Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. október 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/168/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607203472
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hušeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4607203472.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: K. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., Uľ. A. č. XXXX/X,
zastúpený opatrovníkom MESTO TOPOĽČANY, o vymoženie 617,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 7Er/297/2007-74 zo dňa 15. mája 2012,

o návrhu oprávneného na prerušenie exekučného konania, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom

na ustanovenia § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, §
45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ustanovenia § 3, § 52, § 53 ods.
1, 3, 4, § 54, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, čl. 3 ods. 1, 3 smernice Rady č. 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a prílohou smernice 93/13/
EHS bod 1 písm. e), q). Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučným

titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 5901/06 zo dňa 29.11.2006 vydaný Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s., so sídlom v Bratislave. Uvedeným rozhodcovským
rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 617,40 Eur spolu s 0,25%
úrokom z omeškania denne zo sumy 595,49 Eur od 25.06.2006 do zaplatenia a trovy konania v sume
172,59 Eur. Uznesením č. k. 7Er/297/2007-27 zo dňa 17.05.2010 súd prvého stupňa vyhovel návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora zo súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku na súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesením č. k. 7Er/297/2007-39 zo dňa 11.06.2010 súd prvého
stupňa zastavil exekučné konanie v časti istiny 443,47 Eur a v časti úroku z omeškania 0,25% denne
zo sumy 595,49 Eur od 25.06.2006 do zaplatenia z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že VPPÚ obsahujú v
bode 17 rozhodcovskú doložku. Súd preskúmal rozhodcovskú doložku podľa kritérií, na ktorých je

založený inštitút neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, t. j. či rozhodcovská doložka začlenená
medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených
zmluvnýchdojednaní,nespôsobujehrubýnepomervprávachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť
žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho
zákonníka). Dospel k záveru, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah, teda mal za to, že

v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané. Je neprípustné, aby sa spotrebiteľ
vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade rozhodcovskej doložky znamená dokoncavzdať sa práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Ďalej uviedol, že rozhodcovská
doložka, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu
oprávnený (dodávateľ). Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nemal

na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom zmluvu o úvere
mohol ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda
aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je v neprospech povinného ako spotrebiteľa i z
dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný
súd, v obvode ktorého je bydlisko povinnej (spotrebiteľa), čo však neplatí v prípade rozhodcovského

konania. Nakoľko súd prvého stupňa zistil, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je podkladom pre vykonanie
exekúcie, vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú je potrebné aplikovať
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná
podmienka je neplatná, a preto na základe nej rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor
účastníkov konania a vydať rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom
pre vykonanie exekúcie, preto exekúciu zastavil, pričom postupoval aj v súlade sa záverom vyplývajúcim

z nálezu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 04. 2011. O trovách exekúcie súd prvého
stupňa rozhodne samostatným uznesením.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal

sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal
za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do takej
situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v
situácii, keď v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40
ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci

v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením §
40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom
na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore

s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v
rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty.
Zdôraznil, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku a to z dôvodu, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci
obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Ďalej uviedol, že ak

ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto
lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských
súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia
vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Namietal aj tú skutočnosť, že všeobecný

súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie
rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Tomuto záveru zodpovedá i platný
systémvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovupravujúcichrozhodcovskékonanie,ktorýjevýrazom
vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení
rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Mal za to, že exekučný súd musí s rozhodcovským

rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil
zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný postup, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.
Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným

titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul
vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol,
že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku uvedenou v argumentácii oprávneného žiadal, aby všeobecný súd postupompodľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že exekučný súd
môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ustanovenie
§ 45 ods. 1 ZoRK). Ale aj v tomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu
limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu

umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o
zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Namietal aj tú skutočnosť, že exekučný súd konal pri revízii
rozsudkumimorámeczverenejprávomociataktiežporušilprincíplegality,akoajzásaduzačatiakonania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho
iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na
skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa
práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený
exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných
strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal, že žalobca nemal možnosť reagovať

na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu
o jeho právnom postavení. Oprávnený nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku
vo vzťahu k meritu veci. Ďalej mal za to, že exekučný súd je oprávnený v zmysle ustanovenia §

45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom
je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa
názoru oprávneného rozhodcovská doložka je platná. Záver súdu prvého stupňa, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu je absolútne nesprávny a v rozpore so zisteniami súdu. Ako vyplýva z uzavretej zmluvy o
úvere, povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti t.j. oprávnený poskytol

povinnému podľa zmluvy o úvere finančné prostriedky na účel podnikania, a preto sa na povinného
nemôže vzťahovať ochrana, ktorú právny poriadok poskytuje spotrebiteľovi. Nie je možné sa stotožniť
ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp. že by samo o
sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie
nerovnováhu kvalifikovanú ako značnú. Taktiež sa nestotožnil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere

ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o tvrdenia
súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený konštatoval, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, teda
i s 0,25 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný charakter a dlžníkovi
sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov

z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje
zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s
ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť,
že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto

prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania
oprávnený poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k.
1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd
zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie
je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri

uzatvorenízmluvyoúverevpozíciidlžníkamalmožnosťzvážiť,čiuzatvorízmluvuoúverezapodmienok
tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel
si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť
úroky z omeškania v dojednanej výške. Opätovne zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou
a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Zároveň

poukázal na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy
možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za
zaslanieupomienokuviedol,ževzmyslebodu4VPPÚ,ktorésúneoddeliteľnousúčasťouzmluvyoúvere
sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvnýchpodmienok sumu 1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.
Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. V závere konštatoval,

že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu
ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti,
ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Oprávnený dňa 09.08.2012 doručil súdu prvého stupňa podanie označené ako návrh na prerušenie
konania postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu, ktorým navrhol, aby odvolací súd prerušil
predmetné exekučné konanie a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v tomto znení:

1) Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. Apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1

prílohysmerniceRady93/13/EHSz5.Apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory,ktorévzniknúzozmluvy(vrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušenie)budúriešenéa)pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP a dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 OSP.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 12.03.2007,
kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a to na základe
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom - spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 5901/06 zo dňa 29.11.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 08.01.2007 a vykonateľnosť dňa 11.01.2007. Súdny exekútor JUDr. Milan Strieška podaním

zo dňa 20.03.2007, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 28.03.2007 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe vyššie označeného exekučného titulu. Súd prvého stupňa
poveril vykonaním exekúcie dňa 30.03.2007 súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku so sídlom
Exekútorského úradu Vráble, Levická 1288/16. Podaním, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa
dňa 14.09.2009 požiadal oprávnený súd prvého stupňa o zmenu súdneho exekútora z JUDr. Milana

Striešku na JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesením č.k. 7Er/297/2007-27 zo dňa 17.05.2010 súd prvého
stupňa vyhovel oprávnenému na zmenu súdneho exekútora a poveril vykonaním exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Ul. Záhradnícka č. 62.
Súčasne určil odmenu súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi v sume 69,23 Eur. Uznesením
č.k. 7Er/297/2007-39 zo dňa 11.06.2010 súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie v časti istiny

443,74 Eur a v časti úroku z omeškania 0,25% denne zo sumy 595,49 Eur od 25.06.2006 do zaplatenia.
Náhradu trov exekučného konania v zastavenej časti súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému
nepriznal. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania v časti, v ktorej bolo exekučné konanie zastavené. Na základe odvolania oprávneného odvolacísúd uznesením č.k. 15CoE/239/2010-58 zo dňa 30.09.2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie.
Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie.
Oprávnený proti tomuto uzneseniu podal odvolanie, ktorému zákonný sudca nemienil vyhovieť.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa§57ods.2 Exekučnéhoporiadku,exekúciumôžesúdzastaviťajvtedy,aktovyplývazustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru,
že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil
aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto odvolací súd sa v danej
právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia podľa § 219 ods.2 OSP.

V zmysle ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je oprávnený posudzovať
rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk
uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj

povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto ak súd prvého stupňa posudzuje
rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre toto posudzovanie potrebuje
predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský rozsudok, ktorými v danom
prípade je úverová zmluva.

Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví podľa Exekučného
poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Uvedené posudzuje exekučný súd ako

predbežnúotázkupredtým,akovydápovereniesúdnemuexekútorovinavykonanieexekúcie.Vprípade,
ak by exekučný súd zistil tieto dôvody neskôr t.j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí
exekúciu zastaviť. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd v priebehu celého konania ex offo skúma
splnenie podmienok na vedenie exekúcie, a v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v
ustanovení § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku exekúciu zastaví, pričom tak môže urobiť na návrh

alebo aj bez návrhu. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť
rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či
zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Súdprvéhostupňasprávnevyhodnotilzmluvuoúvereakospotrebiteľskúzmluvu.Spotrebiteľskázmluva

je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie
zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ
a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom
za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne

ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.V danej právnej veci ide teda o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení
spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu
sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať

rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí
preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/
EHS. Článok 6 ods.1 tejto smernice má kogentnú povahu.

Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení

Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že jednou z neprijateľných
podmienokajsamotnározhodcovskádoložka.Akákoľvekrozhodcovskádoložkabezohľadunajejformu
a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská
doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní
ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa bola
spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať

žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa
upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy
ochrany spotrebiteľa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý

v článku 17. a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava. Ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných

predpisov rozhodcovského súdu. Alebo podľa článku 17. b) rozhodcovskej doložky pred príslušným
súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde

bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Zuvedenéhotedavyplýva,ževýberjednejzalternatívriešeniasporovpodľatejtorozhodcovskejdoložky
spočíva výlučne na žalobcovi.

Uvedené dojednania vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie
pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská
doložka s odporcom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by odporca mal
danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i ovplyvniť bolo by možné

konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.

Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne v prípade
spornosti nároku, napríklad neplnenia odporcom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky
automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd ako tomu bolo i

v tomto prípade, ktorý ako správne uviedol súd prvého stupňa, starostlivo posúdil postavenie a
podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany
náležitú pozornosť nevenoval.

Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie uvedenej rozhodcovskej

doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a preto je na danú
právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení
s § 57 ods. 1 písm. g) resp. ods. 2 Exekučného poriadku, pretože súdny exekútor vykonával exekúciuna podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na túto neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť
vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie

nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

S poukazom na vyššie uvedený návrh oprávneného na prerušenie konania sa odvolací súd zaoberal
prípustnosťou oprávneným požadovaného postupu podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Vychádzajúc z §
251 ods. 4 OSP a § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorý vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm. c/ OSP,

odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol, Keďže v exekučnom
konaní sa uplatňuje zásada, podľa ktorej exekučné konanie nemožno prerušiť. Výnimku z uvedeného
pravidla tvorí úprava v z. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 14 ods. 5).

Pokiaľbyajodvolacísúdpripustilmožnosťprerušeniakonaniaspoukazomna§109ods.1písm.c/OSP,

vyriešenie prejudiciálnych otázok, ktorých predloženia Súdnemu dvoru Európskej únie sa oprávnený
domáha, by nič nezmenilo na tom podstatnom dôvode, pre ktorý súd konanie zastavil. Dôvodom
zastavenia exekúcie v tejto veci bola neplatne dojednaná rozhodcovská doložka medzi účastníkmi
konania, dôsledkom čoho vo veci právne relevantným spôsobom nemohol rozhodovať rozhodcovský
súd, ktorý nemal vo veci právomoc konať. Judikatúra súdov SR ustálila, že neplatná rozhodcovská

doložka znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať. Preto
podľa odvolacieho súdu nevznikla potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej
únie.

Odvolací súd preto i z týchto dôvodov návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.