatnenej
žalobkyňou už v žalobnom návrhu nadriadený súd právoplatne rozhodol. Krajský súd v Košiciach sa
pritom zaoberal všetkými dôvodmi žalobkyne, pre ktoré žiadal vylúčenie sudcov súdu v danej veci.
Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5NcC/54/2012 - 15 zo dňa 22. októbra 2012 je tak
viazaný súd, ale aj účastníci tohto konania. Okrem toho ani opätovným preskúmaním návrhu žalobkyne

nebolo zistené, aby všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka tejto veci bol v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Ústavná sťažnosť podaná žalobkyňou nezakladá konanie, v
ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Súd poukazuje na
skutočnosť, že nebol dôvod na podanie návrhu na prerušenie konania, pretože žalobkyni bolo známe, že
dňa 12.12.2013 Ústavný súd SR uznesením sp. zn. IV.ÚS 693/2013-11 odmietol okrem iných sťažnosti

žalobcu i sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5NcC/54/2012 - 15 zo dňa 22.
októbra 2012 pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie. Z uvedených dôvodov
súd návrh žalobkyne na prerušenie konania opätovne zamietol ako návrh nedôvodný.Súd prvého stupňa ďalej citoval ustanovenia § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 1, 2, § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, § 44 ods. 8 zákona č.

233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní a uviedol, že predmetom prejednávanej veci je náhrada škody a nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáha poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa vo
vyššie uvedených exekučných konaniach. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je predbežne prerokovanie

tohto nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom
vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobkyne jej boli doručené žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody a to dňa 23.4.2012. V čase rozhodovania súdu už uplynula 6 mesačná lehota od
prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom k tomu má súd za to, že žalobkyňa si splnila svoju povinnosť, keďže
podala žalovanej pred podaním návrhu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
pričomsúdnemalpreukázané,žebynárokžalobcunanáhraduškodyalebojehočasťboldorozhodnutia

súdu uspokojený.

Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalobných návrhov a navrhla aplikáciu
ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. Podľa názoru súdu žalobné návrhy podané žalobkyňou majú všetky
náležitosti návrhu na začatie konania podľa § 42 ods. 3 O.s.p. a § 79 ods. 1 O.s.p., žalobkyňa správne

označila účastníkov konania, opísala skutočnosti, na základe ktorých uplatnila svoj nárok, označila
dôkazy a uviedla čoho sa domáha, preto postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p. súd považoval za nedôvodný.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku žalobkyne na
náhraduškodyanemajetkovejujmy.Súdpopreskúmanívecidospelkzáveru,žekpremlčaniužalobcom

uplatneného nároku nedošlo ani v jednom prípade, žalobné návrhy boli podané v rámci plynutia 3-ročnej
premlčacej doby.

K samotnému nároku žalobkyne na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd uviedol
nasledovné:

Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je súčasné splnenie
troch podmienok:
1. preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu - t.j.
protiprávne konanie,
2. existencia škody t.j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch resp. nemajetkovej ujmy

3. preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným
postupom a škodou.

Nesprávny úradný postup spočíva v akejkoľvek činnosti určitého štátneho orgánu spojenej s výkonom
jeho právomoci, ak v súvislosti s ňou dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi.

Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie resp. oneskorené vydanie rozhodnutia
dôsledkom porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, teda nečinnosť štátneho
orgánu. Škodou je majetková ujma predstavujúca zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti
stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie
veci do predošlého stavu. Charakter majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré

nastalovsúvislostisozmarenímmožnostiuspokojeniajehopohľadávkyvexekučnomkonaní.Opríčinnú
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom t.j. protiprávnym
konaním a škodou ide vtedy, ak medzi nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím
a škodou je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
jeobjektívnouzodpovednosťou,ktorejsaštátnemôžezbaviťazasplneniavyššieuvedenýchpodmienok
za túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky zákonom
požadované podmienky súčasne.

Podľa žalobkyne k nesprávnemu úradnému postupu vo veciach, ktoré boli tunajším súdom spojené a
sú vedené pod sp. zn. 8C/95/2012 malo dôjsť tým, že súd v exekučných konaniach, v ktorých žalobkyňa
mala procesné postavenie oprávnenej:1. zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA RS - spisy
8C/117/2012, 8C/118/2012, 8C/145/2012).
2. rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15-dňovej lehote

určenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (NZP - spis 8C 187/2012)
3. vydal poverenie na vykonanie exekúcie po 15-dňovej zákonnej lehote podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (NP - spisy 8C/95/2012, 8C /181/2012,).
4. rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po 30-dňovej zákonnej lehote podľa §
44 ods. 8 Exekučného poriadku (ZE - spisy 8C/107/2012, 8C /109/2012, 8C /110/2012 8C /175/2012 ).

V konaniach vedených pôvodne pod sp. zn. 8C/117/2012, 8C 118/2012, 8C/145/2012, žalobkyňa
namietala, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie (návrhy označené ako ISTINA RS). Žalobkyňa poukázala na to, že exekučný súd pri
rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmaval
exekučný titul nad rámec právomoci zverenej exekučnému súdu tým, že preskúmaval skutkový stav veci

a konal tak, akoby sám rozhodoval vo veci samej, čím vykonal úradný postup bez splnenia zákonných
podmienok.

Z oboznámených exekučných spisov pripojených k vyššie uvedeným konaniam bolo zistené, že v
konaniach sp. zn. 11Er/458/2009, 11Er/941/2009, 11Er/781/2010, došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia, v konaniach sp. zn. 11Er/458/2009, 11Er/941/2009 k potvrdeniu
rozhodnutia súdu I. stupňa Krajským súdom v Košiciach a v konaní č. 11Er/781/2010 ku späťvzatiu
odvolania žalobcom a následne k zastaveniu exekučného konania.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že vo všetkých veciach označených ako ISTINA-RS bola žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a vo všetkých uvedených veciach
exekučným titulom boli rozsudky rozhodcovského súdu. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným
vo všetkých veciach bol hodnotený exekučným súdom ako spotrebiteľský právny vzťah a to, či už na
základe predložených úverových zmlúv resp. aj na základe skutočností uvedených v odôvodneniach
exekučnýchtitulov.Poukazujúcnaustanovenie§45ods.2zákonač. 244/2002Z.z.,vdanýchprípadoch

exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania t.j. aj
pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť exekučného
titulu t.j. rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozhodnutia NS SR sp.
zn. 5Cdo 439/2012, sp. zn. 6Cdo 290/2012, či Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 278/2013, sp. zn. IV.
ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania tak

nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.

Súd mal tiež za to, že rozhodnutím exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo k reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej
príslušenstva, o ktorých už rozhodoval rozhodcovský súd. Pokiaľ aj nedošlo k zrušeniu rozhodcovských

rozsudkov, ktoré boli v exekučných konaniach exekučnými titulmi a na základe ktorých nedošlo k vydaniu
poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, žalobkyňa má právo iniciovať konanie pred všeobecným súdom, ktorý v občianskom súdnom
konaní posúdi dôvod, pre ktorý rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom. Napr. v prípade,
že rozhodcovský súd rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážku

res iudicata a to z dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom nároku
a teda o takomto nároku môže byť znova rozhodnuté všeobecným súdom. V konečnom dôsledku súdu
je známe, že súdom sú vedené konania, v ktorých je uplatnený nárok zo zmeniek vystavených práve
žalobkyňou v tomto konaní. Zmenky žalobkyňa postúpila na iný subjekt a pritom sa jedná sa o zmenky
vystavené na zabezpečenie pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so žalobkyňou, o nárokoch

ktorých už bolo taktiež rozhodnuté rozhodcovským súdom a taktiež už boli súdom vedené exekučné
konania v týchto veciach. Žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v týchto prípadoch
boli prevažne zamietnuté.

Okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie preskúmavať exekučný titul súd uviedol, že v uvedených

veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu t.j. rozhodnutí o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oboznámením sa s exekučnými spismi,
pripojenými k vyššie uvedeným konaniam, bolo totiž zistené, že ani jedno rozhodnutie súdu ako súdu
exekučného o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcienebolo zrušené resp. zmenené pre nezákonnosť. Žalobkyňa ako oprávnená v týchto exekučných
konaniach využila svoje právo na podanie riadnych opravných prostriedkov iba čiastočne.

V konaní sp. zn. 8C 187/2012 - návrh označený ako NZP žalobkyňa uviedla, že súd rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, kedy
žiadosť súdneho exekútora zamietol. Oboznámením sa s exekučným spisom č. 11Er/313/2009 bolo
preukázané, žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá,
pričom je pravdou, že došlo k zamietnutiu žiadosti po uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia súdu. Súd má za to, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota platí v prípadoch, kedy exekučný súd vo veci vydá
poverenie na vykonanie exekúcie a teda nie v prípadoch zamietnutia žiadosti súdneho exekútora,
ako to bolo vo vyššie uvádzaných prípadoch. V súvislosti s tým súd poukazuje na skutočnosť, že v
uvedenej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, kde súd okrem žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu sa zaoberal aj zmluvou o úvere a to

z dôvodu, že sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy. Uvedené teda neposudzoval len podľa ustanovení
Exekučného poriadku, ale aj zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní, zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia predložených úverových zmlúv, podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa Smernice č. 93/13/
EHS.

V súvislosti s namietanými skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v žalobnom návrhu, pokiaľ sa týka
oneskoreného rozhodnutia súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je potrebné
uviesť, že žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy v
daným exekučných konaniach a teda nepreukázala nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti

súdu v uvedených veciach. V žalobnom návrhu žalobkyňa uviedla, že vyvinula enormné úsilie, aby
docielila vecný posun v exekučných konaniach a uviedla konkrétne žiadosti o informáciu o stave konania
asťažnostinaprieťahyvkonaní,ktorébolizjejstranypodanénasúde.Žalobkyňažiadalasúdinformáciu
o stave konaní v jednotlivých konaniach dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010, na ktoré jej
sudca konajúci v tej ktorej veci odpovedal. Na sťažnosti zo dňa 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011, ktoré

boli sťažnosťami na prieťahy zapísanými v Spr 22/2010, 34/2010 a 12/2011 bolo žalobkyni odpovedané,
že zo strany vedenia súdu nie sú konštatované vzhľadom na činnosť sudcov prieťahy v konaniach. V
neposlednom rade súd v súvislosti s prieťahmi v exekučných konaniach, na ktoré poukazuje žalobkyňa
a ku ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu, poukazuje na článok 48 ods. 2 Ústavy
SR s tým, že porušenie uvedeného článku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne

do právomoci Ústavného súdu SR. Súd prvého stupňa teda nemá právomoc konštatovať prieťahy v
súdnom konaní.

Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostiatonepredloženierozhodnutiapríslušnéhoorgánuoexistencii
prieťahov v daných exekučných konaniach a nedostatok právomoci súdu na rozhodnutie o prieťahoch,

má súd za to, že v uvedených veciach nebol zo strany žalobkyne preukázaný nesprávny úradný postup
exekučného súdu a v tomto smere teda žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno.

Pokiaľ sa týka konaní vedených pod sp. zn. 8C 95/2012 - 11Er/927/2009 ( návrh označený ako NP)
žalobkyňa namietala nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci vo vydaní poverenia na

vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote (NP). V týchto exekučných veciach bolo vydané
poverenie na vykonanie exekúcie podľa žiadosti súdneho exekútora napriek tomu, že exekučným titulom
bol rozsudok rozhodcovského súdu. Vydaniu poverenia predchádzala opakovaná požiadavka zo strany
súdu na zaslanie úverovej zmluvy a rozhodcovského rozhodnutia.

V prípade konania vedeného pod sp. zn. 8C 181/2012 - 11Er 587/2008 bol návrh na vydanie poverenia
doručený súdu 14.11.2008 a poverenie bolo súdom vydané dňa 28.11.2008 teda v 15 - dňovej lehote.

V konaniach sp. zn. 11Er/154/2007 (8C/107/2012), 1Er/1803/2002 (8C /109/2012), 1Er/1806/2002
(8C/110/2012), 11Er/168/2004( 8C/175/2012) - návrhy označené ako ZE, malo dôjsť podľa žalobkyne

k nesprávnemu úradnému postupu tým, že súd nerozhodol o návrhu oprávnenej na zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenom čase t.j. do 30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora (ZE).
I keď exekučný súd o žiadostiach oprávneného na zmenu exekútora nerozhodol v 30-dňovej lehote,
realizoval úkony, ktoré boli efektívne a viedli k rozhodnutiu o žiadosti exekútora. Po podaní návrhu nazmenu exekútora totiž v exekučných veciach bola exekučným súdom zaslaná pôvodnému exekútorovi
žiadosť na vyjadrenie spolu so žiadosťou o predloženie exekučného spisu, či vyčíslenie trov exekúcie a
po jeho doručení bolo vyhovené návrhu oprávnenej na zmenu súdneho exekútora.

Súd opätovne poukazuje na už vyššie uvedené skutočnosti týkajúce sa vytýkaných prieťahov v
exekučných konaniach, kedy všeobecný súd nemá právomoc na posudzovanie existencie prieťahov.
Aj v tomto prípade teda žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala existenciu nečinnosti
resp. prieťahov pri rozhodovaní o jej návrhu na zmenu exekútora v exekučnom konaní. Čo sa týka

sťažností podaných žalobkyňou na prieťahy v exekučných konaniach, všetky sťažnosti boli považované
za neopodstatnené.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatoval, že zo strany žalobkyne nebol v konaní
preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach, ani
nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a

nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom
zo strany žalobkyne nebola preukázaná už prvá z vyššie uvedených podmienok. I keď bol žalobkyňou
predložený listinný dôkaz a to znalecký posudok č. 1/2014 týkajúci sa výšky majetkovej škody
požadovanej žalobkyňou, z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný už prvý predpoklad priznania
náhrady škody a to nesprávny úradný postup exekučného súdu v jednotlivých konaniach, súd pre

nepreukázanie existencie podmienok náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobkyne, jej návrh
v plnom rozsahu zamietol. Súd opätovne zdôrazňuje, že pre priznanie náhrady škody musia byť splnené
všetky tri podmienky súčasne, teda protiprávne konanie - nesprávny úradný postup exekučného súdu,
výška škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalobkyňa
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázala v žiadnom zo spojených konaní, že žalobkyni vznikla škoda

nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, ktorá je v príčinnej súvislosti s týmto postupom.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu priznal žalovanej, ktorá
bola v konaní úspešná. Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu trov konania v jej písomnom vyjadrení. V
zákonom stanovenej lehote ale trovy nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli. Vyčíslenie

trovkonaniajenevyhnutnénielenuprávnehozástupcu,aleajuúčastníka,ktorýniejeprávnezastúpený.
Ak účastník v stanovenej lehote trovy nevyčísli možno mu priznať náhradu trov konania vyplývajúcich
zo spisu. V prípade, že zo spisu výška náhrady trov nevyplýva je súd oprávnený namiesto vyhláseného
výroku o priznaní trov konania zmeniť tento výrok a účastníkovi náhradu trov nepriznať.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p. a navrhla
zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkala súdu, že prejednala vec v
jej neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Uviedla, že požiadala

o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila listiny spájané s označenými dôvodmi.
Pokiaľ súd prejednal za týchto okolností vec v jej neprítomnosti, odňal jej tým právo konať pred súdom.
Namietala ďalej, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobkyne na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie. V čase

rozhodnutia o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania. Žalobkyňa tvrdí, že nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom
rozhodnutí vychádzal, nemala možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svojerozhodnutie,atýmdošlokporušeniuzásadykontradiktórnostikonaniaaprávažalobkynenasúdnu
ochranu. Nemala možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Sama nemala možnosť

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Namietala ďalej, že vo veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, lebo bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie listinami založenými v
exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd umožniť
žalobkyni uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným
súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Vytýkala súdu, že

vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Aj k týmto dôkazom získaným z vlastnej iniciatívy
súdom mala mať žalobkyňa možnosť vyjadriť sa. Argumentovala ďalej, že ak žalovaná nereagovala na
výzvu súdu, aby sa vyjadrila k žalobe, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a
rozsah si určil sám a následne meritórne rozhodol. Nakoniec vytýkala nepreskúmateľnosť rozhodnutia
v časti rozhodovania o skutočnej škode, kedy sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so

správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a ignoroval tvrdenia žalobkyne o škode, ktorá vznikla z
titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštové a telekomunikačné
výdavky. Z rozsudku súdu nie je zrejmá úvaha, na základe ktorej dospel k presvedčeniu, že majetková
škoda nevznikla. Rovnako chýbajú dôvody aj pri nemajetkovej ujme. Podľa jej názoru súd odôvodnil

svoje rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných rozhodnutiach, v
ktorých vystupuje žalobkyňa a žalovaná, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový
základ. Vytýkala tiež súdu, že nebola poučená podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom hodlal predložiť
na pojednávaní dôkazy o výške škody.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Na základe podaného odvolania Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) prejednal odvolanie
žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p.
a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.) a dospel k

záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

RozsudokbolverejnevyhlásenýnaKrajskomsúdevKošiciachdňa17.9.2015o9.05hod.,pričommiesto

a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 10.9.2015 na úradnej tabuli Krajského súdu
v Košiciach podľa § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Žalobkyňa v odvolaní uvádza všetky odvolacie dôvody, okrem odvolacieho dôvodu podľa § 205
ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p. Žalobkyňa konkrétne namieta, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p., vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd nesprávne právne vec posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.
Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne v
neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z § 101 ods. 2 O.s.p.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti

takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom uskutočnenia pojednávania
a rozhodnutia v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie účastníka na pojednávanie, ktorý sa
nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Predvolanie na pojednávanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).V prejednávanej veci z obsahu spisu je preukázané splnenie podmienok pre pojednávanie súdu dňa
30.10.2014 v neprítomnosti účastníkov, preto ak súd vec prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov, neodňal tým žalobkyni (ani žalovanej) právo konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predvolanie na pojednávanie na deň 30.10.2014 bolo doručené účastníkom
s dostatočným časovým predstihom, čím bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania podľa
citovaného ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p.

Žalobkyňa v elektronickom podaní doručenom súdu dňa 23.10.2014 žiadala zrušenie nariadeného
pojednávania ako aj prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci.

Žalobkyňa navrhla prerušiť konanie z dôvodu, že na Ústavný súd SR podala sťažnosť, týkajúcu sa
porušenia jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd z dôvodu, že v konaní vykonával
úkonyarozhodovalvylúčenýsudca.Uviedla,žerozhodnutievpredmetnejvecizávisíodotázky,ktorúnie
je možné vyriešiť v tomto konaní, a ktorá musí byť rozhodnutá Ústavným súdom SR, preto sú v danom
prípade splnené podmienky pre prerušenie konania, a to až do doby vydania rozhodnutia ústavného

súdu o podanej sťažnosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa §
109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Rovnako nie je dôvod ani na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. Podanie ústavnej sťažnosti navrhovateľkou na ústavnom súde totiž nie je dôvodom na prerušenie

konania v danej veci, pretože výsledok konania na ústavnom súde nemôže ovplyvniť toto konanie.

Odvolaciemu súdu z jeho činnosti je známe, že Ústavný súd SR vo viacerých svojich uzneseniach
obdobné sťažnosti v skutkovo rovnakých veciach odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu SR na ich prerokovanie. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ (v našom prípade

žalobkyňa) sa v ďalšom konaní o merite veci pred všeobecnými súdmi môže domáhať ochrany
svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne aj dovolaniami proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu, preto nie je daná právomoc ústavného súdu o týchto sťažnostiach
rozhodnúť (uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 521/2013-10 zo dňa 22. augusta 2013, uznesenie
Ústavného súdu SR IV. ÚS 518/2013 - 10 zo dňa 22. augusta 2013 a iné).

Bez právneho významu nezostala ani skutočnosť zistená odvolacím súdom, že uznesením Ústavného
súdu SR IV. ÚS 693/2013-11 zo dňa 12.12.2013 odmietol sťažnosť žalobkyne pre nedostatok právomoci
ÚS SR na ich prerokovanie a rozhodnutie, preto ani z tohto dôvodu návrh žalobkyne na prerušenie
konania neobstojí.

Žalobkyňa ako účastník konania využila svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu prvého
stupňa. O námietke zaujatosti uplatnenej žalobkyňou už v žalobnom návrhu nadriadený súd právoplatne
rozhodol. Krajský súd v Košiciach sa zaoberal všetkými dôvodmi žalobkyne, pre ktoré žiadala vylúčenie
sudcov súdu prvého stupňa v danej veci. Uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. 5NcC/54/2012-14 zo dňa 22.10.2012 je viazaný súd, ale aj účastníci tohto konania. Proti tomuto
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach bola zo strany žalobkyne podaná sťažnosť na Ústavnom súdu
SR,ktorúÚstavnýsúduznesenímsp.zn.IV.ÚS693/2013-11zodňa12.12.2013odmietolprenedostatok
právomoci ÚS SR.Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu žalobkyne na
prerušeniekonaniaakovecnesprávnepodľa§219ods.1O.s.p.,nakoľkotentodôvodniejerelevantným

dôvodom na prerušenie konania ako ani na odročenie pojednávania.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., teda postupom súdu, keď vec prejednal v neprítomnosti žalobkyne, nebola
jej odňatá možnosť konať pred súdom.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je daný vtedy, ak
vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

V prejednávanej veci tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože zákonná sudkyňa nebola vylúčená
z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, o čom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v

Košiciach č.k.: 5NcC 54/2012-14 zo dňa 22.10.2012

Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v podľa § 16 O.s.p.
rozhodnuté o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, nie
je náležitá námietka žalobkyne, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Aj pokiaľ ide o ostatné žalobkyňou namietané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/
O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až § 135
O.s.p.

Odvolací súd nepovažuje za správny právny záver súdu prvého stupňa pokiaľ tento na vec aplikoval
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a pokiaľ v náväznosti na to
uzavrel, že otázku prieťahov môže súd posudzovať len vychádzajúc z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prerušenia vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Ustanovenie § 9 ods. 2 v takomto znení nadobudlo účinnosť od 1.1.2013

a teda nemôžu byť na základe neho posudzované zákonné podmienky pre vznik nároku zodpovednosti
štátu za škodu ku ktorej malo dôjsť nesprávnym úradným postupom v období pred týmto dátumom, teda
pred 1.1.2013. V tomto období totiž ust. § 9 citovaného zákona bolo v tomto znení:

Štát zodpovedá za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní,
aleboinýnezákonnýzásahdopráv,právomchránenýchzáujmovfyzickýchaprávnickýchosôb.Vsúlade
s týmto zákonným ustanovením bol teda súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody z nesprávneho
úradného postupu oprávnený vyhodnotiť aj otázku prieťahov v súdnom konaní ako jednu zo základných

podmienok vzniku zodpovednosti.

Odvolací súd je toho názoru, že ani nesprávne právne posúdenie v tejto časti nemalo za následok
nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Z dôvodov prvostupňového rozsudku je totiž zrejmé, že tento
sa napriek svojmu záveru o neexistencii rozhodnutia, ktorým by príslušné orgány konštatovali prieťahy,

resp. nečinnosť v konaní sám aj vyhodnocoval túto otázku, keď s poukazom na znenie § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) konštatoval, že zákonná lehota 15 dní na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ citovaného zákona, teda v
prípadoch, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie Rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňasprávne s poukazom na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení
do 31.12.2014 poukázal na oprávnenosť a zároveň aj povinnosť Exekučného súdu posudzovať takýto
rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska toho, či tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie,ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Jenesporné,
že v súvislosti s takýmto postupom musí Exekučný súd vykonať viacero úkonov na základe ktorých
môže uvedený záver vyhodnotiť a je nesporné, že to nie je reálne spôsobilý vykonať v lehote 15 dní. Súd
prvého stupňa sa oboznámil s obsahom všetkých exekučných spisov, z ktorých žalobca odvodzuje svoje
nároky a v každej veci vyhodnocoval konkrétne úkony vykonané exekučným súdom pri posudzovaní

rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a v náväznosti na to vyhodnocoval aj lehoty, v ktorých
bolo o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnuté.

Odvolací súd sa zhoduje s jeho závermi v tom, že ani v jednom z posudzovaných prípadov sa nejedná
o situáciu, aby exekučný súd naplnil zákonnú podmienku takých prieťahov v súdnom konaní, ktoré
by zakladali nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup. Nemožno sa stotožniť s názorom

žalobkyne, ktorá takýto nárok odvodzuje už od ňou konštatovaných prieťahov v rozsahu niekoľkých dní.

Odvolací súd k tejto otázke považuje za potrebné uviesť, že z vlastnej rozhodovacej praxe má vedomosť
o tom, že žalobca v teraz prebiehajúcom konaní podal na Okresný súd Spišská Nová Ves v krátkom
časovom úseku veľké množstvo žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zjavným

úmyslom zahltiť súd do tej miery, že nebude spôsobilý o týchto žiadostiach rozhodnúť v primeraných
lehotách. Takýto postoj vyplýva práve z následného postupu žalobcu, ktorý na uvedenú situáciu reagoval
podaním obrovského množstva žalôb o náhradu škody z nesprávneho úradného rozhodnutia. Odvolací
súd poukazuje na to, že obdobnou situáciou sa už opakovane zaoberal Ústavný súd Českej republiky,
ktorý konštatoval, že aj právo na prístup k súdu je možné zneužiť. Zneužiť toto právo znamená vykonať

ho k právom neodôvodnenej ujme iného alebo k ujme spoločnosti. Za špecifický prípad takéhoto
zneužitia práva označil šikanózne správanie, ktoré spočíva v tom, že niekto vykoná svoje právo so
zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu. Konštatoval, že vo vzťahu k právu na prístup k súdu možno
za zneužitie tohto práva považovať situáciu, keď žalobca nezahajuje súdne konanie pre ochranu svojho
aj keď domnelého, subjektívneho práva, ale zahajuje ho iba pre súdne konanie samo. Neúmerným

množstvom takto zahájených konaní účastník preťažuje už aj tak preťaženú justíciu, z čoho následne
ťaží zahajovaním ďalších konaní ohľadne náhrady ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konaní. Súdy
tak trvaním na bezhraničnej ochrane práva na prístup súdu bez ďalšieho dostávajú sami seba do
bludného kruhu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 27.10.2011 sp. zn. III ÚS 2791/08,
uznesenie zo dňa 13.3.2012 sp. zn. III. ÚS 696/2012.

Odvolací súd je preto toho názoru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom
rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny

podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolacísúdsastotožňujesosprávnymiskutkovýmizisteniamiaprávnymzáveromsúduprvéhostupňa,
podľa ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona 514/2003
Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobkyni tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu

Spišská Nová Ves v exekučných konaniach vedených na tomto súde (ďalej len preskúmavané exekučné
konania) a nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní, z ktorého dôvodu základ nároku nie je
daný.

Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným
rozhodnutím aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav

a nenáležitá je preto námietka žalobkyne o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov súdu prvého
stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie.Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynul záver, že Okresný súd Spišská Nová Ves sa v
preskúmavaných exekučných konaniach nedopustil nesprávneho úradného postupu tým, že nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia súdu podľa § 44 Exekučného

poriadku a ani tým, že pred rozhodnutím o udelení poverenia preskúmaval súlad exekučného titulu, t.j.
rozhodcovského rozsudku so zákonom.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Spišská Nová Ves v preskúmavaných exekučných konaniach je

vecne správny.

Správny je aj záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok pre priznanie
nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia.

Za správny považuje odvolací súd aj postup súdu prvého stupňa, ktorý nárok žalobkyne odvodzovaný

od tvrdenia o vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok odvodený od tvrdenia,
že exekučný súd svojím nelegálnym postupom vykonal opätovne posúdenie práva žalobkyne, ktoré jej
už bolo priznané právoplatným rozhodcovským rozsudkom právne kvalifikoval ako nárok na náhradu
škody z titulu nesprávneho úradného rozhodnutia aj napriek tomu, že žalobkyňa tento nárok zakladal
na zodpovednosti za nesprávne úradné rozhodnutie. Je totiž zrejmé, že žalobkyňou konštatovaný

postup vyústil do vydania rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda aj
takto tvrdené porušenie možno posudzovať iba v rámci nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného rozhodnutia.

Podľa § 6 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

V preskúmavaných exekučných konaniach zrušenie alebo zmena rozhodnutia okresného súdu (ako
exekučného súdu), preukázané neboli a vzhľadom na nesplnenie tejto podmienky pre vznik nároku je
skúmanie existencie ďalších podmienok bez právneho významu, keďže jednotlivé zákonné predpoklady
vzniku práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2013 Z.z. musia byť splnené kumulatívne.

Vzhľadom na správny záver súdu, že v danom prípade nie je daný základ nároku, nebolo povinnosťou
súdu skúmať výšku škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať v tomto smere dokazovanie. Nenáležitá
je preto odvolacia námietka žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj všetky ostatné odvolacie námietky, týkajúce sa tejto otázky. Súd v odôvodnení

rozsudku uviedol, z akého dôvodu sa nezaoberal samotnou výškou škody či nemajetkovej ujmy a v
tomto smere nie je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd

vychádzal pri rozhodovaní, že vyjadrenie žalovanej jej nebolo doručené a nebolo doručené ani súdu, a
tedasúdmalrozhodnúťrozsudkomprezmeškanie,odvolacísúdpoukazujenaskutočnosť,ževyjadrenie
žalovanej k žalobe zo dňa 4.2.2013 bolo doručené Okresnému súdu Spišská Nová Ves dňa 6.2.2013.
Uvedenévyjadreniežalovanejbolodoručenéžalobkynidňa18.2.2013,čovyplývazdoručenkynač.l.43.

Zatejtosituáciemalažalobkyňadostatokčasunato,abysavyjadrilakargumentomžalovanejaprípadne
navrhla vykonať dôkazy na ich vyvrátenie a pokiaľ tak neurobila, sama sa vzdala tohto procesného
práva, ktorého realizácia jej však nebola znemožnená postupom súdu.

Keďže vyjadrenie žalovanej k žalobe bolo súdu doručené, neboli splnené ani podmienky pre rozhodnutie
podľa § 153b ods. 2 O.s.p. rozsudkom pre zmeškanie.Pokiaľ žalobkyňa namieta, že nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdala sama tým, že sa
nedostavila na pojednávanie, na ktoré bola riadne predvolaná a ani nepožiadala z dôležitého dôvodu

o jeho odročenie. Na tomto pojednávaní bolo pritom vykonané dokazovanie oboznámením listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v spise a pokiaľ by sa žalobkyňa bola tohto pojednávania zúčastnila,
mala možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť a realizovať aj svoje ďalšie procesné práva spojené s
účasťou na pojednávaní, vrátane možnosti vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci a navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. Je teda zrejmé, že zásada kontradiktórnosti konania a ani právo

žalobkyne na súdnu ochranu porušené neboli.

Nenáležitá je námietka žalobkyne, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, keďže súd rozhodol vo veci na pojednávaní, za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2
O.s.p., ako aj ostatných zákonných podmienok tak, ako už bolo uvedené vyššie.

K námietke žalobkyne, že súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi,
opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach odvolací súd uvádza, že takýto postup
súdu nie je vylúčený, pokiaľ ide o konanie medzi rovnakými účastníkmi a s rovnakým skutkovým

základom a nakoniec sama žalobkyňa podáva rovnaké odvolania vo všetkých veciach tých istých
účastníkov konania a o tom istom predmete konania bez zohľadnenia rozdielnosti jednotlivých konaní.

Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovsúodvolacienámietkyžalobkynenedôvodné,pretoodvolacísúd

napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobný návrh zamietol ako vecne správny
podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania účastníkov.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania
voči neúspešnej žalobkyni, trovy odvolacieho konania jej však nevznikli a žalobkyňa nemá právo na ich
náhradu, preto súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.